Národ a štát

Od obnovenia slovenskej štátnosti vznikom 2. Slovenskej republiky uplynulo už vyše 20 rokov.

Niekomu by sa mohlo zdať, že témy ako národ a štát momentálne nie sú vôbec aktuálne. Kiež by tomu tak bolo. Situácia je ale iná.Na Slovensku veľmi aktívne pôsobí množstvo odporcov slovenskej samostatnosti, ktorí sa stále snažia torpédovať slovenské národné sebavedomie. Stále je aktívna plazivá čechoslovakizácia využívajúca médiá, najmä všetky televízie pôsobiace na Slovensku. Pohltením slovenskej štátnosti hrozí liberálno-socialistická eurointegrácia. Zvolením Andreja Kisku za prezidenta Slovenskej republiky sa v prezidentskej kancelárii formuje silné čechoslovakistické mocenské centrum. Úvahy o národe a štáte sú teda stále aktuálne.

Národ a štát sú spojené nádoby. Ak sa zmení jedno, následne sa nevyhnutne zmení aj to druhé a naopak. Slovenský národ splnil svoju historickú úlohu, obnovil svoju štátnosť a opätovne ustanovil svoj vlastný štát. To ale nestačí, teraz už ide o to, aký ten štát bude a ako a komu bude slúžiť.

Povedzme si ale najprv ako vnímame obsah pojmu „národ“. Etnický slovenský národ je štátotvorným subjektom a politický slovenský národ je užívateľom, ale aj budovateľom štátu. Pokiaľ etnický národ tvoria etnickí Slováci, tak politický slovenský národ tvoria všetci občania Slovenskej republiky, bez ohľadu na ich etnický pôvod. Kultivácia štátu však nie je len vecou štátotvorného národa. Je to bytostný záujem všetkých jeho občanov - celého politického národa. Som o tom hlboko presvedčený.

Proces kultivácie však nemusí byť jednosmerný. Spomeňme si na situáciu z konca deväťdesiatych rokov minulého storočia. Zdeformovaná prax holandských dražieb v procese malej privatizácie, divoká veľká privatizácia, následná nechuť všetkých politických zoskupení privatizačné prechmaty naprávať a mafie, ktoré nadmieru vyrástli z tohto podhubia, ako aj ich previazanie na politiku, vytvorili nevhodnú spoločenskú atmosféru, ktorá žiaľ pretrváva dodnes. Na jednej strane časť verejnosti vníma, tých čo v tomto prostredí nelegálne zbohatli, ako šikovných ľudí, ktorí „v tom vedia chodiť“, pričom oni sami (tí zlodeji) sa považujú za úspešných „obchodníkov“. Na druhej strane väčšina spoločnosti nedôveruje politikom, dokonca ani vrcholovým ústavným činiteľom a mnohých považuje, vyslovene, za podvodníkov a zlodejov. A čo štát, či jeho príslušné orgány? V prostredí nedokonalého právneho poriadku a morálneho úpadku spôsobeného koristníckym postojom politických zoskupení (a na tieto zoskupenia naviazaných mafií) majú orgány činné v trestnom konaní často zviazané ruky a ich funkcionári a zamestnanci neraz rezignujú. Podaktorí sa dokonca nechajú skorumpovať. Takto došlo k zreteľnej degradácii právneho a spoločenského vedomia a nevyhnutne aj k degradácii štátu. Postupne, aj keď veľmi pomaly a stále nedostatočne, sa situácia predsa len mení k lepšiemu.

Kultivácia štátu a následne aj kultivácia národa je povinnosťou elity národa a jej zodpovednosťou voči našim potomkom. Je to ale náročný a dlhodobý proces. Od svojich volených zástupcov a tiež od všetkých verejných činiteľov musíme vyžadovať, aby nám skladali účty. Inak to nepôjde. Až potom, keď vynútiteľnosť práva nebude problémom, až si bude každý istý, že za svoju prácu dostane zaslúženú odmenu a až bude každému jasné, že zlodej skončí vo väzení, tak až potom budeme môcť povedať, že štát dobre funguje. Vývoj k takému stavu považujem za kultivovanie štátu. V takom prostredí sa národ obrodí a jednotlivci budú práve takýto stav považovať za normálny. Toto považujem za kultivovanie národa v nadväznosti na kultivovanie štátu.

Ak však hovoríme o národe, tak okamžite sa ozývajú hlasy obviňujúce z nacionalizmu. Kto sa chce biť, dôvod si vždy nájde. A teda povedzme si niečo o nacionalizme. Už niekoľko rokov u nás dochádza k umelému posunu chápania obsahu viacerých pojmov. Napríklad ako legislatíva sa nesprávne označuje právo, či právny poriadok, alebo právna úprava. Je to dôsledok amerikanizácie a šíriteľmi týchto nezmyslov sú často nedovzdelaní a musím povedať že až hlúpi jednotlivci, ktorí sa domnievajú, že takto budú „svetoví“, že budú „in“. V odbornej slovenskej terminológii ale pojem legislatíva znamená parlament, či tvorbu práva. Obdobne je to aj s pojmom nacionalizmus, ktorého obsah je v skutočnosti neutrálny. Na jednej strane tu je láska k svojmu národu, čo sa nazýva tiež národovectvom a čo ťažko možno označiť ako negatívny jav. Veď sa len pozrime do USA, či do niektorých západoeurópskych štátov – tam sa s nacionalizmom, dokonca na najvyššej štátnej úrovni, stretávame denne, najmä v podobe používania, miestami až nadužívania, národných symbolov. Na druhej strane tu je vypätý nacionalizmus, ktorého signifikantným znakom je xenofóbia a pohŕdanie iným národom (či národmi) a podceňovanie všetkého, či nie je „naše“ – tomuto javu sa hovorí šovinizmus. Je však načisto nekorektné, ak niekto úmyselne zamieňa pojmy a namiesto šovinizmus používa názov: nacionalizmus. Ak to niekto robí z hlúposti, tak to je jeho problém a z hlupákom nediskutujme. Veď ktože už môže za to, že národ sa po latinsky povie natio. Ak to ale niekto robí s manipulatívnym úmyslom a často za peniaze, tak na toho si dajme pozor a najmä neverme mu.

Ak začneme hovoriť o politickom slovenskom národe často ozve sa hlasný, niekedy až zúrivý, odpor, najmä od maďarskej iredenty. Ale prečo? Sú Američania národom? Isto, je to politický národ zložený pôvodne z Angličanov Írov, Nemcov a príslušníkov ďalších národov. A všetci sa cítia byť Američanmi. A čo takí Argentínčania. Základom sú potomkovia najmä etnických Španielov, Talianov a Grékov a príslušníkov ďalších národov. Všetci sa však cítia byť Argentínčanmi, a obdobne ako Američania majú jeden spoločný dorozumievací jazyk. A pozrime sa do západnej Európy, napríklad do Nemecka. Nemecká ústava (Základný zákon Spolkovej republiky Nemecko) namiesto pojmu občan používa pojem Nemec (napr. Čl. 8, Čl. 9, Čl. 11, Čl. 12 atď.), teda ide o zreteľne chápaný politický nemecký národ. A čo susedné Maďarsko? Veď oni sa až krikľavým spôsobom snažia vzkriesiť a v praxi uplatniť myšlienku Natio Hungarica. Prečo sa akurát my máme krčiť v kútiku a báť sa čo i len tichúčko sa ozvať? Koniec koncov na západ od Rýna, s tým problém nemajú a západné štáty majú byť predsa, podľa „ultrademokratov“, naším vzorom.

Ak si chceme porozumieť, musíme sa najprv dorozumieť. O tom asi nikto nepochybuje. Aby sme sa však mohli dorozumieť, potrebujeme spoločný dorozumievací komunikačný nástroj, ktorým je konkrétny jazyk. V globalizujúcom sa svete je už teraz všeobecným dorozumievacím nástrojom angličtina. V Európskej únii sú však, v jednotlivých členských štátoch, hlavnými dorozumievacími jazykmi úradné, či štátne jazyky národných štátov. V Českej republike je to čeština, v Nemecku nemčina, vo Francúzsku francúzština, v Maďarsku maďarčina a na Slovensku slovenčina. Je to jednoduché a ľahko pochopiteľné – problém s tým má len a len maďarská iredenta a aj to len vo vzťahu k Slovensku. Keďže dorozumenie je základom pokojného spolužitia majoritnej slovenskej väčšiny a tu žijúcich etnických menšín, bola by vhodná silnejšia právna ochrana štátneho jazyka aj na úrovni ústavného zákona. Niekto by mohol namietnuť, že stačí aj efektívnejšia ochrana na úrovni „obyčajného“ zákona. Problém je však v tom, že u nás sa pri moci často striedajú vlády, ktoré nemajú vôľu tento problém riešiť. Ak ale štátny jazyk bol lepšie chránený na úrovni ústavného práva, tak by na vôli konkrétnej vlády, ani tak veľmi záležať nemuselo.

Ak hovoríme o kultivácii štátu musíme si najprv uvedomiť o aký štát nám ide. Ak chápeme náš štát, ako právnu organizáciu zvrchovanej politickej moci slovenskej spoločnosti, tvorenej slovenským politickým národom, na území Slovenskej republiky, tak v prvom rade musí byť tento štát suverénny. Aj keď sme sa ako členovia Európskej únie zriekli, v prospech únie, niektorých atribútov našej zvrchovanosti (napríklad vlastnej meny) nemali by sme v tomto trende naďalej ľahkomyseľne pokračovať. Len suverénny štát totiž dokáže efektívne plniť svoje úlohy v prospech svojich občanov – preto by sme mali trvať na tom, aby budúca EÚ bola Európou národov a nie federatívnym štátom. K snahám o urýchlenie eurointegrácie pripomeniem výrok Margret Thatcherovej, ktorá na margo tohto problému svojho času povedala: „To socialistické šialenstvo musíme zastaviť.“. Skutočne, nasilu spájať, to čo sa často ani tak veľmi spájať nechce, je šialenstvom. Musím povedať, že by bolo veľmi vhodné prijať novú deklaráciu zvrchovanosti (Slovenskej republiky) vo forme ústavného zákona, ktorá by zakotvila prednosť slovenského práva pred európskym komunitárnym právom v oblasti ochrany rodiny a ochrany národného dedičstva (hmotného aj nehmotného – najmä pôdy, vody a nerastného bohatstva, ale tiež štátneho jazyka a národnej kultúry).

Len suverénny štát môže prijímať efektívne legislatívne a organizačné kroky na zavedenie a uplatnenie opatrení na zlepšenie života svojho obyvateľstva. Funkcie štátu neodumierajú, ako sa nám snažia nahovoriť liberáli – a svojho času komunisti. Mám dojem, že je tomu skôr naopak. A štát by mal tiež vytvoriť prostredie, v ktorom orgány štátu skutočne slúžia všetkým, kde verejní činitelia, či úradníci sú si vedomí, že sú platení z daní daňových poplatníkov a že majú občanom a podnikateľom slúžiť a nie správať s k nim ako feudálna vrchnosť – také prostredie, ktoré nazývam priateľským prostredím štátu, nebude však možné vybudovať, ak nám v tom, na každom kroku, bude brániť nadradené európske komunitárne právo.

Ak má Slovenská republika skutočne slúžiť svojím občanom a obhajovať ich záujmy, tak musí mať jasne formulovanú svoju štátnu doktrínu, či národnoštátny záujem, Podľa môjho názoru národnoštátny záujem má byť totožný so záujmami politického národa okolo ktorého, a pre ktorý, štát existuje. To je abstraktné, teoretické vysvetlenie. Formulovanie konkrétneho obsahu národnoštátneho záujmu je vecou politikov, či skôr štátnikov, ak takých na Slovensku vôbec máme, či vôbec budeme niekedy mať. Musia len chcieť, ale ako sa hovorí: „Ak niekto nechce, je to horšie, ako keby nemohol.“. Dostal som raz otázku, že prečo Slovensko potrebuje sformulovať svoj národnoštátny záujem. Väčšina politikov to vraj vôbec nepovažuje za dôležité. Skutočne, oni túto otázku vôbec nepovažujú za dôležitú – pre nich sú dôležité len otázky týkajúce sa ich samých. Jednotlivé štáty však spravidla majú svoje vlastné národnoštátne záujmy dávno sformulované a držia sa ich, bez ohľadu na to, aké politické zoskupenie je momentálne pri moci. Európsky národnoštátny záujem neexistuje, pretože občania jednotlivých európskych národných štátov nie sú príslušníkmi európskeho politického národa (ten neexistuje) a jednotlivé národnoštátne záujmy členských štátov EU spolu až pričasto kolidujú. Preto vyhlásenia typu: „Ja som v prvom rade Európan, až potom Slovák“, považujem za kapitálnu hlúposť. Dokiaľ Slovensko svoj vlastný národnoštátny záujem nebude mať sformulovaný, tak stále bude akési „nedorobené“, stále bude u nás prevládať nestabilita a pokusníctvo pri riadení spoločnosti. Snáď už len hlupák (alebo ten, čo je za to platený) nevidí, či nechce vidieť, že záujmy zahraničia (aj toho európskeho) nie sú vždy totožne s našimi záujmami. Zreteľné sformulovanie a kultivácia národnoštátneho záujmu znamená stabilitu. V prostredí stability sa spoločnosti darí a možno efektívne riešiť všetky problémy.

Dnes, najmä politici, ktorí sami seba označujú za ľavicových, radi hovoria o sociálnom štáte. Tu musím pripomenúť, že s myšlienkou sociálneho štátu prišiel Otto von Bismarck, ktorého by som však zo sympatií k politickej ľavici určite nepodozrieval. V priebehu vývoja sa ukázalo, že „neviditeľná ruka trhu“ väčšinu problémov nevyriešila a štát sa nemôže vzdať zodpovednosti za riešenie sociálnych problémov spoločnosti. V dôsledku liberalizácie ekonomického prostredia a najmä v dôsledku, často nedomyslených, reforiem sa neúmerne roztvorili nožnice medzi chudobnými a bohatými. Na jednej strane u nás žije množstvo ľudí pod hranicou chudoby a na druhej strane tu máme mnoho boháčov, ktorí získali svoj majetok bez spoločenského opodstatnenia – poviem otvorene aj v dôsledku porušenia etických a právnych noriem. V takomto prostredí sa štát nesmie tváriť, že sa ho chudoba jeho občanov netýka.

Ak položím komukoľvek otázku, či je prostredie nášho štátu priateľské, neodpovie mi áno. Ľudí táto otázka buď pobaví, alebo rovno začnú nadávať. Že na koho? Môžete hádať. Prostredie nášho štátu vytvára v najmä právny poriadok, ďalej systém orgánov verejnej moci, systém zdravotnej starostlivosti, sociálny a dôchodkový systém, poisťovací systém, daňový a odvodový systém, životné prostredie a ďalšie súvisiace zložky, ktorých úplné vymenovanie by zabralo ešte veľa miesta. Je teda utópiu snaha o to, aby štát vytváral priateľské prostredie?

Na počiatku nášho samostatného postkomunistického vývoja bolo možné vyhovárať sa na budovanie samostatného štátu a neskôr na zavádzanie reforiem. Na vážne úvahy o tom, že štát by mal skutočne slúžiť ľuďom, že zákony by mali byť „nastavené“ tak aby nevytvárali legálne prostredie pre byrokratickú „buzeráciu“, že štátni úradníci by sa mali na ľudí usmievať a pomáhať im pri vybavovaní ich vecí, údajne politici nemali čas. Ale dnes máme svoj vlastný štát, v ktorom si (aj keď už s obmedzenými možnosťami) vládneme sami. Reformy by už teda mali byť dávno dokončené a „strávené“. Takže dnes sa niet na čo vyhovárať. Prečo však a z akého dôvodu, parlament prijíma zákony, ktoré obyčajnému človeku znepríjemňujú život? To nás tak nenávidia, alebo sú takí hlúpi, že prijímajú hlúpe zákony? A čo je horšie ak je politik „len“ hlúpy, alebo ak občanov nenávidí, alebo ak sú mu ľahostajní? Domnievam sa, že ani jedna z uvedených možností nie je bohvieako prijateľná. Mnohí mi tvrdia, že zmena, ktorá by na Slovensku zaviedla skutočne priateľské prostredie, je v blízkej budúcnosti nereálna a vyžaduje si generačnú výmenu politikov. Ja však predsa len dúfam, že sa toho dožijem. Napokon aj pád komunistickej vlády bol svojho času považovaný za fikciu, či zbožné želanie. Možno teda, že aj moja predstava o  Slovenskej republike s priateľským prostredím, sa raz naplní. Musíme si len dávať pozor, aby sme o svoj štát opäť neprišli.

JUDr. Milan Janičina

11.07.2014

Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo

náhodný výber článkov

Kde sú dnes ekonómovia?

Práve dnes som dostal mail, ktorého autora textu v maili nepoznám, ale si dovoľujem zopakovať niekoľko viet. Verím, že tie objasnia môj nadpis aj ďalší text.

Čechoslovakizmus v dynamike času (1918-1945)

Keď chceme postihnúť fenomén čechoslovakizmu ako ideovej konštrukcie popierajúcej existenciu slovenského národa a snažiacej sa o jeho počeštenie v kľúčových rokoch našej národnej existencie, musíme poznať jeho dynamiku v prvej a druhej Česko-Slovenskej republike, ale aj jeho transformáciu po druhej svetovej vojne, keď sa idea čechoslovakizmu formálne opustila a označila sa za umelú.

Rodí sa nový svetový poriadok a vy v ňom nebudete!

Tieto slová vyslal po Slovensku i do sveta bývalý disident, dnes predseda Slovensko ruskej spoločnosti Ján Čarnogurský: