Zbavme sa konečne čechoslovakistického balastu

Ako a načo sa presadilo nepatričné pomenovanie „Slovien“

v novej slovenskej historiografii

Ak chceme nájsť náležité a solídne fundované riešenie tohto problému, musíme začať od jeho historického pôvodu. Našťastie dnes máme v rukách o tom celkom presnú dokumentáciu.

Až do konca 19. storočia v slavistickej vede sa jednotne používali dva rozličné výrazy na označenie názvu jazyka, ktorý kodifikovali diela Konštantína Filozofa. Autori, ktorí predpokladali, že Konštantín a Metod ako rodení Gréci z Thessaloník, dôležitého antického macedónskeho mesta a prístavu pri Solúnskom zálive, ktoré okolité slovanské obyvateľstvo nazývalo Solún, mohli hovoriť aj slovanským jazykom tých starobulharských Slovanov, preto nazývali kultúrny jazyk, pre ktorý Konštantín Filozof vytvoril abecedu a následne aj základnú kresťanskú literatúru, starobulharským jazykom.

Európski jazykovedci, ktorí sa začali zaoberať slovanskými jazykmi, prichádzali však napospol k záveru, že slovenský vladár Rastic, ktorý hľadal a dosiahol vyslanie Konštantína a Metoda k jeho vtedajším Slovákom, aby jeho slovenskému ľudu vysvetľovali kresťanskú náuku, ktorú už bol prijal, ale nemal učiteľa, ktorý by ju vysvetľoval v jeho vlastnom jazyku.

Títo európski slavisti - ako vieme, vedecká slavistika má korene vo Viedni a v Prahe - napospol nazývali ten cyrilo-metodovský jazyk staroslovenským jazykom. Rušivo to toho zasiahol žiak prof. Jana Gebauera (1839 - 1907) mladý Dr. Jiŕí Polívka (1858 - 1933), ktorý v roku 1883 publikoval v Slovanskom sborníku ako svoj prvý zverejnený príspevok článok Kterým jazykem psány jsou nejstarší památky jazyka slovanského - starobulharsky či staroslovensky?

V tomto článku Dr. Polívka navrhol, aby sa v češtine namiesto dovtedy všeobecne užívaného termínu „jazyk staroslovenský“ - ktorým sa prepisovali v starých dokumentoch sa vyskytujúce výrazy jezyk ´ slovän´sk´ alebo slovjansk´, ale aj jezy´ slovensky - začalo písať „staroslověnský“. Uvedením tejto typicky a takmer výlučne českej grafémy „ě“ do transkripcie adjektíva označujúceho jazyk, ktorým kázali, učili a písali Konštantín a Metod, celkom nebadane sa utvorila určitá optická súvislosť medzi češtinou a týmto najstarším kultúrnym jazykom Slovanov, ktorými boli Slováci 9. storočia.

PODĽA CUDZIEHO DIKTÁTU

Tento úplne zbytočný a iracionálny návrh mladého žiaka pražskej slavistickej školy bez akejkoľvek vedeckej diskusie prijali a dôsledne uvádzali do českého jazyka prakticky všetci českí jazykovedci. Prišlo to totiž veľmi vhod rastúcim tendenciám českého národného obrodenia, ktorého vedúci predstavitelia práve začali intenzívne pracovať na tom, aby dosiahli odsunutie Slovákov do úzadia národných hnutí, a tak mohli pripravovať pôdu pre svoje politické zámery jednotného „československého“ jazyka a národa. Cieí'om týchto projektov bolo absorbovanie Slovákov z Uhorska, podobne ako to urobili s moravskými Slovákmi, na zveľadenie českého národa.

Počnúc Poliakmi Polívkova novota narazila postupne na kritické odmietnutie, takže jej používanie bolo dlho obmedzené iba na českú literatúru. Keď potom došlo k založeniu česko-slovenského štátu, ktorý sa hneď od svojho vzniku prejavil ako „československý“ - bez Štefánikovho rozdeľovníka, ktorý bol zvýraznený aj v Pittsburskej dohode podpísanej prezidentom T. G. Masarykom . Slovákom, ktorým bola hneď nanútená „československá univerzita“ v Bratislave, neostávalo nič iné ako prijať to, čo Praha diktovala. Slovenskí jazykovedci sa formovali výlučne na Pražskej škole, a teda museli písať o „staroslověnskom“ jazyku. A keď vznikla prvá Slovenská republika, Prahou odchovaní vedeckí pracovníci, ktorí si uvedomovali, že slovenská abeceda nepozná grafému „ě“, bojazlivo začali uvádzať ešte absurdnejší výraz „sloviensky“. Po najnovšej politickej zmene sa bojazlivý návrat prejavil v málo používanej forme „slov(i)ensky“.

BALAST PRAŽSKEJ ŠKOLY

Používanie týchto výrazov - ktoré nemajú ani z historického, ani z filologického hľadiska nijaké vedecké opodstatnenie - nijako neprispieva ani k presnosti, ani k jasnosti výkladu, ale vedie skôr k citeľnej konfúzii pojmov a nimi označovaných realít. Bolo by iba ziskom pre slovenskú vedeckú terminológiu, keby sa i slovenskí slavisti a iní vedeckí a publicistickí pracovníci konečne zbavili tohto historického balastu čechoslovakistickej Pražskej školy a nasledovali príklad všetkých ostatných slovanských kolegov adoptujúc výlučne jednoznačnú slovenskú terminológiu Slovan-Slovania-slovanský a Slovák-Slováci-slovenský. Na potrebné rozlišovanie historických fáz vývoja stačia úplne - ako je to u iných národov - náležité adjektíva (najstarší, starý, stredoveký a pod.). Túto jednoduchú, jasnú a historicky aj filologicky fundovanú terminológiu dôsledne používal vo svojich vedeckých a vulgarizačných dielach jeden z najsolídnejších znalcov najstarších slovenských dejín, profesor na Pápežskom orientálnom inštitúte v Ríme Michal Lacko (1920 - 1982) a používajú ju aj iní od Pražskej školy nezávislí slovenskí vedeckí pracovníci nielen v zahraničí, ale pomaly už aj na Slovensku.

BOJAZLIVOSŤ

V podstate nejde tu ani tak o skutočný filologický problém ako skôr a najmä o následok historického faktu, že slovenský národ musel prežiť takmer tisíc rokov bez vlastnej národnej štátnosti, a preto vznikla v ňom, nevynímajúc ani jeho významných kultúrnych a vedeckých pracovníkov, akási vrodená bojazlivosť pri vyjadrovaní sa o určitých historických skutočnostiach podľa vlastného uhla pohľadu, len aby nevyvolali kritiku alebo odpor zo strany cudzích, najmä susedných národov, ktoré nad nimi vládli.

Prof. Milan S. Ďurica

Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo

náhodný výber článkov

Jozef Závodský v Marianke

Agilní matičiari z Marianky na čele s predsedom Milanom Olexom s finančnou pomocou Slovenskej ligy v Amerike generálne zrekonštruovali pamätník nad hrobom kňaza a národovca Jozefa Závodského.

Slovanstvo a svet súčasnosti

V súvislosti s práve končiacim sa Rokom Ľudovíta Štúra sa vynára otázka, či a do akej miery sa Štúrov politický závet Slovanstvo a svet budúcnosti naplnil, resp. či a do akej miery bola jeho vízia reálna.