Potrestaní, bez nádeje na zlepšenie

Hoci to nadpis neindikuje,  budem hovoriť o hospodárskej politike vlády.

Pretože naši vládni ekonómovia sa nezapísali ako vedci a asi sa nezaujímajú ani o hlboké poznatky, ktoré zanechala ekonomická veda v posledných 80 rokoch,  a tak svoje rozhodnutia nemajú o čo oprieť.

Nielen v dennej tlači, ale aj v TV sme sa dozvedeli, že naša krajina sa zadlžuje a že sľúbený pokles dlhu sa nedostavuje. Ba naopak. Ministerstvo financií rozhodlo, aby občania platili dane aj zato, že si poistíme dom, byt, či auto. Naporúdzi je aj ďaľší príklad. Sociálna poisťovňa a ministerstvo zdravotníctva sa už nevedia dočkať miliónov eur zo zvýšenia odvodového zaťaženia lepšie zarábajúcim. Vláda akoby poznala iba dva ekonomické nástroje – zvyšovanie príjmov z danízvyšované výdavkov vlády. To že ekonomická veda poskytuje hlboké a závažné poznatky z optimalizácie daňových systémov, či optimalizácie alokácie výdavkov vlády sa tieto poznatky o našich odborníkov na rozpočet vlády (nie rozpočet ekonomiky, ten pojem nepoznajú) vôbec ani len nešuchli. Profesor Engliš, autor diela Soustava národního hospodářství,  a trikrát minister financií, v spomenutom diele napísal, že ekonómia je veda o systéme (poriadku), v ktorom sa jednotlivci a národy starajú o udržanie a zlepšenie života. Súčasní ekonómovia na ten detail zabudli.

V úzkom vzťahu k téme nemôžem nespomenúť J. Nasha, nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu, ktorý dokázal, že v novodobom ekonomickom systéme sa má jednať o ekonomickú súťaž nie konkurenciu a tá žiada určitý typ uvažovania, a síce racionálne kalkulovanie výhod a nevýhod založené na určitom  vnútornom neodporujúcom si systéme hodnôt (viac je lepšie než menej).  Naša realita je od týchto požiadaviek ďaleko. A prof. Karvaš – prvý guvernér Slovenskej národnej banky, predvídavo už v roku 1947, hovorí:  „Najaktuálnejším prípadom je práve európsky kontinent. Snahy po vytváraní hospodárskeho spoločenstva niektorých štátov európskych, prípadne celej Európy nie je ničím iným,  ako výrazom snahy po vytvorení veľkého hospodárskeho priestoru. Organizovanie jednotného európskeho hospodárstva, alebo plán vytvorenia dvoch, prípadne troch hospodárskych oblastí v Európe je hľadaním foriem pre vytvorenie samostatných hospodárskych celkov, ktoré by umožnili také racionálne usporiadanie vzájomných hospodárskych vzťahov,  pri ktorom by sa vytvoril predpoklad k optimálnemu využitiu všetkých prírodných podmienok  výroby v prospech hospodárskeho blahobytu tých národov, ktoré sú na tomto priestore usadené“. Naši a európski ekonómovia nevedia vytvoriť predpoklad pre optimálne využitie všetkých prírodných podmienok výroby v prospech hospodárskeho blahobytu tých národov, ktoré sú na tomto priestore usadené. Nevedia,  lebo nevedia,  čo je osamotený vedec,  zhrbený nad knihou v tichu svojej pracovne a v spleti myšlienok.  Nevedia čo je inšpirácia,  moment osvietenia, záblesk poznania. Heuréka!! Ďalší vzťah na svete! Naozaj je to jednoduché? A tak nám vedci sedia v kútoch svojich pracovní a naši nezamestnaní, ktorí ani nerobia dostávajú socilálne dávky. Častokrát väčšie ako ten, čo odpracoval 40 rokov.  Nielen to. Tým čo zarábali pred rokom 2004,  napr.  30 000 Sk,  dôchodok vypočítavali podľa nepochopiteľného vzorca. Nezohľadnili obdobie najvyššieho platu. Potrestali aj tých. A práve oni možno vedeli, čo je to hospodársky ideál,  lebo ich učili z diel Brišku či Karvaša.

Úvahy,  ktoré som uviedol nie sú neuskutočniteľné. Totiž aj Nórsko má svojich velikánov ekonómov. Sú nimi nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu T. Haavelmo a nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu  R. Frisch.  Práve oni sú tvorcami teórie optimalizácie fungovania ekonomiky.  Napriek skromnej populácii Nórska  (asi ako SR)  je 6. najväčším producentom elektriny a vodnej energie na svete. Prebytok prúdu a jeho nízka cena má za následok, povedal by som, až plytvanie.  Na hlavu je v Nórsku spotreba elektriny 25 000kwh a Nemci majú iba 6 600 kwh.  Nóri elektrinou kúria, varia a osvetľujú ulice. Každé štvrté auto čerpá energiu z akumulátorov, alebo plug-in hybridu. V roku 2025 by podľa plánu nórskej vlády mali byť v predaji iba vozidlá týchto typov. V budúcnosti,  ako je to už aj dnes,  majú byť vodiči týchto vozidiel oslobodení od cestnej dane. Parkovanie v centrách miest má byť pre týchto vodičov zadarmo. Štát dorovnáva vyššiu cenu elektromobilov tak,  aby bola konkurencieschopná benzínovým aj naftovým verziám, ba dokonca výhodnejšia.  Po roku 2025 sa nemajú predávať autá so spaľovacím motorom.

Čitateľ si môže pozrieť knihy z makroekonómie napr. na Univerzite v Osle (tam pôsobili spomenutí nositelia Nobelovej ceny) a zistiť aj takéto fakty.  Predaj „prekonaných“ surovín do zahraničia financuje budúcnosť škandinávskej krajiny,  zabezpečuje solídnu ekonomickú základňu a v neposlednom rade sa podieľa na pocite hrdosti a nezávislosti,  ktorú ľudia pociťujú.  V obidvoch prípadoch ide o vlastnosti,  ktoré sú pre Nórov charakteristické,  a to bez zveličovania.  Okrem toho už v roku 1971 prijal parlament v Osle zákon,  podľa ktorého  patria všetky nerastné suroviny nachádzajúce sa na súši a v okolitých vodách nórskemu štátu.  V roku 1972 vznikla ropná spoločnosť Statoil,  ktorá zamestnáva 21 000 osôb a ktorej aktíva prekračujú magickú hranicu 100 mld. eur. V  roku 1974 vznikli štátne fondy pre správu a rozmnoženie príjmov plynúcich z predaja ropy a zemného plynu.  Podľa zákona sa majú všetky tieto prostriedky použiť na prospech celej spoločnosti.  Nie je to smerovanie k hospodárskemu ideálu?  Totiž v súčasnosti ide predovšetkým o Štátny dôchodkový fond (Statens pensjonfond Utland,  SPU)  spravovaný ministerstvom financií a využívajúci naakumulované prostriedky okrem iného na stabilizáciu národnej meny a ekonomiky. Nezabúdajú vládni ekonómovia na takúto skutočnosť?  V súčasnosti tento fond disponuje majetkom v hodnote štvornásobne  (!) prevyšujúcej objem ročných výdavkov štátneho rozpočtu.  Zároveň ide o jeden z najbohatších penzijných fondov na svete.  Dnes sa aktíva tejto nórskej inštitúcie pohybujú na úrovni 800 mld. eur;  podľa  mnohých ekonómov ide o najväčšieho akcionára v celej Európe. Naši „ekonómovia“ vyhlásili štát za zlého hospodára.

V dielach ekonómov Nórska sa dozvieme, že Správcovia nórskeho fondu sa však neusilujú len o maximálne zhodnotenie majetku.  Podľa pravidiel nesmú sústredené bohatstvo vložiť do zbrojárskych podnikov,  tabakových firiem,  podnikov negatívne postihujúcich životné prostredie,  či porušujúcich ľudské práva.  Ekologický a morálny imperatív teda dlhodobo víťazí nad túžbou po zisku za každú cenu a bohatstvo už 4 desaťročia utešene rastie a je prísľubom prosperity budúcich generácií nórskych občanov.  A my sa potĺkame, motáme po ekonomickom svete.  Bez nádeje na zlepšenie?  Zažívame pocit rozporu z neuspokojenia sľubov o budúcnosti z roku 1989.  Akokoľvek urgentné budú naše problémy,  pokiaľ nepochopíme ich korene,  naše úsilie ameliorovať ich bude v nedohľadne.

Prof.  J.  Husár

23/10/2016

 

 

 

Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo


náhodný výber článkov

Ján Čarnogurský: „Spojme sa s Ruskom!“

Sankcie, konflikty, politické hádky, vojny. Európa sa akoby stratila v čudnom lese a stále nemôže objaviť cestičku, ktorá ju vedie domov.

V4 by mohla chrániť schengenskú hranicu spoločne

Spolupráca krajín Vyšehradskej štvorky pri riešení problémov utečeneckej krízy začína mať reálnejšie kontúry.

Z osudov slovenských geografických názvov (9)

Príbeh geografických názvov so slovným základom boj-