Nitrianska deklarácia – retrospektíva a súvislosti

Šiesti bývalí poslanci Federálneho zhromaždenia ČaSFR a predseda SSI Korene, 25. novembra 2017 uverejnili dokument s názvom „Nitrianska deklarácia za zachovanie suverenity Slovenskej republiky“.
Signatárom deklarácie je aj bývalý poslanec Federálneho zhromaždenia pán Ing. Peter Švec, ktorý nám aj v mene ostatných signatárov poskytol exkluzívny rozhovor.


Koncom novembra skupina bývalých poslancov Federálneho zhromaždenia ČaSFR vyšla s dokumentom, ktorý iniciátori nazvali „Nitrianska deklarácia za zachovanie suverenity Slovenskej republiky“. Mohli by ste našim čitateľom pripomenúť dôvody vašej iniciatívy? Čo vás vlastne k tomu viedlo?

(Peter Švec): Treba sa vrátiť ku koreňom získania našej modernej štátnosti, a teda suverenity. Určitým spôsobom bol akýmsi začiatkom už rok 1968, kedy bolo jediným vnútorným hmatateľným výsledkom úsilia iniciovaného Slovenskom a slovenskými politikmi formálne uznanie duálnosti vtedajšieho štátu. Z formálne (čiže ústavne)  unitárneho štátu sa pre vnútorné potreby vytvorila tzv. federácia a vznikli dve tzv. socialistické republiky. Pred svetom Slováci a Slovensko naďalej ako suverénny národ zostali utajení a neznámi. Kredit za pokus o socializmus s ľudskou tvárou si pripísala Praha. Je nesporné, že aj k udalostiam na jeseň 1989 viedli geopolitické zmeny, napríklad Gorbačovova „perestrojka“, ale tiež vnútropoliticky práve tlaky zo Slovenska. Hoci sa udalosti začali na Slovensku, nielen „sviečkovou demonštráciou“, kredit za slobodu si znovu pripísala Praha. Minimálne niektorí z iniciátorov už pred týmito udalosťami neskrývali svoje vlastenecké postoje a udalosti na jeseň 1989 okamžite pochopili ako príležitosť na obnovu suverenity svojej jedinej vlasti, ktorou bolo pre drvivú väčšinu z nás vtedy, aj dnes, výlučne Slovensko. Toto úsilie vyvrcholilo po takmer presne troch rokoch od „nežnej revolúcie“ hlasovaním 25. novembra 1992, ktoré ukončilo existenciu formálnej a nezmyselnej tzv. federácie a umožnilo osamostatnenie obidvom priateľským národom a susedom. Mimochodom, signatármi sú nielen bývalí poslanci FZ, ale aj reprezentant nepolitických intelektuálnych zoskupení, ktoré spoločne významnou mierou pred 25 rokmi pomohli dosiahnuť najvyššie méty, o aké sa historicky akýkoľvek štátotvorný národ usiluje – samostatnosť, suverenitu, sebaurčenie.


V poriadku, ale toto sa môže oslavovať ako významné výročie, povedzme aj ocenením ľudí, ktorí pomohli získať samostatnosť. Prečo bola potrebná deklarácia, keď sme samostatní a teda máme suverenitu?

Práve v tom je omyl. My už suverenitu znovu nemáme. Celá  generácia politikov samostatného Slovenska podľahla naivným ilúziám o stieraní hraníc, o tentoraz inom type európskeho internacionalizmu, ktorý sa ničím neodlišuje od tzv. socialistického internacionalizmu. Povzbudzovaní boli rôznymi mechanizmami kombinácie biča a cukru. Od priameho zastrašovania, cez nátlak cestami tzv. chodbovej diplomacie, až po rôzne formy priamej a nepriamej korupcie. Nakoniec prišlo referendum o vstupe do EÚ, ktorého otázka znela „Súhlasíte s tým, aby sa SR stala členským štátom EÚ?“ Argument, že išlo o jediné úspešné a platné referendum má svoje veľmi vážne trhliny.


Čo máte na mysli, čím sa dajú výsledky referenda spochybniť?

Pozrime sa už len na samotnú otázku, ktorá znie, či občania chcú, aby sa naša republika, čiže štát, stala členským štátom EÚ. Nie regiónom, nie vazalom. A nepýtala sa, či sa chcú stať súčasťou superštátu. Totiž byrokrati EÚ si podvodom uzurpovali právomoci štátu až po referende z mája 2003 tzv. Lisabonskou zmluvou. Túto štáty schválili aj pod davovou psychózou a nátlakom na vtedajších neodvážnych a neraz „zainteresovaných“, čiže rôznymi formami skorumpovaných politikov. Vráťme sa k referendu u nás. V referende občania nedali súhlas na odovzdanie suverenity, vzdanie sa štátnosti, alebo samostatnosti. Aj keď referendum je nezáväzné, občania mali len chabé informácie o podstate EÚ, politici dostali na základe otázky len súhlas na vstup do akéhosi európskeho OSN. Nič viac. To je fakt, nie môj dojem, ani názor. Ale pozrime sa ešte hlbšie. Z vtedajšieho počtu 4 milióny 174 tisíc oprávnených voličov súhlasilo so vstupom len 2 milióny 12 tisíc, čo je iba 48,2% oprávnených voličov. Jasná menšina. Jednoznačná väčšina 51,8% nesúhlasila. Pritom napríklad predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody. Rafinovaný fiškál by určite dokázal protiargumentovať, ale nespadá vari právo národa na sebaurčenie do základných práv a slobôd? Len tak mimochodom, z tohto hľadiska dali voliči zo štátotvorného národa súhlas ešte výraznejšou menšinou z oprávnených voličov. Ďalej, ak nesmie byť predmetom referenda otázka daní, odvodov a štátneho rozpočtu, môže byť otázkou referenda suverenita, štátnosť? V žiadnom prípade. A ani nebola. Štátotvorné národy sú zbavované suverenity výlučne násilím, vojnou. Nikdy nie dobrovoľne. Treba si uvedomiť, že absolútna suverenita neexistuje, dokonca ani pre dobové hyperveľmoci. Ale udržanie maximálnej miery suverenity je absolútne najvyšším strategickým záujmom každého štátu. To hovorím ako stratég s najvyššou svetovou kvalifikáciou v geopolitike a stratégii, nie ako krčmový diskutér.


Mohli by sme namietať, že štátnosť máme, zostali nám všetky atribúty štátnosti. V čom je potom problém. O čom je Nitrianska deklarácia?

Problém je v politike a v politikoch. Politika je už svojou podstatou krátkodobá, taktická, dokonca taktizačná. Čiže úplne antistrategická. „Malí“ politici sa tradične riadia krátkodobými cieľmi znovuzvolenia, udržania svojej moci, stačí im dokonca pocit moci. Verejnosť má tendenciu veriť, že politici majú rozvinuté strategické myslenie, čiže myslia dlhodobo a v záujme zachovania a prosperity svojho národa. V skutočnosti väčšina politikov podlieha tlakom faktorov, ktoré by z hľadiska ich typicky krátkozrakých záujmov ohrozili ich svojou podstatou krátkodobé ciele. Politik je málokedy národom, povedzme „ľudom“, súdený za dôsledky svojich činov. Aj devastačné dôsledky riešia až nasledujúce politické garnitúry. Politici sa zvyknú chváliť momentálnymi pseudoúspechmi, napríklad „udržaním zamestnanosti“, „pritiahnutím investícií“. Nezvyknú sa chváliť závažnými prešľapmi. Ani napríklad tým, že vstup do eurozóny zlikvidoval strednú vrstvu, ochudobnil masy a radikálne zvýšil mnohé poplatky. Dovolila by si napr. banka v čase slovenskej meny zapýtať 270 korunový mesačný poplatok za to, že jej dávate peniaze na účet? Oveľa závažnejšími a menej viditeľnými prešľapmi v hlavnej oblasti, za ktorú má zodpovedať štát sa už vôbec nikto nepochváli. Čiže v oblasti bezpečnosti v tom najširšom zmysle slova.

 

Je evidentné, že deklaráciou sa prelína akási hlavná niť – otázky bezpečnosti, vrátane ochrany pred nelegálnou imigráciou. Čo teda máte na mysli, môžete špecifikovať? 

Ide o celý komplex problémov súvisiacich s bezpečnosťou. Od ochrany ľudí pred násilím, pred zbytočnými stratami životov na nedokonalej cestnej sieti, cez obranyschopnosť pred vonkajšími ohrozeniami, až po povedzme potravinovú bezpečnosť. Iní politici budú riešiť dôsledky, keď sa prostredie stane neatraktívne, krajina sa vyľudní odchodom kvalifikovaných ľudí za robotou do zahraničia. Štátna kasa sa bude vyprázdňovať lebo tí najlepší a najkvalifikovanejší budú platiť dane a odvody v cudzine. Iným zostane na krku nakŕmenie a napojenie občanov, keď v čase hlbokej potravinovej krízy všetky siete supermarketov nenápadne zdupkajú. Iným zostane na krku riešenie dôsledkov univerzálnej štedrosti pod hlavičkou „sociálneho štátu“. Aj tie, ktoré sa nám zvalia na hlavu v dôsledku falošnej solidarity, v skutočnosti v dôsledku nepremyslených rozhodnutí a presadzovania zvrátených liberálnych hodnôt cudzími politikmi, ktorých si naši občania nevolili.


Aká je teda alternatíva, a čo sa s tým dá robiť? Kto je za tým, alebo kto je za to zodpovedný?

Krátkozraký politik nepotrebuje vytvárať podmienky na podporu samostatnosti silnej strednej triedy samozamestnancov. Takí ľudia sú príliš suverénni, príliš nezávislí. On potrebuje budovať triedu závislých. A  politik má v tomto svojou podstatou ľavicovom zámere vynikajúceho spojenca – oligarchický veľkokapitál. Vonkoncom nie som zástanca konšpiračných teórií a ani predchádzajúce tvrdenie nemá absolútne nič spoločné s konšpiráciami o svetovláde. Nadnárodné oligarchické skupiny a jednotlivci majú svoje legitímne záujmy a predstavy. Na ich realizáciu hľadajú spojencov. Majú ich v zbabelých a skorumpovateľných politikoch. Pre nich je výhodnejšie „podchytiť si“ povedzme zopár politikov v superštáte (EÚ), ako masy politikov v množstve malých štátov. Predstavte si, že vytvoríte superbyrokratický systém, v ktorom sú zvýhodnení aktéri bytostne zainteresovaní na jeho existencii. Takýto zainteresovaný a závislý establišment bude robiť všetko pre to, aby posilnil moc svojich živiteľov a obmedzil moc tých, ktorý ju ohrozujú. O tom je súčasná „post-lisabonská“ EÚ. Establišment pripravil a presadzuje taký nebezpečný dokument, akým je Lisabonská zmluva, lebo je to jeho dieťa. Prečo? Pretože v silnom hypercentralizovanom superštáte si zabezpečia svoje privilégiá. Že ide o konflikt záujmov? Hej, ale z ich hľadiska „no a čo“. Inými slovami: „keď ste hlúpi a dovolíte nám to, prečo by sme si svoje privilégiá nechránili?“ Establišment EÚ tvorí privilegovanú kastu, triedu, nadľudí, šľachtu, nazvite si to ako chcete. Táto jediná „vie“, čo je pre nižšie „podradnejšie“ a „podriadené“ entity, kasty, triedy, národy dobré. Žiadna konšpirácia, iba prirodzené záujmy. V príkrom rozpore s rovnakými prirodzenými záujmami národov na suverenitu, na sebaurčenie, na vládu bez „väzenských dozorcov“, teda na život mimo „žalárov národov“. Na vôbec pochopenie toho, čo je absolútne najvyšším prirodzeným národno-štátnym záujmom každého štátotvorného národa. Presne o tom je Nitrianska deklarácia. Zodpovední sme v skutočnosti my, naivní občania, ktorí veríme úsmevom a rečiam a unikajú nám činy, zámery a prepojenia politikov. Naša skromná iniciatíva má len ambíciu otvoriť oči, povedať naplno – kráľ je nahý. A nahí sme my, nesuverénni občania nesuverénneho štátu, ktorí sa obávame priznať, že nás politická reprezentácia vyzliekla.


Prečo ste s Nitrianskou deklaráciou prišli práve vy, vaša sedmička statočných a prečo práve teraz? V čom vidíte príčiny, že politici sú okolo týchto tém a samotnej deklarácie úplne ticho?

Dnes už ani zďaleka nejde o, ako nás ktosi nazval „sedem statočných“. Dnes je už rovnocenný podpis pod deklaráciou od stoviek ľudí, nevylučujem ani tisícky. Reprezentujeme tých, ktorí svojho času pred 25 rokmi mali odvahu a odhodlanie obetovať určité privilégiá, výhody, pohodlie, postavenie – pre záujem budúcnosti nášho národa. Stalo sa tak zrušením nepotrebného a nezmyselného orgánu, do ktorého sme boli vyslaní – Federálneho zhromaždenia. Rovnako nezmyselného a zbytočného ako Europarlament. Pritom vtedajšia slovenská vládna garnitúra bola vo svojej taktickej krátkozrakosti taká naivná, že poslancov ani „nepovzbudila“ na zvýšenie záujmu zrušiť svoje stoličky. O to cennejší je historicky náš počin koncom novembra 1992, ktorý má pre náš národ rovnakú hodnotu ako svojho času americká deklarácia o nezávislosti pre vlastencov USA. O to viac si osobne mojich bývalých kolegov vážim. Nie všetci mali už vtedy také hlboké a absolútne presvedčenie o význame suverenity pre národ, aké som mal ja a aké som si dodnes zachoval, dokonca posilnil. Nuž a tí istí, ktorí sme priniesli nášmu národu základný atribút skutočnej slobody – štátnosť, sme svedkami jej erózie súčasnou politickou garnitúrou. Mnohí z dnešných politikov v tom čase ešte len vstupovali do života, mnohí boli v kútiku duše proti samostatnosti, iní z nich nenávidia svoj vlastný štát. Ďalší sú jednoducho len málo odvážni, alebo konjunkturalisti a oportunisti. Výsledkom je, že situácia zašla priďaleko a Brusel si neoprávnene uzurpoval extrémne priveľa právomocí suverénnych členov EÚ. Malá rekonštrukcia EÚ vonkoncom nestačí. Dokument sa v malom tíme pripravoval zodpovedne a dlho. Je to nadčasový dokument. Ani moji praprapravnuci o 200 rokov sa za svojho predka nebudú musieť hanbiť. Nerobíme petíciu. Apelujeme a dúfame, že sa spamätá veľká časť národa.


Dostáva sa deklarácia k ľuďom ľahko, alebo sa k nej dá dostať len s ťažkosťami? Ako sa dostávate medzi ľudí, čo robíte pre väčšiu dostupnosť deklarácie? 

Určite sa nedostáva medzi ľudí tak ľahko, ako napríklad správa o založení politickej strany človekom, ktorý sa doteraz živil eurofondmi. U nás sa uplatňuje akési politické embargo, akási autocenzúra od tých médií, ktoré visia na pupočnej šnúre eurofondov, u nich presný opak. Odpoveď na otázku prečo je to tak, azda nie je potrebná. My ako autori a iniciátori sa nad to povznášame. Osobne sa na to pozerám z výšky mojich štandardných 11 kilometrov nad povrchom, kedy malé a bezvýznamné predmety úplne zanikajú a zdanlivo veľké predmety sa zmenšia. Hľadáme moderné a nelineárne cesty ako prezentovať tento dokument čo najväčšej časti národa. Neponáhľame sa, aj keď prichádzajúci signatári by radi videli väčšiu „akčnosť“. Veci treba stráviť, získať širokú podporu tým, že sa pripojí čo najviac ľudí, čiže získať väčší impulz.

 

Mohli by ste Nitriansku deklaráciu trocha predstaviť čitateľom? Nemáte pocit, že mohla byť o niečo kratšia? 

Nemyslím si, že treba podceňovať nášho občana a zopakovať mu to, čo si vie prečítať. Všetci, ktorých sa jej obsah bytostne týka vedia čítať. Nielen v riadkoch, ale aj v kontexte. Preto sa zameriam len na akési dôležité prvky podtextu, ktoré by sme ako autori radi zdôraznili. V prvom rade v dokumente nevidíte ani štipku nenávisti, túto vlastnosť úplne odmietame. Dokonca ani voči nositeľom privilégií, ani voči tým doma, ktorí svojimi činmi odovzdávaním pilierov štátnej moci a suverenity do cudzích rúk nespochybniteľne fakticky napĺňajú skutkovú podstatu vlastizrady. Dokument nevyzýva na zrušenie EÚ, ale na jej zásadné radikálne zdemokratizovanie a to sa dá len “späťvzatím” prakticky všetkých právomocí, ktoré si Brusel nelegitímne uzurpoval.


Jedna vec je deklarovať zámer, druhá vec je cesta ako ho zrealizovať. Máte predstavy?

Žiadne prosenie, žiadne rokovanie, žiadne ponižovanie nie je potrebné. Len hrdosť, dôstojnosť, sebaúcta, sebarešpekt. Z týchto automaticky vyplýva aj úcta a rešpekt k partnerom. Partnerom nášho národa v žiadnom prípade nie sú zainteresovaní eurobyrokrati, ale ostatné národy. Tak ako všade inde, aj u nás stačí jednoduchým a odvážnym hlasovaním v NR SR vyhlásiť nelegitímnu Lisabonskú zmluvu za neplatnú. Stačí prestať veriť nezmyslu, že dostávame akési eurofondy ako láskavé dary a konať s dôstojnosťou okrádaného. Stačí dodržať už platné klauzuly ústavy a zrušiť zmätočné klauzuly o nadradenosti cudzích zákonov nad našimi, lebo sú vlastizradné. Toto tam nie je explicitne napísané, ale vyplýva to z filozofie. Zároveň dokument podporuje spoluprácu medzi národmi, ktoré sú členskými štátmi EÚ. Na to nepotrebujú masu privilegovaných byrokratov, na to nepotrebujú orgány EÚ, na to stačí dobrá vôľa suverénnych predstaviteľov suverénnych štátov. Čiže dokument nemôže ladiť nikomu z politickej garnitúry. Jedni sú úplne euronaivní a sami seba nazývajú neoprávnene pozitívnymi označeniami. Iní sú úplne proti EÚ a jej tzv. hodnotám a tými prvými sú nazývaní nepeknými označeniami. Ďalší veria, že treba robiť postupné opravy EÚ, tých zvyčajne označujú za euroskeptikov, ale v podstate sú rovnako naivní ako tí prví. Náš pohľad je „holistický“, čistý, jasný, odvážny, čestný, pozitivistický, ale zároveň realistický. Nerobíme si patent na rozum. Nech si to ľudia prečítajú a posúdia, či deklarácia stojí za podporu. K dĺžke len toľko – deklarácia si zachováva vysoko strategický charakter, nevybíja sa v realizačných a taktických malichernostiach. Najprv musím pochopiť, že dom horí a začať hasiť. Potom mám čas skúmať príčiny vzniku požiaru. Nazbieralo sa pôvodných 7 strán textu, z ktorých sme urobili tri. Dokument „Dvetisíc slov“ mal presne toľko slov, koľko hovorí jeho názov. Naša deklarácia má nepomerne menej. Bolo by čo pridať. Je aká je, možno v tomto smere menej optimálna, ale pozerajme sa na obsah. Treba si ju prečítať.


Lenže časť ľudí bude odradená jej dĺžkou a rozsahom a neprečíta si ju. 

Kto chce, ten si to prečíta. Zakomplexovanejší ľudia sa vždy nájdu a budú zúrivo napádať autorov, text, alebo zdroj. Nad tým sa treba len povzniesť. Kto chce si ho prečíta, kto nechce, toho nenútime. Kto chce, ten deklaráciu podporí, kto nechce, ten nájde svoj vlastný dôvod prečo nie. My chceme v tejto etape jediné – dať možnosť čo najväčšej časti národa si deklaráciu prečítať. Ľudia sa sami rozhodnú, ako s textom naložia, ako ho pochopia, či je pre nich argumentácia dostatočná. Text sa už nezmení. Dá sa len pripojiť, alebo ignorovať. Aspoň v tomto máme slobodu. Ak sa nájdu anonymní statoční, ktorí sa budú báť pripojiť podporu, ale chcú link na deklaráciu postúpiť svojim známym, poteší nás to a tiež si zaslúžia úctu.

 

Jedna z posledných otázok bude trochu osobná. Vieme, že sám pôsobíte v zahraničí. Nie je tu trocha rozpor? Nevďačíte práve existencii EÚ za túto možnosť a možnosť vo Vašom osobnom prípade, nadpriemernej životnej úrovne? 

Ak má v niečom existencia EÚ vplyv, tak len opačný. Inak by sa každá suverénna a zodpovedná vláda usilovala o vytvorenie podmienok na prosperitu civilného letectva. Naša nesuverénna garnitúra nikdy nepochopila multiplikačný vplyv leteckých spojení na ekonomiku štátu, dokonca to okrem malých výnimiek a krátkych období ani seriózne neskúmala. Umožnila zánik spoločnosti, ktorá mala vysoký potenciál, a ktorú zlikvidoval cudzí manažment s nulovým vzťahom ku krajine, v ktorej pôsobil. Takže 95% profesionálnych pilotov pôsobí v zahraničí. Ani zďaleka prevažná väčšina nepôsobí v krajinách EÚ, čiže členstvo má na nás nulový vplyv. Moja „životná úroveň“ by bola podstatne vyššia, keby som bol prijal jednu z množstva ponúk v krajinách Blízkeho a Stredného východu alebo v Indii. Dokonca násobne vyššia keby som prijal ponuky na „Ďalekom východe“ napríklad v Japonsku alebo v Číne. Napriek tomu by som najradšej zostal pôsobiť doma aj za o niečo menšie peniaze, tak ako väčšina mojich kolegov. Nielen preto, že bývam 2 kilometre od letiska, do roboty som mohol chodiť pešo, nemalé dane a odvody som platil do nášho rozpočtu. Ale najmä preto, že jediný domov je pre mňa Slovensko. Aj tá najhoršia vlastná vláda je a vždy bude pre mňa tisícnásobne lepšia ako akákoľvek cudzia. Aj tá najmenšia vlastná armáda je tisícnásobne lepšia ako akákoľvek cudzia armáda. Nikto z nás nechce, aby o tom, v akých vojnách a ozbrojených konfliktoch budú nasadzovať svoje životy naše deti a vnuci, rozhodovali nadnárodné orgány. Ak európsky národ a vlasť neexistuje, tak rozhodovať budú oligarchické zoskupenia v pozadí. Toto predsa nemôže nikto chcieť. Aj k tomu sa vyjadruje deklarácia. Stručne na otázku – nie je tu rozpor, dokonca naopak.


Ako človek, ktorý by mal mať výhody z toho, že vo väčšine pôsobísk môže platiť jedinou menou a napriek tomu ju nepovažuje za svoju menu, ako človek, ktorý pôsobí v zahraničí a nevidí žiadny význam eurobyrokratov pri umožnení takého pôsobenia – ako by ste teda zhrnuli postoje a filozofiu vašej spoločnej iniciatívy – Nitrianskej deklarácie. 

Komplexnosť sveta ani jeho previazanosť sa nedá ignorovať. Patríme sem, do bohatšej severnej pologule, sme súčasťou planéty ako celku, vyskytli sme sa na kontinente, ktorý sa nazýva Európa a tvoria ho aj nečlenské krajiny s inými hodnotami. Ak nejaká dočasná inštitúcia zanikne, Zem sa bude naďalej krútiť okolo Slnka, aj Slnko sa s nami bude krútiť okolo stredu Mliečnej cesty. Ale máme tu svoj maličký svet, ktorý je náš a ktorý sa volá Slovensko. Jedine tu sme doma. Hypercentralizovaný superštát EÚ so svojimi privilegovanými byrokratmi nám neposkytuje žiadne výhody, v jeho dnešnej podobe je nielen nepotrebný, ale dokonca nebezpečný. Tak pre nás, ako aj pre záujmy ostatných členských štátov. Spolupráca medzi národmi je užitočná a potrebná. V istom zmysle aj možnosť migrácie zamestnancov. Ale aj za socializmu sa chodilo napr. na montáže, vysielali sme expertov. Keď našich robotníkov a zamestnancov budú potrebovať či už v Anglicku, v Rakúsku alebo v Nemecku, tak miestne orgány nájdu cesty ako nám dať povolenie na pobyt aj bez členstva v EÚ, alebo aj vo výrazne decentralizovanej EÚ. Keď nás už nebudú potrebovať, napríklad v čase vysokej domácej nezamestnanosti, alebo keď si vychovajú náhradu z domácich ľudí, tak pochopiteľne cudzí a menej výkonní zamestnanci, ale najmä zneužívatelia systému budú prví na rade aby sa ich zbavili. Slušní a poctiví ľudia, ktorí sa naučia miestnu reč, prispievajúci do systému, čiže legitímni imigranti, ani hosťujúci experti, ani prírastky zo zmiešaných manželstiev sa nemusia báť. Národy si tradične vyciciavajú kvalitné mozgy aj dobrých robotníkov. Robia to aj spriatelené národy medzi sebou. Budú to naďalej robiť. Ani Slovensku nikto nezabráni, aby pozvalo legitímnych robotníkov z krajín, kam sa kedysi naši predkovia vysťahovali, ktorí ovládajú slovenčinu, a umožnilo im získať občianstvo, vybudovať si slušné živobytie a kompenzovalo si tak úbytok vlastných ľudí. Môžeme plakať, alebo sa poučiť a nájsť nám vyhovujúce múdre riešenie. Bez tútorstva nadľudí z úradov EÚ. Po stáročia existujú aj zmiešané manželstvá a budú vznikať aj naďalej. Bez ohľadu na mieru centralizácie EÚ, pričom o praktických príkladoch by mohla vzniknúť celá štúdia. A tak je to správne. Vždy je bližšia košeľa ako kabát, ba aj legálny svojej novej domovine lojálny prisťahovalec bude vítanejší, ako hoci aj domáci príživník. Pre všetkých rovnocenne. Naivita sa neodmeňuje, ani neopláca.


Ale predsa v prípade Veľkej Británie vidíme negatívne dôsledky rozhodnutia ľudí o opustení EÚ. Nemáte obavy, čo by sa stalo nám, malému štátu? 

V prvom rade sa nenechajme zastrašiť a deklarácia ani nevyzýva na vystúpenie z EÚ. S Britmi to tiež nie je také ako čítate. Ich ekonomika rastie, napriek zastrašovaniu, predikciám a vyhrážkam. Tzv. „trhy“ ich „potrestali“ slabšou librou. Myslíte si, že trestajú tých, ktorí sa rozhodli v referende? Oni majú lepší export, viac pracovných príležitostí, lacnejšie dovolenky doma. Najviac sú potrestaní tí, ktorí zarobili peniaze v librách a za rovnakú sumu menej pošlú domov povedzme do Litvy na podporu rodičov, ktorí majú miestne dôchodky a európske ceny. A aký význam má vstup do klubu, ak má zrušenie členstva znamenať teror? Čo to má spoločné so slobodou a demokraciou. Čiže o dôvod viac na radikálnu reformu. V mojom povolaní sa nerozhodujem na základe dojmov, ale na základe reality. Do nej patria aj fyzikálne zákony, aj živly, aj prostredie. Otvorené nebo môže byť výsledkom multilaterálnych dohôd, rovnako otvorené hranice. Na to netreba ani nadnárodný parlament, ani nadnárodnú komisiu. Na ochranu príživníkov, kriminálnikov, podvodníkov a zneužívateľov je dokonca zrušenie takých orgánov v národno-štátnom záujme všetkých štátov, ktoré tvoria akékoľvek zoskupenie. To sme ešte nehovorili o legitímnosti zastúpenia a práve na rozhodovanie za nás a za naše národné orgány pri typickej volebnej účasti v tzv. eurovoľbách. Tá je v mnohých štátoch, vrátane Slovenska, zlomkom potrebného kvóra na platnosť referenda.

 

V čom je teda podstata Nitrianskej deklarácie, ak to zhrniete doslova do pár viet? 

V skutočnosti hovoríme o rozhodovaní sa medzi pokračovaním mediálnej manipulácie, vnucovania cudzích hodnôt a diktatúry, ktorú predstavuje súčasná hypercentralizovaná EÚ so svojimi privilegovanými orgánmi. Alebo demokraciou, úctou k vlastným hodnotám a tradíciám, čiže slobodou, ktorú predstavuje presadzovanie maximálnej miery suverenity národných štátov. My signatári sme len predstavili naše preferencie a prizývame všetkých racionálne uvažujúcich a zodpovedných občanov Slovenska, aby sa pripojili.

 

Odpovedal:

Bývalý poslanec Federálneho zhromaždenia ČaSFR

Ing. Peter Švec, p.s.c., RCDS

Bezpečnostno-obranný a letecko-bezpečnostný analytik

Podporovateľ maximálnej miery suverenity Slovenska

Airline Captain B-737 NG, Line Check Captain

Managing Director

Winx Aviation Consulting, s.r.o.


Deklarácia bola uverejnená TU









Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo


náhodný výber článkov

Matica slovenská - 2. časť

Pripravili sme trojdielny videofilm o histórii Matice slovenskej.

Skutočná povaha čechoslovakizmu vo výrokoch

(druhé, doplnené vydanie) 

Úvod 

Čechoslovakizmus je ideológiou, o ktorú sa opierali snahy českých politikov o asimiláciu Slovenska.

Všetci podnikatelia budú môcť vymeniť registračku za virtuálnu.

Aké sú výhody?

Virtuálnu pokladnicu môžu dnes využívať tí podnikatelia, ktorí pri platbách v hotovosti nevydajú za mesiac viac ako tisíc blokov. Druhou podmienkou je, že im povinnosť registrovať tržby v pokladnici vznikla od apríla v schválenej novele zákona o elektronickej registračnej pokladnici (ERP).

 
Odber noviniek na stránke