O privatizácii

Svojho času som bol pevne presvedčený, že k tejto téme sa už verejne vyjadrovať nebudem. A nemienim veľmi diskutovať ani v budúcnosti. V ostatnom čase sa však objavili články, úvahy, či dokonca pamflety obsahujúce kritiku privatizácie z dielne komunistických agentov vplyvu a tiež z dielne niektorých politických subjektov, ktoré sa síce tohto procesu sami veľmi aktívne zúčastnili ale svoje vlastné „brvno v oku“ nevidia, avšak o to razantnejšie poukazujú na smietky v očiach iných. Tak preto som sa rozhodol predsa len sa k téme ešte raz vrátiť.

Nevyrušuje ma, že ľudia, ktorí (okrem účasti na kupónke) s privatizáciou nemali nič do činenia (pri pive, či pri káve) o veci diskutujú a mnohí sa pritom tvária ako na slovo vzatí odborníci. Aj na Slovensku je totiž zvykom, že o futbale, či hokeji najzápalistejšie a „najfundovanejšie“ hovoria práve tí, čo si v živote nekopli do lopty, či nikdy nestáli na korčuliach. A tak máme u nás päť a pol milióna „futbalových a hokejových trénerov“. S privatizáciou je to podobné. Futbal, či hokej však životnú úroveň nijako neovplyvňujú, ale privatizácia áno. Som presvedčený, že radoví občania majú právo aj na informácie o tom kto, čo, za akú cenu, kedy a za akých podmienok sprivatizoval. Pred parlamentnými voľbami v roku 1998 som preto navrhol zriadiť štátny informačný systém s pracovným názvom Register privatizovaného majetku. Odtiaľ by každý potrebné informácie získal. Nepochodil som však, pretože vraj zriadením toho informačného systému by bolo porušené právo privatizérov na ochranu ich osobných údajov. V skutočnosti však za tým boli politické kruhy, ktoré si zverejnenie týchto informácií neželali. 

Privatizácia bola nutným zlom. S tým súhlasili všetky politické strany (okrem ortodoxnej Komunistickej strany Slovenska), ktoré boli po prevrate v parlamente. Administratívno-direktívne riadenie hospodárstva v súťaži s kapitalizmom prehralo a bolo treba vytvoriť súkromný sektor, ktorý je základnou ekonomickou podmienkou trhového mechanizmu. Uvedomme si, že prostredníctvom plánovacích aktov (ktoré boli v čase vlády komunistickej strany najdôležitejšími zákonmi) bolo u nás priamo, či nepriamo, v rukách štátu cca 95% majetku podieľajúceho sa na hospodárskom živote štátu. Ak nepočítam bývalý Sovietsky zväz, tak to bolo medzi európskymi „socialistickými“ štátmi najviac. Súkromný sektor bolo možné vytvoriť len masívnou privatizáciou. Išlo teda o nevyhnutnú súčasť transformačného procesu, v ktorom sa slovenská spoločnosť vracala k štandardnému systému s trhovým hospodárstvom. Preto ak dnes niekto označí privatizáciu apriori za ožobračovanie národa tak buď ide o ortodoxného komunistu, alebo kapitálneho hlupáka. A domnievam sa tiež, že ak niekto, pri kritike privatizácie vychádza z princípu: „Podľa seba súdim Teba“, tak by sme takého človeka ani nemali počúvať. Netvrdím, že v procese privatizácie sa nikdy nestalo nič nekalého. Ale ak niekto má odôvodnené podozrenie, tak má možnosť zverejniť konkrétne a presné informácie o takejto činnosti napríklad na internete (a potom sa taký skutok nedá ututlať) a tiež môže podať trestné oznámenie. Ak nič také neurobí a blúzni o okrádaní, či ožobračovaní národa, tak je to buď obyčajný tlčhuba, alebo komunistický agent vplyvu.

Keď sme v roku 1990 začali, takpovediac „na zelenej lúke“, pripravovať vytváranie súkromného sektora prevodom majetku štátu do vlastníctva iných osôb (subjektov súkromného práva), mali sme každý určité predstavy, ale oprávnene sme očakávali názory aj od iných, najmä od rezortných ministerstiev a iných centrálnych inštitúcií. Nedočkali sme sa však ničoho – zato však dnes máme 5,5 milióna odborníkov na privatizáciu. Ako príklad uvediem pripomienkové konanie k zákonu o malej privatizácii, v ktorom zástupca Najvyššieho súdu SR (aj v mene Ministerstva spravodlivosti SR) vystúpil s námietkou, že na základe príklopu licitátora nemôže vzniknúť vlastníctvo, pretože Občiansky zákonník takýto spôsob vzniku vlastníctva nepozná. Musím povedať, že to bola ukážková hlúposť, pretože Občiansky zákonník už vtedy pripúšťal aj iný spôsob vzniku vlastníctva (než aký sám zakotvoval) ak tak ustanoví osobitný zákon. Navyše právnici poznajú (alebo by mali poznať) zásadu, že novší zákon mení alebo ruší starší zákon. Ako ďalší príklad uvádzam humornú situáciu z návštevy riaditeľa istého štátneho podniku na ministerstve privatizácie v októbri 1990. Súdruh riaditeľ si, ako posilu, priviedol zo sebou aj predsedu podnikovej odborovej organizácie a tiež predsedu podnikovej organizácie komunistickej strany. Súdruhovia mi položili otázku, že „… ako to teda s tou privatizáciou bude..“, pretože ich „vedenie podniku, a tiež stranícka a odborová organizácia sú už na to pripravené.“. Nevedeli nám v tom čase veľmi poradiť ani zahraniční poradcovia, pretože oni sami mali problém. Nerozumeli totiž zásadám vtedajšieho komunistického česko-slovenského práva a museli sme im to dosť prácne vysvetľovať, čím sme len strácali čas. Napokon nám britskí poradcovia poradili aspoň to, aby sme (predtým, ako spustíme privatizáciu veľkých podnikov) štátne podniky najprv odštátnili. Takto vznikla myšlienka Fondu národného majetku. Neskôr, keď sme proces spustili, fungoval istý čas, v roku 1994, na Ministerstve pre správu a privatizáciu národného majetku SR transakčný tím, zložený zo zahraničných právnikov a ekonómov. Títo ľudia nám v praxi predviedli, ako si treba overovať serióznosť a solventnosť záujemcov o privatizovaný majetok a ako treba formulovať zmluvu, ktorou sa záujemca zaviazal mlčať o obchodných tajomstvách privatizovaného podniku a ako treba formulovať privatizačné zmluvy. Povedzme pravdu, všetci sme boli odchovaní komunistickým systémom. Neviem, či sa prípravy privatizácie a jej rozbehu zúčastnil niektorý Slovák s potrebnou praxou vo svete, kde také transfery boli v celku bežnou praxou, ale na slovenskom ministerstve privatizácie, ani na slovenskom fonde národného majetku taký zamestnanec nebol. Cenné rady a know how transakčného tímu sa však neskôr vôbec nevyužívali a privatizačné zmluvy boli formulované dosť laxne. Namiesto toho, aby štát vytvoril slovenský transakčný tím, využívajú sa dnes služby tzv. privatizačných poradcov, čo sú v skutočnosti len legálne (?) peňazovody na odvádzanie „provízií“ v zmysle „obchodných záujmov“ vládnych politických strán.

Pamätám si, ako mi svojho času povedal riaditeľ legislatívno-právneho odboru ministerstva privatizácie: „O prechode od kapitalizmu k socializmu toho bolo popísané veľa, ale o spätnom prechode toho ešte nenapísal nikto nič.“. Taká bola vtedy pravda. Komunisti boli, nejaký čas po prevrate, zastrašení a čušali a tí, ktorí sa mali k príprave právnej úpravy privatizačného procesu profesionálne vyjadriť, okrem už vyššie uvedenej hlúposti, neponúkli žiadnu vecnú pripomienku. A samozrejme, niektoré systémové chyby urobili aj tí čo právnu úpravu privatizácie pripravovali. Žiadnej chyby sa však nedopustí len ten, kto nerobí nič. Je však úsmevné ak prácu kohokoľvek kritizuje ten, čo sám vo svojom fachu 20 rokov nič nové nevytvoril – ten skutočne 20 rokov „nič nepokazil“. Najväčšími kritikmi privatizácie sú dnes ortodoxní komunisti (čo je samozrejmé a prirodzené) a tiež tí, čo v rozhodujúcom čase žiadne pripomienky nemali. Medzi „zlepšovateľov“ privatizačného procesu, sa po čase zaradili aj zástupcovia rôznych záujmových skupín. Pomery na Slovensku sa postupne menili a menil sa aj proces privatizácie. Pôvodné znenie zákona, ktoré nedovoľovalo „prejedať“ privatizačné výnosy sa pod tlakom (najmä ľavicových) populistov postupne menilo a tak sa stalo, že tieto peniaze sa nepoužili na rozvojové projekty, napríklad na stavbu diaľnic, ale plátali sa nimi diery v rozpočte (spôsobené plytvaním) diery v sociálnom zabezpečení a podobne. Ja som bol posledný minister privatizácie, ktorý bránil výnosy z privatizácie pred ich „prejedaním“. Štát namiesto toho, aby šetril a rozumne narábal s peniazmi daňových poplatníkov, plytval a „prejedal“ aj privatizačné výnosy a robí to dodnes. Z väčšej časti bývalej Komunistickej strany Slovenska sa stala Strana demokratickej ľavice a z mnohých bývalých komunistických odporcov privatizácie sa stali ľavicoví intelektuáli, ktorí začali vystupovať ako novátori a zlepšovatelia privatizácie.

Najčastejšími námietkami zo strany kritikov privatizácie sú „holandské“ dražby v malej privatizácii, priame predaje a najmä „výpredaj do zahraničia“ vo veľkej privatizácii a kupónová privatizácia, ktorej vyčítajú najmä „rozdrobenosť vlastníctva“, a tiež nekorektnú činnosť investičných privatizačných fondov. Veľkej privatizácii vyčítajú tiež to, že nepodliehala žiadnemu procesnému režimu napríklad podľa Správneho poriadku.

Takzvané holandské dražby boli do zákona o malej privatizácii zakotvené preto, aby bolo možno predať aj neefektívne prevádzky a najmä inak nepredajné zásoby, ktorých bolo neúrekom. Vzorom boli dražby (už starších) tulipánov v Holandsku – odtiaľ aj názov „holandská dražba“. V čase keď bola spustená malá privatizácia existovalo u nás skutočne až príliš veľa neefektívnych prevádzkových jednotiek, ktoré mali navyše v majetku množstvo nepredajného tovaru. Cieľom bolo teda zbaviť sa tejto príťaže. Je však pravda, že práve v procese malej privatizácie sa u nás začalo, vo väčšej miere, organizovať podsvetie. Chybou bola nedostatočná spolupráca ministerstva privatizácie, presnejšie povedané jeho odboru malej privatizácie s políciou a spravodajskou službou. Podľa môjho názoru, na každej holandskej dražbe sa mali inkognito zúčastňovať špecializovaní agenti. Isté hmlisté chýry o tom, že holandské dražby sú zneužívané presiakli aj na ministerstvo privatizácie a bolo vecou vedúcich pracovníkov odboru malej privatizácie, aby o veci informovali svojich nadriadených, a aby sa urobili patričné kroky. Ak sa tak nestalo, treba sa opýtať (tých, čo vtedy rozhodovali) prečo. A treba sa tiež pozrieť na podnikateľské aktivity vtedajších zodpovedných pracovníkov v neďalekej minulosti a v súčasnosti.

Veľkou chybou malej privatizácie bolo aj to, že do vlastníctva sa v mnohých prípadoch prevádzalo len zariadenie prevádzkovej jednotky a zásoby. Pokiaľ nešlo o samostatnú nehnuteľnosť, tak vydražiteľ získal, k dotknutej nehnuteľnosti, len právo nájmu. Aj keď bola doba nájmu neskôr predĺžená veľmi to nepomohlo. V malej privatizácii vzniklo množstvo malých rodinných podnikov, ktoré fungovali veľmi dobre. Po piatich rokoch však, v mnohých prípadoch, museli nadobúdatelia privatizovaného majetku prevádzku zavrieť a stali za nich často nezamestnaní. Keď sa pripravoval zákon, pracoval som na ministerstve privatizácie ako zástupca riaditeľa legislatívno-právneho odboru. Na porade v Prahe som navrhol, aby sme do privatizácie zahrnuli aj nebytové priestory, v ktorých sa privatizované prevádzkové jednotky nachádzajú, ak ide o budovy vo vlastníctve štátu. Nepochodil som však, pretože podľa názoru Federálneho ministerstva financií a českého ministerstva privatizácie: „Trh všechno vyřeší.“ a vraj nemáme zákon, ktorý by upravoval vlastníctvo nebytových priestorov a pripravuje sa nová právna úprava tejto oblasti, ktorá tento problém vyrieši. Nebola to síce pravda, pretože už dávno pred 17. novembrom 1989 platil u nás zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a napokon pripravovali sme predsa federálny zákon, ktorý mohol ako lex specialis upraviť aj tento problém. Moji nadriadení ma ale zahriakli, že také je politické rozhodnutie. Trh však napokon „nevyřešil nic“. Myslím si tiež, že bolo chybou štátu, že nerobil dôslednejšiu osvetu medzi majiteľmi prevádzkových jednotiek sprivatizovaných v malej privatizácii, aby sa združovali do väčších celkov, či už družstiev alebo obchodných spoločností. Mohli tak úspešnejšie čeliť veľkým obchodným reťazcom, ktoré ich takmer úplne vytesnili z trhu. Toto však malo zmysel, len v období, keď sa malá privatizácia realizovala, po roku 1993 už bolo neskoro.

Ak by bol privatizačný proces podriadený režimu správneho poriadku - prípadne, ak by bo uzákonený nejaký obdobný osobitný proces, tak by asi dodnes nebolo nič sprivatizované a predprivatizačná agónia štátnych podnikov určených na privatizáciu by ich úplne položila na kolená. Treba si uvedomiť, že už tam, kde sa o privatizovaný majetok uchádzali aspoň dvaja záujemcovia, prebiehal tvrdý konkurenčný boj, v ktorom sa využívali všetky dovolené ale aj nedovolené maniere a fauly. Len sa pozrite na to ako dlho trvá výber pri verejných zakázkach dnes a aké námietky a podozrenia sú takmer vždy vznášané. Ak by sa mohol neúspešný záujemca o privatizovaný majetok odvolávať a dovolávať a následne ešte nechať rozhodnutia vydané v správnom konaní preskúmavať súdom a potom ešte ústavným súdom a napokon aj Európskym súdom pre ľudské práva, tak by privatizovaný podnik skapal sám od seba a jeho mršina by potom mala len mizernú zlomkovú cenu. To by sme to (pri kvalite a výkonnosti slovenského súdnictva) „vyhrali“. Chybou veľkej privatizácie bolo to, že neprebehla rýchlo, aspoň tá časť, v ktorej mal byť vytvorený, konkurencie schopný súkromný sektor. Chybou bolo aj to, že nedošlo ku konsenzuálnej dohode nekomunistickej časti politického spektra o tom, ktoré podniky považujeme z hľadiska slovenských záujmov za natoľko strategické, že ich nebudeme privatizovať buď vôbec, alebo maximálne do nejakej výšky (napríklad do 40%) tak, aby štátu zostala garantovaná väčšinová účasť. Toto sme mohli urobiť aspoň po získaní samostatnosti, tu sa už na Prahu vyhovárať nemôžeme. Problém bol však v tom, že každá z politických strán mala vlastné „obchodné“ záujmy a zaujímalo ju najmä to, ako si z toho koláča čo najviac odhryznúť. A tento prístup neskončil ani dnes, prejavuje sa najmä v štátnych zakázkach, v dotáciách pre obce s „našimi“ starostami a podobne. Pamätám sa, akoby to bolo dnes, keď mi jeden vysokopostavený demokratický politik, ktorý sám bol kedysi „kapitánom socialistického priemyslu“ povedal: „A čo sa im čuduješ. Ty by si nechal sprivatizovať stoličku pod svojím zadkom?“. Dnes musím uznať, že v podstate mal pravdu a za ďalšiu chybu veľkej privatizácie považujem, že sme nezainteresovali manažérov. Ak by manažéri úspešných podnikov boli na privatizácii priamo zainteresovaní (napríklad opciou na 5-15% akcií), tak by podniky neboli pred privatizáciou rozkrádané a proces majetkovej transformácie mohol byť hladší a rýchlejší. Napokon ani noví vlastníci, či akcionári nemajú len tak dôvody meniť úspešný manažment a úspešní manažéri mohli zostať na svojich postoch aj po privatizácii..

Kritizovaná privatizačná metóda priamy predaj vopred určenému vlastníkovi bola a je štandardnou privatizačnou metódou aj inde vo svete. Možno, že zákon nezvolil práve najšťastnejší názov, ale pokiaľ sa táto metóda uplatňovala transparentne a pod kontrolou verejnosti, tak jej ťažko možno čokoľvek vyčítať. Keď som privatizačný proces riadil ja, tak úmysel privatizovať konkrétny podnik bol vždy oznámený v obchodnom vestníku a v dennej tlači a bol určený termín na prijímanie ponúk. Ponuky od záujemcov o privatizovaný majetok boli na ministerstvo predkladané v zapečatených obálkach. Tie otvárala komisia, ktorá predložila návrh na výber konkrétneho záujemcu. O tomto návrhu potom rozhodovala vláda a vždy po rokovaní vlády predstúpil minister, prípadne jeho štátny tajomník pred novinárov, oboznámil ich so schválenými privatizačnými rozhodnutiami a odpovedal na ich otázky. Pre mňa bola rozhodujúcim kritériom kúpna cena. Všetko ostatné som považoval za druhoradé. Sám som totiž nejaký čas, ako komerčný právnik na voľnej nohe, vypracúval privatizačné projekty a vedel som, že v čase keď sa právne, ale aj ekonomické podnikateľské prostredie mení často aj niekoľkokrát do roka, je spravidla nemožné dodržať všetky záväzky vyplývajúce z privatizačného projektu, prípadne z privatizačného podnetu. Ak si však záujemca zobral úver (a najmä úver od zahraničnej banky) tak si ho banka dôkladne preverila. Navyše v tom čase na ministerstve pôsobil už vyššie spomenutý transakčný tím, ktorý nemal problém, aby jeho človek odcestoval do Nemecka, Francúzska prípadne inde do zahraničia a preveril si záujemcov goodwill priamo na mieste.

Ortodoxní komunisti a ich agenti vplyvu čoraz hlasnejšie vykrikujú, že do zahraničia sa vypredávalo to čo oni vlastnými rukami vybudovali a že všetci, čo kedykoľvek pracovali v privatizačnom procese, sa podieľali na ožobračovaní národa. Najhlasnejšie sa však často ozývajú práve tí, čo v živote nepreložili krížom slamy, nič nevybudovali a neukradli len to, čo bolo dobre prilepené, priklincované a priskrutkované. Sem tam sa taký pokrik využíva na „vybavovanie osobných účtov“ a až príliš často z hlúposti. Ak sme sa však rozhodli odvrhnúť komunistický direktívny systém, tak sme chtiac-nechtiac prijali kapitalizmus. V takom prípade sme sa ale privatizácii vyhnúť nemohli a zahraničným investorom sa neubránime. Taká je pravda. Žiadna tretia cesta neexistuje, to sú len fantazmagórie. Naše záujmy sme však mohli chrániť v privatizačných zmluvách. Fond národného majetku bol však koncom roka 1994 celkom vyňatý spod kurately ministerstva privatizácie a nadobudol takú samostatnosť, že mu už nikto (ani vláda) nemohol nič priamo prikázať a jeho privatizačné zmluvy zďaleka slovenské záujmy spoľahlivo nechránia. Toto sa nedá nijako napraviť ani z pozície poradcu prezidenta fondu, ani v rámci nejakého metodického riadenia.

Myšlienka vytvorenia slovenskej kapitálotvornej vrstvy bola v podstate dobrá a správna. Nemala sa však realizovať spôsobom, ako keď istý štátny tajomník na rokovaní vlády uviedol návrh na privatizáciu nemenovaného podniku takto: „Záujemca je hnutiu blízky a všetko, čo s tým súvisí. Preto navrhujem schváliť.“. Slovenská kapitálotvorná vrstva mohla vzniknúť napríklad aj z úspešných manažérov privatizovaných podnikov, ktorí by boli na privatizácii osobne zainteresovaní. Nie však z (hnutiu, či strane blízkych) bielych koní. Tak nám namiesto kapitálotvornej vrstvy vznikla vrstva kapitálotrovná.

Kupónová privatizácia je možno najviac kritizovaná privatizačná metóda. Každý (teda aj ja) máme právo na svoj vlastný názor a je dobre ak svoj vlastný názor vôbec máme. Kupónovú privatizáciu som vždy považoval a dodnes považujem za metódu privatizácie, v tom čase, veľmi vhodnú pre Slovensko. Po prvé preto, lebo táto metóda umožnila v krátkom čase sprivatizovať, alebo aspoň odštátniť obrovské množstvo majetku vo vlastníctve štátu, po druhé preto, lebo nevyžadovala hotový finančný kapitál a šetrila úverové zdroje, ktoré tak bolo možné využiť na rozvojové účely, po tretie preto, lebo to bola najtransparentnejšia privatizačná metóda (stranícke centrály totiž nerozhodovali, komu privatizovaný majetok pridelia), po štvrté preto, lebo umožnila vznik kapitálového trhu, takpovediac z ničoho a po piate preto, lebo to bola metóda umožňujúca skutočnú účasť radových občanov na privatizácii. Chcelo to len doplniť slovenský právny poriadok o zákonnú úpravu riadnej kontroly kapitálového trhu a o zákonnú úpravu ochrany minoritných akcionárov – to však patrilo do pôsobnosti rezortu financií. Odporcovia kupónovej privatizácie argumentujú neustále tými istými nezmyselnými argumentmi. Po zhodnotení ich argumentov nenachádzam ani dnes jediný, skutočne hodnotný argument proti kupónovej privatizácii. Škody, ktoré vznikli neskôr z dôvodu nedostatočnej kontroly kapitálového trhu nespôsobila kupónová privatizácia, ale orgány štátu, ktoré zanedbali svoju povinnosť zaviesť účinnú kontrolu a vytvoriť legislatívne prostredie chrániace záujmy tých, čo rešpektujú zákon. Odporcov tejto metódy možno rozdeliť na dve skupiny. Do prvej skupiny patria tí, ktorí boli proti kupónke preto, lebo nerozumeli jej (treba povedať, že dosť zložitému) mechanizmu a sú presvedčení, že všetko, čomu oni nerozumejú je zlé, prípadne zbytočné. Do druhej skupiny patria tí, ktorí síce veľmi dobre rozumejú celému mechanizmu kupónovej privatizácie, avšak na jej uskutočnení nemali záujem preto, lebo chceli ovládnuť privatizovaný majetok buď priamo sami, prípadne mali záujem na tom, aby tento majetok získali ich biele kone. Odporcovia kupónky „do nemoty“, ešte aj dnes, opakujú ten istý nezmysel o rozdrobenosti vlastníctva privatizovaného majetku ako dôsledku uplatnenia tejto privatizačnej metódy. Bolo to však inak. Privatizácia veľkých štátnych podnikov prebiehala zásadne v dvoch etapách. V prvej etape bol privatizovaný podnik zrušený bez likvidácie a jeho majetok prešiel na Fond národného majetku, ktorý ho následne vložil do novej akciovej spoločnosti. V niektorých prípadoch boli časti majetku privatizovaného štátneho podniku prevedené na obce. V absolútnej väčšine prípadov sa jediným vlastníkom privatizovaného majetku stala nová akciová spoločnosť, prípadne obec – tak akéže rozdrobenie privatizovaného majetku? V druhej etape sa privatizovali akcie takto vzniknutých akciových spoločností. Musím dôrazne poukázať na skutočnosť, že akcionári nie sú vlastníkmi, či spoluvlastníkmi akciových spoločností, ako to často tvrdia odporcovia kupónky. Akcionári vlastnia len akcie a vlastníkom majetku, ktorý do akciovej spoločnosti vložil Fond národného majetku je v celku, teda na 100%, táto akciová spoločnosť. Bolo skutočne chybou štátu, že dlho nebol schopný uzákoniť účinný dozor nad kapitálovým trhom a účinnú ochranu drobných akcionárov. Investičné privatizačné fondy by sa tak boli správali ináč a drobní akcionári by neboli tak ošklbaní, ako sa to v mnohých prípadoch stalo. To však bola úloha ministerstva financií a tam sa s riešením vôbec neponáhľali, bez ohľadu na to ktorá vláda bola pri moci a ako sa volal minister financií.

Nahradenie 2. vlny kupónovej privatizácie dlhopismi fondu národného majetku bolo rozhodnutím vlády, ktorá nastúpila po voľbách v roku 1994 a ak by neboli v tom čase prijaté aj dva zákony z oblasti privatizácie, ktoré neskôr ústavný súd vyhlásil za protiústavné a ak by boli prijaté opatrenia na kontrolu kapitálového dlhu a na ochranu minoritných akcionárov a najmä ak by sa privatizácia nerealizoval v duchu „obchodných záujmov“ hnutia, tak by som ani nič nenamietal. Do druhej vlny som pripravil majetok v celkovej hodnote 60,8 miliárd slovenských korún, pričom v čase nástupu tretej Mečiarovej vlády už začínalo predkolo druhej vlny. Som presvedčený, že ak by to nebolo už takto rozbehnuté, tak by občania nedostali nič, ani len tie dlhopisy Fondu národného majetku. Mečiarova vláda síce pre občanov určila menej ako pôvodne plánovaných 60,8 miliárd slovenských korún, ale ľudia predsa len dostali aspoň niečo.

Pred voľbami v roku 1998, vtedajšia opozícia tvrdo kritizovala privatizačnú prax tretej Mečiarovej vlády. Doslova masívny útok viedli (okrem denníka Slovenská Republika) aj slovenské mienkotvorné denníky. Tesne pre voľbami sa u vtedajšieho predsedu KDH uskutočnila porada, na ktorej sa politici, ktorí po voľbách zaujali rozhodujúce posty, dohodli konať „pragmaticky“ a žiadnu nápravu privatizácie neuskutočniť. Vraj to už nejde, v konečnom dôsledku by sa tým vraj poškodila slovenská ekonomika a preto bude lepšie  nechať veci tak, ako sú. Nuž aj z ukradnutých tehál možno postaviť dom a ak má niekto dostatočne silný žalúdok, tak v takom dome môže bez problémov žiť. Myslím si však, že nie je v poriadku, ak je na takomto chápaní etiky postavená rozhodujúca časť národnej ekonomiky. Ale ako hovoria židovskí obchodníci „kšeft je kšeft“ a „lepší malý kšeft, ako veľká lopata“.

Masívna privatizácia mala zmysel v 90. rokoch minulého storočia. Desať rokov však malo stačiť na to, aby sme vytvorili súkromný sektor, ktorý bude najsilnejším hráčom v hospodárskej súťaži. Od roku 2000 už nebolo potrebné privatizovať všetko. Štát predsa na plnenie svojich úloh potrebuje aj nejaký majetok. Najmä bolo treba opatrne postupovať pri privatizácii elektrární, SPP, Transpetrolu, železníc, letísk, prístavov a podobne. To, že vlády stále potrebovali peniaze z privatizácie na upchatie nejakých dier, ich neospravedlňuje. Napríklad oddlženie bánk bolo síce potrebné, ale následné nakladanie s klasifikovanými pohľadávkami zo strany špecializovaných štátnych inštitúcií už tak celkom v poriadku nebolo. Nebola tam snaha o čo najlepšie speňaženie pohľadávok (prípadne o ich kapitalizáciu), ale opäť sa robili „obchody“. Obdobne to bolo aj s oddlžovaním zdravotníctva. Akciovka Veriteľ bola záhadným subjektom, ktorého činnosť môže byť ešte raz predmetom vyšetrovania. Na všetky tieto špásy boli použité výnosy z privatizácie. Takže na rozvojové projekty sa opäť nedostalo.

S prihliadnutím na všetko, čo sa v privatizácii stalo, ideálne by bolo, aby sa všetky politické subjekty postavili k veci otvorene a chlapsky si priznali svoj podiel na chybách a omyloch. Pokiaľ totiž išlo len o chyby a omyly tak musím opakovať, že tie nerobí len ten, kto nerobí nič. A keďže neverím tomu, že všetci členovia ktoréhokoľvek politického subjektu chceli v privatizácii apriori kradnúť a keďže som tiež presvedčený, že vždy išlo len o jednotlivcov a záujmové skupiny, ktoré nereprezentovali celú členskú základňu, mali by sa politické strany od týchto ľudí dištancovať. Veď predsa neexistujú dobrí a zlí zlodeji. Existujú len a len zlodeji. Slovo zlodej tu prirodzene používam ako expresívny výraz pre ľudí, ktorí sa v privatizácii „nabalili“ v rozpore so zákonom. Síce neverím, že k takejto sebareflexii niekedy dôjde, ale bolo by to pekné, no nie?

Nie som si istý, či sa v dohľadnej dobe podarí urobiť serióznu a objektívnu analýzu slovenskej privatizácie. Každý ju totiž vidí a chápe zo svojho zorného uhla, teda inak. Zrejme si budeme musieť ešte nejaký čas počkať. Existuje však jedna spoľahlivá metóda, ako si overiť, kto sa na transformácii spoločnosti „nabalil“. Táto metóda sa volá verifikácia. Stačí si porovnať to, čo sa hovorí so skutočnosťou. Ak sa niekto nekalým spôsobom obohatil, tak skôr, či neskôr to vidno na jeho životnej úrovni. Jedna vec je totiž istá – pokiaľ politik, či štátny úradník, alebo funkcionár Fondu národného majetku svoju prácu robil poctivo a výlučne len za svoj plat, tak nemohol zbohatnúť takým závratným spôsobom, aby si mohol dovoliť kúpiť, či vybudovať ranč, vilu v cene niekoľkých desiatok miliónov slovenských korún, ani lietadlo, či niekoľko miliónové super auto a podobne. Ale nemali by sme tolerovať ani také prípady, ak niekto peniaze, ktoré obdržal na presadzovanie národných záujmov, použije na svoj osobný prospech, napríklad na vybudovanie súkromného ateliéru. Toto si všímajme a hneď uvidíme, kto tu má na hlave maslo a komu by sme nemali veriť.

Na záver ešte dve poznámky:

1. V európskych štátoch, kde komunisti nikdy nevládli, žijú spokojní a šťastní ľudia s takými platmi a dôchodkami, že sa nám o tom môže len snívať – ako je to možné?.

2. Ak by u nás neboli komunisti vládli, tak by sme k privatizácii ani nemuseli pristúpiť – aspoň nie v takom masívnom rozsahu.

JUDr. Milan Janičina

Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo


náhodný výber článkov

Prečo sa verejnosť aj dnes musí vzdávať moci?

Bieda, obluda, ktorá sa vynorila aj v 21. storočí, žije spolu s neuveriteľnou hojnosťou. Už som o tom písal v rôznych denníkoch až kým mi články neprestali uverejňovať. 

Pôvod a pravlasť Slovanov

Slovanmi označujeme obyvateľstvo hovoriace slovanskými jazykmi, ktoré tvorí od ranného stredoveku až dodnes jednu z najpočetnejších etnických a jazykových skupín v Európe (približne 1/3 obyvateľov Európy, asi 280 miliónov obyvateľov). Slovania predstavujú jazykovo najmladšiu indoeurópsku vetvu. V súčasnosti k nim zaradzujeme Rusov, Ukrajincov, Bielorusov, Rusínov, Poliakov, Kašubov, Čechov, Slovákov, Lužických Srbov, Chorvátov, Srbov, Slovincov, Macedóncov, Čiernohorcov, Bosniakov a Bulharov.

Slovanstvo a svet súčasnosti

V súvislosti s práve končiacim sa Rokom Ľudovíta Štúra sa vynára otázka, či a do akej miery sa Štúrov politický závet Slovanstvo a svet budúcnosti naplnil, resp. či a do akej miery bola jeho vízia reálna.