Slovenský jazyk a proces čechoslovakizácie

Každá kodifikovaná podoba jazyka má byť vedeckým opisom, spĺňajúcim národnoreprezentatívne a kultúrnoreprezentatívne kritériá.

Tým sa kodifikovaný jazyk stáva súčasťou identifikácie národa. V dejinách spisovnej slovenčiny sa ako osobitná kapitola kodifikácie národného jazyka vyčleňuje medzivojnové obdobie, ohraničené rokmi 1918 a 1940. Rokom 1918 preto, že po 1. svetovej vojne sa slovenčina v porovnaní so situáciou v Rakúsko-Uhorsku dostala do odlišného postavenia, rokom 1940 sa obdobie vymedzuje preto, lebo v tomto roku vyšli Pravidlá slovenského pravopisu, ktoré postihovali špecifickosť slovenčiny ako samostatného jazyka.

Ukončením I. svetovej vojny došlo k novému deleniu území a vzniku nových štátov a k deklarovaniu „nových“, v porovnaní s predchádzajúcimi štátoprávnymi zriadeniami odlišných zásad spoločenského aj jazykového usporiadania. Vo vzťahu k spisovnému jazyku si v týchto nových podmienkach treba uvedomiť, že kodifikáciu slovenčiny v medzivojnovom období ovplyvňovali divergentné tendencie. Prvá tendencia bola pokračovaním tradícií martinského úzu, nadväznosťou na Škultétyho vydania Cambelovej Rukoväti. Zo systémového hľadiska išlo o osvedčené normotvorné kritériá, ktorými sa stali jazykové prostriedky publicistiky a beletrie vychádzajúcej v časopisoch, zborníkoch a almanachoch vydávaných Maticou slovenskou, t. j. martinský úzus, ktorý bol na začiatku 20. storočia určujúcim faktorom vývinu spisovnej slovenčiny. Rozhodujúcim kritériom bola preň jazyková prax a jazykové prostriedky matičných časopisov Slovenské pohľady, Národné noviny a literatúry vydávanej Kníhtlačiarskym účastinárskym spolkom. Jadrom martinského úzu bola reč pôvodných Martinčanov zo 60. a 70. rokov 19. storočia. Kodifikačný charakter svojej Rukoväti zdôraznil S. Cambel v predslove takto: Rukoväť“ je pre takých, ktorí vedia po slovensky hovoriť a chcú vedieť písať Stredoslovák, ktorý vyslovuje dvojhlásky ia, ie, iu, ô, bez všetkých príprav môže vziať Rukoväť do ruky, lebo sú v nej pravidlá osnované na strednom nárečí slovenskom. Ale príslušníkom nárečí a podrečí, v ktorých niet dvojhlások ia, ie, iu, ô, alebo v ktorých sa vyslovuje dz a c m. písaného ď a ť (dzakovac m. ďakovať!), treba náležite sa pripraviť. Oni, ak majú potrebu, chuť a vôľu osvojiť si spisovnú reč slovenskú, nech predovšetkým čítavajú také novšie knihy, ktoré sú správne po slovensky písané. Pre nich sa len potom hodí „Rukoväť. V „Rukoväti“ je všetko, čo toho času treba vedieť z pravopisu a grammatiky spisovnej reči slovenskej. „Obsah“, ktorý nasleduje po predmluve, ukazuje, kde čo treba hľadať. Vo veciach, o ktorých nenajdeš úpravy, ani zásadnej, opieraj sa o vlastné podrečie. „Abecedný ukazovateľ“, na str. 303 – 372, ukazuje, ako sa jednotlivé slová píšu alebo uhybujú a inými slovami viažu. Kto hľadá v ňom, nech nespúšťa s očú „Pripomenutí“, vytlačených na str. 304. Pôvodca.

Druhá tendencia inklinovala k vtedajšej oficiálnej štátnej politike o dvoch variantoch spoločného československého jazyka. V tomto duchu ju až do rozpadu spoločného štátu Čechov a Slovákov v r. 1938 definovali aj oficiálne učebnice: ”Československým jazykom rozumieme samostatnú jazykovú skupinu v oblasti západoslovanských jazykov, a je to súhrn všetkých nárečí od Chebu po Užhorod s dvoma spisovnými jazykmi  –  českým a slovenským. Československá jazyková oblasť delí sa dnes na dve veľké skupiny: západnú čiže českú a východnú čiže slovenskú. Súhrn českých nárečí so spisovným jazykom a jeho úlohami a službami čiže funkciami tvorí pojem českého jazyka a súhrn slovenských nárečí so spisovným jazykom a jeho úlohami a službami tvorí pojem slovenského jazyka. Obe tieto oblasti zapájajú sa do seba ako ohnivká reťaze” (J. Stanislav, 1938, s.177). Táto tendencia v oblasti kodifikácie spisovnej slovenčiny nevychádzala z overených kritérií a premietala sa vo vydaniach základných učebníc slovenského jazyka. Medzi prvé takéto učebnice s dôrazom na pravopis patrila Slovenská mluvnica so zvláštnym zreteľom na pravopis, ktorú v r. 1919 vydal J. Damborský. Učebnica vyšla v prepracovaných a rozšírených vydaniach v r. 1920, 1921,  1924, posledné vydanie z r. 1930 vyšlo pod názvom Slovenská mluvnica pre stredné školy a učiteľské ústavy. Damborského vydania Slovenskej mluvnice vychádzali z koncepcie učebníc češtiny od autorov J. Gebauera a V. Ertla. Nedomáci pôvod Damborského kodifikačných snáh ilustrujú krátke tematické morfémy pri slovesách typu treš  –  trem, trpeť, krátke podoby slov typu konec, venec, v ortoepii sa zavádza pri výslovnosti hlásky v po samohláske a pred spoluhláskou, resp. na konci slova podoba s f (typ krf, slifka). Takéto chápanie kodifikácie a spisovného jazyka vyvolalo celkom prirodzenú obrannú reakciu časti slovenskej inteligencie. Osobitnú vlnu nespokojnosti zo strany väčšiny slovenskej inteligencie vyvolalo najmä vydanie prvých Pravidiel slovenského pravopisu (1931). Najväčším nedostatkom prvej polovice medzivojnového obdobia bola nízka úroveň odborného štýlu. Z týchto nedostatkov funkčnej diferenciácie slovenčiny sa začiatkom dvadsiatych rokov zrodila koncepcia, podľa ktorej sa jazykom odbornej komunikácie mala stať čeština. Tým sa oslaboval národnoreprezentatívny charakter slovenčiny a ako každá akcia vyvoláva reakciu, tak sa aj slovenčina napriek uvedeným tendenciám ďalej kultivovala, nadobúdala primeranú funkčnú diferenciáciu a mohla v nežičlivej situácii odolávať bohemizačným snahám. Všeobecne uznávanou skutočnosťou na začiatku medzivojnového obdobia bola vysoká úroveň umeleckého štýlu. Nevyhovujúca bola však funkčná diferenciácia slovenčiny opierajúca sa o stav spred 1. svetovej vojny: nebola dostatočne vypracovaná odborná terminológia, kritériám spisovnosti nevyhovovala časť lexikálnych a syntaktických prvkov v oblasti vetnej a súvetnej syntaxe. Prvé Pravidlá slovenského pravopisu pripravila na vydanie komisia jazykového odboru Matice slovenskej v podobnom spracovaní a rozsahu a v podobnej úprave, v akej vyšli úradné Pravidlá českého pravopisu.

Autori prvých Pravidiel slovenského pravopisu síce uvádzajú, že sú „si plne vedomí nedostatkov prvého vydania diela” a že nadväzujú „na pravopisnú a jazykovú tradíciu, aká sa vyvinula na Slovensku v minulom století a na začiatku nášho stoletia” (Úvod). Na toto prvé vydanie reagovala osobnosť, ktorá výrazne zasiahla do kodifikačných snáh tridsiatych a štyridsiatych rokov, Henrich Bartek. V recenzii uverejnenej v Sborníku Matice slovenskej (1931, s. 579 – 580) zhodnotil kodifikačné zásady V. Vážneho pri charakteristike Pravidiel slovenského pravopisu slovami:  „Zpomedzi mnohých zmien treba pokladať za správne najmä tieto: dôsledné fonetické písanie perfektivovacích predpôn s- a z-, zrušenie výnimôk, akými bolo písanie slov ztrata, zkúška,...práve tak oprávnené je i písanie slov typu alsaský s jedným s, sem patrí i sať miesto etymologického ssať a číslovky dvacať, tricať (hoci v slove preca mohlo ostať -ds-).“

H. Bartek ďalej uvádza, že komisia v Pravidlách riešila aj písanie cudzích osobných a miestnych mien, ktorých písanie je raz etymologické, raz fonetické, no „odstránilo sa nelogické skloňovanie slov katechizmus, katechizmusu miesto správneho katechizmus, katechizmu“, v slovách so skupinou st komisia určila podľa výslovnosti, kedy sa má písať št (štát, študent, inštrument a pod.), kedy je kodifikované písanie st (stagnácia, protest, testament, tamže). Kodifikačné princípy, ktoré však H. Bartek vo svojej recenzii odmietol, sa týkali najmä dvojtvarov typu krúžok / krúžek, prášok / prášek. Odmietavý postoj zaujal H. Bartek aj k tým prvkom lexikálneho systému, ktoré odrážajú dôsledky starších hláskových zmien: „...len obídením živej reči mohly sa doslať do slovníka slová: rváč, rvať, lháť, lhár, ľva (namiesto leva)“ (tamže, s. 581). V oblasti kodifikačnej delimitácie hodnotí H. Bartek dvojtvary sloboda  –  svoboda, debna  –  bedna, lakeť  –  lokeť, rakyta  –  rokyta, barva  –  farba, zas  –  zasa  –  zase, bľacha  –  plech odmietavo a z hľadiska kodifikácie sa odvoláva na staršie lexikografické pramene a delimitačné kritériá (A. Bernoláka). V oblasti lexiky uvedieme aspoň slová zbyť (= ostať), myslivec (= poľovník), smyčec (= slák), žvýkať (= žuvať), syrovátka (= srvátka), ktoré H. Bartek hodnotí ako „neslovenské“ (ostatné príklady pozri H. Bartek, 1931, s. 583 – 584).

Reakciou na vydanie Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1931 sa  po ich podrobnej analýze stal zvýšený záujem o dobrú slovenčinu, veď kladný postoj k tomuto vydaniu zaujala len časť slovenskej inteligencie, hlasistov združených okolo časopisu Prúdy, a predstavitelia vtedajšej českej inteligencie, pôsobiaci na slovenských školách a v úradoch. Rozsiahle polemiky ovplyvnili aj vtedajšie osobnosti slovenského národného života  –  M. Rázus, J. C. Hronský a A. Hlinka a ostrý spor o charaktere Pravidiel vyvrcholil 12. mája 1932 na valnom zhromaždení Matice slovenskej ich definitívnym odmietnutím. Na tomto zasadnutí bol nový výbor Matice slovenskej pod vedením J. Škultétyho poverený opraviť, resp. pripraviť opravené vydanie Pravidiel. Vydaním Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1931 sa tak výrazne začal uvedomovať konflikt medzi kodifikovanou podobou slovenského jazyka a jeho formou, ktorá bola výsledkom spontánneho vývinu z predchádzajúceho vývinového obdobia. Príčiny tohto spomenutého konfliktu boli vnútorné aj vonkajšie. Vonkajšie príčiny vyplývali zo spomenutého deklarovania spoločného štátu, jedného československého národa a jedného – aj keď „dvojvariantného“ – československého jazyka. Tieto vonkajšie príčiny mali oporu aj vo vnútorných príčinách rozporu – v nevyhovujúcom rozsahu a hĺbke vedeckého výskumu slovenčiny. Preto sa kodifikácia spisovnej slovenčiny nemohla opierať o spoľahlivé východisko a nemohla byť ani úplná. A tak z podnetu Matice slovenskej začal v r. 1932 vychádzať prvý lingvisticky orientovaný časopis  –  Slovenská reč. Vznikol z potreby a z vedomia, že príspevky s jazykovednou problematikou sa dovtedy v osobitnom periodiku nepublikovali. Závažnejším argumentom na vydávanie tohto časopisu však boli poznatky o klesajúcej úrovni jazykovej kultúry, snaha o odstránenie nežiaducich nedomácich prvkov z jazyka a snaha o zachovanie kontinuity s matičnými a martinskými tradíciami.

Slovenskej reči sa uverejňovali články, ktoré mali poukázať na správnosť domácich výrazov, odstraňovať nejednotnosť normy vyvolanú vonkajším vplyvom aj vydaním Pravidiel slovenského pravopisu (1931). Tieto príspevky mali posilniť aj uvedomovanie si vzťahu etnicity Slovákov a ich spisovného jazyka a mali zabrániť nežiaducemu prenikaniu bohemizmov ale aj archaizmov do slovenskej spisovnej lexiky.

Presvedčivou argumentáciou samostatnosti slovenčiny z vývinového hľadiska ako aj z hľadiska spoločenskej situácie prvej polovice tridsiatych rokov sa stala práca vtedajšieho referenta Jazykového odboru Matice slovenskej Ľ. Nováka Jazykovedné glosy k československej otázke (1935, reedícia 1936), ktorá vyšla v edícii Knižnica Slovenských pohľadov (vydávala Matica slovenská). V Novákovej práci išlo okrem súhrnného autorovho výkladu československej otázky využitím jazykovedných argumentov najmä o charakteristiku samostatného postavenia slovenčiny v novej spoločenskej situácii po vzniku Československej republiky. Ľ. Novák rázne odmietol koncepciu zjednocovania slovenčiny s češtinou postupným “syntetickým splynutím slovenčiny a češtiny” slovami: ”Takéto a podobné náhľady, vyslovované a rozširované, bohužiaľ, niekedy dokonca aj jazykovedcami, nielen sociológmi, sú z jazykovedeckého stanoviska naprosto neudržateľné” (o. c., s. 237). Osobitnú pozornosť venoval Ľ. Novák aj odbornej terminológii odmietnutím argumentov o katastrofálnej nedobudovanosti slovenského slovníka pre vedeckú potrebu:  “...dnes sa vo vlastnej vedeckej spisbe, určenej výhradne alebo prevažne pre odborníkov, i tak veľmi často obľubuje medzinárodná terminológia, a to dokonca aj vtedy, keď je za ňu v jednotlivých prípadoch i domáca náhrada” (tamže, s . 261). Z dnešného pohľadu na jazykovú. resp. jazykovednú problematiku pokladáme tieto argumenty viac za obranné vo vzťahu k bohemizovaniu odbornej terminológie. Okrem vlastného postoja k jazykovednej situácii na Slovensku a k Učenej spoločnosti Šafaříkovej, v ktorej sa organizoval výskum v polovici tridsiatych rokov na Univerzite Komenského, naznačil Ľ. Novák aj stratégiu ďalšieho bádania slovenčiny:  “Matici slovenskej ostane skoro výhradne úloha bádateľská, kým univerzite okrem toho aj úloha vyučovateľská a – neprestávajme pre budúcnosť strácať nádej – i vychovávateľská. S tohto hľadiska je jasné, že je vonkoncom pomýlené, ak sa niekedy u nás očakáva, žeby časom Matica mohla dokonca nahradiť nielen istý druh slovenskej akadémie (čo je možné), ale dokonca aj univerzitu. Matica slovenská, keď má svoj odbor prírodovedný a bude mať v budúcnosti akiste aj mnoho odborov iných, ostane skoncentrovaná v svojej činnosti bádateľskej predovšetkým na slovenské vedné disciplíny, pravda, na porovnávacom základe slovanskom” (o. c., s. 283).

Významný podiel na ďalšom formovaní spisovnej slovenčiny a na príprave nového návrhu Pravidiel slovenského pravopisu mal vtedajší referent Jazykového odboru Matice slovenskej, zakladateľ a redaktor časopisu Slovenská reč, H. Bartek. Správa Matice slovenskej predložila nový návrh Pravidiel 22. marca 1939 – osem dní po vzniku Slovenskej republiky – na schválenie ministrovi školstva a národnej osvety Jozefovi Sivákovi v presvedčení, že v takejto spoločenskej a aj jazykovej situácii bude schvaľovací akt spontánny. Koncom apríla sa predstavitelia Matice slovenskej pod vedením J. Škultétyho na prijatí u ministra J. Siváka dozvedeli, že matičný návrh Pravidiel ministerstvo neschválilo a na základe návrhu univerzitnej komisie žiadalo zmeny. Univerzitná komisia, ktorej členmi boli J. Stanislav, Ľ. Novák, A. Mráz a D. Rapant (pozri Š. Švagrovský, 1994, s. 99), kvalifikovala návrh ako príliš puristický. Na základe jej pripomienok pôvodný text návrhu upravil A. A. Baník a v takejto upravenej podobe Pravidlá vyšli v r. 1940. Argumentom na odmietnutie pôvodného návrhu Pravidiel z r. 1939 bolo aj „tvrdenie“, že Slovensko bolo síce v tom čase samostatným štátom, zo známych príčin sa však nemohlo prostredníctvom jazyka – odstraňovaním nedomácich prvkov, bohemizmov a najmä germanizmov v pripravovanom návrhu kodifikácie – dostať do konfliktu s Nemeckom.

Hlavným zmyslom a pozitívnym znakom návrhu nových Pravidiel z r. 1939 bolo zjednotenie koncového -i v l-ových particípiách vo všetkých rodoch. Vo vydaní Pravidiel z r. 1940 sa však potvrdila zásada z Pravidiel z r.  1931 (s. 71), podľa ktorej sa l-ové particípiá v spojení  s mužskými životnými substantívami písali s mäkkým -i (typ  chlapi robili), v ostatných prípadoch sa podľa vtedajšej normy písalo -y (ženy hrabaly). Ďalším rozdielom Pravidiel z r.  1939 v porovnaní s pravidlami z r. 1940 bolo písanie predpôn  s-, s(o)-, z-, zo- v zhode s výslovnosťou: podľa Pravidiel z r. 1939 sa pred znelou spoluhláskou a pred samohláskou za­vádzalo písanie predpony z-, zo- pred neznelou spoluhláskou sa zavádza písanie predpony s-. Pravidlá z r. 1940 sa pri písaní predpôn s-, z-, so-, zo-, resp. pri písaní predložiek s, z, so, zo opierali o významové kritérium: ak išlo o význam „shora nadol alebo vôbec odkiaľsi preč z povrchu“ (napr. spadnúť, svrhnúť, shodiť), vo význame spolu, dovedna“ (napr. sblížiť sa, složiť, slepiť, vokalizovaná podoba sopnúť, sohnať). Predpona s- sa takisto  zaviedla v slovách „príbuzných so- (napr. sberať podľa sobrať, shon podľa sohnať apod.). Predpona z- sa v Pravidlách  z r. 1940 (s. 54) zaviedla v prípadoch, ak išlo o význam odluky (napr. zbehnúť, zriecť). V zhode s výslovnosťou sa používala predpona s- alebo z- vtedy, ak „složenina s pôvodnou  predponou z- má význam „urobiť, stať sa tým, alebo vykonať  to, čo znamená slovo základné“, napr. schudnúť, skrátiť, skaliť – zbiť, zbelieť, zboriť, resp. vokalizovaná podoba zobracať, zogriať, zomrieť (s. 54). Ďalšie zásady pri písaní predpôn s-, z- sa uplatňovali aj pri písaní „niektorých rovnako vyslovených slov, rozdielnych významom i pôvodom“ (tamže, s. 55): sbeh (sbeh ľudí) – zbeh (vojenský zbeh), sbíjať  (biť dovedna) – zbíjať (zbíjať ako zbojník), snášať (dovedna, nadol) – znášať, znášať sa (krivdu), srezať (prútik zo stro­mu) – zrezať (sečku) atď.

V návrhu Pravidiel z r. 1939 sa navrhovalo písanie predložiek s, so s inštrumentálom, s genitívom zasa len predložiek z (zo). Pravidlá z r. 1940 (s. 55) toto pravidlo kodifikovali ináč: predložka so sa uplatňovala s genitívom, akuzatívom aj inštrumentálom. Na to, či sa  v gen. sg. mala použiť predložka s, resp. z, mal vplyv protikladný význam otázky: ak sa na protikladnú otázku dalo odpovedať použitím predložky na + akuzatívom (napr. na pole, na  vrch, na nebesia), v genitíve sa používala predložka s (s poľa, s vrchu s nebies), ak sa na protikladnú otázku vo význame  „kam?“ dalo odpovedať spojením predložky do + genitív (napr. do izby, do domu, do komory), v základnom význame smeru zas mala použiť predložka zo + genitív (z izby, z domu, z komory).

Predchádzajúce príklady sú svedectvom jednoduchosti návrhu Pravidiel z r. 1939, ktorý  sa opieral o formálne, resp. znelostné kritérium pri písaní predpôn. Jazyková prax ukázala, že predikcia kodifikátorov, ktorí pripravovali Pravidlá z r. 1939, vychádzala zo spoľahlivých kritérií s dominujúcou funkčnosťou a zrozumiteľnosťou.

Presvedčivou argumentáciou samostatnosti slovenčiny z vývinového hľadiska ako aj z hľadiska spoločenskej situácie prvej polovice tridsiatych rokov a teda aj vo vzťahu kodifikovanej podoby slovenčiny k slovenskému národu, t. j. postihnutím znakov etnicity, sa stala práca vtedajšieho referenta Jazykového odboru Matice slovenskej Ľ. Nováka  Jazykovedné glosy k československej otázke (1935, reedícia 1936). V Novákovej práci ide okrem súhrnného autorovho výkladu československej otázky využitím jazykovedných argumentov najmä o charakteristiku samostatného postavenia slovenčiny v novej spoločenskej situácii po vzniku Československej republiky (1918). Ľ. Novák rázne odmietol koncepciu zjednocovania slovenčiny s češtinou postupným „syntetickým splynutím slovenčiny a češtiny” slovami: ”Takéto a podobné náhľady, vyslovované a rozširované, bohužiaľ, niekedy dokonca aj jazykovedcami, nielen sociológmi, sú z jazykovedeckého stanoviska naprosto neudržateľné” (o. c., s. 237). Tieto presvedčivé a pravdivé Novákove argumenty nemožno ich spochybňovať. Veľký tlak, ktorý v medzivojnovom období oslaboval hranice medzi slovenčinou a češtinou a oslabil vnímanie etnicity Slovákov a osobitostí ich jazyka vo vtedajšom Československu bol však aj dôsledkom zahraničnopolitického tlaku. Z medzinárodného hľadiska sa totiž Československá republika od svojho vzniku r. 1918 až do rozpadu Č-SR v marci 1939 vnímala ako jeden subjekt medzinárodného práva.

Kodifikácia Pravidiel z r. 1940 postupne po r. 1945 strácala funkčnosť a vznikla potreba zhodnotiť platnú pravopisnú normu a pripraviť novú kodifikáciu. Zámerom pripravovanej reformy pravopisu bolo zbaviť ortografickú normu nefunkčných a neústrojných prvkov a na návrh Ľ. Nováka uplatniť v kodifikácii fonematický systém. Základy pravopisnej reformy zdôvodnili v r. 1948 v osobitnej brožúre O reforme slovenského pravopisu J. Horecký a E. Pauliny (okrem týchto autorov a Ľ. Nováka zastávali reformu napr. aj J. Orlovský a Š. Peciar). Vedecká argumentácia však z ideologických príčin nebola prijatá. V r. 1953 vyšli nové Pravidlá slovenského pravopisu. Kodifikáciou z r. 1953 (s. 8) sa zjednotilo písa­nie koncového -i v l-ových particípiách vo všetkých rodoch.  Tento princíp je v návrhu Pravidiel z r. 1939 (s. 5) je obnovenou Bartkovou požiadavkou, ktorú uverejnil v prvom ročníku Slovenskej reči (1932, s. 56 – 57) a ktorú uplatnil aj v návrhu Pravidiel z r. 1939. Ďalším rozdielom Pravidiel z r. 1953 v porovnaní s dovtedajšími Pravidlami z r. 1940 bolo písanie predpôn s-, s(o)-, z-, zo- v zhode s výslovnosťou: podľa Pravidiel z r. 1953 sa pred znelou spoluhláskou a pred samohláskou zavádza písanie predpony z-, zo- pred neznelou spoluhláskou sa zavádza písanie predpony s- (túto zásadu obsahoval aj návrh Pravidiel z r. 1939, pozri vyššie). Vo vydaní Pravidiel z r. 1953 sa kodifikuje pravidlo opísaní predložiek: predložky s, so sa spájajú s inštrumentálom, predložky z, zo s genitívom (toto sa uvádza aj v návrhu Pravidiel z r. 1939, s. 9). Neskorší vývinom, ktorý vyústil v r. 1968 aj do úpravy písania slov zbor, zjazd, zväz, zvitok (so z) a zjednotením podôb zpráva – správa do podoby správa, poukázala na opodstatnenosť pôvodného Bartkovho návrhu Pravidiel z r. 1939. Spoločenská prax a vydanie nových Pravidiel z r. 1953 napokon ukázali, že Bartkov návrh Pravidiel z r. 1939 bol opodstatnený a bol výraznou snahou o to, aby spisovná slovenčina vo svojej kodifikovanej podobe obsahovala potrebné množstvo dištinktívnych znakov, bola v tom čase dôstojným národnoreprezentatívnym a národnointegračným činiteľom a zbavila sa vzorov, ktoré jej vnútila medzivojnová spoločenská situácia.

O tom, že platné kodifikácie spisovnej slovenčiny z medzivojnového obdobia, t. j. vydania Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1931 a 1940, nespĺňali kodifikačné kritériá a nepostihovali všetky atribúty národného jazyka, niet pochýb. Prijateľnou kodifikovanou podobou slovenčiny s ohľadom na všetky kodifikačné kritériá, nadväznosť na predchádzajúci vývin, perspektivitu a postihovanie vzťahu medzi kodifikovaným jazykom a etnicitou, t. j. používateľmi vo verejnom styku, bol práve Bartkov neprijatý návrh Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1939. Škoda, že odmietnutie návrhu ovplyvnili osobné spory medzi jeho autorom a niektorými členmi univerzitnej komisie, posudzujúcej návrh. O správnosti navrhovanej pravopisnej reformy z r. 1939, ktorá sa uplatnila vo vydaní Pravidiel z r. 1953, svedčí funkčnosť uzákonených pravidiel v tom, že v porovnaní s predchádzajúcou kodifikovanou podobou pravopisu si podoba z r. 1953 nevyžadovala reformný zásah a používa sa dodnes.

Bratislava 10. júl 2011 

Prof. PhDr. Pavol ŽIGO, CSc.

Literatúra:

(1)

BARTEK, H.: Pravidlá slovenského pravopisu. Slovenské pohľady. XLI, 1931, s. 579-586.

(2)

CZAMBEL, S.: Rukoväť spisovnej reči slovenskej. Martin, Kníhkupecko-nakladateľský spolok 1902.

(3)

NOVÁK, Ľ.: Jazykovedné glosy k československej otázke. 1. vyd. Martin. Matica slovenská 1935.

(4)

Pravidlá slovenského pravopisu s abecedným pravopisným slovníkom. Nákladom Štátneho nakladateľstva v Prahe. Matica slovenská 1931.

(5)

Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným slovníkom. Nové vydanie. Vydala Matica slovenská 1939.

(6)

Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným slovníkom. Tlačou kníhtlačiarne „Knihospolu“ v Žiline. Vydala Matica slovenská 1940.

(7)

Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným a gramatickým slovníkom. Red. Š. Peciar Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1953.

(8)

Pravidlá slovenského pravopisu. Bratislava, Veda 1991.

(9)

STANISLAV, J.: Československá mluvnica pre odborných učiteľov a vysokoškolákov. Starý a dnešný jazyk. Všeobecná časť. Praha – Prešov: Nákladom Československej grafickej únie, úč. spol., 1938.

(10)

ŠVAGROVSKÝ, Š., ŽIGO, P.: O pravopisnej koncepcii neschválených Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1939. Slovenská  reč, č. 2, roč. 59, 1994, s. 98 – 103.

 

Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo

náhodný výber článkov

Základné princípy panslavizmu 21. storočia

Panslovanská únia vychádza z myšlienky panslavizmu spresnenej Ľudovítom Štúrom a za  základné princípy panslavizmu 21. storočia považuje: 

BOJKOT NÁRODNÝCH ZÁUJMOV

Stalo sa nepísaným pravidlom, že ak návrh zákona pochádza z dielne opozície, koaliční poslanci ho zmietnu zo stola.