Kam kráčaš Slovensko?

V posledných hodinách a dňoch rozviruje informačnú a spoločenskú hladinu na Slovensku množstvo prekvapivých správ, ktoré iniciatívneho a zodpovedného slovenského občana nemôžu ponechať chladným.

Najčerstvejšou novinkou pre celé Slovensko je informácia, že Európska únia hrozí Česku, Maďarsku a Poľsku právnym konaním pre odmietnutie prijatia imigrantov, ktorí už niekoľko rokov masovo zaplavujú európsky kontinent. Dôvodom je porušenie európskej legislatívy súvisiacej s prerozdelením žiadateľov o azyl. Na druhej strane však EÚ ústami svojho komisára zodpovedného za prerozdeľovanie imigrantov, pochválila okrem Rakúska aj Slovensko, a to v otázke podpory prerozdeľovania imigrantov v rámci EÚ. „Pre členské štáty je totiž právne záväzné, aby nové miesta ponúkali aspoň každé tri mesiace,“ upozornil komisár EÚ. Ocenil „Slovensko a Rakúsko, ktoré naopak nové miesta do programu nedávno ponúkli.“

To, že nám rôzni „experti“ na čele s premiérom Robertom Ficom už niekoľko mesiacov prízvukujú, že na Slovensku je nedostatok pracovnej sily, sa ukazuje ako dobre premyslený ťah pre ospravedlnenie prijatia tisícov imigrantov na územie Slovenska. Nechcem polemizovať, avšak musím poukázať na skutočnosť, čo nám prinesie tento ústretový krok slovenských politikov. Imigrant prichádzajúci na Slovensko v konečnom dôsledku ani nemá záujem o Slovensko. Jeho vysnívanou a zasľúbenou krajinou sú štáty západnej Európy, kde mesačná výška sociálneho príspevku na mnohodetnú imigrantskú rodinu dosahuje výšku celoročného platu tvrdo pracujúceho slovenského robotníka. Teda si neviem vôbec predstaviť, že by jazykovo aj gramaticky absolútny analfabet pracoval za pár sto eur mesačne. To je čistý výplod fantázie slovenských a európskych politikov. Nie však nezmyselnou sa môže javiť predstava, že by týchto imigrantov finančne dotovala EÚ.

V konečnom dôsledku je možné, že za odvedenú prácu by dostali rovnaký plat ako pracujúci Slovák, plus štedrú dotáciu od EÚ. Však sa to javí celkom reálne? Dotovať pár tisíc imigrantov nerobí bruselskému establishmentu absolútne žiadny problém. O socializácii imigrantov či už v kultúrnej alebo náboženskej sa už popísali stohy papiera, kto ešte neverí, nech si pozrie na zábery z parížskych ulíc, či si rovno spraví výlet do Paríža, Londýna či Marseille. Komu absentujú na cestovanie prostriedky, stačí zájsť do susedného Hainburgu a pozorovať každým dňom rozrastajúcu sa moslimskú komunitu.

Vráťme sa ale späť k informácii, že Slovensko ponúka do programu prerozdeľovania imigrantov nové miesta na svojom území. Je to dar Európskej únii za to, že Slovensko bude v dvojrýchlostnej Európe v elitnej kategórii? Je potom nanajvýš smutné až tragické, že nás slovenskí politici predali za prísľub pozlátka a našu krajinu si totálne zdegradujeme demograficky, kultúrne, nábožensky. Koľkože už bolo vyhlásení, že Slovensko imigrantov prijímať nebude, koľkože už bolo pochodov proti imigrácii, kde sa všemožne sľubovalo? Žiaľ, zostalo iba pri sľuboch a predvádzaní sa. Realita je úplne diametrálne niekde inde.

Neobstoja dnes už slová my nemôžeme, nás nezverejnia, nám priestor nedajú a podobné výhovorky. Tak ako sa konalo pred voľbami, malo sa konať aj po voľbách. Nedá sa ani veriť, že o tomto kroku, tak nesmierne dôležitom pre Slovensko, vedela len vláda SR a prezident Kiska. Nie, vedeli o tom všetci poslanci v parlamente SR. Každý jeden poslanec má dokonalý prehľad a všetky dostupné a potrebné informácie. To, čo sa dnes na Slovensku deje, prenasledovania, perzekúcie na každom kroku, si však vyžaduje tvrdého a nekompromisného zástancu, ktorý dokáže vecnými argumentmi presadzovať či už argumentačne alebo legislatívne svoje predstavy a ciele. Hlavou však múr nerozbiješ, hovorí stará slovenská múdrosť. Presne tak, hlavou sa proti múru ísť nedá. Dá sa však robiť politika, cez ktorú sa budú verejne poukazovať a pomenovávať veci pravým slova zmyslom, a popri tom si elegantne budovať pôdu pre ďalšie, mohutnejšie, a hlavne zodpovedne pripravené legislatívne zmeny a ich naplnenie v budúcnosti.

Hra s číslami nikomu neprospieva. Čísla sa dajú vysvetľovať rôzne, aj pri manipulácii s preferenciami. Slovenský národ sa pozerá na výsledky a konkrétne kroky, ktoré sú k jeho prospechu, nie proti nemu. Krok s ponúkaním sa Slovenska smerom k EÚ a jej nezmyselným požiadavkám je na hlboké zamyslenie, kam to slovenská politická spoločnosť dotiahla a čo tým dosiahla. Kam to dotiahla vidíme všetci. Politika by mala byť vecou kompromisov a spolupráce. Tá sa však musí týkať zásadných otázok minulosti, prítomnosti a budúcnosti Slovenska. Ustúpiť a prijať kompromis sa nie len dá, ale aj musí, avšak v zásadných životných otázkach to možné nie je. Všetci slovenskí politici sa naoko tvária inak, ale popri tom držia spolu, podporujú sa navzájom a pre občanov občas zahrajú vopred dohovorené divadlo. Taký americký wrestling na slovenský spôsob. A čo dosiahli?

Dosiahli akurát apatiu väčšiny slovenského národa v záujme o veci verejné. Priemerný slovenský občan, čiže podstatná časť národa, doslova denne živorí namiesto toho, aby videl nejakú perspektívu či svetlejšiu budúcnosť vo svojom súkromnom či pracovnom živote. Politikom už neverí, sľuby ho už dávno omrzeli a cez slzy sa na nich smeje. Hlavnou ideou väčšiny národa je čo dať do hrnca, ako zaplatiť šeky, cestovné, školy, lieky. Presne toto sa dosiahlo a iba sa to zhoršuje. Absentujú akékoľvek reálne výsledky práce našich slovenských politických predstaviteľov, teda okrem jedného. Ponúkli Slovensko imigrantom!

 
Miroslav Šuňal
autor je politológ



 
Odber noviniek na stránke