Spomienky jedného z pamätníkov hľadania stratégie pre obnovenie slovenskej štátnosti

Kľúčové slová: roztrúsená stratégia, graduálna štátotvornosť, konsenzus paralelnej suverenity.

1. Úvodné poznámky o subjektívnej stope hľadača vhodnej stratégie obnovenia slovenskej štátnosti


Pretože tento príspevok je subjektívnou osobnou spomienkou hľadania  stratégie obnovenia slovenskej štátnosti, tak v ďalšom texte bude,  okrem citovania iných výrokov  vedený v prvej osobe (v tzv. „Ich-forme“).

Spomínam si, že skončenie studenej vojny vyvolalo v strednej, severovýchodnej a juhovýchodnej Európe emancipačnú vlnu. V rámci tejto vlny sa pokúsili malé národné spoločenstvá o „reparát“ svojej štátnosti, t.j. o zavŕšenie svojej štátnosti. Avšak iba v strednej Európe sa zavŕšenie sebaurčovacieho práva uskutočnilo bez jedinej kvapky krvi. Bohužiaľ, štátotvorný proces na Balkáne, na Balte a na Kaukaze sa neobišiel bez krvi. Predstavitelia  slovenskej a českej spoločnosti sa pokojným spôsobom dohodli na paralelnom vytvorení dvoch suverénnych štátov - Slovenskej republiky a Českej republiky. V európskej histórii 20. storočia nastali iba tri pokojné rozvoľnenia spoločných štátov a to v r. 1906 vzájomnou dohodou švédskych a nórskych predstaviteľov, v r. 1945 vzájomnou dohodou dánskych a islandských predstaviteľov a v r. 1992 vzájomnou dohodou  slovenských a českých predstaviteľov (lit.9, b,).

Pochopiteľne, proces sebaurčenia, proces  vytvárania národnoštátneho dozrievania nie je idylickým procesom. Prebieha v silovom poli záujmov tých, ktorí v danom priestore a čase dominujú a tých, ktorí sú v tom priestore a čase submisívni. Aj keď to nie je celkom presné, ale v spoločenských vedách sa zvykne hovoriť, že vznik moderného národnoštátneho vedomia  korení v časoch tzv. napoleonovských vojen na začiatku 19. storočia. Samozrejme, tento proces hľadania a konštitučného realizovania má svoje zotrvačné a doslova dávnoveké korene. Žiadna hegemónia nie je večná a tzv. bývalí hegemóni dlho „trpia“ nostalgiou za „minulým hegemoniálnym režimom“ a bývalí ich akísi „zbrojnoši“, či „panoši“, vystupujú v pozíciách „pohrobkov“, či „sirotkov“ minulej hegemónie. Hegemóni a ich „dvorania“ už od staroveku vytvárali svoje sebalegitimizujúce doktríny. V nich väčšinou „prikrášlili“ (mytologizovali) svoje právo na domináciu. Moderná  evolučná antropológia však rastúcou mierou dokáže „vyvrátiť“, alebo znehodnoverniť dominačné doktríny. Naopak, tzv. súbežná ( paralelná) suverenita je hodnoverná. Už od čias Wilsonovej proklamácie sa stalo právo štátneho sebaurčenia národov súčasťou medzinárodného práva. Je však pravdou, že zaniknuté štáty akoby zo svojho „záhrobia“ či „podsvetia“ hudú si hegemonistickú doktrinálnu nôtu. Zaniknuté hegemoniálne štáty cez zotrvačnosť svojich doktrín fungujú ako zombie. Pochopiteľne nemožno túto zotrvačnosť vysvetľovať ako „paranormálny jav“, ale ako nostalgickú zotrvačnosť bývalých dominačných záujmov a ašpirácií.  V týchto „príbehoch“ sa vyskytujú aj všeobecné, aj jedinečné znaky.

Všetky národné spoločenstvá putujúc časom majú svoje vzostupy a poklesy. Poklesy majú vždy krízovú povahu a signalizujú, že treba korigovať tak svoju prax, ako svoje vodiace idei. Ide o to, aby sme svoju púť časom vnímali ako vrstvenie skúseností. Ide o to, aby sme pochopili, že  dlhodobejšie prežívajú tí, ktorí síce cudzím dominačným záujmom vzdorujú, ale sa vyhýbajú silovým konfrontáciám. Súčasná lokálno-slovenská, európsko-úniová a globálna kríza iba signalizujú, že došlo k tzv. súbehu vonkajších a vnútorných kríz. Preto musíme koordinujúco korigovať aj našu prax správania sa voči susedom a aj našu teóriu susedského správania (vodiacu a partnerskú veličinu). V tejto pamäťovej stope sa teda  pokúsim sprostredkovať ako som sa snažil pri hľadaní slovenskej štátotvornej stratégie využívať nie len národno-buditeľské kvality, ale aj skúsenosť slovenského kresťanského zakorenenia. Totiž zažil som, ako sa postupne prelínalo tunelovanie  slovenského patriotizmu nie len čechoslovakizmom „volné myšlenky“ ale i čechoslovakizmom mutovaným do „československého vlastenectva v rámci proletárskeho internacionalizmu a bojového dialektického materializmu (lit. 9, a, b,  c, d,). Ukázalo sa, že asimilačný tlak masarykovsko-benešovského čechoslovakizmu bol účelovo ten istý ako gottwaldovsko-novotnovský tlak čechoslovakistického „vlastenectva“ a „proletárskeho internacionalizmu“. Bolo šťastím v nešťastí, že sme vycítili, že výbehovým sa ukázal nie len dirigistický komunizmus, ale že sa výbehovým stáva aj neregulovaný konzumizmus. Neregulovaný konzumizmus cez svoj hegemoniálny marketing sa usiluje nie len privatizovať verejný záujem, ale aj vytunelovať kultúrno-mravný (národný i kresťanský) potenciál. Všetky tie reči o prekonaní národného šovinizmu a o oslobodení sa spod jarma pokryteckej religiozity sa vo svetle agónie finančných i tovarových tokov ukazujú ako ideologická bublina.  Dochádza k ruinovaniu  nielen reálnej ekonomiky a solidárnych väzieb, ale  praskajú aj bubliny virtuálnej (špekulačnej) ekonomiky.  Svetoví špekulanti sú tak bezočiví, že neváhajú „prefázovať rastúci potenciál nespokojnosti so súčasným stavom do „nostalgie“ za starými hegemonialitami. Ľudské individuálne i kolektívne vedomie má fylogenetický kompenzačný mechanizmus, ktorý zobúdza tzv. falošné vedomie (evoluční antropológovia ho nazývajú animálnym „nevedomým“). Je založené na túhe za „starými zlatými časmi“. Preto každá, aj súčasná  kríza zobúdza „nostalgického ducha“ za „starými zlatými časmi“. Zobúdza sa nie len veľkouhorský, austrocentrický „revizionizmus“ a „revanšizmus“, ale  zobúdzajú sa aj ašpirácie bývalých čechoslovakistických a proletársko-internacionalistických hegemónov. Znova sa v určitých kruhoch  propagujú „prednosti „proletárskeho  internacionalizmus“ a „prednosti československej socialistickej vzájomnosti“. Tak si cudzí „nostalgici“ prihrievajú svoju zatuchnutú asimilačnú polievočku. Navyše aj kolabujúci kozmokratický konzumizmus a jeho „propagátori“ sa snažia svoje „čierne diery“ strát „prišiť“ na dirigistický komunizmus. Pravda je však taká, že nie je správne „chyby kolabujúcich režimov“ stotožňovať so štátnymi štruktúrami.  Každý štát má vo svojej bazálnej kompetencii obhajovať verejné záujmy spoločnosti a tieto verejné záujmy nemôžu byť žiadnou doktrínou tunelované. Myslím, že presnejšie by bolo povedať „nemajú byť tunelované“. Fakt je ten, že v praxi sa toto „tunelovanie“ deje tak povediac nepretržite. Sklon k rozpínavosti,  k „zboženiu rastu“ v tzv. „hospodárskom metabolizme“, mali aj komunizmus, aj konzumizmus. V podstate obe vládychtivé ideológie chceli „výmenu látok“ rozpínať bez ohľadu na „morálne kritéria“, ale aj bez ohľadu na „ekologické kritéria“. Zo svetových prúdov „výmeny látok“ sa obe ideológie pokúsili – obrazne povedané – „vymontovať všetky prietokomery“. Dôsledok bol taký, že medzi skonom kolektivistického komunizmu a agóniou neregulovaného konzumizmu je iba dvadsaťročná medzera. Oba sú „výbehovými modelmi“. V ľudstve sa kompletuje skúsenosť, že spoločenský vývoj musí síce využívať vrodené inštinkty „pudu sebazáchovy“, ale musí ich podrobiť  regulačnej miere „pudu záchovy druhu a prostredia“. Ukazuje sa, že obe ideológie „stratili zmysel pre mieru“, a že všetky „myšlienkovody“, „produktovody“ a „peňazovody“ sú kontaminované a bez „liečby“ jednoducho kolabujú.   „Ozdravovanie“ musí však prebiehať v zhode s limitnosťou našej planéty a v „koridoroch ľudskej mravnosti a humanizmu“. Otvorením archívov po skončení studenej sme spoznali, že tzv. sociálni revolucionári boli skôr „mäsiarmi“ triedneho boja, než liečiteľmi. Zároveň sme poznali, že praktiky radikálnych pravičiarov pri rasovom vyhladzovaním  boli typologický podobné praktikám „ľavicových revolucionárov“ pri vyhladzovaní sociálnych tried a triednych medzivrstiev (buržoáznych živlov, kulakov, živnostníkov a kňazského i rehoľného stavu).   Pri tom nesmieme zabudnúť, že archívy studenej a psychologickej vojny sa skoro vôbec neotvorili. Do týchto archívov sa dostávajú len  niektorí špecialisti davovej psychológie a špecialisti na  sledovanie tzv. kybernetického teroru. Iba niektoré výskumy mozgu pri nákupných návykoch ukazujú kam až siaha stratégia manipulácie masami reklamou, ktorá cielene prelamuje „konzumnú plachosť“ ľudí. Zaclonené ostávajú  aj výskumy zneužitia tzv. sociálnych sietí v tzv. kyberpriestore.  Hoci medicína celkovo vysoko pokročila, tzv. sociálno-ekonomická a geopolitická medicína korení v paleolitickom šamanizme. Ani svet, ani Európa, ani Európska únia a ani Slovenská republika by nemali pripustiť, aby sa na ozdravovaní zúčastnili „felčiari“, ktorí na všetky choroby poznajú jediný tzv. účinný liek – „púšťanie žilou“. Fakt, že rozpínavosť špekulantov spôsobila plytvavú (rozhadzovačskú)  nadmernosť a konzumné „bubliny“ totiž neznamená, že zoslabený mechanizmus hospodárstiev sa dá liečiť iba „redukčnou diétou“. Potrebujeme redukovať materiálno-energetickú rozhadzovačnosť, ale iba cestou rastu a rozvoja nehmotných resp. hmotno-energetických úsporných technológií aplikovaných vied. A tie sa nedajú inak vytvoriť ako kvalitatívnym rozvojovým programom.  Nepolepšiteľní felčiari konzumizmu narušili symbiózu verejných a súkromných záujmov.  Najprv rozširovali falošné pravdy, že „štát je zlý hospodár“. Po kolapse hypotekárnych, derivátových a finančných trhov sa dožadovali, aby ten istý „nekompetentný štát“ zobral na seba dlhy finančno-špekulačných inštitúcií. Nemali by sme stratiť súdnosť a v panike súhlasiť, aby notorickí hegemonialisti mohli s našim štátnym ústrojenstvom nakladať ako s „konkurznou podstatou“. Je nesporné, že aj postkomunistické štáty sa museli adaptovať na vládnuce podmienky neregulovaného globálneho trhu. Avšak nemôžeme svoju „závislosť“ na veľmocenských podmienkach vo svete chápať len ako pasívne kopírovanie ich rád. Musíme síce neignorovať silové pole okolia, ale musíme zdokonaľovať naše lavíračné vzdorovanie. Je známa múdrosť „neisť s bubnom na zajace“, ale treba zdokonaliť argumentáciu proti zmonolitneniu (koncentrácii a centralizácii) európskeho prostredia. Každý znalec konštrukčnej statiky vie, že „otrasom“ lepšie odoláva konštrukcia, ktorá nie je monolitná, ale  má medzi konštrukčnými modulmi tzv. „dilatačné škáry“. Nuž preto ani globálnu ani euroúniovú štruktúru nemáme zmonolitniť, „zoštandardizovať“, „centralizovať“ a „federalizovať“. Naopak, iba dislokovaná inteligencia zaručí v prípade krízových otrasov stabilitu systému. Práve stratégia sebaurčenia národných štátov  zvyšuje šancu paralelnej koexistencie. V konečných dôsledkoch každý gigantizmus sa ukáže ako menej efektívny a musí akceptovať obnovenie rovnováhy medzi verejným a súkromným záujmom i medzi štátnym a nadštátnym záujmom. Aj svet, aj Európa a aj Slovensko musí uplatňovať tzv. mozaikovú t.j. dilatovanú a nie monolitickú štruktúru. Akonáhle globálny kolobeh narazil na limitnosť tzv. planetárnych zdrojov, tak sa ukázalo, že konflikty a udržovanie hegemónie sú tak nákladné, že prekračujú akumulačné zdroje a od lokálnych kolapsov vedú ku globálnym kolapsom.

Bolo šťastím, že po studenej vojne demokratické voľby v rokoch 1990 a 1992 umožnili v strednej Európe, aby sa predstavitelia  slovenskej submisívnej spoločnosti mohli dohodnúť s predstaviteľmi českej dominujúcej spoločnosti na kompromisnom vytvorení dvoch paralelných štátností. Pochopiteľne, obe štátnosti boli aj predtým aj potom závislé na medzinárodnej deľbe práce a závislé na importe surovín a energií i na exporte tovarov a služieb. Napokon všetky malé a stredné štáty sveta sú závislé na medzinárodnej deľbe práce. Po skončení studenej vojny kolabovala Rada vzájomnej hospodárskej pomoci a všetky štáty  z bývalého „sovietskeho bloku“ museli v záujme prežitia vyhľadať jednak nové odbytiská pre svoje tovary a služby a jednak stabilizovať  svoje importné vzťahy s dodávateľmi materiálno-energetických zdrojov i osvojiť si moderné „know how“. Išlo o to nájsť cesty štátotvorného zavŕšenia slovenskej emancipačnej cesty a pri tom minimalizovať naordinovanú transformačnú „cenu“, ktorú si inkasoval víťazný Západ. Treba z mosta do prosta povedať, že nie všetko sa podarilo. Cena bola vysoká, ale  medzi slovenskou spoločnosťou a českou spoločnosťou neleží trauma krvavého konfliktu, ako leží medzi Srbmi a ostatnými národmi Balkánu a medzi Rusmi a ašpirujúcimi spoločnosťami Baltu i Kaukazu. Bohužiaľ kompromisný konsenzus medzi Slovenskom a Českom ešte neznamená, že dominačná nostalgia všetkých našich susedov sa vytratila. Naopak novodobá globálna kríza zobúdza správacie atavizmy a teda musíme ostať v strehu a zároveň udržovať úsilie o partnersky dialóg.

V tejto krízovej situácii, ktorá zaplavuje svet i Európu  sa druhá Slovenská republika dožíva dvadsiateho výročia svojej existencie. Dvadsiate výročie druhej Slovenskej republiky nás preto musí mobilizovať, aby sme uchránili udržateľný moderný národný štát, ktorý zabezpečí dôstojnú a humánnu sebarealizáciu tak slovenského národa, ako národnostných menšín v náročnom európskom a úniovom prostredí.

Pri ozdravovaní vnútroslovenských a vnútroeurópskych i globálnych pomerov musíme inklinovať k vodiacemu princípu demokracie, princípu subsidiarity, decentralizácie a udržateľnej regulácie. Dovoľte mi, v takomto kontexte sa sústrediť na to, aby som podal svoje individuálne a teda subjektívne svedectvo o pamäťovej stope spoluhľadača stratégie slovenskej štátotvornosti. Druhá Slovenská republika napriek kuvičím hlasom o „slovenskom popolvárstve“ nielen že sa dokázala dohodnúť s českými partnermi o paralelnej suverenite, ale dokázala prekonať aj izolačnú bariéru nedôveryhodnosti a už dve dekády sa udržuje aj v rozbúrených vodách krízou zmietaného sveta.

Pochopiteľne, odporcovia slovenskej štátnosti počas celého dvadsaťročia nelenili a zúčastňovali sa na ohováračských kampaniach. Ale je tiež faktom, že tí, ktorí sa za slovenskú štátnosť hanbili, nehanbia sa uchádzať o vedenie tohto štátu (hoci ho nechceli). Pravdu povediac už by bolo na čase, aby sme sa prestali deliť na štátoborcovštátotvorcov. Ide o našu slovenskú vlasť a bolo by dobré, aby v časoch globálnej neistoty sme si udržali  radosť našej mladej generácie, ktorá vnímala úspech slovenskej štátnej reprezentácie v hokeji ako slovenský úspech a úplne spontánne sa zdobila slovenskými štátnymi symbolmi.

V čase dvadsiateho výročia existencie  druhej slovenskej štátnosti sa dožívam osemdesiatych troch  rokov a teda snáď môžem sa pokúsiť o subjektívnu výpoveď o vlastnej pamäťovej stope. Táto stopa išla po ceste hľadania primeranej a realizovateľnej stratégie nášho štátno-emancipačného pohybu. Treba zdôrazniť, že je najvyšší čas, aby sme pomohli najmä počas prekonávania svetovej krízy „splanírovať“ všetky prekážky, skončiť zákopovú vojnu v slovenskej spoločnosti a spoločne pomáhať „detoxikovať“ všetky ohrozené miesta a spoločne budovať životaschopnú slovenskú občiansku spoločnosť. Len ona je vstave obnoviť symbiózu a solidárnu kooperatívnosť tak štátnej ako medzinárodnej deľby práce. Pochopiteľne  nemôžeme byť iluzionisti, že v mnohovrstevnej spoločnosti sa dosiahnuť ideálna súdržnosť a dokonalosť. Je však dôležité, aby sme cez uchovanie dialógu vytvárali priestor dorozumenia, v ktorom si udržíme aj konkurencieschopnosť, aj solidárnosť či žičlivosť – až milosrdnosť (lit.7). Súčasťou ozdravovacieho procesu musí byť spresnenie spoločnej štátnej doktríny Slovenskej republiky a spresnenie spôsobu obhajovania jednak verejných, ako aj  skupinových a jednak individuálnych a teda združených privátnych i verejných slovenských štátnych  záujmov. Súčasťou tohto ozdravovania musí byť aj očistenie slovenského štátneho vedomia od diverzných a „dezinformačných vírusov“. Pochopiteľne tento ozdravujúco-očistný proces nemôže byť robený bez potrebnej dávky sebakritickosti.  Je nesporné, že aj slovenská štátnosť musí sebareflexívne posúdiť jednak silné a jednak slabé stránky nášho existovania.  Nestačí riešiť to frázou, že kto robí, robí aj chyby. Musíme uznať, že potrebujeme zabudovať do nášho spoločenského organizmu aj princípy spoločenskej hygieny a ochranné prvky sebakritickosti voči vlastným slabostiam. Ani na chvíľu nepodlieham ako  autor týchto spomienok ilúzii, že vo vlastnom pôsobení vždy som volil tú najsprávnejšiu a najúčinnejšiu cestu. Na svoje ospravedlnenie však neváham tvrdiť, že slovenské vlastenecké záujmy boli pre mňa určujúce.  Okrem toho všetci musíme dúfať, že sme za posledné dve dekády nie len získali skúsenosti z fungovania novodobého štátu, ale získali aj kritický odstup od stotožňovania reality s virtuálnou realitou moderného politického marketingu. Treba si pripomenúť, že  manévrovacie mantinely štátu sú dané nielen vyvinutosťou a nevyvinutosťou jeho potenciálov, ale sú dané aj  stavom silového poľa veľmocenských a mocenských záujmov, ktoré v strednej Európe v tom-ktorom čase limitujú nie len vnútroštátne, ale aj medzinárodné možnosti. Je nesporné, že sme nie len po stránke vedomostnej, ale aj po stránke mravnej neodhadli silu správacich atavizmov v nás i v našich partneroch. Sme naozaj len ľudia a zrejme sme aj v dôsledku dusivých pomerov ideologickej konfrontácie z čias studenej vojny nepoznali dôverne ani mechanizmus moci ani  zotrvačnosť zložitých systémov. Avšak zároveň  by sme nemali mať komplexy menejcennosti. Potenciály a technológie moci v silovom poli geopolitických záujmov tak mocné, že výsledky nie dané len silou našej vôle, silou našej morálky a silou  nášho hospodárskeho i vedomostného potenciálu, ale aj silou našich partnerov či konkurentov (lit. 9, a,). Tým nechcem povedať, že by sme mali radšej cibriť naše „komplexy matadorov dokonalosti“. Mal som počas vyše desiatych rokov možnosť v politike  stretnúť tak komplexy politickej impotencie (bezmocnosti) ako, aj komplexy omnipotencie (všemohúcnosti). Jedno je však rastúcim spôsobom jasné, že individuálne a skupinové výkony potvrdili, že emancipačná vôľa v slovenskej spoločnosti sa prejavila v pravý čas. A to napriek tomu, že prostredie na Slovensku neposkytlo možnosť pre profesionálne kvalifikované vypracovanie stratégií slovenského kolektívneho vedomia. Nemali sme ani slovenskú emancipačnú doktrínu, ani kompetencie a čas na ich vytvorenie. Na druhej strane je fakt že napriek väčšej zotrvačnosti feudálnych dozvukov v bývalom Veľkom Uhorsku, už od  konca osemnásteho a začiatku devätnásteho storočia vznikali skromné konštitučné pokusy, ktoré mali silný náboj kolektívneho vedomia. Je nesporné, že  slovenské elity v dvadsiatom storočí dokázali pohotovo využívať príležitosti a pri tom minimalizovať riziko silovej konfrontácie. Nedokázali sme však vytvoriť celistvú stratégiu inštitucionálneho prežívania.

Pokúsim sa  v typologickej skratke vysvetliť v nasledovnej kapitole (2), ako som vnímal evolučne vznikajúci a preto asi najvhodnejší typ stratégie a spôsob dosahovania slovenskej štátotvornosti. V 3. kapitole sa pokúsim na základe osobnej skúsenosti a najnovšieho pokroku v evolučnej antropológii zdôvodniť uchovanie a zušľachťovanie dvoch neoddeliteľných pilierov slovenskej štátnosti: etnický (národný) a etický (duchovno-kresťanský).

Pochopiteľne, všetci pohrobkovia neslovenských, ale Slovensku sa vnucujúcich doktrín, vykresľujú slovenské štátotvorne snaženie buď ako sprisahanecký počin, „dotovaný“ nejakými „temnými silami“, alebo ako fušerstvo slaboduchých amatérov či ako  zločin hegemonistických samozvancov. Nuž, tieto metódy diskreditácie a škandalizácie sú primerané  neprekonaným komplexom hegemonializmu a nemožno ich vnímať ako typickú slovenskú hašterivosť a popolvárstvo. Hegemonializmus a s ním spojený „poddanský syndróm“ niektorých slovenských občanov nie je „ slovenská írečitosť“, ale fylogenetický správací atavizmus  postihnuteľný na celom svete. Celý vývoj a dejiny sú plné dominátorov (hegemónov) a ich sluhov (servientov). Napriek tomu emancipačný údel vzdorovať tlaku je tiež univerzálny. Vždy som sa hlásil do tohto húfu. Nemali by sme preto ani zúfať, ani ochabnúť v našom úsilí o prehlbovanie a upevňovanie slovenskej štátnosti. Práve všeobecnosť emancipačnej vôle ukazuje, že sebaurčovacie práva národov – a v tom aj národa slovenského  -sú legitímne, ale nikdy nie sú ľahko dosiahnuteľné , ani ľahko udržateľné.

2. Vývoj  tzv. roztrúsenej stratégie slovenskej štátnosti a jej  graduálne uskutočňovanie

Všetky dominujúce doktríny, ktoré sa presadzovali  v slovenskom priestore počas  20. storočia mali síce rozdielne špecifiká, ale rovnaký cieľ: škandalizovať, zastrašiť a znemožniť štátotvorne ciele slovenskej emancipácie a vpečatiť do slovenského kolektívneho vedomia trvalé znamenie poddanského syndrómu a lokálneho provincializmu. Či už to bol habsburský „austrocentrizmus“, alebo peštiansky „veľkoungarizmus“, alebo pražský „čechoslovakizmus“, veľkopoľský  „polonocentrizmus“, alebo ríšskonemecký „germanizmus“, či sovietsky „proletársky internacionalizmus“, všetci nás presviedčali, že sa máme vzdať svojich štátotvorných ambícii. Preto nečudo, že vytváranie slovenskej štátnej doktríny bolo tabuizované.

Ako pamätník veľkého výseku slovenskej emancipačnej cesty som intenzívne cítil tú zaťatú tichú alianciu stúpencov „buržoázneho čechoslovakizmu“ a stúpencov „česko-slovenskej socialistickej vzájomnosti“, aby naša doktrína nevznikla. Slovenské vlastenectvo bolo podrobené trvalému „honu na čarodejnice“. Akýkoľvek pokus vytvárať inteligenčné jadrá na generovanie emancipačných vízií bol doslova stíhaný ako buričské hniezdo a tomu primerane pacifikovaný. Sám som sa priamo  neusiloval tematizovať emancipačné ciele a ani sa nepokúšal o vytváranie „neformálnych mozgových trastov“. Sledoval som však najprv detskými očami, potom očami „mladého dospeláka“ a napokon očami analytického výskumníka mnohé pokusy iných. Počas prvej Slovenskej republiky síce improvizačne a apologetický vzniklo dielko J. Bora („Z Tisovho boja“), ale to bolo zaťažené nie len uponáhľanosťou, ale aj pokusom vysvetľovať slovenskú vlasteneckú a kresťanskú špecifiku pomocou slovníka, ktorý bol blízky ideológii vtedy dominujúcej veľmoci (lit.4).  Išlo o maskovaciu apologetiku, ktorá sa pokúšala čeliť nielen tlaku dominujúcej veľmoci a jej protežovaného „novopohanstva“, ale  ktorá sa pokúšala čeliť aj domácim totalizujúcim radikálom. Povojnové pomery postupnej sovietizácie a boľševizácie viedli aj k mutácii českého pragocentrizmu a s ním spojeného čechoslovakizmu. Opakované zastrašovacie kampane ukazovali, že je nie len  nebezpečné, ale aj vylúčené  profesionalizovať zárodky rozvíjania doktríny slovenského sebaurčenia. Stratégia slovenského sebaurčenia nemohla byť nikdy sústredená a musela sa obrazne povedané „roztrúsiť“. Tak sa bez vedomého proklamovania rodila akosi sama od seba tzv. roztrúsená stratégia slovenskej emancipácie. Žiaden jednotlivec nebol jej individuálny „výmyselník“, žiaden individuálny autor. Postihol som vtedy, že začiatkom šesťdesiatych rokov,  prišla do módy „strednodobá a dlhodobá prognostika“. Usiloval som sa   zúčastňovať sa na jej rozmanitých priebehoch a postihol, že asi polovica účastníkov prognostických stretnutí považovala tému „prognostiky“ za dobrú dočasnú "výžierku", alebo ideologickú „habaďúru“, tretina ju považovala za oživenie ideologickej jednotvárnosti   a iba ostávajúca tretina ju považovala za možný sebakorekčný a sebauvedomovací proces, ktorý treba využiť, ale s trpezlivým používaním meniaceho  režimového slovníka.

Pragocentrizmus ako formálny výraz socialistického čechoslovakizmu sa síce odieval do novátorského kepeňa, ale to nebolo už ani ovčie rúcho vlčích zámerov. Veľká časť tvorivých a rozmýšľajúcich ľudí sa stiahla do tzv. dobrovoľníckych organizácii, kde mohli „na sucho“ precvičovať svoju tvorivosť vo vedecko-technických a akademických spoločnostiach. Bezpartajné generácíe dnešných osemdesiatnikov a sedemdesiatnikov pochopiteľne  vnímali aj diferenciáciu tzv. reformistických prúdov vnútri dominujúcej strany. Dokonca často sme sa pokúšali s nimi nádejať sa, že dogmatická strnulosť cudzích doktrín sa „poľudští“, ale museli sme užiť s nimi aj sklamania. Pozorujúc Mao-Tse-tungovu kampaň „nech rozkvitá tisíc kvetov“ a potom jeho cynické likvidovanie všetkých, ktorí „naleteli“ na túto kampaň, rástla moja skepsa.

Bolo ironickým paradoxom, že ako angažovaný, ale nestranícky občan som mal v Kultúrnom živote uverejnený úvodník pod názvom „Paradoxy našich perspektív“, v ktorom som upozornil, že experiment „socializmu s ľudskou tvárou“  pri danom rozložení síl asi neuspeje. Bolo čisto zhodou okolností, že tento úvodník vyšiel v čísle, ktoré bolo kolportované 21. augusta 1968 (lit. 9, b,). Poznamenávam, že sme sledovaním štatistík vo vývoji plánov a ich plnenia postihli, že v tzv. východnom bloku sa stále častejšie objavovali korekcie päťročných plánov a že spomaľovaním dynamiky rozvoja sa ukazovalo, že dirigistické  doktrinálne stratégie strácajú nie len ideomotoriku, ale i schopnosť viesť pospolu aj zbrojné preteky so Západom, aj akumulovať rozvojový kapitál. Napokon sama silová intervencia  proti dubčekovskému cieľu „socializmu s ľudskou tvárou“  presvedčila aj reformistov a mlčiacu väčšinu, že každý hegemonizmus je ťažko zdokonaliteľný. Navyše sa spoločnosť presvedčila, že partajný pragocentrizmus sa síce v roku 1968 zaviazal k federalizácii, ale počas „normalizácie“ znova redukoval kompetenčné ústupky voči Slovensku. Znova bola tabuizovaná téma slovenskej emancipačnej doktríny. Napokon už od roka 1945 a najmä od roka 1948 bola slovenská emancipácia „prekliata“ a tabuizovaná. Slovenské vlastenectvo bolo stotožnené s biľagom  „sociálfašizmu“ a  „klérofašizmu“.

Poznamenávam, že počas  „zostreného triedneho boja“ musel som opustiť vysokoškolské štúdium, lebo môj otec bol stíhaný a uväznený za „pomoc pri velezrade“. Rok po opustení štúdia som dostal  povolávací rozkaz a bol som zaradený do tzv. nespoľahlivých útvarov nazývaných PTP (pomocné technické prápory) a to do uhoľnej bane Ludvik v Ostrave-Radvaniciach. Pomery tam boli ťažké a dokonca aj v PTP pôsobila vojenská kontrarozviedka, ktorá strážila nie len pracovnú morálku, ale  sem tam  využila agentov provokatérov na demonštráciu zastrašovacej sily. Musím však kvôli objektivite zdôrazniť, že pri jednom takom „provokatérskom nedorozumení“ zažil som aj účinkovanie dôstojníka vojenskej kontrarozviedky (kapitána Dostojanovského), ktorý bol v roku 1953 doslova na vrchole mravného postoja a „zadusil“ jednu zastrašovaciu akciu voči „slovenským šovinistom“ v PTP. Príklad kapitána kontrarozviedky dokazuje, že vari vo všetkých štruktúrach človek má možnosť osvedčiť svoju ľudskosť. Banícka práca bola naozaj  vysiľujúca a okrem normálneho pracovného režimu na zmeny, museli „pétepáci“ často „venovať“ aj nedeľnú prácu napríklad na  zakúpenie stíhačky pre „hrdinských severokórejcov“, alebo ako „dar“ k narodeninám zvečnených proletárskych vodcov. Napriek ťaživým okolnostiam som sa rozhodol  prihlásiť počas voľných nedeľných odpoludní absolvovať v tzv. závodnej škole práce bane Ludvík  kvalifikačný kurz po ktorom som dostal „Výučný list baník“. Po náhlom úmrtí proletárskych vodcov Stalina a Gottwalda nastal akýsi  „odmäk“ (tak pomenoval Iľja Erenburg obdobie  nástupníckych bojov v sovietskej „verchuške“).  Je však pravda, že  ani dogmatici nevládali „poľudštiť“ stalinovský režim a zverejnenie Chruščovovho referátu o „kulte osobnosti Stalina“ otriaslo monolitickú štruktúru. Dogmatici v satelitných štátoch sa začali strachovať o svoje postavenia a degenerovali do zaťatých dogmatických pohrobkov stalinizmu. Skutočný rozvojový dynamizmus nahradili sterilnými „zdokonaľujúcimi reorganizáciami“, pomocou ktorých mohli udržovať tlak na svojich  „zbrojnošov“ a „panošov“.  Bolo pozoruhodné, ako dogmatickí ideológovia cez renováciu svojho slovníku prehlbovali slovný balast, aby zakryli rastúcu priepasť zaostávania. Aj režimisti však pochopili, že bez získania rozvojových zdrojov sa zložitý režim zastrašovania, kriminalizovania a nútených prác stáva stále viac nákladný a neefektívny. Československí pohrobkovia stalinizmu sa v zmätku „postalinského prepriahania“ odvážili raz zopakovať „vyvlastňovaciu lúpež“ pomocou „peňažnej reformy“ v r. 1953, kedy vytunelovali kúpnu silu „pracujúcich“ (totiž kapitalistov, ani kulakov už nebolo). Túto lúpežnú reformu som zažil ešte v PTP a prvý raz sme videli divo štrajkovať baníkov. Vojenskí „pétepáci“ sa toho nezúčastnili, ale štátna moc rýchlo zadusila robotnícku rebéliu.  Satelitní miestodržitelia moci však pochopili že časy masového vyvlastňovania sa krátia. Studená vojna síce ďalej vyčíňala, ale postupne PTP a trestné lágre boli rozpúšťané, alebo  „odľahčené“ tzv. amnestiami. Všetci, ktorí sme sa dostávali do civilného života sme sa učili lavírovaciemu umeniu.

Rok po návrate do civilu som dokonca neváhal využiť „status kvalifikovaného baníka“ na vyžiadanie povolenia na  diaľkové štúdium popri zamestnaní na Vysokej škole ekonomickej. Po promócii som sa   dostal do tzv. aplikovaného výskumu v oblasti vnútropodnikového riadenia a systémovej analýzy ekonomických procesov. Už ako hospodárski výskumníci sme sa učili vidieť za hospodárskymi číslami cez tvorbu tzv. časových radov vynárajúci sa fakt, že z týchto radov sa dali prečítať rozpory medzi plánovitými hodnotami a realitou. Aj za týmito disparitami sa črtali dominujúce záujmy. Nahliadali sme, že v ľuďoch a ich spoločenstvách je zabudovaný evolučný mechanizmus, ktorý odráža jednak aspiračné ciele  ekonomického i sociálno-politického sebaurčenia, ale aj uzurpačné ciele dominátorov a hegemonistov. Tento „mechanizmus“ v určitých vlnách vždy voľajako „zafunguje“ a to buď smerom emancipačne uvoľňovacím, alebo uzurpačne zväzujúcim. Cez tento evolučný mechanizmus sa submisívna masa (plebs) pokúšala v krízových fázach cyklov „emancipovať“ a dominujúci hegemóni sa pokúšali  tieto vlny buď celkom zlikvidovať, alebo zabrzdiť, či aspoň minimalizovať pokles svojich benefitov.

Pripomínam, že po smrti Stalina a Gottwalda a po chruščovovskom odhalení „kultu osobnosti“ sa miesto sovietskeho „odmäku“ za pomoci novotnovského vedenia v Česko-Slovensku rozpútala hystériakriminalizáciaslovenských buržoáznych nacionalistov“ a to preto, aby bola zámienkou pre ďalší pragocentrizmus a deriváciu slovenských kompetencií.

Pár rokov neskôr – na začiatku roku 1960 som teda oneskorene bol promovaný a zažil som novú reprízu odmocnenia slovenských kompetencií.  Novotnovská garnitúra pohrobkov stalinizmu znova oživila tému uzurpačného čechoslovakizmu vo forme „upevňovania česko-slovenskej vzájomnosti“ a to pomocou celoštátnej reorganizácie, v rámci ktorej znova demontovala a vytunelovala posledné známky autonomizmu zrušením Zboru povereníkov na Slovensku a premenou Slovenskej národnej rady na čosi,  čo skôr pripomínalo „národopisný ústav“. Museli sme pomáhať okypteným „povereníctvam“, ktoré sa zmenili na redukované „odbory SNR“, aby sa revitalizovali  z depresného ochromenia, a aby aj v rámci svojich zmenšených kompetencií využili možnosť zákonodarných iniciatív. Šepkaná ideologická propaganda šírila, že slovenské kompetencie iba rozmnožovanie sterilnej byrokracie. Ale práve v týchto redukovaných slovenských a regionálnych orgánoch rástla emancipačná vôľa.

Vo svojich spomienkach nezachovávam úplne chronologicky postup, ale sa k viacerým obdobiam  vraciam v iných tematických súvislostiach. Dúfam, že individuálne spomienky majú určité „privilégium“ spomienkových návratov. Teda prehlbovanie zaostávania „východného bloku“ niekedy rástlo a niekedy, naopak, došlo ku krátkemu naberaniu dynamiky. Dokladom toho bola skutočnosť, že dubčekovské kruhy našli spôsob, ako sa vmanévrovať do centra nomenklatúry a začať zobúdzať emancipačnú vôľu cez spomínané heslo „socializmus s ľudskou tvárou“. Pochopiteľne „reformná jar“ mala krátke trvanie avšak slovenská reprezentácia reformátorov presadila urýchlenú federalizáciu štátu. Okupačný zásah síl Varšavskej zmluvy síce zažehnal „demokratizačného ducha“, ale brežnevovská garnitúra súhlasila s federalizáciou štátu, ktorá však bola len formálna, a počas normalizácie bola kompetenčne výrazne redukovaná. Tak či tak zjavenie sa dubčekovských síl a paradoxne aj mocenská recyklácia Husáka umožnili nie len naplniť Pittsburskú dohodu, ale aj naplniť výraznú časť Masarykom vypovedanej Clevelandskej dohody. Roztrúsená stratégia  dubčekovských obrodárov a husákovsko-štrougalovských normalizačných oportunistov sa paradoxne jednak prelínali a jednak vzájomne rivalizovali. Je fakt, že sa aj slovenský plebs, aj jeho talentové a vládnuce elity, učili za pochodu sebavedomiu a oproti stratégii pragocentristického derivovania slovenských kompetencií vyvinuli graduálne (stupňujúce) rozširovanie slovenských kompetencií (lit. 6, a, b,  9, b,). Najmä mladšia časť terajšej obce historikov postihla nie len rast sebavedomia vtedajších slovenských generácii, ale sama prestúpila čechoslovakistické tabu a začala posudzovať novšiu slovenskú históriu tiež sebavedomejšie – ako to ukazuje mladší slovenský historik Lacko (lit. 14). Spomínam si ako sme so Slavom Kočtúchom pri prezeraní štatistických radov v ročenkách OSN postihli, že od prvého ropného šoku (keď štáty združenia producentov ropy – OPEC) mnohonásobne zvýšili cenu ropy, tak v socialistických štátoch sa strácala  schopnosť rozšírenej reprodukcie (1973). Tzv. rozvojové investície už väčšinou nefinancovali štáty, ale plánovite museli štátne podniky a združenia  prijímať tzv. investičné úvery a teda začali žiť na dlh. V tejto súvislosti musím priznať, že keď Nixon oznámil  vypovedanie platnosti  breton-woodskych dohôd  o zlatom krytí svetovej meny (1971) , tak aj najsilnejšia mocnosť svetaUSA - skončila éru  svojho rozpočtového prebytku a nastúpila na cestu najväčšieho komplexného zadlžovania. Vtedy – hoci sme monitorovali štatistiku OSN – sme naozaj nepostihli, že vo veľmi blízkom časovom rozmedzí globálne trendy  oboch súperiacich blokov nastúpili na síce úrovňovo diferencovanú, ale na degresívnu krivku. Nositeľ Nobelovej ceny J. Stiglitz to dokumentoval jednak v poslednom decéniu minulého storočia a v prvom decéniu tohto storočia (lit. 22, a, b,). Pretože kúpna sila domácej spotrebiteľskej klientely USA strácala rastovú dynamiku kúpnej sily, tak megašpekulační stratégovia vymýšľali deriváty a derivátový trh, podnecovali konzumentov, aby prešli na superkonzum a to jednoducho tým, že sa zadĺžia. Tak sa rodili obludné odpojeniaprísľubovej (ceninovej) ekonomikyodreálnej ekonomikya začali rásť a praskať špekulačné bubliny a všetkypeňazovodya „tovarovodysa infikovali  falošnými hodnotami. Emancipačná vlna po skončení studenej vojny v postsovietskom bloku „okúzlila aj hlivejúce talenty a aj plebs“ a poklesla potrebná miera ostražitosti dozorujúcich veľmocí. Hoci  napríklad v Česko-Slovensku v novo vznikajúcich politických štruktúrach sa emancipačné sily pokúšali zabrániť prílišnému chvatu federálnych „reformátorov“, predsa československí federalisti využívali zmätok, a cez federálnu reformu uprednostnili „bližšie české záujmy“, ako slovenské. Slovenské emancipačné sily museli tedabojovať na dvoch frontochbrániac sa  „schéme jednotnej federálnej reformy“, za ktorou stál zotrvačný federálny pragocentrizmus a čechoslovakizmus, a zároveň snažiac sa do transformácie zahrnúť zrovnoprávnenie Slovenska s Českom. Čechoslovakizmus a pragocentrizmus húdol, že najprv treba jednotnú ekonomickú reformu a potom sa môže spoločnosť vrátiť aj k tzv. slovensko-českým vzťahom. Išlo o už obohranú pesničku oddiaľovania  slovenského sebaurčenia. Tento spomienkový príspevok sa pokúša slovenskú emancipačnú cestu predstaviť súhrnne, ale musí ukázať že slovenská stratégia musela hľadať aj záchranné riešenia pre slovenskú ekonomiku, aj inovačné riešenie pre prekonanie provinčného statusu Slovenska.

Budúce stratégie zdokonaľovania druhej Slovenskej republiky  musia prekonať manká doktrinálnej nedotiahnutosti, ale v podmienkach globálnej európskej i vnútroslovenskej krízy musia slovenskej doktríne dať cez tzv. krízový manažment aj terapeutické intervencie. Strategická schéma liečbopisu slovenských „lokálnych pomerov“ bude musieť obsahovať, aj dočasnú karanténu toxikovanej časti, aj  vymedzenie práva v existenčných autarkiách (sebestačnostiach). Pomocou nich najprv záchranársky detoxikujú všetky verejné i súkromné a individuálne potenciály a budú  lavíračne spolupracovať s medzinárodnými a susedskými partnermi pri harmonizácii záujmov najmä s tými, ktoré budú tiež lavíračne vzdorovať zotrvačnému vonkajšiemu hegemonizmu.  Je to síce skoro nadľudská úloha, ale všetky zrelé slovenské generácie v záujme existenčného prežitia musia stupňovať aj efektívnosť aj solidarizmus.

Pokúsim sa cez moje pamätnícke svedectvo predstaviť moje videnie, ako v minulosti prebiehal stret hegemonializmu a emancipácie  a ako sa hľadala účinná stratégia  podľa vývoja  u nás i vo svete. Totiž cez pragocentrizmus („demokratický centralizmus“) bola od roka 1948 taká väčšinová koncepcia, že Slovensko bude najmä spracovateľom surovín do polotovarov pre českú finalizáciu. Zároveň podľa  odporúčaní vojenských odborníkov č-s. generálneho štábu malo sa profilovanie slovenského potenciálu prispôsobiť českej  „historickejskúsenosti z nemeckej hrozby. Preto bolo treba  väčšinu zbrojného potenciálu spoločného štátu  umiestniť dostrategickej hĺbkya teda na Slovensko. Túto orientáciu prehĺbila ešte stratégia Varšavského paktu. Tak sa zrodila pre Slovensko tzv. ťažká podoba industrializmu.  Obe slovenské  industriálne domény pochopiteľne rozpadom RVHP zasiahli viac Slovensko ako Česko. Havel sa mávnutím roky vzdal tzv. vojensko-priemyslového komplexu, ale presuny dokumentácie, technológii a dokonca unikátnych strojov zo Slovenska prebiehali už od roka 1990. Bolo treba chrániť tak slovenskú ekonomiku pred kolapsom a zároveň vyriešiť  tzv. slovenskú otázku.

Pochopiteľne sme v reformnom zmätku často precenili nie len svoje sily, ale aj svoje znalosti. Nebolo by správne aby pri bilancovaní dvadsiatych rokov druhej slovenskej štátnosti sme pozabudli, jednak na spôsob akým sa obnovovala slovenská štátnosť a jednak  na hodnotenie cesty paralelnej druhej slovenskej štátnosti (lit. 6, b,). Ukazuje sa, že máme trvalé manko nie len v konštituovaní a cyklickom zdokonaľovaní slovenskej štátnej doktríny a  z nej vyplývajúcej stratégie úspešného prežívania, ale  že rastúca globálna kríza vyžaduje prehodnotiť stratégiu zdokonaľovania a doplniť ju o spomínanú stratégiu krízového riadenia štátu, regiónov a  teda tak verejného ako súkromného sektoru.

Pochopiteľne po dosiahnutí II. Slovenskej republiky sa vyvíjalo aj veľmocenské prostredie, prostredie našich susedov a dokonca na našom vývoji sa odzrkadlil aj fakt, že v podmienkach demokratického striedania moci  sa k spravovaniu štátu dostali za účinnej pomoci médií a zahraničných záujmov aj reprezentácie, ktoré slovenskú štátnosť nechceli. Typologicky je to schizoidná situácia, lebo jednak kvôli mladosti štátu sme mali o veľa menej štátnikov, ako politikov a jednak je dosť  paradoxné, že sa dostali k exekutívnej moci nad štátom osoby, ktoré ako sami poznamenali, mali problém zveľaďovať štát, ktorý nechceli. Kvôli historickej objektivite napríklad pani Iveta Radičová niekoľko ráz zdôrazňovala, že doposiaľ neprekonala traumu z rozdelenia štátu a pri tom zdôrazňovala, že chce tento „nechcený“ štát zveľaďovať a dokonca sa uchádzala o jeho exekutívne i prezidentské vedenie.

Musíme však uznať, že každý má právo na sebakritické zdokonalenie svojich politických predstav. Dokonca by bolo podľa mňa aj žiaduce, aj vítané keby sa dosiahol väčšinový konsenzus v tom, že treba sa komplexne starať o zdokonaľovanie slovenskej štátnosti a to spoločným podieľaním sa na hodnotách s vládnucou garnitúrou, aj s opozičnou garnitúrou.  Treba však zdôrazniť, že panoramatická optika štátnej stratégie a doktríny musí mať zabudované poistky, ktoré chránia práva aj zákonno-exekutívneho priestoru, aj oponujúceho priestoru. Predovšetkým však klasické štátne doktríny a stratégie musia zabudovať do seba jednak alternatívy krízových scenárov a jednak formy legitímnej silovej i ekonomickej obrany, a formy  kyborgickej ochrany slovenského softvérového a hardvérového priestoru.

Zdôrazňujem, že práve režimové elity prvej Slovenskej republiky sa prekvapujúco osvedčili najmä v umení krízového lavírovania. Súčasťou ich úspechu bol aj fakt, že pod supertlakom  Molocha nárokov na prostriedky vnútenej „totálnej vojny“ sa našli prostriedky na verejné vzdelávanie, na prípravu profesionalizácie vedy a na fungovanie zásobovacieho systému zaisťujúceho výživu obyvateľstva. Navyše  tzv. umiernené politické garnitúry ustáli tlak veľmoci a obhájili vlastnú slovenskú menu, aj keď nemohli odmietnuť „nadhodnotený“  kurz  nemeckej ríšskej marky voči slovenskej korune a nemohli odmietnuť tzv. clearingové zúčtovanie. Súčasná kríza nás núti, aby sme sa poobhliadli aj za úspechmi prvej SR  v kľučkovaní počas vojny, lebo práve v krízovom režime riadenia Slovenska sa narýchlo vytvoril priestor aj pre kontingentáciu (dávkovanie) aj priestor na improvizačnú tvorivosť, ktoré umožnili rýchlu a účinnú reagenciu.

Pri vytváraní chýbajúcej komplexnej doktríny a stratégie krízového riadenia treba zdôrazniť, že bude treba aj zástancom, aj  kritikom súčasnej praxe fungovania štátu pripomenúť, že voľky-nevoľky všetci sa budeme musieť „zmravniť“ a prijať  nielen reguláciu kvánt v ekonomike, ale aj „kalibráciu“ (nastavenie kvalitatívnych limitov pre kvantitatívne priebehy). Týmito kvalitatívnymi limitmi budú práve  „mravné“ koridory. Či chceme, alebo nie všetci cítime aj sebavoľné zlo špekulantov a aj mravne záväzné dobro tzv. ekvivalencie záujmov (lit. 5, 9, e, 17,).

Prehreškov sa bohužiaľ dopúšťame všetci, aj keď ďaleko najhorších sa dopúšťajú tí, čo nelegitímne disponujú cudzími a verejnými prostriedkami. Pochopiteľne, keď je verejný život hlboko prerastený podsvetím, korupčníkmi, lobistami a mafiánskymi kmotrami, tak tieto slová upozornenia vyznievajú ako naivné blúznenie starca, ale len bod obratu k sebadisciplíne a sebakritike zastaví lokálnu slovenskú i euroúniovú a globálnu katastrofu (lit.9 a,). Je doslova škandálne, že ani prominentné fóra (Svetové ekonomické fórum v Davose a Svetové sociálne fórum v Porto Alegre) za posledných 5 rokov nenašli nové vodiace idey. A je dokonca  až tragikomické, že  taký svetový megašpekulant ako je  George Soros (lit. 20, a, b,) vypísal odmenu pre tých, ktorí vymyslia nový postkonzumistický systém. Je to ten istý Soros, ktorý megašpekuláciami s úrokovými a valorizačnými diferenciálmi zhrabol miliardy britských libier, potom sa zmenil na megadonátora politických síl v tzv. postkomunistických štátoch. Predtým sa podieľal svojimi radami na tom, aby na Západe zviedli boj o úplnú dereguláciu trhov. Súčasne sa prehlásil za amerického vlastenca a vzápätí previedol centrály svojich obrovských hedgeovských fondov z USA do daňových rajov. Pred polrokom oznámil, že jeho megafondy menia svoj charakter z účastníckeho na rodinné vlastnenie, aby zmenšil aj tú malú daňovú povinnosť, ktorú má ako občan USA.

Nuž vo svetle takéhoto videnia slovenskej, európskej a globálnej situácie musíme modifikovať naše graduálné stratégie do alternatívnych stratégii, vrátane aj tzv. strategických plánov B. V stratégiách musíme obhajovať štátne, verejné i súkromné záujmy, ale musíme v nich vyhľadávať súčinnosť jednak s dohodovými partnermi ale najmä s kruhmi, ktoré sa vyhýbajú všetkým podobám radikalizmu. Všetci pamätníci sebaurčovacieho snaženia vieme, že  čím väčšie a zložitejšie je teleso v pohybe, tým dlhšiu má tzv. brzdnú dráhu. Nemôžeme spanikáriť nad tým, že niektoré európske i svetové štruktúry majú takú dlhú zotrvačnosť v superkonzumizme. Musíme v tvorbe, aktualizácii a realizácii stratégii nepodľahnúť, ani falošným nádejam, ani panickému zúfalstvu. Svetové silové pole je také, aké je a musíme jednak dokázať lokálne (slovenské i regionálne) korektúry a jednak pomáhať  tým vonkajším silám, ktoré majú skutočný záchranný zámer.

Ako pamätník pokusov o modernizáciu sociálnopolitického ústrojenstva „reálneho socializmu“ musím  zdôrazniť, že aj starý duch revolučnej uzurpácie sa zmenil na akési zombie („živé mŕtvoly“). Tzv. verchuška sovietskej nomenklatúry sa najprv zmenila na gerontokratický klub a až po rýchlom úmrtí Brežneva, Andropova a Černenka sa odhodlal na „omladzovaciu kúru“  režimu pomocou Gorbačovovej perestrojky.

Koniec studenej vojny vyvolal v polovici Európy emancipačnú vlnu, ktorá inštinktívne vycítila, že Európa sa na krátke obdobie ocitla vo veľmocenskom vákuu – starý východoeurópsky hegemón vyprázdňoval priestor a novoprichádzajúce veľmoci sa ešte nedohodli na svojich sférach vplyvu. Pripomínam, že dynamickí ľudia už počas studenej vojny využívali postupne sa otvárajúce priestory pre tzv. dobrovoľnícku prácu. Vo vedeckotechnických,  vedeckospoločenských a záujmových organizáciách precvičovali metódy tzv. vynálezcovských a zlepšovateľských algoritmov a metódy tzv. situačného riadenia i metódy počítačovej podpory riadenia. Časť tohto snaženia iba nedokonale napodobňovala západné vzory manažérskych vied, ale bol to priestor precizovania mysli i hľadania.  V tomto dobrovoľníckom snažení bolo možno organizovať sympóziá, semináre a konferencie  a získavať informačné zdroje jednak tzv. behaviorálneho výskumu zo Západu a jednak tzv. etologického výskumu v Sovietskom zväze. Dobrovoľnícky priestor umožnil vydávať vyhľadávaco-výskumné zošity, ktoré umožnili sledovať aj západné aj sovietske témy porovnávacej analýzy (medzi iným sociálnej kybernetiky, synergetiky, evolučnej antropológie a sociálnej psychológie). Pochopiteľne po trocha záhadnej dohode Gorbačova a Busha seniora na Malte (1989) vznikol naozaj mohutný antikatastrofický precedens, kde líder ustupujúcich elít (Gorbačov) a líder nastupujúcich elít (Bush senior) za pomoci spravodajských služieb neutralizovali svojich generálskych radikálov (jastrabov, „warmakerov“) a „zamatovo“ dojednali skončenie prvej svetovej studenej vojny. Vtedajší komunistickí dogmatici to nazývali zradou, tak ako špekulační konzumistickí dogmatici nazývajú teraz  zradou snahy o reguláciu a kontingentáciu trhov. Po studenej vojne v  Európe nastalo dočasné veľmocenské vákuum.

Od  tohto štádia spomienok sa sústredím predovšetkým na vlastné spomienky spoluformovania stratégie  slovenskej emancipácie. Úplne mimovoľne a intuitívne som pochopil, že námety a doktríny emancipačnej stratégie nemohli inak vzniknúť len ako „roztrúsené“. V chaose politických zmien sme sa mnohí inštinktívne orientovali na využitie  doterajších námetov a hlavne sme hľadali cesty, ktoré znižujú riziko silového konfliktu. S ohľadom na fakt, že slovenské sebavedomie rástlo síce rýchlo, ale „z kroka na krok“, tak som sa priklonil ku gradualizácii (nadväznému stupňovaniu) programových cieľov. Ich kolportovaním medzi verejnosť sa strácala dogmatická nehybnosť más. Bolo treba pomáhať obnoviť a demokraticky presadzovať emancipačné zavŕšenie  slovenských sebaurčujúcich kompetencií. Slovenská verejnosť zároveň sledovala vývoj sebaurčovacieho pohybu na Balkáne, na baltickom severe i na juhovýchodnom Kaukaze. Verejnosť so znepokojením nazerala, že  rivalita dominujúcich a submisívnych prerastá do krvavých konfliktov a vulgarizuje i barbarizuje pomery.  Ako to už býva aj tam aj u nás bola netrpezlivosť, neistota a ako huby po daždi rástol extrémizmus v ktorom sa vykľúvali radikálni prebojovatelia slovenskej štátnosti i radikálni stúpenci čechoslovakizmu. Išlo o to, že každý národ má právo na vrchol svojho etnického bytia, teda na štátnosť, ale dôležité bolo, aby  sa zvolila taká postupnosť, ktorá je aj nevratná  aj minimalizujúca  riziko silovej konfrontácie.

Koniec studenej vojny som zažil ako pracovník výskumného ústavu, ktorého osadenstvo spontánne vytvorilo tzv. štrajkový výbor a zvolilo troch predsedov (A. M. Húsku, S. H. Kočtúcha a L. Pittnera). Na tom základe som bol kooptovaný do Koordinačného centra VPN a začal som  zároveň pracovať v dvoch ústredných kluboch  VPN, a to v národohospodárskom a v programovom. V roku 1990, keď sa blížili prvé pluralitné voľby, bol som zvolený do teamu tvorcov volebného programu VPN, na čele ktorého stál Martin Bútora. Vo VPN,  ako v ostatných „novostranách a „novohnutiach“,  vládla  pomerne chaotická „diskusná eufória“. Vo všetkých inštitúciách síce nekonečne diskutovali, ale zaostávali vo formalizovaní  svojich cieľov. Všetky ústredné odborné a záujmové kluby VPN  predkladali „neučesané“ návrhy a Martin Bútora zbieral usilovne tieto fragmentálne podnety, ale tvorba celostného programu sa nehýbala. Ako programotvorný team sme sa stačili dohodnúť len na názve volebného programu VPN : „Šanca pre Slovensko“. Naliehal som na členov programotvorného teamu (výboru), aby sme pristúpili k formulácii volebného programu. Keďže  okolie svojím „revolučným varom“ skôr rozptyľovalo, ako sústreďovalo, tak som sa rozhodol izolovať sa do upratovacej izbietky a z rôznych poznámok som za tri dni do diktafónu vyrozprával svoju prvú programovú predstavu. Po jej prepísaní na písacom stroji členovia programotvorného teamu prečítali tento „nečistopis“ a povedali, že je to programovo výpovedné, ale že to treba zredigovať a upraviť. Postupne sa však blížil termín prvých pluralitných volieb a stále programová makulatúra nedostávala podobu zovretého dokumentu. Konečne na základe ponuky košickej VPN bolo dojednané programotvorné sústredenie v rekreačnom zariadení VSŽ na Bukovci, kde sme mali za jeden týždeň splodiť volebný program VPN. Poznamenávam, že agilným členom Koordinačného výboru VPN a predsedom Klubu medzinárodných vzťahov bol Roman Zelenay, ktorý v tomto klube prijal viacbodový návrh a predložil ho programotvornému teamu. Romana Zelenaya som poznal len krátko, ale jedna jeho téza sa mi veľmi pozdávala, tak som s Romanom prediskutoval jeho predstavu a rozhodol som sa túto tézu včleniť  už  do spomínaného „nečistopisu“.  Podstatou tejto tézy bolo, že VPN vo svojom volebnom programe má predložiť požiadavka „dosiahnuť medzinárodno-právnu subjektivitu Slovenska“. Táto formulácia síce nehovorila priamo o štátnosti, ale bola jej hĺbkovým obsahom. Totiž obnovenie rovnosti Česka a Slovenska muselo symetrizovať aj partnerské práva oboch. Slovensko musí teda byť rovným partnerom ostatných národov, vrátane českého národa.

Bohužiaľ,  cudzie doktríny sa starajú o to aby slovenský živel bol rozhašterený. Spomínam si, že niektorí radikálni vlastenci, či už zo zahraničia, z Česka ale aj zo Slovenska,  ma niekoľko ráz označovali ako  skrytého, alebo otvoreného „agenta Prahy“, ba dokonca aj ako „agenta Moskvy“, či všeobecnejšie za „cudzieho   agenta“. Už som si prečítal výrok jedného zotrvačného dogmatika na konci roku 2010, že som „pomáhal rozbiť najdokonalejší socialistický štát sveta – Československo“. Nuž, žijeme vo svete, kde žije veľa agentov a dokonca aj „doplagentov“, ale môžem ubezpečiť verejnosť, že som sa za obnovenie slovenskej štátnosti angažoval bez akéhokoľvek „upisovacieho aktu“.

V tejto časti spomienok sa pristavím so svojou pamäťovou stopou pri „sústredení tvorcov volebného programu VPN“ v rekreačnom zariadení na Bukovci pri Košiciach. Prvé tri dni členovia programotvorného teamu nekonečné hodiny preberali rôzne aspekty námetov, ale  neskoro večer tretieho dňa som  svojím spolukolegom navrhol, aby pokračovali v prediskutovávani a v prípadnom spresňujúcom formulovaní námetov a že ja sa ponúkam, že cez štvrtý deň  sa zavriem do „samotky“ a pokúsim sa napísať komplexné tézy volebného programu VPN. Uviedol som, že tézy sa budú opierať o päť-šesť programových pilierov, ktoré som  v „nečistopise“ predložil už v Bratislave a že pochopiteľne budem mať na zreteli to, čo sa predebatúvalo po tri dni na Bukovci. Kolegovia súhlasili a teda na štvrtý deň večer som  kolegom prečítal  dvadsaťpäťstranový text téz. Reakcia kolegov bola očividne uvoľňujúca a pozitívna. Až na jedného člena a to predsedu košickej VPN Ing. Stračára, ktorý zhrnul pripomienku do asi takejto formulácie: „je to pekné, ale toto nám Česi nezoberú“. Autor týchto spomienok vysvetlil, že vyrovnanie vzťahov je bez princípu „medzinárodno-právnej subjektivity Slovenska“ a bez ústavného zakotvenia málo príťažlivé pre netrpezlivých slovenských voličov. Bolo pozoruhodné že väčšina z výboru bola za to, aby predložené tézy boli súčasťou volebného programu VPN a že sa pokúsia prediskutovať naše tézy v Prahe na Hrade. Na moje najväčšie (príjemné) prekvapenie som od užšieho vedenia VPN dostal informáciu, že „chlapci z Hradu vrátane Havla“ dokonca odporúčali aby téza o medzinárodno-právnej subjektivite Slovenska sa stala mobilizujúcim trhákom programu  VPN, lebo vraj len tak dostane VPN šancu zvíťaziť nad KDH. Nuž takto sa v praxi  osvedčila  „roztrúsená stratégiasebaurčujúceho práva Slovenska a jej graduálne nastoľovanie v roku 1990.

Aby som v tejto spomienke na vývoj stratégie obnovenia štátnosti ukázal, že išlo naozaj o zjav tzv. roztrúsenej stratégie, tak upozorňujem že sa v novom politickom prostredí často stretali ľudia, ktorí sa do roka 1989 vôbec nepoznali. Napríklad z osôb, ktoré sa zúčastnili na tvorbe stratégií, alebo mali na ňu výrazný vplyv, som pred rokom 1989 poznal len Fedora Gála, lebo sme sa stretali na pôde dobrovoľníckej organizácie Slovenská kybernetická spoločnosť pri SAV, ďalej  Dr. Petra Weissa, lebo sme sa stretali v ČSVTS a v Komitéte pre vedecké riadenie. Ďalej som poznal profesora Kočtúcha, a Ing. Pittnera preto, že sme zhodou okolnosti pracovali v tom istom výskumnom ústave. Z ďalších osôb, ktoré významne, alebo okrajovo zasiahli do formovania emancipačnej stratégie Slovenska, som v podstate pred rokom 1989 nikoho nepoznal, alebo som poznal len z videnia. Takže nemôže byť reči o kontinuite  tvorcov  slovenskej stratégie. To však neznačí, že  stratégia v onej roztrúsenej podobe nevznikala aj inde.

Okrem toho veľa odborníkov na svojich školských, vedeckých a štátnych pracoviskách sa pri tej či onej príležitosti zúčastňovala jednak na cenných verziách Deklarácie  zvrchovanosti, jednak na cenných verziách Slovenskej ústavy (Brňák, Cuper, Čič, Ferko, Gašparovič,  Hudec, Chovanec,  Kaliský, Kunc, Sečanský, Sivák a ďalší). Najmä od roku 1990 sa rozbiehali  mnohé domáce i zahraničné iniciatívy. Nesmie byť zabudnutá stopa ich prínosu, ale musia  ju formulovať tí, ktorí sa toho buď zúčastnili, alebo majú o tom doklady resp. majú pamäťové stopy. Nebolo by odo mňa slušné, keby som  mal budiť zdanie, že iní – tu nespomínaní  – nemali nejaký a dokonca aj výrazný podiel na  cibrení  myšlienok slovenského sebaurčovacieho práva.  Do toho patrí aj práca ústavno-právnych odborníkov ako akademik Karol Plank  a odborníkov z rôznych strán obnoveného pluralizmu (Fogaš, Janičina a ďalší). To však zároveň vysvetľuje  že aj v relatívne malej slovenskej spoločnosti v dôsledku predchádzajúceho podozrievavého režimu nemohol prebiehať proces otvorenej slovenskej sebaurčujúcej kultivačnej diskusie.  Cudzie  vonkajšie doktríny striehli, aby nemohlo dôjsť nie len ku kontinuite tém, ale aj k širším medziosobným vzťahom.

V poslednom roku pred pádom východného bloku som sa prostredníctvom S. Kočtúcha, I. Laluhu,  Uhera a niekoľkých ďalších síce stretol niekoľko ráz s Dubčekom, ale jeho priateľské prostredie som do vtedy zväčša nepoznal. Pomáhal som prostredníctvom Kočtúcha a Laluhu ponúkať krátke tézové texty do dubčekovských materiálov pre jeho prejav  pri udeľovaní čestného doktorátu na Bolonskej univerzite. V decembri 1989 som za prítomnosti Laca Ťažkého, Kočtúcha, Laluhu a Uhra predložil Dubčekovi námet a to aby sa pokúsil o kompromis s Havlom, že sa vytvorí tzv. rotujúca dvojica „prezidenta a viceprezidenta“, ale Havel a jeho „dvor“ na to nenaskočili. O čosi neskôr som sa snažil Kňažkovi ponúknuť novú variáciu takejto „rotujúcej dvojičky“ v nádeji, že Havel ako rotujúceho viceprezidenta skôr akceptuje Kňažka, než Dubčeka. Zrejme ani to nevyšlo a Kňažko prestal byť členom Havlovho zboru poradcov. Nuž to bolo moje námetové „otykávanie“ sa s novo vznikajúcou „mocou“. Len tak mimochodom dodávam, že kombinácia „dvojičky“ prezidenta a viceprezidenta je v USA tradíciou. Ale čechoslovakisti minulých čias to viac ráz odmietli. Pripomínam, že E. Kautský v jeho výbornej  knihe o Štefánikovi uvádza z pamätí francúzskeho generála Mauricea Janina, že sa opýtal Štefánika na Sibíri, čo bude robiť Štefánik, keď ho zbavili členstva v emigračnej Československej národnej rade, tak Štefánik odpovedal „pôjdem do Bratislavy a budem viceprezidentom“. Vtedy to Masaryk s Benešom odmietli, Havel to odmietol aj Dubčekovi a Kňažkovi, ale keď Havlovi  tieklo do „federálno-prezidentských topánok“, tak cez svojho hovorcu Žantovského vysúkal možnosť, že by sa mohla vytvoriť dvojička „prezidenta“ a viceprezidenta“. No už ani víťazná česká pravica to nechcela a Slováci mali za sebou tri minulé odmietnutia. Také sú paradoxné spletitosti na štátotvornej ceste.

Je šťastie, že i nasledujúci slovenskí  „samoprezidenti“ (teda bez funkcie viceprezidenta) sa priebežne učili a aj naučili robiť túto funkciu. Treba priznať, že Gašparovič napriek vonkajšiemu tlaku a napriek vnútornému rozkolu sa snaží uchovať nadviazanie na novobudované slovenské štátne vlastenectvo a sebavedomie.

Vraciam sa však k téme mojej skúsenosti s „mocou“. Ako nestraník som sa v minulom režime iba zriedka dostal do kontaktu s vyššími politickými funkcionármi. Fakt je, že mi postačil dobrovoľnícky priestor, keď som pri vlastnom výskumnom ústave a v Slovenskej kybernetickej spoločnosti pri SAV začal vydávať občasník pod názvom Zošity kabinetu organizačnej kybernetiky. Vychádzali  na xeroxe pre dobrovoľníckych záujemcov počas rokov 1964 až 1972. A to všetko úplne neformálne a „bez povolení“. To neboli oponentské občasníky, ale registrátory rozširovania nových vedeckých tém. V roku 1973 som začal na tom istom princípe, ale na lepšej úrovni tlačovej apretácie (aj s „obálkou“) vydávať „Zošity vyhľadávacieho výskumu“ a tie ako občasníky fungovali až do roka 1990. Hoci v štáte po normalizácii bol inštitucionalizovaný úrad tlačového dozoru (štátna cenzúra), nikdy neboli s kolportáciou takýchto občasníkov  problémy. Samotný jazyk občasníka nemal „opozičný“ slovník, ale „vyhľadávací“ charakter. Táto “nezaclonená“ cirkulácia v dobrovoľníckych organizáciách dopĺňala stretnutia (semináre, sympózia, konferencie), ale si uchovala iba zaostrenie na vývoj vedy a výskumu, bez dotýkania sa národných tém.

Od roka 1988 začal Kočtúch vydávať už politický zafarbený samizdat „Myšlienka a čin“, pri ktorom sme skupina priateľov, Laluha, Tirpák a ja,  boli spolu prispievateľmi a aj „financovateľmi“. Ale to už bola situácia rastúcej agónie minulého režimu. Dovtedy  voľné diskusie o slovenských emancipačných témach medzi tzv. partajníkmi, vylúčenými partajníkmi a bezpartajnými boli tabuizované aj počas ostrej i ochabujúcej normalizácie. Táto téma nebola vyhľadávanou ani vo vzájomných vzťahoch Slovákov a Čechov. Pred rokom 1989 som si vo svojej profesionálnej i dobrovoľníckej činnosti (a dokonca i v mojej niekdajšej pétepácko-baníckej činnosti) udržoval po mnohé roky dobré vzťahy aj s českými a moravskými kolegami a myslím, že som dokázal rozlíšiť jednak individuálne priateľstvá a partnerstvá a jednak fakt, že cez svoju národnosť sa naše vlastenecké väzby  odlišovali a  dokázali sme každý byť „samým sebou“. Ctil som si napríklad českú kultúru a sledoval som ako ona sama rezonuje podnetmi svetovej kultúry a ako vedie s ňou svoj dialóg. Táto vôľa k dialógu bola pre mňa určujúca. Napokon aj z hľadiska etického sa máme vždy usilovať o svoju individuálnu integritu i o svoju pripravenosť byť to pre druhých.  Vždy som sa usiloval  odlišovať  podnety českého kultúrneho partnerstva od režimistického „českého tútorstva“. Mentalitou i rozdielnym vnímaním  duchovného odkazu , „laicizmu“ a „laxnosti“ sme iní.  Obaja sme Európania. Pochopiteľne, po roku 1989 sa rýchlo presadil politický pluralizmus, ale dohľadové formy  ostávali, aj keď nadobúdali nové maskovacie finesy. Fakt je ten, že na emancipačnej ceste sa vytvárali nové prúdnice, ale do nich boli zabudované jednak „spomaľovače“ a jednak „zrýchľovače“. Zdôrazňujem, že ma po roku 1989 pohltil politický život, ale zápas o emancipačnú kompetenciu spôsobil že som sa stále  pridŕžal onej  roztrúsenej stratégie a jej dávkovania, či stupňovania (gradualizovania). Aj vo svojich politických kompetenciách od roka 1990 bolo treba jednak pozorovať ako podobné procesy prebiehajú v zahraničí a ako sa vyvíja domáca situácia. Napriek metodickej opatrnosti som sa rastúco dostával do politických tlakov, vyhrážok i podrazov, ale aj do nových súčinností. Začali byť rastúco viditeľné  aj čiary posúvajúcich sa veľmocenských záujmov i susedských záujmov, a najmä „šarapatenia“ zahraničných spravodajských služieb  a rôznych „špecialistov“ v explozívne sa rozrastajúcom tzv. treťom sektore.  Nešlo len o stratégiu, ale o hegemoniálnu prax pragocentrizmu, čechoslovakizmu a kozmopolitizmu.

Spomínam si, že keď sa končilo dočasné obdobie vlády vzájomného porozumenia na Slovensku pod vedením akademika Čiča, tak Vedenie VPN vyhlásilo akúsi súťaž pre toho kto by najlepšie  vymenil Čiča. Prihlásili sa dvaja uchádzači: predseda košickej VPN (v tom čase už aj poverený generálny riaditeľ VSŽ Ing. Stračár) a bývalých minister vnútra v Čičovej vláde Vladimír Mečiar. Na plénum Koordinačného centra VPN boli pozvaní obaja. Najprv Ing. Stračár predstavil svoju koncepciu. Musím povedať, že som bol prekvapený ostrosťou vlasteneckého slovníka Ing. Stračára. Vystúpil ako tvrdý prebojovávateľ slovenských záujmov. Bola to ostrá politická reč. Sám v sebe som si hovoril, že na Bukovci vystupoval Stračár ako ten, ktorý si myslí, že „Čechov netreba dráždiť“ a na prezentácii svojho kandidátskeho prejavu na pléne KC VPN v Bratislave zmenil „slovník“ a stal sa vlasteneckým bojovníkom za výrazné rozšírenie slovenských sebaurčovacích práv. Dr. Mečiar naopak svojím pokojným a rýchlym rytmom slov sa predstavoval ako umiernený a konsenzus hľadajúci človek, ktorý chce presvedčiť Čechov, že prišiel čas symetrizovať slovensko-české vzťahy.  Mečiar mal vtedy veľkú výpovednosť, štylistickú brilantnosť a prestavil sa ako znalec štatistických údajov. Doslova ohromoval auditórium svojou kombinatorikou i pamäťou. Ukázal sa ako charizmatická osobnosť, ktorá vie, čo chce a vie to veľmi zrozumiteľne povedať. Predstavil sa ako taký, kto bude hľadať partnerov, ktorých bude húževnato presviedčať, ale bude sa snažiť uchovať umiernenú atmosféru. Teraz sa mnohí z čechoslovakistického krídla VPN zaklínajú pred „diktátorským mečiarizmom“, ale vtedy na čele s Gálom, Zajacom a Bútorom boli uchvátení Mečiarovým vystúpením a to prispelo, k tomu, že nie len „verchuška“ VPN ale i plénum Koordinačného centra VPN väčšinovo uprednostnilo kandidatúru Mečiara pred Stračárom (lit. 9, b,). V tom čase bol zrejme Mečiar na vrchole svojich inteligenčných i telesných síl, s neobyčajnou orientačnou a kombinatorickou pamäťou tak kvantitatívnych údajov, ako kvalitatívnej špecifikácie. Vtedy aj teraz sa autorovi týchto spomienok zdalo, že to Stračár pri sebapredstavovaní „prepálil“ v snahe sa profilovať ako ostrý prebojovávateľ slovenských záujmov.  Mečiar sa predstavil ako šikovný a suverénny politik, ktorý nechce stupňovať napätie ale chce nájsť českého partnera na odstránenie asymetrie vzťahov s Českom. Môj dojem bol vtedy taký, že Mečiar šikovne zvolil miernejší tón. Ukázal sa ako chytrý kombinatorik, ktorý je vstave súkať štatisticky  i obsahovo dokonalé argumenty rýchlosťou guľometu. Mečiarov  hlas bol ako vždy skôr zastretý a vtedy strážil aj to aby sa v jeho hlase neprejavila výbušná konfrontačnosť, ale naopak dôveru vzbudzujúca pokojnosť. Bol to človek, ktorý sa vedel predstaviť a ktorý rád predviedol svoj uvažovací a informačný náskok. V tom čase sa vari všetci  zhodli, že inteligenčne je radovo vyššie ako druhý uchádzač (Stračár) a že treba mu zveriť pozíciu predsedu slovenskej vlády. Môj vnútorný dojem bol, že Mečiar nie len schválne volil umiernené vystupovanie, ale vo svojich argumentoch bol prešpikovaný faktami a bolo vidno, že sa chce dostať do dominujúcej pozície a že chce  svojou pružnosťou čeliť  českým argumentom ktoré sa nedokázali vyhnúť určitému druhu poučujúcej nadradenosti a povýšeneckého mentorstva.

V tom čase som spolu s Kočtúchom a viacerými ďalšími bol menovaný do poradného zboru vlády pre hospodárstvo. Vlastne ako človek sediaci v kójach poradcov som videl Mečiara ako pracuje na zasadaniach vlády Čiča (ako minister vnútra). Aj tam bolo vidieť, že sa na zasadania naozaj pripravuje. Inak som s ním žiadne kontakty vtedy nemal. S Kočtúchom sme ho vtedy raz pozvali  na nahranie krátkeho komentára pre Slovenský rozhlas na slovenskú emancipačnú tému a nemal zábrany hovoriť v prospech prehlbovania slovenských kompetencií. On  bol zahĺbený v problematike silového rezortu, ktorý prechádzal chúlostivou fázou (vnútorné záležitosti). Avšak bolo vidno, že vývoj sleduje komplexne a s veľkým fyzickým i duševným nasadením. Ja som sa jednak musel ešte starať sa o výskumný team v ústave, jednak plniť funkciu „kooptovaného“ poslanca SNR a jednak pracovať na témach volebného programu VPN. Boli to vysiľujúce maratóny každý deň. V tom čase  okolo roka 1990 som si začal všímať Mečiara ako politickú osobnosť. Na Mečiarovi v tom čase bolo vidno, že je plný ambícii a vôle zúčastniť sa transformačného ruchu. Ešte sa „nasadeným“ psychológom  nepodarilo zasiať v Mečiarovi rastúcu nedôveru voči ostatný partnerom. Na Mečiarovi zrejme mnohí „pracovali“ už keď bol ministrom vnútra. Mečiar mi niekoľko ráz  neskôr hovoril, že nemá ani „nos“ , ani „šťastnú roku“ pri výbere ľudí. Retrospektívne povedané Mečiar rád pracoval sám a neskôr nešťastne súhlasil, aby  selektorom jeho návštevníkov bol jeho sekretariát. Všade musí štáb vedúceho funkcionára strážiť, aby šéf nebol zahltení návštevníkmi, ale toto pravidlo musí umožňovať partnerom šéfa dostup. Inak sa sekretariát zmení na intrigačnú džungľu. Cielené provokácie sú bohužiaľ súčasť moderného politického marketingu a ani Mečiar, ani ostatní vlastenci neboli na túto psychovojnu pripravení. A navyše nesmieme zabúdať, že v každom čase sa okolo silnej osobnosti zhŕkne dravá vrstva pochlebovačov, rozdeľujúcich si priebežne prichádzajúcu pomoc od mecenášov. Vo svojom prvolezectve bol aj úchvatný, aj presvedčivý, aj vo výraznom talentovom predstihu. Bohužiaľ vo svojom plebejskom podloží však neveľmi dôveroval slovenským intelektuálom. Bol však v tom čase štátotvorného „lámania chleba“ nespochybniteľnou jednotkou.

Moja pamäťová stopa mi hovorí, že najviac úzkosti som cítil až v roku 1992 v obave, aby niekto zo slovenských predstaviteľov nezačal  hrať rolu slovenského Judáša a aby sa rýchlo neskončilo dočasné veľmocenské vákuum. Napokon všetky postkomunistické  spoločenstvá sa museli skôr-neskôr podvoliť aj ideologicky aj politicky a aj ekonomicky novým európskym a svetovým podmienkam. Totiž iba zmenšenie treníc medzi lokálnymi hegemónmi a submisívnym plebsom môže zmenšiť celkovú tzv. vazalskú rentu, ktorú musia vždy zaplatiť tí, ktorí sú slabší. Postkomunistické štáty všetky viac či menej zaostávali za tempom inovácií západných trhových  spoločenstiev a potrebovali západné „know how“. Okrem toho po zrútení RVHP slovenská exogénne orientovaná ekonomika stratila odbytiská a mala malú finalizáciu. Navyše tzv. spoločný štát bol jasne pragocentrický a teda  „noví ľudia“ v starých centralistických inštitúciách presadzovali počas reforiem  najmä dominujúce české záujmy. Pražské federálne  centrum nielen nechalo napospas osudu celý zbrojnopriemyslový potenciál na Slovensku. Okrem toho všetky tzv. precenenia veľkoobchodných cien prebehli podľa federálnej schémy a federálne orgány v podstate  umožnili Štátnej banke československej (ŠBČS) na čele s Tošovským disponovať takto umele stiahnutými a koncentrovanými prostriedkami. Takzvané „precenenia“ sa vraj robili pod tlakom západných poradcov, lebo vraj cenová hladina v socialistickom tábore bola umele udržovaná pod úrovňou svetových cien. Rozdiely z precenenia v „nekontrolovateľnom“ rozsahu ostávali pod kontrolou „centrálnej“ banky a teda v Prahe. Keď sa proti tomu ohradili slovenskí členovia federálnej finančnej rady, tak boli zahriaknutí že „jde o hluboké nedorozumění v slovenské argumentaci“. Totiž slovenské kompetencie v dožívajúcom pragocentrizme boli len oným „protestom do vetra“, lebo nemali skutočnú kompetenčnú silu. Havlom pozvaná svetová autorita ústavneho práva, Čechoameričan židovského pôvodu profesor Eric Stein prišiel do Prahy aby pomohol vytvoriť novú demokratickú ústavu. Po dvoch rokoch pobytu sa vrátil do USA a vydal veľmi objektívne dielo vo forme spomienok na rozdelenie štátu, v ktorom  síce zdôrazňuje, že bol  „fandem Čechů“, ale uznáva slovenské námietky. Vo svojej knihe obšírne píše a pedantne  cituje celé pasáže a výňatky, ako české federálne orgány krivdili Slovensku a doslova arogantne uprednostňovali české záujmy  počas transformačnej reformy (lit. 21,). Stein vo svojej stoickej čestnosti pomenúva aj myšlienkový konštrukt „čechoslovakizmu“ a „československého národa“ ako jednostranný pokus Masaryka a Beneša, aby pripočítaním Slovákov do českej masy dosiahli optický zjav väčšiny. Stein otvorene konštatuje, že vlastne Česi boli v novej ČSR od októbra 1918 menšinou a teda by sa nemali správať uzurpačno-hegemonisticky. Eric Stein patri k tým svetlým morálnym postavám Čechov, ktoré ako F. X. Šalda (lit. 23,)  či  Jiří Grůša sa stavali za partnerskú rovnosť a brojili proti hegemonistickej krivde voči Slovákom. J. Grůša neváhal ako predseda svetového Pen-klubu, vyhlásiť, že až dohodou o vzniku dvoch paralelných suverénnych štátov zložili aj Česi aj Slováci svoju medzinárodnú maturitu humanizmu (lit.8, ).

Ale vráťme sa k podobám federálne riadenej privatizácie po roku 1990. Federálne centrum v  tzv. malej privatizácii povolilo tzv. holandské dražby. Týmto krokom umožnilo epidemický nárast domácej špekulačnej kriminality, lebo umožnilo  fingovať tzv. ponuky uchádzačov. A umožnilo spájanie sa domácich uchádzačov so  zahraničnými kruhmi prepieračov „sivých peňazí“. Navyše federálne centrum síce „spontánne po český inovovalo“  zahraničné odporúčania o privatizačnej transformácii tým, že zaviedlo „kvôli zrýchleniu“ aj  tzv. kupónovú privatizáciu. Táto „kupónka“ mala zo zákona vo veľkom počte štátnych podnikov vydeliť významnú časť vlastníckeho práva, na ktorom sa všetci právne spôsobilí občania mali zúčastniť cez ich slobodný výber umiestenia kupónových  šekových knižiek. Federálne centrum odmietlo slovenské požiadavky, aby zákon o kupónovej privatizácii zakázal účasť zahraničného kapitálu. Naopak exekutíva i legislatíva federálnych orgánov akceptovali aj  schému tzv. Harvardského projektu, ktorú do republiky priniesol Čechoameričan  Kožený. Pomocou tohto „projektu“  domáci i zahraniční špekulanti vytunelovali majetkovú podstatu  kupónovo privatizovaných podnikov. Slovenské orgány oponovali , dokonca navrhovali, aby sa vedľa českej kupónky zaviedla slovenská modifikácia kupónov, ale dovtedy dominujúci  pragocentrizmus to zamietol. Teraz vieme, že niektoré federálne privatizačné zákony boli šité „horúcou ihlou“, lebo aj  medzinárodní mentori transformácie (Svetová banka a Medzinárodný menový fond) vyvíjali mediálny, politický i ekonomický tlak na všetky posttotalitné štáty. Taktiež je nesporné, že federálne koncepcie „jednotnej transformácie“ uprednostňovali české záujmy. O tom svedčia dvojročné výsledky jednotnej transformácie. Kým v roku 1989 bola v ČSSR nulová nezamestnanosť v celej federácii, tak po dvojročnej „spoločnej reforme“ bolo na Slovensko do 10 % nezamestnaných a v Česku 1,4% nezamestnaných. Tieto asymetrické výsledky kritizoval aj spomínaný Eric Stein (lit. 21,).

Tieto federálne výsledky  zároveň zrýchľovali  zobúdzanie slovenského vlastenectva a tým aj kryštalizovania slovenskej sebaurčujúcej  stratégie. Niektoré radikálne kruhy zahraničných Slovákov spustili spektakulárnu akciu rozhadzovania a vylepovania hesiel „Dosť bolo Prahy“ (napríklad agilní spolupracovníci Kollára). Je nesporné, že tieto radikálne výzvy mali u slovenskej zahriaknutej verejnosti aj žiaduci, povzbudzujúci efekt, ale oslovovali najmä domáci radikalizmus. S ohľadom na silné rezíduá slovenského „poddanského syndrómu“ bolo málo pravdepodobné dosiahnuť slovenské sebaurčujúce ciele konfrontačnou cestou. Na druhej strane aj slovenský zahraničný odboj bol oprávnene nespokojný s tým, že už aj menšie národné spoločenstvá (ako Slovinci, Litovci, Lotyši a Estónci) dosiahli svoje vymanenie sa z totalitného zovretia, ale nebolo možné zabudnúť na krvavú cenu tejto emancipácie.

Treba priznať, že slovenská verejnosť by bola rýchlejšie kráčala k svojmu sebaurčeniu, keby bola vedela, že sa české legálne kruhy (Česká národná rada a Česká vláda) už od polovice roka 1990 pripravovali na tzv. krízový scenár, ktorý vlastne bol českým plánom B – prípravou separácie Česka od Slovenska. Je neodškriepiteľným faktom že určité váhanie domácich slovenských vlasteneckých kruhov si síce cenilo vklad slovenského politického exilu k uchovaniu idey slovenskej štátnosti, ale sa obávalo aby sa medzi Českom a Slovenskom  nereprízoval  krvavý Balkán, ani krvavý Balt a ani krvavý Kaukaz.  Našťastie slovenské voličské vrstvy sa poučili z nepriehľadných praktík zamaskovaných i otvorených  čechoslovakistov, ktorí chceli  pomocou tzv. mílovských zmlúv zabrániť vyhláseniu zvrchovanosti aj prijatiu ústavy Slovenskej republiky v SNR. Je faktom, že prvá slovenská štátnosť s tichým a výrečným gestom ústavne zakotvila republikánsku formu a parlamentarizmus ako nadviazanie na republikánske tradície Č-SR, ale musela niesť aj obmedzenia svojej doby „slovníkom“ autoritárskeho režimu „zmäkčeného sociálnou solidaritou, korporativizmom a určitým variantom kresťanského fundamentalizmu. Ostáva však faktom že Slovensko sa v zväzku s Českom nikdy nedomohlo svojej ústavy. Dokonca bolo svedkom pokusu o tzv. trojjedinú ústavu.

Tu si dovolím spomienkovú vsuvku o inej stránke môjho čerstvého politického pôsobenia od roka 1990. Keď po prvých pluralitných voľbách v roku 1990 na Slovensku vyhrala VPN, tak „verchuška VPN“ vybrala zloženie vlády do ktorej čela postavila Mečiara a mňa verchuška nominovala do ešte neexistujúceho rezortu – Ministerstva pre správu národného majetku a jeho následnú privatizáciu“. Bol to rozsiahly názov, ale nové ministerstvo – keďže nebol ešte prijatý zákon SNR o nových ústredných orgánoch - nemalo právny základ a prvé dva týždne sa ministerstvo skladalo z ministra , jeho asistenta, sekretárky a vodiča auta.  Aj tak som sa musel zúčastňovať zasadaní novo inštalovanej vlády, porád, členstva v tzv. Federálnej finančnej rade pod vedením ministra financií V. Klausa a pripomienkovať návrhy transformačných a privatizačných zákonov, ktoré sa všetky pripravovali federálne teda s minimálnou slovenskou kompetenciou. Pochopiteľne odprvoti som musel vzdorovať  "cunami"  transformačných zákonov a stále namietať a protestovať. Behom dvoch mesiacov sa ako tak rozbehlo nové slovenské ministerstvo a zápas pokračoval. Pochopiteľne veľmi rýchlo – o 14 mesiacov po inštalovaní prvej pluralitne kreovanej vlády - bol odvolaný aj Mečiar z kresla predsedu vlády, aj Kováč, Filkus a Húska z ministerských kresiel.  Hektika rokov 1989 – 1991 vystavila predbežný účet u mňa, dostal som infarkt a lekári ma tak zreparovali, že som sa mohol postupne zúčastniť emancipačného ruchu pri budovaní platformy „Za demokratické Slovensko“, ktorá sa pretvorila na hnutie, zviedla zápas o stratégiu i taktiku pri druhých pluralitných voľbách. Po získaní väčšiny som sa stal aj podpredsedom Národnej rady SR, aj podpredsedom hnutia. V tejto pozícii som sa zúčastnil ako člen slovenskej delegácie rokovaní s českou delegáciou a k tzv. slovensko-českému kompromisu. Totiž mnohí sa ma pýtali v čom kompromis spočívajúci v zrušení spoločného štátu a vytvorení dvoch paralelných suverénnych republík bol vlastne kompromisom. Nuž kompromis je také riešenie, ktoré trvá na nosnom nedotknuteľnom princípe jedného z partnerov, ale nevylučuje principiálnu požiadavku druhého partnera. Stav bol taký: Slovenská delegácia formovala východiská: a) neuznáva tzv. federálne riešenie, lebo v dvojčlennej federácii mali české a federatívne orgány vždy „súčtovo navrch“ , b) ponúka formu súštátia dvoch paralelných štátov. Česká delegácia  predložila svoje požiadavky: a) odmieta akékoľvek formy súštátia, b) ak nebude akceptovaná racionalizovaná  spoločná federatívna štátnosť, tak sa Česko rozhodne pre separáciu.  Kompromis bol v tom, že Slováci netrvali na „súštátí“, a Česi netrvali na spoločnom štáte. Tak sa dohodli na suverénnej paralelite. To je krásny prípad symetrizácie vzťahov. Teraz niektorí čechoslovakistickí mudrlanti hovoria, že by Slovenská republika a Česká republika mali vytvoriť úniu, ako to ponúkala slovenská delegácia na začiatku rokovaní. Ale predsa teraz už sme v spoločnej EÚ. Netreba žiadne osobitné riešenia s Českom. Ide o to, aby sa skončila „zombiálna ideológia čechoslovakizmu“ a aby sa aj Česko aj Slovensko učili koordinovane lavírovať proti  nadmernosti federalizmu. Aj vtedajšie rokovania (1992) boli ťažké, nie vo všetkom vyvážené, ale vylúčili násilie. Ešte raz sa vrátim ku kľúčovému bodu štátotvornosti. V rokoch 1990-1992 sa v sociálno-ekonomickej oblasti presadilo tzv. federálne riešenie reformy teda pragocentrické a čechoslovakistické. V oblasti ústavnoprávneho  prekonania asymetrie sa však rozhorela celoštátna politická kríza.  Vzniknutá kríza okolo ústav, „pomlčiek“  a pomenovania štátu vyústila do druhých pluralitných volieb (1992). Nebolo to ľahké, ale diferenciáciou VPN vznikla tzv. občianska a tzv. vlastenecká platforma. Táto druhá vyústila do Hnutia za demokratické Slovensko. Aj  vnútri vlasteneckého hnutia bolo treba vybojovať zápas o tzv. ťažisko volebného programu. Na tzv. Programovom sneme novovzniknutého HZDS získalo robustnú väčšinu to krídlo, ktoré sa  vrátilo k hlavnému ťažisku programu VPN o  „medzinárodno-právnej subjektivite Slovenska“ a doplnilo ho programovým vyhlásením, že po sabotážnych „šarádach"  odmieta tzv. jednotnú federáciu a ponúka Česku, aby spoločne vyhlásili paralelnú suverenitu oboch republík a že na tom základe ponúka buď konfederačnú alebo úniovú cestu. Hoci masmediálna situácia ešte v roku 1992 nebola monopolizovaná, predsa veľká podpora zahraničných  i čechoslovakistických sponzorov silne miatla  atmosféru. Je však pravdou, že po voľbách 1992 sa česká víťazná pravica rozhodla po prvý raz v dejinách zasadnúť za rovný rokovací stôl so slovenskou víťaznou reprezentáciou. Pri rokovacom stole už na samom začiatku si overovala či sa nedajú narušiť sebaurčovacie ciele programu víťazného hnutia. Na začiatku rokovaní v Tugendhatovej vile v Brne vyhlásila, že je legitimovaná rozpustiť štát, ak Slovensko neuzná štátne stastus quo. Slovenské rokovacie pozície sme však – ako to naznačujem vyššie - držali. Zloženie aj slovenskej aj českej delegácie bolo určené tým, že víťazi volieb v roku 1992 sa dohodli, že v oboch delegáciách budú tzv. stále jadrá, ktoré sa tvorili vždy z predsedu a podpredsedov a  z privolaných, ale vopred dohodnutých odborných osobností. Pripomínam, že slovenská delegácia mala na čele predsedu Mečiara a podpredsedov Kňažka, Kováča a Húsku, pričom na viacerých kolách rokovaní sa ako privolaní zúčastnili Čič, Filkus, Gašparovič, Laluha a Moravčík. V každom kole rokovaní dochádzalo ku graduálnemu rozvoľňovaniu federatívneho centralizmu. Slovenská vyjednávacia pozícia bola krehká aj preto, že boli aktivované nie len tradičné čechoslovakistické sily na Slovensku, ale aj  dozvuky tzv. komunistického čechoslovakizmu, ktorý sa mohol opierať o svoje skryté ŠTB-ácke siete, ktoré boli starostlivo budované vo všetkých vrstvách obyvateľstva. Spomínam si že v rokoch 1990-1992 sa teda slovenská spoločnosť zase polarizovala okolo dvoch blokov, jedného, ktorý síce akceptoval dôsledky nového rozdelenia sveta, ale chcel zvýšiť sebaurčujúce kompetencie (a tak „narovnať“  slovenské a české kompetencie) a druhý, ktorý chcel uchovať provinčnú submisívnosť Slovenska v tzv. spoločnom štáte. Spomínam si, že okrem rastúceho sebavedomia a nespokojnosti v slovenskej spoločnosti sa znova objavoval tzv. poddanský syndróm slovenského vydania „čechoslovakizmu“, ktorý sa sformoval do bloku, ktorý tvoril zaujímavý „koktajl“ slovenských čechoslovakistov, slovenských „maďarónov“ a „slovenských kozmopolitov“. Je však fakt, že všetky strany išli do volieb 1992 „na vlastný účet“, teda nevytvárali predvolebné koalície.

Moja programovacia skúsenosť z rokov 1990 až 1992 ma však presvedčovala, že treba aj v takejto stranícky „roztrúsenej stratégii“ postupovať graduálne. Naozaj sme sa v jednom politickom subjekte (HZDS) dohodli, že budeme neochvejne trvať na „medzinárodno-právnej identity Slovenska“ a že z dôvodov snahy o konsenzuálne riešenie ponúkame  Čechom  konfederáciu, alebo úniu dvoch zvrchovaných štátov.   Dokonca aj počas slovensko-českých rokovaní, kedy sa obaja partneri dohodli na prechodnej tzv. redukovanej federálnej vláde, stále hrozilo nebezpečenstvo, že jednotný front slovenskej vyjednávacej delegácie môže byť ohrozený.

Je pravda, že najmä vychádzajúca hviezda českého politického sebavedomia, Václav Klaus, i etablovaná a vonkajškom podporovaná hviezda českého „disentu“ Václav Havel si robili ešte začiatkom roku  1992 ilúzie, že príťažlivosť „českého transformačného úspechu“ zlomí slovenskú sebaurčovaciu vôľu. Totiž západné kapitálové zdroje sa do republiky hrnuli, ale Slovensko väčšinou obchádzali. Kniha českého ambiciózneho, ale neúspešného politika Kotasa ukázala, že pôvodné sebavedomie Klausa, že získa silnú podporu pre svoju „občiansku politiku“ na Slovensku sa prudko „scvrkli“. Dokonca  „vajíčkové“ privítanie  nezvaného Havla na vlasteneckej manifestácii na námestí SNP v Bratislave i úplne zlyhanie tzv. „sviečkového  referenda“ v oknách slovenských domov nepotvrdili české dominačné ilúzie. Samotné voľby v roku 1992 jasne ukázali, že slovenskí pohrobkovia čechoslovakizmu nedokázali zastaviť robustne rastúcu sebaurčovaciu vôľu v slovenskej spoločnosti.  Mediálne škandalizácie ešte nemali ani takú silu, ani takú profesionalitu.  Nazdávam sa však, že aj dôveryhodnosť slovenských vlasteneckých politikov nebola ešte tak poničená ako dnes.

Myslím si však doteraz, že slovenské výhrady voči nekritickému preberaniu „transformačných terapií“, ktoré diktovali Svetová banka a Medzinárodný menový fond, boli oprávnené. Práve dnešné škandály v neregulovanom konzumizme  potvrdzujú že slovenský živel oprávnene nedôveroval nezištným úmyslom veľmocenských hegemónov. Dúfam, že na Slovensku i v Európe si verejnosť  udrží  taktiku „roztrúsenej stratégie“ a síce, že sa nedá vohnať radikálmi do nepremyslených buntošivých akcií, ale takisto nebude akceptovať len redukčnú liečbu. Musí presadzovať ajdiétu“, aj rozvojové impulzy. Neregulovaný konzumizmus by nemal mať šancu, aby viedol liečbu.  Felčiari, ktorí ponúkajú iba „púšťanie žilou“ musia byť  demokratickým lavírovaním nespokojnej verejnosti vytesnení.  Na terajšiu globálnu krízu by nebolo múdre reagovať ani ľavicovým, ani pravicovým extrémizmom. Demokratické systémy musia mať pripravené krízové scenáre a počas krízy používať „krízový manažment“. Naša skúsenosť  graduálneho postupu „z kroka na krok“ asi má všeobecnejšiu platnosť. Jednoducho  treba pomáhať ozdravovať jednak Slovenskú republiku, jednak  štáty Európskej únie a oboch hemisfér od nákazy „superkonzumizmom“. Nedá sa dosiahnuť  harmonizujúca kooperatívnosť bez korektnej rovnováhy verejných a súkromných záujmov (lit. 9, d, ). Na základe dnešných skúseností pripúšťam (a asi to musia pripustiť všetci súdni ľudia), že sa konzumnému hegemonizmu po roku 1989 neubránil skoro žiadny štát okrem snáď Severnej Kórey, v ktorej vládne „dynastia“ kimirsenovských  „večných vodcov“.  Tlak mocných špekulačných kruhov je vo svete realitou. Práve tak však je realitou, že neregulovaný konzumizmus sa tiež stal „výbehovým modelom“, ako „dirigistický komunizmus“ o vyše dvadsať rokov skôr.  Ak sa pozrieme retrospektívne na emancipačnú cestu Slovenska v 20. storočí, tak vidíme ako sa slovenskí emancipační činitelia pokúsili konsenzom s českými predstaviteľmi dojednať tzv. Clevelandskú dohodu v roku 1917, neskôr ústupovo dojednali Pittsburskú dohodu a po jej nesplnení začali cestu úsilia o slovenský autonomizmus, ktorí dosiahli s dvadsaťročným oneskorením a až po Mníchovskom diktáte. V roku 1939 pod veľmocenským nátlakom sa otáľajúce slovenské elity prihlásili k plnej realizácii Wilsonovej doktríny o štátotvornom sebaurčení národov a vyhlásili územne okyptený Slovenský štát. Dokonca pri vypracúvaní prvej slovenskej ústavy prvého Slovenského štátu sa formálne vrátili k republikánskemu parlamentarizmu, ale museli na základe tzv. Ochrannej zmluvy akceptovať povinnosť harmonizovať svoj právny systém so systémom dozorujúcej veľmoci. Museli sa lavíračne hrať na to že budujú  tzv. slovenský národný socializmus.  Našťastie pokusy najradikálnejších politikov (napríklad Tuku, Macha, Karmazina) nedostali príležitosť radikálne nacifikovať Slovensko.  Treba však zdôrazniť, že aj Tuka aj Mach mali aj svoje svetlé stránky a že ich „čechofóbia“ bolo formovaná aj  úskočnou a tvrdou politikou vtedajšieho čechoslovakizmu. Tuka bol v rokoch po 1919 najlepší znalec medzinárodného práva, čo sa prejavilo nie len pri vyhmatnutí faktu „vacuum iuris“ po roku 1928, ale bol aj skvelým navrhovateľom hybridu konfederatívno-federatívnej ústavy Č-SR. Asimilačnej stratégii čechoslovakizmu lepšie vyhovovalo urobiť z Tuku „kriminálnika“.  Slovensko o 10 rokov neskôr malo šťastie, že zrejme aj neurotický a paranoidný  „ríšsky vodca a kancelár“ (aj na radu von Ribbentropa) radšej mal hospodársky fungujúci satelitný štát, než nákladnú vojenskú okupáciu Slovenska. V prvých dvoch tretinách existencie prvej SR dokázali slovenskí štátnici lavírujúco využívať zúžený priestor na vojnovú industrializáciu Slovenska a na vyvzdorovanie vlastnej meny (Koruny slovenskej). Pri tom museli akceptovať jednak nadhodnotenie Ríšskej marky a jednak clearingové zúčtovanie vzťahov s Ríšou. Dokonca aj v tej výbušnej situácii bolo strategicky i takticky menej  putnajúce mať satelitný štátny status ale s kolaborujúcim režimom, než dostať sa do okupačnej pozície Protektorátu. Pochopiteľne, asi vtedajšia strategická úvaha dominujúcej Veľkonemeckej ríše nechcela umožniť aby pokračovalo „aristokratické bratríčkovanie“ tzv. veľkopoľských a veľkouhorských doktrín.

Logika hľadania slovenského prežitia je legitímna. Je možné, že aj dnešní špekulační dobrodruhovia sa pokúsia riešiť globálnu krízu silou, nuž aj tak treba  vedieť lavírovať a nestupňovať konflikt. Ak použijeme metaforický jazyk, tak vždy by slovenskí štátnici mali uprednostniť mať vlastnú loď v konvoji, než nahrádzať konvoj  veľkoloďou. Pripomínam, že hoci prvá SR nemohla uniknúť kontribúciám, ktoré inkasovali orgány ríšskeho vojnového hospodárstva od prvej SR, predsa sa podarilo udržať slovenskú menu v o veľa lepšom stave, ako dosiahli v tom čase všetky ostatné vazalské štáty Európy. Slovenskí štátnici dokázali jednak vyviesť zásoby drahých kovov do Švajčiarska, jednak vopred zakúpiť veľký kontingent autobusov Saurer vo Švajčiarsku s tým, že dodávka na Slovensko bude realizovaná až  po vojne. Teda aj vláda sputnaná tzv. Ochrannou zmluvou s veľmocou dokázala  byť tak korektná voči slovenskej spoločnosti, že dokonca pre vládu nového režimu nakúpila dopravnú infraštruktúru. Navyše prví slovenskí štátnici v Bratislave pod zámienkou ochrany pred rozbombardovaním rozmiestnili peňažné, potravinové a zbrojné zásoby po celom Slovensku. Až do augusta 1944 sa udržovali podmienky   relatívnej svojbytnej situácie, ktorá  umožnila slovenskej exekutíve vytvoriť  rezervy existenčných potrieb na jeden a pol roka. Bola to stratégia minimalizácie strát. Myslím, že o povojnovom geopolitickom  usporiadaní rozhodli víťazné veľmoci už na teheránskej a jaltskej konferencii. Hoci excesom barbarizácie a vulgarizácie počas vojny nevládali zabrániť ani veľké európske štáty,  predsa prvá slovenská štátnosť sa pokúšala lavírovaním minimalizovať obete, ale ľudskosť bola derivovaná nielen vojnovou praxou, ale hubením „nepriateľských“ – „menejcenných“ rás. Treba však objektívne uznať, že aj tzv. povstalecké generácie sa snažili uchovať čo najviac prvkov svojbytnosti slovenských kompetencií, ale museli zniesť nie len tzv. sovietizáciu a boľševizáciu režimu, ale aj vyčerpávajúce plytvanie zdrojmi v zbrojných pretekoch studenej vojny. Nová mutácia čechoslovakizmu napokon zmietla aj celú povstaleckú garnitúru. Slovenská spoločnosť však počas 20. storočia v sebe sedimentovala aj skúsenosť vzdorovania  proti veľkouhorskej asimilácií, aj skúsenosť vzdorovania čechoslovakistickej asimilácii, aj skúsenosť prvej okyptenej slovenskej štátnosti, aj skúsenosť lavírovania proti mutovanej podobe sovietizovaného čechoslovakizmu, aj skúsenosť vzdorovania tzv. proletárskemu internacionalizmu  a skúsenosť využitia skončenia studenej vojny pre obnovenie slovenskej štátnosti v podmienkach pluralizmu.

Teraz prežívame krízu neregulovaného konzumizmu, z ktorej sa nevytratili úsilia o globálny i kontinentálny hegemonizmus, ale aj zamaskovaný čechoslovakizmus. Režimová garnitúra prvej SR zrejme vedela, že sa od benešovských  a gottwaldovských čechoslovakistov vďaky za úsilie o minimalizáciu strát nedočká. Dočkali sa však väzenia a povrazu. Aj tak bola cena, ktorú muselo Slovensko zaplatiť, veľmi vysoká. Víťaznými spojencami naordinované nové štátne status quo v Európe zobralo Slovensku štátny status, degradovalo ho do provinčného statusu a ešte  zaťatým čechoslovakistom typu Beneša a Gottwalda dovolilo pomstiť sa emancipačným silám Slovenska  tým, že Beneš povzbudzoval Molotova, aby exemplárne potrestal „slovenských kolaborantov“ a aby využil časť slovenskej pracovnej sily   pri povojnovej obnove ZSSR (odvozom do  gulagov). Svedectvom tohto benešovského cynizmu sú Molotovove poznámky, ktoré vyšli na svetlo po otvorení sovietskych archívov. Navyše nezabudnime, že Beneš sa pomstil nie len politicky, ale aj ekonomicky, keď presadil, že výmena Koruny slovenskej bude uznávať rovnosť s úplne ruinovanou  protektorátnou korunou. To sa nedá inak nazvať ako „peňažná lúpež“. Obnovený  pragocentrizmus a čechoslovakizmus ešte horlivejšie vyčíňal pri zastrašovaní slovenskej emancipačnej vôle.

Bohužiaľ zotrvačnosť aj globálneho, aj  hemisférneho, aj kontinetálneho hegemonizmu pomáha aj teraz živiť  čechoslovakizmus. Hoci väčšina súdnych ľudí  vie, že k morálnemu a ekonomickému rozkladu pomáha práve neregulovaný konzumizmus, predsa pohrobkovia a sirotkovia komplexného hegemonizmu sa  tvária ako moderátori zábavy na Titaniku.  Jarmočné hitparády televízií sa len tak hmýria bezduchým opakovaním že „Česko Slovensko hľadá talenty“. Je to kolotoč fikcií. Už dvadsať rokov neexistuje „československý štát“ a podľa platných zákonov je používanie symbolov a znakov i pojmov zrušeného spoločného štátu zakázané. Vieme, že „afrokaribské“ kulty nazývajú tzv. živé mŕtvoly „zombiami“. Nuž doktríny čechoslovakizmu sú dokonca zákonne zakázanými  fikciami, „živými mŕtvolami“ a teda metaforický povedané zombiami. Čím je ťaživejšia sociálno-ekonomická situácia, tým väčšmi nostalgicky vystupujú zombie.

Avšak vec je komplikovanejšia. Totiž nie len priestor oboch republík je infikovaný fikciami, ale infikovaná je Európa, kontinenty, ba aj obe hemisféry. Totiž tento svet pripustil odtrhnutie „ceninovej ekonomiky“ od „reálnej ekonomiky“ a „infekčne“ spôsobil „nafúknutie“ ceninovej ekonomiky do „špekulatívnej veľkobubliny“.  Týmito infekčnými fikciami sa infikovali všetky tzv. „peňazovody“ a „tovarovody“. Pri bilancovaní dvadsaťročnej slovenskej štátnosti si totiž nemôžeme zakrývať skutočnosť, že sme sa síce dokázali zbaviť formálneho hegemonizmu nášho bratského suseda, ale „neformálne prieniky“  českého i európskeho, kontinentálneho a hemisférneho hegemonizmu trvajú. Je len iróniou, že ekonomický kolaps hrozí aj skutočným hegemónom všetkých rangov. Keďže sme všetci ohrození a infikovaní, tak nemôžeme sa postaviť do pozície ignorantov mimoslovenských problémov. Totiž hegemonizmus i emancipačné vzdorovanie a s tým spojené konflikty vždy boli  v tzv. biosfére a antroposfére tejto planéty. Osobitnosť terajšej situácie je v tom, že  tieto zápasy narazili na globálnu limitnosť zdrojov. Aj komunizmus (v kašírovaní tzv. reálneho socializmu), aj konzumizmus (v kašírovaní tzv. reálneho kapitalizmu) vždy vyznávali rast, rozpínavosť. Ale  keď stratili schopnosť „rozšírenej reprodukcie“, tak sa dostali do tzv. výbehového štádia. Teraz ide o to, aby režim neregulovaného konzumizmu bol vystriedaný tak, aby jeho agonické kŕče a zotrvačnosti nezničili nie len  existujúce štáty, ale aby vyviazli „vyliečení“ z tejto  agónie všetci. Majme pri tom pred očami veľký precedens antikatastrofického skončenia studenej vojny.  Treba ho využiť asi tiež roztrúsenou a graduálnou záchrannou stratégiou (teda vo forme krízového manažmentu).

Zotrvačnosť hegemonizmu totiž stále pôsobí vo všetkých sektoroch druhej SR. Napríklad niektoré sektory slovenských spoločenských vied mi pripomínajú malé detašované pracoviská  cudzích štátov. Redukčná diéta je naordinovaná väčšine slovenskej kultúry s výnimkou úpadkových  hitparádových kolotočov. Do nekonečna sa opakujú heslá o potrebe uchovania „konkurencieschopnosti“ ale ani v kultúre, ani vo vede nemáme najlepšiu bilanciu. Je akýmsi mojím veľmi trpkým zadosťučinením, že štrukturálne slabiny a hrozby kolapsov nie plodom slovenskej štátnosti, ale fenoménom celého rozpínavého konzumizmu. Kriticky vegetujú takmer  všetky sektory druhej SR. Krehkou výnimkou je priemysel automobilizmu, časti služiebIT, niektoré športy vrcholovej úrovne a relatívne vysoká internetová gramotnosť mladých generácii i relatívne rýchly rast znalosti cudzích jazykov.

Bohužiaľ, vo všetkých štátoch západnej hemisféry došlo k zánikovému zmenšovaniu industrializmu ako spôsobu zaistenia masovej bázy pracovných príležitostí.  Sektor služieb síce zvyšuje svoj potenciál ale slúži skôr k fixovaniu parazitických a plytvavých návykov. Hrozba existenčnej neistoty a  zmenšovanie pracovných príležitostí je najmä v západnej hemisfére (vrátane nás) doslova všadeprítomné.  Mali sme zrejme úspech v slovenskej roztrúsenej stratégii graduálneho vytvárania druhej Slovenskej republiky, ale nenašli sme ani kľúč, ani silu ideí, ani spôsob humanistického kultivovania talentov a také recyklovanie spoločenských autorít, ktoré vytvárajú síce súťaživé ale férovéodovzdávania štafetového kolíka“ od starších k mladším. Nevyužili sme znalosť medzinárodných vzťahov našich exulantov pre budovanie slovenskej diplomacie. Prízvukujem, že iba kultiváciou verejnej morálky v celej spoločnosti a to nie len pri vyhľadávaní talentov, ale aj pri rozmiestňovaní talentov, sa dá brániť ohavnému retrográdnemu priebehu nostalgického hegemonizmu čechoslovakistických i kozmopolitikých zombií, ktoré najmä počas globálnej krízy vystúpili zo záhrobia a pod cudzím sponzoringom sa pokúšajú sabotovať obnovu komplexnej a teda aj duchovnej aj etnokultúrnej, aj ekonomickej slovenskej štátnosti. Už síce Slovensko nie je štátnym bezdomovcom („homeless bastard“), ale morálny, vzdelávací, kultúrny i ekonomický potenciál má dosť vytunelovaný.

Ako pamätník slovenskej emancipačnej cesty už som vo finále kmeťovského štádia a bol by som radšej, keby sme bilancovali pri plných a nie prázdnych sýpkach. Predsa si dovolím vyzvať slovenské generácie, aby si  udržali aj vernosť slovenskej ceste, aj realistické a sebakritické potenciály. Musíme intenzifikovať našu agrokompetenciu s ekologickým, inteligenčne i fyzkultúrne relaxačným  zušľachťovaním slovenského prostredia. Adaptačným cieľom musí byť recyklovateľné udržanie výdajnosti slovenského pôdneho fondu nielen na strategickú potravinovú sebestačnosť, ale aj na povznášanlivú rekreáciu ľudí a prostredia. Do budúceho recyklačného prežívania sa musíme utvrdiť v pravde, že žiadna istota na zemi nie je stálou istotou, že aj cesta prehlbovania sebaurčenia musí byť mozaikovo roztrúsená,  graduálna a recyklovateľná. Slovenská spoločnosť  musí trvalo počítať  s tým, že boli, sú a budú aj protisily, ktoré hatia maria naše sebaurčujúce úsilie, a preto by sme sa mali trvale poučovať  z vlastných minulých i budúcich chýb i predností. Mali by sme nefňukať.  Po doterajších skúsenostiach s hľadaním a realizovaním slovenskej štátnosti bez strachu a bez zloby pripomínam sebe, vám - horúcim i vychladnutým vlastencom, ale aj všetkým hegemonistom, všetkým odporcom slovenskej štátnosti, všetkým čechoslovakistom a kozmokratom, že „už aj z ich hory rúbu“ (hovorí staré liptovské porekadlo). Bolo by lepšie, keby sme sa všetci vzdali alebo aspoň neutralizovali naše správacie atavizmy, naše nadmerné sebectvá. Naše nadmerné ambície i naše apatie. Mladí svoje ambície by  mali hľadať v službách druhej  SR. Je to síce pripomienka, z ktorej akoby bolo cítiť len stareckú krehkosť. Áno, aj toho mám neúrekom,  ale pri tomto bilancovaní našej stratégie pripomínam, že národná a duchovná vitalita má v sebe aj sebaprekračujúcu kompetenciu.

Musíme nájsť altruistickú premosťovaciu ideu, ktorá opusti ideu monolitizmu, ideu centralizácie a pomôže ľudstvu, Európe i Slovensku nadviazať na revitalizačnú štafetu odovzdávania kontinua svojej identity. Preto sa v ďalšej časti spomienok sústredím na  sprostredkovanie vlastnej skúsenosti. Ona sa vždy snažila úzko previazať slovenskú národnú identitu so slovenskou duchovnou (kresťanskou) identitou. Práve cez rekapituláciu osobného i spoločenského úsilia vyrovnať sa s realitou povojnových veľmocenských, národných i sociálnoekonomických podmienok po roku 1945 si plnšie uvedomíme, ako vzostupy a pády formujú sebaurčujúcu cestu Slovenska. Bolo to úhybné  vymaňovanie sa z brutality a vulgarity vojny, ktorú  vyvolala   nadvláda šovinizmu, revizionizmu a revanšizmu, ale bolo to aj úhybné lavírovanie proti obnovenému čechoslovakizmu spojenému s proletárskym internacionalizmom. Maniery konzumistického kozmopolitizmu hneď po vojne ešte nebolo dosť cítiť. Dokonca aj Marshalov plán napriek jeho hegemoniálnym intenciám treba považovať za veľký výkon altruizmu USA. Slovenská povojnová verejnosť cítila, že dohoda víťazných spojencov obnovila predvojnové status quo a Slovensko muselo za to platiť deriváciou svojej štátnosti a  ústupom do provinčného statusu. Slovensko teda  muselo hľadať cesty ako čeliť obnovenému čechoslovakistickému hegemonizmu i novovzniknutému hegemonizmu sovietizácie a boľševizácie. Stalo sa tak rozhodnutím víťazných spojencov.  Rozdelili si svoje sféry vplyvu a my sme boli zaradení do sovietskej sféry. Ako  pamätník vtedajších čias nemôžem zaprieť, že  som uvažujúco vnímal, že s degradačnými novotami prichádzali aj niektoré pozitíva. Neboli sme slepí. Videli sme aj minulé prednosti krátkej periódy prvej SR, ale videli sme aj tlak rasistickej xenofóbie, revanšizmus a revizionizmus, ktoré sa brutálnou silou zahniezdili v strednej Európe a snažili sa vojenskou silou rozpínať. Boli sme ako mladí radi, že aj počas vojny slovenskí umiernení politici dokázali zabrániť naším radikálnym extrémistom  nacifikovať Slovensko. Môj mladícky zrak v liptovskom prostredí pozoroval vznik i potlačenie povstania, povinné práce na kopaní zákopov i úzkostné stavy ukrývania sa po pivniciach  počas prechodu východného frontu. Všetci sme si na konci vojny vydýchli, avšak výdych bol príliš krátky. Za prednosti povojnového stavu treba považovať úsilie o povojnovú rekonštrukciu a industrializáciu, ktoré so sebou prinášali do tzv. hladových dolín slovenských Horniakov i do oslobodeného južného Slovenska pracovné príležitosti, odbyt  a vytesňovanie biedy a hladu. Zlepšili sa podmienky kooperačnej súčinnosti slovenského živlu s živlom národnostných menšín. Okrem týchto pozitív dopadali na Slovensko rany umele zostrovaného triedneho boja, násilné metódy pri tzv. združstevňovaní poľnohospodárstva a zastrašovanie slovenského vlastenectva.  Musíme si obnoviť pamäť, ale udržať si altruistický nadhľad. Ostáva evidentným faktom, že slovenskí napomáhatelia „obnovy“ tzv. spoločného štátu  v podobe „ľudovej demokracie“  už v roku 1945 neobhájili voči českému hegemonizmu  federalizáciu štátu. Dostali iba „kompetenčné omrvinky“ v podobe pripustenia, že povstalecké prvky (SNR a Zbor povereníkov) ostanú ako výnimka z pragocentristického konceptu „spoločného štátu“. Po presadení vlády jednej strany v r. 1948 sa proletárska modifikácia čechoslovakizmu pokúsila zastrašiť slovenskú emancipačnú vôľu cez kriminalizáciu a žalárovanie  nielen  tzv. kolaborantov, ale aj slovenských komunistov ako buržoáznych nacionalistov. Aj v podmienkach straníckeho monolitizmu slovenská spoločnosť predsa získavala väčšiu dávku vzdelania ako v minulosti a tak napriek dogmatickému zahriaknutiu učila sa rôznym formám vzdorovania tlaku. Aj slovenská stranícka nomenklatúra sa učila z rozporov vznikajúcich medzi rečou ideologického  maľovania „ružových budúcností“ a pokrivkávajúcou praxou hľadať formy vzdorovania čechoslovakizmu. Rástol odpor najmä voči novotnovskému byrokratizmu, ktorý svoju slovakofóbiu pretavil do projektov „reorganizačného vytunelovania slovenských provinčných kompetencií“.  Do čela pokusu o „socializmus s ľudskou tvárou“ sa slovenský Dubček vmanévroval počas obrodného procesu, ale brežnevovskí pohrobkovia stalinizmu inváznou okupáciou potlačili demokratizačný experiment. Moskovskí hegemóni však zrejme akceptovali, aby sa  po vyše štyridsiatich rokoch „odsúvania“ realizoval princíp Clevelandskej dohody o federalizácii spoločného štátu. Husák, ktorý sa cez dubčekovskú vlnu dostal znova do vládnucej nomenklatúry,  sa priučil aj vo vytrvalosti aj v cynizme. Ako podpredseda Černíkovej vlády ešte pred inváziou zrýchlil prípravu ústavnoprávnej federalizácie, ale cynicky  neváhal časť svojho úsilia normalizačne vytunelovať zoslabením slovenských federalizačných kompetencií v rokoch 1970-71. Zrejme si povedal, že „už nikdy nesmie byť dolu“. Tak či tak, jeho spolunormalizátori na čele s Jakešom ho napokon vysánkovali z pozície šéfa strany. Pripomínam zatajovanú skutočnosť, že  Jakeš sa ešte na poslednú chvíľu pokúsil  vytunelovať posledný zvyšok slovenskej federatívnej pozície vo Federálnom zhromaždení návrhom ústavného zákona o zrušení formálnej rovnosti snemovne ľudu a snemovne národov, ale kolabujúci režim už nestačil uskutočniť tento krok derivácie slovenskej ústavnej pozície. Poverený iniciátor „vylepšovania federalizácie“  - predseda Strany národnej obrody v Národnom fronte (Dr. Ing. Šimúth) sa spamätal a odmietol robiť „čierneho Petra“ a odvolal svoj podpis z ústavnoprávnej iniciatívy. Zaslúži si kladnú zmienku v týchto spomienkach, ktorá dokazuje, že vždy sa dá dôstojnejšie lavíračne jestvovať (lit. 9, b,). Treba objektívne priznať, že posledná verzia reálneho socializmu v Česko-Slovensku síce vnútila Slovensku tzv. ťažkú štruktúru industrializmu, keď na Slovensko umiestnila najmä výrobu polotovarov a zbrojný potenciál, a v Česku  rozvíjala  finalizáciu  výroby  a perspektívnejšie formy tzv. ľahkého industrializmu. Po skončení studenej vojny predstavitelia nového režimu jednak presadili tzv. federálne centralizovanú formu transformácie a jednak v diskrétnom chode nechali pripraviť a schváliť na tajnom zasadaní  Českej národnej rady a Českej vlády tzv. krízový scenár na prípadné české separovanie. Treba povedať, že síce slovenské vlastenecké sily sa dozvedeli o chýroch českého sanačného „plánu B“ a o opatreniach na „kolkovanie peňazí v prípade separácie“, ale v slovenských pomeroch sa nedal formálne pripravovať aj slovenský B plán. Tak sme sa ocitli vo finále, kde sa našli predstavitelia tzv. českej pravice, ktorá bola po sedemdesiatich rokoch ochotná zasadnúť za partnerský rokovací stôl a dojednávať podobu riešenia slovensko-českej otázky. V tejto spomienkovej stope konštatujem, že ako účastník spoločného rokovania,  som stále tŕpol, aby sa niekto zo Slovenskej delegácie nenašiel ako „slabé ohnivko reťazca“, ale kvôli pravde subjektívne konštatujem, že pri vyjednávaní jednak nikto zo slovenských vyjednávačov neurobil spochybňujúci krok a obe delegácie – hoci často v českej časti delegácie „so zaťatými zubami“ akceptovali tzv. prímusové postavenie oboch vedúcich vyjednávacích delegácií (Klausa a Mečiara). Keď sa rokovania zadrhli na mŕtvom bode, tak členovia oboch delegácií akceptovali, že sa zídu vedúci delegácii na rozhovoroch  „medzi štyrmi očami“ a neprestanú rokovať dokiaľ nenájdu konsenzne východisko. Fungovalo to. Treba však povedať, že slovenská delegácia bola v slabšej rokovacej pozícii, lebo nedisponovala ani toľkými informáciami, ani výhodami reálnej hegemonistickej pozície faktického držiteľa zdrojov“. Česká delegácia už na prvom rokovaní v tzv. Tugendhatovej vile v Brne prehlásila, že sa voľbami cíti kompetentná neprijať akúkoľvek formu súštátia a separovať Česko zo spoločného štátu aj jednostranne. Slovenská delegácia naopak prehlásila, že neprijíma  nerovnovážnu federáciu a že ponúka českej strane  formu konfederálneho alebo úniového súštátia. Nič iné ako suverénne partnerstvo nemohla slovenská delegácia po mnohoročnej skúsenosti prijať (lit. 9, b,). Pochopiteľne, české stanovisko obsahovalo v sebe aj hrozbu, že česká strana uskutoční rozdelenie spoločného imania úplne podľa svojho úsudku a  Slovensku neostane nič iné ako sa domáhať spravodlivosti  na medzinárodnom súdnom dvore v Haagu. Nuž slovenská delegácia mohla iba predlžovať rokovania. Diskrétne naznačila, že v krajnom prípade využije jedinú relatívnu prednosť. Totiž podľa  Varšavskej zmluvy štáty hraničiace so štátmi v NATO museli svoje tzv. železné rezervy (strategické zásoby) umiestniť tristo kilometrov od dotykovej čiary s Atlantickým paktom. Tak sa stalo, že veľké rezervné zásoby boli strategicky situované  vo veľkej miere na Slovensku. Bola to síce výhoda  pre Slovensko, ale bola len relatívna a prebiehajúci zánik veľkých zbrojno-industriálnych gigantov na Slovensku ukazoval, že oddiaľovanie dohôd by ťažšie dopadalo na slabší slovenský potenciál. Hoci českí predstavitelia často najmä rozdelením zahraničného majetku porušovali dojednania a v niektorých prípadoch sa slovenskou intervenciou darilo korigovať delenie, predsa čas viac pracoval pre Česko ako pre Slovensko. Navyše niektoré organizácie (letecký prepravca a morská lodná preprava i fondy) boli bez súhlasu Slovenska prevedené do českej kompetencie už predtým. Treba sa zmieniť aj o tom, že slovenské vojenské osobnosti, tiež rýchlo prechádzali slovenským sebauvedomovaním. Bolo šťastím, že aj spravodajské služby veľmoci si na chvíľu dožičili voľnejšie tempo. Okrem toho po roku 1989 boli západné spravodajské služby  zahltené štúdiom materiálov, ktoré donášali „prebehlíci“, aby si vyslúžili tzv. „prestupové prémie“. Tak či tak si  myslím, že jednak „indoktrinovaný plebs“, jednak „inteligenčné elity“ v postkomunistickom Česko-Slovensku sa v podstate správali prekvapujúco rozvážne a že v slovenských ľuďoch (nestraníkoch i straníkoch) rýchlo rástlo slovenské spoločenské vedomie. Obe delegácie rokujúce o slovensko-českých vzťahoch postupne nazerali nevyhnutnosť vyhľadania rýchleho konsenzu v rozvoľňovaní spoločného štátu. Totiž v strednodobom i dlhodobom výhľade každé oneskorovanie a otáľanie bolo nevýhodou aj pre Česko, aj pre Slovensko. V slovenských radikálnejších politických kruhoch vnímali nie celkom vyvážené rozdelenie imania ako zradu, ale asi zabúdali, že aj „sloboda niečo stoji“ a že otáľanie je ešte drahšie a ruinujúcejšie. Navyše slovenská spoločnosť bola už tri roky molestovaná s o veľa tvrdším dopadom federálnych reforiem.

Je pochopiteľné, že moja pamäť je rokmi tiež podrobená entropii mozgu a zabúdaniu, avšak doteraz si myslím, že konsenzuálne riešenie  bolo nevyhnutné. S jedinou výnimkou: slovenská reprezentácia mala dôslednejšie vyžadovať, aby česká strana dodržala zákonné ustanovenia o zániku spoločného štátu. Zákon obom následníckym republikám zakazoval používať symboly zanikajúceho štátu, preto pri českom porušení mala slovenská strana žiadať kompenzačnú cenu. Aj v medzinárodnom práve je logo a znak zákonom chránený. Taktiež Slovensko malo súdne napadnúť kompenzačné nároky ČSOB  za tzv. „emisnú jednotku“, lebo bola neúmerne ocenená a  do portfólia neskôr privatizovanej ČSOB sa dostala buď nedopatrením, alebo zámerným podvodom. Okrem toho, obe rokovacie strany sa síce zaviazali k zdržanlivému spravodajstvu o priebehu rokovaní, ale česká strana niekoľko ráz porušila túto zásadu. Ako účastník môžem povedať, že som sa snažil zachovávať dočasnú  diskrétnosť voči médiám.

Aj slovenská aj česká delegácia rešpektovali prímusové postavenie vedúcich delegácií, lebo známky rozkolu by mohli byť nedozerné. Pamätal som si na poučky z teórie riadenia , z psychológie a manažérskych príručiek ako si vykladať nie len reč slov, ale aj reč mimiky a pohybov tela  svojich partnerov Avšak  potreba rýchlej reagencie zmenšovala možné výhody pochopenia z mimoslovného správania sa českých partnerov. Treba si uvedomiť, že aj investigatívne spôsobilosti  mimoverbálneho správania sú v momentálnej diskusii ťažko využiteľné. Ale zrejme sme sa aj vzájomne pozorovali a správali sa inak korektne. Navyše pri všetkej diskrécii museli si členovia delegácií stále znova uvedomovať, že geopolitické záujmy veľmoci a susedov sú relatívne stále veličiny.

Pochopiteľne medzi jednotlivými kolami rokovaní bolo treba sondovať, ako sa dívajú na slovenský emancipačný proces aj zahraniční predstavitelia. Viaceré politické smery na Slovensku (a dokonca aj v Česku) skúmali, či je novší postoj veľmocí prípadne benevolentnejší  k neutralizmu (ako možnej  útlmovej zóny medzi bývalými blokmi), ale západné kruhy nechceli o tom ani počuť (často hovorili o status quo) a samotní neutráli by to privítali, ale ich slovo nezavážilo. Ruskí odborníci síce pripustili, že by to vítali, ale že to nevedia zaručiť. Napokon  slovenskí politici  s ohľadom na dominačné sklony susedov väčšinovo boli za to, aby SR bola tam, kde aj jej susedia, aby  nerovnakosť medzinárodného zaradenia sa nepokúšali zneužiť jej susedia. Nuž ostávalo len opatrne využívať dočasné veľmocenské vákuum.

Ako som už uviedol vyššie, pre obe delegácie bolo výhodou, že v strednej Európe zavládlo na krátky čas čosi, čo by sme mohli s príslušnou dávkou relativizmu označiť za veľmocenské vákuum, kde jedna zo súperiacich veľmoci sa sťahovala  zo svojho zjavne dominujúceho postavenia a musela sa sústreďovať na svoje vratké „domáce“ pomery a druhé ašpirujúce veľmoci si ešte nedojednali „modus vivendi“ svojich vplyvov a záujmov. Bola však reálna hrozba, že susedské animozity by mohli skomplikovať štátotvorný proces.  V tejto spomienke priznávam, že noc čo noc som pred chvíľou fyzického spánku venoval sa akejsi duchovnej hygiene, prehratiu v mysli „filmu“ ubehnutého dňa a aj modlitebnému pohrúženiu  s prosbou o pomoc Prozreteľnosti. Som presvedčený, že aj samotná príležitosť pokojného ukončenia studenej vojny bola vlastne ťažko vysvetliteľná bez akejsi duchovnej pomoci prozreteľných síl. Stále bolo riziko, že dajakí radikálni generáli sa dostanú k „jadrovým kufríkom“ a stlačia tlačidlá. Keď dnes pozorujeme svet, tak vidíme, že doregulované pomery majú svoju „logiku domino efektu“ a aj lokálne aj globálne ľudstvo musí stále mobilizovať svoju slabú „dobrú vôľu“, aby sa nestalo nástrojom temných sebectiev. Fakt, že zodpovedná osoba na žiadnej základni jadrových rakiet nepodľahla pokušeniu stlačiť červený štartovací gombík,  považujem dodnes za dar Prozreteľnosti. Musím sa tiež  priznať, že stále som  vďačný za skutočnosť, že okolnosti sa vyvinuli tak, že vo vzťahoch s dominujúcim českým partnerom sa udržala  sebakontrola a zdržanlivosť. Tiež som vďačný za to, že sa u všetkých členov vyjednávacích delegácií uchovala počas rokovaní postojová stálosť, lebo v hre neboli len individuálne osudy, ale aj kolektívne záujmy a údely. V svojom profesionálnom živote som sa veľa času venoval analýze kolektívneho správania v hospodárskych štruktúrach a vedel som, že v hre sú aj pozitívne (svetlé), aj negatívne (temné) predispozície k tzv. vrodenému správaniu, preto precvičovanie sebadisciplíny pomáha k tomu čomu hovoríme duchovná hygiena. Mám trpké skúsenosti s atavizmami čechoslovakizmu a najmä ma mrzí, že slovenský poddanský syndróm  sa prejavuje tým, že na vonkajšie podnety sa zobúdza vždy voľajaký ten „pohrobok“ a „sirotek“ cudzieho hegemonizmu. Musíme realisticky počítať s vrodenou nostalgiou, ktorá je ukrytá v podvedomí každého človeka. Zvýšené nebezpečenstvo z týchto nostalgií je však v tom,  že  krízy zvyšujú  napätia všade vo svete. Počas globálnej krízy rastie nebezpečenstvo „domino efektu“. Pripomeňme si čerstvý príklad: napätie medzi insolventným Gréckom a nervóznymi nemecko-francúzskymi a euroúniovými veriteľmi má sklon u veriteľov naordinovať dlžníkom tvrdú redukčnú diétu (púšťanie žilou). Ale bez prestavby svojho produkčného potenciálu sa dlžný klient neuzdraví, ale zahynie. Je správne zabrzdiť superkonzumnú mentalitu v smere redukovania  hmotno-energetického plytvania. Avšak so zmenou plytvavých konzumných návykov treba prefázovať orientovanie na abstraktnú, resp. materiálno-energeticky úspornú pridanú hodnotu. Musí sa zastaviť rozpínanie všetkých hmotno-energetických cieľov a treba ich nahradiť inteligentnejšími a nehmotnými cieľmi. Teda nejde o to škrtiť spotrebu a výdaje bez investícií do nehmotných či hmotno-energetických úsporných inovácií. Všetky perspektívne riešenia  sú iba dislokované teda decentralizované riešenia. Bohužiaľ svetové i európske elity ponúkajú len centralizáciu a  redukciu. Z kybernetiky a synergetiky vieme, že zväčšovaním štruktúr (gigantizmom) klesá inteligentnosť systému. Centralizácia teda nie je múdrenie, ale hlúpnutie systému. Preto treba presvedčiť nielen susedských, ale aj európskych, hemisférnych a globálnych hegemonialistov, že je v záujme ich vlastnej záchovy, aby už necentralizovali a nekoncentrovali ani kapitál, ani moc, ani hmotné a energetické zdroje, ale aby prešli na dekoncetráciu, decentralizáciu a miniaturizáciu, ktorá vráti efektívnosť, postupne  odbúra dlhy a obnoví udržateľné  toky. Žiadna kozmokracia, žiaden  bruselocentrizmus či akokoľvek kašírovaný federalizmus nie je perspektívnym riešením. Každý gigantizmus, každá nadmernosť a hlavne každý pokus o zmonolitnenie zložitej štruktúry je stavaním Babylonskej veže. Totiž  kompaktnosť a súdržnosť sa neudržuje ani zjavným ani skrytým centralizmom, ale solidárnou partnerskou kooperáciou (lit. 22,23, 28,).  Preto treba s veľkou opatrnosťou posúdiť najnovší návrh na „Spojené štáty európske“ (SŠE), lebo treba brániť čo možno najviac konfederatívnch znakov a čo možno najmenej federatívnch znakov.  Neviem sa zbaviť dojmu, že sa vlastne „panika okolo ohrozenia Eura“ využíva na centralizáciu a s ňou spojenú  deriváciu kompetencií národných štátov. Možno že slovenská reprezentácia by mala svoje „ústupové lavírovanie“ viesť tak, aby sa do nových zmlúv či ich dodatkov dostalo ustanovenie, že niektoré regulačno-centralizačné princípy vo finančníctve sú platné len v tzv. krízovom stave (krízový režim – plán B a pod). Okrem toho treba prehĺbiť práva národných štátov na veto a na prepracovanejšiu formuláciu „práva národných štátov na vystúpenie“. Taktiež treba  uviesť, že členmi tzv.  SŠE môžu byť len národné štáty a že kompetenčné práva so odvodzujú nie „zhora nadol“, ale subsidiárne, teda „zdola nahor“. Okrem toho treba európske kruhy upozorniť, že geopolitické myslenie elít USA, prv či neskôr podľahne názoru, že „európsky superštát“ rastie do polohy súperiaceho gigantu. Viem, že ani minulé vlády SR, ani terajšia vláda SR, to nemali a nemajú ľahké lavírovať medzi  viacerými hegemonistami, avšak nesú historickú zodpovednosť nájsť určité obranné  a kríze primerané opatrenia. Stále platí múdrosť, že bezpečnejší je konvoj lodí, ako budovanie „superlodí“. Záchrana sveta nie je v gigantizme. Evolúcia dávno vylúčila zo svojho portfólia gigantické formy veľkojašterov. Ani prax ani teória nepotvrdzujú, že tzv. konkurencieschopnosť zaistí lepšie „ koncentrácia a centralizácia moci“. Štátni obri prv či neskôr sa musia stavebnicovo a mozaikovo miniaturizovať, aby prežili. Chápem, že reálny tlak a kríza zmenšujú manévrovacie možnosti malých, ale centralizátorom a koncentrátorom sa limitná planéta neprispôsobí. Okrem toho aj tzv. rozpínavosť kozmu „vďačí“ za svoj vývoj „temnej hmote“ a „temnej energii“. Keďže podstatu týchto dvoch „temností“ nepoznáme, tak ich ani nevyužívajme. Tento metaforický obraz prijmime do svojho argumentačného slovníka, ako trvalé varovanie.

3. Prehlbovanie slovenskej a kresťanskej  súdržnosti ako strategických pilierov slovenskej    štátotvornosti

V tejto pamäťovej stope hľadania a realizovania  stratégie slovenskej štátnosti chcem zdôrazniť, že medzigeneračné odovzdávanie skúseností malo vždy svoje problémy najmä medzi  mladou a starou generáciou. Naše staršie generácie zažili dva druhy vymývania mozgov a mladšie len jeden. Totiž staršie slovenské generácie majú aj skúsenosť z  komunistickému premývaniu mozgov. Mladé slovenské generácie  prešli len konzumistickým premývaním mozgu. Treba zdôrazniť, že obe premývania sú typologický veľmi podobné. Komunistická „verchuška“ tvrdila, že jej ide o verejné záujmy ale cez diktatúru presadzovala hlavne svoje záujmy, aby sa nedelila o moc. Konzumistická „verchuška“ tiež tvrdí, že koná vo verejnom záujme, keď  tzv. dereguláciou privatizačne vytunelováva verejný záujem v prospech elít. Všetci trocha seriózni systémoví analytici uznávajú, že tzv. verejné záujmy boli aj v komunizme aj v konzumizme vytunelované mocnými menšinami (elitami). V skutočnosti aj komunizmus, aj konzumizmus tvrdia, že štát ako organizované násilie byrokratov by mal zaniknúť, avšak všetci vidíme, že priepasť medzi elitami a plebsom rastie a že technický pokrok neodstraňuje ani chudobu, ani existenčnú neistotu. Dokonca aj  ideologicky sú si komunizmus a konzumizmus veľmi podobné, lebo obe ruinujú aj hmotno-energetické zdroje aj etickú a etnickú skúsenosť ľudstva. Komunizmus ponúkal ilúziu proletárskeho internacionalizmu a konzumizmus ponúka ilúziu hedonistického kozmopolitizmu. Aj v komunistických, aj v konzumistických cieľoch ide o virtuálne fatamorgány, lebo je trpkou pravdou, že je s nimi tak ako s myslenou čiarou horizontu. Čím sa k horizontu rýchlejšie približujeme, tým sa rýchlejšie vzďaľuje. Práve  hrozba kolapsu neregulovaného konzumizmu ukazuje, že sa treba vrátiť k trvalejkoalícii“ národno-kultúrnej (etnickej) a duchovnej (etickej a teda v našom prípade kresťanskej) skúsenosti. Nemali by sme prijať krivé zrkadlá ideológií. Nie len moje vlastné skúsenosti, ale aj výsledky najnovších poznatkov vedy (jednak kozmológie, jednak fyziológie a jednak behaviorálnej antropológie) ukazujú, že etnos i étos tzv. animalitu prekračujúce a teda nadstavbové atribúty ľudstva (atribúty hominizácií - poľudšťovania).  Ako pamätník obnovy slovenskej štátnosti musím priznať, že niektoré tu uvádzané argumenty som ešte v rokoch 1990-1992 nepoznal. Sú totiž výsledkami novšieho vedeckého výskumu, avšak práve preto ich treba spojiť s doterajšou emancipačnou skúsenosťou. Napríklad  analytické výsledky kozmogenézy a antropogenézy  vrátane genetickej i epigenetickej (nadgenetickej) analýzy v posledných dvadsiatich rokoch ďaleko postúpili. Je však tiež pravdou, že aj minulý prechod na multidisciplinárnu analýzu (kybernetizáciu a synergetizáciu) už pred polstoročím odhalil evolučné zakorenenie ľudského správania. Posledných päť rokov sa intenzívnejšie hľadá zobsažnenie aj informatiky, aj umelej inteligencie, aj skúmanie ľudského mozgu a ľudského vedomia, Nejde o ezoterické úniky, ale o intenzívne hľadanie prepojiteľnosti algoritmov meditácií a kontemplácií s   hľadaním zmyslu aj s počítačovou podporou. Rastie  aj výskum prepojiteľnej analýzy prirodzených a umelých jazykov a ich ochrany. Pripomínam, že pred rokom 1989 som sa zapodieval aj vplyvom vrodených vzorov správania (archetypov) a osvojených vzorov správania (ontotypických profilov) (lit. 9, e, f,).  Pretože na konferencii PanSú v apríli 2011 som o výskume genetického substrátu podrobnejšie referoval, tak tu iba dodám, že slovenský genetik V. Ferák uskutočnil komparáciu fosílnych zvyškov a genetického profilu súčasných slovenských populácii a dokázal, že súčasné slovenské populácie vykazujú 84 % identitu genómu s predkami spred 20 až 50 tisíc rokov (lit. 9, c,) a navyše európsky výskum y-chromozomu DNA cez tzv. etnogenetické haploskupiny ukázal, že k tzv. protoslovanských koreňom inklinujúca haploskupina R1a vykazuje 42 % participáciu na Slovensku  a 32,5 % participáciu v Maďarsku. Ďalej  haploskupina N1c1, ktorá inklinuje k protomaďarským koreňom, vykazuje 0,5 % participáciu na Slovensku a 1,0 % participáciu v Maďarsku. Poznamenávam, že haploskupina R1a sa pokladá v uvedenom výskume za najkontinuitnejšiu a že v časovom pozadí sa silno prelínala s haploskupinou R1b – inklinujúcou ku protogermanokeltskym koreňom. Európsky výskum, podľa prameňa „Distribution of European Y-chromozome DNA Haplogroup Percentage“ (lit.10) siaha až po horizont neolitu (8 tisíc rokov). Vtedy asi podľa V. Timuru prebehlo rozrôzňovanie európskej jazykovej a rečovej kompetencie  už vrátane štrukturalizovanej gramatickej kompetencie. (lit. 25,) Spomenutý európsky výskum DNA zmapúva celú Európu a jej medzikontinentálne presahy a zahŕňa približne  12 haploskupín a pochopiteľne hlbšie špecifikuje aj vnútorné  „korene“ haploskupín. V tomto spomínaní však nezájdem do väčších podrobností o analýze DNA a rozprestrení haploskupín.

Moderný výskum mytologickej a ideotvornej schopnosti reflexívneho myslenia ukázal, že základy etického nazerania odrážajú už paleolitické, kresby a artefakty (lit. 25). Obrazy ako symboly jednak tvorcov a jednak vnímanie „adresátov“  (ktorých oslovovali) sú teraz predmetom analýz. Archeologický výskum rozhrania staroveku a ranného stredoveku na Slovensku navyše ukazuje aj potrebu korekcie združeného kontinua slovenskej i kresťanskej identity.  Nielen, že sa môžeme dovolávať prehĺbenia kontinua slovenskej (etnickej) emancipačnej cesty a dokonca ju posunúť do hĺbky končiaceho staroveku a ranného stredoveku, ale práve tak môžeme podľa archeologických nálezov posunúť aj kristianizačnú hĺbku do ranného kresťanstva vo forme skrytých (najmä ariánskych), ale aj univerzálnych t.j. ekvilejských, panónskych, írskych, franských,  katolíckych i ortodoxných misií (lit. 18,). Dokonca  domáce „vstrebanie“ kresťanských kultivačných impulzov a rituálov do reči ľudu ukázali, že organická syntéza duchovnej a národnej skúsenosti hlbšie vysvetlí cyrilometodovský odkaz nie ako chvíľkovú hru súťaže prvého Ríma a druhého Ríma (Konštantinopolu), alebo Ríma, Byzantu, Franskej ríše a lavírujúceho staroslovenského kniežaťa. Do ohľadu by sa mohla vziať aj vnútorná logiku úsilia domácej kultúry na území terajšieho Slovenska, ktorá sa mohla snažiť absorbovať aj ideové (étosové) podnety kresťanstva a zahrnúť ich do staroslovenského jazykového systému (lit. 9, c, 18, 25,). To by nevylučovalo vonkajšie  plány misionárskej  horlivosti kristianizačných a geopolitických kalkulov, ale by pripustilo domáci kalkul, ako ho traduje Rasticova korešpondencia s Rímom a Konštantinopolom (lit.18,). Navyše všetky tie doktrinálne konštrukty viac prvoplánovo zdôrazňujú „veľkomoravskú“ súvislosť a zatláčajú resp. ignorujú súvislosť s “moravským Slováckom“ a už vôbec nie s „nitrianskym Slováckom“ (Slovenskom).

Vyššie uvedené konštatácie sa opierajú o najnovšie poznatky genetiky, epigenetiky,  kozmológie a tzv. evolučnej antropológie, ktoré som pred rokom 1989 nemohol poznať. Avšak moje  porovnávania ekonomického  správania národných ekonomík vychádzalo už v rokoch 1970 – 1980 z toho, že tzv. vrodené správanie pôsobí aj v ekonomickej činnosti. Musím však poznamenať, že na moje postoje  po roku 1989 mala vplyv jednak pracovná špecializácia, ale aj slovenské vlastenecké prostredie  Liptova, kde som vyrastal. Cítim sa   bytostne zviazaný aj s duchovnými tradíciami ľudového kresťanstva v jeho univerzalistickej (katolíckej) podobe a mám kladný vzťah aj k ekumenickým podnetom druhého vatikánskeho koncilu a Svetovej rady cirkví. V svojom svetonázore už v mladosti som sa stotožnil s výrokom kyjevského patriarchu Filoreta (z 19. storočia), že „cirkevné rozdiely nesiahajú až do neba“ (ako nám to pripomenuli najprv  Soloviev a neskôr  Berďajev) (lit. 3, 19,). Práve najnovšia tendencia obnoviť dialóg medzi prírodovednou a duchovnovednou skúsenosťou vyplýva z toho, že tzv. racionalizmus pochopil, že využívanie vedeckého pokroku bez limitov morálky vedie iba ku sociálnoekonomickým kolapsom a katastrofám. Napríklad po krachu teórii o neregulovanom trhu a po úpadku verejných mravov v dôsledku  konzumnej bezuzdnosti spojenej so šírením drog a špekulačných podvodov rastie volanie po novej formulácii udržateľnej ekonomiky. Hrozba  všeobecného finančného krachu ukazuje, že nie deregulačná liberalizácia, ale zavedenie morálnych koridorov v ľudskej činnosti môže sa pokúsiť  zachrániť svet. V podmienkach rastúcej čiernej diery strát síce možno zdokonaliť množstevné (kvantové) meranie veličín toku tovarov a peňazí, ale predovšetkým treba na tieto kvantové procesy nasadiť kvalitatívne limity (mravne únosné regulatívy). Ak v neregulovanej spoločnosti budú parametre kvality a kvantity udávať sebectvá  špekulantov, tak sa vývoj zastaví iba kolapsom celej spoločnosti. Kvalitatívnou mierou je rozlíšenie „dobra“ a „zla“, obnovenie kritérií étosu,  (verejnej morálky) a teda zapojenie aj tzv. duchovnej skúsenosti do terapie kontaminovanej spoločnosti.  Najmä mladý český ekonóm Sedláček  svojou knihou o kvalitatívnej pozícii dobra a zla v ekonomike získal mohutné echo v rokoch 2009-2012 na svetových ekonomických fórach (lit. 17,). V iných súvislostiach to výstižne pertraktovala aj Doležalová (lit.5). Potrebu zmeny vodiacich veličín však boli avizované po celom svete už pred „hypotekárnym kolapsom“ v roku 2007. Napokon pred touto hospodárskou krízou som na potrebu obnovenia kategórii dobra a zla  v slovenskej ekonomike a politike upozornil v brožúrke (v roku 1996) (lit. 9, d,). Totiž prírodné vedy samotné síce dosiahli obrovský rozvoj v poznaní fyzickosti sveta (hmotyenergie), ale  sú „bezbranné“  a teda nekompetentné v oblasti mravných mantinelov.  Našťastie robustne rastúci väčšinový názor vedcov (aj vo svetle škandálnych zlyhaní svetových trhov) dochádza k záveru, že treba využiť mravné pravidla etiky (napríklad kresťanstva) pri prebudovaní celej ekonomickej teórie na podmienky udržateľného vývoja. Aj také osobnosti ako Karl Ratzinger (terajší Benedikt XVI) a brat Roger z protestantskej ekumenickej  komunity v Taizé došli k záveru, že treba ďalej kultivovať aj univerzálnu (katolícku), aj partikularitnú (protestantskú a ortodoxnú) identitu cez vzájomný rešpekt (lit. 16, a, b,). Aj Ratzinger a „večný teologický rebelant“ Hans Küng sa zhodli v názore, že dokonca aj prírodovední ateisti v otázkach hraníc výskumu by mali vychádzať z hypotézy, že existuje metafyzická inteligencia, ktorá dovolí ľudstvu v chaotickom rozpínaní  kozmických síl nájsť „záchytný bod“ zmyslu ľudského snaženia hľadať, poznávať a šíriť Dobro a vyhýbať sa Zlu. Tzv. svetový étos sa môže stať kriteriálne záväzným aj pre ateistov. Tu chcem iba zdôrazniť, že ešte v časoch  priebehu studenej vojny  som napísal knižné monografie o „Základoch organizačnej kybernetiky“ a o „Samozdokonaľujúcej organizácii“ (1980 a 1988) (lit.9, f, g,), kde som naznačoval, že treba skoordinovať prírodovednú a spoločenskovednú skúsenosť tak, aby sme pochopili, že do nášho súčasného správania „intervenujú“ nie len  najnovšie informácie (vedecké inovácie), ale aj prastaré (v podstate až paleolitické) správacie vzory, ktoré síce  z hľadiska časových intervalov sedimentovali aj temnú skúsenosť lovcov a bojovníkov, ale aj svetlú skúsenosť neolitických zošľachťovateľov seba i okolia. Temné predispozície správacími atavizmami dodnes a svetlé správacie predispozície, ktoré sa začali v neolite, vyústili konečne do kresťanskej kultivácie a altruistického humanizmu. Skúsenosti s nebezpečenstvom straty zmyslu pre mieru v spoločenskej praxi konzumizmu vedú teda vedecké autority k záveru, že ak na aplikáciu prírodovedných poznatkov sa nezavedú mravné mantinely legálneho („dobrého“, „svetlého“) a mantinely ilegálneho („zlého“, „temného“), tak sa ľudská činnosť rúti do kolapsu, záhuby a katastrofy. Považujem za oprávnené, aby si súčasné mladé slovenské generácie obnovili svoje etické i etnické povedomie. Bude veľmi žiaduce, aby naše mladé generácie vnímali  úspešné a pokojné vytvorenia druhej Slovenskej republiky ako významné dobro a toto dobro treba udržovať, zveľaďovať, zdokonaľovať a chrániť. Musíme prehodnotiť cudzie doktríny, ktoré diskreditovali toto dobro. Tak isto sa musíme kritický pozrieť na správacie atavizmy jednak  monopolizujúceho komunizmu, jednak neregulovaného konzumizmu. V budúcej ozdravnej ceste bude treba obnoviť mravné mantinely vo všetkom, lebo disponibilnej hmoty a energie bude na tejto planéte stále menej, a teda musia sa „miniaturizovať“ aj  všetky hmotno-energetické pridané hodnoty.  Nemusíme byť pesimistami. Totiž nehmotné inovácie nielen „zlacnia“ telesnú existenciu, ale rozšíria ľudský konzum o tzv. „abstraktné živiny“. Aj národná aj duchovná kultúra je doslova bezlimitná a teda mala by nám pomôcť nie len „zreparovať“ náš kontaminovaný „vonkajší svet“, ale aj náš „vnútorný svet“. Potrebujeme len inak chápať „obohatenie“ a „bohatnutie“. Zaujímavý český teológ Marek Vácha prízvukuje ľuďom, že obohacovanie človeka vierou od určitej intenzity viery (dôvery v zmysel bytia) už nepotrebuje  barličky tzv. vedeckej argumentácie (lit. 24). To nie je ani ignorácia racionálnej vedy a jej použitia, ani „tmárstvo“, ale upozornenie, že človek sa môže obohacovať aj z intenzívneho zážitku získaného inteligenčným sebapohrúžením. Totiž ani tak nemusíme škrtiť ľudský konzum, ale ho viac presmerovať do inteligentnejšieho a naozaj obohacujúceho konzumovania. Možno pre ľudí odchovaných „racionalizmom“ moje závery z osobných skúsenosti o využívaní národnokultúrneho (etnického) a duchovnokultúrneho (etického) potenciálu znejú ako starecké blúznenie, ale má to sebaozdravovaciu silu. Vyznávačov výhradne  vedecko-technického rozvoja ubezpečujem, že by sa ani základný ani aplikovaný výskum  hmoty a energie z antikrízových rozpočtov Slovenska nemal nevytratiť, iba by sa mal sústrediť na miniaturizáciu technológii, na nano- a biotechnológie a recyklovateľné zdroje.  Vymaňme sa zo superkonzumného bludiska, kde sa mrhá nie len zdrojmi ale aj zdravím a životmi ľudí.  Ako pamätník minulých ciest, z ktorých mnohé boli slepými uličkami, si myslím, že spojenie národno-kultúrnej jedinečnosti a  duchovno-kultúrnej hĺbky sú najlepšími navigačnými pravidlami budúcej ozdravujúcej sa Slovenskej republiky, ozdravujúcej sa Európy a ozdravujúceho sa sveta. Moderné výskumy mozgu, myslenia a individuálneho i kolektívneho vedomia naznačujú, že ľudské individuálne vedomie sa generuje síce vo fungovaní mozgu a jeho súčinnosti s telom, ale už ono je zároveň „presahujúcou časťou“ fyzického a teda smeruje k metafyzickému. Evolučná antropológia a informačná kybernetika i synergetika  pomocou počítačových simulácií ukázali, že evolúcia v ľudskom rode počas kultivácie prvej signálnej sústavy najprv vytvorila a harmonizovala bioenergetické a biochemické jazyky tela podobne ako v iných vyšších živočíchoch. Evolúcia ľudského rodu však vytváraním druhej signálnej sústavy vlastne „nadstavila“ abstraktný jazyk a prekročila stupeň inštinktívneho „materializmu“ v ľudskom tele a vstúpila na pôdu „informačnej abstrakcie“, teda vkročila do sféry myslenia (noosféry). Až tu sa začína ozajstná sloboda. Takto teda evolučná antropológia pomáha nám pochopiť, že národ (etnické spoločenstvo komunikačne formované cez abstraktný ale svojský jazyk) je vlastne lokálne ľudstvo. Pri chránení a kultivovaní tohto odkazu sú úzko spojené princípy etnickej skúsenosti (s vlastným abstraktným jazykom) a princípy etickej (duchovno-mravnej) skúsenosti. Hoci som v rokoch 1989-1992 ešte nepoznal novú vedeckú vyargumentovanosť  spojenia etického a etnického, predsa som intuitívne cítil, že ľudská evolúcia nie je bezcieľny chaoticko-adaptačný proces ale je proces „oslobodzujúceho paralelného informačného koexistovania“. Fakt, že na čele slovenského obrodenia vždy stáli  svorne najtalentovanejší katolícki a evanjelickí duchovní a vzdelávatelia treba považovať za slovenské kladné špecifikum, ktoré ukázalo svoju životaschopnosť aj v 20. storočí. Túto životaschopnosť prejavilo jednak vo vzdorovaní asimilačným praktikám peštianskeho veľkohungarizmu, jednak vo vzdorovaní pražskému čechoslovakizmu, jednak vo vzdorovaní nacistickému  novopohanskému germanizmu a sovietskemu proletárskemu internacionalizmu. Nebolo by celkom objektívne, keby sme sa nepozreli aj na tienisté stránky rôznych podôb slovenského poddanského syndrómu v laickej i duchovnej sfére slovenského života. Pri charakterizovaní slabých stránok (pri zlyhaní solidarity národných a duchovných síl) použijem nádhernú  metaforickosť  jazyka Ježiša, ktorý nepoprel rodové tabu o „vyvolenom národe“, ale naznačil, že cez „zoslanie Ducha Svätého“ na apoštolov ich uschopnil, aby išli do sveta a aby hlásali jeho posolstvo v jazyku každého národa (lit. 18, 24.). Každý jazyk má byť teda využívaný na vzájomné obcovanie všetkých blížnych. Zároveň pripomínam druhý metaforický moment, že Kristus sa síce podvolil  tradičnej ritualizácii  a hierarchii jednak Židov, a dokonca aj ich okupantov (cisára a  Piláta), ale zároveň odhalil pokryteckosť farizejského establišmentu. Priniesol teda v prvom rade nové chápania univerzality, v  ktorej vlastne zahrnutím všetkých plemien odmietol vyvolenosť jedných etník nad druhými. Dokonca aj najnovší stav genetických vied sformuloval  substančnú podmienku prežívania (recyklácie životných cyklov) jedincov a generácií i vyšších spoločenstiev do princípu tzv. diverzity (biodiverzity a antropodiverzity).

Už sú k dispozícii počítačové simulačné modely, ktoré dokazujú, že iba rozmanitosť (diverzita) čiže právo na vlastnú identitu (a teda aj na vlastnú štátnosť) zaručí prežívanie univerzálneho spoločenstva. Aj prírodovedná , aj duchovnovedná  skúsenosť učí, že ľudský univerzalizmus bude životaschopný len vtedy, keď bude chrániť etnickú rozmanitosť a jej sebaurčujúce právo. Pritom máme právo vyhýbať sa temným skúsenostiam uzurpácie a parazitizmu a podporovať svetlé skúsenosti symbiózy, kooperatívnosti, altruizmu a solidarizmu. Nemôžeme sa diviť, že hegemonistická tradícia habsburgovskej dynastie, pruskej  a cárskej dynastie pestovala trvalú koalíciu „trónu a oltára“, podporovala sklony vzájomnej podpory hegemonizmu aj v katolíckom univerzalizme, aj v protestantskom a ortodoxnom partikularizme.  Ide o všeobecný zotrvačný atavizmus. Neprejavuje sa len v kresťanstve, ale aj v judaizme a islame. A aby som sa vrátil k domácej argumentácii, tak sa nemôžeme čudovať, že ostrihomský prímas Černoch bol síce slovenského pôvodu, ale bol aj  horlivým zaklínačom slovenskej emancipácie.  Tvrdil, že slovenské vlastenecké kruhy sú zapredané českým záujmom. Český spoluzakladateľ prvej Č-SR T. G. Masaryk zase tvrdil, že slovenský národ neexistuje a je len výmyslom maďarizačného fígľu Budapešti (lit.15, a, b,). Tak isto to prebiehalo v partikulárnych kruhoch slovenských evanjelikov a kalvínov i ortodoxných. Autor týchto spomienok musí priznať, že síce očakával najmä od slovenskej katolíckej hierarchie určité obavy pred emancipačným úsilím, lebo im doktrína komunistickej mutácie čechoslovakizmu  vymývala mozgy aby slovenské vlastenectvo považovali za slovenský klérofašizmus. Ideologická infiltrácia zahrnovala aj hierarchiu aj klérus a aj laikov.

Bolo zaujímavé ako komunistický čechoslovakizmu ľahko mutoval do konzumistického čechoslovakizmu. Dokonca havlovská hradná kamarila  diskrétne ovplyvňovala vatikánske menovania našich nových biskupov. Spomínam si, že som bol zaskočený aj zjavom, že veľká časť reholí ktoré boli „vysídlené“ do Česka, boli nie len šikanované a zastrašované, ale aj dosť infiltrované čechoslovakizmom. Uvedomujem si, že by bolo naivné očakávať, že štyridsaťročné ideologické vymývanie mozgov sa neodrazí aj na štruktúre a správaní sa tak cirkevnej hierarchie, ako kléru i laikov. Dlhodobá práca čechoslovakizmu infiltrovala tak do radov katolíkov, ako evanjelikov. Priznávam, že najmä v posledných rokoch som získal údaje o hrdinských vlasteneckých postojoch neznámych kňazov, rehoľníkov, rehoľníc a laikov. Napríklad nedávno bol odvysielaný medailónik o slovenskom jezuitovi Štefanovi Halienkovi, ktorý celý svoj život spájal s duchovným i vlasteneckým aktivizmom. Tak isto svedčím, že môj vlastný otec sa iba po rokoch a pred smrťou odhodlal hovoriť so mnou o svojich skúsenostiach, keď strávil dva roky politického žalárovania. V krátkych príbehoch hovoril, ako bol vo viacerých väzniciach svedkom  veľkej solidarity slovenských katolíckych i evanjelických intelektuálov medzi sebou navzájom. Pochopiteľne boli stále infiltrovaní provokatérmi a udavačmi. Z vlastnej skúsenosti najmä v rokoch 1990 a 2000 mám veľmi svetlé spomienky na neochvejné slovenské vlastenecké cítenie, ktoré prejavil arcibiskup a neskôr kardinál Ján Chrizostom Korec, arcibiskup Ján Sokol a mnohí duchovní i generálny biskup ev. a. v.  Filo  (lit. 11). Veľmi silnú vzpruhu slovenským domácim vlastencov však poskytla slovenská katolícka emigrácia vrátane arcibiskupa Hrušovského, biskupov Grusku, Hnilicu, Vrábla, kardinála Tomka,  profesora M. Ďuricu a mnohých ďalších (lit. 6, a, b, 26,). Pre mnohých sobotné večerné slova  pátra Antona Hlinku z rozhlasu Slobodná Európa boli účinnými povzbudeniami po dlhé roky studenej vojny. Veľký kus sprostredkovaného pohľadu  na katolíckych intelektuálov doma i v exile poskytol prof. F. Vnuk (lit. 26,). Veľké množstvo osobností slovenského katolíckeho i evanjelického exilu účinne pomáhali zviechať sa zastrašenej slovenskej pospolitosti a to nie len v európskych krajinách, ale aj v Amerike a Austrálii. Treba totiž neustále opakovať doslova kriesiaci vplyv slovenského politického i duchovného exilu, ktorý napriek ustavičnej podpichovačnej práci  ŠTB agentov v exile udržovali pahrebu slovenskej identity  a slovenského nároku na štátotvorne zavŕšenie svojho sebaurčenia pred zrakmi západnej verejnosti. Ako domáci činovník slovenského emancipačného pohybu musím však sebakritický priznať, že som tesne po skončení studenej vojny nedokázal dosť účinne presviedčať domáce vlastenecké prostredie, aby sa snažili viac využívať skúsenosť slovenského politického exilu. Hoci domáci vlastenci dychtivo siahali po prepašovaných slovenských emancipačných tlačovinách zahraničných Slovákov, predsa sa domácim režimistickým kruhom (vrátane ŠTB) podarilo zasiať akýsi odstup od slovenskej emigrácie. Teraz si myslím, že mnohí domáci ašpirátori moci sa začali inštinktívne báť exilovej „konkurencie“. Niektorí doma si mysleli, že ich skúsenejší a rozhľadenejší exulanti „prevalcujú“ v politickej súťaži. Napokon vplyv cudzích dominačných centrál rástol u nás rýchlejšie ako vplyv slovenskej vlasteneckej emigrácie. Nikdy nesmie upadnúť do zabudnutia napríklad impulz kanadského Slováka Romana, ktorý nielen investorsky podporoval slovenský kresťanský duch v severnej Amerike, ale svojou autoritou zastrešil aj Svetový kongres Slovákov. Aj iné exilové centrá Slovákov udržovali informačné echo o slovenských štátotvorných nárokoch. Fakt je, že aj katolícky aj evanjelický exil prispel k zjednocovaniu pri obnovovaní slovenskej štátnosti. Treba zdôrazniť, že doslova rituálne demonštroval svoj prechod od čechoslovakizmu k slovenskej štátotvornej idei aj uznávaný diplomat a exulant Dr. Štefan  Osuský, ktorý v otváracej adrese na Svetovom kongrese Slovákov prehlásil : „Už je najvyšší, aby sa slovenskí evanjelici za niekoľko úradov a za panský úsmev nedali zneužívať proti slovenským katolíkom“ (lit. 9, b,). Pochopiteľne o mnohých vzoroch spojenia katolicizmu a vlastenectva som sa dozvedel len sporadicky zo zahraničných médií. Celý čas studenej vojny som bol praktizujúci kresťan-katolík, ale práce na „podzemnej Cirkvi som sa nezúčastňoval“. Totiž po mojom  pétepácko-baníckom dva a pol ročnom intervale musel som diaľkovým štúdiom dobiehať svoje vzdelanie a zahryzol som sa do lákavých tém interdisciplinárneho výskumu. Takže zvolil som inú stratégiu vzdorovania avšak nezakrýval som svoju duchovnú orientáciu. Po roku 1989 ma pohltil politicko-emancipačný zápas, pričom som sa trvale usiloval o  zblíženie programov slovenských politických strán. V roku 1990 som konzultačne pomáhal aj v KDH, aj v SNS v ich programovacích kluboch s úsilím o harmonizáciu emancipačných cieľov. Oceňoval som, že slovenský literárnovedný intelektuál M. Zemko z evanjelického prostredia sa aj v Slovenskej národnej rade (ako jej kooptovaný podpredseda) osvedčil ako zástanca slovenskej štátotvornej emancipácie. Po zmene režimov sa ukázalo, že rodiaci sa politický pluralizmus bol postupne vťahovaný do „boja všetkých proti všetkým“. Treba úprimne priznať, že najmä v KDH bolo badať, že dochádza k akémusi neformálnemu úsiliu, aby ticho spolupracovali niektoré hierarchické a rehoľné štruktúry s kruhmi hlásiacimi sa k čechoslovakizmu. Dokonca na slovenskom vidieku bolo badateľné, ako sa oživujúce katolícke kruhy pokúšajú o čudesnú tichú transformáciu slovenského politického katolicizmu z Hlinkových čias na tiché spolčenie lokálnych duchovných s „verchuškou kádehá“. Bohužiaľ táto „verchuška“ sa dosť  prepožičala čechoslovakizmu. Avšak aj v „kádeháckom“ prostredí prebehla diferenciácia, ale neuspela, Tak či tak sa vlastenecká časť, keď „došlo k lámaniu chleba“, prihlásila k slovenskej štátnosti. Treba priznať, že niektorým stúpencom čechoslovakizmu z „podzemnej Cirkvi“ a z „reinštalovanej hierarchie“ sa podarilo vytvárať atmosféru, že pri „záchrane kresťanských hodnôt“ nie sú slovenské hodnoty tak dôležité. Aj to je strategický omyl, lebo bez záchrany diverzity slobodných národov nebude ani záchrany kresťanského univerzalizmu a partikularizmu. Podobný diferenciačný boj prebiehal aj u slovenských evanjelikov avšak menej dramaticky.  Treba znova obnoviť stratégiu paralelnej družnosti pri záchrane ľudového kresťanstva na Slovensku, aby sa dokázalo lepšie brániť duchovnému i národnému vyprázdňovaniu. Je to spoločná ekumenická úloha. Nebolo by dobré, keby sa pretláčané zrýchlenie tzv. laicizácie života spojilo s konzumnou „laxnosťou“. Bolo by dobré, keby si mladé generácie osvojili znalosti, ako prebiehala slovenská štátotvornosť a tak zorientovane prehlbovali kvality slovenskej štátnosti. Bude však treba, aby sa mladšie generácie slovenskej spoločnosti strategicky pripravovali na väčšiu občiansku solidaritu aj s neveriacimi a s duchovne laxnými ľuďmi, lebo pri ozdravovaní celého spoločenského organizmu SR bude treba solidárne pomáhať všetkým a navzájom. Nová stratégia obnovy bude musieť pomôcť širšiemu poňatiu slovenskej vlasti, aby sa do obrodnej a ozdravnej práce mohli zapojiť aj národnostné menšiny. Dr. László Szigeti, predstaviteľ maďarského menšinového disentu počas totality, nedávno v televíznej debate povedal veľmi múdre slová o potrebe  obnovenia vzájomnej solidarity. V televíznej debate pripomenul ,,že aj menšinoví maďarskí vlastenci budú musieť prestať s praktikami „chodiť do Prahy a robiť žalobaby na Slovákov“(lit. 9, c,). Ide o to, aby sme sa tolerovali a aby sme spoločne zdokonaľovali spoločnú slovenskú vlasť, ale nie na princípe tzv. pozitívnej diskriminácie. Nemôžeme akceptovať, aby maďarská a akákoľvek iná menšina vnímali svoju sebazáchovu ako postupné konzumovanie slovenskej územnej suverenity.  V SR je rozsiahly priestor samosprávy a treba ho koexistenčne využiť. Nechceme asimilovať maďarskú menšinu, ale ani ona nemôže  v svojom pol miliónovom kvante ticho asimilovať vyše milióna Slovákov na južnom Slovensku. Klesanie reprodukčnej vitality je spoločnou hrozbou. Musíme vrátiť prosperitu do celej SR a do všetkých jej regiónov. Ani my, ani Európa neustojí, ak neobnovíme civilizačné piliere paralelnej koexistencie národných štátností a duchovno-mravných koridorov. Národné štáty sa môžu konfederatívne zomknúť a prehĺbiť svoju koordináciu, ale nemôžu centralizačným  maniakom dovoliť, aby zmonolitnili Európu. V  treba síce utužiť hospodársku disciplínu, ale princíp subsidiarity nemôže vymiznúť. Snažme sa zabezpečiť podmienky družnej koexistencie bez asimilačných úskokov navzájom na Slovensku i v Európe. Mali by sme to robiť ako združovaním etnokultúrnej a duchovnokultúrnej skúsenosti.

4. Záver k individuálnej pamäťovej stope bilancujúcej dvadsiate výročie II. SR

Využívam  záver spomienkového bilancovania slovenskej štátotvornej stratégie  na to, aby som pamätnícky pripomenul najmä mladým generáciám, že  národný štát je vrcholom každého etnického bytia. Preto je druhá Slovenská republika  napriek všetkým ťažkostiam, slabostiam a nedostatkom vrcholnou formou národného bytia. Zároveň pripomínam, že musíme vytvoriť aj sebarealizačný priestor pre národnostné menšiny. Národnostné menšiny  však musia pamätať na to že ich väčšinové národy majú svoju štátnosť inde. Dlhé existenčné kontinuum našej identity musíme prijímať ako výzvu našich predkov, aby sme pokračovali v ich štafetovom  putovaní časom. Je to aj výsada, aj povinnosť. Zdôrazňujem, že bolo mi cťou aj potešením byť účastníkom tej časti štafetového behu dejinami, v ktorom sa obnovila slovenská štátnosť. Prajem druhej Slovenskej republike, aby pri ozdravovaní seba, EÚ  i Európy a sveta  vygenerovala  solidárnejší plebs, ale aj solidárnejšie elity, ktoré neuprednostnia svoje individuálne kariéry pred verejným záujmom. Všetci sme len ľudia, avšak práve ako ľudia sa musíme znova a znova pokúšať komplexne zdokonaľovať. Nezabúdajme, že nie sme len vegetujúcimi živočíchmi, ale hľadačmi zmyslu nášho bytia.

Konferencia Panslovanskej únie Spomienky jedného z pamätníkov hľadania stratégie pre obnovenie slovenskej štátnosti, Bratislava 8. september 2012

Prof. Ing. Augustín Marián HÚSKA, Dr.Sc.

 

LITERATÚRA:

[1]               BARANCEV, Rem Georgijevič: Rozum, cíl a smysl, (stať). Teologický sborník 2/2002, Praha, str. 84-  88.

[2]               BENEŠ, Edvard: Úvahy o slovanství. Praha, Melantrich, 1947, str. 233.

[3]               BERĎAJEV, Nikolaj: Pramene a zmysel ruského komunizmu. Bratislava, Sergej Chelemendik Pres, 2003.

[4]               BOR: Z Tisovho boja. Bratislava, Vydavateľstvo Slováka, 1941.

[5]               DOLEŽALOVÁ: Antropologie, Ekonomie, Filantropie, Altruismus. Praha,  VŠE, 2005, str.145.

[6]               ĎURICA, Milan, S.: a) Beneš a jeho vzťah k Slovákom. Bratislava, Lúč, 2007,   b) Vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi, časopis Kultúra č.154/2009, Bratislava.

[7]               GREGOR, Vlado: Znova ma zaujíma všeobecná spása (stať), Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript. .

[8]               GRŮŠA, J.: Interview v časopise Respekt s predsedom Svetového Pen-Klubu Grušom., 2003.

[9]               HÚSKA, Augustín Marián: a)Kronika ľudských zlyhaní – včera, dnes, zajtra, (nepublikovaná kniha), b)Svedectvo o štátotvornom príbehu (spomínanie a rozjímanie nad slovenským a českým štátotvorným údelom, Bratislava, SCM, 2006, str. 294, c) Geopolitické a socioekonomické súvislosti čechoslovakizmu, (stať v zborníku) Slováci a ich národné bytie, Bratislava, PanSÚ, 14. 5. 2011, str.193-247, d) Má „verejný záujem“ ešte budúcnosť? (Zošit č. 78/2012 z občasníka Zošity inteligenčného samizdatu), Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript. , e) Dobro a zlo v teórii a praxi slovenskej spoločnosti, (brožúra zošit č.6)), Príručná knižnica Klubov kresťanskej iniciatívy, Bratislava, 1996, f) Základy organizačnej kybernetiky,  Bratislava Alfa, 1980., str. 327, g)  Samozdokonaľovacia organizácia,  Alfa, Bratislava, 1988, str.386.

[10]           Kolektív autorov: Distribution of European Y – Chromozome DNS Haplogroup Percentage, (Výskumný report). (http://www.eupedia.com/euro/european y -dnahaplogroups/it/ml/.

[11]           KOREC, Ján Chrysostom: Čo nepoznáme z histórie, I., II. Bratislava, Lúč, str. 683.

[12]           KOSATIK, Pavel: České snění, (kniha), Praha, TORSA,  2010, str. 398.

[13]           KREJČÍ, Oskar: Hrozí nám vojna ?, (interview). Klub Nového slova Bratislava, 2011.

[14]           LACKO, Martin: Aká bola prvá Slovenská republika (súbor statí). Bratislava, FORMÁT č. 10/2004, str. 48-55.

[15]           MASARYK, Tomáš, G.: a) Nezávislé Česko, (reedícia knihy článkov) 1914-1918, Archiv TGM, Praha, 2005, b) Poznámky zo stretnutí TGM, (zápis Gašparíkovej) (reedícia knihy), Archiv TGM, Praha 2004-2008), c) Problém malého národa (stať-brožúra), Praha Neutralita, 1990.

[16]           RATZINGER, Karl: a) Glaube, Warheit, Toleranz.  Belin, Springer 2000., b) Rozhovory s „nezávislým teológom Hansom Küngom, a rozhovory s bratom Rogerom z Taizé, (zvodka správ), Kat press., 2005.

[17]           SEDLÁČEK,  Tomáš: Ekonomie dobra a zla.  Praha, 65pole, 2%009, str. 270.

[18]           SEMEŠ, Anton: Kresťanstvo na Slovensku, (Štúdijný materiál, nepublikovaný). Bratislava , 2010.

[19]           SOLOVJOV: Rusko a všeobecná cirkev.  Trnava. SSV, 1943.

[20]           SOROS, George:  a) Nová paradigma pro finanční trhy. ELK, Praha , 2009, str.139, b) Interview v Berlíne k sponzorovanej konferencii hľadajúcej nový typ udržateľnej ekonomickej formácie, máj 2012, (zvodka teleinformácie).

[21]           STEIN, Eric: Česko – Slovensko – konflikt – roztržka – rozpad. Praha, Academia. 2000.

[22]           STIGLITZ, Joseph  A.: a) Jiná cesta k trhu.  Praha, Prostor, 2004, str. 300, b) Trhy projevili svou stupiditu (interview), čas. Respekt, č. 42/2012, Praha.

[23]           ŠALDA, Félix Xaver: (citácia v stati E. Charouza: Rozdíly zbližují, Praha, 2005).

[24]           ŠROBÁR, Štefan: Kam patrí Biblia? (prednáška a jej konspekt) Stredisko Quo vadis, Bratislava, 2. 11. 2010.

[25]           TIMURA, Viktor: Dávnoveká Európa. Bratislava, FORUM SAPIENTIAE, 2011, str. 575.

[26]           VÁCHA, Marek: Z jiného světa, (stať), časopis Respekt, č. 1/2012, Praha, str. 78-79).

[27]           VNUK, František: Stopäťdesiat rokov v živote národa (1843-1993).  Bratislava, Lúč, 2004.

[28]           WALERSTEIN, Immanuel: Úpadek americké moci.  Praha, DOKORAN, 2005.

 

Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo

náhodný výber článkov

Údel ekonómov

Veľkým údelom,  povinnosťou ekonómov je aj vychovávať, ekonomicky vzdelávať občanov.

K otázke počiatkov slovenských dejín

0.1 Ako som už v nadpise naznačil, tento príspevok nemá za cieľ predložiť vyčerpávajúci rozbor všetkých s touto témou súvisiacich problémov.

Slávnosť v Moysesovom rodisku

Vo Veselom si matičiari a občania Veselého pod záštitou Tibora Mikuša, predsedu Trnavského samosprávneho kraja, pripomenuli 220. výročie prvého predsedu Matice slovenskej, biskupa Štefana Moysesa. Viac vo videoreportáži.