Dvadsaťpäť rokov: Spomienky a pripomienky.

Pripomenuli sme si 25 rokov od prijatia Deklarácie o zvrchovanosti Slovenska a prijatia Slovenskej ústavy ako významných krokov k vzniku druhej slovenskej štátnosti.

V roku 2017 však uplynulo aj 25 rokov od prijatia Ústavného zákona o zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky Federálnym zhromaždením ČSFR dňa 25.11.1992 o 13.21 hodine. Prijatie tohto zákona otvorilo priamu cestu k vzniku druhej Slovenskej republiky. Bol to zrejme, paradoxne, najdôležitejší zákon, aký pražský parlament prijal počas zhruba 70 rokov existencie československej štátnosti. Bol som priamym účastníkom tohto dejinného aktu, ako poslanec Federálneho zhromaždenia, snemovne národov, zvolený za SNS. To, že poslanci Federálneho zhromaždenia dokázali prijať takýto výnimočný zákon, ktorému ťažko hľadať paralelu v histórii európskeho parlamentarizmu, je dôkazom vysokej politickej, kultúrnej a intelektuálnej úrovne a kvality vtedajších federálnych poslancov. Prijatie tohto zákona bolo logickým vyústením procesu zániku ČSFR a otvorenia cesty k vzniku dvoch nástupníckych štátov: Slovenskej republiky a Českej republiky.

Zánik ČSFR bol nevyhnutný. Bol dôsledkom politického vývoja po novembri 1989 z vnútropolitického aj medzinárodného hľadiska. Medzinárodnopolitický dôvod: Vývoj v Európe po páde železnej opony jednoznačne ukázal, že viacnárodné štáty nie sú v európskom priestore životaschopné. Rozpadla sa Juhoslávia, rozpadol sa ZSSR, rozpad ČSFR bol integrálnou súčasťou týchto národno-emancipačných procesov. Za taký možno pokladať aj zjednotenie Nemecka, keď jeden národ, umelo rozdelený do dvoch štátov, sa znovu zjednotil, aj toto bolo víťazstvo národného princípu. V Európe je ešte viacnárodné Belgicko, ktoré je špecifický prípad. Už by bolo dávno zaniklo, keby nebolo sídlom EÚ a NATO. Viacnárodné Španielsko a Veľká Británia stále balansujú na hrane rozpadu. Preto zánik ČSFR so vznikom dvoch nástupníckych štátov bez vojenského konfliktu, bez pohraničných sporov s presne definovanými hranicami, predstavoval stabilizačný prvok pre politický vývoj v strednej Európe. Vtedy sme si to takto neuvedomovali, ale dnes si to dovolím tvrdiť pri spätnom hodnotení histórie posledných 25 rokov. Vnútropolitické hľadisko: História ukázala, že ČSR, potom ČSSR, potom ČSFR bol projekt iba do dobrého počasia. Akonáhle sa objavila politická kríza, československá štátnosť sa otriasala v základoch a zanikala: Roky 1938-1939, 1968, 1989. Tri vážne krízy, 2 štátne kolapsy, pričom kríza v r. 1968 zásadne zmenila štát: Vytvorila federáciu s národnými republikami. Zánik ČSSR sa pomaly, spontánne, ale nezvratne začal bezprostredne od novembrových dní v roku 1989, hoci si to priami aktéri vtedy neuvedomovali, nedokázali vidieť do takej politickej hĺbky. V Prahe po 17.11.1989 vzniklo Občianske fórum ako novo sa formujúca politická platforma, ktorá neprejavila žiadny špecifický záujem o Slovensko. Po pár dňoch na Slovensku vznikla VPN, ako analógia OF, ale slovenská. Tým sa odštartoval politický vývoj, keď začali vznikať slovenské politické strany na Slovensku a české v Česku, ale žiadne celoštátne. Dokonca aj strany, budované na princípe istého nadnárodného univerzalizmu, ako kresťanské, či strana zelených, vznikli separátne v Čechách a na Slovensku. Po zániku KSČ neexistovala ani jedna politická strana s celoštátnym pôsobením. Zopár pokusov o vytvorenie celoštátnej "federálnej" strany skončilo beznádejným neúspechom. Takto vznikli dva od seba nezávislé politické systémy, slovenský a český, bez vzájomného prieniku s malým priestorom pre kreatívnu spoluprácu. V demokracii nemôže existovať funkčný štát bez politických strán s celoštátnou pôsobnosťou. Celoštátne pôsobiace politické strany zabezpečujú politickú integritu štátu. Tak vytvorili podmienky pre rozpad štátu aj politické strany a politici, ktorí si to neželali a nemali to vo svojom politickom programe.

Propagandistické klišé, že štát rozbili dvaja samoľúbi politici, Mečiar s Klausom, je "kaviarenská" lož. Funkčný štát nezanikne z kratochvíle dvoch ľudí. Obľúbená floskula "kaviarne" je floskula "spoločný štát". Nebol to spoločný štát. Bol to český štát. Keby bol skutočne spoločný, tak by nezanikol. Prečo nikto o Rakúsko-Uhorsku, ZSSR alebo Juhoslávii nehovorí ako o "spoločnom štáte"? Zmienim sa ešte o niečom, čo nazývam "referendová lož". Dodnes celá bratislavská kaviareň, včítane moderátorov verejnoprávnej dvojbodkovej televízie, keď hovoria o vzniku SR, usilovne dodajú, že to bolo bez referenda a že sa nikto nespýtal na skutočnú vôľu občanov. Vo FZ po voľbách v r. 1992 bola profederálnych poslancov väčšina, otázka štátoprávneho usporiadania a referenda sa ľahko dostala do rokovacieho programu. Rozpravu o vypísaní referenda o štátoprávnom usporiadaní ČSFR inicioval Miloš Zeman, súčasný český prezident. Trvala dlhé hodiny. Skončila absolútnym fiaskom, keď asi po 7-mich úmorných hodinách rozpravy nevznikol ani náznak textu referendovej otázky. Návrhov na referendovú otázku bolo niekoľko desiatok, všetky boli jedna po druhej zmietnuté zo stola. Dokonca padol návrh, aby boli rôzne otázky v každej republike, nech Slováci majú svoju a Česi svoju otázku pri zachovaní zmyslu otázky, ani to neprešlo. Podľa mňa toto bol jeden z kľúčových psychologických momentov. Poslanci boli šokovaní, že formulácia referendovej otázky sa stala neprekonateľným problémom. Vtedy si väčšina profederálnych českých poslancov uvedomila, že štát sa nedá udržať ani použitím referendovej barličky zbavenia sa zodpovednosti za osud štátu a otvorila sa cesta k tvorbe zákona o zániku ČSFR. Počas prejednávania Ústavného zákona o zániku ČSFR vyšla ešte ČSSD s iniciatívou na tzv. ratifikačné referendum. Čiže schválený ústavný zákon by získal platnosť až po schválení kompletného textu zákona v referende. Tento návrh bol odmietnutý ústavnými právnikmi, nakoľko vnášal prvok neistoty do existujúceho právneho systému: Platnosť prijatého ústavného zákona by bola podmienená inou právnou normou. Pokladám za potrebné povedať, že referendum nie je štandardný spôsob na založenie štátu. Pýtam sa: Zo 193 štátov OSN koľko vzniklo na základe referenda? Tri, či štyri? Ani Masaryk nezakladal ČSR referendom o vystúpení z Rakúsko-Uhorska! Prečo potom Slovákom stále niekto vyčíta absenciu referenda a týmto spochybňuje založenie štátu? Referendum nie je právny akt akceptovaný medzinárodným právom. Vidíme koľko účelových postojov, pozitívnych aj negatívnych, je spojených s referendami v Španielsku, Veľkej Británii, či na Kryme. USA napríklad referendum vôbec nemá vo svojom právnom systéme. Zánik ČSFR s definíciou dvoch nástupníckych štátov bol urobený na parlamentnej pôde Federálnym zhromaždením, inštitúciou plne akceptovanou vnútroštátne aj medzinárodne. Preto nikdy nedošlo k spochybneniu nástupníckych štátov na európskej, či svetovej politickej scéne. Zánik ČSFR bol urobený právne a politicky čisto, elegantne a s noblesou. Pokladám to za historicky najväčší slovenský politický úspech na pražskej pôde, vôbec to nebolo také jednoduché a samozrejmé, ako sa to dnes môže zdať. Dokázali sme presvedčiť českých politikov, že zánik ČSFR je aj v ich záujme. Referendová ekvilibristika v slovenských médiách je hra s falošnými kartami a s nečestným zámerom.
Na 25.11.1992 bola v Prahe zvolaná demonštrácia za zachovanie federácie. Medzi poslancami FZ sme vedeli, kto bude ako hlasovať. Zástancovia federácie, najmä českí, chodili medzi nami a rozprávali, že na Václavskom námestí bude 100-tisícová demonštrácia a tých, ktorí budú hlasovať "za", dav zlynčuje. Nebola to pre nás ľahká situácia. Keď sme po hlasovaní vyšli von, na Václavskom námestí bol pokoj, žiadny mnohotisícový dav, bolo tam pár desiatok ľudí s transparentmi. Pražská verejnosť už o federáciu nestála.

Prečo som hlasoval za prijatie tohto zákona? Vnímal som to ako povinnosť voči slovenským dejinám a histórii. Cítil som to ako zodpovednosť za generácie, ktoré tu boli pred nami a podobnú príležitosť nemali. Cítil som to ako zodpovednosť voči generácii našich detí a následných generácií. Cítil som to ako zodpovednosť pred svojimi vrstovníkmi a pred sebou samým. Vnímal som to ako neopakovateľný historický okamih, kedy som nemal právo zlyhať.
Ako hlasovali slovenskí poslanci Federálneho zhromaždenia?

ZA:
HZDS: P. Bulík, A. Daniel, I. Daniš, F. Filkus, A. Gajdošová, R. Garaj, R. Hofbauer, K. Karaba, M. Kontra, J. Koša, M. Kováč, I.Mathé, K.Melocík, E. Mitrová, J. Moravčík, P. Porubský, M. Rehák, P. Ryška, D. Slobodník, J. Šimko, V. Šucha, I.Urban, J. Veverka, P. Baco, E. Belušová, I.Belohorská, T. Bindas, J. Cuper, M. Čič, J. Danko, Ľ. Dolgoš, I. Hamarčák, J. Hlavatá, V. Homola, P. Chalupek, Ľ. Javorský, M. Kováč ml., R. Kováč, A. Kráľ, M. Kučera, P. Mattoš, P. Mercell, J. Minka, I. Mjartan, R. Nemec, J. Obšitníková, J. Pauko, M. Rajčan, J: Smilka, J. Smolec, A. Straka, O. Šablicová, E. Šimko, J. Vrábel, Ľ. Zámiška, R. Zelenay.
SNS: J. Mihálik, M. Michalec, V. Moric, P. Socha, J. Šedovič, P. Švec, I. Gondáš, K. Haťapka, P. Hrivík, P. Krivda, M Mihalik, Š. Paulov, O. Pavúková, J. Repaský, E. Spišák.
SDSS: Ľ, Bystrický, P. Delinga, J. Klein,
SDĽ: R. Tvarožka, Š. Nižňanský.

PROTI:
KDH: I: Čarnoguský, J. Klokner, P. Kubičár, G. Pradová, A. Rajnič, A. Rakús, I. Šimko,
SDĽ: J. Zán, M. Kováč, J. Olej, V. Pavlechová.

ZDRŽALI SA:
SDĽ: V. Buzalka, D: Cinkota, S. Grohman, J. Stank, M. Šidík, P. Bohunický, M. Borguľa, Ľ: Gajdošíková, J. Kováčik, I. Lenský, J. Murgaš, L: Orosz, P. Popesko, M. Štefanovič.
KDH: A. Anderko, J. Bobovnický, J. Mikloško, M. Gaľa, J. Petrík.
MKDH-Spolužitie: F. Andrassy, I: Bartakovics, S. Gawlik, P: Pázmány, I. Bajnok, P. Bábi., Z. Boros, K. Sarkozy,
SDSS: P. Beniač.

NEHLASOVALI:
SDĽ: M. Adamčíková, M. Benčík, J: Klvač.
KDH: Š. Bošnák, J. Hajdák.
MKDH-Spolužitie: I. Batta.

NEPRÍTOMNÍ:
HZDS: I. Kniebúgl, SDSS: V. Moravčík, MKDH-Egyutellés: M. Mihályi, M. Duray, J. Hornyák.

Z tohto, na prvý pohľad nudného zoznamu, je možno vyčítať zopár pozoruhodností:

1/ Ani jeden poslanec KDH nepodporil zákon o zániku federácie. Bol som svedkom stretnutia, keď vtedajší predseda FZ Michal Kováč ich, pomaly na kolenách prosil, aby sa pripojili aspoň jedným, symbolickým hlasom. KDH, na čele s Ivanom Šimkom, to nekompromisne odmietlo. Po vzniku SR sa ale do funkcií hrnuli: Sám I. Šimko bol 3x ministrom vo vládach SR: Ministrom spravodlivosti, vnútra a obrany, 1x podpredsedom vlády SR...

2/ Je pozoruhodné, že ani jeden poslanec maďarských menšinových strán nehlasoval proti. Buď sa zdržali, alebo boli neprítomní. V skutočnosti pokladali vznik SR za priaznivý moment pre nich, oni totiž pracovali s tézou: "Čím ďalej od Prahy, tým bližšie k Budapešti". Ja som počul osobne M. Duraya vysloviť túto vetu. Predpokladali vnútornú aj medzinárodnopolitickú slabosť SR a tým väčšie možnosti na dosiahnutie svojich etnických cieľov, ako v ČSFR. Nechcem tu hodnotiť, či sa im to podarilo, alebo nie. Dovolím si len poznamenať, že vo federálnej vláde by asi nikdy neboli, česká skúsenosť do sudetskými Nemcami by to asi nedovolila, kým v SR sú štandardnou súčasťou koaličných vlád.

Pri porovnaní s nasledujúcim slovenským vývojom je pozoruhodné, že vo Federálnom zhromaždení ČSFR sa nikdy neobjavil pokus o finančné, alebo ekonomické korumpovanie poslancov, čo v slovenskom parlamente fungovalo a možno aj funguje. Mne z toho vyplýva, že na zachovaní federácie už nebol záujem ani v najvyšších finančných a politických kruhoch doma ani v zahraničí.

Dovolím si zverejniť ešte jeden, dosiaľ nepublikovaný fakt, o našich plánoch nominovať pána A. Dubčeka na funkciu prezidenta SR. Poslanecký klub SNS veľmi dobre vychádzal s pánom Dubčekom, vtedajším predsedom FZ. Opakovane a rád sa s nami stretával aj neoficiálne. Určite patrím do veľmi malého počtu ľudí, ktorí chodili s pánom Dubčekom na pivo. Pán Dubček zastával platformu zániku federácie a vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Na týchto stretnutiach sme preto otvorili diskusiu na tému, že po vzniku SR by sa mal stať prezidentom SR. Pán Dubček s týmto súhlasil, ani sme ho nemuseli nejako príliš prehovárať a ani nebol veľmi prekvapený. Je možné, že s touto myšlienkou prišiel aj niekto iný mimo nás. Tento náš zámer sa medzi poslancami FZ sa stal predmetom kuloárnych diskusií. Časť českých poslancov bola z toho očividne nervózna a s veľkou nevôľou prijímali predstavu, že slovenský prezident by mohol byť niekto, kto by bol schopný prípadne aj zatieniť ich Vaška, pretože nikto nepochyboval o tom, že prezidentom budúcej ČR bude Václav Havel. Preto tragickú stratu Alexandra Dubčeka pokladám za najväčšiu stratu slovenskej politiky po roku 1989. Slovenská republika s Alexandrom Dubčekom v prezidentskom kresle by sa po roku 1993 úplne ináč vyvíjala vnútropoliticky aj medzinárodne a určite by sa vyhla niektorým turbulenciám, ktorými sa dodnes zapodievame.

Po skončení nášho poslaneckého mandátu sme sa vrátili s pocitom spokojnosti a hrdosti, že sme splnili úlohu, kvôli ktorej sme tam išli. Po návrate domov sme sa dostali do bubliny mediálneho ticha a politického nezáujmu. Zostali sme tak morálne, ľudsky aj politicky čistí a nezdiskreditovaní. Pre bulvár dodnes nie sme zaujímaví, pretože nás niet čím škandalizovať.

Po spomienkovej časti si dovolím okomentovať a aj skritizovať niektoré prvky následného politického vývoja. Nerozumiem tomu, že prídavné meno "slovenský" je v SR akoby zakázané. Aj za totality sme mali Slovenský rozhlas, Slovenskú televíziu, Slovenskú národnú radu, dnes v SR nie. Nechceme, alebo nesmieme? Prečo? Nesmieme mať slovenské železnice, slovenskú armádu, naši športovci nie sú slovenskí reprezentanti, ale reprezentanti Slovenska, nič nie je slovenské. Niekedy to vyznieva až smiešne. Televízny komentátor rozprával o gréckom dlhu, keď prišla reč na Slovensko, nepovedal slovenský dlh, ale "dlh Slovenska". Aj oficiálny názov "Slovenská republika", zadefinovaný v našej ústave, sa v médiách používa len minimálne, všetci radšej hovoria o "tejto krajine", alebo o Slovensku, čo je ale viac pojem geografický, ako politický. Prečo? Po vzniku SR sa Slováci z nej stratili? Pán predseda Danko, iniciujte zmenu kostrbatého názvu NRSR, s návratom k historickému názvu Slovenská národná rada a smiešne RTVS na Slovenský rozhlas a Slovenská televízia, ako prvý krok k náprave tohto absurdného stavu! Sú na to všetky dôvody: Historické, politické aj gramatické. Dodnes vyvoláva mnoho vášní proces ponovembrovej privatizácie. Obviňuje sa Mečiar, Klaus, Dzurinda, Miklóš... Pravda je úplne iná, len sa ju nikto z politikov neodváži nahlas povedať, alebo tomu nerozumejú. Z globálneho hľadiska na konci 90-tych rokov bol socialistický blok porazený v studenej vojne. My sme boli súčasťou tohto porazeného mocensko-ideologického bloku, to sme si len my namýšľali, že naša "nežná" bolo naše víťazstvo a že studená vojna sa skončila víťazstvom všetkých, to sa len nám zdalo z našej žabej perspektívy. Po skutočných vojnách si víťaz vždy berie korisť, v časoch diplomacie a medzinárodného práva sa to nazýva vojnové reparácie. Z globálneho hľadiska si víťaz studenej vojny zobral naše ekonomiky a financie, ako formu vojnových reparácii po svojom víťazstve v studenej vojne. Prebehlo to plošne vo všetkých postsocialistických štátoch, s minimálnymi regionálnymi rozdielmi, snáď s výnimkou Bieloruska. A urobil by to každý politik, ktorý by bol na mieste Mečiara, Dzurindu či Miklóša, jednalo sa o globálne riadený proces transformácie majetku v postsocialistických štátoch. Myslím si, že nebolo v ich silách to nejako zásadne ovplyvniť, možno v nepodstatných detailoch. Mimochodom prerozdeľovanie majetku v ľudských dejinách bolo vždy nespravodlivé voči porazeným. Víťaz si vždy vojensky zabezpečuje získaný priestor a získané územie. Urobil to aj víťaz studenej vojny. Takto je potrebné chápať expanziu organizácie NATO do postsocialistických štátov. Myslím si, že toto je esencia procesov, ktoré tu prebiehali, všetko ostatné, čo sa okolo toho dialo, boli len politické tance pre verejnosť a mediálna show.

Za dramatické pokladám postavenie slovenčiny, ako štátneho jazyka, v digitálnom informačnom priestore v Slovenskej republike. Dominuje tu český jazyk. Masovo sa predávajú produkty bielej, či čiernej techniky s českým menu, bez slovenského menu. Vyvažovačka kolies v pneuservise, kde mi prezúvajú pneumatiky, má české menu. Pri lyžovačke na Štrbskom plese mi turniket na vleku praje „šťastnou jízdu“. Palubný počítač môjho auta má české menu. Choďte si kúpiť film na DVD-nosiči, prakticky 100% tohto trhu predstavuje český dabing. Takýchto príkladov je nekonečný rad. Na svojom televíznom prijímači mám dostupných 86 televíznych staníc. Ak sa pokúsim o odhad, tak objem vysielacieho času v slovenčine na týchto 86 staniciach nie je ani 5%. Desiatky platených kanálov, t.j. kanálov ktoré si slovenský koncesionár platí, za celý rok neodvysielajú po slovensky ani minútu, 100% programu je v češtine. Celý rad detských TV kanálov vysiela len po česky. Stáva sa, že hlavný večerný program na hlavných slovenských TV: STV, Markíza, JOJ, je nejaký zahraničný film s  českým dabingom. Takáto situácia je bezprecedentná, nemá paralelu v civilizovanom svete, aby štátny jazyk bol v takejto submisívnej, ponižujúcej pozícii. Pretlak češtiny je taký obrovský, že nám logicky vyrastajú mladé generácie, ktoré majú so spisovnou slovenčinou problémy. „Vďaka“ tejto situácii je slovenčina dnes ohrozená možno viac, ako za čias grófa Apponyiho. Ak mladý človek celý deň v práci pracuje na počítači s českým, alebo anglickým softvérom, v jeho aute je české menu, príde domov a v televízii sleduje program v českom dabingu, ktorý si navolil podľa českého menu a v MagioTV si prečítal českú upútavku, ako má vedieť správne po slovensky? Veď so spisovnou slovenčinou sa vlastne ani nestretáva! Pozná len jej kuchynskú podobu. Mizerná jazyková úroveň všetkých tých moderátorov, komentátorov, hlásateľov, hovorcov, je dôsledok tejto situácie. Dokonca už aj herci Slovenského národného divadla v televíznych vystúpeniach majú problémy s bohemizmami! Snáď prvá dáma slovenskej divadelnej scény v jednej televíznej súťaži spomínala kolegynine boty a strafila sa do správnej odpovede! Herečke SND sa to nedá prepáčiť. V programoch slovenských televíznych kanálov absolútne nikto nevie po slovensky poďakovať, každý povie už len „dík“ a neexistuje v nich slovenská mamička, len česká maminka. Akú perspektívu má jazyk, z ktorého sa stráca slovo na pomenovanie matky a slovo vyjadrujúce poďakovanie? V jazykovej oblasti sme sa stali reálne českou kultúrnou kolóniou. Musíme si uvedomiť, že tlačené texty už nie sú dominantné a nezachránia situáciu, dnes je dominantný digitálny komunikačný priestor. Pokladám za nevyhnutné urýchlene novelizovať Zákon 270/1995 o štátnom jazyku. To je zásadná cesta k náprave súčasného neúnosného stavu úrovne a pozície slovenčiny vo verejnom priestore. "Požiadavka základnej zrozumiteľnosti" v §5 písmeno g, h, je formulácia, ktorá bola poplatná dobe, kedy zákon vznikal a je potrebné ju zo zákona vypustiť. "Požiadavka základnej zrozumiteľnosti" je nesystémová a neeurópska, právne obsolentná, nie je žiadny racionálny dôvod na jej pretrvávanie v zákone o štátnom jazyku. Táto formulácia sa v reálnom živote ukazuje pre slovenčinu ako zhubná. Jazyková suverenita je predsa súčasťou štátnej suverenity. Novelizovaný zákon by mal obsahovať ustanovenia o tom, že vysielanie verejnoprávnej televízie a rozhlasu musí byť na 100% v slovenčine,  že cudzojazyčné filmy môžu byť vysielané len v slovenskom dabingu. Pripomínam, že v českej republike je dabing zo slovenčiny do češtiny bežný. Ukazuje sa ako potreba ustanoviť v zákone, že biela aj čierna technika, priemyselná technika, ako aj všetky komerčné zariadenia s digitálnou technológiou sa môžu predávať len so slovenským menu. Možno niektorí začnú kričať, že to zvýši cenu výrobkov, náklady na ich slovakizáciu však budú len minimálne a na druhej strane to bude vytvárať aj nové pracovné príležitosti. Zákon musí vytvoriť podmienky na to, aby sa trh s filmami na DVD-nosičoch poslovenčil! Jasne zadefinovať podmienky na šírenie TV programu na území SR pre cudzojazyčné komerčné TV-kanály. Komerčné TV-kanály, určené pre deti, musia vysielať len v slovenčine. Zákon musí byť formulovaný tak, aby bol vykonateľný, s možnosťou efektívneho sankcionovania prehreškov a vymáhania nápravy. Platonický zákon nemá zmysel. Aj súčasný zákon má §9 o dohľade a §9a o pokutách. Bohužiaľ, nečinnosť Ministerstva kultúry SR je až arogantná. Žiadny z platných zákonov našej legislatívy nie je štátnymi orgánmi tak ignorovaný, ako Zákon o štátnom jazyku! Vyzývam poslancov slovutnej NRSR, bez ohľadu na politické tričká, aby našli politickú vôľu na funkčnú novelizáciu tohto zákona! Bola by to príležitosť pre Smer, aby sa znovu vrátil aspoň k štipke vlastenectva, nakoľko teraz v ňom hrá prvé husle čechoslovakistické krídlo, ktoré sa ho usilovne snaží previesť do náručia bratislavskej "kaviarne". /Začalo to odstránením P. Pašku z vedenia Smeru a z parlamentu. P. Paška nemusel odísť kvôli svojim biznisom - to by museli odísť koľkí ďalší? Politická likvidácia P. Pašku bola pomsta kaviarne za inštaláciu sochy Svätopluka na bratislavskom hrade: Keď sa nepodarilo odstrániť sochu, odstránili iniciátora jej vzniku a inštalácie/. Bola by to príležitosť vlastenecky sa prejaviť aj pre SNS, pretože to, čo robia teraz, je len akési gulášové vlastenectvo, ako analógia na gulášový socializmus G. Husáka. Môže im to fungovať len krátkodobo, pretože voľby sa vyhrávajú hodnotovými vecami, nie materiálnymi. A bola by to príležitosť pre celú opozíciu, ktorá sa doteraz nejakým slovenským vlastenectvom príliš nezaoberala.

Som presvedčený, že v problémoch, ktoré som spomenul, spočíva časť súčasnej morálnej krízy našej spoločnosti a sú súčasťou nášho dnešného sveta prevrátených hodnôt a krivých zrkadiel. Napriek všetkým peripetiám, kotrmelcom a zlyhaniam slovenskej politiky po prvom januári 1993 je existencia v našom vlastnom národnom štáte jedinou správnou cestou a príbeh druhej slovenskej štátnosti pokladám za príbeh úspešný. Je totiž málo národov, ktoré získali svoju štátnosť bez jedinej ľudskej obete, bez preliatia jedinej kvapky krvi. V porovnaní s preliatou krvou a hrobmi sú naše pôrodné problémy po vzniku štátu len prchavými banalitami. A majme na pamäti myšlienku Mahatma Gándího: " Aj najhoršia vláda vlastná je lepšia, než akákoľvek vláda cudzia."

MUDr. Štefan Paulov,
bývalý poslanec FZ ČSFR.
obrázok: www.teraz .sk





Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo


náhodný výber článkov

Na myšlienkovom dedičstve a národnej kultúre

Pevná spoločnosť stojí na dejinných základoch. 

Karol Róbert v slovenských dejinách

Mali sme kráľov aj po smrti kráľa Svätopluka?

Z osudov slovenských geografických názvov (16)

Vývoj názvov obcí na Slovensku po zániku Rakúsko-Uhorska

 
Odber noviniek na stránke