Akí sme

Akí sme my Slováci? Nám samotným je to len ťažko spoznať seba samých.

To akí sme lepšie vidia vždy tí druhí, ktorí stoja mimo nás a nás pozorujú. My vidíme Čechov ináč ako sa vnímajú oni sami. Platí to aj naopak. Rozdiel v povahe a mentalite našich národov sa nedá nejako exakte zmerať. Mantalita a povaha je značné nehmotno a to sa viac vníma citom ako rozumom. Preto príhody z reálneho sveta majú vždy veľkú vypovedaciu schopnosť.Na ilustráciu uvediem príbehy. Na vojne, akože ináč, som bol v Čechách, presnejšie vo Vyškove na Morave. Naša čata „absíkov“ mala asi tridsať vojakov, z toho asi desiati boli Slováci. Pravidelne sme chodili spoločne do miestnej krčmy. Na prvej vychádzke sme si sadli k stolu s českými kolegami z čaty a začali sme piť pivo. Česi, teda tí praví, nie Moraváci, si po vypití každého piva odložili vedľa seba na stôl jednu zápalku. Keď vypili malé pivo, tak si odložili polovičnú zápalku.

Trochu neskoršie za nami do krčmy prišiel Paľo Jančík zo Štrby. Ešte sa ani poriadne neusadil, pozrel na uhladené zápalky na stole, postavil sa a povedal:„Tak páni toto bolo posledný raz“ a šmahom ruky im všetky zápalky rozhádzal.„Každému Čechovi pivo a rum na mňa“ a bolo.Sledoval nás krčmár Jára Plhal. „Tak hoši tohle byla lekce“ povedal,  „konečne jim to někdo nandal“.Od vtedy sme boli s krčmárom Jarom, ale aj  s Čechmi výborní kamaráti. Nikto sa neurazil. Táto príhoda nás Slovákov pomerne výstižne charakterizuje. Nechcem hodnotiť či to je dobré alebo zlé. Ale my sme takí. Česi sú iní. Takto vidíme Čechov my Slováci. Oni si aj sami sebe dali úsmevnú skratku MČČ – Malý český človíček.Myslím, že aj súčasná politika Čechov po našom rozdelení je voči Európskej únii iná. Tiež to budem ilustrovať na inej príhode. Súvisí s naším vstupom do Európskej únie a s prijatím Eura.Na prezidentskej návšteve v Bratislave Václav Klaus v súvislosti s naším rozhodnutím o prijatí Eura poznamenal: „Samozřejmje pánove, že to nechávam na Vás, ale pred skokem by ste měli vědet kam skáčete“.No Iste. Najlepšie je vedieť kam skáčete, a možno ešte lepšie je vôbec neskákať a ležať doma. To je bezpečné. Lenže potom môžete dostať ponorkovú nemoc. Môže sa vám stať, že tí druhí čo skočili sú zrazu úplne niekde inde. Totiž ak „rozumne“ začnete zvažovať každé pre a proti, tak vždy vám vyjde proti. To je totiž istota. „ Ja som vám vravel, že to nevyjde“ povie logický pragmatik. A má pravdu. Totiž vždy ak chceme tak niečo nevyjde. Ale život je iný. Na našich rozhodnutiach sa zúčastňuje nie len logika, ale aj náš cit. Nikdy vám logika nedá spoľahlivú odpoveď na budúcnosť. Práve naopak. To sa jednoducho nedá. Rozum nevie odpovedať na otázku čo v budúcnosti bude lepšie alebo horšie. Rozum pracuje len s tým čo pozná, a keďže budúcnosť nepozná, tak vám ani odpoveď nevie dať. Logika totiž paradoxne vedie k neustálym pochybnostiam. Ale naše podvedomie je iné. To totiž aj cíti a verí. Moja skúsenosť je taká, že podvedomé rozhodnutia sú obyčajne správnejšie ako tie „dôkladne“ premyslené. Sú to rozhodnutia, ktoré vám prináša život a nie logická konštrukcia.My sme do Európskej únie vstúpili bez toho, aby sme príliš špekulovali. Aj euro sme prijali bez veľkých analýz. Nevieme či je to dobré alebo zlé a ani to nidy nebudeme vedieť. Ale aj vieme, že to nebude na „večné časy“. Spontánne rozhodnutia sa totiž ľahšie menia ako tie, ku ktorým ste dospeli namáhavou, ťažkpádnou logickou konštrukciou. Takto sme omnoho flexibilnejší. Náš rozum sa neurazí, lebo pri tých rozhodnutiach nehral prvé husle, ale bol súčasťou orchestra, kde hral úlohu aj náš cit, viera a naše podvedomie.Dnes v celej Európe platíme eurom. Mimo Európy je Euro akceptovanou menou. Dnes mám iný pocit ako v minulosti, keď viem bez veľkého prepočítavania čo kde a koľko stojí. Ale ak prídem do Prahy, tak ma vždy prekvapí, že jedna baketa stojí osemdesiat českých korún. Nikdy neviem či je to málo alebo veľa.To či naše rozhodnutie o prijatí eura bolo správne, alebo nie, to nevieme a ani to nie je podstatné. Ani Česi nevedia, či to ich rozhodnutie o neprijatí eura bolo správne alebo nie. Ono je to totiž tak, ako v tomto treťom príbehu, ktorý mi rozprávala moja mama.Mladý gazda si kúpil koňa. „Ó aké máš šťastie, ty máš koňa, budeš môcť konečne orať na svojom“, závideli mu jeho susedia. Ale prišla vojna. Každý kto mal koňa musel ísť na vojnu. „To je zlé, načo som si kúpil toho koňa, teraz musím ísť na vojnu“. Avšak mladému gazdovi sa stala nehoda, spadol z koňa a zlomil si nohu. Keďže ležal v nemocnici tak na vojnu ho nezobrali, ostal doma. „Aké šťastie, dobre že som si kúpil koňa, zlomil som si síce nohu, ale nepôjdem na vojnu a ostanem doma aj s koňom“. Prišla jar a bolo treba orať. „Je to zlé, ako ja pooriem moje pole, keď mám teraz zlomenú nohu“. Prišiel sused. „Mám problém, nemôžem orať, lebo mi zdochol kôň, nepožičal by si my koňa?“. A mladý gazda povedal. „Vieš čo, požičiam ti koňa, ale za odmenu mi musíš poorať aj moje pole“. A takto by sme mohli pokračovať ďalej.Ing. arch.
 
Pavol Mrázek
 
 
 

Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo

náhodný výber článkov

Budovanie štátu, ...

alebo  prečo hrad a prečo Svätopluk

Každý národ a štát musí mať svoje prirority. Vznik štátu (1993) bol  potvrdením identity štátotvorného národa Slovákov a následne štátnej suverenity, nezávislosti. Bol to iba začiatok, prvý krok budovania štátu. Pred každou vládou, nech sa striedajú v akomkoľvek poradí, stoja dva imperatívy: budovanie štátuobhajoba národnoštátnych záujmov Slovenskej republiky.

Sme potomkami najstaršej európskej civilizácie

Rozsiahle územia starého kontinentu obýval od úsvitu dejín najväčší národ Európy, Slovania.

Lipa a slovo

Ak je lipa symbolom vzájomnosti Slovanov, ktorí sa okolo nej zhromažďovali, tak slovo je tým, čo túto vzájomnosť umožňovalo a naďalej umožňuje: natoľko, že mu Slovania  vďačia aj za svoje meno. Tvrdí to náš popredný jazykovedec a etymológ Š. Ondruš.