Trpaslíci utópie - Poznámky k procesu čechoslovakizácie

Kľúčové slová: kultúra, utópia, genocída, mlčanie, konzervativizmus

Poznámka prvá je takrečeno definitorická, v ktorej sa pokúsime ukázať kľúčový pojem tejto prednášky v rôznych efiníciách, prípadne objasniť základné noetické východiská.

Samotný pojem národa sa väčšinou definuje ako etnické spoločenstvo, ktoré si je vedomé svojej odlišnosti a ktoré má spoločný jazyk, v relevantnom historickom čase aj územie, kultúru a teda tradície a inštitúcie a dajú sa u neho vybadať príbuzné povahové rysy.

Náš naciológ Štefan Polakovič hovorí, že „z pôvodného biologického spojenia vznikali putá duchovné. Ľudskou činnosťou, ktorá je vždy prejavom ducha, vzniká v istom množstve počas storočí svojská kultúra, svojská tradícia a vedomie dejinnej kontinuity. Vplyvom týchto duchovných síl národ sa stáva takto predovšetkým duchovným organizmom, v ktorom sa môžu niekedy úplne stratiť pôvodné hmotné spolupríčiny, rasová príbuznosť a spoločná geografická vlasť.“ To písal v roku 1939 (sic!). V roku 1997 ešte dodáva: „Národnosť človeka je nezničiteľná, lebo vpaľuje ľudskej duši znak rázu duchovného. Nemožno sa jej zriecť bez zničenia morálky ľudskej osoby. Odrodilec bol vždy označený za podliaka, a to už v ranom období našej európskej civilizácie.“ A uvediem ešte jednu definíciu, dôležitú z pohľadu našej témy. Je z diela ruského profesora, emigranta pred boľševikmi, P. N. Miljukova: „Národnosť, jej vznik a vývoj.“ „... národnosť je zjav sociálny; súc produktom živého styku a spoločnej činnosti určitej ľudskej skupiny, existuje len potiaľ, pokiaľ pokračuje styk. Prejavuje sa vtedy, ak styk dosahuje určité trvanie a intenzitu. Národnosť teda existuje len v procese. Nie je večná ani nehybná. Naopak, stále sa mení; skladá sa, rozvíja sa a môže sa aj rozpadnúť.“ Národné bolo dávno predtým, než sa zjavili moderné národy. V určitom historickom bode je vznik národa nevyhnutný dôsledok ľudskej existencie v spoločenstve. V základe je schopnosť apriórne nedefinovanej jednoty, ktorá vzniká v procese osídlenia a kultivácie. Táto väzba nie je samozrejmá ako rodina, no nie je ani ľubovoľne stvoriteľná. Musí mať reálnu väzbu na skutočnosť – na sídlo, reč, priestor. V raných dobách sa národ emocionálne ukotvuje mýtmi, ktoré potom nesie so sebou ako dedičstvo predkov až po súčasnosť. Tieto väzby sa časom kultivujú a postupne v styku s ďalšími takýmito skupinami dostávajú politickú formu. Idea národa už v sebe obsahuje nielen imperatív prežitia jedinca, ale sebavedomého politického subjektu. Táto cesta je samozrejme dlhá a plná protirečení. Každý národ má svojskú a jedinečnú cestu k sebe, nazývanú aj tradícia. V tom tkvie jeho jedinečnosť a neopakovateľnosť. A v tradícii máme takmer všetko – aj svojich hlupákov, aj svojich mudrcov. Čerpať z tradície znamená, že sa vieme lepšie vyhnúť nám blízkej hlúposti a naopak, čerpať z múdrosti nám vlastnej, v súzvuku so svojimi predkami, pretože nie všetko sa dá analyticky a technokraticky presne definovať. Národ nie je len „každodenný plebiscit“, (hoci aj ten k tomu patrí), ale je súčasťou vyššej syntézy. Prirodzene, že poznáme aj jeho úpadkové formy. Najmä vtedy, keď sa toto slovo stane len heslom bez pochopenia jeho histórie a významu, ktoré zneužívajú politickí manipulátori na svoje ciele.

Národ je výsledkom dlhého procesu, ktorý sa spätne nedá ovplyvniť. Taktiež v blízkom časovom horizonte sa štruktúra národa a základné kamene jeho identity nedajú zmeniť, akokoľvek by sme sa snažili. Na druhej strane – národ je neustály proces ukotvovania a reagovania na konkrétnu situáciu, no nejaké aspoň trochu viditeľnejšie zmeny charakteru sa dajú čakať až za viac generácií. Každý národ má svoju formu – tzn. každý má svoju formu dobra, aj svoju formu zla. Jeho minulosť je tu na poučenie a nie nato, aby sa s jej pomocou rozkladala súčasná identita. Národ treba brať v jeho súčasnej danosti a v totalite jeho historickej existencie. Je zbytočné sa teraz zaoberať jeho možnými – želanými či neželanými – budúcimi vlastnosťami, to prenechajme jasnovidcom, ktorých sú plné bulvárne noviny.

Treba si však uvedomiť, že súčasná anonymita a mobilita, ktorej sa ani my nemôžeme plne vyhnúť, prináša zvýšené riziko odcudzenia a vykorenenosti. Toto riziko však znáša hlavne jednotlivec. Reklama nás učí, že všetko treba nové – tak prečo nie aj identitu? K tomu pristupuje ďalší problém, že v súčasnosti verejnú diskusiu prakticky celej Európy ovládli liberálno-pokrokoví ľavičiari. Táto ideologická  nadvláda ľavičiarstva, žiaľ, neznamená len iný názor, či presadzovanie záujmov určitej skupiny. Títo vystupujú v súčasnosti ako svetaspasiteľný klérus s nárokom na absolútnu pravdu a teda aj moc. Národy, ktoré vznikali prirodzenou cestou a nie na ich rysovacom stole, považujú stále za niečo podvratné a nekompatibilné so súčasným svetom konzumu, ekonomizmu a relativizácie morálky. A hlavne, nezapadajú im do ich nárokov na celosvetovú dominanciu. Toto je v súčasnosti najväčšie nebezpečenstvo pre slobodu Európanov, ako ju už pradávno definoval Tukydides.

Človek ako tvor nedokonalý a nestabilný, ktorý len slabo zvláda svoje chúťky a predsudky, pre prežitie a elimináciu prirodzených nedokonalostí potrebuje spoločenstvo. Rovnako ako pre zakotvenie a východiskový bod svojej tvorivej činnosti. Takéto spoločenstvo sa historicky vyvinulo ako národ. Takisto pre svoju slobodu a právnu reguláciu potrebuje štát. Ten je v súčasnosti jediným možným realizátorom ideí a možností, ktoré so sebou prináša národné bytie a národná kultúra. Naopak, neuznávať právo na štát znamená neuznávať právo národa na existenciu. Navyše pre vystresovaného anonymizovaného súčasníka ešte stále môže byť myšlienka národa útočiskom a aspoň malou duchovnou kotvou, ktorá dáva farbu často bezmyšlienkovitému fungovaniu človeka v súkolí moderného sveta. Prečo by sme mu ju mali brať? Potrebujeme už len rýchlych potkanov v bludisku?

Nemecký filozof Bernard Willms dôrazne pripomína, že každý národ má právo byť národom a žiť v konkrétnom štáte, ktorý považuje za svoj. Odoprieť toto právo znamená návrat do despotického stredoveku, akokoľvek by sa to skrývalo za ten najpokrokovejší slovník.

KULTÚRA

Toto je poznámka o obsahu. Keď hovoríme o národe, hovoríme prirodzene o kultúre, ako aj o identite a o jej spôsoboch. Ak necháme bokom identitu ako pojem formálnej logiky, identita pre nás znamená bezzvyškové, neodcudzené zakotvenie v skutočnosti. Toto zakotvenie o. i. znamená, že okrem vedomej činnosti aj naše nevedomé, vitálne determinanty ovplyvňujú okolité prostredie, ktoré opäť spätne formuje naše štruktúry vedomia podľa možností uplatnenia našich úmyslov. A skutočnosť má nevyčerpateľné množstvo vlastností a farieb, treba ich len vidieť a vedieť prijať do svojho jazyka. A potom z nich stavať alebo o nich spievať. Toto je doména umelcov a skutočných tvorcov, že nemusia prázdno fantazírovať, ale ako vraví Baudelaire, imagináciou vnímajú intímne a skryté vzťahy vecí, spojitosti a analógie.

Každý národ má mierne odlišný spôsob či už politizovania, či filozofovania, no práve umenie je oblasť, kde sa najlepšie uplatní a demonštruje identita každého národa a jeho tvorivé možnosti. Z opačnej strany by sme mohli povedať, že národ je len akcidentálne pomenovanie jednej tvorivej identity.

Malá kunsthistorická odbočka.

Konkrétnymi prejavmi a štýlom slovenského výtvarného umenia sa zo zaujatím zapodieval Jozef Cincík. Dodnes sú neprekonané jeho úvahy z 30. rokov, kde sa snažil nahmatať nerv tohto rýdzo slovenského. Nielenže boli zaujímavé a odborne na výške, nenájdeme v nich ani náznak plochého politizovania, ktoré si nevedia odpustiť dokonca ani súčasní umenovedci. Na ilustráciu jeho prirodzeného štýlu posledná veta z úvahy o Martinovi Benkovi z roku 1935: „Čerstvá, dynamicky zvlnená čiara ladne kĺže sa pred zrakom, usmerňovaná mužnou syntézou maliarskou vyrastá zo slovenskej doliny a dosahuje úroveň európsku.“

Ale aj naši modernisti, ktorí tak zanietene chytali vietor módnych smerov, predsa len vedeli, alebo aspoň tušili, čo dáva nezameniteľnú farbu ich dielam. Známe je vyjadrenie Mikuláša Galandu: „Maľbu, ktorá má byť slovenská, chápem takto: má byť duchom slovenská. Namaľovať slovenský folklór nie je ešte slovenský obraz. Slovenské ovzdušie je melancholické, spevné, trochu hranaté, a toto pretvoriť do výtvarníckej reči je úlohou slovenského umelca.“

No vrátim sa k samotnej identite. Tá sa nedá zmeniť, ani sa nedá z nej vyklamať. Nanajvýš zaprieť. Ale entita, ku ktorej sa zapieranie vzťahuje, tu zostáva. Zapieranie ju iba podčiarkuje. Samozrejme, že najmä v súčasnosti, kde tón udávajú zglajchšaltovaní žurnalisti, nájdeme dosť ľudí, ktorí popierajú svoje korene, takisto ako nájdeme ľudí, ktorí zaprú aj svoju pokrvnú rodinu. Vo väčšine im ľudia ich osobnú voľbu nezazlievajú, ale každý ich v podstate ľutuje. Pripomeniem staré Grécko, kde po treste smrti bol druhý najťažší trest vyobcovanie, to znamená, nemožnosť byť medzi svojimi sa pociťovalo ako niečo popierajúce dobrý život. Národ, obec ako pojem kultúrny a etický bol vždy protipólom materialistického chápania dejín. Či komunistického, či konzumistického.

Pri našom zdôrazňovania pojmu národ vždy musí byť na prvom mieste jeho kultúrny obsah a umožnenie originálnej tvorivosti. Dalo by sa povedať, že je to jeho metafyzické oprávnenie. Veď aj z tej antislovenskej nenávisti „našich“ médií ako slama z topánok trčí meštiakova a mankurtova nenávisť voči umelcom a kultúre. A voči tomu, čo napísal Stanislav Mečiar ešte v roku 1938: „Základným predpokladom je to, že celý tento priestor duchovne ovládneme a vtlačíme mu pečať nášho jestvovania, našej národnej individuality.“ A už len zacitujem Štefana Polakoviča: „Národ nie je národom bez vlastnej duchovnosti, bez vlastnej kultúry.“ „Národy ... svojimi kultúrami predstavujú duchovné bohatstvo ľudstva. I ten najmenší národ prispieva do spoločnej duchovnej pokladnice.“ Oswald Spengler vo svojom vizionárskom diele „Roky rozhodnutia“ hovorí, že skutočné národy sú idey. Už ich samotné existovanie zakladá svojský spôsob usporiadanosti, ktorý tak nenávidí luza, ktorá je proti akejkoľvek forme. Tak ako proti všetkým výhonkom vyššej kultúry ako slušnosť, vkus, zmysel pre tradíciu. A už v roku 1933 vystríha Nemcov pred moderným nacionalizmom, čo ľud nahrádza masou, ktorá je revolučná a skrz-naskrz mestská.

POLITIKA

Pre dnešok naposledy zacitujem Štefana Polakoviča, ktorý napísal: „Národy sú hĺbkou, politické spoločnosti sú povrchom.“ Myslím si, že toto je veľmi dobrý príklad pre typický romantizujúci pohľad slovenského intelektuála na skutočnosť, ktorý politické a priori zľahčuje a dovolím si s ním trochu polemizovať. Samozrejme, že národ, identita a kultúra sú nosné hodnoty, ale bez ich politického ukotvenia sa ľahko môžu vytratiť z tváre zeme. Keď zostane pre nás politika špinavé slovo, ani tú „čistú“ kultúru už nebudeme môcť onedlho robiť. Pretože nielen trávnice či Brunovského grafiky dávajú tvár našej kultúre, ale aj schopnosť primeranej politiky spadá pod komplexný pojem kultúra. Treba mať na pamäti to, čo povedal Bernard Willms, že fakticita a identita národa je v jeho histórii. A história je v podstate históriou politických síl. Ak by niektorý národ chcel rezignovať na politiku, tá tu bude aj bez neho a zákonite na jeho úkor. Všetky antagonizmy, či morálne či ekonomické, vyúsťujú nakoniec vždy do antagonizmov politických.

Každý národ na to, aby realizoval svoju tvorivú potenciu v procese histórie a zároveň na to, aby prežil a odolával politickým silám okolia, potrebuje štát. A keďže história nie je sentimentálna, existencia štátu nutne predpokladá aj premyslenú politiku. Tak vnútornú, ako aj vonkajšiu. A napriek tomu, že sme malý štátik, okrem pohybov susedov stále musíme pozorovať aj tektonické pohyby tých najväčších mocenských „krýh“. Keď sa tie dajú do pohybu, škodám sa určite nevyhneme, ale ide o to, aké budú veľké. Použijem prirovnanie z nedávnych dvoch veľkých prírodných katastrof. Pripravených Japoncov zemetrasenie veľmi poškodilo, no nijako vážnejšie nenarušilo štruktúru fungovania štátu ani ich morálku, no nepripravených Haiťanov takmer zmietlo z povrchu zemského. Každá konkrétna politika musí byť nástrojom tak sebarealizácie, ako aj prežitia národného spoločenstva aj v tých najhorších časoch.

Národný štát je nielen jediné možné riešenie uplatnenia kultúrnej tvorivosti, aj v praktických oblastiach má špecifické poslania a možnosti, ktoré sa len ťažko dajú spoľahlivo riešiť v iných politických formáciách. Napríklad sociálna otázka, ešte viac to platí pre samotnú demokraciu, ktorá môže existovať a fungovať len v prehľadnom komunikujúcom spoločenstve. Ako vraví významný právny a politický mysliteľ Carl Schmitt: „K demokracii patrí nutne homogenita“. A rozoberá to hlbšie: „Možnosť správneho poznania a porozumenia, a teda aj oprávnenia spoluprehovárať a vynášať verdikty sú tu totiž dané len existenciálnou participáciou a účasťou.“ S tým súvisí tak morálna, ako aj kultúrna súdržnosť spoločenstva a spôsob delegovania moci, pretože v nijakom štáte sa nedá dlhodobo vládnuť len mocensky. Účasť musí byť založená na dobrovoľnosti, a tá vždy spočíva na nejakej jednotiacej myšlienke. Bez takejto myšlienky je každá autorita na vratkých nohách.  Jednotiaca myšlienka, alebo ako ju nazýva Carl Schmitt „obsah reprezentácie“, môžu byť rôzne skutočnosti duchovného rázu, no nikdy nie konzum, ako je to momentálne u nás. Dá  sa dokonca povedať, že v zmysle kultúrno-budovateľskom ako by sme ani nemali vlastný štát.

Ale ak nemáme na očiach ružové okuliare, čo je pri akýchkoľvek politických úvahách priam smrteľný hriech, táto situácia nás až tak veľmi neprekvapuje. Súčasné mocenské rozloženie politických síl je výsledkom novembra 1989 a všetci už dávno vieme, že sa jednalo o inscenáciu tajných služieb. Táto inscenácia osamostatnenie Slovenska nielenže nepredpokladala, ale už dávno pred rokom 1989 sa tvrdo pracovalo na tom, ako mu zabrániť. Aj preto tak skoro „vzniklo“ KDH. To, že sme sa predsa len osamostatnili, vyvolalo veľkú nevôľu inscenátorov. A keďže miliardy a médiá stále majú k dispozícii takmer výlučne oni, aj to tu tak vyzerá. V tejto súvislosti má veľkú výpovednú hodnotu citát Zbigniewa Brzezinského: „Politický vplyv, to dnes nie sú hlasy, ale peniaze na volebnú kampaň.“ Žijeme ako v obliehanej krajine, kde nepriateľ je už dokonca dávno vnútri hradieb a každú noc zrúca, čo stihneme za deň postaviť. V politike sa pohybujú čudní zbohatlíci hlavne z eštebáckeho prostredia, alebo synkovia najväčších zločincov z 50. rokov, ktorí nám určujú, čo je demokracia a v záujme inscenátorského českého nacionalizmu nám neustále vysvetľujú, že myšlienka národa je prežitok a nezmysel. Teda okrem českého, samozrejme. Práve im zásadne chýba  tá schmittovská existenciálna účasť. Keď prostý človek vyčíta takýmto politikom, že načo sa hrabú do funkcií v štáte, ktorý nechceli, vtedy nejde len o otázku vkusu a morálky. Títo ľudia veľmi dobre, hoci často iba intuitívne chápu, že týmto kádrom nezáleží bytostne na výsledkoch ich politiky. A tá podľa toho aj vyzerá. Preto aj tá dlhotrvajúca nevyčírenosť pojmov v diskusii o národe a kultúre, pretože je takýmto spôsobom sabotovaná. Už len to, že niektoré veci, ktoré už mali byť dávno za nami, si ešte takto potrebujeme vyjasňovať, svedčí o našej situácii.

Útok na slovenskú identitu sa vedie z dvoch hlavných strán – zo strany českého nacionalizmu (o tom viac neskôr) a zo strany ľavičiarskych „multikultúrnych“ intelektuálov. Podotýkam, že nie ľavicových, čo je dosť veľký rozdiel. Z vyznávačov leninského internacionalizmu sa po zrútení železnej opony stali nadšení globalisti a svetoobčania. Tým zaručene nedôjde, že čím obsiahlejšia a celoplošnejšia je snaha o udeľovanie „všeobecných“ ľudských práv každému, bez výnimky, tým viac a zákonite sa redukujú politické práva vlastným občanom. Nečudo, veď keď módny náter čo len trochu popraská a poopadáva, odrazu sa nám začnú pod ním objavovať naši starí známi slovenskí provinční sluhovia a ešte provinčnejší českí nacionalisti. A boľševickí dogmatici, ktorí si sociálne spolužitie nevedia predstaviť ináč ako triedny boj alebo diktatúru aparátčikov. Horšie je však to, že títo naši plagiátori módnych názorov majú silnú podporu zvonku. Už spomínaná nadvláda ľavičiarskych intelektuálov aj s ich nečistým slovníkom – tak morálne ako aj intelektuálne – dodáva stále bohatú muníciu pre výplody našej neokominterny. Spomeniem tu stručne jednu vec, ktorá má pre nás dosť veľký význam. Na jednej strane účelovo rozkladajú tradičnú morálku jej relativizovaním, aby potom mohli nastoliť svoje „pokrokové“ vízie morálky, ktorú berú až kalvínsky prísne. Jeden z jej aspektov je jej presadzovanie ako abstraktnej, humanitaristickej, úplne jednotnej etiky ako „pokroku“ od etiky jednotlivca k všeobjímajúcej etike sveta. Skutočnej politickej praxi však tento názor vôbec nezodpovedá, pretože realistická etika má viac úrovní a kruhov, ktorých zámena má často fatálne dôsledky. Štátna politika sa nedá robiť podľa mierky súkromnej morálky, často intuitívnej. Etos vzájomnosti, očakávanie reciprocity, prípadne aj súcit je iný medzi jednotlivcami a medzi skupinami. Môžeme povedať, že jednotná morálka je len zjednodušená a prehnaná metafora, ako nejaký abstraktný umelecký smer.  Keď si to politicky rozoberieme do dôsledkov, tento prehnaný moralizmus „bez výnimky“ slúži vždy najsilnejším a najbezohľadnejším, či už ho hlásajú vedome či nevedome. Už dávnejšie povedal Proudhon, že každý, kto používa veľké slová, ako napríklad ľudstvo, vždy chce podvádzať. Ako malý príklad nezmyselného zmiešavania etických úrovní tu uvediem mediálny boj z čias osamostatňovania sa Slovenska. Medzi veľmi často opakované „argumenty“ patrili nezmysly, ako to poškodí osobné priateľstvá medzi Čechmi a Slovákmi. Už len chýbalo, aby začali hlásať celoplošné rozvody miešaných manželstiev. Samozrejme, že nijaký normálny človek nikdy nemal a ani nebude mať najmenší problém byť s nejakým konkrétnym Čechom priateľ až za hrob napriek tomu, že na politickej rovine mu nespustí ani milimeter. Podobne sa čudujem takým politikom, ktorí niektoré kroky cudzích predstaviteľov označia ako „zrada“. Pričom ide iba o absolútne logické a legitímne kroky kvôli obrane záujmov ich obce. Nuž, máme sa toho ešte dosť čo učiť. Ináč naši ľavičiari zďaleka nie sú prví, ktorí hlásajú podobné tézy. Aj v upadajúcich Aténach, po porážke v Peloponézskej vojne, hlásal kynik Diogenes že je „svetoobčan“, pretože zviazanosť s pragmatickou morálkou obce pociťoval ako nedokonalú. A keď sme už v Aténach, nedá mi pripomenúť, že ani tá slávna „československá demokracia“ za 2 500 rokov až tak veľmi nepokročila. Pokiaľ v Aténach bola len pre jeden druh občanov a určite nie pre metoikov či ženy, tak aj v tzv. demokratickom Československu bola len pre Čechov, no určite nie pre Slovákov či Nemcov. Čo ale ináč presne zodpovedá tézam Carla Schmitta.

Na záver tejto politickej kapitolky už len toľko. Veľmi dlho nás učili pozerať sa na svet zospodu, z pozície pária. A tak sa priemerný človek „zariadil“ a naučil sa s tým žiť. V takomto prostredí potom aj silnejšie typy majú problém prekonať tieto zvyky. Každé úsilie je spojené s veľkou námahou, ako keby museli vyťahovať nohy z ťažkého lepkavého bahna. Ale netreba vešať hlavy, slovenských vlastencov je dosť – stačí si spomenúť na búrlivé časy osamostatňovania, keď na slovenské manifestácie chodili desaťtisíce neorganizovaných nadšencov a na celebrovanie večného sluhovstva pod českým levom napriek obrovskej reklame masmédií neprišlo ani toľko ľudí, aby zaplnili aspoň jeden väčší autobus. Ten pomer zostal zhruba doteraz, ale aj vlastníctvo médií je v rovnakých rukách. Uvedomenie si reálnej existencie vlastného štátu a že je nás veľa by nás nikdy nemalo učičíkať – politický boj sa vedie každý deň. Treba si uvedomiť skôr to druhé – že stále ešte nemáme masmédiá. Určite nám na ceste k vyspelému politickému národu ešte dosť chýba, ale zatiaľ by sme si mali uvedomiť aspoň to, že nikdy nesmieme v politickom boji poľaviť. Napríklad aj preto, lebo argumenty a pravda sú len podružné pomôcky v politickom boji, ktorý je vždy na ostrí noža. A hlavne, ako povedal Oswald Spengler, skutočnosť je dôležitejšia ako pravda. Aby sme už konečne nestrácali všetky sily len na obranu a upevňovanie štátu a kultúry, ale aby sme konečne mohli začať budovať. Už samotné toto podujatie treba považovať za signál dobrým smerom.

ČESKOSLOVENSKO

Táto poznámka je o intelektuálnej nepoctivosti a jednom tabu. Na úvod si treba povedať, ako sa zvyklo definovať Československo: mal to byť spoločný štát dvoch národov, kde aj väčší aj menší bude mať zaručené rovnaké práva a rovnaké možnosti, a obidvaja budú vzorne spolupracovať a dopĺňať sa. Nič vám to nepripomína? Nuž, jedna podobná utópia práve skončila svoju púť dejinami – idea komunizmu, kde tiež mali byť všetci rovní, dokonca beztriedne, každý mal dostať všetko podľa svojich potrieb a mali sa odstrániť všetky protiklady. Toto sú typické predstavy ľudí, ktorí si vymyslia zdanlivo bezchybnú konštrukciu, len nikdy pritom neberú do úvahy konkrétneho človeka a jeho prirodzené vlastnosti. Tak ako ani prirodzený beh sveta. Dokonca, keď niekto tieto utópie celkom oprávnene logicky odmieta, ešte mu vyčítajú, že sa s nimi nechce pohybovať na tejto rovine tuposti, alebo ho považujú priamo za zločinca, pretože on nechce „dobro“, ktoré oni práve nezmyselne skonštruovali na papieri. Že ideu „spoločného“ štátu podporovali a podporujú Česi, nie je nič mimoriadne, pretože u nich ide jednoznačne o chytráctvo v záujme ďalšieho vykorisťovania, a čo je ešte horšie, biologického pohltenia. Zaujímavé však je, že sa ich dosť nájde aj medzi Slovákmi. Doteraz, pričom treba povedať, že tak ako nikdy neexistoval komunizmus, tak nikdy neexistovalo ani Československo. Za tých pár desaťročí to už vieme veľmi dobre, vždy to boli len veľké Čechy. Pokúsim sa tu naznačiť aspoň niektoré dôvody tejto anomálie. Dotknem sa pritom aj jedného tabu, ktoré sa neustále obchádza.

Nie je nijakým tajomstvom, že najvyššie percento podporovateľov myšlienky Československa bolo vždy medzi našimi evanjelikmi. Opakujem – tu chceme vravieť o intelektuálnej poctivosti, takže tu nemôžeme brať ohľad na tzv. politickú korektnosť, ktorá dnes predstavuje vrchol pokrytectva.  A hneď na úvod musím jasne povedať, že tu ide iba o hľadanie určitých vnútorných súvislostí, aby nám prípadne pomohli pri ďalšom hľadaní a o žiadne výčitky. Hádam tu netreba vyrátavať všetkých mimoriadne zaslúžilých evanjelikov o Slovensko – od Štúra až po dnešok, ktorých je veru dosť. Môžeme to brať ako zamyslenie nad jednou štatistickou výchylkou. Zamyslenie, ktoré nás má posunúť ďalej a nie vnášať svár. V tejto sledovanej súvislosti je relevantné, že aj medzi zakladateľmi komunizmu na Slovensku boli okrem cudzincov hlavne protestanti (Clementis, Poničan, Okáli, ... Novomeský mal dokonca študovať za kňaza.) Veľmi často sa za hlavnú príčinu zvýšeného výskytu čechoslovakistov medzi evanjelikmi považuje to, že dlho bola pre nich čeština liturgickým jazykom a teda ťažko sa vedia od nej odlúčiť. Lenže tu je problém – pokiaľ v súvislosti s čechoslovakizmom by sa to mohlo akceptovať, v súvislosti so zvýšenou náchylnosťou ku komunistickým myšlienkam to však nemá žiadny význam, takže hľadajme ďalej. Tu musíme nájsť príčiny vo väčších hĺbkach a v iných hodnotách, ako je len reč.

Nuž a rozdiel, ktorý je medzi evanjelikmi a katolíkmi najviac na očiach, je ich vzťah k Starému zákonu a z neho vyplývajúcemu chiliazmu. Pokiaľ pre katolíkov je Starý zákon takmer odložená „sankčná“ kniha samozrejmých základov a dokonca ani jej rozširovanie medzi ľud nebolo žiadúce, pre evanjelikov sa židovský Starý zákon stal rovnako dôležitým ako novozákonné evanjelium. Nietzsche, ktorý bol syn protestantského pastora, napísal: „Kresťanstvo vzišlo zo židovstva a z ničoho iného, ale vrástlo do rímskeho sveta a prinieslo ovocie, ktoré je židovské aj rímske. Toto ukrižované kresťanstvo našlo v katolicizme svoju formu, kde rímsky prvok prevládol: a v protestantizme inú, kde prevláda židovský prvok; to však nie preto, že Germáni, nositelia protestantského zmýšľania, sú príbuznejší židom, ale že sú vzdialenejší Rimanom ako katolícke obyvateľstvo južnej Európy.“ Pokiaľ katolicizmus je zásadne skeptický voči iluzórnej pýche ľudskej racionálnej syntézy a stále berie ohľad na ľudskú slabosť, ktorej sa prirodzene ani sám nemôže vyhnúť, protestantizmus stojí na trochu iných základoch. Martin Luther nespadol len tak z neba, on bol na konci reťazca, ktorý začal už v ranom stredoveku. Vtedy sa začali objavovať rôzne biblicko – moralizátorské, manichejské a mysticko-panteistické sekty a hnutia. Valdenskí, albigenskí, neskôr husiti... Tuná nie je priestor na podrobný rozbor týchto duchovných prúdov, no treba spomenúť, čo ich najviac charakterizovalo: vždy to boli hnutia antihierarchické a s veľkým dôrazom na prežívanú duchovnosť a prísnosť biblie. (Na druhej strane, asi aj preto je medzi nimi viac literátov, ako by vychádzalo podľa štatistiky.) A je tu ešte jeden rozdiel medzi starým Izraelom a antickým svetom, ktorý sa v rôznej miere preniesol do protestantizmu a katolicizmu, a ktorý je pre nás dôležitý: zásadne rozdielny pohľad na históriu a budúcnosť. Pokiaľ v antike bol zaužívaný pohľad na dejiny ako na cyklický postupný úpadok od „Zlatého veku“, situovaného do ďalekej minulosti a dôraz sa kládol na zvládanie súčasnosti, v histórii Starého zákona bola stredobodom mesianistická nádej do budúcnosti. Tento starozákonný chiliazmus sa do katolicizmu, silne ovplyvneného antickým novoplatonizmom, preniesol v oveľa menšej miere, resp. jeho vplyv na súčasnosť a myslenie nebol taký zásadný a všeurčujúci. A ešte pre istotu – to, že môžeme vystopovať pôvod niektorých utopických ideí už v Starom zákone, taktiež nič nehovorí proti nemu, naopak, skôr podtrhuje jeho komplexnosť a všeobsiahlosť. Jeho zameranie na budúcnosť je zároveň svedectvo ťažkého položenia židovského národa v tých časoch. Ale zároveň je to poukázanie na jednu prastarú, stále prítomnú duchovnú potenciu v prežívaní náboženských ideí a ich vplyv na sekulárne oblasti v Európe. Samotný utopizmus a neopodstatnenosť konkrétnych naivných myšlienok, ktoré sme tu spomínali, sa ani neoplatí veľmi rozoberať. Úplne stačí povedať to, čo povedal Aristoteles vo svojej Politike: „Z klamného dobra raz nutne vzíde pravé zlo.“

Na druhej strane vieme, že vzhľadom na politickú úroveň našich predstaviteľov a rozloženie vplyvných peňazí tu ešte budú tieto výmysly chvíľu otravovať. Tu sa ukazuje nečakane avantgardná funkcia bulváru, špeciálne bulvárnych televízií, ktoré hrdo prebrali štafetu čechoslováctva. Televízia ako virtuálne médium je priam ideálna na prezentáciu takéhoto virtuálneho projektu. A treba uznať, že celé je to aj mimoriadne štýlové. Takto sa idea „spoločného štátu“ konečne dostala na čestné miesto, ktoré jej vždy patrilo, hneď vedľa teľaťa s dvomi hlavami, Onura so Šeherezádou a rozkladajúcich sa mŕtvol mafiánov.

ČECHIZÁCIA

Posledná poznámka je o presnosti. A mlčaní. Pri písaní mojich poznámok som predpokladal, že zásadné historické a politické fakty o čechoslovakizácii určite kvalitne predstavia ostatní prednášatelia, tak som si na záver nechal iba spresnenie pojmu s pár bočnými poznámkami. S obľubou citujem Konfuciove slová, že keď sa pomotajú slová, tak potom sa pomotajú pojmy, až sa z toho nakoniec domotá aj skutočnosť. Zaužívaný pojem „čechoslovakizmus“ na popísanie určitých historických procesov je síce správny a historicky korektný, v nami sledovanej súvislosti ho však považujem len za taktický pojem, aby sa ukryla podstata procesu, ktorý tu prebiehal od roku 1918 a ktorý treba presne pomenovať ako „čechizácia“. „Čechoslovakizmus“ sa dá použiť nanajvýš na popísanie prechodného stavu.

Ako jeden z najlepších dôkazov toho, že v tomto politickom priestore nikdy nešlo o Československo, ale vždy len o veľké Čechy a o čechizáciu, slúži proces „rozdelenia Československa“ v roku 1992 a Vladimír Mečiar. Ten sa nikdy netajil tým, že bol za spoločný štát, ale zdôrazňoval a tým smerom viedol aj rokovania, že za spravodlivý spoločný štát. Ani forma preňho nebola dôležitá. (Nehovorím teraz o ďalších členoch vyjednávacej komisie, z ktorých poniektorí chceli aj trochu viac.) Keď po dlhších politických oťukávaniach realistickejší českí politici zistili, že to myslí vážne, o takýto štát rýchle stratili záujem. Veľmi dobre si uvedomovali iluzórnosť akýchkoľvek snáh o spravodlivosť a rovnosť a teda reálne predpokladali neprestajné dohadovania a permanentnú krízu. Takýto štát môže fungovať len v represívnom či totalitnom režime, ktorý ale práve končil. Pretože nikdy nemôžeme predpokladať, ako sa bude uberať politický vývoj vo svete, takýto nestabilný štát pri veľkých politických zlomoch je vždy potenciálne nebezpečenstvo pre svojich obyvateľov. Voči svojim občanom sa takto zachovali maximálne seriózne. A keď si pritom odmyslíme tie ukradnuté miliardy, tak aj voči nám. Nakoniec, tento umelý štátik fatálne nezlyhal len v r. 1938, čo vtedy mohlo Slovensko dokonca stáť existenciu, ale aj privatizácia po roku 1989 mohla vyzerať trochu ináč, keby nebola prekrytá štátoprávnymi hádkami, ale robila sa v osobitnom kompaktnom celku.

Teraz jeden osobný zážitok, ako príklad toho, ako berú tzv. Československo samotní Česi, pokiaľ nie je vyložené české. Na vojenčine v roku 1976 v Žatci sme v „kultúrno-osvetovej“ miestnosti pozerali futbal. Boli majstrovstvá Európy a naše mužstvo, zložené takmer zo samých Slovákov, hralo vynikajúce zápasy s vtedy slávnymi Holanďanmi a potom s Nemcami o titul. Keď dali naši gól, slovenskí vojaci sa prirodzene tešili a kričali. Českí chlapci, ktorí fandili Holanďanom a Nemcom, však boli zozelenalí od zlosti, až to nakoniec vyústilo do sácania a pokrikovania na nás, aby sme boli ticho. Nenávisť vo vzduchu sa dala krájať. A to sme fandili, prosím, Československu. K ostrej bitke napokon nedošlo len preto, lebo sily boli prakticky vyrovnané a pozeral to tam s nami aj nejaký dôstojník. Podotýkam, že to neboli nijakí vyberaní českí nacionalisti, to bola typická štatistická vzorka, aká sa vtedy našla v každých kasárňach po celej republike. Teraz nás to už nemusí veľmi trápiť, no horšie je, že takto sa dodnes správajú aj niektorí Slováci, ktorí vyznávajú Československo, no druhú časť tejto entity doslova nenávidia. Nehovoriac už o slovenskom znaku, z ktorého je im na vracanie. A to, prosím, tento znak bol aj súčasťou „československého“ znaku, dokonca tam bol umiestnený, ako nás poučujú, na čestnom mieste. Ak by sa vám to zdalo nelogické, nepomôžete si, pretože toto nemá s logikou nič spoločné, to sú živočíšne stavy nenávisti, vyvolané dlhodobým prísnym vymývaním mozgov. Prísnym až po popravisko. Jednoduchšie to môžeme nazvať aj český nacionalizmus. Tam logika ani argumenty nepomáhajú, rovnako ako pri Pavlovovom psovi. Moje osobné skúsenosti sú dokonca také, že väčšina našich slovensky hovoriacich českých nacionalistov dobre pozná českú kultúru (presnejšie – pozná iba českú kultúru), no živého Čecha v živote nestretli. Nikdy nezabudnem, ako sa mi s červenými očami dušoval jeden majiteľ klubu, že on v živote nepozve hrať žiadnu slovenskú kapelu, pretože on je za „Československo“. Keď si v Bratislave pár fanatikov vymyslí pomník „československej štátnosti“, žeby tam mohlo byť niečo slovenské, to sa im ani neprisnije. A vlastne majú pravdu.

Takéto prejavy – a je ich veru dosť – nie sú nijakou záhadou, tu netreba nijakú psychoanalýzu či hĺbkové pátranie v záhyboch ľudskej duše. Je to výsledok dlhoročnej a premyslenej českej politiky. Od samého začiatku, od roku 1918 Česi uskutočňovali plánovitú asimiláciu slovenského národa a otvorene o tom hovorili. To nie je nijaká paranoia, ani konšpiračné teórie, o tom verejne hovorili ich najvyšší predstavitelia. A aby si k tomu dopriali aj prepych čistého svedomia, nezakryto nás zosmiešňovali a degradovali na zaostalých tupcov, aby takto svojej nečestnosti a veľmi často aj otvorenému zlodejstvu dali priam charitatívny charakter. A ešte nás učili, že je neslušné vôbec o tom rozprávať, čo veľa našich politikov vzorne dodržiava dodnes. No schovávanie hlavy do piesku ešte nikdy nikomu nepomohlo. Už je najvyšší čas začať o tom rozprávať, a úplne nepokryte. Aj o slovenskej Katyni rokov 1945 a 1948, keď sa slovenská inteligencia masovo zatvárala, vyháňala a vraždila. Svojim mlčaním môžeme iba opäť pomôcť privolať podobné výčiny na svetlo dejín. A keďže rozprávať treba presne, po roku 1948 už môžeme tieto výčiny pokojne nazvať genocídou. Vtedy totiž OSN prijalo zákon, kde sa definuje genocída. Ale nielen preto. Používať tento termín na medzivojnovú dobu nepokladám za celkom vhodné, pretože v tých časoch bolo takéto konanie všeobecne akceptované európskou verejnosťou, odchovanou na koloniálnych snahách veľmocí. A každý trpaslík sa im iba chcel priblížiť. Vtedy ešte neexistoval pochybný pojem politickej korektnosti, každý hovoril prirodzene o svojich záujmoch. Citlivosť a ohľaduplnosť k niektorým témam je vecou postupnej a pomalej kultivácie verejného priestoru. Preto dnes už takéto konanie musí byť otvorene pomenované a odsúdené, tak ako povedzme holokaust. A aby sme mohli takýmto snahám vzdorovať, nesmieme si robiť o nich žiadne ilúzie. Predovšetkým si treba uvedomiť silu českého nacionalizmu. Veď už to, ako v svojej kotline odolávajú stáročia nemeckej presile je obdivuhodné. Maďari napríklad, aj so svojimi operetnými spôsobmi, sa im zďaleka nevyrovnajú, hoci aj na nich si musíme dať dobrý pozor. Ale oni nemajú za sebou také masové vraždenie a vyháňanie svojich spoluobčanov (v tomto prípade sudetských Nemcov) z nacionalistickej nenávisti, ktoré išlo naprieč všetkým vrstvám českej spoločnosti. Že o tom nehovoria Česi, resp. veľmi málo, tomu rozumiem. Ale prečo o tom nehovoríme my? Najmä keď začnú oni alebo ich slovenská piata kolóna z taktických príčin hovoriť o slovenských previneniach, ktoré neboli ani zďaleka také veľké. V politike sú všetky ohľady falošné a hlavne škodlivé, najmä na niekoho, ktorý sa stále ešte nedokázal vzdať všetkých plánov na podmanenie Slovenska. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Benešova Československá strana národne socialistická nielen názvom silne pripomínala nemecký národný socializmus, ako o tom píše aj rakúsky konzervatívny autor Erik von Kuehnelt-Leddihn. Veď aj známe Memorandum o Slovensku zo 7. VII. 1946 je vyložene nacistický dokument o plánovanej genocíde. Nuž a po Benešovi nastúpili komunisti, ktorí síce o českom nacionalizme veľmi nehovorili, ale o to viac popravovali slovenských buržoáznych nacionalistov. A neskôr z otvorenej genocídy spravili genocídu plazivú. Jeden z tých, ktorí ju iniciatívne riadili z najvyššieho miesta, bol napríklad fanatický český nacionalista soudruh Antonín Novotný.

Na záver ešte spravím malý oblúk naspäť ku kultúre. Slovenská a česká kultúra sa môžu navzájom prirodzene obohacovať, ale výlučne len v tom prípade, ak zostanú samostatné a svojské. Aby takéto zostali, o to sa musia postarať výrazne aj politici. Predovšetkým naši, pretože Česi sa tak ľahko nevzdajú svojich snáh o pohltenie Slovenska. Musia to byť reálni politici, ktorým netreba neustále pripomínať Benešovu hrozivú vetu: „Naša poloha je nemeniteľná, takže aj naša politika je nemeniteľná.“ Takí, ktorí dobre vedia, že ak by tu mala byť nejaká nadštandardnosť, tak len nadštandardnosť v opatrnosti. A určite by mali vedieť to, čo vie každý zdravý sedliak, že spolupráca vždy, spoločné nikdy. Slovenská republika totiž nevznikla vďaka ČSR ako predstupňu – ona obidvakrát vznikla napriek ČSR. Stačí spomenúť tzv. Homolov puč, no a udalosti spred roka 1993 máme všetci ešte v čerstvej pamäti. Takže otázka nestojí tak, či chceme mať Slovensko alebo Československo – otázka stojí, či chceme mať Slovensko alebo iba Čechy. Už samotné toto podujatie treba považovať za signál dobrým smerom. 

Na záver už len toľko: vedomie povinnosti zachovať národ musíme mať všetci spoločne – predovšetkým voči našim otcom a deťom, ale aj voči umelecky a aristokraticky založeným Európanom a ostatným obyvateľom zemegule, ktorých tiež nechceme ochudobniť o jednu osobitnú tvár sveta.

Konferencia Panslovanskej únie, Slováci a ich národné bytie v Európe, Čechoslovakizácia,

Bratislava 11. júl 2011

Ján Litecký Šveda

 

LITERATÚRA:

[1]   ARISTOTELES: Politika, Nakladateľstvo Pravda, Bratislava 1988

[2]   BAUDELAIRE, Charles: Úvahy o některých současnících, Odeon, Praha 1968

[3]   BUCHAR, Robert: Revoluce 1989, Brána, Praha 2009

[4]   CINCÍK, Jozef: Hľadanie rodného štýlu, Matica slovenská, Martin 2009

[5]   ČULEN, Konštantín:Česi a Slováci v štátnych službách ČSR, Ivan Štelcer, Trenčín 1994

[6]   ĎURICA, Milan S.: Národná identita a jej historický profil v Slovenskej spoločnosti,

Lúč, Bratislava 2010

[7]   ĎURICA, Milan S.: T. G. Masaryk a jeho vzťah k Slovákom, Lúč, Bratislava 2007

[8]   ĎURICA, Milan S.: Vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi, Lúč, Bratislava 2008

[9]  GEHLEN, Arnold: Moral und Hypermoral, Klostermann Seminar, Frankfurt am Main

1969

[10]  HANUS, Ladislav: Pamäti svedka storočia, Lúč, Bratislava 2006

[11]  HÜBNER, Kurt: Das Nationale, Styria, Graz 1991

[12]  KUEHNELT-LEDDIHN, Erik von: Levicové smýšlení, Wolters Kluwer ČR, CEVRO Institut, Praha 2010

[13] LAMAČ, Miroslav: Maliari o sebe a svojom diele, SVKL, Bratislava 1964

[14]  LITECKÝ-ŠVEDA, Ján: Labyrint, hlavou o múr, Elenprint, Bratislava 2003

[15]  LITECKÝ-ŠVEDA, Ján: Oko uragánu, Gordion, Bratislava 2007

[16]  MACHOVCOVÁ, Markéta; MACHOVEC, Milan: Utopie blouznivců a sektářů, Nakl. ČSAV, Praha 1960

[17]  MEČIAR, Stanislav.: Na úvrati, Čas, Bratislava 1944

[18]  MEŠKO, Zoltan G.: Po stopách komunizmu a míľniky slovenskej krútňavy, SAP, Bratislava 2009

 [19]  MILJUKOV, P.N.: Národnost, její vznik a vývoj, Orbis, Praha 1930

[20]  NIETZSCHE, Friedrich: Nachgelassene fragmente 1880 – 1882 (KSA 9), dtv/de

Gruyter, München, Berlin, New York 1988

[21]  POLAKOVIČ, Štefan: Eseje o národe, Matica slovenská, Martin 1998

[22]  POLAKOVIČ, Štefan: K základom Slovenského štátu, Matica slovenská, Martin 1939

[23]  POLAKOVIČ, Štefan: Naše korene v základoch Európy, Matica slovenská,Martin 1994

[24]  RYCHLÍK, Jan: Češi a Slováci ve 20. století, AEP, Bratislava 1997

[25]  SCHMITT, Carl: Die geistesgeschichtliche Lage des heutigen Parlamentarismus,

Duncker & Humblot, Berlin 2010

[26]  SCHMITT, Carl: Pojem politična, CDK – OIKOYMENH, Brno – Praha 2007

[27]  SCHMITT, Carl: Römischer Katholizismus und politische Form, Klett – Cotta, Stuttgart

2008

[28]  SPENGLER, Oswald: Jahre der Entscheidung, Ares Verlag, Graz 2007

[29]  TERNON, Yves: Genocidy XX. Století, Themis, Praha 1997

[30]  VNUK, František: Slovensko v rokoch 1945 – 48, I. Diel: Volga sa vliala do Hrona,

Zahraničná Matica slovenská, Toronto – Svätý Jur 1994

[31]  VNUK, František: Slovensko v rokoch 1945 – 48, II. Diel: Vltava sa vliala do Váhu,

Zahraničná Matica slovenská, Toronto – Svätý Jur 1995

[32]  WILLMS, Bernard: Kritik und Politik, Frankfurt am Main 1973

 

Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo

náhodný výber článkov

Vplyv súčasných médií na prekrúcanie histórie

Odznelo na konferencii  k 170. výročiu vzniku Slovenských národných novín. 

Sme potomkami najstaršej európskej civilizácie

Rozsiahle územia starého kontinentu obýval od úsvitu dejín najväčší národ Európy, Slovania.

Východná Európa je zavalená nekvalitnými potravinami

Na problém s potravinami upozornilo ako prvé Slovensko. Testy preukázali, že sa na Slovensku predávajú nekvalitnejšie potraviny ako na západe.