Budovanie štátu, ...

alebo  prečo hrad a prečo Svätopluk

Každý národ a štát musí mať svoje prirority. Vznik štátu (1993) bol  potvrdením identity štátotvorného národa Slovákov a následne štátnej suverenity, nezávislosti. Bol to iba začiatok, prvý krok budovania štátu. Pred každou vládou, nech sa striedajú v akomkoľvek poradí, stoja dva imperatívy: budovanie štátuobhajoba národnoštátnych záujmov Slovenskej republiky.

Súčasťou budovania štátu sa musí stať prirodzená výchova občanov k úcte k republike, aby sa prejavovala najmä vlastenectvom skutkov. Ak vyznávame, že štát je národný a spoločnosť je občianska, potom patrí k občianskym cnostiam starať sa o to, aby sa cieľavedome v slovenskej mládeži pestoval vzťah k slobodnej a demokratickej Slovenskej republike. V rodinách a aj v škole a celkom určite systematicky v spolkoch, združeniach aj v celej slovenskej spoločnosti. Slovensko prešlo na ceste k vyhláseniu nezávislosti, a to od Samovej ríše a Veľkomoravskej ríše cez Uhorské kráľovstvo, prvú Slovenskú republiku a Česko-Slovenskú republiku množstvom historických peripetií. Sedemnásť rokov žijeme v demokratickej Slovenskej republike, a to prináša aj nové nároky na budovanie štátu. Každý parlament a každá vláda Slovenskej republiky má povinnosť aj kvôli štátnej kontinuite, aktívne do tohto budovania prispieť. Do tohto úsilia celkom prirodzene patrí aj budovanie symboliky a symbolov.

Ako suverénny národ sme prvé kroky sme urobili, keď sme 17. júla 1992 prijali deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky a následne 1. septembra 1992 aj prvú demokratickú Ústavu Slovenskej republiky. Každá zo slovenských vlád sa pred občanmi prezentuje aj tým, ako si tieto dátumy váži a pripomína. Na budove starej Slovenskej národnej rady od roku 2007 pamätná tabuľa pripomína oba tieto, pre Slovákov historické dátumy. Budovať pamäť národa sa vypláca. Pripomína nám to esejista Alexander Matuška: Nič sa nastálo neudrží vo vedomí, v láske a úcte ľudí: taký je zákon života. Ale je aj iný zákon a ten znie, že národu nemožno žiť zo dňa na deň... Potrebujeme pamäti ako spojiva a mosta, ako podnetu a záväzku ako hĺbkovej perspektívy a chrbtovej kosti. Ako zázemia a podpalubia, bez ktorého sa ani loď s najskvelejšou palubou nedostane nikam.“  Preto je zodpovedné, ak po sebe nasledujúce demokraticky zvolené parlamenty a vlády zachovávajú zvykové práva aj kontinuitu a tradície.

Prvý predseda Národnej rady Slovenskej republiky Ivan Gašparovič preto na Deň Ústavy SR 1. septembra, ktorý je aj štátnym sviatkom, zaviedol tradíciu Dňa otvorených dverí v slovenskom parlamente. Rozhľadení predsedovia parlamentov, ktorí nastúpili po ňom, či už to bol Jozef Migaš alebo Pavol Hrušovský nadviazali na túto tradíciu a rozvíjali ju. Deň otvorených dverí v Národnej rade SR 1. septembra, keď si občania pripomínali prijatie nášho zákona zákonov sa pre občanov SR stal sviatkom a do Bratislavy vtedy prichádzali rodiny z celého Slovenska, starí rodičia aj rodičia s deťmi, aby im ukázali miesto, kde sa prijímajú zákony našej vlasti. Takto verejne prejavovali úctu k predkom a odkazu bernolákovcov a štúrovcov v zápase za štátnu nezávislosť, ale aj úctu k novej ústave. Odrazu sa tu zjavil nový predseda Národnej rady SR Richard Sulík a bezdôvodne si vlastným samozvaným vyhlásením dovolil zmeniť zaužívanú tradíciu: presunul Deň otvorených dverí pre občanov Slovenska na 17. novembra! Každý z nás rešpektuje, že sa 17. november stal štátnym sviatkom, no miesto jeho osláv a pripomienky patrí na Námestie SNP, kde sa odohrávali masové manifestácie roku 1989. Nikto, kto príde na post predsedu NR SR nemá právo mýliť slovenských občanov a začínať „takzvanú novú tradíciu“ od seba samého! Tradícia je putom pre životaschopných, buduje sa viac rokov, je to istá vnútorná dohoda, že spoločne niečo významné uctievame. Predseda Národnej rady SR nie zosobnením štátu, je iba prvý medzi rovnými. Človek, ktorý ako nový nastupuje do ústavnej pozície si nemôže myslieť, že práve ním sa začínajú moderné slovenské dejiny! Jeho štátnická veľkosť sa práve naopak prejaví tým, že rešpektuje kontinuitu už zavedených tradícií. Takto potom Deň otvorených dverí v Prezidentskom paláci, ktorý na zaviedol Rudolf Schuster na 15. júna, jeho nástupca, prezident SR Ivan Gašparovič rešpektoval ako daný úzus a zavedenú tradíciu: rešpektoval vlajkoslávu pred palácom, ceremónie s nástupom vojakov v historických hurbanovských uniformách  pri príchode vzácnych zahraničných hostí aj trubačov i výmenu a slávnostné striedanie stráží.

Osobitnou súčasťou budovania národnej tradície je tvorba symbolov. Bývalý prezident ČSSR Antonín Novotný, celou politickou autoritou prvého tajomníka aj prezidenta bránil tomu, aby vedenie Slovenskej národnej rady v rokoch 1958-1968 podporovalo rekonštrukciu Bratislavského hradu. Ako presvedčený český šovinista presadzoval názor, že v ČSR jeden hrad stačí: „V Prahe máme Hradčany, preto nebudeme v Bratislavský hrad ako symbol feudalizmu za peniaze pracujúcich opravovať!“. Aktivity za rekonštrukciu hradu Novotný považoval dokonca za prejav zvyškového buržoázneho nacionalizmu, ktorý Slánsky a Gottwald exemplárne potrestali v politických procesoch v 50-tych rokoch obesením Clementisa a väznením Horvátha, Novomeského, Husáka a ďalších. V línii stalinského Novotného dnes pokračuje Marína Zavacká, ktorá doslova špicľuje po zvyškoch takého nacionalizmu na Slovensku v 21. storočí.

Každý suverénny národ a občania štátu majú právo pestovať vlastenectvo a pozitívny vzťah k republike. Súčasťou tohto procesu je pestovanie úcty k štátnym symbolom: k štátnemu znaku, k štátnej vlajke, k ústave a k pečati. Ale širšie sa takýmito symbolmi stávajú aj posvätné historické miesta, ktoré každý národ uctieva: my Slováci si takto vážime Devín, Bradlo, Bratislavský hrad, Nitru ako centrum Nitrianskeho kniežatstva, Bratislavu a Trnavu ako centrá pôsobenia bernolákovcov, Hanisku, kde sa odohralo Sedliacke povstanie (1831), Myjavu ako centrum vzniku Slovenskej národnej rady (1848), Banskú Bystricu ako centrum Povstania (1944), Dukliansky priesmyk, ale širšie aj Mariánsku horu v Levoči... Keďže archeológovia Belo Polla, prof. Tatiana Štefanovičová na Bratislavskom hrade vykopali jedinečné dôkazy o veľkomoravskom hradisku a trojloďový chrám ako centrum cirkevného života, bol to dobrý podporný dôvod na obnovu hradu. Myšlienka obnoviť Bratislavský hrad vznikla v hlavách architekta Dušana Jurkoviča a Janka Alexyho už po prvej svetovej vojne. Národný umelec Janko Alexy jej zostal verný aj po druhej svetovej vojne: dokázal získať podporu Povereníctva školstva a osvety a potom aj vedenia Krajského národného výboru V, aby v roku 1953 preskúmal zrúcaninu hradného paláca. Katedra vývoja architektúry na čele s Alfrédom Pifflom v roku 1954 urobila sondážne práce v južnom trakte hradu.

Keďže archeológovia Belo Polla, prof. Tatiana Štefanovičová (od 15.9.1958) na Bratislavskom hrade vykopali jedinečné dôkazy o veľkomoravskom hradisku a trojloďový chrám ako centrum cirkevného života, bol to dobrý podporný dôvod na obnovu hradu. Objavný dôkaz, že Bratislavský hrad stojí na veľkom hradisku z čias veľkomoravskej ríše, významne pomohol národnému umelcovi Jankovi Alexymu, ale aj architektom Alfredovi Pifflovi, Dušanovi Martinčekovi a Eugenovi Kramárovi, aby s disidentskou podporou vtedajších predsedov Slovenskej národnej rady, dokázali vzkriesiť hrad z trosiek ruiny. Od roku 1962 sa mala rekonštrukcia ukončiť za 10 rokov. Pravda politický odmäk urýchlil jeho rekonštrukciu na symbol slobody a demokracie roku 1968, keď ho architekti, stavbári a umelci odovzdali do rúk predsedu Slovenskej národnej rady Ondreja Klokoča. Na Bratislavskom hrade sa na výročie Martinskej deklarácie (30. októbra 1968) podpísal aj Zákon o česko-slovenskej federácii, čo dosvedčujú zasadené lipy.

Bratislavský hrad síce postavili z ruín, ale vyžadoval si opakované opravy stavbárov. Predsa len rekonštrukčné práce sa z pôvodných desiatich skrátili o štyri roky, a to sa odrazilo na kvalite prác. Už riaditeľ Slovenského národného múzea Ladislav Šášky, ale najmä vytrvalý Andrej Fiala, ale aj mladí architekti Ivan Masár a Cyril Bouda sa dlhodobo zapodievali prípravou na dokonalú rekonštrukciu Bratislavského hradu. Naliehavú výzvu na potrebu obnovy Hradu vyslal generálny riaditeľ Slovenského národného múzea prof. Matúš Kučera (1999–2002). Prizvaní statici mu v odbornom posudku potvrdili obrovské škáry na Korunovačnej veži a ďalšie vážne statické aj stavebné nedostatky.

Výrazne potrebu rekonštrukcie Bratislavského hradu urýchlila skvelá politická príležitosť, ktorou bolo prijatie Ústavy SR (1992) aj vyhlásenie nezávislej Slovenskej republiky 1. januára 1993. Dôrazne to pripomenul február 2005, keď dvaja najmocnejší štátnici sveta George Bush a Vladimír Putin ohlásili summit v Bratislave. Práve tento vrcholový summit ukázal, že ako mladá republika skrátka nemáme na usporiadanie takejto významnej medzinárodnej udalosti vhodný priestor. Narýchlo sa začalo upravovať niekoľko miestností Bratislavského hradu na rokovanie a podpis dokumentu. Potvrdili sme opäť povesť večných provizoristov. Summit sa skončil a oprava Hradu padla do zabudnutia.

Výzvu na dôslednú obnovu Bratislavského hradu zdvihol a prijal však nový predseda Národnej rady SR Pavol Paška (2006), lebo pochopil, že nová demokratická Slovenská republika potrebuje Bratislavský hrad nielen ako reprezentačný priestor na prezentáciu slovenských národných expozícií, obrazov a múzejných zbierok, aby to bola v tom pravom slova zmysle prvá národná kultúrna pamiatka v štáte, ale že na Bratislavskom hrade sa odovzdávajú aj najvyššie štátne vyznamenania slovenským osobnostiam, že sa tu slávi Deň Ústavy, ale najmä, že to bude aj reprezentatívne sídlo dvoch najvyšších ústavných činiteľov – prezidenta SR a predsedu slovenského parlamentu. Preto najmä v rokoch 2006 –2010 získal hrad celkom nový dynamizmus obnovy, jeho rekonštrukcia sa stala vecou národnej cti a jeho vzhľad aj vecou prestíže slovenskej politickej reprezentácie. Keď hrad 1. septembra 2009 vymaľovaný do biela a s obrovským ohňostrojom privítala celá slovenská verejnosť, každému bolo jasné, že sa tu stretávame s celkom novým prístupom parlamentu aj vlády k budovaniu symbolov nového štátu. Zrekonštruovaný hrad si pýtal aj nový obsah. Preto sa poprední odborníci z Kongresu slovenskej inteligencie (KSI) stretli v parlamente s Pavlom Paškom a interpelovali ho, aby sa opravený Hrad naplnil aj zodpovedjúcim obsahom. Plejáda vedcov, múzejníkov, galeristov, historikov a umelcov pripravila zasvätené štúdie a návrhy ako hrad naplniť obsahom, ktorý by budoval národné sebavedomie Slovákov a stal sa pútnickym miestom, kam naši ľudia aj politici s hrdosťou môžu priviesť akúkoľvek návštevu zo sveta. V tomto ohľade ateliér architektov Ivana Masára a Cyrila Boudu tieto návrhy spracoval a preniesol ich do jednotlivých miestností a poschodí. Vykonal spolu s realizátormi z Váhostavu skutočne jedinečné, zrelé majstrovské dielo obnovy. Už dnes sa môžeme tešiť ako bude na druhom poschodí vyzerať prezidentské krídlo zariadené v štýle cisárovnej Márie Terézie, kde bude slovenský prezident v reprezentačných priestoroch prijímať vzácne návštevy pomazaných hláv a prezidentov z Európy a zo sveta. Už dnes je otvorená výstava Ars liturgica na prízemí, kde sa prezentujú najkrajšie monštrancie a cirkevné artefakty z celého Slovenska. Očakávame otvorenie reprezentačnej galérie na prvom poschodí, kde bude vystavené slovenské gotické a renesančné umenie. Tešíme sa na expózíciu slovenských dejín Slovensko a Slováci na treťom poschodí, ktorá bude poznávacím tunelom, cez ktorý bude možno previesť návštevníkov z cudziny, aby spoznali a pochopili v akej historickej krajine a u akého starého európskeho národa sa nachádza.

Po skončení prvej časti obnovy, legitímne zvolený slovenský parlament a legitímne zvolená vláda SR Roberta Fica po zrelej úvahe a po vedeckých oponentúrach, pristúpila k dotvoreniu čestného nádvoria Bratislavského hradu. Nič v tom prístupe nebolo voluntaristické ani svojvoľné. Parlament má k dispozícií odborné posudky prof. Matúša Kučeru, oponentúry prebiehali aj v Slovenskom národnom múzeu, Slovenský historický ústav Matice slovenskej usporiadal 19. mája 2010 na pôde Národnej rady SR pod záštitou predsedu Pavla Pašku vedecké sympózium nazvané Svätopluk v slovenských dejinách. Zúčastnili sa na ňom poprední slovenskí historici, odborníci na stredovek, ale aj literárni vedci, archeológovia, odborníci na dejiny umenia. Hlavné referáty predniesli prof. Richard Marsina, prof. Matúš Kučera, prof. Eva Fodinálová, PhDr. Anton Hrnko, PhDr. Ján Bobák a v diskusii mnohí ďalší špecialisti PhDr. Titus Kolník, prof. Július Bartl. Súčasťou tejto dobre pripravenej diskusie, bolo aj vydanie knihy prof. Matúša Kučeru Kráľ Svätopluk, ktorú vydala Matica slovenská (2010), a ktorú do života uvádzali prof. Ján Lukačka a doc. Martin Homza. Autor v nej vysvetlil a vedecky obhájil všetky dôležité otázky jeho života, otázku vzťahu lotrinského dvojkríža a byzantského dvojkríža, otázku vypovedania Medotových žiakov, ktoré sa mylne pripisuje Svätoplukovi, ale bolo dielom Vichinga. Dokázal aj jasnú latinskú vieroučnú prozápadnú orientáciu kráľa Svätopluka, čo požadoval aj pápež Štefan V. listom kráľovi Slovenov z roku 885. Napokon, veď Svätopluka v mladosti vychovávali na franskom dvore. Vzdelaní predstavitelia slovenskej inteligencie teda nič neponechali na náhodu, ale slovenská vedecká kominuta sa zhodla na tom, že je prirodzené a v záujme pestovania vlastenectva aj budovania vzťahu k novému štátu – k Slovenskej republike – osadiť na čestnom nádvorí Bratislavského hradu Jazdeckú sochu kráľa Svätopluka. To je práve onen konkrétny vlastenecky skutok, ktorý nahradzuje veľké reči, o tom, čo by sa malo vykonať, keby bola odvaha... Lebo najmä svätoplukovskú tradíciu od 11. storočia dodnes vníma slovenský národ ako tradíciu štátotvornú. A budovanie štátotvornej svätoplukovskej tradície je súčasťou budovania štátu. Osadenie Svätoplukovej sochy ako symbolu je spevnením slovenskej štátnosti. Opäť to nebol nijaký výstrelok, lebo sa roku 2013 blížime k oslave 20. výročia trvania Slovenskej republiky. Preto veríme, že na Bratislavský hrad v tomto roku zavítajú viaceré delegácie európskych politikov. Tak ako si Česká republika uctieva svätého Václava na Václavskom námestí v Prahe, ako si Maďarská republika uctieva svätého Štefana v Budapešti, tak majú aj Slováci ako štátotvorný národ právo uctievať si svojho prvého kráľa Svätopluka uznaného pápežmi Jánom VIII. a Štefanom V. na národnej kultúrnej pamiatke číslo jeden na Bratislavskom hrade. Veď ročne ju navštívi trištvrte milióna návštevníkov. Vyrastá to z logiky slovenských dejín. Deti a slovenská mládež majú právo stretnúť sa s umeleckou podobou svojho kráľa na dôstojnom prestížnom mieste. Teraz svieti náš Hrad svojou belobou doďaleka a je porovnateľný s krásou Hradčian aj Wawelu.

Preto je každá iniciatíva komisionálne posudzovať umiestnenie, umeleckej hodnoty sochy len prázdnym politickým gestom zlovôle novej nastupujúcej moci, najmä v národných dejinách neveľmi vzdelaného predsedu parlamentu Richarda Sulíka. Je to vlastne prejav žiarlivosti, že počas svojho účinkovania nikdy nijaký slovenský štátny symbol nepostavila, nenašla si prístup ani k uctievaniu cyrilometodskej tradície počas štátneho sviatku 5. júla na Devíne... Odporúčanie, prečo nie je na hrade súsošie sv. Cyrila a Metoda je znova iba výhovorka. Boli tu dve vlády osem rokov (1998–2006), ktoré súsošie sv. Cyrila a Metoda dávno mohli v Bratislave pred kostolom v Petržalke, kde kázal pápež Jána Pavel II. dávno osadiť! Neodvážili sa na Bratislavskom hrade postaviť ani súsošie bernolákovcom, ktorí tam v generálnom seminári za vlády cisára Jozefa II. študovali... Každý kto nemá ucelenú koncepciu budovania štátnosti, je vždy najmä PROTI. Ak v súčasnom parlamente sedia poslanci, ktorí celý svoj verejný život spojili s petíciami proti rozdeleniu bývalého Česko-Slovenska a s hlasovaním proti prijatiu demokratickej Ústavy SR aj proti vzniku novej demokratickej Slovenskej republiky, ich skutky sú logicky vždy – proti. Táto schizofrénia tejto politickej garnitúry sa vždy v rozhodujúcich historických okamihoch prejaví. Vzťah k štátu a k občanom sa prejavbuje v konkrétnych siutuáciách. Preto odpor vo soche Svätopluka je synonymom neúcty voči vlastnému štátu. Čakáme teda, ako sa nová politická moc prejaví: či vlastenecky, alebo barbarsky... Teda či v intenciách a v tradícii byzantínskeho obrazoborectva. Budovanie štátu, je jeho zveľaďovanie. Nie rúcanie symbolov!

Nech nová politická moc nebúra sochy, ale na Devíne postaví sochu kniežaťa Rastislava od akad. sochárky Ľudmily Cvengrošovej. Toho Rastislava, ktorý pozval oboch gréckych vierozvestcov na naše územie, kde stvorili nové písmo. Nech postavia na začiatku Pribinovej ulice v Bratislave sochu kniežaťa Pribinu. Iniciatíve sa medze nekladú. Stavajte, nebúrajte a nepremiestňujte sochy, čo je bratislavská špecialita!

Vždy sa nájde nejaký iniciatívny a zakomplexovaný Paholok, malý fistulou vykrikujúci škriatok (Pa)holčík, zamilovaný do cisárovnej Márie Terézie, ktorý sa silácky angažuje proti všetkému slovenskému a národnému. Je to len trápny obdivovateľ monarchie a pangermanizmu. Všetko čo je cudzie – to mu pekne hudie.  Vladimír Mináč k predhovore k skvelej Štúrovej knihe Starý a nový vek Slovákov napísal: „Ako prorok Izaiáš vyratúva a preklína Štúr naše biedy: Niet lepšieho prostriedku na pomaďarčenie Slovákov ako vymýšľanie potupných pomenovaní, pohŕdanie národom slovenským. A pretože ak sa všemožne budeme Slovákom vysmievať z ich reči, národa, kroja, zvykov, mravov a spôsobu života, sami Slováci sa začnú potupovať navzájom.“. Myslím si, že kto číta články a blogy dobre zaplatených protislovenských žoldnierov, musí sa skloniť pred  prorockou predvídavosťou akú roku 1841 prejavil geniálny Ľudovít Štúr.

Drahoslav Machala

Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo

náhodný výber článkov

Spojenci vedeli o holokauste, ale nekonali ...

Historik František Vnuk: Slováci zastavili deportácie, keď mali dôvod veriť, že sa so Židmi zaobchádza neľudsky

Matica zintenzívňuje spoluprácu so Slovákmi vo svete

Jedenásteho novembra 2015 prišlo do Martina 15 delegátov Slovákov zo sveta, aby spoločne s domácimi oživili činnosť Rady pre Slovákov žijúcich v zahraničí pri Matici slovenskej.

Sulík zaútočil na Merkelovú: S utečencami robíte ničivú a nezodpovednú politiku!

Sulík zaútočil na Merkelovú: S utečencami robíte ničivú a nezodpovednú politiku!