Zvážte podporu nášho snaženia pri budovaní tejto stránky.

Je demokracia diskusia?

 Tož demokracii bychom již měli, teď ještě nějaké ty demokraty.

Tomáš G. Masaryk

 

Dňa 29.marca 2017 sa v denníku SME, na „autorskej strane Michala Havrana“, objavil príspevok s nadpisom A teda chcete s nimi diskutovať. A o čom, prosím? V ňom teológ a spisovateľ Michal Havran ohnivo odmieta akýkoľvek dialóg so skupinou „kotlebovcov“. Jeho dôvod? Prekáža mu údajná „pohanská pýcha na zločinecký režim slovenského štátu“. S „fašistami v parlamente“ vraj niet o čom diskutovať. A hneď aj menuje tých najnebezpečnejších „fašistov“: nejaký Čulen..., istá Grausová..., tragický Uhrík..., Mazúrek..., Mizík. Títo občania spáchali ohavný hriech: odmietajú vidieť prezidenta prvej Slovenskej republiky v takom svetle, v akom ho vidí on: „nemeckého kolaboranta, ktorý organizoval transporty a neskôr pustil na desaťtisíce povstalcov cudziu armádu.“ Takéto vystupovanie neslobodno strpieť, a preto Michal Havran navrhuje bez otálania „rozpustiť a zakázať takúto stranu.“ Podľa neho takéto demokratické opatrenie by nebolo, „prejavom zbabelosti, ale dôkazom odhodlania, že republika sa dokáže brániť.“

To ako keby som počul rečniť Klementa Gottwalda v roku 1948: Republiku si rozvracet nedáme. A potom v mene vyostrujúceho sa triedneho boja nasledovalo všetko to, čo by dnes chcel Michal Havran: aby bolo dovolené iba to, čo vyhovuje jeho politickému vkusu a záľubám a všetko, čo nie je dovolené bude zakázané, rozpustené, zlikvidované. Toto je jeho recept na slobodu a prosperitu krajiny: „Zakázať ich a nedovoliť im založiť novú stranu... Ak vám záleží na slobodnej a prosperujúcej krajine, ktorá nás chráni a chráni seba, tak to urobte!“

Nuž, ak by sme sa mali vrátiť do minulosti, kam nasmeroval vývoj politického života na Slovensku Michal Havran, tak potom radšej: Masaryk a nie Gottwald! Ten Tomáš G. Masaryk, ktorého si naši liberáli uctievajú ako svojho patróna a ktorý im odkazuje: „Vy, jeden každý, musíme snést mínění druhého. Demokracie znamená diskusie!“ Teda nie potláčať, ale diskutovať! A nie s tými, ktorí sú tej istej mienky a toho istého presvedčenia, ako my. Tam niet potreby o ničom diskutovať. Diskutovať s tými, ktorí sú inej mienky. Nevytvárať ich z politického spoločenstva a priori, nezavrhovať diskusie s nimi. O čom diskutovať? Samozrejme o demokracii; aká je a aká by mala byť.

Táto moja odpoveď nechce byť obranou „kotlebovcov“, ani ich volebného programu. Poslancov ĽSNS vôbec nepoznám a proti ich programu mám svoje výhrady. Sú mi tak cudzí alebo blízki, ako mi je cudzí alebo blízky Michal Havran. Ale ako voči zvoleným zástupcom ľudu slušnosť a občianska povinnosť mi prikazuje prejavovať voči nim rešpekt, aký im ich postavenie dáva. A uisťujem Michala Havrana, že keby bol v podobnej situácii, keby on bol predmetom takých hrubých útokov a nízkych úderov, urobil by som to, čo robím teraz.

Ako všetci poslanci Národnej rady Slovenskej republiky aj poslanci LSNS majú svoje krstné mená a tie znejú trošku inak než: nejaký... istá... tragický... Ak si Michal Havran pri písaní svojho článku nevedel na ne spomenúť, ľahko ich mohol nájsť na internete. Stačilo by vygooglovať „Poslanci NR SR“. V demokracii platí, že v parlamente sú všetci poslanci rovnocenní a hlas poslancov ĽS NS má rovnakú váhu a platnosť ako hlas každého iného poslanca. A rovnako sa treba správať voči nim aj mimo parlamentu, vo verejnom živote, na stránkach novín. Znevažovať ich, obchádzať, bojkotovať a urážať je to isté ako urážať tých 209.779 voličov, ktorí na nich v marci 2016 hlasovali. Opäť a opäť im vyčítať “nevzdelanosť“, alebo „hlúposť“, to sa vzťahuje aj tých, čo na nich hlasovali. Implicitne sa im hovorí, že oni sú hlúpejší a nevzdelanejší než poslanci, ktorých zvolili. To je veľmi nechutné a v svojich dôsledkoch politicky nebezpečné podceňovanie inteligencie a mentálnych schopností voličov. V októbri minulého roku kandidátka Hillary Clintonová sa vyslovila, že polovička podporovateľov jej protikandidáta sú „poľutovania hodní úbožiaci“ (You know…, you could put half of Trump's supporters into what I call the basket of deplorables). O mesiac neskoršie, v novembri 2016, vypomstilo sa jej to tak, že v zápolení o najmocnejšiu a najvplyvnejšiu pozíciu na zemeguli skončila na druhom – čiže na poslednom – mieste. Už táto jednoduchá súvislosť by mohla krotiť Michala Havrana a jeho priateľov v redakciách „mienkotvorných“ denníkov, aby sa ovládali v svojich kontraproduktívnych výbuchoch rozhorčenia.

Blížia sa župné voľby. Ak nedopadnú podľa predstáv a očakávania Michala Havrana s ním spríbuznených mienkotvorcov, už vopred možno predpovedať, aká bude ich reakcia. Zase si to odnesú tí tvrdohlaví voliči, ktorí odmietajú riadiť sa pokynmi týchto vševediacich mudrcov. Lebo vojny, krízy, pohromy a všetky politické a sociálne problémy na svete jestvujú len preto, že voliči nehlasovali ako im kázali oni, že vlády nepočúvali na ich radodajné reči a neprijímali ich skvelé a osvedčené riešenia.

Tragédiou týchto predavačov nového poriadku je však to, že dnes už nemajú monopol informácií, že sa už nemôžu cítiť ako šuster, ktorý je na jarmoku sám. Ľudia nie sú odkázaní len na ich výlevy v tlači a na ich relácie v rozhlase a televízii. Dnes sú každému ľahko prístupné aj tzv. sociálne média na internete. Občania môžu porovnávať,  môžu rozlišovať a na základe toho si vytvoriť vlastnú mienku. A našou povinnosťou je rešpektovať a veľkoryso prijať vôľu ľudu vyjadrenú slobodným rozhodnutím vo všeobecných voľbách. Lebo o tomto je demokracia.

„Nechápete, že podstatou ich doktríny je práve to, že ľudia sa nemusia hanbiť za nič zlé, čo robia, že z teologického pohľadu má ich náboženstvo najbližšie k postmodernému satanizmu“ – tak vraví teológ Michal Havran, keď odhaľuje doktrínu a náboženstvo „kotlebovcov.“ Nuž, toto nie je teológia, ba ani demagógia, ale – „z teologického pohľadu“ – tupé pokrytectvo. Má niekto morálne právo súdiť a odsudzovať náboženstvo svojho spolubrata, keď on sám tak očividne porušuje druhé najväčšie prikázanie, t.j. milovať blížneho ako seba samého. Miluje Michal Havran Antona Čulena, Milana Mazúrka, Natáliu Grausovú, Milana Uhríka, Stanislava Mizíka ako seba samého? A či vôbec miluje Autora tohto prikázania? Lebo – aby som parafrázoval slová Sv. Písma – ako môže milovať Boha, ktorého nevidí, keď nemiluje blížneho, ktorého vidí?

Hlavným dôvodom, ktorý ma podnietil, aby som písal tieto riadky je pomýlený postoj Michala Havrana k prvej Slovenskej republike, k jej prezidentovi a k všetkému, čo sa v tých osudných rokoch dialo. Priam fyzicky ma bolí, keď čítam jeho výroky o „zločineckom režime slovenského štátu“, o „nemeckom kolaborantovi Tisovi, ktorý organizoval transporty“, a o ďalších podobných pokleskoch, ktorých sme sa dopustili a ktoré nás budú ťažiť až do skončenia sveta. Tieto neopodstatnené obvinenia, ktorými biľaguje prvú Slovenskú republiku od prvej chvíle, čo sa rozhodol podeliť sa svojimi názormi s verejnosťou, mi vždy zvykli pokaziť náladu. Prečo sa niektorí ľudia správajú, akoby mali v žilách namiesto krvi žlč a v hrudi namiesto srdca kus ľadu? Prečo nemajú pre svoj národ aspoň toľko úcty a porozumenia, ako majú pre iný národ, alebo inú skupinu? Prečo svoj súcit a sympatie k príslušníkom iného národa musia dokazovať ponižovaním a osočovaním vlastného národa? V takých chvíľach som si uľahčoval popevkom z pokladnice slovenského folklóru, ktorý mi ešte aj po 80 rokoch zostáva v pamäti:

Nekrákaj, nekrákaj, ty čierne havraňa,
dosť sa nakrákajú mrcha ľudia na mňa!

Tentokrát by som však nechcel dusiť súkromný žiaľ v sebe, ale chcem zájsť trošku ďalej. Chcel by som apelovať na zdravý rozum Michala Havrana, na jeho nepopierateľný talent, na jeho spisovateľskú pohotovosť a zručnosť a na jeho dlh voči národu, ktorého synom je on i ja. Obaja sa zhodneme v tom, že Slovenský štát nebol dokonalý. Ale jestvuje na svete štát, ktorý spĺňa všetky kritéria ideálnej demokracie? Nezazlievajme a nepreklínajme našich otcov a predkov, že sa im hneď na prvý raz nepodarilo vybudovať v strednej Európe Utópiu. Uznajme im, že Slovenský štát mohol byť len taký, aká bola Európa, v ktorej vznikol a jestvoval. Ani my sme si nemohli vybrať deň, v ktorom sme sa narodili, či osoby, ktoré pri našom príchode na svet asistovali. A tak bolo aj so Slovenskom (a koniec-koncov aj s ostatnými štátmi sveta). Prišiel náš čas a – Pán Boh zaplať! – tu sme!

Práve v týchto dňoch som čítal, že Litva, ktorá je rozlohou menšia než Slovensko a nemá celkom ani 3 milióny obyvateľov, pripravuje oslavy 100. výročia vyhlásenia štátnej nezávislosti. Stalo sa tak 16. februára 1918, počas prvej svetovej vojny, v čase, keď pripravoval tzv. Brest-litovský mier medzi Leninovým Ruskom a Wilhelmovým Nemeckom. Územie Litvy bolo vtedy okupované nemeckým vojskom, lebo ešte stále prebiehala prvá svetová vojna. V nej imperialistické Nemecko bojovalo proti demokratickým štátom Dohody, proti Francúzsku, Veľkej Británii, Taliansku, Spojeným štátom. Samostatnosť Litvy bola vyhlásená s nemeckou podporou a s nemeckým súhlasom. Pomery boli také chaotické, že sa dokonca stratila aj listina o vyhlásení nezávislosti. V týchto dňoch ju však prof. Liudas Mazylis – po ôsmich mesiacoch sústavného vyhľadávania – našiel v nemeckých archívoch. Správu prijal celý národ s jasaním. Prezidentka Dalia Grybauskaiteová povedala: “Teraz máme najlepší darček, najlepší pamätník k nášmu výročiu.” Litovský veľvyslanec v Nemecku Deividas Matulionis s neskrývanou hrdosťou dodáva: “Našli sme náš rodný list.“

Hľa, príklad, ako sa sebavedomý národ stavia ku kľúčovým udalostiam svojich dejín. Nijaké ospravedlnenia ani lamentácie, že sa to stalo pod nemeckou okupáciou, za pomoci štátu, ktorý sa nachádzal vo vojnovom stave s demokratickými veľmocami. Nijaké výčitky osobám, ktoré uplatnili právo národa na sebaurčenie, keď prišla príhodná chvíľa.

Takto je to aj inde: Česko-Slovensko by nebolo vzniklo v 1918 bez priamej pomoci Francúzska a Británie a nebolo by bývalo obnovené v roku 1945 bez blahosklonnosti Jozefa V. Stalina. Spojené štáty (momentálne „náš vzor“!) v svojom boji za nezávislosť neváhali žiadať a prijať pomoc toho najautokratickejšieho štátu v Európe, predrevolučného Francúzska, Izrael ďakuje za svoj vznik Sovietskemu zväzu atď. Len Slovensko má nezbedných synov, ktorí škodoradostne vyťahujú druhoradé detaily a nafukujú ich do odstrašujúcich rozmerov, aby zošklivili svojim rodákom, čo všade inde na zemeguli je národom sväté. Tu ozaj platí, že horší je Poturčenec od Turka, horší maďarón od Maďara, horší čechoslovák od Čecha, horší zbeh od nepriateľa… Alebo ako to obrazne zachycuje ľudová múdrosť zaznamenaná A. P. Zátureckým vo svojich Slovenských prísloviach, porekadlách a úsloviach (Praha 1896, s. 116): Taký vták sa hnusí, čo do vlastného hniezda trúsi.

A potom je tu ten tragický osud slovenských židov a Tisova rola v ňom. Tu naši Poturčenci v poslednej dobe prekonávajú samých seba. Keď to človek sleduje musí nevdojak položiť otázku, či tu ide o plytké vedomosti, či o prízemnú zlomyseľnosť, alebo oboje? Nedávno sa mi dostala do rúk kniha nemeckého historika Thomasa Kaufmanna Luther´s Jews (OUP, London 2017). Autor sa v nej zaoberá aj pálčivou otázkou: či reformátor Martin Luther, autor traktátu O židoch a ich lžiach, bol “otcom holokaustu”, alebo či treba hodnotiť jeho postoje k židov ako typický jav jeho doby. Martin Luther v svojom traktáte Von den Juden und ihren Lügen (1543) odporúča totiž takéto opatrenia voči židom: ich synagógy a knihy treba spáliť, ich pobožnosti zakázať, ich príbytky zničiť. Obviňuje ich, že otravujú studne, kradnú a vraždia kresťanské deti a pod.

Ako je známe, nacisti boli natoľko presvedčení, že oni idú iba v šľapajách Martina Luthera, že na povojnovom Medzinárodnom súde (International Military Tribunal) v Norimberku, kde boli súdení poprední nacistickí vojnoví zločinci, jeden z obžalovaných, známy židobijec Julius Streicher, prehlásil: „Namiesto mňa by tu na lavici obžalovaných mal sedieť Dr. Martin Luther“. Thomas Kaufmann cituje aj biskupa luteránskej cirkvi v Durýnsku, Martina Sasse, ktorý vítal židovský pogrom v Nemecku (známy pod meno Kristallnacht ) slovami: „Dňa 10. novembra 1938, na Lutherove narodeniny, horia synagógy v Nemecku… V túto hodinu musíme počúvať na hlas muža, ktorý ako nemecký prorok… vystríhal svoj národ pred židmi.”

Keby som chcel byť takým selektívnym historikom, zaujatým publicistom, alebo módnym politológom, akí dnes píšu do dennej tlače, alebo vystupujú v rozhlase a televízii, mohol by som s odvolaním sa na dielo renomovaného autora dokazovať, že Luther bol otcom holokaustu a s poukazom na nemeckého biskupa tvrdiť, že luteráni majú antisemitizmus zakódovaný v génoch.

Súčasná doba musí však pristupovať k týmto prejavom antisemitizmu metódou modernej historickej vedy. Lutherov postoj je poľutovaniahodnou skutočnosťou, ale neslobodno ho vyhodnocovať kritériami dneška. Treba ho vidieť v správnom kontexte: Luther bol dieťaťom svojej doby a jeho postoj bol taký, aký bol všeobecný postoj cirkevných i svetských autorít voči židom v tom čase. Ani biskup Sasse by dnes nepovedal, čo vyšlo z jeho úst pred 80 rokmi. Pred 70-80 rokmi ani biskup Martin Sasse, ani prezident Jozef Tiso, ani pápež Pius XII. nevedeli to, čo dnes vieme my. Nesúďme ich (aby sme potom ani my neboli súdení) a keď už máme hodnotiť ich skutky, buďme opatrní v našich súdoch a hlavne nebuďme sudcom, porotou a katom v jednej osobe!

Nebudem tieto moje slová dokladať historický rozborom okolností, za akých došlo k deportáciám, ani štatistickým prehľadom, koľko ľudí zahynulo, koľko prežilo kruté vojnové roky. Len by som chcel vyzvať historikov, publicistov, spisovateľov a najmä všetkých tých kaprálov, čo sú po bitke múdrejší, ako bol poľný maršal pred bitkou, aby spravili jeden myšlienkový experiment. Nikomu sa nemusia s tým zdôveriť a nikto ich nebude kontrolovať, iba vlastné svedomie: Nech si dôkladne a poctivo si preštudujú politickú a spoločenskú situáciu, ktorá na Slovensku v rokoch vojny bola. Nech si predstavia si, že za týchto okolností sú zvolení za prezidenta Slovenskej republiky. V tejto zodpovednej funkcii im pripadne riešiť vážne a bezprecedentné problémy, ktoré sa v tých ťažkých časoch vynorili. Riešia ich v rámci vašich možností (pretože politika je umenie možného!) a podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Výsledky nie sú vždy podľa očakávania. Nikdy úmyselne nevykonali nič zlého, ale niekedy bolo ponad ich sily zabrániť zlu. Úprimne sa snažili, aby Slovensko prekonalo vojnové roky s tými najmenšími stratami na životoch a materiálnych hodnotách. No napriek tomu tisíce občanov bolo deportovaných a zahynulo táboroch smrti, ďalšie tisíce zahynuli v občianskej vojne, v masových hroboch, mnohé mestá a dediny boli vypálené a celé regióny boli spustošené.

Po tejto poctivo vykonanej analýze nech si položia len jednu otázku: Kedy a kde by konali inak, ako konal Dr. Jozef Tiso a tak zachránili viacej životov, predišli väčším škodám, zabránili väčšej tragédii, než sa podarilo jemu? Ak myslia, že majú realistickú, presvedčivú a dokumentárne doloženú alternatívu, nech ju predložia. Spoločne ju preskúmame a ak majú pravdu, ja verejne odvolám všetko a ospravedlním sa za všetko, čo som doteraz napísal. Ale ak budem môcť ich argumenty vyvrátiť, nech mi záväzne prisľúbia, že od tejto chvíle až do smrti si uložia pokánie trvalého mlčania.

Ak T. G. Masaryk má pravdu a demokracia je naozaj diskusia, tak diskutujme. Je o čom.


František Vnuk
(4.apríla 2017)

 

 

 

 

Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo

náhodný výber článkov

Vajanský

17. augusta 1916 - pred sto rokmi - Slovensko opustil jeden z jeho velikánov - Svetozár Hurban Vajanský.

Ján Čarnogurský: „Spojme sa s Ruskom!“

Sankcie, konflikty, politické hádky, vojny. Európa sa akoby stratila v čudnom lese a stále nemôže objaviť cestičku, ktorá ju vedie domov.

Západ už drancuje aj Východ

V súvislosti s teroristickými útokmi v Paríži sa môže zdať o porušovaní jazykového zákona Slovenskou televíziou, ale kedy inokedy?