Budovanie štátu - čas činorodosti

Ako znalec života a tvorby Ernesta Hemingwaya by som začal jeho myšlienkou o tom, prečo miloval obdobie v Paríži v dvadsiatych rokoch 20. storočia.

Napísal o tom v spomienkovej knihe Pohyblivý sviatok: „Ak má človek to šťastie, že žije v mladosti v Paríži, potom než už odíde kamkoľvek, ide to všade s ním, pretože Paríž to je pohyblivý sviatok.“ Zažil som čosi podobné, čo dodnes vnímam ako vlastný, osobný pohyblivý sviatok, ktorý nosím so sebou ako slimák svoj domček. Pre mňa patrí obdobie, keď sme spolu s nadšenými slovenskými intelektuálmi budovali vlastný nezávislý štát k najkrajším rokom môjho života. Prečo? Lebo som cítil nesmiernu zameranosť, cieľavedomosť prežíval som denne pocit, že mením sen Ľudovíta Štúra a celej jeho jedinečnej generácie na skutočnosť. Celým týmto obdobím krátko pred vznikom Slovenskej republiky, teda v rokoch 1990 – 1993 a potom aj niekoľko, najmenej päť rokov jej existencie, som na vlastnej koži zažíval ako možno sen meniť na skutočnosť, aký prenikavo hlboký obsah slovenského slova činorodosť.

Som presvedčený, že jediným zmysluplným výsledkom tzv. zamatového novembra, je vznik slobodnej a nezávislej Slovenskej republiky ako zvrchovaného a suverénneho štátu v Európe. V redakcii Slovenských národných novín, ktoré boli dvojtýždenníkom Matice slovenskej sme sa v bratislavskej redakcii na Františkánskej ulici č. 2 stretli traja novinári v hviezdnej chvíli Slovenska. Spisovateľovi Petrovi Štrelingerovi miesto v Matici ponúkol vtedajší minister kultúry SR Ladislav Chudík ako satisfakciu za to, že Petra v 70-tych rokoch z Matice vyhodili. Ja – Drahoslav Machala - som prišiel z oddelenia kultúry z redakcie Pravdy, kde bývala silná zostava: básnik Rudko Čižmárik (vedúci), spisovateľ Peter Valo, spisovateľ Peter Holka a básnik Emil Babín do Slovenských národných novín (SNN) v marci 1990. Napokon do redakcie SNN prišiel reportér a spisovateľ Roman Kaliský (1991). Na Františkánskej ulici č. 2 bol vtedy predsedom Matice slovenskej režisér a scénograf Viliam Gruska. Dostali sme dve miestnosti na prvom poschodí, ktoré sa na dva roky stali dielňou všetkých dôležitých štátotvorných matičných aktivít.

Redakcia SNN pripomínala včelí úľ, lebo každú chvíľku za nami prichádzali všetci slovenskí intelektuáli, umelci, ale aj právnici či ekonómovia, ktorí túžili po slovenskej samostatnosti. Z Františkánskej ulice bolo na Námestie SNP možno tristo metrov, teda žili sme v samom centre diania, lebo redakcia SNN mala strategické postavenie. Preto sa u nás každý, kto niečo v slovenskej inteligencii ako umelec a občan znamenal, zastavil, aby nabral energiu aj odvahu konať slobodomyseľne. Na poschodí mal svoju matičnú celu literárny vedec a tajomný básnik Pavol Vongrej spolu s redaktorom Slovenska Miroslavom Janekom. Tam sme s Petrom Štrelim chodievali po rozumy, lebo Paľa Vongreja (správcu MS v roku 1968) sme nazývali „majiteľ faktov“. Vedel o Matici všetko. Prvým šéfredaktorom SNN bol spisovateľ a potom aj vedecký tajomník Matice Tomáš Wikler. Tomy bol vynikajúci „psavec“, jeho štýl aj schopnosť písať zrozumiteľne so zanietením slovenského vlastenca, no najmä precízny obsah strhával čitateľský záujem. Miloval Slovensko zvláštnou tichou, tajnou láskou, ktorá občas prepukla na povrch ako gejzír v Herľanoch. Neskoršie sa šéfredaktorom stal Miloš Majer z Martina.

Keď sa stal Roman Kaliský zástupcom šéfredaktora pridelili mu druhú samostatnú miestnosť. V našej prvej miestnosti, kde sme sedeli s Petrom Štrelingerom, som ihneď zaviedol svoj starý zvyk ešte z Večerníka, že každý z významnejších návštevníkov redakcie sa podpísal fixkou na redakčnú stenu. Chodievali za nami spisovateľ Janko Tužinský, poslanec Federálneho zhromaždenia Janko Smolec, často sa za Romanom stavil herec Gustáv Valach, ktorý mne a Petrovi dal vlastnú prezývku. Raz, keď s Romanom popíjali Neninské víno a uvidel nás oknom ako prichádzame, tak zamatovým hlasom preriekol: „Pozri idú Cyril a Metod!“ Nevyslovil toto zázračné označenie len tak, lebo vedel oceniť, čo všetkého sme s mojím blízkym kamarátom Petrom Štrelingerom boli schopní dokázať za jediný deň. Písali sme články, ja som ich potom zhromažďoval a poštou posielal do hlavnej redakcie do Martina na Mudroňovej ulici č. 1. Následne, keď nám poštou poslali vytlačený balík novín, sme ich s Petrom predávali ako kameloti na Poštovej ulici. Nijaká robota pre národ pre nás nebola zbytočná, išli sme z jednej práce do druhej, lebo sme verili, že iba takto cez veľké nadšenie možno prísť k veľkému cieľu, ktorý sa nazýval slovenská nezávislosť. V tom čase sa ako najemotívnejšie vlastenky správali slovenské ženy: tie najviac kupovali Slovenské národné noviny, najmä tie vo veku 30- 40 rokov. Vedeli, že v stredu predpoludním nás nájdu na Poštovej a naučili sa nás tam aj vyhľadávať.

Podarilo sa nám do spolupráce so SNN pritiahnuť skutočne špičkových slovenských spisovateľov, novinárov, ekonómov aj politikov.  Písal pre nás spisovateľ Imrich Kružliak, ktorý sa vrátil z emigrácie z Mníchova, ale aj šéfredaktor matičných Slovenských pohľadov JUDr. Milan Ferko. Miestoprísažne vyhlasujem, že prechod Slovenských pohľadov do vlastníctva Matice slovenskej sme vymysleli, aj prakticky úradne vybavili my dvaja s Petrom Štrelingerom. Bolo treba o ich návrat do lona Matice požiadať v rámci reštitučného zákona. Našli sme dokumenty na bývalom Zväzu spisovateľov (Peter býval jeho zamestnancom, takže vedel, kde dokumenty z 1951 roka treba hľadať!). A Milan Ferko sa potom už len chopil šéfredaktorskej príležitosti a na druhom poschodí so sekretárkou Magdou Kušnierovou vytvoril dobré základy tohto časopisu, ktorý až dodnes tvorí intelektuálnu špičku slovenského uvažovania o literatúre, kultúre a širšie o svete. Pravidelne písali spisovatelia Vincent Šikula, Peter Jaroš, jedinečný slovenský mysliteľ a literárny vedec aj spisovateľ Pavol Števček a jeho bratranec prof. Janko Števček. Veľkých fanúšikov aj autorov sme mali v archeológoch Titusovi Kolníkovi a Dušanovi Čaplovičovi. K SNN citovo aj rozumom inklinovali spisovateľ Ladislav Ťažký aj výkonný predseda Spolku slovenských spisovateľov Jaroslav Rezník, vtedajší poslanec Janko Fekete –Apolkin, ale aj Jozef Bob, ktorému práve uviedli seriál Štúrovci. Za to k nám písali skvelý ekonóm, absolvent univerzity v Cambridge prof. Hvezdoň Kočtúch, ekonóm Dušan Plachtinský a ďalší členovia združenia NEZES Ladislav Lysák, Michal Baránik, či profesor Ivan Laluha, odborník na amerických Slovákov JUDr. Imrich Minár, skvelý a charakterný spisovateľ Dušan Slobodník, na smrti ktorého sa svojimi krutými insinuáciami podpísal Ľubomír Feldek. Na stránkach SNN sa predstavovala elita slovenských intelektuálov. No spomedzi všetkých hviezdila takmer v každom čísle osobitná úvaha, fejtón alebo úvodný kurzívový stĺpček, či reportáž od Romana Kaliského. V SNN rozvinul najlepšie tradície bývalého Kultúrneho života z rokov 60-tych 20. storočia. Kto redigoval jeho články vie, že do nich nemožno nič priložiť ani nič vyškrtnúť, jeho štýl mal vždy tok, pružnosť aj napätie, úžasnú výstavbu, osobitný jazyk. Jeho štýl bol zďaleka viditeľný aj poznateľný, lebo písal vždy „husto.“ O ňom platí Majakovského výrok, že „štýl – to je osobnosť!“ Druhou veľkou hviezdou SNN bol nesporne jedinečný vyšetrujúci reportér s čuchom na príťažlivé témy, štýlovo príznakový a nesmierne poctivý  a objavný Peter Štrelinger. Napísal brilantnú reportáž o tom, ako si vtedajší predseda slovenskej vlády Janko Čarnogurský chcel sprivatizovať Bradlo a jeho policajti tam nepustili 4. mája 1991 obyčajných ľudí. Ale napísali sme spolu slávnu reportáž Národy nemožno obliecť do uniformy zo začiatku vojny v bývalej v Juhoslávii – z prepadnutého Chorvátska a Slovinska (1991)...

Nielen noviny a tvorba článkov, ostré polemiky s Rudkom Chmelom, ktorý vtedy zastupoval federálne (české, neskoršie maďarské) záujmy v Budapešti, ale najmä organizátorská práca dvojzáprahu Štrelinger – Machala dala do pohybu obnovenie Umeleckého odboru Matice slovenskej (jar  1991). Jeho predsedom sa stal maliar a sochár Vlado Kompánek, vo výbore pracoval skladateľ Tibor Andrašovan, herečka Ida Rapaičová (podpredsedníčka), poetka Marta Podhradská, či básnik Miroslav Pius, maliari Milan Laluha Ondrej Zimka či herec Gustáv Valach. Parádna zostava! Umelecký odbor Matice sa stretával vždy v prvú stredu v mesiaci: niektorí ľudia najmä Ever Puček, Dušan Roll, či Milan Jankovský sa nevedeli dočkať ďalšieho stretnutia. V prvej časti bývala schôdza, potom buď promócia knihy alebo improvizovaná výstava ako v prípade Sokolíka Kellenbergera, ktorú pripravil jeho syn Martin v priestoroch františkánskeho refektára na Františkánskej ulici. Na Umeleckom odbore MS sme oslavovali aj 70-ku Imricha Kružliaka za prítomnosti prof. Milana Čiča.

Nesporne unikátny význam malo organizovanie matičných zhromaždení na Námestí SNP v Bratislave. Bolo ich v rokoch 1990 – 1992 päť celoslovenských! Osobitne zhromaždenie z 11. marca 1991, ktoré sme riadili z redakcie SNN, bolo zlomové: Slováci pochopili, že vlastnú samostatnosť musia vyvzdorovať na ulici! O rok na to Roman opäť  10. marca 1992 napísal v Koridore pozvánku na nové celonárodné zhromaždenia na Námestí SNP. (na podpore organizácie tohto zhromaždenia sa výrazne podieľal riaditeľ Závodu SNP zo Žiaru nad Hronom Ľudovít Černák, ktorý zaplatil ľuďom zo stredného Slovenska 40 autobusov do Bratislavy. Kaliského výzva, článok je publikovaný v jeho knihe Na poslednom úseku – pod názvom Dajme zbohom federácii. Dobre sa započúvajte a prižmúrte pritom oči: „Príďme, zíďme sa a vyjadrime sa spoločne a jasne: Dosť! Dosť bolo protislovenskej politiky na Slovensku, dosť jej bolo v Bratislave ako sídle vrcholných orgánov Slovenskej republiky! Milé čitateľky a čitatelia Koridoru, ktorý prišiel na svet v pravý čas: ukážte, ukážme, koľko nás je! Nešanujte autá, hoci je benzín drahý! Využite vlaky a autobusy! Bratislavčania, vyjdite z bytov a záhradiek. Vysokoškoláci vyjdite z internátov, a to nielen bratislavských! Nedajte sa pomýliť heslom, že vám, ako i celej mládeži patrí budúcnosť. Vám patrí prítomnosť. O Slovensku teda aj o vás, sa rozhoduje dnes, možno už naposledy za vášho života... Teda dovidenia priatelia, v Bratislave v stredu o 17. hodine na Námestí SNP.“ Kaliského prejav, ktorý potom povedal priamo na zhromaždení, rozhodol o smerovaní slobodného Slovenska. Pavel Rychetský v pražských Televíznych novinách o tomto prejave vyhlásil: „Keď prehovoril v Bratislave Kaliský, spoločný štát má svoje dni zrátané!“ Veľkú slávu zažila redakcia SNN 19. 9. 1991, keď na Námestí SNP vystúpil Milan Kňažko a budúci slovenský prezident Michal Kováč, aby Slovákom predostreli názor skupiny Zvrchované Slovensko (zorganizoval ju Viliam Hornáček). Ten dátum bol úžasný: deviatky v ňom, akoby sa cez veky odvolávali priamo na dátum 19. 9. 1848, keď Štúr na Myjave vyhlásil Deň neodvislosti Slovákov od maďarskej štátnej moci – teda vlastne prvý slovenský Deň nezávislosti a vznikla aj prvá SNR! Magická inšpirácia po 143 – och rokoch! Nesporne najväčším skutkom Romana Kaliského a Ivana Hudeca, ktorý vydumali v dnešnej krčme na Bielej ulici, bol nápad zvolať Kongres slovenskej inteligencie, a tento názov je zase môj machalovský copyright. Kaliský vedel, že táto platforma sa musí zložiť bez kádrovania zo všetkých skupín slovenských intelektuálov: z ľavicových, kresťanských, či zelených ochranárov. Preto listom pozval na pôdu Matice slovenskej na Františkánsku ulici č. 1, kde kedysi účinkoval ako predseda MS – uznávanú autoritu  – baťka Vladimíra Mináča. Vlado sa zariekol, že už nikdy neprekročí prah Matice, z postu vedenia ktorej ho odvolal pán minister Ladislav Chudík na „radu“ niektorých martinských žiarlivcov a obmedzencov. Vlado Mináč prekročil sám seba, a prišiel do redakcie časopisu Matice slovenskej SNN. Také zvítanie a objatie aké som videl v našej redakcii, som nikdy predtým ani nikdy potom nezažil. Mináč a Kaliský boli, sú a zostanú popri architektovi slovenského štátu Vladimírovi Mečiarovi najvýznamnejšími postavami slovenského zápasu za samostatnosť Slovenskej republiky. Obaja partizáni zo Slovenského národného povstania, ale obaja aj zástancovia toho, že povstanie bola slovenská vlastenecká vojna proti nemeckým fašistom, nie vojna proti vlastnému Slovenskému štátu. Na pôde SNN vtedy vznikla myšlienka zvolať na Donovaly na 30. a 31. máj 1992 Kongres slovenskej inteligencie, ktorého garantmi sa stali osobnosti: Gustáv Valach, Imrich Kružliak, Milan Rúfus, Roman Kaliský a Vladimír Mináč. Dni v redakcii od marca do mája 1992 patrili k najvzrušujúcejším dňom môjho života. Kto sa zúčastnil KSI a zažil Donovaly na rozhodujúcom stretnutí slovenskej inteligencie, ktorá Vyhlásením spečatila osud bývalého Československa, nikdy nezabudne: „Nechceme spoločný štát s vierolomným partnerom, chceme štát vlastný. S vlastným prezidentom, s vlastnou diplomaciou, s vlastnou ekonomickou politikou a s vlastnou armádou.“.

Drahoslav Machala, spisovateľ

 

Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo

náhodný výber článkov

Pravda o 11. septembri - Fakty o zločinoch 11. septembra 2001 v USA

Je tu opäť výročie (15.) najohavnejšieho štátneho zločinu na vlastnom obyvateľstve v najnovších dejinách.

Z osudov slovenských geografických názvov (7)

Kde sa nachádza vodný tok Dolná?

V príspevku je prezentovaná možnosť využitia veľkomierkovej (podrobnej) mapy s detailne a precízne spracovanou názvoslovnou zložkou pri skúmaní a vyhľadávaní presnejšej lokalizácie písomne doložených a v stredoveku zaniknutých, pustých historických sídelných aj nesídelných objektov, ktorých lokalizácia nie je dostatočne presne známa.

Polsko na cestě z pasti: První zahřmění před zemětřesením

Je vlastně úplně jedno, že konzervativní strana Právo a spravedlnost (PiS) Jaroslawa Kaczyńského po drtivém vítězství a přepočtení hlasů na mandáty může vládnout sama.