Mohutný symbol slovenskej schopnosti

Prelomové medzníky vodného diela Gabčíkovo – Budapešť 1977 a Haag 1997. 


Tento rok si pripomíname dve výročia udalostí, ktoré vytvorili pre niekoľko generácií laikov i odborníkov stredobod obrovského pohybu. Ten napokon vyústil nebývalou silou do sformovania historického povedomia slovenskosti, potreby všestrannej schopnosti slovenskej inteligencie presadiť sa v najnepriaznivejších domácich i medzinárodných podmienkach. Ide o československo-maďarskú dohodu o postavení sústavy vodných diel na Dunaji, podpísanú v roku 1977 v Budapešti, a historický rozsudok Medzinárodného súdneho dvora o Sústave vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros,  o platnosti medzištátnej zmluvy z roku 1997 a neplatnosti maďarského jednostranného vypovedania, odstúpenia od zmluvy.

V novodobých dejinách Slovenska ako štátu i ako národa je to najvýrečnejšia spleť udalostí nebývalého rozmeru. Tvorí základ mnohostrannej hrdosti, ako aj novej skúsenosti siahajúcej od medzinárodného sporu až po privatizačné machinácie, od národnej pevnosti a vytrvalosti až po najväčšiu, dovtedy nevídanú politicky motivovanú a medzinárodne organizovanú kampaň tak proti vodnej elektrárni, ako i proti vznikajúcemu slovenskému štátu. Na jej zdolanie bolo treba jasné slovenské odhodlanie, odolnosť a chladnú hlavu.


■ ZAČIATOK 1937

V roku 1977, keď zmluvu v Budapešti podpisovali predsedovia vlád dvoch socialistických štátov (za Československú socialistickú republiku Ľubomír Štrougal), bola v živej pamäti zničujúca povodeň z roku 1965 a nikomu nezišlo na um vydávať to za dielo betónovej lobby, komunistickej a neskôr slovenskej, či za megalomanstvo. Nehovorilo sa ani o tom, že duchovným otcom tohto diela, ako mnohých iných na Slovensku, je prof. Ing. Peter Danišovič z Bolerázu, ktorý sa Dunajom začal zaoberať v roku 1937. Už vtedy sa vtedajšie medzinárodné kapacity usilovali o projekty na splavnenie európskej veľrieky medzinárodnou dopravou. Dielo na Dunaji sa začalo pripravovať už v päťdesiatych rokoch a na maďarskej strane zasa vodné dielo, priehradu a vodnú elektráreň navrhol ešte pred rokom 1956, pripravoval a projektoval prof. Ing. Emil Mosonyi.


■ AUTOR A OTEC

Profesor Danišovič,  autor Oravskej priehrady a vodných diel na Váhu, vodných diel Zemplínska šírava či Domaša a neskôr otec sústavy vodných diel, sa pričinil aj o to, aby na „streche Európy“, na hornatom Slovensku zostalo čo najviac čoraz vzácnejšej vody, dnes takej strategicky významnej. Bez ohľadu na dramatické zmeny režimov a spoločenských systémov sa ukázalo, že jeden zo zakladateľov Slovenskej vysokej školy technickej v roku 1939 bol nielen tvorcom, ale aj inšpirátorom stále nových generácií slovenských vodohospodárov, stále užitočným a prepotrebným tvorcom. To všetko sa malo ukázať práve pri stavbe, dokončovaní a napokon obhajobe vodného diela Gabčíkovo.

Prosovietske režimy socialistických štátov prežívali posledné mesiace agónie pred definitívnym zánikom, keď došlo k mimoriadnemu spádu udalostí – 6. februára 1989 v Budapešti na podnet maďarskej strany podpísali protokol o urýchlení výstavby a skrátení termínu o pätnásť mesiacov oproti pôvodnému harmonogramu. Bol to „šprint“, úsilie zachrániť stavbu, lebo proti nej narastal politicky motivovaný odpor. Ten sa napokon aj presadil. Trinásteho mája 1989 maďarská vláda sa bez konzultácií so slovenskou stranou rozhodla s okamžitou platnosťou pozastaviť výstavbu stupňa Nagymaros na dva mesiace. Dôvodom bola údajná hrozba rozsiahlej ekologickej katastrofy v okolí Sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros po jeho dobudovaní. Na našej strane sa v stavbe pokračovalo a v roku 1992 bola naša časť dokončená zhruba na deväťdesiat percent. Vtedy, bolo to 19. mája, doručila maďarská vláda federálnej vláde vtedajšej ČSFR nótu o vypovedaní zmluvy z roku 1977 (a s ňou súvisiacimi dohodami)  s účinnosťou od 25. mája 1992. Do zániku ČSFR zostávalo sedem mesiacov....


■ JEDNOSTRANNÝ AKT

Krátko po vzniku Slovenskej republiky, vo februári 1993, prijal maďarský parlament deklaráciu, že Slovenská republika narušila maďarské územie a mnohé medzinárodné zmluvy, a túto deklaráciu doručili všetkým členským štátom Organizácie Spojených národov len niekoľko dní po tom, ako sa SR ako nástupnícky štát po ČSFR  (a teda Česko-Slovensku ako zakladajúcemu štátu OSN z roku 1945) stala 19. januára členským štátom OSN. Tomu všetkému predchádzala mimoriadne ostrá, nevídaná kampaň, spochybňujúca tak legitímne slovenské úsilie pri vzniku štátu, ako aj celej stavby vodného diela.

Slovensko, opustené federáciou v politickej podpore i vo financiách, pokračovalo v diele vďaka mnohým slovenským manažérom, medzi nimi osobitne Ing. Júliusovi Binderovi. Bol to práve Július Binder, ktorý prevzal na seba rozhodujúcu zodpovednosť a urobil z 24. októbra 1992 rozhodujúci deň.


■ NENÁVISTNÁ KAMPAŇ

Na domácej pôde medzi protigabčíkovskými aktivistami na Slovensku hrali prím maďarskí menšinoví politici a zelení. Afinabul.blog.cz pripomína vtedajšie slová Miklósa Duraya: „Gabčíkovo je v Európe najneľudskejšia a najkrutejšia stavba a dôsledky jej existencie budú namierené proti základným ľudským záujmom... Žijeme pod terorom mafie politikov, pohybujúcich sa v pomyselnom zločinnom, začarovanom kruhu, a ekonómov, inžinierov a technikov s hanebnou odbornosťou.“ Ostré  protislovenské zafarbenie mal list maďarských poslancov SNR a Federálneho zhromaždenia M. Duraya, P. Csákyho, B. Bugára, E. Bauerovej a iných vtedajšiemu predsedovi Komisie európskeho spoločenstva Jacquesovi Delorosovi a predsedovi Európskeho parlamentu Egonovi Klepschovi: „Táto stavba je posledným krokom v sedemdesiatročnej histórii permanentnej diskriminácie, založenej na rovnakom vzťahu, aký je medzi kolóniou a kolonizátorom: obyvatelia kolónie dostanú trosky a zisk pôjde kolonizátorovi.“ Takto Slovákov prvý raz v histórii ktosi označil za kolonizátorov a maďarskú menšinu ako kolonizovaný národ, ktorý podľa tvrdenia spomínaných maďarských poslancov žil na tomto území „tisícky rokov“.

Nejde ani tak o to pripomínať poniektorým politikom ich protislovenskú kampaň, ako skôr o to priblížiť vtedajšiu búrlivú atmosféru tvrdého politického boja, nekompromisného politického slovníka na medzinárodnej pôde a schopnosť tých, ktorí v tomto virvare nestratili hlavu, zdravý rozum. Dokázali tak chrániť slovenské národné, aj dlhodobé strategické a pre budúcnosť veľavýznamné slovenské štátne záujmy a výrobu ekologicky najčistejšej elektriny. Opierali sa o dobré odborné vzdelanie, ktoré získali v tomto štáte, práve tak ako o skutočné národné cítenie zbavené akéhokoľvek nacionalizmu. Odbornosť a vlastenectvo sa tu spojili v jedno v čase, keď išlo o to, ako vstúpi nový štát do svojej, ako aj európskej budúcnosti.


■ BYSTRICKÝ PRÁVNIK

Slovensko vstúpilo na medzinárodnú scénu sebavedome a s ním aj Peter Tomka (1956), slovenský agent pri Medzinárodnom súdnom dvere – súde Organizácie Spojených národov. Právnik z Banskej Bystrice, ako sa neskôr ukáže, špičkový expert a medzinárodná autorita. Súd OSN rieši iba spory medzi štátmi, a to po dohode oboch strán. V apríli 1993 nový mladý slovenský štát sa po dohode s Maďarskou republikou ocitol pred týmto súdom v Haagu. Keďže v jeho kolégiu nebol Slovák, muselo si zvoliť z jeho zostavy inonárodného reprezentanta, ktorý bude záujmy SR zastupovať.  A na čelo jeho „štábu“ bol vymenovaný, pridelený práve slovenský agent.

Už v onom vzdialenom apríli 1993 Slovenská republika uzavrela aj s Maďarskom dohodu, podľa ktorej majú obe strany nárok požiadať medzinárodný tribunál v Haagu o dodatočné vysvetlenie rozhodnutia, ak sa do šiestich mesiacov po jeho vynesení nedokážu dohodnúť na realizácii verdiktu.


■ SLOVENSKÁ PRAVDA

To sa ukázalo ako veľmi prezieravé. Tribunál MSD v Haagu totiž 25. septembra 1997 vyniesol rozsudok, podľa ktorého Maďarsko nebolo oprávnené zastaviť a následne zanechať v roku 1989 práce na projekte, a potvrdil platnosť medzinárodnej, medzištátnej zmluvy z roku 1977, čo je na rozsudku vari najdôležitejšie.

Slovenská republika vo všetkých bodoch, až na jeden, obhájila svoje záujmy. V tom jednom sa hovorí, že „Československo nebolo oprávnené od októbra 1992 uviesť dočasné riešenie do prevádzky“. Súd ale rozhodol, že oznámenie Maďarska z roku 1992 o ukončení zmluvy z roku 1977 a dokumentov, prostriedkov s tým súvisiacich, nemá právny účinok! Teda zmluva z roku 1977 platí!

Bol to veľký deň, v nabitej sále predseda súdu dve hodiny čítal zdôvodnenie verdiktu; všetky časti rozsudku prešli hladko. Len pri poslednom bode, o oprávnení uviesť náhradné riešenie, teda de facto dostavať vodné dielo na slovenskej strane, sedem sudcov prehlasovalo svojím nesúhlasom päť tých, ktorí laicky, veľmi zjednodušene povedané súhlasili s tým, čo symbolizuje ten Binderov rozhodný pokyn z 24. októbra 1992 – Sypte! Do starého koryta v Dunaji sa z pripravených nákladiakov začali sypať prvé prehradzujúce „fúry“ kamenia...


■ ŠERM PARAGRAFMI

To však nie je koniec príbehu v Haagu. Slovensko podalo vo štvrtok 3. septembra   1998 žiadosť na Medzinárodný súdny dvor (MSD) v Haagu o vynesenie dodatočného rozsudku o sústave vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros s tým, aby súd v Haagu vysvetlil, ako sa má naplniť jeho rozsudok z 25. septembra 1997. Žiadosť slovenskej strany podmieňovala skutočnosť, že rokovania o realizácii rozsudku haagskeho súdu stroskotali. Stroskotali preto, lebo Maďarsko odmietlo podpísať dohodnutý návrh rámcovej dohody. Maďarská vláda premiéra Viktora Orbána zaujala k návrhom Slovenska rokovať o tejto záležitosti negatívny postoj.  Vtedajšia ministerka zahraničných vecí SR Zdenka Kramplová o tom v predstihu 31. augusta informovala listom maďarského kolegu Jánosa Martonyiho.  Slovenské podanie do Haagu malo vyše sto strán a odovzdal ho slovenský agent a člen tímu zastupujúceho SR pred MSD Peter Tomka. Podľa rozsudku z 25. septembra 1997 sme mali riešiť veci spoločne s Maďarskom, napríklad keby sa Maďari chceli zapojiť do využívania časti vodného diela na Slovensku, museli by zaplatiť polovicu nákladov, lebo je to v súlade so zmluvou z roku 1977...

Rozsudok sa dodnes považuje za výrazné víťazstvo Slovenskej republiky. V roku 2002 Petra Tomku zvolili za sudcu MSD na deväť rokov a v roku 2011 na ďalších deväť rokov, teda do roku 2021. V rokoch 2012 – 2015 zastával funkciu predsedu MSD, vtedy som s ním pre SNN urobil rozhovor, keďže takúto funkciu ani v čs. ére a ani v ére samostatnosti nijaký Slovák nikdy nezastával.

V Univerzitnej knižnici v Bratislave možno dnes nájsť desiatky zložiek, stovky strán v angličtine, ktoré tvorili obrovskú časť slovenských dokumentov v tomto súdnom spore; slovenská strana napríklad dokazovala, že desať špičkových slovenských vodohospodárov malo okrem čs. vzdelania príslušné osobitné tréningy, súvisiace s projektom vodného diela, v USA alebo v Dánsku, Holandsku či Nemecku. Stovky strán odborného textu a vedeckého hodnotenia pripravila slovenská strana ako argumenty proti maďarskej tvrdohlavej a neraz až len emocionálne vedenej oponentúre, pričom už z úvodzoviek bolo jasné, ako ju od základu vyvracia ako nepodloženú. Zoznamovať sa so stovkami strán našich a maďarských podaní je dnes vzrušujúcom zážitkom, lebo je to tiché svedectvo obrovského dômyselného zápasu o pravdu zámerov a práce mnohých ľudí mnohých špecializácií a odborov. O pravdu slovenskej technickej, vedeckej, ekonomickej, energetickej, politickej, diplomatickej a medzinárodnoprávnej schopnosti správne sa orientovať v chaose a neraz zmätku zložitého domáceho a medzinárodného vývoja, ktorý sprevádzal vznik Slovenskej republiky. Gabčíkovo sa stalo mohutným symbolom toho, že tento štát bude úspechom.


■ ZRADNÁ PRIVATIZÁCIA

A príbeh sa ani tu nekončí – jeho novou, dramatickou kapitolou je privatizácia a v jej rámci prenájom Gabčíkova talianskej spoločnosti a zápasu, aby sa ekonomicky úspešné, ziskové dielo stalo naspäť slovenským. Ale to už je príbeh zásadného sporu medzi dvoma koncepciami vlád, na jednej strane dzurindovsko-miklošovského kabinetu  a vlády R. Fica, ktorý o tom vyhlásil: „Podmienky, za akých bolo vodné dielo Gabčíkovo v rámci privatizácie Slovenských elektrární prenajaté, sú niečo, čomu normálny človek nemôže rozumieť. Už len prenájmom vodného diela si taliansky investor zaplatí celú privatizáciu slovenských elektrární...“

                                                                                                                                                                                                         
Dušan D. KERNÝ


zdroj: http://snn.sk/news/mohutny-symbol-slovenskej-schopnosti/





Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo

náhodný výber článkov

25. marca 2017 – spomienka na 29. výročie sviečkovej manifestácie

Spomienka na 29. výročie sviečkovej manifestácie, ktorá sa uskutočnila v roku 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave

Šesťdesiatjeden krokov

Po sviečkovej manifestácii na Veľký piatok 25. marca 1988 a protestnom sprievode študentov v Bratislave 16. novembra 1989 začala sa tzv. nežná revolúcia.

Misia solúnskych bratov a pyxida z Čiernych Kľačian

„Zaradoval sa cisár a velebil boha aj so svojim radcami a poslal ho s mnohými darmi a napísal Rastislavovi takéto písmo: Boh, ktorý prikazuje každému dospieť k poznaniu pravdy.... videl tvoju vieru a horlivosť, učinil aj teraz, za našich čias to, čo odprvu nebývalo, ale iba v prvé roky a zjavil písmená pre jazyk váš, aby ste sa aj vy pripočítali k národom veľkým, ktorí boha slávia rodným jazykom a tak sme ti poslali toho, komu ich zjavil, muža vzácneho a pravoverného, učeného veľmi a filozofa“.