Zvážte podporu nášho snaženia pri budovaní tejto stránky.

KULTÚRA A POLITIKA

Existuje množstvo definícií kultúry, vrátane tej najčerstvejšej a najkomplexnejšej, z ktorej pred troma rokmi vychádzalo Ministerstvo kultúry SR vo svojej rozvojovej vízii Stratégia rozvoja kultúry SR na roky 2014 – 2020.


Jej cieľovým programom bolo vzájomne užšie prepojiť štát, kultúru a ekonomiku pri tvorbe hmotného a nehmotného bohatstva spoločnosti a tak prispieť ku kvalite života spoločnosti a každého jej člena. Posledných zopár rokov však ukázalo, že všetky definície a strategické plány na rozvoj kultúry sú zrazu akési sezónne, neúplné, nedonosené, vrátane tej ministerskej. Všetky akosi poukazujú na množstvo, ale nevedia sa vyrovnať s kvalitou, bez ktorej je kultúra len jednou z mnohých ilúzií. Vývoj sveta sa za posledné roky tak zakceleroval, zdynamizoval a sproblematizoval, že akákoľvek definícia či stratégia si viac netrúfa odpovedať na otázku, ako primäť spoločenstvo, národ, záujmové skupiny či jednotlivcov, aby kultúru chápali ako svoje šťastie, aby s ňou spájali svoju mierovú existenciu či svoj plnohodnotný život. Je to preto, že ani jedna celostne neodpovedá na otázku, čo je kultúra, čo tvorí jej podstatu a jej menej transparentné obsahy, dosahy a účinky na život, alebo preto, že sny o kultúrnom usporiadaní sveta sú naozaj ilúziou?

Definície a stratégie už sotva bude dakto inovovať, lebo o kultúre sa jednoducho prestalo hovoriť, práve tak ako sa prestalo hovoriť o demokracii, a ak sa hovorí, tak zväčša iba zo zotrvačnosti alebo na prekrytie čohosi menej ušľachtilého, len preto, aby život, v ktorom je priveľa smrti, nevyzeral tak beznádejne neživo. Akosi ochotne sme zabudli, že kultúra je všetko, čo žijeme, s čím žijeme a prečo žijeme. Že je to niečo silné a zároveň krehké, lebo kultúra je reflexia i existencia, je bytie i jeho ničota. Kultúra je minulosť, prítomnosť i budúcnosť. Je priestor pre život, a ten je, aspoň z pohľadu kultúrneho človeka, bez začiatku a bez konca. Kultúra môže byť dobyvačná zbraň, ale je takisto materinskou ochranou najzraniteľnejších ľudských hodnôt a tajomstiev. Kultúra sú vedomosti, ale i veci, majetky a peniaze. Je dozaista sila, ale jej duchovná podstata je prislabá na to, aby sa vyrovnala s hrubosťou ekonomických a mocenských záujmov odpútaných od skutočných ľudských potrieb. Kultúru nemožno vybudovať ako účelovú stavbu, pretože by sa jej mohlo ľahko prihodiť, že raz sa stane neobývateľnou ako mnohé pyšné hrady, ktoré sa stali kultúrnou realitou. Aj nacisti mali svoju kultúru. V jej mene sa odohrali najväčšie zbesilosti, aké ľudstvo doteraz zažilo. Pod jej kuratelou sa likvidovali názoroví protivníci, znevažovali životy ľudí a národov a pálili nevhodné knihy. A našla si na to svojich kultúrnikov, horlivých propagátorov i umelcov, stačilo kývnuť prstom.
Chaos rozvrátenej krajiny priam k tomu vyzýval. Definície kultúry akiste z cudnosti pozabudli na to, že rovnako ako existuje kultúra života, existuje i kultúra smrti. Nedajú sa od seba oddeliť, sú súčasťou toho istého ľudstva a záleží len na okolnostiach, ktorá z nich v ktorom okamihu preváži tú druhú. Obe majú svojich zástavníkov a manažérov. Kultúra je nástroj na vytváranie súladu, vďaka ktorému sa stávame alebo prestávame byť súčasťou života spoločenstiev, ale i nesúladu, ktorý ničí subtílne ľudské súvislosti. Dôležitým kultúrnym činiteľom je zem, po ktorej chodíme a ktorej vôňu dýchame, strom, ktorý sme nevytvorili, ale ktorý sme často náchylní zničiť len v mene svojej predstavy o kultúrnosti. Ak prestaneme počúvať vlastnú zem, k nijakej kultúre sa nedopracujeme. Vlastnosťou ľudskej kultúry je aj to, že človek je schopný zničiť svoju kultúru len preto, aby ju zdokonalil alebo nahradil inou, napriek tomu, že kultúra je kultúrou práve vďaka svojim koreňom. Typickým príkladom takejto dvojsečnosti je internet. S internetom sa z každého hlupáka môže stať kultúrny mudrc, ale nemenej snobský idiot bez vlastnej myšlienky. Každý kultúrny fakt je ako homeopatikum – pôsobí dovtedy, kým sa nepredávkuje. Kdejaký lúzer sa môže stať vodcom, ak je dostatočne výrečný a ulahodí aj ušiam tých, čo nevidia veci až tak prostoducho.

Za posledné roky sa v kultúre všeličo zmenilo. Pribudlo kníh i čitateľov, divadelných predstavení, kultúrnych podujatí, zreštaurovali sa historické pamiatky, zdigitalizovali sa archívy a muzeálne zbierky, vytvorili sa tri významné neštátne podporné fondy zabezpečujúce zvýšený prítok peňazí do kultúry zo štátneho rozpočtu. A k tomu treba prirátať zvýšenú ochotu sponzorov podporovať kultúru či ešte vždy výdatný potok peňazí zo zahraničných zdrojov na podporu tzv. občianskych aktivít kultúrneho charakteru. Všetko sú to naozaj predpoklady na lepšie fungovanie podvyživenej kultúry. Či to však naozaj rozmnožilo naše kultúrne bohatstvo, je iná vec.

Poslaním kultúry je spájať, ale čo sa to stalo, že kultúra dnes skôr rozdeľuje? Na jednej strane sa kultúra vrátane umenia stáva záležitosťou elít ohŕňajúcou nos nad akoukoľvek verejnou akceptáciou, na druhej strane je favoritom más, odnášajúcich si však z nej najmä pocit falošnej spolunáležitosti, ktorá im v bežnom živote chýba. Na jednej strane sú peniaze určené na kultúrny rozvoj predmetom zvýšeného záujmu podnikavcov v kultúre, ba priam vecou ich spoločenskej prestíže, na druhej strane nedostať grant či dostať menej ako iný znamená stať sa nepriateľom. Delíme sa na tých, čo nedostávajú, a na tých, čo dostávajú, na tých, čo majú fanúšikov a čo ich nemajú, na tých, čo tvoria hodnoty a čo vyrábajú šmíru. A odtiaľ je už len krôčik, aby sme názorovo nekonformných označili za nekultúrnych, neumeleckých, menej hodnotných, nekompetentných, ak nie za voľačo ešte horšie, najčastejšie aj ideologicky podfarbené. Ak si to o sebe navzájom myslia obe strany, musí to byť pravda, a nijaká kultúra s tým nepohne, hoci práve kultúra je na takéto veci kompetentná. Napokon všetci na všetkých nadávajú a čakajú na zmenu vlády alebo idú nebodaj protestovať do ulíc. Keď však vláda dá, vtedy začína navyše platiť, a platí to v celom štáte: čím viac peňazí, tým viac korupcie. A keďže korupcia je pre všetkých čosi hanebné, vymýšľajú sa mechanizmy boja proti nej: komisie, procedúry, potvrdenia, svedectvá, paragrafy navzájom si protirečiacich predpisov, z ktorých sa ani jedna strana nevie vyhrabať. Výsledkom je napokon anonymita a alibizmus rozhodovania, čo nekultúrne nahráva skepse ku kultúre. To sú limity, ktoré si vybojovala kultúra a aj jej predstavitelia.

Sme rozdelení a v súlade so zástavníkmi sú rozdelené i masy kultúrnych konzumentov, o ktoré sa čoraz väčšmi usilujeme. Tam, kde je masovosť, je však vždy i nebezpečenstvo masového nevedomia, keď sa nonkonformizmus, ktorý je predpokladom slobodnej kultúrnej či umeleckej tvorby, stáva platformou konformizmu. A nijaký iný nonkonformizmus už nesmie platiť. Čo s tým, keď sa niekdajší bojovníci za slobodu tvorby museli preformátovať na bojovníkov za granty?

Lenže – ak to niekoho poteší: nie sme v tom sami. Celý svet zaštiťujúci sa demokraciou a ľudskými právami a poháňaný bezbrehým liberalizmom sa akoby mávnutím čarovného prútika prehupol do postfaktickej dejinnej etapy. Možno sa ani neprehupol, len zákonite a programovo k nej smeroval. V čase, keď sa mení z unipolárneho na multipolárny, prestali platiť fakty, začali platiť virtuálne reality, ak nie nereálne orwellovské fantasmagórie. A ich nástrojom je práve politika. Nový francúzsky prezident by akiste rád prežíval strasti svojho dávneho predchodcu de Gaulla, ktorý si svojho času povzdychol: „Ako riadiť krajinu, ktorá má vyše 300 druhov syra?“ Macron sa však neponáhľa s odpoveďou na otázku, ktorá priam nad ním visí sťa gilotína: „Čo s národom, ktorý má na krku mnohotisícové davy cudzích prisťahovalcov, množstvo teroristických útokov a hŕbu nezmieriteľných protirečení v chápaní vlastného štátu, národa a ľudového pohybu?“ Odpoveď na takúto otázku však pravdepodobne neexistuje, a ak existuje, určite patrí do kategórie orwellovských fantázií. A to je dnes jeden z príznakov francúzskej kultúry.

Politika sa v dnešných časoch stala doslova službou. Službou pyramíde moci spojenej s peniazmi. Liberalizmus, globalizácia a zodpovedajúci celosvetový bankový systém previazaný s nadnárodnými korporáciami spôsobili, že jedno percento najbohatšej dospelej populácie vlastní vyše polovice svetového bohatstva, pričom na chudobnejšiu polovicu planéty pripadá menej ako jedno percento z neho, a osem najbohatších ľudí sveta vlastní toľko, ako 3,6 miliardy ľudí najchudobnejších ľudí sveta. Tento stav, prirodzene, vytvára súčasný obraz sveta a nepochybne i jeho kultúry. Kultúra smrti dostáva novú príležitosť. Za rinčania zbraní a zlovestného mlčania kybernetických zloduchov politici skúšajú trpezlivosť spodnej časti pyramídy, teda ľudu, rozprávkami pred uspaním o ľudských právach, o právach menšín, o právach na pohyb, na prácu a zaslúženú odmenu, o otvorenej spoločnosti. Najmä pred voľbami. Sú v tom skutočne vytrvalí a vynaliezaví, lebo dúfajú, že i keď ich nikto nezvolí, aj tak budú zvolení. Slovenská politika nemá šancu vymaniť sa z týchto jednosmerných tokov peňazí a moci, ktorých prirodzenou súčasťou je korupcia a priazeň globálnych protektorov. Je to krvný obeh dnešného sveta. Odchýlky sú neprípustné. Každé vybočenie bude spravodlivo sankcionované.

Akou pamätihodnou otázkou si však má uľaviť predseda slovenskej vlády, ktorý okrem liberalizácie, globalizácie a voľného pohybu osôb prežíva priam na vlastnej koži dlhoročné spochybňovanie národnej identity, dôsledkov historických neprávostí, schopnosti Slovákov tolerovať iných a byť súčasťou veľkej rodiny kultúrnych národov? Nepatrí sa poďakovať vláde za to, že má odvahu hovoriť a projektovať kultúru a jej rozvoj aj za situácie, keď nám zvelebovaný konzum vyrobí 600 000 exekúcií ročne, keď globálny voľný trh podaroval cudzincom 200 000 hektárov slovenskej ornej pôdy, nehovoriac o pôde pre priemyselných zahraničných investorov a diaľniciach postavených kvôli nim, keď domácim musí k šťastiu stačiť zlomok percenta zníženej nezamestnanosti, keď iba v Bratislave vegetuje 2 000 bezdomovcov, čo nie je oveľa menej ako v iných veľkých mestách, keď do zahraničia ročne odíde okolo 15 000 najmä mladých obyvateľov a každý desiaty vysokoškolák hľadá po skončení školy šťastie za hranicami svojej vlasti, keď sa nám vyľudňujú dediny a pustnú lúky a lesy? Však to nie je až také nepochopiteľné, že náš štát položil podstatnú časť ťarchy ušľachtilých zámerov vylepšiť kultúrny imidž Slovenska na bedrá mimovládnych organizácií a občianskych združení?

Veď ináč by to mohlo dopadnúť rovnako rukolapne ako ten slovenský hokej na poslednom svetovom šampionáte. Veď uvedené inštitúcie majú pri budovaní otvorených spoločností bohaté skúsenosti, najmä zahraničné.


Alexander Halvoník

zdroj: http://pohlady.sk/prispevky/uvodnik/

obrázok: admin



Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo

náhodný výber článkov

Ten, kto pracuje, ten kto platí dane a dodržiava zákony, má mať špičkovú bezpečnosť, špičkové zdravotníctvo a špičkové vzdelanie

Do politiky vstupuje preto, aby to bola nezištná služba vo verejnom záujme, vyhlásil dnes na tlačovej konferencii v Bratislave nezávislý kandidát na predsedu Bratislavského samosprávneho kraja (BSK) a novinár na voľnej nohe Ľubomír Huďo.

Hospodársky ideál

Nadpis nie je enigmou. Prinajmenej nie pre ekonómov.

Zbavme sa konečne čechoslovakistického balastu

Ako a načo sa presadilo nepatričné pomenovanie „Slovien“

v novej slovenskej historiografii

Ak chceme nájsť náležité a solídne fundované riešenie tohto problému, musíme začať od jeho historického pôvodu. Našťastie dnes máme v rukách o tom celkom presnú dokumentáciu.

 
Odber noviniek na stránke