Trianonská mierová zmluva – minulosť a súčasnosť

Minulosť

Uhorsko ako súčasť habsburskej monarchie vstupovalo do vojny roku 1914 s vážnymi spoločenskými a politickými problémami. V krajine vládol polofeudálny režim, absentovali demokratické a občianske práva a národnostný útlak v zahraničí kompromitoval politiku uhorskej vlády. V Uhorsku dlhodobo prebiehal proces rozpadu štátu, ktorý vojnové udalosti viac zdynamizovali a zradikalizovali.

Predpokladom úspechu národnooslobodzovacieho hnutia utláčaných národov a národností monarchie bolo zrútenie sa vládnej moci, mocenská podpora zo strany dohodových veľmocí a vojenská porážka nemeckých a rakúsko-uhorských vojsk. Tieto faktory roku 1918 rozhodli, že sa habsburská monarchia rozpadla a na jej troskách sa konštituovali národné štáty, ktoré odmietli spolužitie s bývalými utlačovateľmi a opustili monarchiu. Aj Slováci využili právo na sebaurčenie ako jedinečnú historickú šancu a Martinskou deklaráciou sa rozišli s uhorskou štátnosťou a svojou politickou činnosťou prispeli k vytvoreniu spoločného česko-slovenského štátu.

Dohodové veľmoci, podobne ako s Nemeckom a Rakúskom, aj s Maďarskom ako jedným z porazených dedičov Rakúsko-Uhorska pripravovali uzavretie mierovej zmluvy, ktorá sa vzhľadom na hlbokú spoločenskú a politickú krízu v Maďarsku oneskorila. Hoci tam panovali chaotické pomery a často sa menili vlády, všetky sa zhodovali v jednom; zúfalo bránili územnú integritu zaniknutého Uhorska, povojnové územné usporiadanie pokladali za provizórium a vytrvalo odmietali uznať nemaďarským národom a národnostiam právo na sebaurčenie. Po decembri 1918, po určení demarkačnej čiary veľmocami medzi Slovenskom a Maďarskom maďarská vládna politika vyvíjala maximálne úsilie, aby ešte pred podpísaním mierovej zmluvy mocensky ovládla Slovensko.

Nezávisle od toho, že dohodové veľmocí od začiatku rokovania mierovej konferencie nepovažovali príslušnosť Slovenska k č.-s. štátu za sporný problém a hranicu medzi Slovenskom a Maďarskom určili v polovici júna 1919, vede- nie mierovej konferencie v januári 1920 odovzdalo v Paríži maďarskej vládnej delegácii podmienky mierovej zmluvy. Jej vedúcim bol A. Apponyi, ktorý v zahraničí stelesňoval skompromitovaný predvojnový režim, národnostný útlak a maďarizáciu uhorského školstva. Hoci nové Maďarsko sa po vojne ocitlo v medzinárodnej izolácii, nemalo žiadny vplyv na rokovanie, ani na rozhodnutie mierovej konferencie a svojou pro- nemeckou a provojnovou orientáciou si vyslúžilo zlú povesť v Európe, maďarská delegácia v Paríži jednoznačne odmietla podmienky mierovej zmluvy. Maďarská politická elita prišla do Paríža s predvojnovou koncepciou obrany už neexistujúce- ho uhorského štátu. Nebrala do úvahy fakt, že v rokoch 1918 až 1920 sa zásadne zmenili mocenské pomery v Európe, Uhorsko sa stalo nezvratnou minulosťou, nemaďarské národy odmietali návrat do predvojnových uhorských pomerov a poli- tiku národnostného útlaku. Na rozdiel od Rakúska, ktoré išlo na parížske rokovanie s programom reprezentujúcim iba nemecké Rakúsko, zmierilo sa s rozpadom mnohonárodnostného štátu a usilovalo sa o vytvorenie etnického rakúskeho štátu, maďarská delegácia svoju stratégiu zamerala na obnovenie územnej integrity bývalého Uhorska, čo sa rovnalo obhajobe predvojnovej mocenskej hegemónie nad nemaďarskými národmi, čím sa pustilo do vopred prehratého politického boja. Maďarská delegácia nepredložila žiadnu konštruktívnu koncepciu vytvorenia etnického maďarského štátu. Naopak, striktne bránila vládnu fikciu z 19. storočia o historickej, geografickej, jazykovej a duchovnej jednote uhorského štátu a nárokovala si hovoriť v mene všetkých nemaďarských národností, čím sa ocitla v rozpore so zásadou sebaurčovacie práva. Maďarská delegácia odovzdala mierovej konferencii enormné množstvo obsahovo rozporných memoránd, v ktorých prezentovala maďarskú nadvládu ako civilizovanú misiu a vyzdvihovala zásluhy Maďarov pri obrane európskej kultúry a kresťanstva. Zo zásady oficiálny názov Česko-Slovenska ignorovala a v memorandách uvádzala iba český štát. Slováci sa chápali ako nehistorický národ a inferiórny ľud obývajúci časť horné- ho Uhorska „felvidék“, ktorí pod tlakom zahraničia opustili Uhorsko a teda nemajú žiadny podiel na vytvorení česko- slovenského štátu. Slovenské teritórium sa v maďarských memorandách uvádzalo ako súčasť povojnového maďarského štátu. Hoci od začiatku rokovania bolo zrejmé, že maďarská delegácia v Paríži nedosiahne svoj cieľ, tvrdohlavo bránila uhorskú minulosť a starý vládny systém. Maďarská argumentácia ani tak nebola určená mierovej konferencii, ale predo- všetkým verejnosti doma, kde mala upevniť tvrdenie, že predvojnová národnostná politika uhorskej vlády bola správna, v ničom nenesie vinu za rozpad štátu, ani za nepriaznivú pozíciu Maďarska na mierovej konferencii.

Na základe podkladov a analýz teritoriálnej komisie vedenie mierovej konferencie rozhodlo o hraničnej čiare medzi Maďarskom a Česko-Slovenskom, ktorá musela byť určená od základu a prvýkrát, pretože do roku 1918 vinou maďarskej vládnej politiky a jej asimilačných snáh nedošlo v rámci uhorského štátu k vymedzeniu slovenského etnického teritória (hoci slovenská politická reprezentácia od revolúcie 1848 to žiadala). Vo všeobecnosti určená hranica vychádzala zo zásady, že nové národné štáty musia spĺňať predovšetkým etnické kritérium, tvoriť životaschopné štátne útvary, pričom sa brali do úvahy aj hospodárske, komunikačné a strategické aspekty. Rovnako sa kládol dôraz, aby hranice boli prirodzené a tvorili určitý geografický a geopolitický celok (Žitný ostrov bol pri- súdený č.-s. štátu, pretože s ostatným Slovenskom tvoril jeden geografický, hospodársky a geopolitický celok). Vzhľadom na etnickú premiešanosť, migráciu obyvateľstva Uhorska a vytvorené etnické enklávy v minulosti, nové hranice medzi nástupníckymi štátmi nemohli byť čisto etnické. Preto v každom štáte zostalo určité percento iného etnika. Riešenie sa hľadalo vo vzájomnom vyvážení menšín a v medzinárodnom zabezpečení ich etnickej identity mimo rámca materskej krajiny. V snahe vytvoriť národné štáty veľmoci Dohody od všetkých nástupníckych štátov očakávali, že donesú určitú obeť. Týkalo sa to najmä periférnych oblastí, kde časť etnika zostala mimo národného štátu. Po zvážení všetkých týchto aspektov slovensko-maďarská hranica prechádzala prevažne po pro- striedku zmiešaného územia.

V máji 1920 mierová konferencia oficiálne odpovedala na maďarské pripomienky k mierovej zmluve a odovzdala Budapešti definitívny text mierovej zmluvy. Vyzvala maďarskú vládu, aby v Paríži podpísala mierovú zmluvu. Oficiálny ceremoniál sa uskutočnil 4. júna 1920 v zámku Grand Trianon pri Paríži, počas ktorého predstavitelia veľmocí a ich spojenci (bolo zastúpených 22 štátov, za Č-SR zmluvu podpísal E. Beneš a Š. Osuský) podpísali mierovú zmluvu s Maďarskom. Išlo viac-menej o symbolický akt, pretože veľmoci Dohody už pred 2 rokmi uznali Česko-Slovensko de jure a za spojenecký štát, v polovici júna 1919 určili jeho hranice a na začiatku roku 1919 celé slovenské teritórium patrilo pod suverenitu česko-slovenského štátu.

Trianonská mierová zmluva definitívne uzavrela uhorskú minulosť a medzinárodne kodifikovala nové povojnové teritoriálne usporiadanie medzi novým Maďarskom a jeho susedmi. Na jednej strane došlo k medzinárodnému legalizovaniu povojnového maďarského národného štátu so všetkými z toho plynúcimi medzinárodnými dôsledkami, rovnako mierová zmluva potvrdila rozviazanie štátneho zväzku s Rakúskom a s habsburskou dynastiou a definitívny rozchod Maďarska s bývalými uhorskými národnosťami, ktoré dlhé obdobie zaťažovali maďarskú vládnu politiku, na druhej strane Trianonská zmluva medzinárodnoprávne kodifikovala výsledky národnooslobodzovacieho hnutia národov a národností Uhorska, ktoré dobrovoľne a na princípe práva na sebaurčenie opustili uhorský štát a legalizovala hranice medzi maďarským národným štátom a susednými nástupnickými štátmi. Nové Maďarsko sa zaviazalo, že bude akceptovať a uznáva povojnové územné usporiadanie a bude plniť záväzky vyplývajúce z mierovej zmluvy. Týmto medzinárodným aktom rakúsko- uhorská monarchia ako forma súštátia zanikla. Z hľadiska Slovenska historický význam Trianonskej mierovej zmluvy spočíval v tom, že prvýkrát vyznačila územie Slovenska a medzinárodne definovala Slovensko ako samostatný a ucelený geografický a geopolitický subjekt s presne vyznačenými hranicami. Až do podpísania mierovej zmluvy maďarská vládna politika presvedčovala domácu verejnú mienku, že maďarská delegácia odišla do Paríža vyzbrojená dostatočnými argumentmi, dôkazovým materiálom a s erudovanou politickou reprezentáciou, ktorá je zárukou, že maďarská delegácia ubráni národné záujmy a zažehná katastrofu, čo však nezodpovedalo reálnemu postaveniu, ani pozícii a vplyvu maďarskej politiky v Paríži. Náhly zlom nastal, keď umelo živené politické ilúzie a fikcie vystriedala trianonská realita. Celú maďarskú spoločnosť zachvátila neočakávaná trauma. Maďarská vládna politika nepripúšťala, že vývoj sa môže uberať aj iným smerom, a preto verejnosť nebola pripravená na takúto eventualitu. Príčinu trianonskej traumy treba hľadať v minulých fikciách, v prežívajúcich politických ilúziách, v nereálnej koncepcii maďarskej delegácie na mierovej konferencii, v prehnanom seba- vedomí, v neochote maďarských vládnych kruhov priznať svoj podiel viny na rozpade Uhorska a v prílišnom štatistickom a nacionalistickom prístupe k hodnoteniu politického vývoja v rokoch 1918-1920, ktoré súhrnne vyústili do hlbokého sklamania a do pocitu krivdy a tragédie celého národa. Odmietnu- tie Trianonu bolo výsledkom celého komplexu faktorov a udalostí nedávnej minulosti. Celkovo sa rozpad Uhorska a Trianonská mierová zmluva v Maďarsku nechápali ako zavŕšenie jednej nezvratnej historickej etapy, ako logický koniec krátkozrakej národnostnej politiky uhorských vlád v čase dualizmu a prirodzený zánik polofeudálneho, zaostalého konzervatívne- ho vládneho režimu, ale ako násilný zásah zvonka, diktát veľmocí a ich spojencov a trest za prehratú vojnu, ktoré spôsobili zánik 1000-ročnej ríše vládnuceho maďarského národa.

Hoci Maďarsko podpísalo Trianonskú mierovú zmluvu a parlament ju ratifikoval, s novým územným usporiadaním sa nezmierilo a rozhodnutie mierovej konferencie považovalo za krivdu spáchanú na národe a za najväčšiu tragédiu novovekých maďarských dejín. Revízia Trianonu sa stala cieľom všetkých medzivojnových maďarských vlád a pretvorila sa na hlavnú a zjednocujúcu ideu spoločnosti. Myšlienka obnovenia predtrianonských hraníc ovládla celý politický, hospodársky a spoločenský život v štáte. Na jej podporu vznikli početné revizionistické organizácie, rozsiahle iredentistické hnutie doma a za hranicami a v duchu nezmieriteľnosti s Trianonom bola vychovávaná mladá generácia. Nedemokratický, konzervatívny, autoritatívny horthyovský režim presiaknutý rasistickými a fašistickými prvkami vyčkával na mocenské zmeny v Európe a na veľmoc, ktorá by sa stala prirodzeným spojencom nespokojného Maďarska v zápase o revíziu povojnových hraníc. Tieto predstavy splnilo nacistické Nemecko, s ktorým vládny režim nadviazal spoluprácu ako jeden z prvých štátov v Európe a aktívne podporoval Hitlerovu poli- tiku dezintegrácie povojnového územného usporiadania a nacistické agresívne mocenské plány v strednej Európe. S pomocou Nemecka a Talianska a pod heslom nápravy trianonskej krivdy Maďarsko v rokoch 1938-41 okupovalo časť teritória česko-slovenského, juhoslovanského a rumunského štátu.

Z najzávažnejších výhrad, s ktorými maďarské vlády vystupovali medzi dvoma vojnami proti Trianonu, uvádzame nasledujúce;

  1. V Maďarsku sa tvrdilo, že na rozdiel od ostatných nástupníckych štátov mierová konferencia odoprela Maďarom právo na sebaurčenie, čo nezodpovedalo prav Práve na základe rozhodnutia mierovej konferencie sa nové povojnové Maďarsko stalo nezávislým, slobodným a suverénnym národným štátom. Je pravda, že veľmoci odmietli maďarskú interpretáciu seba určovacieho práva, pretože bola v rozpore so zásadou rovnosti práv pre všetky národy a národnosti na území bývalého Uhorska a v konečnom dôsledku maďarská interpretácia bola namierená proti podstate práva na sebaurčenie a znemožňovala konštituovanie nových národných štátov. Z rovnakého dôvodu mierová konferencia neakceptovala ani požiadavku maďarskej delegácie na plebiscit, pretože Maďarsko ju nevznieslo z dôvodov zjednotenia maďarského etnika do nového národného štátu, ale s cieľom obnoviť maďarskú mocenskú hegemóniu a nadvládu na územiach, ktoré sa dobrovoľne a na princípe práva na sebaurčenie vyčlenili z rámca uhorského štátu.
  2. Nesporne za najväčšiu krivdu Maďarsko považovalo rozhodnutie, že časť maďarského etnika, ktoré žilo v okrajových častiach štátu, kde prevládalo nemaďarské obyvateľstvo, sa dostala pod zvrchovanosť susedných štátov, pričom sa ignoroval fakt, že na tom istom princípe zostalo cudzie etnické obyvateľstvo aj na území nového Maďarska, pretože vzhľadom na pre- miešanosť etník v Uhorsku nebolo možné vyznačiť presnú etnickú hrani Fakt, že aj v povojnovom Maďarsku zostali časti iných etník, sa zamlčoval a ich početnosť sa umelo a zámerne znižovala. Pod problémom menšín sa v maďarskej politike vždy rozumeli iba maďarské menšiny v susedných štátoch.
  3. Ďalej maďarská politika prišla s argumentáciou, že zo všetkých porazených štátov Maďarsko bolo najviac potrestané, pretože pôvodné územie štátu sa zmenšilo o 72% a o 2/3 pôvodného obyvateľstva, neberúc do úvahy fakt, že Uhorsko bolo multietnickým štátom, kde podľa poslednej nehodnovernej národnostnej štatistiky z čias najväčšej maďarizácie v roku 1910 maďarské etnikum netvorilo ani polovicu (48,1%) z celkového obyvateľstva štátu a teda je zavádzajúce porovnávať rozsah územia a početnosť obyvateľstva predvojnového Uhorska s novým národným maďarským štátom. Naviac, treba zdôrazniť, že nemaďarské národnosti neopustili Maďarsko, pretože ešte neexistovalo, ale sa vyčlenili v čase rozpadajúceho sa Uhorsk Okrem toho maďarská politika nemala právo hovoriť o strate teritória, kde žilo nemaďarské obyvateľstvo, pretože jeho odchod z uhorského štátu bol dobrovoľný a pre zlé skúsenosti z minulosti odmietalo ďalšie spolužitie s Maďarmi v jednom štáte. Celkovo maďarská argumentácia bola účelová, určená najmä pre zahraničie a vychádzala z fikcie „jednotného a nedeliteľného maďarského národa“, kde sa mnoho etnické Uhorsko vyhlasovalo za maďarský národný štát. Tak sa stalo, že pod vplyvom maďarského jazyka v mnohých svetových jazykoch sa dodnes používa identický názov pre Uhorsko i pre Maďarsko.
  4. Najostrejšia kritika z Maďarska smerovala proti tvorcom povojnového usporiadania (osobitne proti Francúzsku), ktoré boli označené za strojcov a hlavných vinníkov potupného „mierového diktátu“ (podobne aj nacistická propaganda hovorila „o versailleskom mierovom diktáte“). Im sa pripisovala prílišná zaujatosť voči porazenému Maďarsku, ktorá údajne vyplývala z neznalosti stredoeurópskych pomerov a najmä z prehnanej podpory nacionalistických ambícií ich malých spojencov. Jednoducho maďarská vládna politika všetku zodpovednosť za rozpad Uhorska zvaľovala na víťazné veľmoci. Tvrdila, že Maďarsko sa stalo obeťou „omylu veľmocí“. Vnútorná a zahraničná politika uhorskej vlády pred a počas vojny bola správna a nenesie žiadny podiel viny na rozpade štátu, ani za národnú tragédiu a príčiny zániku Uhorska treba hľadať vo vonkajších faktoroch, ktoré maďarská politika nemohla ovplyvniť. Pritom sa v Maďarsku mlčalo o zodpovednosti za vývoj predvojnových pomerov a za národnostný útlak. Rovnako sa nehovorilo o zodpovednosti maďarských vládnucich kruhov za rozpútanie vojny a prečo veľmoci Dohody dali prednosť podpore národnooslodzovacím hnutiam utláčaných národov pred zachovaním rakúsko-uhorskej monarchi

Počas vyše 40-ročného trvania komunistického režimu v Maďarsku otázka revízie trianonských hraníc ustúpila do úzadia. Oficiálna maďarská politika sa hlásila k ideológii proletárskeho internacionalizmu a k spolupráci so susednými socialistickými štátmi Súčasne nezabudla zdôrazňovať maďarské nacionalistické pozície v uhorských dejinách (v revolučných rokoch 1848-49 Kossuth bol prezentovaný ako pokrokový politik, Štúr reakčný, vyzdvihovali sa Leninove výroky na adresu imperialistického mieru, útok maďarských boľševikov proti Slovensku roku 1919 pod heslami federalizácie stredoeurópskych krajín mal zakryť pokus Maďarska o obnovenie integrity zaniknutého Uhorska).

Vzhľadom na to, že v Maďarsku neboli podmienky pre oživovanie revízie hraníc, jej šíriteľom sa stala maďarská povojnová emigrácia na západe, ktorá po roku 1956 získala ďalšieho spojenca v utečencoch maďarskej inteligencie. Nanovo sa oprášili tvrdenia o krivdách Trianonu, pričom rozdiel oproti minulosti bol v tom, že nová emigrácia ju prezentovala z pozície boja proti komunizmu a v duchu obnovenia demokracie v Maďarsku. Tým si kliesnila cestu na Západe a získavala politickú podporu najmä v univerzitných a vedeckých kruhoch v západnej Európe a v USA, formovala vplyvnú protitrianonskú maďarskú lobby a prispievala k zmene nazerania Západu na maďarskú politiku 20. storočia, ktorú približovala cez maďarskú nacionalistickú optiku. Posilňovanie maďarskej emigrácie v západnom svete bolo vítané, najmä z hľadiska deštrukcie komunistického režimu v Maďarsku, čo sa prejavilo aj v posilňovaní maďarského nacionalizmu (vrátenie uhorskej koruny roku 1978 z USA do Maďarska).

Súčasnosť

Pád komunistického režimu v Maďarsku priniesol zmeny do zahraničnopolitickej koncepcie štátu a osobitne do hodnotenia trianonskej problematiky a jej následkov. Hovorilo sa o návrate k slobode, k demokracii ako aj potrebe nápravy komunistických deformácií pri hodnotení najnovších dejín Maďarska. Prvý signál vyšiel od nového parlamentu, ktorý 4. júna 1990 pri 70-výročí Trianonu si pripomenul ako „deň smútku“. Tým sa v Maďarsku oficiálne otvorila otázka Trianonu a trianonskej traumy. Hoci téma bola výsostne historická, od začiatku sa jej zmocnili politické kruhy a politológovia a rýchlo sa pretvárala na aktuálny problém maďarskej spoločnosti. Nastupujúca vládna garnitúra nemala záujem o seriózne a najnovšie vedecké výsledky historikov. Hlavné slovo dostala publicistika, ktorá pohotovo zaplavila knižný trh starou i novou iredentistickou a revizionistickou literatúrou. Hoci od Trianonu uplynul dlhý čas, argumenty zostali staré z čias medzivojnového horthyovského režimu, presiaknuté nacionalistickou demagógiou, nekritickou protitrianonskou rétorikou a traumou, ktoré dávno prekonal čas a problém definitívne uzavreli dve mierové zmluvy. Tento trend pokračoval aj pri nasledujúcich výročiach Trianonu, pričom nechýbali mnohé komentáre tlače, ktoré boli určené najmä zahraničným čitateľom, ktorí nepoznali príčiny rozpadu Uhorska a podstatu Trianonu. Išlo predovšetkým o zdôrazňovanie negatívnych dôsledkov nového povojnového usporiadania a ich aktualizovanie v regióne strednej a východnej Európy. Mnohí maďarskí politici a publicisti dávali návody a rady ako napraviť minulé maďarské krivdy a priamo apelovali na západné veľmoci, aby svojím politickým vplyvom a postavením podnikli konkrétne kroky v prospech poškodeného Maďarska. V roku 1995 z úst V. Orbána vtedy ešte opozičného politika zazneli slová: „ Nie my sme urobili Trianon, ani sme ho nevymysleli Ak je pravda, že súčasná situácia je dôsledkom Trianonu – a je to tak – po- tom oni(veľmoci) nesú za to značnú zodpovednosť.“

Súčasne nová Antallova vláda pristúpila k vypracovaniu novej koncepcie štátnych a národných záujmov maďarského štátu, do ktorej zahrnula aj maďarské menšiny v susedných štátoch. Chápala ich ako súčasť maďarského národa a J. Antall sa vyhlásil za premiéra 15 miliónov Maďarov, ktorých záujmy bude brániť, s nimi spolupracovať a vytvárať podmienky pre ich budúce zjednotenie s maďarským štátom. Paralelne s trianonskou problematikou maďarská vláda pristúpila k spochybňovaniu hraníc so susednými krajinami.

Bolo to v čase, keď prebiehal proces rozdelenia česko- slovenského štátu a začal vojenský konflikt v Juhoslávii, na ktorý maďarská politika reagovala tvrdením, že obidva nástupnícke štáty neplnia svoje poslanie, čo súvisí s územným rozdelením po 1. svetovej vojne. Pred rozdelením česko- slovenskej federácie z Budapešti zaznievali hlasy, že Maďarsko v otázke hraníc prevzalo záväzky len voči česko-slovenskému štátu, ktoré v prípade jeho zániku strácajú platnosť a po vzniku nového slovenského štátu Maďarsko bude žiadať novú zmluvu o hranici medzi obidvoma štátmi. Znepokojujúce správy došli aj z Helsínk, kde Maďarsko síce podpísalo Záverečný dokument, ktorý hovoril o nemennosti povojnových hraníc, ale súčasne maďarská vláda vyhlásila, že sa to vzťahuje na zmenu hraníc násilnou cestou. Proti zmene mierovou cestou nemá námietky, naopak, ju odporúča. Ešte vážnejší pokus o spochybnenie existujúcej slovensko-maďarskej hranice prišiel v čase prerokovania súdneho sporu pred Medzinárodným súdom dvorom v Hágu o Vodné dielo Gabčíkovo-Nagymaros, od ktorého maďarská vláda očakávala medziiným aj spochybnenie nástupníctva SR a tým aj jej hraníc. Preto 4. bod rozhodnutia MSD mal pre SR historický význam. Potvrdil medzinárodnú platnosť slovensko-maďarskej hranice ako to určila Trianonská mierová zmluva roku 1920 a Parížska mierová zmluva roku 1947.

Vzhľadom na to, že maďarská verejnosť nebola pripravená na náhle zmeny v koncepcii zahraničnej politiky štátu a na novú interpretáciu maďarských národných záujmov (verejný prieskum sa nestretol s očakávaným záujmom v otázke revízie hraníc a maďarských menšín), vládna politika odpovedala mohutnou kampaňou podporovanou drobnými krajne nacionalistickými stranami a organizáciami, ktoré sa vracali k obhajovaniu územnej integrity predvojnového Uhorska, hlásali návrat k revizionistickej a iredentistickej medzivojnovej koncepcii, oživovali syndróm trianonskej krivdy a traumy s cieľom získať na svoju stranu maďarskú verejnosť. Za tým- to účelom v 90. rokoch vznikali početné extrémne nacionalistické organizácie, združenia a ministrany, ktoré usporadúvali početné protitrianonské mítingy, diskusie v médiách, najmä pri trianonských výročiach, vydávali a sponzorovali starú revizionistickú a iredentistickú literatúru, ktorá sa opierala o predvoj- novú horthyovskú rétoriku a argumentáciu. Hoci uplynulo vyše 70 rokov, pomerne za krátky čas maďarská verejnosť podľahla propagandistickému tlaku a celá trianonská problematika sa spolitizovala a začala sa prezentovať ako prejav verejného záujmu. Po obsahovej stránke extrémne nacionalistické hnutia nepriniesli meritórny prínos do problematiky, pretože ignorovali nové výskumy historikov a ich argumentácia zostala takmer výlučne na úrovni predvojnovej propagandy a od dobovej rétoriky ďalej nezašla.

Protitrianonský duch a spochybňovanie povojnových hraníc nadobudli aj vonkajšiu podobu. Za účelom verejnej agitácie sa voľne rozširovali mapy starého Uhorska, uhorské štátne symboly, ktoré sa pretvorili na symboly súčasného Maďarska a nastal návrat v používaní starého názvoslovia spred roku 1918. Až provokatívne sa ignoruje oficiálny názov Slovenska a nahradzuje sa starým predvojnovým názvom „felvidék“, ktorý ani geograficky, ani obsahovo nevyjadruje súčasné Slovensko, ale má účelovo pripomínať historické väzby spred 90 rokov s bývalým uhorským štátom.

 

Ťaženie krajnej nacionalistickej pravice proti Trianonu pokračovalo aj po nástupe novej koaličnej vlády maďarských socialistov so slobodnými demokratmi (roky 1994-98), ktorá nielen ustupovala tlaku postupne sa zjednocujúcej pravice, ale pozvoľna preberala jej protitrianonskú argumentáciu. Pri výročiach podpísania Trianonskej zmluvy aj predstavitelia vládnucej koalície hovorili o nespravodlivosti obidvoch mierových zmlúv a o pomýlenej politike veľmocí, ktoré spôsobili trvalé problémy v regióne. Rozdiel medzi politikou vládnej koalície a nacionalistickou pravicou v hodnotení trianonskej problematiky a v otázke jej nápravy nie je zásadný a líši sa iba taktikou a vonkajšími formami prejavu. V zahraničí sa maďarská vláda bránila, že vplyv pravicových síl je iba okrajový a nemajú zastúpenie vo vláde. Jej opatrnosť vyplývala z obavy pred stratou politickej prestíže v krajine a z obavy, že pravica ju obviní zo zrady národných záujmov a v zahraničí z podpory maďarského nacionalizmu, ktorý môže negatívne ovplyvniť postoj susedných štátov voči maďarským menšinám i celkové medzinárodné postavenie Maďarska v regióne.

Nová vlna nacionalizmu zachvátila Maďarsko po nástupe novej vlády V. Orbána (1998-2002). Hoci na začiatku svojej politickej kariéry nový premiér vystupoval ako liberál, hlásil sa k občianskym princípom a dištancoval sa od krajne pravicovej politiky (v roku 1990 na protest proti vyhláseniu maďarského parlamentu k výročiu Trianonu poslanci Fideszu opustili zasadaciu miestnosť), postupne si nielen osvojil argumentáciu a rétoriku nacionalistickej pravice, ale radikalizmom vlastnej strany sa mu podarilo pohltiť drobné strany a skupiny nacionalistickej pravice, ktorá politika ho doviedla k víťazstvu vo voľbách.

V ďalších rokoch sa Fidesz stal hlavnou politickou silou, ktorá udierala na iredentistickú strunu, oživovala trianonskú traumu a zdôrazňovala, že trianonská krivda spáchaná na maďarskom národe musí byť odčinená. Bola to Orbánova vláda, ktorá najďalej zašla v novej interpretácii maďarských národných záujmov a v praktickom naplňovaní programu maďarského nacionalizmu. Z jeho kruhu vyšla aj koncepcia postupného pohlcovania územia susedných štátov, ktoré obývajú maďarské menšiny.

K prehĺbeniu proti trianonskej agitácie a maďarského nacionalizmu rovnako poslúžilo aj obnovovanie proti trianonských sôch a pamätníkov, ktoré po roku 1945 z verejných priestorov boli odstránené. Od 90-tych rokov iniciatívu v tom- to smere vyvíjali extrémne pravicové organizácie. Po nástupe Orbána vláda prikročila k programovému obnovovaniu týchto pamätníkov a budovala nové s finančnou podporou štátu a na ich odhaľovaní sa zúčastňovali najvyšší vládni činitelia. V súčasnosti stoja po celom Maďarsku a ich počet presahuje niekoľko desiatok. Znázorňujú iredentistické symboly (trianonský kríž, kalváriu, mapu Uhorska, po trianonské maďarské hranice, mestá v Uhorsku a mnohé dobové heslá o nezmieri- teľnosti s Trianonom). Táto trianonská symbolika sa obsahovo a formálne ničím nelíši od medzivojnovej. Pamätníky sa v súčasnosti stali súčasťou maďarského verejného života, majú posilniť maďarský nacionalizmus a iredentistický odkaz pre súčasnosť.

Podobný cieľ sa roku 2000 sledoval okázalými celoštátnymi oslavami milénia vzniku uhorského štátu, ktorým Orbánova vláda pripisovala osobitný význam a vtlačila im svoju vlastnú predstavu. Oslavy sa výlučne interpretovali z aspektu dejín maďarského národa a maďarského nacionalizmu. Do rámca osláv zapadal aj slávnostný akt premiestnenia relikvie uhorskej koruny z Maďarského národného múzea do budovy parlamentu a prijatie nového zákona o „svätej korune“. Tým koruna, ktorá predstavuje stredovekú štátnosť, sa stala súčasťou maďarského politického života a na rozdiel od minulosti sa kráľovská koruna uhorského štátu stotožňuje s terajšou maďarskou štátnosťou, čím sa vlastne popiera mnohonárodnostná minulosť Uhorska.

Orbánova vláda Antallova koncepciu chápania maďarských menšín posunula ešte ďalej, vyhlásila ich za súčasť rozdeleného národa a pristúpila ku konkrétnym krokom vo smere zjednotenia Maďarov „ponad existujúce hranice“. Tento cieľ Orbánova vláda sledovala roku 2001 prijatím Zákona o zahraničných Maďaroch a roku 2005 referendom o dvojakom občianstve. V prvom prípade sa nepodarilo splnil pôvodný zámer a v druhom prípade skončil fiaskom. Napriek tomu, že nacionalistická vlna a pravicová politika vedená Fideszom bola stále na vzostupe, na jar 2006 do volieb išla ideovo zjednotená, mala podporu maďarských menšinových strán v susedných štátoch, Svetového zväzu Maďarov a jednoznačný cieľ nastoliť ešte radikálnejší nacionalistický kurz v domácej a zahraničnej politike, úspech sa nedostavil.

Bratislava 15. mája 2010

PhDr. Ladislav Deák, DrSc.

 

Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo


náhodný výber článkov

Don`t cry for me Europe

Brexit. Slovo, ktoré sa v súčasnosti, ale aj v blízkej budúcnosti omieľa a bude omieľať až do omrzenia. Je to pre Európu, a osobitne pre Slovensko, dobrá a či zlá správa? Dovolím si tvrdiť, že aj dobrá aj zlá.

Pravda o 11. septembri - Fakty o zločinoch 11. septembra 2001 v USA

Je tu opäť výročie (15.) najohavnejšieho štátneho zločinu na vlastnom obyvateľstve v najnovších dejinách.

Na myšlienkovom dedičstve a národnej kultúre

Pevná spoločnosť stojí na dejinných základoch.