Priznajme sa k slovenskej šľachte

Náš svet, v ktorom žijeme si vytvoril viaceré obmedzenia, a v nich sa pomerne zložito cíti umenie aj kultúra a osobitne zložito najmä história a historici.

Nie som profesionálny historik, ale spisovateľ literatúry faktu, preto som sa pri práci naučil rešpektovať poznatky vedy, osobitne vedy historickej aj jej pomocných vied, naučil som sa rešpektovať svojho čitateľa. Vážim si ho, preto mu chcem skutočnosť podať spôsobom, ktorý nazývam dobrodružstvo poznávania.

Keď sa otvorila možnosť slobodného uvažovania o všetkých témach v slobodnom a demokratickom slovenskom štáte, pochopil som, že téma slovenskej šľachty a šľachty, ktorá od Veľkej Moravy cez život v Uhorskom kráľovstve až dodnes žila na území Slovenska, potrebuje celkom nový oslobodený prístup. V prístupe k šľachte sa mýlil aj slovenský myšlienkový obor Vladimír Mináč v eseji Kde sú naše hrady. Preto my súčasníci musíme slovenskú šľachtu vrátiť do deja záujmu, nazerať na ňu po novom, kriticky, ale so zmyslom pre spravodlivosť dejín a dejinných okolností, v ktorých pôsobila na Slovensku. Chcem sa preto poďakovať Kysuckému múzeu v Čadci, Múzeu Tešínska a Považskému múzeu v Žiline, že som dostal príležitosť vystúpiť na vedeckej konferencii Šľachta na Kysuciach a jej susedia. Môj príspevok bude síce špecifický, ale  vysoko hodnotím iniciatívu pána Mgr. Martina Turóciho a PhDr. Davida Pindura aj MVDr. Miloša Jesenského, lebo otvárajú nové možnosti slobodného uvažovania nielen o susedoch, ale aj Slovákoch, teda o sebe samých. A takých príležitostí nie je nikdy dosť.

Impulzom pre napísanie mojej knihy Šľachtické rody bolo 180. výročie narodenia Adely Ostrolúckej (30. marca 1824), ktoré si pripomenuli v jej rodisku na Ostrej Lúke. Blízky priateľ rodiny, slovenský spisovateľ Karol Kuzmány z bohatých osobných kontaktov vedel, že Ostrolúckovci sú starý slovenský šľachtický rod. Ľudovít Štúr zázrak zvaný Adelka objavil v kaštieli v mojom rodnom Zemianskom Podhradí, kde žili tri šľachtické rody: Príleskovci, Podhradskovci a Ostrolúckovci. Moja kniha podáva iba poznanie, ku ktorému som dospel na začiatku roka 2007, keď vyšla.

Základným krédom správania každého šľachtica bývala aj zostala zásada, že noblesse obligešľachetnosť zaväzuje. Slovo šľachta v živote vyslovíme tisíckrát, ale nevieme, že je odvodené od tajomného slovíčka: šľachetnosť. V živote som stretol ľudí, ktorí sa nenarodili ako šľachtici, ale ich správanie nieslo erb zvaný šľachetnosť ducha. Ako národ sme aj my, Slováci požehnaní tým, že od čias starých Slovákov vo Veľkomoravskej ríši a potom v Uhorskom kráľovstve, pôsobili na našom území šľachtické rody Hunt–Poznanovcov, a vo vzrušujúcom stredoveku skutoční rytieri Drugetovci, Radvanskovci, Rakovskovci, Benickovci, či Beňovskovci. Je tu zvrchovaný čas, aby sa slovenské šľachtické rody, ktoré bránili kresťanskú civilizáciu a výraznými skutkami sa zapísali do dejín Uhorska, vo vlastnej nezávislej Slovenskej republike stali súčasťou nášho dedičstva a historického vedomia. Po veľkomoravských kniežatách a kráľoch sú uhorskí králi našimi kráľmi, preto je uhorská šľachta naša šľachta. Musíme sa zbaviť úzkej predpojatosti, že si z vlastných dejín vyhadzujeme a gumujeme osobnosti a udalosti, ktoré tvoria oporné stĺpy slovenských dejín. Naopak prišla slobodná doba, v ktorej môžeme sebavedome a sústredene vlastné dejiny zaľudňovať. Teraz sa už Slováci ako štátotvorný národ môžeme slobodne a so štátnickou múdrosťou postaviť k dielu, ktoré na Slovensku zanechali slovenské šľachtické rody, ale aj rody šľachty, ktorá sa k nám prisťahovali z Francúzska, Talianska či Švajčiarska, zo Sedmohradska, či z Balkánu, osobitne z Chorvátska, odkiaľ ju vytláčali nájazdy Turkov. Namiesto „primitívnych slávností duchov a haloweenov“, namiesto napodobňovania toho, čo nie je našou vlastnou tradíciou, sa tu priam na spevnenie historického vedomia a sebavedomia, núkajú možnosti „inscenovania histórie“ o výrazných osobnostiach šľachticov priamo na námestiach slovenských miest, preto by sme mali siahnuť do dejín a osláviť skutkami rytierske dni šľachtických rodov.

Naznačím, prečo je pre nás Slovákov dôležité priznať sa k vlastnej šľachte. Historik profesor Ján Lukačka sa dlhodobo zaujíma o najvzácnejší rod Hunt–Poznanovcov, keď sa nitrianski Poznanovci usadili najmä v Nitre a v jej okolí a ipeľskí Huntovci či Hontovci (odtiaľ aj označenie historického regiónu Hont) zase v okolí Šiah. Poznanie tohto rodu je pre nás Slovákov mimoriadne dôležité. Oba tieto rody si pozície za Veľkej Moravy vydobyli už z čias panovania kráľa Svätopluka. Počas expanzie Arpádovca Michala včas pochopili, že mu mocensky nedokážu vzdorovať, preto uznali jeho suverenitu údelného kniežaťa v Nitre. Za odmenu im Michal ponechal časť pôvodných majetkov v strednom a severnom Ponitrí. Poznanovci a Huntovci zostali mocnými veľmožmi na dvore v Nitre, zachovali si kresťanstvo a na svojich dvoroch stavali kostoly napríklad v Nitrianskej Blatnici, Šišove a Vyšehrade v Turci. Poznanovci sa v 10. storočí stali svetskými patrónmi benediktínskeho kláštora pod Zoborom, ba pridelili opátstvu vlastné pozemky. Poznáme to z prvej Zoborskej knihy z roku 1111. Huntovci mali takéto postavenie v strednom Poiplí. Zakladacia listina benediktínskeho opátstva v Bzovíku potvrdzuje, že Huntovci mali dedičné rodové majetky s preduhorským pôvodom a od arpádovských vojvodov získali ďalšie. Poznanovci a Huntovci zostali v službách Michala do roku 955, keď ho jeho starší brat Gejza zavraždil. Horlivý kristianizátor Gejzov syn Štefan prišiel do Nitry s bavorskou manželkou Gizelou a s nemeckým sprievodom, aby sa stal údelným kniežaťom. Medzi mladým Štefanom a veľmožmi Poznanom a Huntom sa vytvorili pevné osobné vzťahy (995 – 997). Ich pevnosť sa preverila po smrti Gejzu. Podľa nemeckého zvyku v Bíni opásali slovanskí veľmoži Hunt a Poznan Štefana mečom na znak, že sa stáva panovníkom, kráľom uhorskej krajiny! Vtedy šomoďský vojvoda Kopáň z vedľajšej vetvy Apádovcov zosnoval povstanie proti mladému Štefanovi s nárokmi na trón. Veľmoži Poznan a Hunt so Štefanovým vojvodom Vencelínom Kopáňa pri Vespréme porazili. Vplyv slovanských vojvodov Hunta a Poznana sa znásobil po korunovácii Štefana I. za uhorského kráľa. Huntovo potomstvo už za Štefana I. získalo majetky na juhozápadnom Slovensku, na strednom Považí a na Hornej Nitre. V 12. storočí sa oba rody Hunt a Poznan spojili do jedného rodu Hunt-Poznanovcov. Potomkami šľachtického rodu s koreňmi vo Veľkomoravskej ríši sú grófi zo svätého Jura a Pezinka a neskoršie šľachtický rod Forgáčovcov.

Pri štúdiu životných osudov som dospel k poznaniu, ktoré má ako Slováka aj spisovateľa napĺňa nevýslovnou hrdosťou. Chcem sa hlboko pokloniť všetkým nezištným skutkom šľachty, ktorá pomáhala Slovákom v ich zápasoch pri obhajobe národnej identity, ale najmä v boji za národnú slobodu. Slovenský ľud Ladislava Pongráca nazýval turčianským kráľom. Ladislav preložil dovtedy používané Magdeburské právo do slovenčiny (1473). Jeremiáš Pongrác písal listy Turzovi po slovensky (okolo 1608). Palaltín Juraj III. Turzo vo forme slovenský národ – natio slavica  vydal zákon č. 6/1608 o paritnom zastúpení Slovákov, Maďarov a Nemcov v mestských radách. Vôbec šľachtický rod Turzovcov, ktorý pôsobil aj na susednej Orave, osobitne na Oravskom Podzámku, vykonal pre Slovákov nesmierne veľa dobrého. Najmä v období reformácie vytvoril palatín Juraj III. Turzo také závažné predpoklady na rozvíjanie slovenského povedomia tým, že pomohol sformovať dištrikty slovenskej evanjelickej cirkvi, ktorej kňazi kázali v blízkej biblickej češtine, v zrozumiteľnom jazyku pre domácich Slovákov, zvyšovali tak ich národné aj slovanské povedomie spolupatričnosti. Tento proces sa zavŕšil Žilinskou synodou roku 1610. Z Tešína do Liptovského Mikuláša prišiel kázať veľký humanistický mysliteľ Juraj Tranovský (nar. 27. marca 1592), ktorý pôsobil ako kňaz na Oravskom Podzámku od roku 1629. A vzápätí ďalší génius, ktorý sa narodil na Morave, ktorý má po otcovi Jánovi Segešovi z Pobedíma slovenské korene. Myslíme na Jana Amosa Komenského, ktorý sa narodil 28. marca 1592.

Postrehol niekto, že títo dvaja géniovia prišli na svet v priebehu 24 hodín, medzi ich narodením 27. a 28. marca 1592 je jediný deň. Čo sa to vtedy dialo vo vesmíre, že sme svedkami takého malého zázraku, ktorý má veľký význam aj pre Slovensko, lebo Jan Amos Komenský pôsobil v Púchove roku 1650.

Bytča sa v tom období, keď vládol palatín Juraj III. Turzo stala strediskom európskej diplomacie, na dvor kaštieľa prichádzali diplomati z Benátok. Európsky rozmer územiu Slovenska dodali Turzovci podnikaním s nemeckým rodom Fuggerovcov, keď zvyšky aj stopy slovenskej mede z Banskej Bystrice nachádzame aj dnes v Portugalsku, dokonca v africkom Beníne. Turzovci meď vyvážali cez prístavy v Gdaňsku a v Štetíne. Okrem toho pri scedzovaní medi zostávalo v kadiach aj striebro... Pravda, my si ceníme najmä duchovný prínos šľachtického rodu Turzovcov pre Slovensko a Slovákov, najmä to, že Juraj písal svoje listy v dobovej slovenčine, na jeho dvore bola slovenčina rovnocenným dorozumievacím jazykom.

Spomeniem aj ďalšieho uhorského palatína Pavla Pálfiho, ktorý k spokojnosti slovenských banskobystrických mešťanov vyriešil ich spor s nemeckým patriciátom mesta (1650). Barokový básnik Peter Benický napísal Slovenské verše a talentovaný Martin Svätojánsky – Sentiváni z Liptovského Jána sa hrdo hlásil k Slovákom (1679). Šľachtic Alexius Príleský do kaštieľa v mojom rodnom Zemianskom Podhradí pozval za kňaza spisovateľa Pavla Doležala (1746), ktorý tu napísal slávnu knihu Grammatica slavico-bohemica, ktorá má pre Čechov skutočne základný význam. Pavol Jozef Šafárik napísal oslavnú báseň na šľachtica Ondreja Mariášiho, ktorý bol mecénom Evanjelického lýcea v Kežmarku. Ondrej Máriáši dal postaviť (1816) v evanjelickom  kostole v Batizovciach aj kazateľnicu ako piétnu spomienku na svojich rodičov. Manželka Františka Máriášiho Anna Mária Horvát – Stančićová de Gradec (Gradec je mestečko v súčasnom Slovinsku a nazýva sa Slovinj Gradec) si tu dala postaviť rodinnú hrobku a do tejto hrobky uložili aj pozostatky generála Ondreja Máriášiho.

K Ľudovítovi Štúrovi na byt na dnešnej Panenskej ulici č. 1 v Bratislave na tajné schôdzky spolu s Josipom Jelačičom, neskorším chorvátskym bánom, chodil zeman Samuel A. Rutkai (1844) z Vrútok (povedali by sme teda – Samuel Vrútocký), ktorý tieto schôdzky okolo 11-tej v noci opísal vo svojej spomienke. Štúrovi k poslaneckému mandátu pomohol zvolenský župan Mikuláš Ostrolúcky. Túto pomoc nezmenšuje ani to, že Ostrolúcky rátal s bystrým a vzdelaným Štúrom ako so svojím možným zaťom. No príležitosť, ktorú mu vytvoril tým, že Ľudovít Štúr ako poslanec kráľovského mesta Zvolen mohol opakovanie viackrát vystúpiť s novátorskými myšlienkami na Uhorskom sneme ako rovnocenný partner s Ľudovítom Košútom, sa ukázala na jeho ceste za slovenskou slobodou a k slovenskej samostatnosti, ako skutok hodný ocenenia aj po jedenapol storočí. Pripomeniem iba jedinú z týchto vzácnych myšlienok: „Otvorte svoje dlho stiesnené srdcia, Slovania. Prázdna je národná samoľúbosť, ktorá v sebe neskrýva nič hlbšie. Ide napokon o ľudstvo, ktorého členmi sme spolu s ostatnými národmi.“ Zvláštne ako si všimneme najmä slovenské vlastenectvo Štúra, ako niekedy vieme prehliadnuť jeho európsky rozmer invenčného humanizmu, veď mu išlo najmä o dobro ľudstva!

Na podporu Hurbanových dobrovoľníkov zorganizoval šľachtic Móric Zmeškal z Leštín vo februári 1849 zhromaždenia obyvateľov Oravskej stolice. Pravda, poznáme dobre aj mená šľachticov, ktorí sa mýlili a stali sa piatou kolónou proti vlastnému národu, iniciatívne a ostro skutkami preukázali svoje protislovenské postoje. Aj my, ak sme toho schopní, prosíme o odpustenie, že sme sa veľmi mýlili, keď sme vzdelaných šľachticov so sociálnym cítením vyháňali z ich kúrií a kaštieľov i zo zámkov ako nepriateľov ľudu tri roky po skončení druhej svetovej vojny, keď sa vykrádali roky formované knižnice, kradli nábytky aj cennosti, osobitne obrazy, ale sa vedome v revolučnom zápale ničili doklady histórie, cenné archívne dokumenty, ktoré by boli vedeli vypovedať toľko súvislosti o živote Slovákov v stredoveku.

Po vzniku Česko-slovenskej republiky vyšla zaujímavá publikácia Zástava veje! (1925), v ktorej šľachtic Lívio Odescalchi nabádal slovenskú šľachtu k lojalite a spolupráci s novým štátom: „My všetci, o ktorých sa historicky môže dokázať, že sme potomkovia starej slovenskej šľachty, ktorí sme boli dlhé storočia členmi uhorského zemianstva, ale po všetky časy sme zostali ozajstnými priateľmi a bratmi svojmu slovenskému národu, dojatí vítame na Slovensku vzkriesenie slovenského štátu, stotožňujeme sa s ním, vyhlasujeme s ním solidaritu a bez akejkoľvek postrannej myšlienky sa k nemu definitívne pridávame. Prosíme každého občana nášho štátu, aby od tejto chvíle prechovával k nám dôveru a dožičil nám v našom štáte miesto, ktoré nám prislúcha podľa vznešenej zásady rovnosti, slobody a bratstva.“ V láske k milovanému Slovensku je dostatok miesta aj pre sympatie a obdiv k slovenskej šľachte. Túžim po tom, aby sme získali novú dôveru šľachticov a ich potomkov. Správajme sa k nim šľachetne a konajme tak, aby sa pre nich Slovenská republika stala už navždy istotou domova.

Drahoslav Machala, spisovateľ

Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo


náhodný výber článkov

Smer-SD by mal upustiť od ambície zaviesť registrované partnerstvá

Aliancia za rodinu vyzýva Smer-SD, aby od krokov upustil

Utrpenie Slovákov za Tatrami

Spolok Slovákov v Poľsku zorganizoval 17. apríla 2016 v Novej Belej spomienkovú slávnosť pri príležitosti 70. výročia brutálnej vraždy štyroch nevinných Slovákov partizánskou skupinou Jozefa Kuraša "Ognia".