Komu prekáža Svätopluk?

V Slovenskom rozhlase 3. augusta 2010 odvysielali reláciu Kontakty o kráľovi Svätoplukovi, ktorú moderovala Lýdia Mrázová. Myšlienky, ktoré v nej profesor Matúš Kučera vyslovil, v tejto úvahe doplnil aj upravil a rozšíril.* * *

Hneď na začiatku by som chcel vysloviť veľké rozčarovanie a údiv nad tým, že najstaršie dejiny Slovákov, vlastne detstvo nášho národa, stalo sa predmetom politický motivovaných šarvátok. Na politickú objednávku sa slovenská história začala kádrovať! Je mi to ľúto, že namiesto súboja argumentov a polemiky, stojí vedecká komunita bokom, ba z toho čo sa deje, aj zo spôsobu akým sa to deje, je preľaknutá samotná slovenská verejnosť. Lebo zo žiadnych médií ani z televízie ani z rozhlasu som sa zatiaľ nedozvedel o tom, že som, zatiaľ ako jediný slovenský historik napísal monografiu Kráľ Svätopluk. Táto kniha mala byť predmetom diskusie. Ale na Slovensku sa zvolil rafinovanejší prístup: nik z historikov o nej nenapísal recenziu, nik o nej nereferuje, akoby neexistovala, odborníci ju nečítajú! Zato si našla stovky čitateľov medzi slovenskými ľuďmi. V tejto knihe som odpovedal na väčšinu otázok, ktoré sa v spore o sochu Svätopluka zjavili. Väčšinu tzv. problematických otázok som v nej dávno vyriešil (o slovenskom znaku, o takzvanom vyhnaní Metodovych žiakov, o jeho vzťahu k strýkovi Rastislavovi). Lenže neduh 21. storočia, keď ľudia nečítajú, zato bez poznania hojne píšu aj diskutujú k témam, o ktorých nič nevedia, táto bohorovnosť je prejavom veľkej nekultúrnosti. Mohli by sme sa prestať hádať o hlúpostiach, ktoré sú rozosiate po slovenských novinách, o pseudoproblémoch, ktoré sú dávno vyriešené.

Tak napríklad otázka: či bol Svätopluk kráľom? To je pseudoproblém. Je zjavné a jasné, v čase, keď žil, to bol mimoriadne mocný panovník. Vtedy totiž systém individuálnej korunovácie ako ju pozná neskorší stredovek neexistoval. O Svätoplukovi nikto nepochyboval, že je kráľ. Vieme, že Svätopluk vraj tú korunu nosil každý deň. Povedali aj napísali to kupci, ktorí prišli zo Záporožia, ktorí chodievali na jeho trhy, lebo sa obvykle konali v jeho meste každý mesiac tri dni. O tom, že Svätopluk je kráľ sa jasne vyslovila pápežská kúria, svedectvá o tom napísali doboví spisovatelia, ktorí písali letopisy. Do diskusie o Jazdeckej soche kráľa Svätopluka tento pseudoproblém umelo vnášajú neprajníci, ktorí chcú zasiať len pochybnosti. V tomto ohľade bol rex Nitriensis, keďže bol panovníkom samotného kniežatstva.. Kolega, historik Ľubo Havlík, ktorý nedávno zomrel, napísal o tom knihu. To je taká slovenská malosť, preľaknutosť, prílišná opatrnosť, že sa bojíme pomenovať veci ako reálne existovali.

Teraz k meritu veci. Chcem zdôrazniť, že nie je dôležité, čo sa v histórii udeje, ale to, čo zostáva vo vedomí a v hlavách ľudí ako vedomie o histórii. Dôležité je historické vedomie ľudí, lebo dejiny sú o ľuďoch a pre ľudí. Svätopluk je jediný z veľkomoravských panovníkov, ku ktorému vznikla obrovská európska tradícia: legendy o ňom nájdeme u Chorvátov, u Maďarov, u Čechov aj u Slovákov. Poznáme niekoľko archetypov tejto svätoplukovskej legendy. Na Slovensku je známa z 11. storočia, teda vznikla bezprostredne po jeho smrti. A táto svätoplukovská tradícia je tradíciou štátnosti. Ten najzávažnejší argument pochádza od pápeža Jána VIII. z júna 880, keď mu napísal z Ríma list, ktorý je známy ako bula Industriae Tuae. Začína sa slovami: „Milovanému synovi Svätoplukovi“. Rozhodujúce bolo, že pápež takto Veľkú Moravu prijal do sústavy európskych štátov. Uznal ju za samostatné kráľovstvo a štát, ktorý bol rovnocenný ostatným kresťanským dŕžavám a štátom aj panovníkom v Európe. Bol to ten prelomový moment, ktorý zo Svätopluka urobil štátnika. Slovenskí a moravskí ľudia si to uvedomovali, že Svätopluka hneď po smrti nazývali otcom štátnosti. Keď český kronikár Kosmas išiel spolu s biskupom na svoju kňažskú vysviacku do Ostrihomu, v 11. storočí na Nitriansku zapísal medzi Slovákmi prvú svätoplukovskú tradíciu. Zvláštne, že práve tá ľudová, ktorej Kosmas venoval síce najmenej miesta, práve tá je najzaujímavejšia. Podľa nej sa vraj Svätopluk sa stratil medzi svojím vojskom a odišiel do neznáma, aby sa vrátil vtedy, keď bude národu zle. Takže Svätopluk sa stal panovníkom, ktorého národ vo svojom vedomí urobil nesmrteľným. Odvtedy sa táto tradícia ťahá celými slovenskými dejinami. Ak by sme zo slovenských dejín vyhodili Svätopluka, keď nám nebude dosť dobrý Svätopluk, tak potom z dejín vyhoďme aj všetkých štúrovcov, ktorí na tejto tradícií postavili celé svoje dielo. Potom vyhoďme Hollého a jeho básnický epos Svätopluk, vyhoďme Suchoňovu operu Svätopluk, vyhoďme celú muzikálnu a literárnu tradíciu a dramatické diela o Svätoplukovi. Svätoplukovská tradícia je jediná kontinuitná historická tradícia Slovenska a Slovákov. Ak toto potlačíme a začneme sa hádať o hlúpostiach, napríklad kádrovať to, či má byť na Bratislavskom hrade Jazdecká soche Svätopluka, tak sme ako sebavedomý európsky národ skončili. Ak budeme všetko bulvarizovať, osobitne historické vedomie, tak nastane bieda kultúry, bieda historiografie a tým aj bieda národa. Až sem dospela takzvaná diskusia a vytváranie komisii. Sledujem to s hrôzou v novinách, v médiách, čudujem sa, že národu nesprostredkúvajú nijaké relevantné historické fakty, ucelené poznanie, preto o vlastnej histórii nič nevie, lebo slovenská publicistika nevie primeraným objavným spôsobom písať o vlastnej histórii. Pritom Slováci dovolia, aby takzvaní pisálkovia urážali jeho základnú štátnu tradíciu a zneužívali jeho najstaršiu históriu!

Teda: Svätopluk bol kráľom (rex), uvádza sa to na šiestich siedmich historických dokladoch. Všetky pramene sú v latinčine, ale našli sme na neho odkazy aj arabských alebo hebrejských textoch. Aj kniha Josipon to dokazuje. Kráľ sa označuje ako rex, ale terminológia nie je pevná, zato u Svätopluka to bolo jednoznačné. Z listín vieme aj o náznaku, že by Svätoplukovi mohol korunu venovať sám pápež. Lebo fakt, že Svätopluk dal svoje kráľovstvo pod ochranu stolice svätého Petra, dosvedčuje, že sa stal duchovným synom pápežskej kúrie, ktorá bola diplomatickým centrom vtedajšej Európy. To je najzávažnejší moment, ktorý oddeľuje Svätopluka od ostatných panovníkov Veľkej Moravy Mojmíra a Rastislava. Lebo pozdvihol štát na európsku úroveň, dal mu taký význam, ktorý mu pred ním nik nedal. Preto potom vznikla v slovenskom ľude významná svätoplukovská štátotvorná tradícia. A vedľa nej od 15. storočia vždy pevne stála cyrilo-metodská tradícia, tých dvoch Grékov, ktorí prišli na naše územie. A na území Slovenska, kde už 150 rokov fungovalo kresťanstvo, vytvorili duchovnú národnú tradíciu, ktorá sa ujala v chrámoch aj v literatúre. Bola veľmi tvorivá a bola vždy v zhode so svätoplukovskou štátotvornou tradíciou.

Prečo sa o Jazdeckej soche kráľa Svätopluka na Bratislavskom hrade toľko diskutuje a prečo je toľko jej odporcov? Na to je jednoduchá odpoveď: v Slovenskej republike žije jedna časť inteligencie, ktorá sa vedome postavila proti vzniku vlastného štátu, nechcela vznik nezávislej Slovenskej republiky. Iniciatívne podpisovala vyhlásenia aj petície, že je proti zániku ČeskoSlovenska (napr. v septembri 1991), aj proti vzniku Slovenskej republiky. Mnohí z tých, ktorí republiku nechceli, dnes sedeli aj sedia na vysokých štátnych pozíciách štátu, ktorý odmietali. Veď to je amorálne: ak som bol proti vzniku štátu, aká je to morálka sedieť na ministerskej stoličke štátu, ktorý som principiálne nechcel? A práve u týchto funkcionárov, ktorí nechceli Slovenskú republiku, nachádzajú podporu skupinky tzv. občianskych aktivistov, v preklade do zrozumiteľnej reči, skrytých odporcov nášho štátu. Sú to ľudia, pre ktorých slovo Slovensko a Slováci, aj štátny znak je na zvracanie, ako sa jeden (dnes dokonca poslanec), vyjadril. Preto ľudia z tohto prostredia vyvolali mediálnu kampaň, vypustili džina z fľaše a teraz si s tým nevedia rady, ako ho zase do tej fľaše natlačiť. Pani kolegyňa Marína Zavacká, kde chcete v učiť deti, mládež trochu citu a lásky k vlastnému národu a štátu? Alebo o to vy ako vedkyňa a publicistka vôbec nestojíte? Pre koho potom chcete písať vlastnú publicistiku? Pre seba?

Kladiem si otázku: kde a ako budeme vlastnú mládež vychovávať k národným dejinám a historickému povedomiu? Voľakedy Capmanella učil históriu tak, že kráčal po rímskej ceste a od sochy k soche a učil žiakov tak, že im na osudoch osobností zobrazených v sochách vykladal dobu a udalosti, ktoré s tými osobnosťami súviseli a naučil ich tak úcte k vlastným dejinám.

My ak chceme vykladať vlastné národné dejiny tak to máme robiť na Bratislavskom hrade. Lebo na starom keltskom a rímskom podloží, postavili naši predkovia veľký veľkomoravský hrad. Kolegyňa profesorka Tatiana Štefanovičová ho vykopala, ba nechala tam aj kus svojho života. Ten hrad bol kresťanský, a na ňom postavili trojrozmerný chrám, pritom sme žiaden taký obrovský z Veľkej Moravy, nikde inde nenašli. Hrad býval centrom, na ktorom sa formovali začiatky veľkomoravského štátu a štátnosti. Kde potom chcete inde hmatateľne ukazovať, že tu bol začiatok našej štátnosti, ku ktorej sa Slováci upierajú od svojich počiatkov, od 11. storočia? Čo vám to pani Zavacká, aký nacionalizmus, stále straší v hlave? Kto je tu na Slovensku nacionalista? Ten, kto je vlastenec, kto má rád svoj svoju krajinu – ten kto si ctí hroby svojich otcov, miluje predkov, svoju zem, tak to je nacionalista? To ma u našich politológov a propagandistov poburuje, lebo miešajú hrušky s jablkami a vedome vytvárajú obraz Slováka ako nacionalistu. Ako viete, nestal som sa členom onej komisie. Pritom som predpokladal, že ako historik tohto národa, ktorý sa po celý život zapodieva stredovekom, a ktorý napísal zatiaľ jedinú vedeckú knihu Kráľ Svätopluk, by som mal mať v demokratickom štáte mravný kredit, aby ma do takejto komisie odborníkov prizvali a zaujímali sa o môj názor vedca. Vyjadril by som len svoje odborné stanovisko!

Keď ma sekretariát predsedu NR SR Pavla Pašku pred úvahou o osadení sochy požiadal o odborné stanovisko, tak som nielenže navrhol nech sa opraví Bratislavský hrad, ale navrhol som aj, aby sa na čestnom nádvorí postavila Jazdecká socha kráľa Svätopluka! Zároveň som navrhol, aby sa na opravenom hrade umiestnila na treťom poschodí stála expozícia dejín Slovensko a Slováci. Aby na Bratislavskom hrade, kam prichádza ročne vyše pol milióna návštevníkov, každý mohol oboznámiť s tým v akej krajine sa nachádza a aký národ tu žije, aká je jeho história, a aké osobnosti jeho štát spravovali. Verím, že sa táto expozícia na Hrade bude inštalovať. Lebo, nedávno som čítal, tie zámery, aby sa zastavila obnova Hradu, aby sa zastavilo inštalovanie obrazov, zbierok a výstavných i muzeálnych artefaktov – tak to by bol nekultúrny hazard!

Možno niektorí vedia, že som bol niekoľko rokov generálnym riaditeľom Slovenského národného múzea (1999 - 2002), vtedy Bratislavský hrad patril práve Slovenskému národnému múzeu. Z tohto miesta zodpovedne vyhlasujem: Stál som pri vzniku Slovenskej republiky (1993). Musím, žiaľ vyhlásiť, že za tých dvadsať rokov tu nebola jediná vláda, ktorá by aspoň jedno svoje zasadnutie venovala kultúre, kultúrnym hodnotám, ochrane kultúrneho dedičstva. Ako riaditeľ som nechal statikov polepiť na Hrade Korunovačnú vežu papiermi, lebo by sa bola rozpadla, a z Hradu by sme čoskoro mali zrúcaninu. Rok čo rok sa škáry rozširovali. Nikdy som nebol členom Komunistickej strany, ani nie som členom nijakej politickej poprevratovej strany, ani teraz nie som členom nijakej strany. Musím však s plnou zodpovednosťou vyhlásiť, že ďakujem Ficovej vláde, že sa ujala zdevastovaného Bratislavského hradu a nádherne ho zrekonštruovala na skvelú dominantu nášho hlavného mesta! Preto si vyprosujem, aby dakto len tak hádzal špinu a blato hrad a osočoval s vedomým politickým podtextom celú rekonštrukciu Hradu! Mali by sme byť Ficovej vláde vďační! Som šťastný, že Hrad je obnovený, že jeho beloba žiari a svieti doďaleka. Je tam čo vidieť, nielen vonku, ale obnovujú sa aj sa zlatia vnútorné priestory. Pritom prebiehal aj archeologický výskum, keď Margita Musilová vykopala na Hrade keltský kniežací palác, sú tam počiatky našej štátnosti, ba inštalujú sa aj prvé umelecké expozície. Preto nerozumiem nenávistnej deštrukcii, ktorá priam srší z časti Bratislavskej inteligencie. Nemôžem ju označiť za slovenskú inteligenciu, lebo vedome koná proti vlastnému národu! Som nemilo prekvapený, ako si počína aj súčasný pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky! Pripomína mi to 50. roky, lebo stvoril komisiu a bojím sa, že sa dožijem, ako som už raz prežil, pohonu na slovenských buržoáznych nacionalistov. Lebo v tejto spoločnosti začína prekážať všetko, čo je trochu slovenské a národné. Táto tendencia je obludná! Po celý život píšem históriu slovenského národa, ale ak sa už kultúra stane predmetom politického vydierania, potom je to úbohosť.

Napokon je tu ešte jeden problém, keď sa kádruje sám autor Jazdeckej sochy – Ján Kulich. Poznám tohto umelca dávno a veľmi dobre. Na Slovensku máme možno aj sto sochárov, ale medzi nimi len dvaja-traja sú skutoční schopní umelci. Ostatní sú len takí urazení a zneuznaní nedoukovia, ktorí by ani také majstrovské dielo, za ktoré sa považuje jazdecká socha, vôbec nevedeli postaviť. Nuž Ján Kulich preto, lebo som v jeho ateliéri videl drevenú sošku Svätopluka, ktorú vystrúhal už ako štrnásťročný chlapec! Kulich sa touto témou zapodieva celoživotne, pre neho to nie je konjukturálna objednávka! Postava Svätopluka ho fascinovala, stále o nej premýšľal, nosil ju v hlave. A že bol predtým komunista? Tí boľševikobijci, prestaňte byť primitívne nenávistní... Rozkážte, aby z dejín aj zo svetových galérií z Paríža, New Yorku z Barcelony vyhodili Picassove obrazy, aj to bol komunista. Aj Hemingway bol antifašista a ľavičiar. Budete páliť na hranici Hemingwayove knihy? Politický profil umelca alebo človeka sa tu dáva dokopy s jeho dielom a pritom sa opľúvajú jeho umelecké výtvory. To je návrat do stredoveku! Nuž ja by som na adresu takýchto radikálov, aj toho básnika, čo píše do SME povedal... Čo keby som teraz ja vyletel na tých, čo organizujú umiestnenie sochy Masaryka v Bratislave? Veď Tomáš Garik Masaryk v roku 1926 osobne udelil najvyššie štátne vyznamenanie ČSR Rád Bieleho leva nikomu menšiemu ako Benitovi Mussollinimu. Tak čo budeme teraz kričať: „Zlý Masaryk!“ Lebo udelil najvyššie vyznamenanie zakladateľovi fašizmu v Európe. Prestaňte s týmto kádrovaním osobností. Politici prichádzajú a odchádzajú, kultúra je večná. Usilujme sa rešpektovať umelcovo videnie aj koncepciu a posudzovať sochu ako artefakt slovenskej kultúry, jej umelecké hodnoty.

Odporúčam tým, ktorí sa chcú dovzdelať, že som v knihe Kráľ Svätopluk po prvý raz vysvetlil vzťah lotrinského a veľkomoravského dvojkríža. Pôvodne je dvojkríž štátnym symbolom Byzantskej ríše medzi 6. – 8. storočím. Vynikajúco to zdôvodnil (nie heraldik Vrteľ, ktorý bude v komisii), ale archeológ Titus Kolník, ktorý má o tom zasvätenú vedeckú štúdiu v Histrickom zborníku 1999 č. 9. Ja som v knihe Kráľ Svätopluk napísal, prečo sa v Lotrinskú stal dvojkríž symbolickým znakom štátu. Arnulf totiž pozval Svätopluka na krst svojho ľavobočka. Svätopluk tomu ľavobočkovi dal nielen meno, ale aj znak, ktorým sa Nitriansko hrdilo. Bol to dvojkríž, teda symbol utrpenia a spásy. Ale archeológovia žiaden znak, ktorý by sa používal na Veľkej Morave nevykopali. Preto je priam bohorúhavé vyhlásiť znak na štíte sochy za nejaký gardistický znak. To je umelcova licencia poetika...aby dvojkríž, ktorý je symbolom byzantským na štíte naznačil. Heraldika v 9. storočí nefungovala. Preto je smiešne, ak náš pán heraldik Ladislav Vrteľ vykrikuje, že je to gardistický znak...Heraldické obdobie sa začína v 14. -15. storočí. V Svätoplukových časoch býval znak na štíte preto, aby sa bojovníci poznali, kto za koho bojuje. Nepleťte si to páni heraldici, heraldika nie je politická veda!

Napokon je tu otázka legiend, ktoré vznikajú. Nikdy nevieme na základe čoho legenda vznikne. To si len niektorí naivní ľudia myslia, že budú veční a okolo nich sa mediálnym humbukom vytvorí legenda. Nikdy nevieme cesty ako a kedy z historického faktu vznikne legenda. Niekedy to nemusí byť historicky overený fakt. Môže to byť fabula a vznikne legenda, ktorá pretrvá a prežije. Dôležité je, či má nositeľa a v tomto prípade jej nositeľom bol slovenský národ. Pri svätoplukovskej legende je rozhodujúce, že ak by nebola mala nositeľa, nepretrvala by tie stáročia od 11. storočia do 21. storočia. Keď sa uvádza Suchoňova národná opera Svätopluk, tak je to národný sviatok. Prosím priatelia, nezabúdajme na to, že nielen my, čo tu žijeme sme veľkí. Aj tí čo prídu po nás sa budú pýtať akú krajinu a najmä akú kultúru sme našim potomkom zanechali. Preto je dôležitá Jazdecká socha kráľa Svätopluka na Bratislavskom hrade. Ona je odkazom pre našich potomkov. Ale ako vidno: každá socha, ktorá sa v Bratislave umiestni má svoje osudy, okolo takmer každej sa zdvihne nejaký politický pokrik. To už je taký slovenský folklór, ale keby to nebolo smiešne, bolo by to na zaplakanie, lebo to svedčí o našej nekultúrnosti a primitivizme, ak kádrujeme sochy. Francúzi najskôr neprijali Eiffelovu vežu, dnes si bez toho symbolu nevieme Paríž ani predstaviť. Máme tisíc iných problémov. Odstraňovať alebo premiestňovať Jazdeckú sochu kráľa Svätopluka z čestného nádvoria Bratislavského hradu je len zástupná politická manipulácia na odpútanie pozornosti od vážnych ekonomických problémov, ktoré treba na Slovensku riešiť. Bolo by to obyčajné barbarstvo a obrazoborectvo v 21. storočí!

Dr. h .c. Prof. PhDr. Matúš KUČERA DrSc.

Prílohy:

1.      Odborný posudok, argumenty a dôvody osadenia Jazdeckej sochy kráľa Svätopluka na Bratislavskom hrade.

2.      Diskusia (v STV) o Svätoplukovi.

ODBORNÝ POSDUDOK, ARGUMENTY A DÔVODY

OSADENIA JAZDECKEJ SOCHY KRÁĽA SVÄTOPLUKA NA BRATISLAVSKOM HRADE

Všetci Slováci, aj občania Slovenskej republiky, ktorí žijeme v priestore na strednom Dunaji vieme, že prirodzenou a zároveň jedinečnou dominantou Bratislavy je Bratislavský hrad. Každý, kto Bratislavu navštívi pociťuje potrebu vyjsť na Hrad a pozerať si okolie, ktoré ho obopína a pokúsi sa predstaviť si ako žili naši slovenskí predkovia poznačili svoje hlavné mesto. Hrad leží na strategickom mieste nad Dunajom, kde sa končí oblúk Karpát. Nie je náhodné, že Bratislavský hrad navštívi ročne takmer milión návštevníkov zo Slovenska aj zo zahraničia. Z toho takmer polovica sú zahraniční turisti. Na mieste dnešného Hradu si svoje pevnosti, hrádky a hrady stavali aj Kelti aj Germáni a, samozrejme, aj Slovania. Existuje tu doložená aj poznateľná kontinuita. Je to priestor, ktorým kráčali slovenské dejiny, a každý, kto má ochotu ich spoznávať, nemôže Bratislavský hrad vynechať.

Od roku 1993, za pätnásť ročnej existencie Slovenskej republiky, sme žiaľ, nevyužili všetky skvelé vykopávky, historické doklady o Bratislave, aby sme ich sprístupnili a vystavili občanom nášho mladého štátu, ale aj zahraničným návštevníkom. Teraz tu konečne takáto príležitosť existuje, aby sme prezentovali všetky objavy a doklady o historickom priestore, v ktorom sme žili odjakživa. Treba to urobiť umeleckými prostriedkami, ktoré pôsobia účinne aj efektívne. Tento proces sa nazýva zhmotňovanie histórie. Starý Campanella, ak chcel žiakov naučiť dejiny, kráčal od sochy k soche, pri každej sa zastavil a robil historický výklad toho ktorého obdobia a zaraďoval doň aj panovníkov. Považujem preto za prezieravé, prirodzené a rozumné, aby sa pri vstupe do Bratislavského hradu na jeho nádvorie centrálne obrátená smerom na juh k toku Dunaja objavila JAZDECKÁ SOCHA KRÁĽA SVÄTOPLUKA. Táto dominanta veľkého muža, slovenského panovníka sa priam na toto miesto pýta, lebo v umeleckých podobách stvárnili vlastných vojvodcov a panovníkov Maďari – svätého Štefana ako Česi svätého Václava. Kráľ Svätopluk je nespochybniteľne spojený s dejinami Bratislavského hradu a s osudmi starých Slovákov. Je to panovník, ktorého skutky poznal celá vtedajšia stredoveká Európa. Letopisci toto územie nazývali REGNUM ZVENTIBALDISVÄTOPLUKOVO KRÁĽOVSTVO. V Svätoplukovom kráľovstve boli dve dominanty: Nitra a Bratislava. Pravda, práve Bratislava bola najvýznamnejším strategickým miestom vtedajšieho Slovenska, lebo chránila veľký priechod cez Dunaj. Aby stredoveký panovník udržal obranu na rieke Dunaj – musel vyvinúť nadľudské úsilie a musel to byť a schopný stratég. Veď pri Bratislave sa križovali dve strategické európske magistrály: Podunajská magistrála, pozdĺž brehov Dunaja, ktorú pevnými kamennými cestami vybudovali Rímania a druhá, ktorá viedla od Stredozemného mora k Baltickému moru, a nazývame ju Jantárová cesta alebo Jantárová magistrála.

 Práve toto strategické postavenie Bratislavy vynikajúco využil panovník BRASLAV, po ktorom aj Bratislava dostala meno. Poznáme prvý slovanský názov Bratislavy, ktorý sa dochoval: BREZALAUSPURC – BRASLAVOV BURGUS, teda BRASLAVOVO MESTO. Braslav na Bratislavskom hrade zriadil veľkú pevnosť, postavil na tú dobu obrovský obranný val vo výške dva a pol metra s dubovou konštrukciou, val vyplnil zeminou a z vonkajšej strany val vymuroval kameňmi: dokonca tam osadil murované brány. Braslav v tejto pevnosti postavil aj KNIEŽACÍ PALÁC. Tieto atribúty sa stali dominantami nového etnika, ktoré po Keltoch a Rimanoch, obsadilo Bratislavu. Boli to Slovania, ako pomocný termín na ich odlíšenie budeme používať aj termín starí Slováci. S našimi predkami, starými Slovákmi je spojená nová história Bratislavského hradu z 8. a v 9. storočia Tento úsek dejín sme dlho nepoznali, hoci historik Franko Víťazoslov Sasinek v 19. storočí povedal, že v Bratislave musel stáť veľkomoravský hrad, ale súčasní historici o jeho výroku skôr pochybovali.

V 60-tych rokoch 20. storočia prišli na historické miesto Bratislavského hradu slovenskí archeológovia, ktorí prevratnými objavmi posunuli naše poznanie o slovenských stredovekých dejinách. Pri prestavbe a oprave Bratislavského hradu mala šťastnú ruku kolegyňa, archeologička, PROF. TÁŇA ŠTEFANOVIČOVÁ spoločne s architektom ANDREJOM FIALOM, lebo objavili pre Slovákov tento hotový zázrak. Vykopali a presne datovali nielen spomínaný val a vstupné kamenné brány, ale aj kniežací palác z 9. storočia. Palác zdokumentovali a dokázali, že knieža Braslav bol aj kresťan, lebo v blízkosti kniežacieho paláca nechal postaviť obrovskú trojloďovú baziliku. To je najväčší kostol aký slovenská archeológia z veľkomoravských kostolov odokryla! Preto tvrdíme, že musel mať aj osobitné postavenie. Práve toto strategické miesto na Bratislavskom hrade jedinečne využil Svätopluk, ktorý spravoval celé územie Slovenska. Svätopluk bol veľký vojvodca a významný európsky vládca, lebo ho poznala celá vtedajšia vzdelaná Európa.

PRÁVE BRATISLAVA A BRATISLAVSKÝ HRAD MALI VO SVÄTOPLUKOVEJ POLITIKE STRATEGICKÉ POSTAVENIE! Letopisy Franskej ríše spísané vo Fulde dokladajú, že v čase, keď sa Svätopluk rozhodol dobývať Východnú marku od Viedenského lesa až po rieku Drávu, tak sa za významné miesto vybral Bratislavskú bránu. Práve v tomto období (roky 883-884) pri Bratislave zhromažďoval velikánske počtom obrovské vojsko, ktoré cez niektorú z plytčín rozlievajúceho sa Dunaja rieku prekročilo. Franskí zvedovia tvrdili, že Svätoplukovo vojsko tade prechádzalo od svitu do mrku. Vtedy Svätopluk ovládol priestor na pravej strane Dunaja od Viedne a celé dnešné západné Maďarsko až po rieku Drávu. V časoch panovania kráľa Svätopluka hrala Bratislava a osobitne Bratislavský hrad významnú strategickú úlohu. Dokonca aj vtedy, keď sa Franská ríša rozhodovala viesť vojnu proti Veľkej Morave, vždy vyčleňovala z franského vojska jeden osobitný pluk, ktorý útočil priamo na Bratislavu a na Slovensko. Takže tu máme z historických prameňov priamy dôkaz, že Bratislavský hrad bol v čase panovania Svätopluka strategickou pevnosťou spojenou s vládnutím kráľa Svätopluka.

Ak sledujeme logiku histórie, tak z nej vyplýva, že práve BRATISLAVSKÝ HRAD JE TO JEDINEČNÉ AJ VÝNIMOČNÉ MIESTO, kde treba viditeľne a v majstrovskom umeleckom prevedení umiestniť JAZDECKÚ SOCHU KRÁĽA SVÄTOPLUKA. Tým, že na Bratislavskom hrade osadíme Jazdeckú sochu, zdôrazníme, že celý priestor Bratislavskej brány, Dunaja a Karpát je spojený s vládou kráľa Svätopluka. Dokazuje to vykopaná pravda prof. Táne Štefanovičovej. Ak daktorí z vojvodov našich predkov chceli zdôrazniť, že ich synovia majú predpoklady stať sa úspešnými panovníkmi, tak im dávali meno Svätopluk. Zachovalo sa to dodnes, že aj súčasným synom a vnukom dávame toto meno. Svätopluk viedol „sväté vojsko“ a šíril tak dobrú zvesť o statočnosti starých Slovákov.

Dejiny našich predkov – starých Slovákov si zaslúžia úctu a pozornosť najmä pri rozvíjaní tradície v novom štáte, v Slovenskej republike. Ide o to, aby sme ich v umeleckej podobe prezentovali Európe a svetu. Práve obdobím Veľkej Moravy sa začínajú naše národné aj štátne dejiny. Pravda, Jazdeckú sochu kráľa Svätopluka nejdeme stavať pre zahraničných turistov, ktorí sem prichádzajú, ale staviame si predovšetkým Slováci sami kvôli sebe! Aby Slovák, ktorý príde na Bratislavský hrad so svojimi deťmi alebo vnúčatami mohol prejaviť aj kus poctivého patriotizmu, že aj my, Slováci sme mali veľkého kráľa, ktorý formoval a v rozhodujúcej miere ovplyvňoval dejiny Európy. Žiaľ, mnohé artefakty, ktoré archeológovia vykopali, zostali v depozitoch. Tento stav treba radikálne zmeniť vykopanú pravdu treba vystaviť a prezentovať.

Preto som ešte na poste generálneho riaditeľa Slovenského národného múzea roku 2002 prišiel s návrhom realizovať Stálu expozíciu na Bratislavskom hrade pod názvom SLOVENSKO A SLOVÁCI. Aby sa počas rekonštrukcie Bratislavského hradu pamätalo na vyčlenenie jedného poschodia, a viacerých miestností, najmenej 10- 11, v ktorých by sa inštalovala výstava Slovensko a Slováci. Niet dôstojnejšieho miesta ako zrekonštruovaný Bratislavský hrad, kde by sme mohli v poznávacom tuneli ukázať etnogenézu Slovákov. Do takéhoto poznávacieho tunela Stálej expozície Slovensko a Slováci vojde návštevník, ktorý nevie o Slovensku a Slovákoch takmer nič, ale keď z neho vyjde, získa hlbšie poznanie o tom, kto v tomto európskom priestore na strednom Dunaji žil a v akej kontinuite k týmto predkom sme my, súčasní Slováci. Na konci tohto poznávacieho tunela návštevníkovi zapichneme do klopy slovenský štátny znak, aby si uvedomil, že aj tento znak – dvojkríž na trojvrší patrí do prehistórie našej domoviny. Toto poznanie je dôležité aj preto, aby si Slovákov v Európe nik nemýlil so Slovincami ani s ostatnými slovanskými národmi. Návštevník by získal jedinečné poznanie od začiatku etnogenézy Slovákov až po súčasnosť. Aby sme práve v tejto expozícii ukázali aj slovenskú kultúru, ktorá je naším identifikačným znakom aj v novej zjednotenej Európe. Je našou povinnosťou, aby ľudia pri prehliadke Bratislavského hradu, ktorý je najnavštevovanejšou pamiatkou v Bratislave takéto poznanie našli! Neexistuje nijaká „nadeurópska“ kultúra. Slovenská kultúra je jedinečná a zvrchovaná časť európskej kultúry. Tento rok (1. januára 2008) sme oslávili 15. výročie Slovenskej republiky a blížime sa k 20. výročiu existencie SR roku 2013. Už v predstihu musíme rozmýšľať a predvídavo reagovať na požiadavky doby. Ide o to, ako slovenskú štátnosť v slovenských občanoch a v občanoch Slovenska napevno ukotviť.

Musíme si zvyknúť na poznanie, že my, Slováci sme starý národ, iba máme mladý štát! Boli národy bez štátov a štáty bez národov. Slováci preukázali v pätnástich storočiach neuveriteľnú životaschopnosť, že bez vlastného štátu prežili, nerozplynuli sa v iných etnikách, ale v 20. storočí dospeli k vytvoreniu vlastného nezávislého štátu. Práve tento slobodný a demokratický štát a pestovanie jeho tradícií by sa v historickom vedomí jeho občanov mal zafixovať. Tu je veľká úloha aj politickej reprezentácie aj školstva a jeho výchovy k úcte k vlastnej štátnosti. Nemali sme šťastie, aby sme v stredoveku žili vo vlastnom štáte. Práve preto bola tradícia Veľkej Moravy a veľkomoravských panovníkov jediná a kontinuitná historická tradícia, ktorú uznávali aj rímski katolíci aj evanjelici aj gréko-katolíci či pravoslávni. Dokonca túto tradíciu rešpektovali aj ateisti. Lebo to bola nielen národotvorná, ale aj štátotvorná tradícia. Práve táto štátotvorná tradícia je jednoznačné spojená s menom a skutkami kráľa Svätopluka.

 Už naši barokoví dejepisci hovorili, že aj Slováci sa dočkali vlastných kráľov. My túto tradíciu nemôžeme odhodiť, lebo by sme sa zbavili jej najdôležitejšieho základu, na ktorom stojí naša novodobá štátnosť. Ak hovoríme o slovenských tradíciách, tak Slovensko malo doteraz viac rozvinutú cyrilometodskú národotvornú tradíciu, ktorá je skôr tradíciou kultúrnou, literárnou a kresťanskou. Lebo sa prezentovala najmä cez kostol a prostredníctvom písaného slova. Ale akoby v ponornej rieke sa v národe zachovávala aj štátotvorná svätoplukovská tradícia. Je zvláštne, že nie je spojená s Rastislavom, ktorý vykonal ten skvelý čin, že roku 863 na naše územie pozval oboch vierozvestcov Cyrila a Metoda, ale je spojená s kráľom Svätoplukom. V povestiach o Svätoplukovi, ktoré sa nám zachovali aj dvesto aj tristo rokov po Svätoplukovej smrti, sa ústne kreovala myšlienka, že tento veľký panovník príde Slovákom na pomoc, ak im bude najhoršie. Kráľ Svätopluk vošiel do tradície ako nesmrteľný panovník a ochranca Slovákov.

Preto s plnou vážnosťou a zodpovednosťou vedca, ktorý sa počas celej svojej profesionálnej kariéry historika venoval stredovekým dejinám Slovenska, a napísal o období Veľkej Moravy viaceré vedecké knihy, odporúčam, aby sa pri nástupe k vstupnej bráne Bratislavského hradu osadila Jazdecká socha kráľa Svätopluka obrátená na juh, smerom k rieke Dunaj. A aby po jej stranách na podstavci boli zapísané historické texty z pápežskej listiny Buly Industriae Tuae pápeža Jána VIII. kráľovi Svätoplukovi z roku 880, prípadne a list pápeža Štefana V. milovanému kráľovi Svätoplukovi z roku 885, ktoré sa vedci objavili vo Vatikánskom tajnom archíve v Ríme a v Heiligenkreuzi. Zo zadnej strany by sa mohol umiestniť úryvok z textu veľbásne Jána Hollého Svätopluk, ktorou sa nadchýnali bernolákovci i štúrovci.

Osadenie Jazdeckej sochy kráľa Svätopluka na Bratislavskom hrade považujem za významný a jedinečný historický čin súčasnej politickej garnitúry: predsedu parlamentu, osobitne predsedu Vlády SR aj prezidenta SR. Ako občan Slovenskej republiky, ale aj ako historik svojho národa som poctený a potešený, že Vláda Slovenskej republiky sa podujala zaplniť túto podĺžnosť: lebo aj slovenský parlament aj Vláda SR si uvedomili povinnosti voči pestovaniu nového historického vedomia Slovákov. Uvedomili si, že po nich musí niečo zostať zapísané v moderných dejinách Slovenska. Ak pristúpili k budovaniu dôstojných kultúrnych pamätníkov, ktoré evokujú kontinuitu veľkého reťazca slovenskej štátnosti, potom budú do takýchto súvislostí zaradení aj politici, ktorí sa o takéto budovanie historického vedomia zaslúžili v 21. storočí. Jednoducho, kto sa o históriu vlastného národa stará, môže očakávať, že si ho história všimne aj osvojí. Konečne tak splácame dlh samých voči sebe. Ten dlh sme nie vždy vlastnou vinou cez storočia obchádzali aj zanedbávali. Bude to aj hodnotný dar, ktorý venujeme predovšetkým slovenskej mládeži na pozdvihnutie jej historického sebavedomia.

Moje stanovisko je jednoznačné: odporúčam na Bratislavskom hrade umiestniť Jazdeckú sochu kráľa Svätopluka. Hlavné mesto Slovákov si takúto sochu zaslúži, lebo bude okrasou a povýši aj esteticky prostredie Bratislavského hradu. Socha bude umiestnená na najkrajšom mieste Bratislavy, ktoré Slovenská republika v danej chvíli má. Pritom je táto socha jednoznačne spojená s dejinami štátu a slovenského národa.

Dr. h .c. Prof. PhDr. Matúš KUČERA DrSc.

DISKUSIA O SVÄTOPLUKOVI

Relácia Správy a komentáre 6. augusta 2010 o 22.00 hod. (Prepis)

Moderátor Maroš Stano z STV informoval, že Predseda parlamentu Richard Sulík zostavil komisiu, ktorá má posúdiť, či má Jazdecká socha kráľa Svätopluka zostať na čestnom nádvorí Bratislavského hradu. Do diskusie pozval historika Jána Steinhübela z Historického ústavu SAV a prof. Richarda Marsinu z Historického odboru Matice slovenskej.

Moderátor Maroš Stano STV:

Ako bude vyzerať vaša práca pán Steinhübel ako člena komisie?

Ján Steinhübel, historik:

Ja zhodnotím historickú stránku cele veci. Všimnem si nápis, ktorý zdobí  na podstavci. A vyslovím názor o miere jeho korektnosti. Mám to urobiť do septembra 2010.

Moderátor Maroš Stano, STV:

Čo si obaja myslíte: Bol alebo nebol kráľ Svätopluk fyzicky prítomný na Bratislavskom hrade?

Ján Steinhübel, historik

Bratislavský hrad bol významnou pohraničnou pevnosťou Veľkej Moravy. Priamy písomný doklad o jeho prítomnosti pôsobení na hrade nemáme, ale vyplýva to logicky, lebo ako prebiehali výboje Veľkej Moravy alebo Franskej ríše proti Veľkej Morave, tak narážali na pohraničné pevnosti, teda aj na Bratislavu Ak sa Rastislav okolo 864 zdržiaval na Devínskej pevnosti, Svätopluk sa mohol v určitých obdobiach zdržiavať v Bratislave alebo na Devíne.

Richard Marsina, historik:

Bratislava vtedy patrila medzi najvýznamnejšie lokality v rámci Svätoplukovej ríše. Mala svoj hrad, veľké opevnené hradisko, a trojloďovú baziliku. Bola taká veľká aká nie je ani v Mikulčiciach. Takže Bratislava patrila k jednému z najvýznamnejších miest, na ktoré Svätopluk určite chodil. V určitých rokoch svojej vlády sa usiloval ovládnuť aj Zadunajsko, a pritom ovládnutí Zadunajska bolo najľahším spôsobom s vojskom prejsť cez Dunaj práve bratislavským brodom. Preto sa musel v Bratislave niekoľkokrát zdržiavať.

Moderátor Stano:

Je to veľmi pravdepodobné. Bol veľkomoravský kráľ Svätopluk významným symbolom, ktorý má význam pre moderné dejiny Slovenska. Alebo to bol len  ranofeudálny veľmož. Mal väčší význam pri šírení kresťanstva alebo dajme tomu sa podpísal na etnickom povedomí štátneho útvaru.

Ján Steinhübel, historik:

Podľa môjho názoru kráľom nebol. Tá otázka je zložitá. V dobe, keď vládol Svätopluk  už kresťanstvo na Veľkej Morave rozšírené bolo. Svätopluk čo sa týka šírenia kresťanstva, mal zásluhu na pokrstení kniežaťa Bořivoja, mal zásluhu na pokrstení vislanského kniežaťa, ktorého meno nepoznáme. Spolupracoval v tejto činnosti Metodom, teda nejaký významné zásluhy na šírení kresťanstva iste boli.

Prof. Richard Marsina:

Jednoznačné Svätopluk bol najvýznamnejším panovníkom Veľkej Moravy, to je mimo diskusiu. No a či bol kráľom či nebol kráľom. Máme spomínané k rokom 869 – 870 Regna Marahensium kráľovstvo Moravanov, jedno bolo na Morave a jedno v Nitre kde bol Svätopluk. Potom sa Svätopluk spomína ako kráľ v pápežskej listine z roku 885 Štefana V., ktoré je adresované regi – kráľovi Svätoplukovi. Hovoriť či Svätopluk bol korunovaný alebo nebol to by som sa nedovážil jednoznačne povedať. Ale nesporné je, že bol suverénnym panovníkom. Ak vtedy už 870 nazývali to územie, v ktoré spravoval panoval  regnum, tak ho v tom Východofranskom kraľovstve popri Rastislavovi ako suverénneho panovníka. V tých časoch – to bolo 9. storočie, vtedy sa tie všelijaké spôsoby a pravidlá korunovácie povyšovania za kráľov vyvíjali. Ja by som pri Svätoplukovi vyzdvihol, že Bulou Industriae Tuae z júna 880 jeho a jeho ríšu prijala pápežská Stolica pod svoju ochranu. A to znamenalo, že ho dala na roveň iným kresťanským panovníkom – kráľom vtedajšej Európy.

Moderátor Maroš Stano:

Na podstavci je napísané, že Svätopluk bol  kráľom starých Slovákov

Ján Steinhubel:

Nie každý v tom období bol kráľ, neboli regnum vždy kráľovstvami, mohli to byť aj menšie kniežatstvá. Starí Slováci je to umelý termín a používa sa pre  9. storočie. V 9. storočí názov Sloveni nebolo úzko národným alebo úzko kmeňovým názvom pre kmeň, ktorý vytvoril kniežatstvo v Nitre. Ak sa na tom niekto dohodne, tak to môže používať.

Prof. Richard Marsina:

Termín starí Slováci vytvorila  moderná slovenská historiografia. Keď sa niečo volá starý hrad, tak takýto názov vzniká iba vtedy, ak v jeho blízkosti postavia nový hrad. Slov. historiografia vytvorila termín starí Slováci aj z praktických dôvodov: keď sa totiž použil termín Sloven a prekladal do cudzích jazykov, tak v množnom čísle výraz „Slovenen“ v nemčine znamenali, že hovoríme o Slovincoch.  Z praktických dôvodov sa vytvoril termín „starí Slováci“, aby sme v prekladoch do cudzích jazykov mohli hovoriť o starých Slovákov, aby sa to nemýlilo so Slovincami.

Moderátor Maroš Stano, STV:

Na štíte Svätoplukovej soche je dvojkríž, a pán Ladislav Vrteľ sa vyjadril, že je to znak podobný znaku Hlinkovej gardy.

Ján Steinhübel, historik:

Ten znak sa podobá na znak Hlinkovej gardy, ono aj keby niekto dokázal, tá podobnosť tam je. Je to dôsledok toho, že socha nebola posudzovaná komisionálne, nebol tú štáb odborníkov, ktorý by sa k soche vyjadril a  všimol si chyby na soche. Ak by sa však  tieto nedostatky odstránili a znak  by sa previedol mierne inak,  už by nebol problém.

Moderátor Maroš Stano, STV:

Má socha ako národný symbol miesto na Hrade?

Prof. Richard Marsina, historik:

Ja si myslím si, že má. Ak Svätopluka chápeme ako významného panovníka, ktorý kraľoval v tejto oblasti, potom jeho socha má význam tam, kde je centrum nášho štátu. Zo všeobecného hľadiska by som nevidel dôvodom, že by to tam nemalo byť!

K tomu znaku: bol som tým konštatovaním kolegu Ladislava Vrteľa prekvapený. Predtým sme boli prekvapení, že sochára každý považoval za ľavoorientovaného a preto nie je logické, že by úmyselne odrazu urobil gardistický symbol na štíte. Tento dvojkríž sa na Slovensku používal veľmi dávno už v stredoveku. Aj s rovnakými ramenami. A rozličné organizácie  ho mali ako znak roku 1938. To by musel vypovedať sám umelec, že ho tam dal zámerne, ale to nepredpokladám taký úmysel.

Anketa– názory občanov:

1.Pani v strednom veku: Nemám k tomu vyhranený názor. Nejaký kráľ alebo vojvodca by tu mal, ale prečo práve Svätopluk? Keď si tak ceníme Cyrila a Metoda, tak radšej oni.

2.Mladý človek: Malo by to tam byť, veď je to naša slovenská história a patrí to Bratislave.

3. Pani v strednom veku: Nemám nič proti postaveniu sochy na nádvorí Bratislavského hradu. Pretože obe tieto objekty vyjadrujú naše slovenské dejiny.

4. Mladý človek: Myslím si, že predstavuje dôležitý historický okamih zo života Slovákov. Viac takých sôch by v Bratislave malo byť.

4. Pani v strednom veku: Myslím si, že zrovna ten Svätopluk to nemusel byť. Ale nejaký iný dejateľ.

5. Starší pán: Patrí to do histórie Slovenska a ja súhlasím, aby tam ten pomník bol.

Moderátor Maroš Stano sa pýta sociológa prof. Jána Bunčáka z Filozofickej fakulty univerzity Komenského prečo rozdeľuje prítomnosť Jazdeckej sochy kráľa Svätopluka na čestnom nádvorí Bratislavského hradu slovenskú spoločnosť?

Prof. Ján Bunčák Katedra sociológie FFUK : 

Je to problém Svätopluka ako takého. Vzdelaní Slováci sa už niekoľko desaťročí  usilujú urobiť zo Svätopluka symbol štátnosti. Treba si uvedomiť, že všetky európske národy svoju politickú i štátnu identitu odvodzujú od stredovekých kráľovstiev. Slováci s tým majú problémy, lebo neexistovalo samostatné nezávislé slovenské kráľovstvo. Zostavá možnosť vyhľadať stredovekého panovníka, ktorý by spĺňal všeobecné nároky, aby sme sa mohli na neho odvolať. A to sa vlastne podarilo. Preto voľba padla na Svätopluka ako na vhodnú historickú osobnosť, ktorú sa neskoršie výrazne mýtizovala. Máme predsa národnú Suchoňovu operu Svätopluk. Preto viacero desaťročí trvalo úsilie povýšiť Svätopluka na historický symbol slovenskej štátnosti. Táto udalosť síce môže rozdeľovať Slovákov. Lebo tí ľudia, ktorí si to vďaka vzdelaniu a rozhľadu uvedomujú, vedia, že to už trvá pridlho, ale tí, ktorí si to uvedomovať nechcú, alebo sú nevzdelaní, tým je to ľahostajné!

Moderátor Maroš Stano STV: Čo by spôsobilo odstránenie sochy. Vyvolalo by odstránenie jazdeckej sochy kráľa Svätopluka polarizáciu slovenskej spoločnosti. Napokon nepovažovali by to za likvidáciu symbolov národnej histórie?

Už by to tá časť občanov, ktorá je historicky poučená, ktorá bola v divadle, vypočula si národnú operu Svätopluk, vnímala zle. A iste pre veľkú časť obyvateľstva by bolo akékoľvek radikálne rozhodnutie, teda odstraňovanie sochy  až ironicky smiešne!

Ukradnuté kosovo


Európa na rázcestí ...

náhodný výber článkov

Výzva na obnovu kultúrneho a kresťanského dedičstva Európy

Európska únia prechádza krízou. Ustarostení vedci, myslitelia, ale aj mnohí prostí občania prichádzajú k presvedčeniu, že koreňmi tejto krízy je odcudzenie sa princípom, na ktorých Únia vznikala a ktoré jej dali do vena jej zakladatelia.

Ten, kto pracuje, ten kto platí dane a dodržiava zákony, má mať špičkovú bezpečnosť, špičkové zdravotníctvo a špičkové vzdelanie

Do politiky vstupuje preto, aby to bola nezištná služba vo verejnom záujme, vyhlásil dnes na tlačovej konferencii v Bratislave nezávislý kandidát na predsedu Bratislavského samosprávneho kraja (BSK) a novinár na voľnej nohe Ľubomír Huďo.

Pôjdem radšej do impeachmentu proti Slovensku, ako by som súhlasil s kvótami

Premiér Robert Fico (Smer-SD) pôjde radšej do infringementu proti Slovensku, ako by súhlasil s diktátom Bruselu.

Rádio Naše Slovensko

captcha