Spomienky na tvorbu slovenskej ústavy a tušenie možných súvislostí

Prijatie slovenskej ústavy 1. septembra 1992, bolo štátoprávnou podmienkou obnovenia slovenskej štátnosti a spolu s Deklaráciou Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky zo 17. júla 1992, vytvorilo politickú realitu, ktorej výsledkom bol vznik druhej Slovenskej republiky.

 

Je to teda udalosť hodná našej maximálnej pozornosti. Všetci, ktorí sa sami aktívne prípravy a schvaľovania textu našej ústavy zúčastnili, by mali napísať svoje vlastné spomienky, o tom ako to v skutočnosti bolo. Pamätníci totiž starnú a pomaly začnú odchádzať a ak po sebe nezanechajú žiadne písomné svedectvá, tak našim potomkom nezostanú žiadne hodnoverné historické pramene.

Tak, ako to bolo v minulosti, budú mať k dispozícii len školometské „diela“ a výklady histórie, ktoré síce často skutočnú historickú hodnotu nemajú, ale o to viac sú prispôsobené subjektívnym názorom ich autorov, ktorí sa na udalosti dívali z diaľky, avšak často sa stavali do role „vykladačov Písma“, či cenzorov. V prípade slovenskej štátnosti je typické, že históriu falšujú najmä kozmopolitne, či čechoslovácky zamerané osoby. Odporcovia našej samostatnosti totiž v neďalekej minulosti vnímali a posudzovali možnosť obnovenia slovenskej štátnosti ako problém kvadratúry kruhu. Podľa ich chápania musel byť každý slovenský štát nevyhnutne fašistický, alebo prinajmenšom aspoň totalitný. Nevedeli, či nechceli si ani len predstaviť, že by Slováci mohli ustanoviť svoj vlastný štát, v ktorom by, ako samozrejmosť, platili štandardné pravidlá demokracie a slobody. Bývalá šéfka americkej diplomacie Madeleine Albrightová svojho času vyhlásila, že Slovensko je čiernou dierou v srdci Európy. A bývalá česko-slovenská veľvyslankyňa v USA, ex komunistka Rita Klímová, sa (ešte predtým) o Slovákoch vyjadrila, ako o endemických antisemitoch. Ak k tomu pridáme ešte fakt, že náš národ bol objektom približne dvestoročného asimilačného tlaku a vymývania mozgov, tak sa nemôžeme čudovať, že naši maloverní, pri svojom strachu zo slovenskej samostatnosti, podliehali iracionálnym a irelevantným obavám.

Dnes v roku 2012 mnohí o sebe tvrdia, že sú autormi slovenskej ústavy. Pomôžem si tu vyhlásením Panslovanskej únie č. 9/2011 z 1. septembra 2011: „Slovenská ústava je kolektívnym dielom. Nesvedčí preto žiadnemu skutočnému vlastencovi privlastňovať si autorstvo, a to bez ohľadu na to, na akom poste v rozhodujúcom období pôsobil. Ak sa niekto skutočne cíti byť vlastencom, tak pracuje na prospech Slovenska a slovenského národa a nie pre svoju slávu.“. Je to naozaj tak. Slovenská ústava je kolektívnym dielom v každom ohľade. Vzišla z množstva (často konfliktných) rokovaní a stretov záujmov a je kompromisom, ktorý bol vtedy prijateľný pre dostatočný počet poslancov Slovenskej národnej rady (SNR), aby ju napokon mohli kvalifikovanou väčšinou schváliť. Na príprave jej textu pracovalo viacero jednotlivcov, pracovných skupín a komisií zložených z vtedajších relevantných politických subjektov. Mal som tú česť podieľať sa na príprave textu nášho základného zákona aj ja a, pri všetkej skromnosti, musím povedať, že som na to hrdý. Tento príspevok, je teda mojím osobným svedectvom o udalostiach, ktorých som sa zúčastnil.

*****

Vznik slovenskej ústavy, podľa mňa, možno rozdeliť do štyroch etáp, ktoré sa však niekedy časovo prekrývali. Prvou etapou bola práca dvoch komisií po vedením Prof. JUDr. Karola Planka Dr.Sc.. Druhou etapou bolo vypracúvanie návrhov v slovenských parlamentných stranách. Treťou etapou bolo vypracovanie spoločného návrhu (uvádzam podľa abecedy) Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS), Strany demokratickej ľavice (SDĽ) a Slovenskej národnej strany (SNS). Poslednou, štvrtou etapou bolo oficiálne prerokovanie a schválenie ústavy v SNR.

Samotnému procesu tvorby slovenskej ústavy však predchádzala istá predohra. V rokoch 1986-87, pod tlakom sovietskej perestrojky, sa Jakešovo komunistické vedenie rozhodlo, že vtedajšia ČSSR bude mať novú ústavu. V tom čase sa pôvodne o ústavách národných republík vôbec neuvažovalo, a to napriek tomu, že vtedy platná federálna ústava predpokladala, že ústavy národných štátov prijaté budú. Centrálne komunistické orgány, ako si dobre pamätáme, sa ale pri svojich rozhodnutiach platnou ústavou rozhodne obmedzovať nemienili. Veď napokon ústavu považovali len za nutné zlo a za argument, že Česko-Slovensko je právnym štátom. Bola pre nich skôr politickou deklaráciou, než základným zákonom štátu, podľa ktorého sa musia správať aj oni. Napokon, aby uspokojili nespokojnosť a odpor Slovákov, rozhodli sa v Prahe, že predsa len budú prijaté aj ústavy národných republík, no aj tie budú zahrnuté v jednom, spoločnom ústavnom dokumente. Odtiaľ označenie „trojjediná ústava“. Suverenitu a z nej vyplývajúce rozdelenie kompetencií si predstavovali tak, že originálnym suverénom bude federácia, ktorá „milostivo“ odovzdá (malú) časť svojej suverenity národným republikám. Asi nie náhodou to pripomína stredoveké lénne právo, keď suverén-kráľ udeľoval léna svojim poddaným - členom šľachty. Navyše toto chápanie veci v skutočnosti popiera medzinárodným právom garantované právo na samourčenie národov (Pozri napríklad Čl. 1 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a ľudských právach), podľa ktorého má každý národ právo na to, aby si sám určil v akom štáte chce žiť. Tento model presadzoval „federálny“ Slovák Marián Čalfa (ktorý bol v tom čase ministrom federálnej vlády, pre legislatívu) a preto sa tomuto návrhu hovorilo aj Čalfova ústava. Federálne zhromaždenie (FZ) po antikomunistickom prevrate ustanovilo komisiu, ktorá mala vypracovať návrh novej, nekomunistickej česko-slovenskej ústavy. Podľa záverečnej správy z 21. apríla 1992 o činnosti tejto komisie, ktorú predniesol vtedajší predseda FZ Alexander Dubček: „Základná príčina, ktorá viedla k tomu, že nebol naplnený zámer schváliť novú Ústavu ČSFR do konca volebného obdobia nášho zákonodarného zboru, spočíva v tom, že nebola dosiahnutá dohoda o zásadách štátoprávneho usporiadania.“. Treba ale pripomenúť, že práca komisie FZ nebola celkom márna a výsledkom jej práce je Listina základných práv a slobôd. Návrh ústavy ČSFR predložil začiatkom roka 1991 verejnosti aj posledný česko-slovenský prezident Václav Havel. Tento návrh však v zásade vychádzal, z vývojom prekonaného čechoslovakistického centralistického modelu riešenia štátoprávnych vzťahov medzi Slovákmi a Čechmi. Predpokladal vznik tzv. „funkčnej“ federácie, čo v podstate znamenalo unitárny štát maskujúci sa ako federácia. Slováci preto tento paškvil nazvali „unitárnou federáciou“ a odmietli ho.

Už krátko po prevrate sa v slovenskom politickom hnutí Verejnosť proti násiliu (VPN) sformovalo pronárodne orientované krídlo, ktoré si síce ešte oficiálne nevedelo predstaviť slovenskú samostatnosť, ale snažilo sa v rokovaniach s vtedajším českým politickým hnutím Občianske fórom (OF) v Prahe, presadiť väčšie kompetencie pre národné republiky. Ako sa ja pamätám, o samostatnom Slovensku sa prvý raz začalo otvorene hovoriť na pôde Štúrovej spoločnosti a na verejnosti to zaznelo na ich mítingoch na Hviezdoslavom námestí v Bratislave už v decembri 1989. Čechoslovácki novinári okamžite spustili v tejto súvislosti hysterický krik a poplach a strašili občanov ľudáckymi pohrobkami.

Predsedníctvo SNR uznesením z 8. februára 1990 schválilo členov komisie na prípravu ústavy. Išlo o prvú komisiu, ktorá sa zaoberala prípravou návrhu slovenskej ústavy. Pod vedením profesora JUDr. Karola Planka, DrSc. vypracovala táto komisia (ktorej členom som bol aj ja) prvý variant návrhu ústavy, ktorý koncom júna 1990 odovzdala Predsedníctvu SNR. Takto sa začala prvá etapa prípravy slovenskej ústavy. Návrh sa, po skončení práce komisie, stal predmetom politických a odborných právnicko-legislatívnych diskusií, ktoré prebiehali až do júna 1991. Prof. Plank nás na poslednom rokovaní komisie vyzval, aby sme mu k pracovnej verzii materiálu poslali svoje návrhy a podnety, ak ešte nejaké máme. Na základe tejto výzvy som poslal všeobecnú pripomienku, že ak má ísť skutočne o ústavu, teda o základný zákon štátu, a nie o štatút nesamostatnej gubernie, tak to musí byť ústava suverénneho štátu, ktorý svoj vzťah s Českou republikou následne upraví v štátnej zmluve. O obsahu pojmu „suverénny štát“ som ja (na rozdiel od mnohých iných) nemal ani najmenšiu pochybnosť. V tom čase sa úvahy o obnovení slovenskej samostatnosti vo väčšine česko-slovenskej spoločnosti považovali doslova za rúhanie voči demokracii. Zároveň som priložil návrh štátnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou. SNS, ktorej som bol členom, krátko na to, prijala koncepciu samostatného Slovenska a preto potom návrh štátnej zmluvy vôbec nepoužila. Na návrh jedného z členov prvej Plankovej skupiny som svoj návrh štátnej zmluvy poslal Kresťansko demokratickému hnutiu (KDH) s tým, že ak si to aj oni osvoja a návrh predložia dva parlamentné subjekty, tak taký návrh bude mať väčšiu váhu. KDH si môj návrh štátnej zmluvy osvojilo až natoľko, že si ho až prisvojilo a ďalej s touto myšlienkou pracovalo ako s vlastnou. To ma ale vôbec nevyrušuje a dnes už viem, že pre tento spolok je takýto spôsob práce symptomatický. SNR prijala 19. júna 1991 uznesenie, aby sa zo zástupcov poslaneckých klubov zriadila nová komisia na prípravu spoločného návrhu slovenskej ústavy. Aj túto komisiu viedol profesor Plank. Táto druhá Plankova komisia prevzala návrh vypracovaný prvou Plankovou komisiou a čiastočne ho prepracovala. Takto spracovaný spoločný návrh mal byť podľa uznesenia Predsedníctva SNR zo 17. decembra 1991 predložený na novú verejnú diskusiu. Žiadna skutočná verejná diskusia sa však neuskutočnila. Slovenská samostatnosť bola ešte stále považovaná za čosi spoločensky nie veľmi žiaduce a väčšina spoločnosti bola v tomto smere nanajvýš konformná. Nesmelo sa na túto tému diskutovalo len v „kuloároch“. Teda napriek tomu, že bola vypracovaná aj oficiálna správa o výsledku verejnej diskusie k návrhu ústavy, slovenská ústava už do volieb v júni 1992 nebola prijatá, pretože pozornosť celej spoločnosti sa sústreďovala na predvolebnú kampaň.

Druhá etapa začala krízou v SNS. Táto najstaršia slovenská politická strana bola svojho času stranou aristokracie ducha, o tom niet pochýb. Veď nebolo snáď jedného slovenského spisovateľa z konca 19. a začiatku 20. storočia, ktorý by nebol jej členom. A dnes? Do SNS začiatkom 90. rokov minulého storočia hromadne vstupovali ultraradikáli, ktorí sem priniesli aj svoje maniere, ktoré sa však s politikou pôvodnej SNS nezlučovali. Naopak, zo strany hromadne vystupovali mnohí veľmi schopní a inteligentní ľudia, ktorí neboli ochotní znášať ich spôsoby. Strana takto strácala cenný intelektuálny potenciál. V parlamentných voľbách uskutočnených 8. a 9. júna 1990 získala SNS síce 13,94%, avšak veľmi rýchlo upadala do vnútrostraníckej krízy (ktorá túto stranu trápi v opakujúcich sa intervaloch dodnes). Z tohto dôvodu na pôde SNS vznikla 16. októbra 1990 názorová skupina s názvom Demokratická platforma SNS, ktorej cieľom bol návrat k hodnotám a spôsobom pôvodnej SNS. Spolu s niektorými členmi SNS, ktorí síce do Demokratickej platformy SNS oficiálne nevstúpili, ale jej cieľ považovali za správny, napokon táto skupina dosiahla zmenu vo vedení strany, na viac však už nemala síl a následne sa sama rozpustila. Keďže v dôsledku vnútrostraníckej krízy preferencie SNS povážlivo klesali, bolo treba niečo urobiť. Ja som pracoval v prvej Plankovej komisii na prípravu slovenskej ústavy a Anton Hrnko pracoval v druhej Plankovej komisii. Keďže sme obidvaja boli členmi Demokratickej platformy SNS navrhol som, aby sme na pôde tohto zoskupenia vypracovali návrh ústavy samostatného Slovenska, ktorý po zverejnení na jednej strane zvýši záujem o SNS a tým aj zlepší jej preferencie a zároveň oživí diskusie o slovenskej ústave. Tak sa aj stalo a vo februári 1991 bol návrh hotový. Pri vypracovaní návrhu sme nepoužili žiadne cudzie vzory, ale len ústavné dokumenty z nášho priestoru, a to z dôvodu zachovania kontinuity právnej kultúry. K dispozícii sme mali: Ústavu Československej (sic) republiky z roku 1920, Ústavu prvej Slovenskej republiky, Ústavu ČSSR v znení zákona o česko-slovenskej federácii, Listinu základných práv a slobôd a obidva návrhy Plankových komisií. Vedenie SNS poverilo svojho nového predsedu Jozefa Prokeša, aby v mene SNS predložil do SNR náš text, ako iniciatívny návrh poslancov. V tom čase bol podpredsedom SNR povereným riadením legislatívy Ivan Čarnogurský, ktorý Prokeša presvedčil, aby SNS s návrhom počkala, že KDH sa pridá a ak potom podáme spoločný návrh, bude to mať väčšiu váhu. Kádéháci nás však podviedli, vykradli náš návrh a rýchlo predložili vlastný, ktorý obsahoval celé pasáže od slova, do slova opísané z nášho návrhu a navyše aj návrh štátnej zmluvy, ktorý sa až nápadne ponášal na môj návrh z čias prvej Plankovej komisie. Doteraz nezabudnú prízvukovať, že oní prví predložili návrh ústavy samostatného Slovenska. SNS napokon predložila do SNR svoj vlastný návrh 7. marca 1991 v poradí ako druhá parlamentná strana. Po tom ako stranícky týždenník Slovenský národ začal 12. apríla 1991 uverejňovať desaťdielny seriál o návrhu slovenskej ústavy z našej dielne, vyleteli preferencie SNS prudko hore. Akýsi čechoslovácky novinár ale na adresu Demokratickej platformy SNS napísal, že chceme: “Slovenský štát s ľudskou tvárou“. Podľa jeho názoru zrejme žiadny slovenský štát nemôže mať ľudskú tvár a preto každý, kto sa o to pokúša, chce nemožné. Takýto spôsob uvažovania je pre odporcov slovenskej štátnosti typický dodnes a preto sa nedivme mnohým ich reakciám aj v súčasnej dobe.

V danej súvislosti musím ešte spomenúť aspoň dva moje osobné zážitky z Prahy toho obdobia – bolo ich viac ale dva stačia. V tom čase som pracoval na slovenskom ministerstve privatizácie ako zástupca riaditeľa legislatívno-právneho odboru. Keď sa návrh ústavy z dielne SNS stal verejne známym a raz som prišiel na sesterské české ministerstvo, tak priam zástupy sa chodili pozerať na mňa, ako na atrakciu (slovenského nacionalistu) a nevedeli pochopiť, že SNS to so slovenskou samostatnosťou myslí naozaj vážne. Spomeniem ešte jeden zážitok, tentoraz z FZ. Bol som tam služobne na rokovaní o príprave právnej úpravy veľkej privatizácie. V „kuloároch“ medzi poslancami a legislatívcami sme debatovali o jednotlivých variantoch niektorých pripravovaných ustanovení zákona a ja som na jeden návrh českého poslanca poznamenal, že s tým my, Slováci, nemôžeme súhlasiť. Na to som dostal takúto odpoveď: „Tak si v těch Uhrách dělejte co chcete!“. Na to som reagoval rovnakou mincou a odpovedal som mu: „A Vy tady v tom Protektorátě taky.“ – povedal som to po česky, aby mi všetci prítomní Česi dobre rozumeli. Tak teda takto sa zostrovali vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi a aj to bol pre mňa jasný signál, že spoločný štát skutočne speje k svojmu koncu. Ak nás českí poslanci vnímali ako Uhorsko, tak aký už potom spoločný česko-slovenský štát? Ešte tak československý (sic), to by ešte zniesli, ale česko-slovenský, to v žiadnom prípade. To by Slovensko nemohlo byť českou „koloniální zemí“ v duchu českého Ottovho slovníka obchodního a nemohol by platiť výrok T. G. Masaryka: „Slováci jsou Čechy, přes to, že užívají svého nářečí jakožto spisovného jazyka“ (Pozri memorandum Independent Bohemia, ktoré v roku 1915 Masaryk predložil britskému ministrovi zahraničia).

Návrh SNS bol síce účelovo vytvoreným kompilátom, to nikdy nebudem popierať, ale dôležité je to, že (okrem zvýšenia preferencií strany) opätovne a zásadným spôsobom oživil záujem o prípravu slovenskej ústavy a spôsobil doslova závod o to a kto aký návrh predloží. Dôležité je tiež vedieť, že práve tento návrh sa stal predobrazom schválenej slovenskej ústavy z hľadiska jej systematiky a členenia. A bol to prvý návrh, ktorý otvorene a bez akýchkoľvek vytáčok počítal so slovenskou samostatnosťou. Predsedníctvo SNR 18. júna 1991 mohlo na základe zvýšenia záujmu o slovenskú ústavu konštatovať, že okrem oficiálneho návrhu druhej Plankovej komisie má k dispozícii ďalších šesť iniciatívne podaných návrhov ústavy. Uvediem ich podľa abecedného poradia strán, ktoré tieto návrhy predložili, boli to: HZDS, KDH, SNS, Verejnosť proti násiliu - Občianska demokratická únia (VPN-ODÚ), ďalej to bol návrh poslanca Brňáka a návrh, ktorý predložila skupina poslancov: Pavol Boroň, Gabriela Kaliská, Vladimír Miškovský, Jozef Moravčík, Jozef Pokorný, Jozef Prokeš a Milan Sečánsky (išlo o návrh pracovnej skupiny HZDS, SNS a Strany zelených). Treba ale ešte povedať, že len návrh SNS, návrh poslanca Brňáka a návrh pracovnej skupiny HZDS, SNS a Strany zelených dôsledne vychádzali z predpokladu, že Slovensko bude samostatným štátom. Všetky ostatné návrhy počítali s nejakou formou súštátia s Českou republikou. Návrh VPN-ODÚ vlastne ani za návrh ústavy považovať nemožno. Bol to totiž návrh typického štatútu administratívnej súčasti unitárneho štátu, ja som to nazval guberniálnym štatútom.

Vo vile na bratislavskom Bôriku sa pred voľbami v roku 1992 stretla pracovná skupina zložená zo zástupcov HZDS, SNS a Strany zelených, ktorej vytvorenie iniciovalo HZDS. V komisii pracovali: za HZDS Jozef Moravčík a Milan Sečanský, za SNS Milan Janičina a za Stranu zelených Gabriela Kaliská. Ako pracovný materiál poslúžil návrh SNS a návrh HZDS. Materiál, ktorý vzišiel z rokovania tejto skupiny bol potom predložený do slovenského parlamentu ako už vyššie spomenutá iniciatíva poslancov (Pavol Boroň, Gabriela Kaliská, Vladimír Miškovský, Jozef Moravčík, Jozef Pokorný, Jozef Prokeš a Milan Sečánsky). Do tohto návrhu som, z návrhu SNS, presadil, okrem jednoznačne definovanej slovenskej samostatnosti, najmä systematické usporiadanie ústavy, inštitút referenda a princíp hierarchie právnych predpisov. Tento materiál bol vlastne, akýmsi prechodným mostíkom medzi druhou a treťou etapou. V tom čase už slovenská zvrchovanosť bola vo viacerých relevantných parlamentných stranách čoraz silnejšie akceptovaná a istá rozpačitosť sa pomaly vytrácala. Takmer okamžite po voľbách v roku 1992 iniciovalo HZDS vytvorenie druhej medzistraníckej komisie, ktorá sa stretla v Trenčianskych tepliciach a ktorá vypracovala druhý medzistranícky návrh slovenskej ústavy. Za HZDS v komisii pracovali Milan Číč, Ivan Gašparovič a Milan Sečanský, Za SDĽ Ľubomír Fogaš a za SNS Milan Janičina. Táto komisia už jednoznačne a bez vytáčok pracovala s myšlienkou slovenskej samostatnosti. Do návrhu vypracovaného touto komisiou som tiež, z návrhu SNS, presadil systematické usporiadanie ústavy, inštitút referenda a tiež ústavné zakotvenie zásady hierarchického usporiadania právnych predpisov, čo znamená, že právny predpis nižšej právnej sily nesmie odporovať právnemu predpisu vyššej právnej sily a všetky zákony musia byť vykladané a uplatňované v súlade s ústavou. Vypracovaním spoločného návrhu HZDS, SDĽ a SNS sa skončila tretia etapa prípravy slovenskej ústavy.

Konečná štvrtá etapa začala verejným vyhlásením vtedajšieho predsedu slovenskej vlády Vladimíra Mečiara, že od 1. januára 1993 vzniknú Česká republika a Slovenská republika ako dva samostatné štáty. O niekoľko dní potom SNR slovenskú ústavu schválila. Nebol som v tom čase poslancom parlamentu a sám som sa priamo tejto etapy už nezúčastnil a preto o nej nemôžem vydať svedectvo – čím nijako nechcem znižovať význam tejto etapy. Naopak myslím si, že táto etapa bola z politického hľadiska najdôležitejšia, pretože bez úspešného konca, by všetky predošlé snahy boli len epizódami a FZ by nemalo žiaden dôvod prijať ústavný zákon o zániku Česko-Slovenska. Tu už ale išlo o klasický legislatívny proces prerokovania a schválenia návrhu vypracovaného v Trenčianskych tepliciach, ktorý si osvojila a mierne upravila (urobila redakčné úpravy) skupina poslancov za HZDS SDĽ a SNS a formálne ho predložila, na prerokovania, ako svoj iniciatívny návrh. Rokovanie v SNR bolo už relatívne pokojné a spoločenská a aj politická atmosféra, v tom čase, už boli pre prijatie slovenskej ústavy priaznivé a tak sa dobrá vec podarila. Slovenská ústava bola prijatá 1. septembra 1992 o 22:26 hod. počtom 114 hlasov poslancov Slovenskej národnej rady. Slávnostne bola podpísaná 3. septembra 1992 v Rytierskej sieni na Bratislavskom hrade.

*****

Námietky niektorých teoretikov, že prijatie slovenskej ústavy bolo na hrane s ústavnosťou celého procesu, neobstoja. A neobstojí ani to, že o niekoľko rokov aj slovenský ústavný súd v jednom svojom uznesení tvrdil, že vzniku samostatného Slovenska malo predchádzať referendum. Ústavný súd Slovenskej republiky nie je v tejto oblasti kompetentný rozhodovať a tak je to len názor dotyčných sudcov, bez akejkoľvek právnej sily a právneho a najmä politického významu. Nič viac. Uvedomme si, že právo (ako veda), nie je exaktnou vedou, je to veda empirická a vždy platilo, platí a bude platiť, že právo je podriadené politike. Toto niektorí teoretici veľmi neradi počujú, aj keď je to svätá pravda. Ak by sme ale ustupovali ich názorom, tak by sme svojho času ani nemohli zrušiť vedúcu úlohu komunistov v spoločnosti, pretože v tom čase to nebolo skutočne slobodné rozhodnutie komunistických poslancov FZ. Keď federálny parlament zrušil vedúcu úlohu komunistickej strany, tak konal jednoznačne pod politickým tlakom. Dôležité je len to, že sa to podarilo. Napokon marxisti na to majú dokonca odborný pojem a nazývajú to „revolučnou zákonnosťou“. Opäť si pomôžem vyhlásením Panslovanskej únie č. 9/2011 z 1. septembra 2011: „… neuspelo kádehácke farizejstvo ani nenávisť maďarskej iredenty a nepomýlili nás ani kuvičie hlasy čechoslovakistov a slovjackych pohrobkov z východného Slovenska, ani ich strašenie, že Európa samostatné Slovensko neprijme. Hlasy poslancov HZDS, SDĽ a SNS na schválenie základného dokumentu suverénneho Slovenska stačili – a to je dobre. Možno povedať, že my Slováci sme využili jedinečnú šancu, ktorú nám poskytla politická realita a prijatím ústavy zvrchovaného Slovenska sme pripravili obnovenie slovenskej štátnosti.“. Dnes už nie sú dôležité vtedajšie spory ani úvahy teoretikov o legalite vzniku slovenskej ústavy. Dnes je dôležité to, že 2. Slovenská Republika vznikla, že existuje a že je životaschopná.

Pripomeňme si ale, kto za slovenskú ústavu nehlasoval. Bolo to KDH a vtedajšie strany maďarskej iredenty, to jest Egyutelés a Maďarské kresťansko demokratické hnutie a Maďarská občianska strana. Občianska demokratická únia - nástupca VPN-ODÚ sa už do slovenského parlamentu nedostala a tak bolo v SNR o jedného odporcu slovenskej štátnosti menej. Pripomeňme si tiež, že pred rokom (v roku 2011), t.j. v čase 19. výročia schválenia slovenskej ústavy, bola predsedníčkou slovenskej vlády Iveta Radičová, teda osoba ktorá svojho času zbierala podpisy proti slovenskej samostatnosti a členmi jej vlády boli viacerí ministri, ktorí proti slovenskej zvrchovanosti ostro a aktívne vystupovali – napríklad Rudolf Chmel. Títo ľudia sa ani trochu nehanbili sedieť vo vláde štátu, ktorý si neželali a proti vzniku ktorého aktívne bojovali a nehanbili sa ani brať za to slušné platy. Je smutné, že odporcovia slovenskej samostatnosti dvadsať rokov po prijatí slovenskej ústavy patria medzi finančne zabezpečenú elitu, zatiaľ čo tí, ktorí za slovenskú zvrchovanosť bojovali a v tom čase riskovali svoje zamestnania a aj svoju slobodu, sú často diskriminovaní a vo vyššom veku poberajú mizerné dôchodky.

Kritici, ktorí údajne „videli aj za roh“ napokon vo svojich katastrofických prognózach zlyhali a Slovensko sa, napriek všetkému, vyvíja ako životaschopný demokratický štát. Na margo slovenskej ústavy sa kladne vyjadril významný politický teoretik a právnik – bývalý sudca Európskeho súdu pre ľudské práva profesor Pettiti, ktorý v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Rady Európy okrem iného povedal: „Vaša ústava je naozaj dobrá, mal som úlohu študovať a posúdiť ju pred prijatím Slovenskej republiky do Rady Európy.“. Ďalej pripomínam vysoko pozitívne hodnotenie našej ústavy z úst vtedajšieho prezidenta Európskej komisie pre ľudské práva prof. Stefana Trechsela, ktorý sa zúčastnil na slávnostnom zhromaždení Matice slovenskej v Diviakoch pri príležitosti piateho výročia slovenskej ústavy, a ktorý okrem iného na margo našej ústavy povedal: „Ústava Slovenskej republiky spĺňa všetky predpoklady demokratickej ústavy a má všetky princípy demokratických a humanistických zásad.“.

Príprava textu slovenskej ústavy a jej schvaľovanie sa realizovalo v zložitom prostredí. Dokázali sme však využiť priaznivú medzinárodnú politickú situáciu a napokon sme zvládli aj situáciu vnútropolitickú. Vnútropolitické pomery boli dokonca ešte zložitejšie než tie medzinárodné. A v tomto prostredí sa museli orientovať politici a osobitne poslanci. Ihneď po schválení slovenskej ústavy si vtedajší predseda SNR pozval veľvyslancov pôsobiacich na území vtedajšieho Česko-Slovenska, pričom niektorí z nich údajne prejavili obavy o demokratickosť slovenskej ústavy. Položme si ale otázku, ak je to vôbec pravda, tak odkiaľ sa tie „obavy“ vzali? No predsa ak česko-slovenská veľvyslankyňa v USA označila Slovákov za „endemických antisemitov“, tak excelencie skutočne mohli mať aj týmto a ďalšími prípadmi očierňovania Slovákov vyvolané obavy, že „endemickí antisemiti“ nie sú schopní prijať demokratickú ústavu. A teda ak nejaký teoretik túto ich údajnú obavu používa ako argument, či ako akési memento, tak nekoná rozumne. Ak však si je vedomý „sily“ a irelevancie svojich argumentov, tak je to potom platený agent vplyvu a jeho názory by nás nemali nijako mýliť.

*****

Čechoslovácki agitátori a ich agenti vplyvu s obľubou tvrdia, že slovenskú samostatnosť si na Slovensku v podstate nikto neželal. Podľa marxistov hýbateľmi dejín vždy boli, sú a budú ľudové masy. A túto tézu si osvojili aj ideológovia čechoslovakizmu a to ako komunistickí čechoslovakisti, tak aj dnešní čechoslovácki kryptomarxisti tváriaci sa ako superdemokrati. Skutočnosť je však taká, že hýbateľmi dejín boli vždy osvietení jednotlivci a malé organizované skupiny. Takzvané masy sa napokon vždy pridali k tým úspešným, teda k víťazom. Na Slovensku vždy, aj počas tvrdej komunistickej vlády, existovalo dosť jednotlivcov a tiež viac, či menej organizovaných skupín, ktoré si slovenskú samostatnosť želali. A práve títo ľudia, po prevrate v roku 1989, boli schopní zorganizovať masové vystúpenia za slovenskú samostatnosť práve preto, lebo na Slovensku žilo dosť presvedčených slovenských národovcov a vlastencov. Spoločenská atmosféra sa vyvíja a vyvíjala sa aj v čase prípravy a schvaľovania slovenskej ústavy. Aj keď sa tento proces realizoval najmä na pôde politických strán a tiež SNR a FZ, tak názory sa vytvárali a brúsili a čistili aj v prostredí občianskych iniciatív vlasteneckých Slovákov, ako napríklad prostredníctvom výzvy 61 krokov k slovenskej identite z 23. októbra 1990, či iniciatívy Za zvrchované Slovensko z 11. septembra 1991, alebo Vyhlásenia Kongresu slovenskej inteligencie na Donovaloch v r. 1992. Zoskupenia slovenských vlastencov: Kongres slovenskej inteligencie, Spoločnosť slovenskej inteligencie „Korene“, Klub za pravdivý obraz Slovenska, či Iniciatíva za zvrchované Slovensko urobili veľmi pozitívnu prácu, tým že vyvíjali tlak na slovenských politikov, pretože mnohí z nich stále váhali a slovenskej samostatnosti sa obávali. Veľmi správne sa v tom čase zachovala aj Matica slovenská. Nie bez významu boli aj manifestácie v blízkosti slovenského parlamentu, kde sa bežne skandovalo „Dosť bolo Prahy“ a opätovne pripomínam mítingy Štúrovej spoločnosti, na ktorých po prvý raz zaznelo skandovanie hesla: „Samostatné Slovensko“. Slovenských vlastencov burcovala aj atmosféra okolo jazykového zákona, najmä demonštrácie pred budovou SNR. Určite pôsobili aj plagáty žiadajúce slovenskú samostatnosť, ktorými bola Bratislava tom čase oblepená. Aj toto dotváralo spoločenskú atmosféru a pôsobilo na váhavých poslancov. Povedzme si tiež otvorene, že nám dosť pomohla aj nadutosť rozhodujúcich českých politikov, ktorí postavili vec na ostrie a boli ochotní prijať len riešenie „buď alebo“. Teda buď Slováci prijmú ich návrh „funkčnej“, rozumej „unitárnej“, federácie a budú naďalej poslúchať, alebo „ať si jdou“. Pritom tvrdili: „Co ti Slováci pořád chtějí, my jim nerozumíme.“. Svoje urobil aj vtedajší česko-slovenský prezident Václav Havel, ktorý bol vždy ochotný „priliať olej do ohňa“ a ak náhodou niekde nehorelo, tak bol vždy pripravený tam nejaký ten „ohník založiť“. Podľa mňa svoje urobilo aj jeho nezvolenie za česko-slovenského prezidenta na ďalšie funkčné obdobie a tiež aj takzvaná pomlčková vojna zo začiatku roka 1990. Toto všetko nepochybne prispelo k spoločenskej atmosfére, ktorá sa napokon ukázala byť pre prijatie slovenskej ústavy a následne aj pre obnovenie slovenskej štátnosti, v celku priaznivá. Na definitívne a bezkonfliktné obnovenie slovenskej štátnosti bolo treba ešte dohodnúť s českou politickou reprezentáciu skončenie existencie skrachovaného česko-slovenského štátu - inak by slovenské osamostatnenie bolo chápané ako secesia a medzinárodné spoločenstvo by samostatné Slovensko tak hladko neprijalo. Stalo sa tak ústavným zákonom FZ č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.

Českí nacionalisti z Občianskej demokratickej strany (ODS) a ultranacionalisti z Občianskej demokratickej aliancie (ODA) sa vo svojej nadutosti domnievali, že po „odpojení“ Slovenska sa Česká republika rýchlejšie integruje do Európskej únie a že tam bude ekonomicky expandovať. V českej tlači v tom čase koloval obľúbený kreslený vtip, ktorý tieto nálady veľmi presne vyjadroval. Na obrázku bol vlak s jednou lokomotívou a s jedným vagónom. Samozrejme, že lokomotíva bola Česko a vagón Slovensko. Český železničiar odpojil vagón a rušeň zbavený záťaže vagóna jachal preč, pričom vagón stál. Pod obrázkom bol text: „Jedeme do Evropy“. Keď im však Nemci „klepli po prstoch“ a ukázali im kde je ich pravé miesto, tak opäť obracajú svoje zraky tam, kde sa realizovali ich otcovia a dedovia, teda na Slovensko. Tam pramení česká „nostalgia“ za Česko-Slovenskom, či skôr za Československom (sic). Mladým Čechom je to však už jedno a starší pomaly vymierajú. Tak bolo potrebné niečo vymyslieť. Takto vznikla myšlienka podprahovej čechoslovakistickej propagandy a tak vznikli akcie ako „ĆESKOSLOVENSKO MÁ TALENT“, či „ČESKOSLOVENSKÁ SUPESTRAR“, alebo „HLAS ČESKO SLOVENSKA“ a podobne. Na Slovensku však ešte stále žije dosť čechoslovakistov, ktorí nevedia čo činia a kolaborujú a tiež takých, ktorí to síce veľmi dobre vedia a sú pôvodom Slovákmi ale mentálne sú už Čechmi - tí pracujú pre české záujmy celkom vedome a tu si musíme dávať obzvlášť veľký pozor.

To, že už máme svoj vlastný štát ešte neznamená, že sme, ako sa hovorí, „za vodou“. Stále je a vždy bude čo naprávať. Ako ukazujú skúsenosti s tunelovaním štátu a jeho podnikov zo strany politických zoskupení, najväčším súčasným problémom je partokracia. Politické zriadenie, v ktorom je zdrojom všetkej moci ľud, sa nazýva demokracia a na Slovensku pre demokraciu existujú všetky štátoprávne podmienky. Že je skutočnosť zložitejšia? To je problém politiky. Podľa W. Churchila je demokracia všeobecne považovaná za „najmenej zlý“ model vlády. Ak sa však politické strany „rozliezajú“ po všetkých verejných inštitúciách a podnikoch, ktoré sú v rukách štátu a ak sú voliči len užitočnými idiotmi, ktorých strany potrebujú len pri voľbách, nadobúda demokracia podobu partokracie. Voliči si v takom systéme môžu slobodne vybrať, ktorá strana ich po voľbách bude okrádať. Tento problém sa však vôbec netýka len Slovenska, ale je prítomný vo všetkých postkomunistických štátoch. Preto nepodliehajme depresii. Náprava si žiada pozitívny politický vývoj založený na obrode celej spoločnosti. Toto je úloha, ktorá nás ešte len čaká.

*****

Zdá sa, že aktívni čechoslovakisti sa stále snažia oživiť túto uschnutú vetvu na lipe všeslovanskej vzájomnosti, a to za každú cenu. Ako už bolo spomenuté, viaceré televízie na Slovensku a v Česku už nejaký čas vysielajú zábavné programy, v ktorých názve je zabudované „Československo“. A dokonca používajú tento názov nesprávne – bez spojovníka. Mocnosti totiž po prvej svetovej vojne schválili náš spoločný štát jednoznačne ako Česko-Slovensko, čo vyjadrovalo dualizmus, ktorý mal byť v štátoprávnej rovine vyjadrený federáciou. Eduard Beneš však, so súhlasom T. G. Masaryka, sfalšoval politicko-právne dokumenty a v roku 1920 sa tak podvodným spôsobom z Česko-Slovenska stalo Československo. Česká televízia spustila od začiatku roku 2011 novú kampaň v podobe periodicky vysielaných filmov, ktorých ideou je plač nad spoločným štátom a pokus, o vyvolanie nálad na jeho obnovu. V „slovenských“ televíziách sa stalo pravidlom, že takmer výlučne dostávajú slovo odporcovia slovenskej samostatnosti, spravidla puncovaní čechoslovakisti. V Česku už nejaký čas existuje iniciatíva, ktorá sa pokúša burcovať ľudí, aby sa Česko a Slovensko opäť spojili. Pomôcť malo aj minuloročné sčítanie ľudu, a to tak, že sa k (neexistujúcej) československej národnosti malo prihlásiť relevantné množstvo ľudí, čo následne malo inšpirovať niektorých politikov na oboch brehoch rieky Moravy, aby sa tejto myšlienky chopili a dosiahli vyhlásenie referenda o obnovení spoločného štátu. Iveta Radičová, bývalá slovenská premiérka, dokonca víťazne ohlásila, že so svojim českým kolegom dohodla spoločné zasadnutia českej vlády a slovenskej vlády. V podobných pochybných aktivitách, ako sa zdá, chce pokračovať aj súčasný premiér Fico. Ak k tomu prirátame ešte myšlienku, aby slovenskú oblohu strážili české stíhačky, tak tu máme dosť zreteľný trend. Ale aj keby sme stratili zdravý rozum a chceli česko-slovenský štát opäť obnoviť, vznikli by ťažko riešiteľné otázky, ktoré by boli zárodkami ďalšej a opätovnej nedôvery medzi Čechmi a Slovákmi a ohniskami ďalších sporov – to si čechoslovácki ideológovia nechcú uvedomiť. Na ilustráciu, sa skúsme zamyslieť aspoň nad dvoma otázkami. Aká by bola česko-slovenská vlajka a aká by bola česko-slovenská mena (a najmä výmenný kurz)? Prijali by sme ako vlajku obnoveného Česko-Slovenska bývalú česko-slovenskú vlajku? Podľa čl. 3 ods. 2 ústavného zákona č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky: „Česká republika a Slovenská republika nesmú po zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky používať štátne symboly Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.“. Česko-slovenská vlajka (v podobe v akej existovala v čase rozpadu Česko-Slovenska) bola prijatá 30. marca 1920. Podpredseda vtedajšieho ústavného výboru Hnídek vo svojom referáte v parlamente pred hlasovaním o štátnych symboloch uviedol, že modrá farba vlajky reprezentuje Slovensko. Trojuholníkový klin podľa neho vyjadroval tri vrchy na slovenskom znaku. Napriek dohode zakotvenej v ústavnom zákone o zániku Česko-Slovenska, si Česi (eufemisticky povedané) prisvojili česko-slovenskú vlajku a modrú farbu na nej interpretujú ako symbol Moravy (hoci Morava nikdy modrú farbu ako symbol nepoužívala). Stala by sa teda, povedzme to rovno, ukradnutá česká vlajka štátnym symbolom obnoveného Česko-Slovenska? Nebol by to dôkaz opätovnej anexie Slovenska? A ďalej. Slovenská mena, z obdobia 1. Slovenskej republiky, bola po švajčiarskom franku druhá najhodnotnejšia mena v strednej Európe. Hovorilo sa jej Dunajský dolár. Na čiernom trhu sa vymieňala 1 slovenská koruna až za 10 protektorátnych korún. Dokonca aj českí piloti v službách Spojeného kráľovstva, žiadali platbu v slovenských korunách. Pražská vláda však napriek tomu po vojne, ustanovila nereálny, slovenskú korunu a slovenskú ekonomiku tvrdo poškodzujúci, pomer 1:1. Ak by euro naplnilo svoj neistý osud a skrachovalo by, tak obnovený česko-slovenský štát by musel prijať vlastnú menu (pravdepodobne česko-slovenskú korunu). V akom kurze by sa menili česká mena a slovenská mena k obnovenej česko-slovenskej korune? Ak by politici zvolili nemecké riešenie (z obdobia zjednotenia Nemecka v roku 1990) a výmena obidvoch národných mien za spoločnú menu by sa uskutočnila v kurze 1:1, vyvolalo by to určite nevôľu Čechov, ktorí by opäť tvrdili, že na Slovensko doplácajú. Ak by bol zvolený výhodnejší kurz pre českú menu a nevýhodnejší kurz pre slovenskú menu, určite by neboli spokojní Slováci a spomenuli by si na to, ako ich pražská vláda okradla po druhej svetovej vojne, keď silnú slovenskú korunu nakázala meniť v absolútne nevýhodnom a Slovensko hrubo poškodzujúcom kurze. Obidva uvedené príklady sú veľmi zrozumiteľné. Česi a Slováci sú dva blízke slovanské národy, ktoré spoločne zdieľali osudy počas takmer celého 20. storočia, no oživovať utópiu a bludy čechoslovakizmu považujem za kontraproduktívne. Vznik dvoch národných štátov nie je oslabením, ale zdvojnásobením zahraničného potenciálu oboch národov. Práve tí, ktorí strašia zápasom o obnovu prirodzene zaniknutého Česko-Slovenska, či stavajú na území Bratislavy nechutné čechoslovácke totemy, ohrozujú priateľské spolunažívanie našich národov a podkopávajú ich vzájomnú dôveru. Vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi neboli nikdy také dobré, ako sú dnes. Nekazme ich teda. Snažme sa tieto dobré vzťahy udržať a najmä chráňme svoju vlasť pred zákernými a treba povedať, že aj hlúpymi čechoslováckymi snahami. A uvedomme si tiež, že každý viacnárodný štát si už od svojho vzniku dláždi cestu k svojmu rozpadu.

*****

V súčasnosti sa opäť na viacerých významných fórach hovorí o federalizácii Európskej únie. Bývalá britská ministerská predsedníčka Margaret Tatcherová svojho času neuvážené snahy o zrýchľovanie európskej integrácie nazvala socialistickým šialenstvom, ktoré treba zastaviť. Európsku úniu možno pokojne prirovnať k novej Franskej ríši. Som presvedčený, že nie náhodou hlavní dedičia Franskej ríše, teda Francúzi a Nemci spojili svoje vojenské a ekonomické potenciály na ovládnutie Európy. Je to politika Drang nach Osten v mierových podmienkach. Nepochybne členstvo v Európskej únii má mnohé pozitíva aj pre nás, ale to platilo aj v staroveku pre tie časti Európy, ktoré Rimania vojenskou silou pripojili k svojej ríši. Ibaže z pôvodných obyvateľov Iberského poloostrova sa potom pod rímskou nadvládou stali románski Kastílci a Katalánci, z keltských Galov sa stali románski Francúzi a podobne. Ak chceme svoj rod zachovať aj do budúcnosti mali by sme trvať na zachovaní svojho štátu, prípadne aspoň na zachovaní čo najväčších kompetencií a z nich vyplývajúcich právomocí v slovenských rukách. Zrejme budeme musieť, tak ako v minulosti, robiť aj kompromisy, ktoré by sa nám dnes určite nepáčili. Vždy však majme na mysli, že musíme chrániť existenciu svojho národa. Nepremyslená a nasilu urýchlená európska integrácia a strata rozhodovací právomocí, je pre slovenský národ cestou do ničoty.

Ak sa však pozrieme na dnešnú ekonomickú a politickú realitu, tak by sme mali vidieť aj riziká ďalšieho možného negatívneho vývoja. Riziko rozpadu eurozóny a tým aj riziko rozpadu, Európskej únie, či jej transformácia na menší útvar, sa už celkom zreteľne črtajú na obzore ďalších udalostí. Z historického hľadiska to nie je nič nové. Nie jedna ríša v čase svojej veľkej vnútornej krízy vypúšťala územia, ktoré získala v čase svojej expanzie. Pripomeňme si napríklad odchod Rimanov z britských ostrovov. Musíme preto hľadať alternatívy prežitia Slovenska a slovenského národa aj v prípadnom víre chaosu posteurópskej reality. Jednoznačne musíme urobiť všetko aby sme ochránili naše južné hranice – ak by to bolo potrebné tak aj nejakou formou obnovenia Malej dohody, či získaním silného zahraničného ochrancu. Až by nás totiž už nechránilo naše členstvo v Európskej únii, tak možno dôvodne očakávať, že sa Slovensko stane cieľom agresie svojho južného suseda, prípadne, že si na našej vlasti bude opäť pochutnávať český lev. Preto už dnes uvažujme o náhradných krízových plánoch.

Pred niekoľkými dňami uplynulo dvadsať rokov od prijatia slovenskej ústavy (Príspevok bol uverejnený 8. septembra 2012 - poznámka redakcie). Nebýva zvykom pri výročiach udalostí, ktoré boli pre štátnosť rozhodujúce, končiť pesimistickými víziami. Rozumný človek však nie je ani priveľký optimista ani pesimista - rozumný človek je realista. Netreba si nasadzovať ružové okuliare, ale netreba ani prepadať panike. Ako vieme realisti vidia aj to, čo ich neteší a hľadajú východiská. Slovenský národ prežil takmer tisícročné spolužitie s Maďarmi a skoro sedemdesiatročné spolužitie s Čechmi. Napriek mimoriadne silnému asimilačnému tlaku sme prežili. Znamená to, že ako národ sme, napriek všetkému, životaschopní. Takže ak by aj budúcnosť bola ťažká, nedopusťme, aby bola beznádejná. Je to v našich rukách. Majme však na pamäti, že národ, ktorý o svoje práva nebojuje a nebráni si ich, si ani žiadne práva nezaslúži – ja ale verím, že toto nie je údelom Slovákov.

Konferencia Panslovanskej únie Slováci a ich národné bytie v Európe - vznik 2. Slovenskej republiky, Bratislava 8. september 2012

JUDr. Milan Janičina

 

Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo

náhodný výber článkov

O deportáciách v roku 1942

Štrnásty marec 2017 bol a 18. apríl istotne bude príležitosťou pre všetkých kritikov  a nežičlivcov  slovenskej samostatnosti.

TRAGÉDIA V ČERNOVEJ

 

Tragédia v Černovej, keď 27. októbra 1907 strieľali uhorskí žandári do protestujúcich Černovčanov len preto, že chceli, aby im nový kostol vysvätil rodák Andrej Hlinka, predstavila Slovákov Európe a svetu ako jeden z najväčšmi utláčaných národov.

Trpaslíci utópie - Poznámky k procesu čechoslovakizácie

Kľúčové slová: kultúra, utópia, genocída, mlčanie, konzervativizmus

Poznámka prvá je takrečeno definitorická, v ktorej sa pokúsime ukázať kľúčový pojem tejto prednášky v rôznych efiníciách, prípadne objasniť základné noetické východiská.