Výzva na obnovu kultúrneho a kresťanského dedičstva Európy

Európska únia prechádza krízou. Ustarostení vedci, myslitelia, ale aj mnohí prostí občania prichádzajú k presvedčeniu, že koreňmi tejto krízy je odcudzenie sa princípom, na ktorých Únia vznikala a ktoré jej dali do vena jej zakladatelia.

Keď otcovia EÚ – Robert Schuman, Alcide de Gasperi, Konrad Adenauer kládli základy spoločného európskeho domu (Parížska zmluva z roku 1951 a Rímska zmluva z roku 1957) viedla ich myšlienka bratstva a spolupráce v duchu kresťanských tradícii, ktoré – keď sa rešpektovali a dôsledne uvádzali do života – vždy boli zárukou pokojného spolunažívania a robili Európu prosperujúcou, mocnou a slávnou.

Výrečným svedectvom kresťanského zmýšľania a konania zakladateľov Únie je aj tá málo známa skutočnosť, že Schuman a de Gasperi sú kandidátmi na blahorečenie. De Gasperiho beatifikačný proces prebieha, Schumanov je ukončený a chýba už len zázrak, ktorým by bol aj formálne zavŕšený. V podobnom zmysle aj zástava EÚ má vyložene kresťanskú symboliku. V roku 1987 Arsène Heitz, jeden z autorov tejto zástavy, vysvetľoval, že pri jej návrhu sa inšpiroval biblickým motívom. Kruh dvanástich hviezd vychádza z mariánskej  ikonografickej tradície, kde je Panna Mária zobrazovaná ako Žena Apokalypsy, odetá slnkom a okolo jej hlavy koruna z dvanástich hviezd. Ďalej uvádza aj to, Európska únia schválila a adoptovala túto zástavu 8. decembra 1955, na sviatok Nepoškvrneného Počatia Panny Márie.

Pôvodnú Úniu tvorila skupina štyroch štátnych celkov: Francúzsko, Taliansko, Západné Nemecko a Benelux (spoločenstvo troch monarchií, Belgicka, Holandska a Luxemburska). Dnes do EÚ patrí celkovo 28 štátov. Maastrichtskou zmluvou z roku 1993 sa zaviedlo európske občianstvo, čím sa prakticky zrušili štátne a colné hranice. Zaviedla sa spoločná mena – euro – ktorú prijala väčšina štátov združených v Únii. Z tohto hľadiska by sa mohlo hovoriť o veľkom úspechu. Na európskom kontinente sa vytvorili podmienky hospodárskeho, kultúrneho a spoločenského rozvoja, o akých naši predkovia mohli iba snívať.

Odkiaľ je teda tá kríza, ktorou Únia prechádza? Prečo sú obyvatelia EÚ nespokojní, prečo v mnohých štátoch silnejú odstredivé sily, ktoré sa tak výrazne prejavili v júni 2016, keď Veľká Británia sa plebiscitom rozhodla vystúpiť z EÚ a podobné trendy sa prejavujú aj v iných štátoch?

Na túto pálčivú otázku sa pokúsila odpovedať skupina filozofov a vedcov v kľúčových štátoch EÚ. Začiatkom októbra 2017 vydali ohlas pod menom Paris Statement. V tomto dokumente výstražne poukazujú, že moderný liberalizmus, ktorý nadobudol takmer náboženský charakter, nakazil ducha Európy nebezpečnou kvázi ideológiou, ktorá svojím škodlivým vplyvom vniesla do európskej spoločnosti rozklad a odcudzila ju jej kultúrnemu dedičstvu.

Autori tohto vyhlásenia poukazujú, že bezduchá byrokracia si suverénne osvojila presvedčenie o vlastnej neomylnosti a všemohúcnosti a javí snahu nahradiť starú mnohorakú Európu novým, nadnárodným, geopolitickým celkom, ktorý bude riadiť a spravovať kolektív vybraných byrokratov, intelektuálov a vedátorov. Tí budú diktátorsky určovať, rozdeľovať a riadiť všetkých a všetko podľa vlastného úsudku. Takto sa pred našimi očami stráca pravá Európa a nahradzuje sa novou falošnou Európou.

Dokument vychádza pod titulom Europe we can believe in (Európa, v ktorú možno veriť), ale hádam správnejšie by bolo nazvať ho Európa, akú potrebujeme, aby sme v nej slobodne, pokojne a blahobytne mohli žiť. Pozostáva z 36 krátkych odsekov a každý z nich vyjadruje podnetnú myšlienku, niekedy kritickú, inokedy historickú, ale vždy hodnú uváženia.

Kým na Západe Statement-Ohlas vyvolal zaslúženú pozornosť, naše mainstreamové médiá ho obišli hlbokým mlčaním. A preto bude hádam užitočné trošku podrobnejšie oboznámiť s jeho obsahom našu čitateľskú obec. Dokument nie je len analýzou neutešenej situácie, ale je aj výzvou na činy. Citlivo poukazuje na oblasti, ktoré naliehavo pozdravujú ozdravenie a nápravu.


Toto je krátky obsah Parížskej výzvy:

1. Európa je náš dom. Patrí nám a my patríme Európe. Táto zem je náš domov, iného nemáme.

2.Visí nad nami hrozba falošnej Európy. Európu vo všetkom jej bohatstve a jej veľkosti ohrozuje falošné chápanie samej seba.

3. Oproti našej pravej Európe stojí falošná Európa, ktorá je utopistická a tyranská. Jej patróni akoby nepoznali kresťanské korene Európy. Pri tom sú však omámení poverou nevyhnutného pokroku a veria, že história je na ich strane. Táto viera ich robí pyšnými a pohrdlivými, neschopnými uznať chyby a nedostatky v postnacionálnom a postkultúrnom svete, ktorý budujú.

4. Musíme sa postaviť na obranu pravej Európy a odmietať idey a ideológie, ktoré vyprázdňujú naše národy a našu spoločnú kultúru a naplňujú ich ilúziami a klamstvom o tom, aká Európa je a aká má byť.

5.  Pravá Európa očakáva a povzbudzuje nás k aktívnej účasti na spoločnom projekte politického a kultúrneho života. Je našou povinnosťou vzať na seba zodpovednosť za budúcnosť našej spoločnosti.

6.   Nie sme pasívnymi subjektmi pod nadvládou despotických tyranov, sme sebavedomými dedičmi, a preto máme právo byť aj pánmi svojho osudu.

7.  Pravú Európu tvorí komunita národov. Táto jednota-v-mnohosti sa možno zdá prirodzená. Pozoruhodná je však skutočnosť, že nie je ani prirodzená, ani nevyhnutná. Typickou črtou Európy sú národné štáty, kde národ s hrdosťou si riadi svoje osudy sám, s hrdosťou predstavuje veľké úspechy svojich príslušníkov vo vede a v umení, súťaží i súperí s inými národmi, niekedy dokonca na bojiskách.

8. Nepodporujeme uloženú a nanútenú jednotu. Úpadok kresťanskej viery v Európe ide ruka v ruke s obnoveným úsilím dosiahnuť politickú jednotu – ríšu peňazí a predpisov, krytých pláštikom pseudonáboženského univerzalizmu, ktorého tvorcom je Európska únia.

9.    Kresťanstvo je stimulom kultúrnej jednoty. Pravá Európa hlása rovnakú dôstojnosť každého jednotlivca bez ohľadu na pohlavie, postavenie alebo rasový pôvod. Toto všetko vyrastá z koreňov kresťanstva. Kresťanstvo vytvorilo nový vzťah medzi mužom a ženou, vyzdvihlo lásku a vernosť do novej bezprecedentnej polohy. Manželský zväzok poskytuje im možnosť spoločného rozvoja. A tak najobetavejšie skutky, ktoré robíme, sú v prospech našich manželiek/manželov a detí. Tento dar sebaobetovania je ďalším príspevkom kresťanstva tej Európe, ktorú milujeme.

10.  Európa rastie a žije z kresťanských koreňov.

11.  Pravá Európa sa inšpiruje aj svojou bohatou klasickou tradíciou. Rovnako aj klasické korene, grécko-rímske dedičstvo, nás povzbudzujú k excelentnosti.

12.  Európa je náš spoločný projekt. Neodsudzujeme strojcov falošnej Európy, keď presadzujú reformu a vývoj. Uznávame, že v tomto smere vykonali veľa dobrého a chvályhodného v rokoch 1945-1989. Pri tom však stále platí, že budúcnosť Európy spočíva na obnovení našich kresťanských a klasických tradícií a nie na pochybnom univerzalizme, ktorý vyžaduje zabúdať a zriekať sa minulosti. Európa sa nezačína osvietenstvom.

13.  Existencia pravej Európy e ohrozená. Kým patróni falošnej Európy budujú akési pseudo-kresťanstvo univerzálnych ľudských práv, my prichádzame o vlastný domovinu.

14. Prevláda falošná sloboda. Sloboda, ktorú architekti falošnej Európy prinášajú je veľmi jednostranná. Podáva sa nám ako oslobodenie od všetkých zábran: sexuálne oslobodenie, sloboda sebavyjadrenia, sloboda “byť samým sebou”. Toto sa pokladá za šľachetné morálne víťazstvo, za ktoré celý svet má byť vďačný.

15. Plodmi tejto falošnej slobody je nuda, prázdnota a hlboký pocit života bez cieľa. Spoločenstvo upadá do individualizmu, izolácie a bezúčelnosti. Namiesto slobody sme odsúdení k prázdnej konformite, konzumerizmu a médiami usmerňovanej kultúre. Generácia šesťdesiatych rokov rúcala, ale nebudovala. Vytvorili vákuum, ktoré potom zaplnili sociálne média, lacná turistika a pornografia.

16.     Sme vystavení záplave samochválnych rečí o nevídanej-neslýchanej slobode, zatiaľ čo európsky život je stále viac a viac kontrolovaný. Pravidlá a predpisy – často vypracovaná anonymnými byrokratmi v spojení s mocenskými záujmami – regulujú náš život na pracovisku, naše rozhodnutia, naše akademické kvalifikácie, naše spravodajstvo a naše médiá. Politickí aktivisti, ktorí poukazujú na nepríjemné pravdy o islame, o imigrácii sú ťahaní pred súdy. Politická korektnosť vnucuje tabuizo-vanie určitých skutočností, ktoré by mohli ohroziť existujúci status quo.

17. Multi-kulturalizmus sa neosvedčil. Falošná Európa sa hrdí svojím zanietením bezprecedentnej rovnosti. Tvrdí, že bojuje proti akejkoľvek rasovej, náboženskej alebo rodovej diskriminácii. V tomto smere sa urobil istý pokrok, ale často za cenu slepého odtrhnutia od reality: žiadať, aby sa moslimskí prisťahovalci prispôsobili našim mravom a zvykom, alebo dokonca našej kresťanskej viere sa poklad za hrubú nespravodlivosť. Očakáva sa, aby sme sa zriekli čo len náznakom vyjadriť, že naša kultúra má v niečom aj svoje prednosti.

18.  Nesprávne chápanie multi-kulturalizmu. Európske elity sa nazdávajú, že nejakým čudným procesom, záhadnými zákonmi prírody, alebo histórie sa dosiahne, že “oni” sa postupne zmenia a budú ako “my”. Nie je však vylúčené, že by to mohlo byť aj naopak.

19. Vzrastá nedôvera. Stále väčšie skupiny vládnej triedy rozhodli, že je v ich vlastnom záujme zrýchliť proces globalizácie. Budujú nadnárodné inštitúcie, aby mohli kontrolovať verejný život bez toho, že by museli zohľadňovať miestne a domáce riadiace orgány.

20.  Falošná Európa je krehká a impotentná napriek všetkým pokusom zamaskovať tieto a iné nedostatky.

21. Ovládla nás kultúra odcudzovania a zriekania sa našej minulosti. Naše univerzity boli kedysi pýchou a slávou európskej civilizácie a odovzdávali novým generáciám múdrosť minulých vekov. Dnes väčšina z nich vidí kritické myslenie v tom, že odvrhuje a dištancuje sa od minulosti.

22.   Elity arogantne presadzujú svoje schémy, či sú to už klimatické zmeny, ľudské práva, globálne integrovaná trhová ekonomika, jednotná daňová politika a pod., zatiaľ čo európske ľudstvo sleduje ich počínanie s rastúcim skepticizmom

23.   Tento skepticizmus je plne oprávnený. Európu ovládol tupý a bezcieľny materializmus, ktorý je neschopný motivovať mužov a ženy, aby zakladali rodiny a mali deti. V niektorých štátoch sú oblasti, kde komunity moslimov žijú izolovane v akejsi nezávislosti od miestnych zákonov, ako keby boli kolonisti, a nie členovia našich národov. Globalizácia robí vyhliadky do budúcnosti neistými. Vzrastá nespokojnosť, lebo nikto nevie, kam to všetko povedie. Kritikom tohto vývoja sa odpovedá, že trpia nostalgiou za minulosťou, za čo zaslúžia morálne opovrhnutie, alebo v horšom prípade sa biľagujú ako rasisti a fašisti.

24. Musíme zastaviť šírenie univerzalistickej ideológie, ktorá sa vtiera vo forme akéhosi pseudonáboženstva s vlastným pevným Credom a Anath-emou a paralyzuje politický život Európy. Práca na obnove sa začína teologickým sebapoznaním.

25. Je potrebné vrátiť sa k pôvodnému poslaniu, oživiť pravého ducha Európy. To bude vyžadovať zrieknutie sa zahmlených rečí, ktoré sa vyhýbajú zodpovednosti a sú iba nástrojmi ideologického manipulovania.Jazyk je delikátny nástroj a neslobodno ho zdegradovať na brutálny kyjak. Nesmieme strpieť verbálne zastrašovanie a ešte menej hrubé vyhrážanie.

26.  Potrebujeme zodpovedných štátnikov, ktorí pokladajú naše spoločné európske dedičstvo a naše osobitné národné tradície za nádherný, životodarný a pritom krehký a delikátny dar

27.  Musíme obnoviť solidaritu Solidarita a jednota v rozmanitosti. Rešpekt pre osobitný charakter jednotlivých európskych národov a nie pochybné nároky multi-kulturalistov. Imigrácia bez asimilácie je kolonizáciou a toto je neprijateľné. Oprávnene očakávame, že tí, čo sa prisťahujú do našich končín, príjmu naše kultúrne zvyklosti a spôsoby života.

28. Multikultúrne sú iba impériá. Po Druhej svetovej vojne v západnej Európe fungovali životaschopné demokracie a podobný pulz politického života sa objavil po páde Sovietskeho impéria v stredoeurópskom priestore. Toto sú tie najvzácnejšie plody nášho úsilia. Ale ak nevenujeme patričnú starostlivosť súčasným imigrantským a demografickým problémom, ľahko môžeme o ne prísť.

29. Imigrácia je však iba jedným rozmerom sociálneho zauzleného zmätku, ktorý treba rozuzliť. Musíme obnoviť dôstojnosť jednotlivých úloh v spoločnosti: rodičia, učitelia, profesori majú povinnosť formovať tých, čo sú im zverení. Musí sa prestať s kultom experimentovania, najmä keď sa to deje na úkor osvedčenej múdrosti, skúsenosti a predpokladu kultúrneho života.

30. Musí prísť k obnove morálnej kultúry. Ľudská dôstojnosť znamená viac než právo byť ponechaný na seba a doktrína medzinárodných ľudských práv nevyčerpáva všetky aspekty spravodlivosti ani dobra. Európa musí nájsť spoločnú cestu morálnej kultúry, ktorá vedie k čnostnému životu.

31. Uznávame pozitívne aspekty ekonomiky voľného trhu, ale nemali by sme strpieť ideológie, ktoré sa usilujú o totalizovanie logiky tržnej ekonómie. Nemôžeme dovoliť, aby bolo všetko na predaj. Trhová ekonomika vyžaduje riadenie zákonmi a tie musia mať za cieľ viacej než ekonomickú účinnosť. Ekonomika musí byť usmerňovaná tak, aby viedla k sociálnym cieľom, pre sociálne dobro celej spoločnosti.

32. Školstvo a výchova potrebujú reformu. Naše univerzity často nepestujú a neudržujú našu kultúru a históriu na patričnej úrovni. Je treba reformovať školstvo tak, aby vychovávalo žiakov v duchu našich kultúrnych hodnôt a tradícií a nie aby im vštepovalo kultúru zavrhovania a odporu k minulosti. Učitelia majú chápať svoje povolanie ako hrdí medzigenerační stavitelia mostov.

33.    Manželstvo a rodina sú nezastupiteľne dôležité. Manželstvo je základom ľudskej spoločnosti a bázou harmónie medzi mužom a ženou. Otec a matka majú fundamentálnou úlohou v ľudskej spoločnosti. Manželstvo a deti sú podstatným predpokladom prosperujúceho rozvoja ľudstva. Zo strany rodičov je výchova detí často náročnou obetou a túto obetu musí spoločnosť primerane uctiť. V plnom rozsahu podporujeme múdru sociálnu politiku, ktorá podnecuje a posilňuje manželstvo, deti a výchovu detí. Spoločnosť, ktorá nevie oceniť rodinu s deťmi, nemá budúcnosť

34.   V poslednom čase sa stal “populizmus” akýmsi strašiakom, hoci ho nikto ešte presne nedefinoval a väčšinou sa užíva ako urážka. Spravidla však “populizmus” je reakciou na diktatúru status quo, na fanatizmus tzv. “stredu”. Je znamením, že uprostred našej zdegradovanej a ochudobnenej politickej kultúry dochádza k znovuzrodeniu historickej aktivity európskeho ľudu.

35.  Naša budúcnosť je pravá nefalšovaná Európa, a nie súčasná umelá a bezduchá solidarita spoločného trhu, nadnárodnej byrokracie a plytkej zábavy. “Chlieb a cirkus” nestačí. Zodpovednou alternatívou je pravá Európa.

36.  Musíme konať zodpovedne. Voláme všetkých Európanov, aby sa k nám pripojili a spolu s nami odmietli utopistickú fantáziu multikultúrneho sveta bez hraníc. Milujeme náš domov a chceme odovzdať našim deťom tú drahocennú otcovizeň, ktorú sme prijali od našich rodičov. Ako Európania sme vlastníkmi spoločného dedičstva, ktoré nás zaväzuje nažívať spolu v pokoji ako Európa národov. Obnovme teda národnú suverenitu, vzkriesme dôstojnosť spoločnej politickej zodpovednosti za budúcnosť Európy!


Ohlas podpísalo desať prominentných osobností, vedcov a filozofov z ôsmich európskych štátov: Phillipe Bénéton (Francúzsko), Rémi Brague (Francúzsko), Chantal Delsol (Francúzsko), Roman Joch (Česko), Lánczi András (Maďarsko), Ryszard Legutko (Poľsko), Roger Scruton (Veľká Británia), Robert Spaemann (Nemecko), Bart Jan Spruyt (Holandsko), Matthias Storme (Belgicko).
Ako vidno, nie sú medzi nimi podpisy prominentov z Grécka, Talianska, Španielska, Írska, Rakúska ani zo škandinávskych, baltických a balkánskych štátov. Chýba aj reprezentant Slovenska, ale je to čiastočne odčinené tým, že prof. Roman Joch sa narodil na Slovensku (v Banskej Bystrici), bol blízkym priateľom americko-slovenského filozofa-publicistu Michala Nováka a pod jeho vplyvom konvertoval. Je profesorom politickej ideológie na Vysokej škole ekonomickej v Prahe. V roku 2005 sa stal predmetom neželanej pozornosti, zo strany sekulárnych médií. Zazlievali mu, že v nekrológu nad smrťou pápeža Jána Pavla II. napísal: „I když dobrý člověk může žít - a pak být i spasen -v mnoha náboženských společenstvích, i když hodně Boží Pravdy je v mnohých z nich, celá Pravda nesmíchaná s omyly je jen v Církvi katolické. Proto to nejlepší, co člověk může udělat, je stát se katolíkem.” (Perspektivy, 26. 4. 2005)


Parížsky Ohlas je výzvou umlčaným, mlčiacim a ustrašeným, aby sa osmelili a prehovorili. Je povzbudzujúcim hlasom adresovaným tým, čo váhajú a tápu v neistotách, aby im ukázal únik zo slepej uličky. A v rovnakej miere je aj výkrikom do noci, aby prebudil z letargického spánku k činnosti lenivých, pohodlných a ľahostajných.


Daj, Bože, aby Ohlas neostal len historickou kuriozitou, „hlasom volajúceho na púšti“, ale aby sa dotkol každého Európana, ktorému budúcnosť Európy leží na srdci!


František Vnuk







Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo


náhodný výber článkov

Dulovce slovenský diamant na Juhu

Južnoslovenské detské a mládežnícke folkórne slávnosti v Dulovciach, pri zrode ktorých stála aj Matica slovenská, sa dožili svojho dvadsiateho ročníka.

Staroslovenský, alebo staroslovienský

Dnes, po toľkých rokoch štátnej samostatnosti, by už slovenská historiografia mala mať ustálenú terminológiu. Napriek tomu sme naďalej svedkami váhaní: staroslovenčina alebo staroslovienčina (?), Slovan alebo Sloven či ešte Slovien (?). Ako je to možné, keď v iných jazykoch sa s podobnými dvojtvarmi nestretneme: staročeský, staromaďarský, starogrécky, starofrancúzsky. Jednoznačné sú aj novoveké pomenovania: český, maďarský, (novo)grécky, francúzsky.

 
Odber noviniek na stránke