Historik Prof. František Vnuk: Storočnica Pittsburskej dohody

V medzivojnových rokoch 1918-1938 bola Pittsburská dohoda jedným z najčastejších pojmov politického slovníka.

Bola nielen živým svedectvom vierolomnosti zmluvného partnerstva, ale aj neutíchajúcim bojovým výkrikom ukrivdenej stránky.

Nepotrebne a zbytočne rozdelila obyvateľstvo Slovenska a jeho politickú elitu do dvoch nezmieriteľných táborov a vniesla nedôveru a nesvár do slovensko-českých vzťahov. Veľmi veľa času a úsilia, ktoré sa mali vložiť na budovanie spoločného domova a spoločného dobra, sa premárnilo v škriepkach a sporoch.

Pittsburská dohoda
Pittsburská dohoda

Dnes Pittsburská dohoda patrí medzí zabúdané lekcie z histórie. Nemalo by to tak byť, pretože ide o dokument veľkej historickej hodnoty.
V dvadsaťročnom boji o jej uplatnenie je odrazom politického dospievania národa a jeho zápasu pre dôstojné miesto v rodine európskych národov; zápasu, ktorý odhalil tie najkrajšie vlastnosti mnohých, ale aj prejavy slabosti, neistoty a predajnosti iných slovenských politikov. Pri príležitosti stého výročia tohto významného dokumentu je namieste občerstviť si v pamäti okolnosti vzniku Dohody a dynamiku zápasov za jej uvedenie do života.

Pittsburská dohoda vznikla a bola podpísaná v americkom meste Pittsburgh dňa 30. mája 1918. Ako píše najlepší znalec jej pôvodu a osudov Konštantín Čulen v úvode svojej monumentálnej 450-stránkovej knihy o pôvode tohto dokumentu: „Pittsburská dohoda nebola dielom náhody. Vyvrela z pomerov, ovzdušia a politických náhľadov najslobodnejších Slovákov.“ Bola vyvrcholením politického programu, ktorý mal zaistiť budúcnosť národa v povojnovej Európe.

Išlo skutočne o revolučnú zmenu (dnes by sme povedali „a paradigm shift“), ktorou Slovensko v rokoch 1918-1919 prechádzalo. Opúšťalo tisícročné spolužitie s maďarským národom v Uhorsku, aby vstúpilo do nového spoločného štátu s bratským českým národom. Toto rozhodnutie mohli urobiť len príslušníci slovenského národa v slobodnom svete, pretože Slováci pod Tatrami nemohli, nevedeli a možno ani tak veľmi nechceli odpútať sa od dedičstva svätoštefanskej koruny.

Keď sa v lete 1914 rozhorel plameň svetovej vojny, slovenskí ľudia poslušne nastupovali do radov rakúsko-uhorskej cisársko-kráľovskej armády a vodcovia národa sa jednoznačne vyslovovali za zachovanie monarchie. Vydávali vyhlásenia lojality a vyzývali národ, aby prinášal „na oltár vlasti“ i tie najvyššie obety. V martinských Národných novinách (zo 6. aug. 1914) Národná strana oznámila, že počas trvania vojny zastavuje svoju činnosť a nebudú sa konať ani tradičné augustové slávnosti. A potom nasleduje neuveriteľne horlivý prejav vlastenectva: „Nám záleží na tom, aby naša vlasť a naša monarchia v svojej celistvosti bola udržaná, vojnou nastávajúcou nijakej ujmy neutrpela a z nej víťazne vyšla. Za to sa zasadíme až po tie hrdlá a statky.“

Slováci v Amerike, ktorí žili v slobodnom a demokratickom prostredí, hľadeli na toto konanie s hrôzou a nepochopením. Pokladali za potrebné vyjadriť skutočné zmýšľanie, potreby a túžby národa. Slovenská liga v Amerike – na čele ktorej vtedy stáli dvaja rozvážni a rozhľadení mužovia: Albert Mamatey a Ivan Daxner – vydala v mene Slovákov memorandum určené svetovej verejnosti, v ktorom sa hovorí:

„Prehlasy, ktoré vydané boli skrze náčelných slovenských ľudí v Uhorsku a v ktorých vyslovuje sa – po istú mieru – spokojnosť s dosavádnymi politickými pomermi, my povinní sme vyhlásiť za neplatné, pretože so skutočným zmýšľaním stoja v protive. S nimi slovenský národ naskrze nesúhlasí a považuje ich jedine za výplyv nesmierneho teroru zo strany terajšej vlády… Žiadame pre slovenský národ úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčenia tak na poli politickom, ako aj na kultúrnom a hospodárskom.“

Kým na Slovensku vládlo pasívne mlčanie, v Amerike už od jesene 1914 začína systematická práca na oslobodení národa spod maďarskej nadvlády. Skúmali sa možnosti a kombinácie, ktoré by zaistili ľudu pod Tatrami lepšiu budúcnosť. Z týchto úvah sa vykryštalizovala myšlienka spoločného štátu s Čechmi.

Základy tohto spolužitia spočívali na dvoch dokumentoch. Dňa 25. októbra 1915 vznikla v Clevelande dohoda predstaviteľov Slovákov s predstaviteľmi Čechov, v ktorej stručne, ale veľmi zreteľne sa deklaruje federatívne usporiadanie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Clevelandská dohoda to zhrnula do týchto piatich bodov:

1. Samostatnosť historických zemí a Slovenska.

2. Spojenie českého a slovenského národa vo federatívnom sväzku štátov s úplnou autonómiou Slovenska, s vlastným snemom, s vlastnou štátnou správou, úplnou kultúrnou slobodou, teda i plným právom užívania jazyka slovenského, vlastnou správou finančnou a politickou, so štátnym jazykom slovenským.

3. Volebné právo: všeobecné, tajné a priame.

4. Forma vlády: personálna únia s demokratickým zriadením štátu, podobne ako v Anglicku.

5. Tieto body tvoria základ obapolnej dohody a môžu byť doplnené, poťažne rozšírené len na základe dorozumenia sa obidvoch stránok. České národné sdruženie podržuje si právo prípadnej zmeny a to isté právo má aj Slovenská liga.

Cleveland, O., 22. októbra 1915

Ako vidno v Dohode sa Slovensku zaručuje administratívna, kultúrna a hospodárska autonómia.

Tajomník Slovenskej ligy Ivan Daxner zhrnul podstatu dohovoru do jednej vety: „Áno, preč od Maďarov, nie však pod Čechov, ale ku Čechom!“

Činorodá láska slovenských vysťahovalcov v Amerike k umlčanému národu pod Tatrami sa prejavovala nielen v slovách, ale aj konkrétnych skutkoch, ako bola materiálna a finančná podpora zahraničného odboja vedeného trojicou Masaryk – Štefánik – Beneš, alebo účasťou v légiách, ktoré sa začali vytvárať vo Francúzsku a Rusku. Kým v Rusku a neskôr aj v Taliansku légie sa organizovali z vojnových zajatcov, vo Francúzsku nijakí rakúsko – uhorskí zajatci neboli a légie sa formovali hlavne získavaním dobrovoľníkov spomedzi slovenských a českých vysťahovalcov. Treba pripomenúť, že v tom čase Spojené štáty neboli vo vojne; boli však pro-spojenecky neutrálne, čo v praxi znamenalo, že nijako nehatili odbojovú činnosť Česko-slovenskej národnej rady. Takto sa tisíce slovenských vysťahovalcov mohlo zapojiť do aktívneho boja po boku Spojencov. Ku koncu vojny slúžilo v légiách asi 145.000 bojovníkov, z ktorých asi 40.000 bolo Slovákov. Vo francúzskej légii, ktorá pozostávala hlavne z amerických vysťahovalcov, Slováci tvorili 70 %!.

Ku koncu vojny západní Spojenci – v rámci samourčovacieho práva národov na vlastný štát – formálne uznali Československú národnú radu za vládu štátu, ktorý vznikne na troskách porazeného Rakúsko-Uhorska. Niektorí predstavitelia odboja pokladali Clevelandskú dohodu za prekonanú vývojom udalostí. A tak došlo k rozhodnutiu znovu prerokovať budúce postavenie Slovenska v spoločnom štáte. Schôdza sa konala v Pittsburghu v dňoch 30. a 31. mája 1918 za účasti delegátov slovenských a českých spolkov, ako aj vedúcich predstaviteľov politického vedenia, vrátane prof. Tomáša G. Masaryka, predsedu Česko-Slovenskej národnej rady.

Podľa svedectva účastníkov porád prof. Masaryk zohral kľúčovú úlohu pri týchto rokovaniach a bol hlavným autorom výsledného dohovoru známeho pod menom Pittsburgská dohoda. Redaktor Ivan Bielek, ktorý bol prítomný na poradách, takto opisuje podiel prof. Masaryka na vzniku a autorstve tejto dohody:

“Prof. Masaryk, predseda Česko-slovenskej národnej rady v Paríži, Spojencami už vtedy uznanej revolučnej vlády Česko-slovenskej republiky, nielen osnoval, ale aj vlastnoručne napísal Pittsburgskú dohodu na malom papieri ceruzkou a dohodu na schôdzi prečítal. Schôdza ju prijala jednohlasne. Tá samá Dohoda, prepísaná tušom na riadnom papieri a v riadnom formáte bola ním, už ako právoplatne zvoleným prvým prezidentom Česko-Slovenskej republiky podpísaná pred odchodom do domova v meste Washingtone D.C. dňa 14. novembra 1918.

Bol som na tejto pittsburskej schôdzi, sedel som blízko neho, videl som na vlastné oči, ako ju na malom papieri vlastnoručne napísal, počul som z jeho vlastných úst jej text na schôdzi čítaný… Dohoda bola potom vlastnoručne podpísaná skutočnými a oprávnenými zástupcami americkej Slovače, nie ako americkými občanmi, lež občanmi a dejateľmi revolúcie, z ktorej sa zrodila Česko-Slovenská republika.”

Toto je doslovný text Pittsburskej dohody:

Česko-Slovenská dohoda, uzavretá v Pittsburghu, Pa dňa 30. mája 1918.

Predstavitelia slovenských a českých organizácií vo Spojených štátoch, Slovenskej ligy, Českého národného sdruženia a Sväzu českých katolíkov prerokovali za prítomnosti predsedu Česko-Slovenskej Národnej rady prof. Masaryka o česko-slovenskej otázke a o našich posavádnych programových prejavoch a uzniesli sa nasledovne:

“Schvaľujeme politický program, usilujúci sa o spojenie Čechov a Slovákov v samostatnom štáte z českých zemí a Slovenska.

“Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem, svoje súdy.

“Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec.

“Česko-Slovenský štát bude republikou, jeho konštitúcia bude demokratická.

“Organizácia spolupráce Čechov a Slovákov v Spojených štátoch bude podľa potreby a meniacej sa situácie pri spoločnom dorozumení prehĺbená a upravená.

Podrobné ustanovenia o zariadení československého štátu ponechávajú sa oslobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom.

Podpisy:

A. Slovenskí podpisovatelia:

Albert Mamatey – predseda Slovenskej ligy v Amerike

Ivan Bielek – novinár, organizátor spolkového života

Ján Janček ml. – politický tajomník Slovenskej ligy v Amerike

Matúš Gazdík – úradník Slovenskej ligy v Amerike

Milan Getting – novinár

Ján Pankuch – novinár

Gejza Mika – právnik

Michal Bosák – bankár, národný pracovník

Ignác Gessay – novinár

Jozef Murgaš – katolícky kňaz

Jozef Hušek – novinár, spolkový pracovník

Ján Kubašek – katolícky kňaz

Andrej Schustek – spolkový pracovník

Ľudovít J. Karlovský – evanjelický kňaz

Pavol Šiška – katolícky kňaz

Ján A. Ferienčik – novinár, spisovateľ

Ivan Daxner – tajomník Slovenskej ligy, syn Štefana M. Daxnera

B. Českí podpisovatelia:

Tomáš G. Masaryk – vodca česko-slovenského zahraničného odboja

Vojta Beneš – právnik, brat Dr. Edvarda Beneša

Karel Dostál – katolícky kňaz

Ludevít Fischer – predseda Českého národného združenia

Inocent Kestl – kňaz, predseda Zväzu českých katolíkov

Josef Martinek – novinár

G. Pecival – právnik

Karel Pergler – právnik, spolkový pracovník

Ján Straka – tajomník Zväzu českých katolíkov

Bohumil Šimek – univerzitný profesor

Oldřich Zlámal – katolícky kňaz

Jaroslav Zmrhal – pedagóg, novinár

Je priam neuveriteľné, že o existencii Clevelandskej a Pittsburskej dohody slovenskí vodcovia pod Tatrami nič nevedeli.

Dozvedeli sa o nej až na jar 1919, keď prišla s ňou na Slovensko päťčlenná delegácia, ktorú Slovenská Liga vyslala na oslobodené Slovensko. V delegácii bol Dr. Ján Francisci, Edo Kováč a traja novinári Jozef Hušek, Milan Getting a Ján Matlocha. Začiatkom apríla Jozef Hušek navštívil Andreja Hlinku a ukázal mu kópiu Pittsburskej dohody. Hlinka bol textom Dohody uchvátený. Keď si ju prečítal, uvedomil si, ako ďaleko prezieravejší a politicky rozhľadenejší boli americkí Slováci v porovnaní so Slovákmi doma. Hušekovi hovoril: “Povedzte americkým Slovákom, že Hlinka žije a mrie za veci v Dohode národu slovenskému zaručené.” O pár týždňov neskoršie prišiel za Hlinkom s Dohodou ďalší podpisovateľ Dohody, katolícky kňaz Pavol Šiška.

Medzitým Hlinka konzultoval obsah Dohody so svojimi vtedajšími najbližšími spolupracovníkmi. Porovnávali súčasné politické postavenie Slovenska, s postavením, aké mu zaručovala Dohoda podpísaná prezidentom Masarykom. Porovnanie ich nijako nepotešilo, a vôbec neuspokojilo. Došli k záveru, že bude treba “zaintabulovať Pittsburskú dohodu pred svetovým fórom” a potom žiadať, aby sa podmienky uvedené v Dohode zaviedli do života.

Toto bol podnet Hlinkovej historickej cesty na Mierovú konferenciu do Paríža (22. aug. – 9. okt. 1919). Opis tejto odvážnej akcie a dobrodružnej cesty Andreja Hlinku a jeho spoločníkov (František Jehlička, Štefan Mnoheľ, Jozef Rudinský, František Unger a Jozef Kubina) – cez Poľsko, Rumunsko, Balkán, Taliansko – by mohli byť námetom osobitnej rozpravy. V krátkosti iba toľko, že za účinnej pomoci poľskej diplomacie Slováci mohli odovzdať Sekretariátu Mierovej konferencie memorandum, v ktorom – s odvolaním sa na Pittsburskú dohodu – sa dožadovali autonómie pre Slovensko. Oficiálnej Česko-slovenskej delegácii, vedenej ministrom zahraničia Dr. Benešom sa síce podarilo zdiskreditovať slovenských reprezentantov a dosiahnuť ich vypovedanie z Francúzska, ale tým nevykorenili dôvody slovenskej nespokojnosti.

Keď sa Hlinku vrátil z Paríža na Slovensko, bol dňa 10. októbra 1919 zatknutý a väznený v Mírove a Brodku. Vládna tlač na Slovensku i v českých zemiach rozpútala ohováračskú kampaň proti autonómii a Pittsburskej dohode, v ktorej autonómne postavenie Slovenska bolo jednoznačne a záväzne zakotvené. Ale tieto akcie neboli vôbec úspešné. Naopak, spopularizovali Pittsburskú dohodu a upozornili na jej obsah pospolitý ľud, ktorý Hlinkovi jeho odvahu nijako nezazlieval. V ich očiach Hlinka konal, ako sa na skutočného vodcu národa patrí. Väzenie iba pridalo k jeho dovtedajšej vodcovskej autorite gloriolu národného mučeníka.

Pripravovaný súdny proces s Hlinkom sa napokon nekonal. Dňa 28. apríla 1920 , desať dní po voľbách, v ktorých bol Hlinka zvolený za poslanca pražského parlamentu, väznitelia ho v tichosti prepustili na slobodu.

Hlinka sa vrátil do parlamentu a pokračoval v boji a v práci, z ktorej bol žalárovaním násilne vyradený. Z jeho iniciatívy slovenskí ľudácki poslanci vyhlásili v pražskom sneme (10. júna 1920): „Žiadame, aby ústava Č-SR bola doplnená dohodou uzavretou medzi Čechmi a Slovákmi v Pittsburgu dňa 30. mája 1918. Pittsburskú dohodu považujeme za stelesnenie samourčovacieho práva slovenského národa… Voľby 18. a 25. apríla neuznávame za slobodný prejav vôle slovenského národa, pretože české vojsko, českí úradníci a všemožní českí činitelia znemožnili voľný prejav slovenského národa.“

Bolo to hlavne zásluhou tlače, že Pittsburská dohoda sa stala témou diskusií, ktoré spravidla vyústili do sporov a konfliktov. Slovenská spoločnosť sa rozdeľovala do dvoch táborov, kde jeden tvrdil, že Dohoda zaväzuje a ten druhý sa oháňal takými „argumentmi“, že to je iba „dohovor“ medzi krajanmi v Amerike, a preto je na Slovensku neplatná, že Slováci ju nepotrebujú, lebo majú v Republike už všetko, čo Dohoda zaručovala a pod.

Ministerský predseda V. Tusar – snahe odstrániť pochybnosti a utíšiť spory – požiadal prezidenta Masaryka, aby sa on, ako jeden z podpisovateľov Pittsburskej dohody, vyjadril o jej platnosti. Masaryk odpovedal, že Dohoda má iba historickú hodnotu, pretože „Slováci na pittsburské schůzi dobře vědeli, že zejména občané američtí, nemají práva rozhodovat o definitívnem zřízení česko-slovenského státu“. Vraj Pittsburská dohoda bola prekonaná Martinskou deklaráciou.

Toto tvrdenie predstavuje radikálny obrat v Masarykovom myslení, pretože v čase, keď koncipoval a podpisoval Pittsburskú dohodu zmýšľal i konal s plným vedomím o vážnosti a zodpovednosti svojho činu. Od profesora, filozofa, štátnika a autora Dohody, je to priam nepochopiteľná odpoveď. Nie je však tak nepochopiteľná, ako by sa na prvý pohľad zdalo.

Vysvetlenie tejto závratnej zmeny v postoji k Pittsburskej dohode má svoj celkom prozaický a reálno-politický dôvod: v Amerike mal prof. Masaryk pred sebou uvedomelých predstaviteľov národa, s ktorými sa nedalo inak zachádzať a rokovať ako rovný s rovným. Ale keď sa vrátil do Prahy, stretol s celkom iným typom slovenského politika. Na rozdiel od amerických Slovákov, domáci slovenskí vodcovia boli v svojom vystupovaní neistí, menejcenní a zaťažení dedičstvom poddanskej minulosti. Títo politici sa z područia Maďarov vrhali do náručia Čechov bez náležitej mentálnej transformácie. Masaryk a českí politici rýchlo zbadali ich myšlienkovú nesamostatnosť, z ktorej sa veľmi ľahko dá urobiť politická závislosť.

Stáli pred nimi ľudia, ktorým sa myšlienka autonómie a spolužitia rovného s rovným zdala nielen príliš odvážnou, ale priam nehoráznou. Namiesto toho zdôrazňovali svoje postavenie „slabšieho brata“, ktorý potrebuje radu, pomoc a ochranu svojho silnejšieho súrodenca, zveličovali vlastnú biedu, poukazovali na vlastné nedostatky.

Skúsený slovenský politik Ferdiš Juriga mal pre mladých a na politické javisko vystupujúcich hercov praktickú radu: „Neučiníš sebe strašidla, aby si sa ho bál!“ Bohužiaľ, len veľmi málo slovenských odhodlancov, ktorí vystupovali na politickú scénu po prevrate, bolo ochotných riadiť sa jeho odporúčaním. Nevedeli sa zbaviť, ba priam zveličovali maďarské a maďarónské nebezpečenstvo, ktoré Slovákom hrozí a pred ktorým nás môžu zachrániť iba Česi. V ich zmýšľaní a konaní splynutie s bratmi Čechmi v jednotný československý národ bolo politicky výhodnejšie, než návrat do maďarského područia. Z prehnanej obavy si z toho viac fiktívneho než skutočného maďarského nebezpečenstva urobili strašiaka proti autonómii. Ustrašene verili a presviedčali národ, že autonómia garantovaná v Pittsburskej dohode je maďarského pôvodu a po jej vyhlásení by nasledovalo pohltenie Slovenska Maďarmi.

Takto boli autonomisti označení ako nepriatelia národa, maďaróni. Maďarónstvo sa v rukách odporcov Dohody stalo kyjakom, ktorým zaháňali svojich kritikov a mlátili svojich protivníkov. Ivan Dérer rečnil 12. marca 1922 v Bratislave a tvrdil, že „takzvaná Pittsburská dohoda vznikla pod vplyvom tej maďarskej mentality a toho nášho postavenia v bývalom Uhorsku.“ Vavro Šrobár vyhlásil v pražskom sneme, že „autonómia pre Slovensko, ako politický a štátoprávny program, nevyrástol z pôdy slovenskej, ale vypestovali ho vonku v cudzine naši úhlavní nepriatelia Maďari“.

Toto nespravodlivé biľagovanie sa postupne stávalo oficiálnou vládnou líniou a – so sklamaním treba povedať – jeho tón udával sám spoluautor a podpisovateľ prezident Masaryk. V roku 1925 vyšla kronika jeho spomienok na prácu v zahraničnom odboji Světová revoluce, ktorá sa doteraz pokladá za autentickú a autoritatívnu verziu histórie česko-slovenského odboja v rokoch 1914-1918. V knihe prezident Masaryk venuje niekoľko stránok aj Pittsburskej dohode. Jej vznik a svoj podiel na ňom vykreslil takto:

„Druhé důležité jednání bylo v Pittsburghu mezi Slováky a Čechy. Dne 30. června (správne: 30. mája – FV) podepsal jsem dohodu (Česko-slovenská dohoda – ne smlouva!) učiněnou mezi Slováky a Čechy americkými. Táto dohoda se stala k uspokojení malé slovenské frakce, která snila o bůhví jaké samostatnosti Slovenska; idee některých ruských slavianofilů, pak Štúra a Vajanského, ujaly se také mezi Slováky v Americe. Proti tomu se smluvili naši Česi a Slováci na dohodě, v níž se pro Slovensko žádá vlastní administrativa, sněm a soudy. Podepsal jsem dohodu bez váhání, protože byla lokální smlouvou amerických Čechů a Slováků mezi sebou. Je podepsana občany americkými, neobčany jen dvěma – (podepisovali se na ni někteří dodatečně spůsobem nedovoleným). V dohodě bylo ustanovení, že legální zástupcové slovenského lidu budou rozhodovat sami o podrobnostech slovenského politického problému.” (Světová revoluce, s. 262-264).

Masarykove slová nepriniesli rozuzlenie, ani ukončenie sporov o právoplatnosť Dohody. Naopak utvrdili obe sporné stránky, ako autonomistov tak aj centralistov, v ich dovtedajšom postoji. Kým na strane centralistov bola moc, na strane autonomistov bola pravda. Na Slovensku hnutie za autonómiu sa stávalo z roka na rok silnejším. Osvojovala si ho hlavne mladá generácia, ktorá nastolovala otázku autonómie čoraz nástojčivejšie a bojovnejšie.

Prezident Masaryk sa vyjadril k Pittsburskej dohode ešte raz v liste, ktorý 12. októbra 1929 adresoval Hlinkovi. V ňom píše: “Podívajte se, jaké chyby jste dělal s tzv. Pittsburskou dohodou. De facto jste autonomii měli od samého převratu a dnes máte všechny stipulace té dohody (vlastně úmluvy) dosaženy. Než hlavní věcí je, že dokument té úmluvy je podvržen, je falsum, ne jen proto, že se naň podepisovali lidé dodatečně, nýbrž hlavně proto, že v době kdy američtí Slováci si té úmluvy přálí, Liga legálně neexistovala, byla státem uznána teprve v 1919. Proto politik vážný, státnik, s takovým papírem nemůže a nesmí operovat. Falsifikát se nemůže stát státním aktem.”

List nepriamo svedčí, že prezident Masaryk si už uvedomuje chúlostivú pozíciu oponentov Pittsburskej dohody. Napriek nadľudskému úsiliu z jeho strany, napriek všestrannej materiálnej a morálnej podpory česko-slovenskej vlády, napriek vyhlasovaniu dohody za neplatnú, za falzifikát, napriek šikanovaniu a diskriminácie prívržencov Dohody, nepodarilo sa urobiť z nej non-event, presvedčiť pospolitosť, že “skutok sa nestal”.

Zápas o uplatnenie Pittsburskej dohody pokračoval a bol víťazne zavŕšený v Žiline 6. októbra 1938 vyhlásením slovenskej autonómie za účasti všetkých vtedajších politických strán okrem sociálnych demokratov a komunistov. Tieto dve marxistické strany sa k aktu vyhlásenia nepripojili. Nie však preto, že by oponovali, alebo inak sa stavali proti autonómii, ale preto, že ich ostatné občianske politické strany nechceli tam mať.

Česko-slovenský parlament na svojom zasadaní dňa 22. novembra 1938 jednohlasne schválil ústavný zákon o slovenskej autonómii. (Komunistickí poslanci pred hlasovaním opustili snemovňu!)

Zápas o uplatnenie Pittsburskej dohody patrí medzi najúchvatnejšie kapitoly slovenskej histórie 20. storočia. Vďaka a česť bojovníkom, ktorí vytrvali, ktorých „dar nezviedol, ani hrozba nesklonila“ a ktorí by mali byť nasledovania hodným príkladom aj súčasným politikom a verejným pracovníkom.


Prof. František Vnuk


zdroj: mesačník KULTÚRA

Ukradnuté kosovo


Európa na rázcestí ...

náhodný výber článkov

Matica slovenská I časť

Pripravili sme trojdielny videofilm o histórii Matice slovenskej.

V4 by mohla chrániť schengenskú hranicu spoločne

Spolupráca krajín Vyšehradskej štvorky pri riešení problémov utečeneckej krízy začína mať reálnejšie kontúry.

Útok médií, následne vec posudzuje špeciálny prokurátor

Škandalózne, kontroverzné, poburujúce. Aj takto označili mnohé médiá video, ktoré publikovala Matica slovenská s cieľom vstúpiť do diskusie o prvom Slovenskom štáte.

Rádio Naše Slovensko

 
Odber noviniek na stránke

captcha