Zvážte podporu nášho snaženia pri budovaní tejto stránky.

Nomenklatúra, technokrati a komisári

(Súčasné pokusy o kontinuitu procesu Čechoslovakizácie)

I.

Za posledných 200 rokov dve témy hýbu Európou: nacionalizmus a socializmus. V dobrom aj v zlom. Obidve témy sú výsostne politické. Takmer všetky politické debaty a konkrétne politické kroky sa týkajú týchto zásadných tém, aj keď by to navonok chceli popierať, či už z neporozumenia alebo taktických príčin.

Veď aj samotná debata o globalizácii je nemysliteľná bez toho, aby sme nevychádzali z národných ekonomík ako štartovacieho a referenčného bodu. Táto úvaha sa bude iba okrajovo dotýkať socializmu, v našom prípade kontaminovaného komunizmom. Sústredíme sa hlavne na určité prejavy, ale aj vnútornú logiku nacionalistických pohybov, prejavov a záujmov v našich končinách. Keďže sa pohybujeme vo sfére politického, nezaškodí sa zastaviť pri tomto pojme. Politický filozof Carl Schmitt v roku 1932 konštatoval, že „všetky politické pojmy, predstavy a slová majú polemický zmysel; na zreteli majú nejaký konkrétny antagonizmus, sú viazané na nejakú konkrétnu situáciu, ktorej posledným dôsledkom (prejavujúcim sa vojnou alebo revolúciou) je zoskupenie priateľ – nepriateľ, a hneď ako táto situácia zanikne, stávajú sa prázdnymi abstrakciami“. Schmitt ďalej upresňuje, že v tomto prípade pod pojmom nepriateľ nemá na mysli súkromného protivníka, ale iba verejného nepriateľa, pretože všetko, čo má vzťah k národu, sa stáva verejnou vecou. Aj to kresťanské „milujte svojich nepriateľov“ neplatí na politických, ale súkromných nepriateľov. (Politický pojem nepriateľa, propagandisticky dovedený ad absurdum sme tu mali za predošlého režimu vo forme „nepriateľ ľudu“.) Nacionálny antagonizmus je typickým príkladom politického antagonizmu. V našom prípade tu máme český a slovenský nacionalizmus. Našu pozornosť musíme upriamiť hlavne na český nacionalizmus, ktorý oproti obrannému a kultúrnemu nacionalizmu slovenskému sa prejavuje silnými agresívnymi krokmi, donedávna ešte aj politicky mocenskými, na konci ktorých mala byť dokonaná asimilácia slovenského národa, čiže genocída, tak ako ju definujú dokumenty OSN.

Ak si chceme názorne ukázať pretrvávajúce snahy českého nacionalizmu, skôr ako na jeho súčasné prejavy či konkrétne kroky sa musíme sústrediť na minulosť a na časy tzv. Československa, kde tieto snahy korenia. Takto budeme vedieť lepšie a taktickejšie odolávať týmto snahám aj bez toho, aby sme namáhavo a neúplne vymenovávali konkrétne prípady.

Ak sa teda vrátime do nedávnej minulosti, hneď nám pred očami vyvstane, že v bývalom režime sa už samotný pojem národa marginalizoval. Nakoniec, českí chytráci sa mohli vyhovoriť na to, že v komunizme už národy zaniknú, takže akákoľvek diskusia o národe už mala nálepku niečoho reakčného, alebo aspoň nenáležitého. Ale ak už sa predsa len nejako tematizoval, tak zásadne iba nacionalizmus slovenský. Či už to bol „buržoázny nacionalizmus“ v 50. rokoch, alebo „antidemokratický federalizmus“ konca 60. rokov, ktorý „nechápal“ české demokratické snahy. No a permanentné strašenie „ľudáckym“ nacionalizmom, to už bolo horšie ako ohne pekelné. Takže slovenský nacionalizmus mal nielenže zásadne záporné konotácie, raz väčšie raz menšie, najväčším trikom českých nacionalistov bolo, že ten český akoby nikdy a nikde neexistoval. Rovnako za Masaryka, Beneša, Gottwalda, Zápotockého či Havla. Napríklad pre bežného Čecha neboli a dodnes nie sú najhoršou dobou komunizmu krvavé 50. roky, ale normalizátorské 70., pretože tam mali „Slováka na hradě českých králů“, čo brali ako nenormálnu potupu, z ktorej sa dodnes nespamätali. Toto programové zamlčiavanie schmittovského politického základu „priateľ – nepriateľ“ sa ukázalo ako mimoriadne účinná taktika. Samozrejme, že zamlčiavanie na verejnosti, pretože  ako sa môžeme dočítať napríklad v pamätiach Antonína Novotného, „tzv. slovenská otázka nikdy, ani za Gottwalda a Zápotockého, nezmizla zo stola“. Český historik Vilém Prečan v roku 1968 písal, že problematika štátoprávnych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi patrila za uplynulých 20 rokov patrila k tým oblastiam publicistiky, kde platilo najtvrdšie tabu. Ironicky poznamenal, že dokonca aj v časoch, keď sa už začalo verejne baviť o najrôznejších „deformáciách“ režimu, tieto aj naďalej ako keby neexistovali práve vo vzťahoch medzi Slovákmi a Čechmi. Nebyť toho, že ľudia si ešte pamätali české nemilosrdné rabovačky za I. Československej republiky a zotavenie sa z nich za Slovenského štátu, mohli sme mať dosť veľké problémy s osamostatňovaním sa po páde komunizmu. Pretože neprirodzený výmysel, ako komunizmus, nemal najmenšie šance fungovať ináč ako pomocou teroru a lži, tí čo mali tieto prostriedky v rukách si robili, čo chceli. A keďže vieme, že tieto prostriedky mali k dispozícii českí politici, potláčanie slovenskej samobytnosti malo aj všetky znaky boľševického teroru. Práve marxisticko-leninská filozofia bola vítaným nástrojom v rukách českých nacionalistov. Takže paradoxne, hoci za komunizmu už nebolo nijaké rabovanie Slovenska ako za I. Československej republiky, sofistikovaná česká ekonomická politika ešte viac zviazala Slovensko s Čechami. Navyše, zmena taktiky, keď namiesto verejného, odpor vyvolávajúceho hlásania idey jednotného československého národa sa táto myšlienka začala presadzovať za konšpiratívneho mlčania personálnou politikou a cieleným terorom, začala prinášať aj výsledky. A tak kultúrne už bolo Slovensko na konci komunizmu takmer úplne asimilované. Tu sa núka paralela aj s Maďarskom, kde práve za čias budovania komunizmu sa takmer úplne vytratila slovenská menšina. Ešte trochu odbočím. Naše šťastie po novembri bolo o. i. aj v tom, že na čelo síl, ktoré mali zabrániť slovenskej samostatnosti, si inscenátori vybrali veľmi priemerného právnika, Jána Čarnogurského. Pri rozložení síl na konci federácie už len trochu silnejšia osobnosť v tábore slovenských čechoslovakistov by mohla narobiť takmer neriešiteľné problémy. Signifikantný pre takmer záverečné štádium genocídy je ďalší úryvok z pamätí Antonína Novotného: „na moju otázku, ako sa díva na problémy federalizácie, Dubček odpovedal: (...) My sa toho jednotného národa predsa len dočkáme ...“ Keď po roku 1989 sa trochu uvoľnila cenzúra a občas sa už aj dalo niečo uverejniť, najväčšie prekvapenie u mnohých vyvolalo konštatovanie, že ČSR je český nacionalistický projekt. Slovo nacionalizmus v spojení s Čechmi je ešte dodnes pre mnohých ľudí nestrávená téma. Dokonca tabu. Ako vieme, ak ho niekto poruší, sám sa stáva tabu. Takže ak chceme hovoriť o súčasných pokusoch o kontinuitu procesu čechoslovakizácie, musíme v prvom rade ukázať na to, že práve toto zamlčiavanie a netematizovanie českého nacionalizmu – mimochodom, jedného z najsilnejších v Európe a silne kontaminovaného šovinizmom – je jeho najživnejšou pôdou. Aj preto stále ešte pretrvávajú také vzorce myslenia, že české, to je len niečo anonymne kultúrne, a všetko slovenské už v sebe nosí náboj neznášanlivého zaostalého nacionalizmu. Hoci opak je pravdou.

II.

Teraz sa pokúsime hľadať príčiny, prečo sa český nacionalizmus netematizuje dodnes, čo je z hľadiska stáleho pretrvávania čechoslovakistických tendencií hádam to najnebezpečnejšie. Ak si to chceme vysvetliť, musíme si povedať pár slov o režime, v ktorom žijeme a čo k nemu viedlo. Predovšetkým – nebola tu nijaká demokratická revolúcia, udalosti novembra 1989 boli starostlivo dopredu pripravené a celkom úspešne zinscenované. Udržiavatelia najtotalitnejšieho režimu v histórii si uvedomili, že myšlienka komunizmu je patologický nezmysel, a aby si zachránili kožu, začali sa hrať na demokratov. Najväčší podvod novembra nebol ten, žeby hlásali niečo, čomu bytostne nerozumeli (politická slušnosť, demokracia) – oni od začiatku vedeli, že klamú a rozumeli veľmi dobre tomu, čo chceli. Samotná „zamatová“ inscenácia nie je hlavnou témou tejto prednášky, stačí malá ilustrácia vo forme jedného svedectva, ale zato človeka, ktorý je jeden z najpovolanejších v tejto téme – Ludvíka Zifčáka, bývalého dôstojníka ŠtB, ktorého poznáme aj ako „mŕtveho študenta“ Martina Šmída: „... v roku 1988 už bola prevažná väčšina tzv. demokratických síl alebo protikomunistických síl pôsobiacich v Československu pod vplyvom komunistických tajných služieb.“ Takže ak chceme písať o tom, aké záujmové skupiny tu nielen vládnu, ale aj zásadne určujú témy verejnej komunikácie, musíme sa opäť vrátiť do komunistických čias. Vtedy sa síce ešte nedalo hovoriť v pravom slova zmysle o záujmových skupinách, no ani vtedajšia mocenská elita netvorila jednotný monolit. Jej členenie v prvom rade sledovalo jej praktické funkcie v režime. Aj keď bolo prísne hierarchické, každá zložka si zachovávala určitý stupeň autonómie a určitý svojský charakter, vyplývajúci z rôznych potrieb tak režimu, ako aj samotnej spoločnosti. Pre naše potreby stačí, ak si vládnucu vrstvu rozdelíme na tri hlavné časti: komunistická funkcionárska nomenklatúra na čele s ústredným výborom, nomenklatúra odborníkov, manažérov a riaditeľov podnikov a štátna bezpečnosť. K tej by som priradil aj ideológov a novinárov. Pracovne si ich stručne nazvime nomenklatúra, technokrati a komisári. V komunistických režimoch, na rozdiel od iných totalitných či autoritárskych režimov, armáda nikdy nebola určujúcou politickou zložkou, pretože bezvýhradne podliehala ÚV a na rozdiel od takej ŠtB bola izolovaná od ostatnej verejnosti. Z prirodzenosti veci vyplýva, že najmenej fanatická bola nomenklatúra odborníkov a manažérov – z tých bola veľká časť v strane iba preto, aby mohla realizovať svoje technické, vedecké či manažérske schopnosti. Na opačnom póle stála ŠtB – tá tu bola na to, aby sledovala dokonca aj komunistických funkcionárov, udávala ich a vyšetrovala, ak by začali rozmýšľať nebodaj ináč ako boli závery posledného zjazdu. Naši komisári boli hlavné strážne psy totality, zároveň aj ideológie. A ako vieme, jedna z najhorších úchyliek prenasledovaných minulým režimom bol slovenský separatizmus. Už som citoval, čo o tom hovoril Antonín Novotný. Čiže aj obsadzovanie jednotlivých postov – od posledného udavača až po dôstojníka – podliehalo výberu nielen podľa vernosti marxizmu-leninizmu, ale v konkrétnom prostredí ČSR aj podľa toho, kto bol ako „vysporiadaný“ so slovenskou otázkou. Tá bola pre českých vedúcich komunistov ešte dôležitejšia ako náboženská. A po pompéznych a monštruóznych procesoch s tzv. buržoáznymi nacionalistami sa už o nejakej slovenskej otázke nikto neosmelil ani pípnuť, každodenný strach zo šibenice v tých krvavých rokoch veľa ľuďom zašiel až pod kožu. S krátkou prestávkou malého uvoľnenia koncom 60. rokov, ale potom prišla zase normalizácia, čo pri pretrvávajúcej českej nadvláde samozrejme znamenalo aj „normalizáciu“ slovenských federatívnych snáh do starého známeho „spoločného“ štátu.

Václav Bartuška, člen vyšetrovacej parlamentnej komisie, v knihe Polojasno dochádza k záveru, že 17. november 1989 bol vnútrostranícky prevrat, organizovaný ŠtB. Ako sa dalo predpokladať a ako nám ukazuje aj realita, v súčasnosti miešajú karty hlavne eštebáci. Tí vyšli z celej akcie najlepšie. Treba si uvedomiť, že to už nebola primitívna svoloč zo 40. a 50. rokov, tú už riadili vysokoškolsky vzdelaní ľudia. Hoci to boli tí najväčší vyznávači marxizmu-leninizmu, a tu musím dodať, že aj najpodlejší, postupne u nich prevládlo pragmatické myslenie. No svojich názorov sa celkom nevzdali dodnes a stále vypúšťajú medzi ľudí svoje dezinformácie. Najlepšou ilustráciou ich myšlienkovej ohybnosti ale zároveň aj určitej inteligencie je mimoriadne úspešné zvládnutie novembrovej inscenácie, kde sa muselo hrať s veľa neznámymi. Zároveň si treba opäť pripomenúť, že to sú všetko ľudia dôkladne preosiati českým nacionalistickým sitom, dôsledky českej totalitnej personálnej politiky tu strašia dodnes. Takže aj keď to bol prevrat v záujme komunistov, treba podotknúť, že len „československých“. Jeden z najperfídnejších trikov našich eštebáckych „čechoslovákov“ bol ten, že ak sa nejaký Slovák predsa len začínal rozpomínať na svoju národnosť, ihneď ho označili za „komunistu“. Ale ak bol český nacionalista, mohol to byť aj eštebácky vrah či člen ÚV, hneď to bol vzorový „demokrat“. Nakoniec, buržoázni nacionalisti nech sú radi, že už ich aspoň nepošlú na šibenicu...

Samozrejme, že ani komisári, ktorí robili prevrat, nie sú nejaká jednoliata masa, a ani neboli všetci rovnako úspešní. Všetci tí, ktorých v popisovaní najvplyvnejších záujmových skupín označujem z dôvodov stručnosti ako komisári, nie sú len eštebáci či bývalí ideológovia. Sú to klany, s najrôznejšími pred- a ponovembrovými previazanosťami, ktoré tvoria tak oni, ako ich deti, rodina či len dobrí známi, ktorí im vyhovujú v kšefte. A ktoré si nemilosrdne konkurujú. Pretože hlavným záujmom týchto novodobých neformálnych záujmových skupín sa stali peniaze. Politická moc len do tej miery, do akej im pomáha tie peniaze zarábať. Je to aj dôsledkom vytriezvenia z ideológie, ktorá určovala celý ich doterajší život a hanebne stroskotala. Takže ako správni materialisti sa vrhli na peniaze. Ale ak si niektorí predsa len chceli uchovať aj nejaký iný, duchovnejší rozmer, tak im zostal ešte nacionalizmus. No a v ich prípade je to prirodzene, žiaľ, väčšinou nacionalizmus český. Tak ich formovali celý život, pokiaľ už takí neboli pri nástupe do služby. Od týchto ľudí nemožno očakávať žiadne demokratické spôsoby, najmä keď jediná im známa demokracia, z počutia, tá masarykovská, bola len český nacionalistický podvod na Slovákoch a Sudetských Nemcoch. Ale nielen dejiny I. ČSR si treba pripomenúť. Nezaškodí ani preštudovať si dejiny Kominterny, pretože tam majú hodnotové korene naši komisári. A z taktických dôvodov aj Lenina, a to myslím úplne vážne. Na komunistoch všetkých krajín je mimoriadne pozoruhodné to, že ich hlavná náuka, komunistická, je choromyseľná zlátanina, no taktika uskutočňovania ich politických zámerov, samotná technika moci je obdivuhodne realistická, úspešná a funkčná. Akurát po prevrate museli preniesť ťažisko z používania hrubej sily na peniaze ako na hlavný nástroj ich politického vplyvu. A keďže za predošlého režimu z nás všetkých spravili žobrákov Európy, v súčasnosti nemajú problém kúpiť si hocikoho.

Samozrejme, po prevrate nezaháľali ani veksláci a najrozličnejší zlodeji, ktorí „podnikanie“ majú v krvi. Tí však nejaký mimoriadny vplyv na politiku nikdy nemali, boli to skôr také operetné figúrky na prekyprenie podnikateľského prostredia, ktoré držali pevne v rukách komisári. V záverečnom štádiu poväčšine už slúžia iba na prekyprenie pôdy na cintorínoch Bratislavy a iných väčších miest...

Jeden z podstatných znakov demokracie je identita záujmov vládcov a ovládaných. Hádam netreba veľmi zdôrazňovať, že práve našim komisárom, odchovancom Kominterny s rodokmeňom ešte zo španielskej občianskej vojny, je slovenský kresťanský a konzervatívny duch úplne cudzí. A tu, priamo pred našimi očami, nám z legálnych ekonomických záujmových skupín ich postupným rastom a nabaľovaním veľkých peňazí rastie nelegálna vláda. Sú to štruktúry, ktorých ekonomický rast a následný vplyv ďaleko prekračujú demokratické formy politického pôsobenia a vplyvu. Keďže nie sú legitimovaní žiadnym politickým procesom, ich vplyv pôsobí rozkladne práve najviac na demokratické štruktúry, ktoré by im mali vzdorovať. V tomto naši komisári iba pokračujú spôsobmi, ktoré im vždy boli vlastné, aj keď si to označia modernými pojmami ako lobbyizmus či nevládne organizácie. Ekonóm Marián Vitkovič hovorí, že každá vec, ktorá sa na Slovensku od roku 1989 urobila, bola vždy na prospech získania renty nejakou politickou skupinou na úkor ostatných. A pokiaľ takéto konanie už nie je len okrajovým zjavom v podobe pár jednotlivcov, ktorí by radi zbohatli, úmerne svojmu rozšírenie pôsobí rozkladne na život celej spoločnosti, napáda základné prvky politického konsenzu a základné hodnotové kamene. Medzi ne patrí prirodzene vlastenectvo, ktoré naši komisári nerozkladajú len kvôli svojmu „československému“ a ľavičiarskemu pôvodu, ale zákonite aj spôsobom presadzovania svojich ekonomických záujmov, bez ohľadu na akékoľvek demokratické či historické hľadiská. Aj keď sa niektorí z nich v rámci mimikry prehlásili dokonca za národovcov. Skutočného vlastenca však ľahko rozoznať podľa toho, že ten nekradne.

III.

Už som spomínal, že záujmové skupiny, ktoré najviac určujú náš politický a ekonomický život a kde prevládajú komisári, sú dedičia ľavičiarov, ktorí sa medzinárodne doformovali zhruba v časoch španielskej občianskej vojny. Ale aby sme lepšie porozumeli aj ich ekonomickému správaniu, ktoré tu má zásadný vplyv, musíme sa vrátiť ešte ďalej do histórie, do čias Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Ideologicky bola VOSR síce iba pokračovaním Francúzskej revolúcie, no jej praktické dôsledky, hlavne pre národy Ruska a strednej Európy, boli nepomerne väčšie a konkrétnejšie a ovplyvnili životy miliónov ľudí na veľa desaťročí. Totiž civilizačný zlom, ktorý k nám prišiel v roku 1945 a v ktorom stále ešte žijeme, mal svoj počiatok v októbri 1917. Keď sa pozrieme na históriu komunistického Ruska, aj tam sa postupne vyformovali tri hlavné vrstvy nomenklatúrnikov, technokratov a komisárov. Vzhľadom na veľmocenské záujmy Ruska tam mala aj armáda trochu väčšie slovo ako u satelitov, ale to nie je pre naše skúmanie relevantné. V samotnej revolúcii však mali hlavné slovo komisári, ďalšie vplyvné vrstvy sa začali vyčleňovať a postupne presadzovať až s ďalším budovaním štátu. Komisári väčšinou vychádzajú z intelektuálnych kruhov, takto to bolo nielen v revolučnom Rusku, ale neskôr aj u nás. Historicky podmienené a typické pre dobovú situáciu v Rusku bolo, že najviac opozičných intelektuálov sa formovalo zo židovského prostredia. Zasvätene o tom píše Alexander Solženicyn v známej knihe „Dvesto rokov spolu“. Typ židovského intelektuála a podnikateľa popisuje aj sociológ Max Weber vo svojej slávnej knihe „Sociológia náboženstva“, kde hovorí, že židovstvo sa výrazne podieľalo na rozvoji kapitalistického hospodárskeho systému, no nie ako organizátori priemyslovej práce, ale ako požičiavatelia peňazí a bankári. V takomto historickom zástoji majú svoje korene aj naši komisári, pretože intelektuál vždy presadzuje v spoločenskom styku iné vzorce správania, vychádzajúce z intelektuálnych úvah, než technokrat, ktorý rieši odborné a praktické veci, bez ohľadu na rasový či národnostný pôvod. Pre istotu ešte zdôrazním, že hovorím o vzorcoch správania a nie o rase, veď naši komisári sa napr. v rokoch normalizácie vyznačovali pomerne silným antisemitizmom (vtedy sa to volalo „boj proti sionizmu“), tak ako účinkovanie Židov v kapitalistickom finančníctve či v komunistickej revolúcii nie je a nebolo podmienené rasovo, ale kultúrne-historicky. Keď si uvedomíme, že víťazmi „nežnej“ sa po určitých peripetiách stali práve komisári, nemôžeme sa čudovať, že aj tí sa venujú len preskupovaniu špekulatívneho kapitálu a žiadnemu budovaniu. Títo privatizační špekulanti iba zvyšujú masu bezcenných peňazí v systéme. Aj preto sa volebné kampane stávajú v posledných rokoch až neznesiteľne nechutné, pretože poriadne zisky si títo komisárski „podnikatelia“ vedia vyrobiť iba pri napojení na dojnú kravu štátneho rozpočtu. (Pozri kauza Gorila.) Navyše, určite im nehrá do karát súčasná kríza, s ktorou majú problémy aj skúsení hráči na trhu. Samotná finančná kríza nie je výsledkom iba nevydarených bankárskych trikov, tá má hlbšie korene, ktoré spočívajú v spomalení inovácií a v chýbajúcich nových technológiách, ktoré podnecovali rast zhruba do 80. rokov. U nás bolo naposledy činných pri budovaní štátu aspoň zopár technokratov ešte za Mečiara, no komisári ich brutálnym náporom v roku 1998 odstavili, aby peniaze zostali už len pre nich. (Ilustratívny pre celý proces je príklad, ktorý opisuje Dušan Valko v knihe „Počestný Andrej Babiš“, ako mali údajne traja ľudia zabezpečiť 100 miliónov korún na pád Mečiarovej vlády v roku 1994.) Paradoxne – pokiaľ do roku 1989 komunistická nomenklatúra riadila ŠtB, po nežnej inscenácii je to naopak. Toto nám potom vysvetľuje veľa úkazov aj z ekonomického života. Táto malá odbočka však nehovorí iba o ekonomických spôsoboch nových držiteľov moci. Má zásadný význam aj pre našu tému čechoslovakizácie. Napríklad aj preto, lebo finančné prostriedky začínajú chýbať všade, takže by som sa dosť čudoval, keby si nejakí českí chytráci opäť nespomenuli, ako by sa im zišiel „penězovod“ zo Slovenska, a ako by sa dal čo najlepšie obnoviť. Veď to, o čo nás okradli pri delení, už dávno stihli stroviť. Zvýšené nebezpečenstvo tkvie v tom, že prirodzene aj u nich sa vesla nechytili budovatelia a technokrati, ale komisári, čiastočne pomiešaní s nomenklatúrou, takže tiež sa im peniaze nadmerne nekotia, iba jeden veľký balík rozdelený na pár menších kociek naháňajú v jednej škatuli, do ktorej nič nepridávajú.

Samozrejme, že budovateľské gény sa nedajú celkom vyhladiť, ale naši ozajstní budovatelia sa v súčasnosti môžu realizovať len v menších firmičkách, kde obrovské investície nie sú nutnou podmienkou. Pretože tie majú v rukách výlučne komisári, pokiaľ ich už za tringelt nepreviedli zahraničným, či už budovateľom, alebo hlavne komisárom, čím teraz myslím bankárov.

IV.

Pokiaľ za minulého režimu totalitná moc fungovala predsa len na základe určitého konsenzu medzi politbyrom a ovládanými, po prevrate, najmä posledných 20 rokov, zavládla v tomto smere takmer úplná anarchia. Naši komisári nepodliehajú teraz nikomu, kto by ich krotil, a svoje obrovské peniaze nechávajú vládnuť bez ohľadu na akékoľvek maniere či aspoň základnú slušnosť. A teda aj podľa svojich svetonázorových či nacionalistických preferencií. Možno len nejaký pud sebazáchovy im bráni robiť aj tie najväčšie excesy. Oni sú tými skutočnými vládcami, politici sú takmer bez výnimky iba vykonávateľmi ich zámerov. V poslednom čase bola – zrejme z konkurenčným dôvodov – dosť pretriasaná finančná skupiny Penta, kde Vladimír Pavlík spoľahlivo preukázal ich eštebácky rodokmeň. No z nášho hľadiska je ešte dôležitejšia J&T, pretože v tejto partii sú finančne najsilnejší českí partneri a je to hneď poznať. U Čechov je to jedno, či sú zametači alebo miliardári, svoj nacionalizmus presadzujú 24 hodín denne, za každého počasia a režimu. A tak práve veľké peniaze tu boli za sériou potupných pamätníkov, od českého leva pred SND, cez Masaryka pred SNM až po sprznenie veľkej časti dunajského nábrežia projektom Riverpark, kde pred začiatkom areálu tróni dokonca české trampské kanoe. A to sa ešte chystali na super kopanec do slovenského zadku – odstránenie súsošia štúrovcov spred SNG. Samotná Mária Terézia bola len zámienka, ktorá bola práve poruke. V televízii JOJ, ktorú vlastnia J&T, už zamestnávajú rovno českých redaktorov. Z českého šovinistického pohľadu boli predsa Slováci vždy zaostalí „dráteníci“, takže sa vlastne treba čudovať, že v takej super televízii ešte vôbec nejakých zamestnávajú. Aj to, že sa u nás môžu vysielať také hlboko urážlivé relácia ako Česko Slovensko má talent alebo superstar, len ukazuje na prakticky neobmedzenú moc peňazí našich komisárov a na poslušné poklonkovanie tzv. „politikov“. Veď symboly zaniknutej federácie sa nesmú používať už podľa zákona, tak čo robia naši prokurátori, či ministri vnútra, zahraničia a kultúry? Keď už nemajú ani štipku sebadôstojnosti a cti, hádam by mali mať voči nám aspoň povinnosť, aby dbali na dodržiavanie zákonov. To, že sa u nás nájdu komedianti a sluhovia, ktorí sa priživia na hocičom, aj na vysmievaní samého seba, to tu teraz neriešim. Takí sa nájdu všade. Mimochodom, kto občas pozerá spoločnú televíziu nemecky hovoriacich štátov 3sat, musel postrehnúť, že ak tam niekto hovorí nejakým menej používaným dialektom nemčiny(sic!), hneď idú titulky v spisovnej nemčine. Aby každý dokonale rozumel, o čom je reč, čo je zároveň prejav prirodzenej úcty voči svojim divákom. Také niečo je samozrejmé pre ľudí, ktorí si vážia samých seba, naopak, sluhovi sa to nedá ani vysvetliť, lebo ten netuší o čom je reč. Tuná máme trochu šťastia v tom, že aj keď televízia je takmer dokonalý technický vynález, ktorý prenáša obraz, farbu, zvuk, našťastie ešte stále nedokáže preniesť aj smrad, ktorý sa šíri z nohavíc slovenských sluhov. Podobný príklad je voluntaristická snaha našich zbohatlíkov o spoločnú „československú“ futbalovú ligu. Tí si naivne mysleli, žeby tam mohli mať aspoň približne rovnaké slovo, no a samozrejme aj si dobre zarobiť. Za hanebné ústupky na úkor kvality slovenského športu. Také niečo samozrejme pre Čechov neprichádza do úvahy, tak ako to nikdy neprichádzalo do úvahy ani za existencie tzv. Československa. Načo je komu taký nezmysel? Ešteže Česi mali trochu viac rozumu a našich sluhov vysmiali. Taktiež ďalší dôležitý prejav moci našich komisárov má neblahé účinky na podvracanie slovenskej sebadôvery. Teraz mám na mysli dosadzovanie svojich ľudí do úradov a na vplyvné pozície. Všade, kde majú dosah naši komisári, len sa to tak hmýri čechoslovákmi. Jedna z hlavných bášt, ktorú potrebovali obsadiť, bola SAV, hlavne historický ústav.  Naša neokominterna veľmi dobre vie o politickej dôležitosti toho „správneho“ výkladu dejín. Ako presne vraví Michel Foucault, vyhlasovanie pravdy o dejinách sa rovná zaujatiu rozhodujúcej strategickej pozície. V podstate sa to už ani nedá považovať za vedecký ústav, ale za vyložene propagandistický, presne ako bol za komunizmu. Veď ani obsadenie sa prakticky nezmenilo. Stále sú to buď bývalí komunisti alebo ľudia z približne rovnakého názorového košiara.  Keď sme už pri akademikoch – ako to, že takrečeno hlavná slovenská univerzita má dodnes názov podľa Komenského, ktorý bol vlastným menom Jan Szeges, na Slovensku nikdy nežil a Maďarom odporúčal maďarizovať všetky národy žijúce v Uhorsku? Isteže, našim inscenátorom určite nezáleží na takej obskúrnej postavičke ako bol Komenský, tu ide o to, narúšať a demontovať slovenské povedomie a ako bonus k tomu ešte pridať antikatolícky osteň. Ďalší príklad je z kultúry, ak minister vnútra na mimoriadne dobre platený koncert pozve úplne samozrejme českú speváčku, to isté robí aj dosadený správca kulturáku, či hocijaký referent na mestskom úrade. Ako si sami hovoria – oni sú jedna krvná skupina. Takto iba nechtiac sami dokazujú, že Československo vždy znamenalo iba Čechy. A dobre sa poznajú, takže oni už vedia, koho treba prezentovať a komu robiť reklamu aj z domácich, aby vo všetkých médiách mali slovo len tí správni čechoslováci, bez akéhokoľvek ohľadu na umeleckú úroveň. Aj keď je ich len zopár, médiá ich v kuse recyklujú, ako starý papier a vytvárajú dojem lavíny. Potom táto úzka skupinka umelcov a komediantov nielenže deformuje spoločenské povedomie, ale dáva aj falošný obraz o slovenskej kultúre, ba doslova jej škodí. Že slovenskí umelci nemajú takmer žiadny priestor v „slovenských“ médiách, či to, že naši muzikanti nemajú kde hrať, to ich veru netrápi, veď oni vždy boli za Československo, čiže za českú nadradenosť, všetko slovenské môže spokojne skapať. Len na ilustráciu tohto chorého stavu uvediem, že za minulý rok (2011) som z českých rádií dostal za svoje pesničky skoro dvojnásobne vyššie tantiémy ako zo „slovenských“. Tých miest, ktoré ľudia tejto „krvnej skupiny“ poobsadzovali hlavne po roku 1998 je samozrejme veľa, takže vás nijako neprekvapí, že riaditeľovi Daňového riaditeľstva v Bratislave na Radlinského ulici, čo je dôležitý štátny úrad, nijako neprekáža české hlásenie vo výťahu, ba možno je ešte na seba pyšný, ako to tým Slovákom zase zasmradil. Tí, ktorí aspoň trochu poznajú svoje dejiny, aj boj svojich matičných predchodcov proti vydaniu čechizujúcich pravidiel slovenského pravopisu z roku 1931 – podotýkam, že pri tvrdej českej nadvláde – teraz môžu iba zdesene zalamovať rukami, že na samostatnom Slovensku vydáva „Slovenský úrad technickej normalizácie“ niektoré nové normy v češtine. Nota bene normy, ktoré majú za cieľ aj určovať a cibriť slovenskú terminológiu. Aj tu bude zrejme „soudruh ředitel“ mimoriadne spokojný so svojim výkonom a s tým, ako ušetril... Nuž ale, ako dlhodobo vychovávanému sluhovi vysvetliť, že sú aj dôležitejšie veci ako peniaze, keď inam jeho obzor nesiaha? Tuná by som, žiaľ, ešte mohol pokračovať najrôznejšími príkladmi, od kultúry a umenia až po to, prečo sa u nás v hypermarketoch predáva najmenej potravín od domácich výrobcov, no ako ilustrácia hlavných príčin pretrvávajúceho čechoslovakizmu tých pár príkladov hádam stačilo.

Osobitný nástroj čechoslovakizácie, súvisiaci nielen s kultúrou ale aj so samotným prevratom, ktorý by si vyžadoval osobitnú štúdiu a ktorý tu treba aspoň okrajovo spomenúť, je od prvých dní prevratu mimoriadne intenzívne a nenávistné nadávanie na všetko, čo súviselo s prvou Slovenskou republikou. Veľmi často aj podprahovo zákerné, Goebbels by sa mohol učiť od našich politrukov. Ich dôslednosť si môžeme ilustrovať aj na zdanlivo podružných veciach. Napríklad už v tzv. „slobodných“ poprevratových médiách naši pokrokoví novinári, zaujímavé že všetci ako jeden muž, športovcom a klubom zásadne do štatistiky nezarátavali tituly, ktoré získali počas I. Slovenskej republiky. Akoby tu bol vtedy Madagaskar... Ak im ľudia písali, či nezabudli alebo či sa nebodaj nepomýlili v matematike, bolo to samozrejme úplne zbytočné, pretože základy prváckych počtov predsa len ovládajú aj naši propagandisti, ktorí presne vedeli, čo robia a prečo to robia. Aj podľa takého detailu vidno, že v tejto otázke sa naši súdruhovia dôkladne pripravovali, samozrejme ešte pred samotnou inscenáciou, o čom svedčí aj smutno-slávny televízny program „Kríž v osídlach moci“ niekedy z roku 1988. Tu išli ruka v ruke tak záujmy komunistických komisárov, aby zabránili možnému sformovaniu sa politickej sily s napojením na emigráciu, ktorá by im konkurovala, ako aj snahy síl, ktoré nechceli v žiadnom prípade pripustiť slovenskú samostatnosť, aby všetkému, čo malo niečo spoločné zo slovenskou nezávislosťou, dali kriminalizujúci nádych. Tu mali a majú stále hlavné slovo relikty komunistickej a českej nacionalistickej propagandy, že všetko slovenské je zločin.

V.

Keď hovoríme o čechoslovakizácii, musíme sa dôkladne zaoberať masmédiami, veď to je hlavné ihrisko, na ktorom sa tento pokus o genocídu odohráva. A opäť nemôžeme vynechať hlavný východiskový bod: „nežnú inscenáciu“. Keďže našim súdruhom muselo byť od začiatku jasné, že tento podfuk skôr či neskôr zákonite vyjde najavo, išlo im hlavne o to, aby sa to masovo neprevalilo skôr, ako budú mať už tie hlavné peniaze a teda aj moc pevne v rukách. A na to slúžila ich životná poistka – médiá. Preto ju nikdy nepustili z rúk, ani na chvíľu. Tak ako ministerstvo vnútra, za celých 20 rokov. A zrejme to brali aj ako vec cti, že si zachovali dokonca názvy svojich hlavných tlačových orgánov. Im určite neprekážalo, že noviny Pravda vyvolávali masovú hystériu na vraždenie nepohodlných ľudí, takže symbolicky dodnes z nich kvapká krv nevinných obetí – nie, oni spupne chceli ukázať, kto tu je a kto bude pánom. Akurát s mládežníckou Smenou im to až tak celkom nevyšlo, ale tiež každý chápal, na čo odkazuje značka Sme. A určite si pamätáte, že ešte donedávna šéfredaktori týchto hlavných novín našich komisárov museli byť Česi. Tvrdý čechoslovácky antislovenský rasizmus týchto novín je dodnes hlboký, aj keď už šéfredaktori majú v občianskom preukaze slovenskú národnosť. Oswald Spengler hovorí, že národ nie je ani tak jednota reči, ani biologický pôvod, skôr je to vnútorný zážitok, ktorý odlišuje „my“ od ostatných. To, že tu nemáme slovenské noviny si uvedomíme už pri čítaní titulkov: „Slováci skončili druhí“, „Slovákom zdražie benzín“, “Slováci málo šetria“ a podobne. Nijaké presadzovanie vedomia spolupatričnosti a príslušnosti k jednej obci, ktorú tvoríme „my“, naopak, Slovensko je tu podávané len ako nejaká nezáväzná abstrakcia, od ktorej sa treba pomaly odpútať. A vykoľajeným ľuďom takéto psychologické masírovanie veľmi ľahko zalezie pod kožu, takže potom sa oveľa ľahšie odcudzia či dokonca dištancujú od svojej obce a stávajú sa povoľnejším nástrojom tak pre českých nacionalistov, ako aj pre presadzovateľov globalizácie. Tu mi nedá nespomenúť zaujímavý fakt – jediné noviny, v ktorých nenájdeme prakticky žiadny protislovenský rasizmus, sú Hospodárske noviny, ktoré vlastnia – Česi. To sú paradoxy!

Isteže, zo začiatku sa to všelijako mlelo, dokonca chvíľami vychádzali aj noviny, ktoré nekontrolovali naši komisári (Nový Slovák, Republika, Nový deň, ...). No naša kominterna rýchle zistila, že akákoľvek pluralita je absolútne proti všetkým jej génom, záujmom a modusom fungovania a rýchle zakročila. Už som spomínal, že čo sa týka praktických krokov, je naša kominterna už od čias Lenina absolútne špičková. Netrvalo to až tak dlho – na niekoho stačilo zvýšiť cenu novinového papiera na svetové ceny (príznačné, to bola prvá vec, ktorá mala u nás svetové ceny, práve z týchto dôvodov), niekde to bolo vážnejšie a tak hneď po roku 1998 sa odstrihli peniaze z reklamy, a ak si náhodou nejaký inzerujúci nedal povedať, dostal daňovú kontrolu... Televíznych redaktorov s nevhodnými názormi zavreli dokonca do koncentráku a nastala konečne opäť vytúžená „pluralita“, akú naši súdruhovia poznajú už od čias Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, či od čias súdruha Mechlisa. Žiadna sloboda pre iný názor, iba sloboda pre správny názor. Presne takú slobodu sme tu mali aj do roku 1989. A aby sa zatajili, medzi ľud medzitým šikovne rozšírili, že tlač tu ovládajú nejakí tajomní Židia z Passau... Nuž, majiteľské vzťahy môžu byť prepletené všelijako, a naši súdruhovia sa ani nijako neponáhľajú ich zverejniť, no čo vieme s istotou, že píšu presne to, čo chcú naši komisári a nie nejakí cudzinci, ktorí majú problém rozoznať Michalovce od Mikloška. Sú to jednoducho obežníky, v ktorých naša vládnuca neokominterna poddaným oznamuje, čo majú robiť a hlavne, čo si majú myslieť. Nijaká sloboda slova, a už vôbec nie slovenského, iba bič v rukách drába pod názvom „verejná mienka“, presnejšie by bolo „zverejnená mienka“. Sociológ Ferdinand Tönnies už v roku 1922 vo svojej práci „Kritika  verejnej mienky“ výstižne napísal, že verejná mienka nie je žiadna mienka verejnosti, ale vyslovenie a nanútenie vôle tých duchovne najaktívnejších, finančne najsilnejších a literárne najvplyvnejších ostatnej časti spoločnosti. Elisabeth Noelle používa na to až básnicky výstižný termín: špirála mlčania. Totalitné médiá však nefungujú len ako ustanovovatelia názorov, ale aj mocensky a silovo. Schéma je naďalej veľmi jednoduchá a desaťročia rovnaká – médiá začnú vydávať série obežníkov s potrebným obsahom, no a strážcom „demokracie“ nezostane nič iné, ako zasiahnuť. Samozrejme, že aj finty na vymývanie mozgov sú už oveľa prepracovanejšie a delikátnejšie ako v časoch budovania pokroku, a preto aj oveľa úspešnejšie, či si to priznáme či nie. Nebudem ich tu rozoberať, spomeniem len dve najpoužívanejšie. Takmer všetky dôležitejšie veci sa ľuďom oznamujú vo forme výskumov „verejnej mienky“. Aj s psychologicky vhodne upravenými podsúvaniami, že ak si náhodou nemyslíte to, čo je momentálny názor väčšiny slušných občanov, určite ste nejako úchylný, alebo máte šancu skončiť vo väzení. Určite si ešte spomínate, ako vo všetkých výskumoch „verejnej mienky“ prakticky nikto nebol za samostatné Slovensko, no na čechoslováckych demonštráciách bývali rádovo desiatky ľudí, na národoveckých desaťtisíce. Zaujímavé, nie? Druhý často používaný trik, ako zmiesť zo stola nevhodný názor, najmä keď nemáme proti nemu absolútne nijaké argumenty, je označiť ho za kontroverzný. Tam nie je potrebné až toľko vysvetľovať, veď kontroverzný je vlastne taký protirečivý, obojaký, že... No ale ty, čitateľ, ty si inteligentný, ty si už domyslíš, že takéto názory vlastne nemajú čo robiť v „slušnej“ spoločnosti. Navyše, pre ľavičiarskeho intelektuála je všetko, čo nehlása ním zjavenú, objektívnu a dokonalú pravdu, na ktorej stojí blaho celého ľudstva, ale nedajbože sa dá o tom aj diskutovať, už a priori podozrivé, čo treba z verejného diskurzu zásadne vylúčiť. V 50. rokoch používali na to šibenice, teraz je hlavným nástrojom masmediálna štvanica a škandalizácia. Prirodzene, že nestrpia žiadne právo na odpoveď, veď na svojich chlebodarcov zákonite útočiť nebudú a tým druhým treba naložiť, koľko sa do nich vojde. Právo-neprávo, demokracia-nedemokracia, veď nakoniec ide iba o nepriateľov ľudu, teda pardón, demokracie a bratského spolunažívania. Na šírenie svojich názorov si dokonca spravili „spravodajskú“ televíziu TA 3, za mimoriadne podozrivých okolností. Hádam ani netreba dodávať, že dodnes nikto nevyšetruje, kde sa len tak z ničoho nič, na holej dlani našli takéto obrovské peniaze na jej vysielanie.

A už určite netreba veľmi pripomínať, že k veľkým výkonom sa naši propagandisti vypnú vždy pred voľbami. Keď som v roku 2006 cestoval po Slovensku, zovšadiaľ na mňa útočili obrovské billboardy Smeru s viac ako polmetrovými písmenami: „Za Slovensko“.  Aj v tej najzapadnutejšej dedinke ste sa mohli dozvedieť, akí sú oni slovenskí vlastenci. No a za celé štyri roky ich vlády sme tu aj naďalej nemali ani slovenské noviny, ani slovenskú televíziu, ani slovenský rozhlas. Takže to bolo rovnako pravdivé, ako keď Dzurinda sľuboval dvojnásobné platy. Ako hovorí Kurt Vonnegut – ak nemáte tlač a televíziu, ste ako Poľsko za čias okupácie.

Keďže žijeme v jednej obrovskej lži, tá na svoje prežitie zo seba automaticky generuje ďalšie a ďalšie lži. Predovšetkým preto, aby sa zakrylo, že tu ide hlavne o boj o majetky medzi konkurenčnými skupinami. Kvôli tomu si vymysleli aj zdanlivo hodnotové označenie dvoch hlavných táborov, ako keby tu išlo o nejaké snahy formovať slovenskú politiku v starých európskych tradíciách. A tak stále čítame o boji pravice s ľavicou, z čoho sa im už podarilo spraviť grotesku na pokračovanie. Nuž, ozajstní vládcovia nikdy netrvajú na vyjasnení pojmov, naopak, čím väčší zmätok, tým lepšie sa loví v mútnych vodách. Ako mimoriadne absurdný vtip pôsobí najmä to, ako sa naši komisári prehlásili za pravičiarov. Ak si pripomenieme aspoň pár výrazov, ktoré stručne charakterizujú pravicu (poriadok, hierarchia, mužnosť, sila, tradícia, náboženstvo, vlasť, národ, vlastníctvo) a spomenieme si, čo bol november ´89, vidíme, že sme tu silnú pravicovú stranu ani mať nemohli. To len ľudia s boľševickými spôsobmi, zalezenými až pod kožu, sa odrazu začali hrať na demokratov či kresťanov, aby pokryli celú politickú scénu. Hlavne, aby im odnikiaľ nehrozilo nijaké nebezpečenstvo, no a potom bolo treba aj odstrániť konkurenciu. A tak ako bola donedávna mierkou celého „pokroku“ Moskva, teraz sa zase všetko zo Západu prehlásilo za „pravicové“, dokonca aj tie najľavičiarskejšie úchylky, nuž a na čelo tejto „pravice“ sa postavili naši marxistickí ideológovia a komisári. Títo ľudia úplne prirodzene a zákonite všetky pravicové hodnoty redukovali takmer na nulu. Zostala jedna-jediná vec z pravicového hodnotového rebríčka – samotné súkromné vlastníctvo. A toto zase hlásali rovnakými propagandistickými floskulami o jedinej objektívnej trhovej pravde, ako voľakedy marxistické poučky o triednom boji. Akákoľvek diskusia bola neprípustná, ba stala sa neodpustiteľným hriechom a rúhaním voči základnej, priam zjavenej pravde „demokratického“ sveta. Ľudia s prirodzene pravicovým zmýšľaním nemali ani náznak šance nejako sa presadiť, najmä keď aj masmédiá majú dodnes v rukách ľavičiarski inscenátori. Noviny predsa nemôže vydávať nejaká ulica! Potom zažívame aj také paradoxy, že človek ľavicovo vychovaný a ľavicovo fungujúci v starom režime sa prehlási za pravičiara, niektorí dokonca aj za konzervatívcov, veď aj túto parketu treba pokryť, a pritom robí extrémne ľavičiarsku politiku, ktorá už dokonca ani s väčšinou klasických ľavicových hodnôt nemá absolútne nič spoločné. Naši súdruhovia sú už mentálne privyknutí na to, že musia stáť na čele celosvetového pokroku, a tak nečudo, že podporujú najhorúcejšie ľavičiarskej trendy súčasnosti – homosexuálov, feministky, antibelošský rasizmus pod názvom multikulturalizmus a pod. Ale vo všetkých novinách sa zanovito označujú ako pravica. Treba si uvedomiť, že ani protikomunistické rečičky, nota bene povrchné a pokrytecké, ešte z nikoho pravičiara nevyrobili. Veru neviem, z akej časti je to pokračovanie podvodu a z akej obyčajná hlúposť. Čudujete sa potom, že aj tí, čo sa označujú ako „liberáli“ – od slova liberté, sloboda(!) – najurputnejšie bojujú proti slobode slova a dokonca myslenia? (Viď nedávno prijatý zákon o jáchymovskej a osvienčimskej lži.) Jednoducho – starého psa novým kúskom nenaučíš.

Keďže tie tábory nie sú nejaké jednoliate, a najmä keď sponzori z pozadia podporujú podľa situácie raz jedných, raz druhých, ich kontúry sa dosť rozplývajú. No s trochou zjednodušenia si ich pre praktické potreby môžeme zoradiť tak, že tzv. pravica sú hlavne komisári a ich potomkovia, tzv. ľavica väčšinou potomkovia starej nomenklatúry no a technokrati tvorili základ HZDS. Z prirodzenosti vecí vyplýva, že v otázkach samostatnosti sa najviac jej zástancov nachádzalo v tábore technokratov, pretože tí nazerali na veci takmer bez ideologického náteru. Nomenklatúra bola dosť nerozhodná, ale či taká či onaká, predsa len to bola určitá aristokracia svojej doby, vygenerovaná vládnucimi podmienkami a tak aspoň v štátotvorných otázkach sa nakoniec podriadila fakticite skutočného. Stačí si spomenúť na postoje SDĽ. Iba komisári, títo strážni psi Československa, sa dodnes nezmierili s tým, že sa im ho nepodarilo udržať a to napriek tomu, že všetky páky mali v rukách. A tak pľujú na všetky strany. Keďže vieme, kto robil prevrat a kto má stále v rukách médiá, technokratom sa nepodarilo veľmi dlho vzdorovať sústredenému náporu komisárov, z čoho čiastočne profitovali aj nomenklatúrnici. Že sa tu stále jedná o našich starých známych, prezrádzajú aj ich spôsoby. V súčasnosti najmä aféry s odpočúvaním, či neustále vyťahovanie zväzkov, ktoré – len tak mimochodom – robili oni, no a ich slovník. Tí vždy potrebovali protivníka sústrediť pod nejaké propagandistické palebné heslo – od trockizmu po titoizmus – a tak teraz z ich médií 24 hodín denne počúvame o hrôzach mečiarizmu, najzločineckejšieho systému v histórii planéty. Hlavne preto, lebo hrozilo, že vytúžené peniažky ujdú iným smerom. Jednoducho horor. Keďže pre odborníkov a technokratov boli eštebáci a ideológovia aj za komunizmu vždy len odpad, a oni to dobre vedeli, veď mali „informácie“, teraz sa im títo za to mstia s dvojnásobnou silou.

Cigánska otázka je síce úplne iná téma, ale tu ju stručne použijem na ďalšiu výraznú ilustráciu toho, aké škody stále pácha táto takmer totalitná nadvláda komisárov a ich médií. Jej riešenie je totiž mimoriadne zložitá záležitosť, ale treba sa do nej pustiť pragmaticky, povedal by som až technokraticky, čo je ďaleko nad sily našich komisárov. Tým totiž stačí, že ich prehlásia za Rómov a pri neprestajnom omieľaní mantry ľudských práv čakajú, že sa sami od seba, „uvedomelo“, začnú správať podľa prihlúplych predstáv týchto našich inžinierov ľudských duší.

VI.

Malá realistická vsuvka. To, že okrem našich komisárov, nomenklatúrnikov a technokratov tu nikto iný nemal po prevrate reálnu šancu uspieť v politike, spočíva tak v podvodnej podstate nežnej inscenácie ako aj v tom, že pád komunistického režimu bol vždy v nedohľadne, a tak prakticky všetci práceschopní ľudia sa viac alebo menej museli zapojiť do režimu, ak nechceli prežiť celý život v neproduktívnom bedákaní. Komunizmus bol ešte totalitnejší systém ako nacizmus. Bez ohľadu na akýkoľvek režim, ak trvá dostatočne dlho, minimálne 80 % aristokracie či elity by v každom národe tvorili vždy tí istí ľudia. A tí charakterní a inteligentní ľudia, ktorí vstúpili alebo chceli vstúpiť do politiky až po prevrate, tvorili zanedbateľnú menšinu a tzv. revolucionári ich ľahko prevalcovali. Alebo využili pre svoje ciele. To musíme brať ako smutný fakt. Je to síce škoda na účet celej spoločnosti, no nie taká veľká, ako keď sa silou mocou chcú presadiť druhotriedni ľudia, ktorí pre svoju neschopnosť nemali šancu ani za komunizmu. Ich spôsoby potom spočívajú poväčšine v tom, že ak zistia, že doma je dosť schopných ľudí, na ktorých nemajú a neocitnú sa teda na čele oni, vtedy zúrivo hľadajú cudzieho pána, ktorému by posluhovali a ten ich za odmenu povýši nad tých, na ktorých ich schopnosti nestačia. Pre sluhu je to pocit na nezaplatenie. A z tých sa, žiaľ, regrutujú práve naši čechoslováci. Druhotriedni ľudia v boji za druhotriedne postavenie Slovákov.

VII.

Tak, ako som sa iba stručne venoval konkrétnym prejavom čechoslovakizmu, takisto iba stručne spomeniem najväčšie škody, ktoré napáchal. Za podstatné totiž považujem aspoň čiastočne osvetliť jeho východiskové pozície, aby sme v jeho odstraňovaní išli ku koreňom a nenaháňali iba jeho podružné prejavy. Podrobnejšie popisovanie škôd, ktoré napáchal, tematicky už patrí k okruhu samotného budovania kultúry, ktorému by sa bolo treba venovať tiež osobitne. Len pripomeniem, že veľa podstatného a podnetného už bolo na túto tému popísané aj publikované začiatkom 40. rokov, keď výkvet slovenskej inteligencie otázky budovania a rozvíjania slovenskej identity, kultúry a umenia pociťoval ako hlavnú tému tých čias. Prakticky dodnes z toho žijeme. U našich komisárov bol vždy na prvom mieste materialistický konzum, nikdy nie kultúra. Jej formy a zástoj v spoločnosti vždy určovala materialistická ideológia. Oni sami ju nazývali iba nadstavba. Bez ohľadu na historické danosti, či bez ohľadu na akýkoľvek zdravý rozum. Z ideologického súdka je aj čechoslovakizmus. To, že je to škodlivý, ba priam zločinecký nezmysel, ktorý už napáchal množstvo zla, to je jednoducho mimo ich pochop. Je to totiž jediná os ich života, ktorá im zostala po stroskotaní najdokonalejšieho systému všetkých čias okrem žranice. Tak ako vždy, aj tu sily ideológie a rozkladu išli a idú proti budovateľským snahám. Nuž ale čo by sme nechceli od ľudí, o ktorých už Dostojevskij výstižne napísal, že: „niektorým pokrokovým predstaviteľom splýval ideálny ľud s parížskou luzou roku 1793.“

Tu treba stručne povedať, že už len absolútna ignorancia originálnej slovenskej kultúry po roku 1989 a nezakladanie nových pilierov na jej prežitie a znovuobnovenie je pokračovaním zločinu československej genocídy. Lož prevratu sa nutne musela negatívne dotknúť aj umenia a kultúry, pretože ďaleko najviac príležitostí stále dostávajú ľudia, ktorí sa osvedčili spoluprácou s bývalým režimom, väčšinou druhotriedni komedianti, takže komisári dobre vedia, že práve v podstatných veciach títo veľmi vyskakovať nebudú. A abstraktne nadávať na „komunizmus“ či na to, ako im komunisti ukradli tvár, môžu koľko len chcú, veď je to dokonca taká užitočná dymová clona. Nečudo, že práve agenti Štb mávajú najväčšie billboardy po celom Slovensku. Navyše, médiá nám neustále podsúvajú hodnotové rebríčky, ktoré nám nie sú vlastné. Naši komisári žijú v ideológii, ktorá mala vždy bližšie k českému plebejskému ľavičiarstvu, ako k slovenskému oveľa vyváženejšiemu pohľadu na ľavicovú solidaritu. Aj voľby v roku 1946 vydali o tom svoje svedectvo. Tí, ktorí mali blízko k disentu si určite ešte pamätajú, že drvivá väčšina zakázanej literatúry, ktorá tu kolovala v samizdatoch, bola ľavičiarska. Či už to boli západní neomarxisti, či extrémistickí komunisti z 50. rokov, ktorých neskôr sami súdruhovia odstavili. Nehovoriac už o tom, že z marxistických profesorov ako Šimečka či Kusý nám tu narobili najväčších disidentov.

Jednoducho – Slováci a Česi sú dva rôzne národy, ktoré majú rozdielne preferencie hodnôt. Práve nepochopenie inakosti vedie k urážkam a k latentnej nenávisti. Odtiaľ už nie je ďaleko k výsmechu a potom k logickému ničeniu „podradnej“ kultúry, takrečeno s čistým svedomím, čo sa tu dialo niekoľko desaťročí. Veď oni tým zadubeným chudákom chcú iba otvoriť oči! Takže ešte stále sa v „našich“ médiách neprimerane preferuje česká civilná mestská kultúra vychytralosti ako niečo nadradené slovenskej úprimnosti, ktorá má korene v dedinskom spôsobe života. A najväčšou snahou tejto komisárskej čeliadky je definitívne skoncovať so svojimi koreňmi aj s celou originálnou slovenskou kultúrou a všetko nastoknúť na jednotné české kopyto. A potom zglobalizovať, veď narušenie akejkoľvek identity je jeden zo základných stavebných kameňov globalizácie. Až vtedy sa staneme svetoví. Celý svet bude na nás zízať, ako sme si vytriasli slamu z topánok! Že pritom prídeme aj o svoje topánky, to už naši komisári ani nepostrehnú. Takto sa pomaly, veľmi často úmyselne, ničí jeden osobitný jazyk a forma kultúry. Čiastočne z pokrokárskej hlúposti, čiastočne z českej meštiackej nenávisti. Na tomto mieste musím zdôrazniť slovo „meštiackej“, pretože medzi českou inteligenciou sa vždy našlo a nájde dosť kultúrnych ľudí, ktorí si toto všetko uvedomujú, za všetkých zacitujem iba uznávaného literárneho vedca F. X. Šaldu, ktorý hovorí o prirodzenej noblese Slovákov a o tom, že medzi slovenskou inteligenciou bolo vždy menej diletantstva a malomeštiactva: „Slovenský inteligent sa často vyznačuje nielen ohnivou povahou, prekypujúcou silou obraznosti, ale aj jemným vonkajším vkusom, a často máva i v zmýšľaní čosi veľkorysé, s čím sa v Čechách stretávame oveľa zriedkavejšie.“    

V súčasnosti nám musí ísť hlavne o kultúru. O našu prirodzenú kultúru, kde symbióza ľudových koreňov so súčasnými životnými formami dáva nové impulzy – tak umeniu, ako aj filozofii. A ktorá ostražito zachováva to staré – nie ako prázdnu prežitú formu vo vitríne, ale ako hlboký a skutočne nevyčerpateľný zdroj ľudského prežívania súčasnosti. Nezaškodí malý pohľad napríklad na také Bavorsko, kde v každej dedine až úzkostlivo zachovávajú svoje staré zvyky a tradície, kde nie je nič výnimočné vidieť vysokopostavených politikov či starú aristokraciu v oblekoch vychádzajúcich z ľudových krojov, no ktorým pritom nič nebráni byť na čele celosvetového technologického vývoja vo viacerých oblastiach. Pre nás je hlavná úloha súčasnosti robiť hoci malé, ale pevné kroky k tomu, aby sme si sami začali riadiť svoje veci – tak politické, ako aj kultúrne, čo sa navzájom podmieňuje. Aby sme nemuseli stále iba bedákať, že zase nám natočili „zlého Jánošíka“, „zlú Bátoryčku“, či nedovolia nám predviesť necenzurovanú Krútňavu, nevydajú nám toho či hentoho autora, lebo bol slovenský vlastenec, a ak Matica predsa len niečo slovenské vydá, začne sa nenávistne volať po zriadení inkvizičných tribunálov...

Ostatné voľby mali jeden optimistický odkaz. Paradoxne v tom, že do parlamentu sa nedostala ani jedna strana s prvoplánovým národným programom. Okrem toho, že voliči ukázali, že nechcú žiadnu vulgárnosť pri obrane národných záujmov, ktoré sú ňou iba znesväcované, ukázali aj to, že už necítia, žeby mohla byť problematizovaná či ohrozená samotná štátnosť. Je to aj prirodzený prejav gravitácie každej samostatnosti, ktorá trvá viac rokov. Napriek tomu tu potrebujeme jednu veľkú stranu, ktorá by mala vo svojom programe prednostne otázky budovania Slovenska a jeho kultúry. Takrečeno obsah štátnosti. A aby stmeľovala túto rozbitú a atomizovanú spoločnosť, pretože ako hovorí sociálny filozof Othmar Spann, „len v spolu-bytí s inými existujem ja sám“. Spoločnosť sa skladá z mnoho takýchto vzájomností, ktoré treba brať vždy ako malé a konkrétne, nikdy nie ako jednotne ovládanú masu. Akúkoľvek snahu o absolútnu duchovnú homogenitu celej spoločnosti považuje za nesplniteľnú, to nedosiahla ani jedna totalita. Všetko musí mať svoju ľudskú mieru. Ľudí musí spájať nadvláda určitých systémov hodnotenia a musia sa krotiť nepriateľské hodnotové systémy. Preto nesmieme zabúdať ani na presadzovanie a kultivovanie politického základu, na ktorom by mala fungovať spomínaná strana. Tou je demokracia, ktorá je naša hlavná nádej. Každá iná forma vládnutia je pre Slovensko nebezpečná, čo veľmi dobre vidno aj na dnešnom stave. Ako vraví Herakleitos, ľud má bojovať za svoje zákony ako za hradby. To, čo sa v súčasnosti u nás označuje ako demokracia, je len zmes väčšinou vyprázdnených demokratických foriem (voľby, strany, parlament) a preddemokratickej oligarchickej podstaty (podplácanie politikov, korupcia), ktorá funguje v takrečeno originálnej, starovekej forme. Ale aj to, čo sa nám predstavuje ako inštrumenty politického boja XXI. storočia – mediálne škandalizácie, demoskopia, psychologické ovplyvňovanie tzv. spin doktormi, nástup nových médií, ako aj všetky prejavy tzv. soft power (nadácie, usmerňované toky informácií, presadzovanie vhodných umelcov, vytváranie vplyvových sietí, ...) sú tiež len vonkajšie formy s novým strihom, za ktorými je stará známa, neústupná a hrubá moc peňazí.

Štát sa nedá dlhodobo riadiť silou, čo sme videli na prípade komunizmu. A už určite nie podvodom, ako sa to deje teraz, čo nám dáva opatrnú nádej do budúcna. Ešte raz zacitujem Carla Schmitta: „K politickému patrí idea, pretože žiadna politika sa nedá robiť bez autority a žiadna autorita neexistuje bez étosu presvedčenia“.

Okrem povinnosti k sebe, zabrániť genocíde a rozplynutiu Slovákov medzi svojich agilných susedov, máme povinnosť aj k Európe, aby sme nielen svojou existenciou, ale aj svojou kultúrnou aktivitou chránili a rozmnožovali jej kultúrnu a historickú rozmanitosť.

Ján Litecký Šveda 

 

LITERATÚRA:

[1]   BALLESTREM, Karl; OTTMANN, Hennig: Politická filosofie 20. století, OIKOYMENH, Praha 1993

[2]   BARTOŠEK, Karel: Zpráva o putování v komunistických archivech, Paseka, Praha – Litomyšl 2000

[3]   BARTUŠKA, Václav: Polojasno, Exlibris, Praha 1990

[4]   BUCHAR, Robert: Revoluce 1989, Brána, Praha 2009

[5]   CIBULKA, Petr: Tak pravil Petr Cibulka, Votobia, Olomouc 1999

[6]   ČERNÝ, Rudolf: Exprezident I.- III., Orego, Praha 1998, 1999

[7]   ČULEN, Konštantín: Boj Slovákov o slobodu, HSĽS, Bratislava 1944

[8]   DOSTOJEVSKIJ, Fjodor Michajlovič: Deník spisovatele I. II., Odeon, Praha 1977

[9]   ĎURICA, Milan S.: Vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi, Lúč, Bratislava 2008

[10]  FOUCAULT, Michel: Je třeba bránit společnost, Filosofia, Praha 2005

[11]  HÁJEK, Miloš; MEJDROVÁ, Hana: Vznik třetí internacionály, Karolinum, Praha 2000

[12]  HANUS, Ladislav:Pamäti svedka storočia, Lúč, Bratislava 2006

[13]  HÚSKA, Augustín Marián: Reflexie ranného postnovoveku, Strateg, Nové Zámky 2005

[14]  KINČOK, Branislav: Politicko-propagandistické pozadie procesu s tzv. buržoáznymi nacionalistami na      

                                                                                                       Slovensku, in: Pamäť národa, roč. VII, 2/2011

[15]  KMENTA, Jaroslav: Kmotr Mrázek, Nakladatelství JKM, Praha 2008

[16]  LIEHM, A.J.(zost.): Jaro 1968: Čítanka pro děti a mládež, Index, Köln 1988

[17]  LITECKÝ-ŠVEDA, Ján: Labyrint, hlavou o múr, Elenprint, Bratislava 2003

[18]  LITECKÝ-ŠVEDA, Ján: Oko uragánu, Gordion, Bratislava 2007

[19]  LITECKÝ-ŠVEDA, Ján: Československá liga, in: Extra plus, 12. ročník, apríl/2011

[20]  LORENC, Alojz: Ministerstvo strachu ?, Tatrapress, Bratislava 1992

[21]  MEŠKO, Zoltan G.: Po stopách komunizmu a míľniky slovenskej krútňavy, SAP, Bratislava 2009

[22]  MIKUŠ, Jozef A.: Slovensko v dráme Európy, Matica slovenská, Martin 2002                                                                                                                          

[23]  POLAKOVIČ, Štefan: Eseje o národe, Matica slovenská, Martin 1998

[24]  RUBCOV, Jurij: Mechlis, Jota, Brno 2008

[25]  RYCHLÍK, Jan: Češi a Slováci ve 20. století, AEP, Bratislava 1997

[26]  SCHMITT, Carl: Pojem politična, CDK – OIKOYMENH, Brno – Praha 2007

[27]  SCHMITT, Carl: Römischer Katholizismus und politische Form, Klett – Cotta, Stuttgart 2008

[28]  SOBOLEV, A.I.(zost.): Komunistická internacionála, Nakladateľstvo Pravda, Bratislava 1971

[29]  SOLŽENICYN, Alexander: Dvě stě let pospolu I. II., Academia, Praha 2004, 2005

[30]  SOPÓCI, Ján: Záujmové skupiny v slovenskej politike v deväťdesiatych rokoch, Veda, Bratislava 2002

[31]  SPENGLER, Oswald: Politische Schriften 1919 – 1926, Manuscriptum, Waltrop und Leipzig 2009

[32]  SUK, Jiří: Labyrintem revoluce, Prostor, Praha 2003

[33]  TERNON, Yves: Genocidy XX. Století, Themis, Praha 1997

[34]  TÖNNIES, Ferdinand: Kritik der öffentlichen Meinung, Julius Springer, Berlin 1922

[35]  VALKO, Dušan: Počestný Andrej Babiš, Foto Badinka, Zvolen 2002

[36]  VNUK, František: Sto päťdesiat rokov v živote národa, Lúč, Bratislava 2004

[37]  VOEGELIN, Eric: Kouzlo extrému, Mladá fronta, Praha 2000

[38]  WEBER, Max: Sociologie náboženství, Vyšehrad, Praha 1998

[39]  WEISSMANN, Karlheinz: Post-Demokratie, Edition Antaios, Schnellroda 2009

 

 

 

 

 

Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo

náhodný výber článkov

Šesťdesiatjeden krokov

Po sviečkovej manifestácii na Veľký piatok 25. marca 1988 a protestnom sprievode študentov v Bratislave 16. novembra 1989 začala sa tzv. nežná revolúcia.

Kto nám kradne zvrchovanosť ?

Ak sa dnes niekto dožaduje štátnej zvrchovanosti, označia ho automaticky za neprajníka únie a integrácie.

 
Odber noviniek na stránke