Naftalínoví Čechoslováci

V tridsiatych rokoch 19. storočia sa Slovensko stalo obľúbenou českou výletnou destináciou. Česká duša deptaná fatálnou nemeckou prevahou a trpiaca pocitmi márnosti, našla na Slovensku pocit úľavy a vnútorného obrodenia. Český učiteľ Karel Kálal radil: „Jděte na Slovensko. Tu se vám jinak prsa dmou, tu pocítíte, jak je ten český svět veliký.“.

Český slovakofilský romantizmus však postupne slabol a začal ho vytláčať, čoraz agresívnejší, český nacionalizmus, ktorý postupne naberal znaky šovinizmu. Zámer presadiť češtinu ako spisovný jazyk aj pre Slovákov sa, ale ukázal nereálny. Nesúhlas Slovákov prijať češtinu ako svoj spisovný jazyk, českých nacionalistov značne podráždil. Karel Kálal v liste profesorovi Vlčkovi píše: „Kdyby jsme vyzradili cíl, jednotu spisovního jazyka, Slováci by odmítli, tak se mi zdá i vzájemnost.“. Zať Františka Palackého a predstaviteľ Staročeskej strany František Ladislav Rieger niekoľkokrát zdôraznil, že slovenská otázka je pre Čechov vybavenou záležitosťou. Známy je jeho výrok adresovaný Samuelovi Štefanovičovi: „Vy jste všeho tohto zlého na vině, proč jste se odtrhli od nás a přijali vaši kočištinu za řeč spisovnou.“

Tu si dovolím trochu odbočiť. Občas niektorí jednotlivci obviňujú Panslovanskú úniu, že odmietaním čechoslovakizmu sa spreneveruje slovanskej vzájomnosti. Ale priatelia, my sme v prvom rade slovenskí vlastenci a až potom panslávi. My pre cudziu slávu (a to ani pre slávu našich bratov) na úkor svojho národa a svojej vlasti nemienime nič podnikať. Čechoslovakizmus je chorou a našťastie už uschýnajúcou, vetvou na kmeni slovanskej lipy. Je to zhubný nádor na česko-slovenských vzťahoch. Odmietanie tejto ideológie ospravedlňujúcej snahy o českú asimiláciu slovenského národa nemá nič spoločné so  slovanskou vzájomnosťou.

Vývoj išiel ďalej. V roku 1883 žiak profesora Jana Gebauera (1839 – 1907) doktor Jiŕí Polívka (1858 – 1933) navrhol, aby sa v češtine namiesto dovtedy všeobecne užívaného termínu „jazyk staroslovenský“ začalo písať „jazyk staroslověnský“. Kultúrnopolitická koncepcia čechoslovakizmu, vychádzala z predstavy o existencii československého národa, ktorý mali tvoriť dve vetvy, a to „staršia“ vetva česká a „mladšia“ vetva slovenská. Ak by však bolo medzi Čechmi naďalej uznávané, že existoval staroslovenský jazyk, ktorý bol navyše aj liturgickým jazykom Slovenov nemohli byť Slováci (jednoznační potomkovia Slovenov) prezentovaní ako mladšia vetva a bolo by to presne naopak. Toto bolo pre českých nacionalistov (maskujúcich sa už ako čechoslovakisti) neprijateľné. Preto sa označenie „Slověn“ a „jazyk staroslověnský“ veľmi rýchlo medzi českými čechoslovakistami ujalo. Slovenskí lokaji neskôr toto označenie poslovenčili do podoby „Slovien“ a „starosloviensky“. Je zaujímavé, že toto nanajvýš nesprávne označenie ešte aj dnes používajú viacerí Slováci, ktorí sú sami o sebe presvedčení, že sú slovenskými vlastencami. To je ale výsledok dlhého obdobia čechoslovakizácie a z nej vyplývajúceho vymývania slovenských mozgov.

Tempus fugit a pantha rhei. Vypukla 1. svetová vojna a čechoslovakizmus sa stal ideológiou vymanenia Čechov a Slovákov z rakúskeho a maďarského područia. Už od počiatku však českí Čechoslováci nehrali so Slovákmi férovú hru a fixľovali. Keď si to situácia vyžadovala, nasľubovali Slovákom hory-doly, podľa hesla: „Nikto Vám nesplní to, čo Vám my sľúbime.“. Bez problémov v októbri roku 1915 podpísali Clevelandskú dohodu, v ktorej nám  sľúbili federatívne usporiadanie spoločného štátu. V máji 1918 to však už tak zrejmé nebolo a Clevelandská dohoda bola revidovaná Pittsburskou dohodou, podľa ktorej malo mať Slovensku už len akúsi autonómnu správu. Aj to sa však českým Čechoslovákom zdalo priveľa a preto jeden z spoluautorov Pittsburskej dohody T. G. Masaryk (otec: Nathan Redlich, matka: Theresia Kropatschek) krátko po jej podpísaní vyhlásil: „Než hlavní věcí je, že dokument té úmluvy je podvržený, je falsum…. Právnici poznajú pojem „mala fides“ (zlá viera). Za typický prejav zlej viery sa považuje také konanie, ak jedna zo strán dohody (zmluvy) už pri podpise nemieni dohodu (zmluvu) rešpektovať. Akýže to bol potom právny základ spoločného štátu? Mocnosti schválili vznik spoločného štátu s názvom Česko-Slovensko. To bol jednoznačný odkaz, že má ísť o duálny štát s federatívnym usporiadaním – čo napokon Masaryk s Benešom pri rokovaniach so zástupcami mocností vehementne sľubovali. Českí Čechoslováci, v kolaborácii so slovenskými lokajmi a využijúc aj kapitulantský postoj politicky slabých národne orientovaných slovenských politikov, zmenili v roku 1920 Česko-Slovensko na čechoslovácke Československo. Zároveň na ústavnej úrovni uzákonili existenciu jednotného „československého národa“ skladajúceho sa so „staršej“ českej a „mladšej“ slovenskej“ vetvy. Tu našla svoje plné uplatnenie (doktorom Polívkom) sfalšovaná história. Vymyslení „Slověni“ a vymyslená „staroslověnština“ nahradili reálnych Slovenov a ich jazyk staroslovenčinu. Takto bola ideológia čechoslovakizmu dokonaná a stala sa oficiálnou štátnou ideológiu čechoslováckeho štátu. Potom už len bolo potrebné doplniť falšovanie našej histórie tvrdením, že Veľká Morava bola prvým spoločným štátom Čechov a Slovákov a že Slováci, ktorých Maďari v 9. storočí z tohto zväzku násilím vytrhli, sa zásluhou tatíčka Masaryka (kult bolo treba predsa budovať), vrátili do náruče svojej matky spoločnej československej vlasti – tento blud vydržal aj po 2. svetovej vojne a pamätám sa na to, že ho (svojho času) vtĺkali do hlavy aj mne. Dozvedel som sa dokonca, že Svätopluk bol vraj českým panovníkom a verte, alebo nie ale aj to, že Gorazd bol českým biskupom. Neuveriteľné. Aký osud však čakal Slovensko v  náručí čechoslováckej vlasti? Ottův slovník obchodní to vyjadril celkom jednoznačne: „Slovensko bude naší koloniální zemí.“.

Ak si uvedomíme, že predstavitelia vládnucej českej politickej scény nedodržali ani jednu jedinú zásadnú dohodu zo Slovákmi (Clevelandská dohoda, Pittsburská dohoda, Košický vládny program, ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o československej (sic) federácii a ústavný zákon č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky) tak je zarážajúce, že ešte dnes sa na Slovensku nájde množstvo čechoslovácky naladených jednotlivcov a skupín, ktoré stále veria tejto naftalínovej ideológii z konca 19. a začiatku 20. storočia. V Bratislave postavili českému šovinistovi T. G. Masarykovi dokonca sochu, a to na Vajanského nábreží, pričom rozhľadení Slováci dobre vedia, že baťko Vajanský Masaryka z duše nenávidel, dokonca ho fyzicky napadol a zbil dáždnikom. Naftalínovým Čechoslovákom to však zrejme nevadí, oni stále veria v tatíčka Osloboditeľa a majú radi aj jeho žiaka, s boľševikmi kolaborujúceho E. Beneša.

Čechoslovácky naftalínový pach, často posilnený cesnakovým odérom, je cítiť pri každej príležitosti, keď sa má riešiť čokoľvek, čo by mohlo posilniť slovenské národné povedomie. V histórii nevzdelaní novinári, televízni moderátori, či politológovia, ale aj rôzni pseudohistorici sa smejú snahám o pozdvihnutie slovenského národného povedomia. Spochybňujú kráľa Svätopluka, a to napriek tomu, že viacerí skutočne renomovaní slovenskí historici, napríklad Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Prof. PhDr. Matúš Kučera, DrSc. a Prof. PhDr. Martin Homza, PhD. sa jednoznačne vyjadrili, že Svätopluk kráľom bol a tiež napriek tomu, že existuje aj dostatok dobových historických prameňov potvrdzujúcich tento fakt. Netreba však čítať len čechoslovácke historické diela, tam sa človek na túto tému nič objektívne a rozumné nedozvie. Naftalínoví Čechoslováci s radosťou a ostentatívne predkladajú verejnosti na obdiv svoju nevedomosť, ktorú prezentujú ako prejav svojej údajnej intelektuálnej nadradenosti. Zástancov slovenskej štátnosti nálepkujú ako nacionalistov (aj keď nemajú ani šajnu o skutočnom obsahu pojmu „nacionalizmus“ a usilovne si ho pletú so šovinizmom). Popierajú všetko, čo by mohlo preukázať, že Slováci sú autochtónnym národom, ktorý je svojim susedom rovnocenný. Za každú cenu sa nám snažia nasadiť psiu hlavu a namiesto serióznej diskusie používajú boľševické spôsoby difamácie a likvidácie svojich odporcov. Musím povedať, že je úsmevné, ak v rozhlasovej debate politológ povie, že sa slovenskí vlastenci snažia vytvárať „instantnú“ slovenskú históriu. Oni nevedia, že v 9. storočí bola staroslovenčina (nie staroslovienčina priatelia!) štvrtým liturgickým jazykom? Nevedia, že Sloveni (nie Slovieni) sa zaradili medzi štyri etniká sveta, ktoré na velebenie Pána používali vlastný jazyk v čase, keď Francúzi, Nemci, či Angličania – o Čechoch a Maďaroch ani neohovorím – ani len nesnívali, že by mali vlastný liturgický jazyk a Písmo v tomto jazyku? To nie je instantná história, to je historický fakt. Skutočne to nevedia? Sú naozaj takí hlúpi, alebo sa len tak robia? Hovorí sa, že hlúposť nie je trestná. V každom prípade je však škodlivá, najmä ak je z verejnoprávnych médií podávaná verejnosti ako duševná potrava. Nestráviteľné výlučky podhríba žlčového, či jedovaté výpotky z iných obdobných zdrojov by nemali len tak otravovať dušu slovenského človeka. A ak už trváme na slobode slova, tak aspoň vo verejnoprávnych médiách by slovo mali dostať aj slovenskí vlastenci a nielen naftalínoví Čechoslováci. Zodpovedné sú za to všetky politické strany, ktoré (v rámci svojej personálnej politiky) dosadzujú svojich nominantov na najdôležitejšie mediálne posty.

JUDr. Milan Janičina

Bratislava, júna 2014

 

Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo

náhodný výber článkov

Na Donovaloch pred štvrťstoročím

Slovenskí intelektuáli stáli na čele boja za slovenskú samostatnosť.

Položil život za Hlinku

Slovenská verejnosť ani netuší, ako prebiehal politický zápas u nás po vzniku Česko-Slovenska. Svoju rolu v ňom hrdinsky zohral aj Štefan Mikuš, roľník z Ratkoviec. Viac vo videodokumente.

Slovanský Panteón

V tomto článku som zhrnul zhruba v skratke to čo sa nám dochovalo o Slovanských bohoch ctených na celom území obývanom Slovanským etnikom. Sú to údaje pochádzajúce z historických, etnologických a etymologických zdrojov.