Pred 140 rokmi sa narodil Milan Hodža

Milan Hodža je jednou z najväčších a najvýraznejších postáv modernej slovenskej histórie. Bol nielen svedok ale i aktívny účastník a usmerňovateľ slovenského politického vývoja v prvej polovici 20. storočia.

Sú v ňom akoby stelesnené dobré vlastnosti i slabosti slovenskej povahy, prednosti i nedostatky slovenského verejného činiteľa v dramatickom období našej nedávnej minulosti.

Milan Hodža Narodil sa 1. februára 1878 v Sučanoch ako syn evanjelického farára Ondreja Hodžu. Rodina pochádzala z Rakše a známy národný buditeľ Michal M. Hodža bol jeho strýkom. Otec mu zomrel keď mal 10 rokov, ale starostlivá matka urobila všetko, aby mladý Milan mohol plne rozvinúť svoje nevšedné vlohy. Po skončení základného vzdelania v rodnej obci študoval na gymnáziu v B. Bystrici v Šoproni (Maďarsko) a v Sibiu (Rumunsko). Mal neobyčajný talent na reči a v krátkom čase si osvojil plynulosť v maďarčine, v nemčine a v blízkych slovanských jazykoch. V r. 1896 začal študovať právo, ale štúdium nedokončil. Lákalo ho novinárstvo.

V roku 1898 ho Karol Salva zamestnal ako redaktora svojich Slovenských listov, ktoré vydával v Ružomberku. Tu sa stretol a spriatelil s mladým farárom A. Hlinkom. Vytvorilo sa medzi nimi úzke osobné priateľstvo. Aj keď sa po r. 1918 ich politické cesty rozchádzali, osobné priateľstvo pretrvávalo a Hodža sa k nemu hrdo prihlásil v reči nad rakvou A. Hlinku v auguste 1938, keď povedal: “Medzi nami nebývalo vážnejších nezhôd. Nám, dobrým Slovákom tej doby, nebolo treba spísaných zmlúv, stačil jasný verný pohľad, stačilo pevné slovenské podanie ruky a tým sa už i začala spoločná cesta… Táto cesta nášho mladého pokolenia bývala niekde s Hlinkom spoločná, ale často i jednotná; niekedy sa rozchádzala, ale nie tak ďaleko, aby sa jej smery zase nezblížili, lebo i keď sa rozchádzali, oba prúdy boli súbežné a zhodné s hlavným cieľom, a preto bola táto cesta požehnaná.”

V r. 1899 odišiel do Budapešti a bol parlamentným spravodajcom nemeckého večerníka Budapester Abendblatt. Popri tom bol aj prispievateľom do Hlinkových Ľudových novín a iných slovenských časopisov. Na začiatku 20. storočia sa rozhodol dať Slovákom denný časopis a v 1900-1901 vydával Slovenský denník. Ale po čase zistil, že slovenská spoločnosť nebola na denník zrelá, a preto v r. 1903 začal vydávať Slovenský týždenník, z ktorého urobil jeden z najčítanejších a najpriebojnejších predprevratových slovenských časopisov.

V r. 1905 bol zvolený za poslanca v srbsko-slovenskom volebnom okrese Kulpín (na Dolnej zemi). V budapeštianskom parlamente sa osvedčil ako schopný poslanec. Svojou aktivitou, praktickou znalosťou parlamentnej mašinérie a odvahou získal vážnosť a rešpekt hlavne medzi nemaďarskými poslancami, ktorí ho zvolili za tajomníka národnostného poslaneckého klubu. Klub pozostával z rumunských, srbských a slovenských poslancov budapeštianskeho parlamentu. V r. 1910 už nemohol kandidovať v kulpínskom okrese a preto vystúpil ako kandidát Ľudovej strany dokonca v dvoch slovenských okresoch, v senickom a vrbovskom. Bohužiaľ, po dohode s maďarskými vládnymi predstaviteľmi sa vzdal volebného zápasu, čím vlastne zabezpečil víťazstvo protislovenským kandidátom.

V októbri 1909 sa oženil s Irenou Pivkovou. Ich manželstvo bolo požehnané tromi deťmi: syn Fedor a dcéry Irena a Aglaja. Syn Fedor v určitom čase pôsobil v diplomacii a v r. 1945-1948 bol generálnym tajomníkom Demokratickej strany.

Černovská tragédia v r. 1907, o ktorej podal v budapeštianskom parlamente interpeláciu, mu otvorila dvere do politickej dielne následníka trónu Františka Ferdinanda vo Viedni. Touto kuloárnou politikou sa usiloval získať podporu habsburského trónu pre borbu Slovákov proti maďarizačnému útlaku.

Hodža sa usiloval premietnuť verejnosti obraz seba ako advokáta a predstaviteľa záujmov slovenského roľníka (“Za tie naše haleny!”). Ináč jeho politická línia bola dosť ťažko definovateľná. Jeho “progresívne názory” a kritika slovenského konzervativizmu ho postavila do konfliktu s martinským vedením (Vajanský, Škultéty, Mudroň, Dula).

Počas I. svetovej vojny Hodža pracoval vo Viedni ako vojenský cenzor a neskôr ako redaktor cisársko-kráľovskej tlačovej kancelárie. Súčasne sa zapísal ako poslucháč filozofie na Viedenskej univerzite a chcel sa špecializovať v odbore slavistiky. Ale vojnové pomery a koniec vojny v októbri 1918 mu skrížili plány.

Počas svojho pobytu vo Viedni sa stýkal s českými politikmi, byrokratmi a predstaviteľmi verejného a spoločenského života. (Vo Viedni totiž v tom čase žilo viac Čechov než v Prahe). Neprerušil však ani svoje osobné styky ani s maďarskými politikmi.

Do slovenského politického života opäť významne zasiahol na konci vojny. Jeho prvé výstupy neboli veľmi slávne. Prvým jeho kontroverzným zásahom bola zmena textu Martinskej deklarácie. Ďalšou trápnou epizódkou jeho života bolo pôsobenie vo funkcii slovenského vládneho splnomocnenca v Budapešti, odkiaľ na naliehanie ministra zahraničia Dr. E. Beneša bol v marci 1919 odvolaný. Vo svojich pamätiach Světová válka a naše revoluce Dr. Beneš posudzuje Hodžovu budapeštiansku diplomaciu veľmi kriticky. Dá sa povedať, že od tejto chvíle sa datuje osobné a pretrvávajúce politické nepriateľstvo medzi týmito dvomi poprednými politikmi medzivojnového obdobia.

Vrátiac sa do domácej politiky, Milan Hodža začal organizovať slovenské vidiecke obyvateľstvo do Slovenskej roľníckej jednoty, z ktorej sa neskôr vyvinula Slovenská národná a roľnícka strana.



V domácej politike urobil Hodža mimoriadne úspešnú karieru.

Najprv bol tajomníkom na ministerstve vnútra, ale už v decembri 1919 sa stáva ministrom pre zjednotenie zákonov a organizáciu správy. V r. 1922 podľahol zvodom pražského centralizmu a spojil svoju stranu s českou agrárnou stranou A. Švehlu, urobiac z nej slovenskú odbočka Republikánskej strany “zemědelského a malorolníckeho lidu”. Za odmenu dostal vo Švehlovej vláde ministerstvo poľnohospodárstva (1922-1926) a neskoršie viedol ministerstvo školstva (1936-1929). Potom nakrátko z vlády vypadol, ale v r. 1932 je už opäť ministrom poľnohospodárstva a 5. novembra 1935 realizuje svoje najvyššie politické ambície a stáva sa predsedom česko-slovenskej vlády. V tejto funkcii zotrval až do 22. sept. 1938. Krátky čas – po zvolení Dr. Beneša za prezidenta Č-SR – spravoval aj ministerstvo zahraničia (od 18. dec. 1935 do 29. feb. 1936).

V spoločnom štáte Slovákov a Čechov Dr. M. Hodža dal svoje skvelé schopnosti do služieb pražského centralizmu. Slúžil mu nielen politicky, ale aj ideologicky. V r. 1920 vydal knihu Československý rozkol (Turč. Sv. Martin 1920), v ktorej odsudzoval Štúrovu jazykovú odluku a kodifikáciu slovenčiny nazval politicum hungaricum. Za túto službu myšlienke “československej národnej jednoty” dostal nielen akademický titul, ale aj profesúru na Univerzite Komenského v Bratislave. Slovenskí národovci prijali knihu so sklamaním, ktoré hraničilo s rozhorčením. Zvlášť rozhorčene reagoval prof. Jozef Škultéty, ktorý v liste Jaroslavovi Vlčkovi písal: “Poznali sme celé légie tých Lehotských, Szmrecsányich, Tomcsányich, maďarónov už v treťom i štvrtom pokolení, ale z nich nikto nepotupoval, neponižoval Slovákov tak, ako potupuje a ponižuje ich syn statočného Ondreja Hodžu…” Škultéty pokladal za potrebné vyvrátiť pomýlené názory M. Hodžu aj knižne. Urobil tak dielom Stodvadsaťpäť rokov slovenského života (Turč. Sv. Martin 1921).

V predmníchovskej Č-SR bol Dr. Hodža najaktívnejším a najvplyvnejším slovenským verejným činiteľom.

Jeho činnosť presahovala domáci priestor a možno povedať, že bol prvým slovenským politikom európskeho formátu. Od r. 1935 začína intenzívne presadzovať projekt stredoeurópskej federácie. Od jeho stúpencov sa mu dostávalo veľkej pozornosti, ktorá často vyúsťovala do slovenskej verzie kultu osobnosti. K jeho päťdesiatke v r. 1928 a opäť k jeho šesťdesiatke v r. 1938 (ale aj medzitým) vyšlo niekoľko pozoruhodných biografií a zborníkov

Ku koncu svoje politickej kariéry si Dr. Hodža začína uvedomovať, že prisluhovaním centralizmu vlastne spomaľuje politický vývoj svojho národa. Na prelome rokov 1937 – 1938 už aj on nadobúda presvedčenie, že autonómia Slovenska je nielen oprávnenou požiadavkou, ale jedinou cestou udržať spoločný štát pri živote. Najprv sa usiloval získať ľudákov do vlády. Keď sa mu to nepodarilo, začínal uskutočňovať Hlinkov program v rámci svojej vlády. V lete 1938 – hoci to verejne nepripustil – jeho reformy verejnej správy sú prakticky totožné tým, čo presadzoval Hlinka s odvolaním na Pittsburskú dohodu. Sám o tom píše takto:

“Treba mať stále pred očami dvadsaťročnú skúsenosť, že je neúčelné dávať Prahe rozhodovanie o (slovenských) domácich národných veciach miestneho významu. Toto rozhodovanie je samozrejmým úkolom a právom Slovenska. Ústrednej štátnej správe nech zostanú veci celoštátneho dosahu.

Týmto smerom sa niesla obroda verejnej správy, predložená v mojej vláde v rokoch 1937 a 1938. V júli 1938 sme dospeli tak ďaleko, že česko-slovenská vláda dala súhlas ku zriadeniu slovenského snemu. Taktiež bolo na ceste veľmi podstatné rozšírenie právomoci krajinského výboru, takže vlastne rástla z neho miestna vláda. Na tejto línii pokračujúc, dohodovali sme sa, Slováci v kraji, už dávno na zásadách širšej samosprávy a slovenského miestneho zákonodarstva.”

Bolo to odvážne a chvályhodné podujatie. Ale osud nedoprial Dr. Hodžovi rehabilitovať sa v očiach národa. Keď prezident Beneš videl, čo Hodža zamýšľa, vyhradil si exkluzívne právo riešiť otázku slovenskej autonómie rokovaním s predstaviteľmi HSĽS. Podobne poviazal Dr. Hodžovi ruky aj v otázke sudetských Nemcov. Samozrejme nevyriešil ani jedno ani druhé. Naopak, svojím neústupným postojom vyvolal situáciu, ktorá viedla k vládnej kríze, k pádu Hodžovej vlády, k Mníchovskej dohode a napokon k zániku Č-SR.

 

Pre Dr. Hodžu boli udalosti leta 1938 ťažkou ranou.

Po odstúpení z postu ministerského predsedu (22. sept. 1938) duchovne a telesne zlomený odchádza v októbri 1938 do emigrácie, aby sa už živý do rodnej vlasti nevrátil. Spočiatku sa zdržiaval na francúzskej Riviere, potom sa presťahoval do Švajčiarska a v decembri 1938 sa presídlil do Francúzska.

Keď sa mu navrátili telesné sily a preboleli duševné rany, začal sa znovu zaujímať o politiku. Uvedomuje si nielen vlastné chyby, ale vidí aj plytkosť Benešovej zahraničnej politiky, ktorá nezachránila Č-SR pred rozkladom, ani strednú Európu pred rozdelením na záujmové sféry nacistického Nemecka a boľševického Sovietskeho zväzu. Utvrdzuje sa v presvedčení, že jedinou záchranou strednej Európy je federácia.

Po vypuknutí II. svetovej vojny Dr. Štefan Osuský začal organizovať vo Francúzsku II. česko-slovenský odboj. Ako Hodža aj Osuský mal vážne výhrady voči domácej i zahraničnej politike Dr. Beneša. Aby sa neopakovali staré chyby, obaja títo slovenskí politici chceli položiť odboj na nové základy, kde by sa neuplatňovali deštruktívne vplyvy pražského centralizmu. V tomto úsilí mali podporu vtedajšej francúzskej i britskej vlády a sympatie západnej verejnosti. Na scéne sa však znovu objavil exprezident Beneš, ktorý zanechal svoje profesorské miesto v Chicagu a v lete 1939 sa vrátil do Londýna. Svoj odchod z prezidentského úradu vyhlásil za vynútený a pokladal sa za najvyššieho ústavného činiteľa v emigrácii a teda i za vodcu zahraničného odboja. Na minulosť mal Beneš celkom iné názory než Hodža a Osuský: podľa neho Č-SR sa nerozpadla preto, že bola príliš centralistická, ale preto, že nebola dosť centralistická. Rovnako dogmaticky zastával fikciu, že jestvuje len jeden “československý národ” a všetko, čo sa protiví tejto koncepcii (slovenská samobytnosť, autonómia, ba ešte aj spojovník v slove česko-slovenský) je synonymom zrady.

Medzi českými politikmi padali Benešove názory do úrodnej pôdy. Smutnejšie však bolo, že sa našli aj viacerí slovenskí politickí emigranti, ktorí ich tiež prijímali a verejne zastávali.

Hodža bol týmto javom sklamaný. To ho však neodradilo, aby presadzoval svoje idey. Vedel totiž, že jeho plán sa pozitívne hodnotí v Paríži i v Londýne, zatiaľ čo Benešova koncepcia sa v západných vládnych kruhoch pokladá za prekonanú a neosvedčenú.

Keď Benešovi stúpenci založili v Paríži Československý národný výbor, Dr. Hodža na to reagoval založením Slovenskej národnej rady ( 22. novembra 1938). Dr. Milan Hodža bol jej predsedom a Peter Prídavok tajomníkom. Podobne aj českí emigranti nespokojní s Benešovou politikou, založili Českú národnú radu. Tieto dve rady sa 28. januára 1938 zlúčili do Česko-slovenskej národnej rady, ktorá sa teraz stala vážnou konkurenciou Benešovej odbojovej akcie.

Dr. Beneš sa nemohol zmieriť s myšlienkou, že by mu Slováci dávali lekcie z politiky, a preto použil všetky dovolené i nedovolené spôsoby, aby Hodžu a jeho spoločníkov v očiach spojencov zdiskreditoval. To sa mu, bohužiaľ, podarilo, pretože Hodžov politický i súkromný život nebol bezúhonný. Veci, ktoré sa mu nezazlievali a neprekážali v politickom živote, keď bol v službách centralizmu, sa teraz stali bičom, ktorým ho v emigrácii šľahali tí, ktorým kedysi slúžil. Obviňovali ho z korupčných afér, rodinkárstva, vyťahovali udalosti z jeho súkromného života, poukazovali na politickú nespoľahlivosť jeho spoločníkov, atď. Táto ohováračská a očierňovacia kampaň bola zvlášť úspešná v Anglicku, kam v marci 1939 priletel šéf Česko-slovenskej spravodajskej služby plk. František Moravec. Priniesol so sebou cenné vedomosti a dokumenty, ktorými si získal dôveru britských tajných služieb. Stal sa ich poradcom a spolupracovníkom v stredoeurópskych záležitostiach. Z tejto pozície mohol urobiť – a aj urobil – veľa užitočného, ale aj veľa škodlivého.

V máji a júni 1940 bolo vyradené z vojny Francúzsko. Po jeho kapitulácii (17. júna) slovenskí a českí politickí emigranti sa zachraňovali útekom do Anglicka. A práve túto tragédiu využil Dr. Beneš na zlomenie Hodžovej opozície. Výdatne mu v tom pomohol plk. Moravec a jeho tajná služba (v londýnskej emigrácii známa pod menom Tastapo – Tajná státní police): obvinili Hodžových spolupracovníkov a jeho “priateľku” M. Majerovú zo sympatií s nacizmom a potom títo všetci boli po príchode do Anglicka internovaní ako “podozriví cudzinci”. Hodža síce nebol internovaný, ale všetci jeho skutoční a potenciálni spolupracovníci boli z politickej činnosti vyradení.

 

Ako zákerne Dr. Beneš využil túto situáciu na politické vydieranie o tom dnes jestvuje obsiahla dokumetácia.

Hodža bol postavený pred ultimátum: Ak chce dostať M. Majerovú a spoločníkov z internácie, musí prijať podmienky E. Beneša. Osihotený Dr. Hodža ponížene kapituloval: rozpustil svoju Československú národnú radu, uznal Beneša za hlavu česko-slovenského odboja a prijal miesto podpredsedu Česko-slovenskej štátnej rady. Táto rada bola úplne bezmocným a bezvýznamným politickým telesom, a byť jej podpredsedom (keď druhým slovenským podpredsedom bol politický oportunista Pavol Macháček) bolo urážkou a ponížením pre bývalého predsedu pražskej vlády. Hodža z hanby neprišiel ani na jedno zasadanie Rady, takže ho neskôr zdegradovali na obyčajného člena a napokon vylúčili.

V neradostnej a ducha ubíjajúcej atmosfére svojho exilu Dr. Hodža formuloval a prepracoval svoje myšlienky o stredoeurópskej federácii. Bola to jeho obľúbená téma od r. 1935. Vojnové udalosti ju urobili ešte aktuálnejšou. Aj viacerí britskí štátnici videli v nej riešenie budúceho usporiadania strednej Európy. Projekt Česko-slovensko-poľskej povojnovej federácie, ktorý vznikol z britského podnetu koncom roka 1940, mal byť jadrom tohto veľkorysého plánu. Hodža prispel do debaty svojou najvýznamnejšou knižnou prácou Federation in Central Europe (London 1942). Jeho krédom, ako to vyjadril v úvode bolo: “Slobodu a bezpečnosť malých národov môže zabezpečiť iba spojenie vo federácii… Taká federácia znamená organizovanú spoluprácu s cieľom zabezpečiť pre jej členov výhody veľkej politickej a hospodárskej jednotky.” Regionálnymi strediskami tejto federácie “medzi Berlínom a Moskvou” mali byť mestá: Varšava, Poznaň, Krakov, Viedeň, Praha, Bratislava, Budapešť, Bukurešť, Sofia a Atény.

 

Bol to pozoruhodný projekt.

Ale nevyhovoval Sovietskemu zväzu, ktorý v júni 1941 – nie z vlastnej vôle, ale pre Hitlerovu vierolomnosť – sa stal spojencom západných demokracií. Sovietsky zväz mal so strednou Európou iné plány, ktoré sa od Hodžovej koncepcie radikálne líšili. Na žiadosť Moskvy Dr. Beneš v r. 1942 prerušil rokovania s Poliakmi o česko-slovensko-poľskej federácii a potom ochladli záujmy o ňu aj u západných spojencov. V r. 1944 na Jalte – podobne ako pred šiestimi rokmi v Mníchove – sa opäť rozhodovalo “o nás bez nás” a namiesto federácie sa stredná Európa stala záujmovou sférou Sovietskeho zväzu.. Toto bola katastrofa, pred ktorou chcel Hodža Európu zachrániť.

Hodža bol v Londýne úplne izolovaný a odsúdený na nečinnosť. Niekoľkokrát sa pokúšal vycestovať do USA, ale Benešove intrigy mu to zakaždým znemožnili. Až v septembri 1941, keď Benešova pozornosť bola upútaná na obnovenie spojenectva so Sovietskym zväzom, sa mu s poľskou pomocou podarilo odísť do Spojených štátov, ktoré v tom čase ešte neboli zatiahnuté do vojny. Vedel, že tam nielen Slováci v svojej prevažnej väčšine, ale i mnohí Česi, sú proti Benešovi. Spoliehal sa aj na podporu americkej diplomacie, o ktorej predpokladal, že – podobne ako on – si neželá preniknutie Sovietskeho zväzu do strednej Európy.

Jeho očakávania sa nesplnili. Slovenská Liga v Amerike a katolícke slovenské spolky – pamätajúc na jeho centralistickú minulosť – sa stavali k nemu opatrne. Evanjelici sa po jeho príchode rozdvojili. Podporu a porozumenie našiel u takých národne cítiacich krajanov, ako bol Denďúr, Bradáč, Plátek, Slavkovianský…, ale na druhej strane ho prudko a nemilosrdne napadali evanjelickí exponenti čechoslovakizmu ako Rev. Jaroslav Pelikán, vyslanec Vladimír Hurban, konzul Ján Papánek, Andrej Valúšek, Jozef Žiak-Marušiak a ďalší. Najohnivejšie však útočili naňho komunisti ako Rudolf Martanovič, Dežo Benau, Helena Vráblová, etc.

Títo jeho odporcovia v septembri 1942 vydali proti Hodžovi 24-stránkový pamflet Persona non grata ? Obvinili ho z proti-sovietskeho postoja, čo v čase, keď Sovietsky zväz bol “udatný spojenec USA”, malo byť velezradou demokracie. Vyčítali mu, že “ jeho pomer k československej vláde – ktorá je naším (t. j. americkým – FV.) spojencom – je opozičný…, jeho politická filozofia je príliš príbuzná s politickou filozofiou bratislavskej vlády, ktorá nám vypovedala vojnu” (s. 12). Na inom mieste zosmiešňujú jeho slovenskú politiku: “My nevieme o tom, či nejaký iný národ sa stará o to, či je samobytný, alebo osobitný, vetva alebo strom. Máme za to, že celý tento problém je slovenskou špecialitou, dokonca len ľudáckou špecialitou” (s. 22).

Kým mu zdravie dovolilo, Hodža venoval veľa úsilia, aby získal podporu pre svoje plány. Písal do slovenských časopisov, navštevoval slovenské osady, rečnil na verejných zhromaždeniach. Obracal sa aj na amerických politikov a diplomatov, ktorých presviedčal svojimi memorandami a návrhmi, ale stretol sa len s nepatrným porozumením. Tí, čo s ním sympatizovali mu pomôcť nemohli a tí, čo mohli pomôcť, nechceli. Jeho verejné pôsobenie v USA sa stretávalo s takým zúrivým odporom a s takou nenávisťou zo strany stúpencov Dr. Beneša, že to presahovalo všetky hranice slušnosti a ľudskosti.

V jeseni 1943 už bolo vidno, že jeho fyzické sily chradnú. Odišiel na Floridu v nádeji, že teplejšie počasie a čistejší vzduch mu umožnia vrátiť sa na jar 1944 na politické bojisko, ktoré sa medzitým stávalo ťažším a náročnejším. Jeho zdravotný stav mu to však nedovolil. Začiatkom júna 1944 sa musel podrobiť vážnej operácii, ale ani po tomto zákroku nenastalo zlepšenie. Zomiera sklamaný ale nezlomený v Clearwater, FL, 27. júna 1944.

 

Britský denník The Times (z 30. júna 1944) komentoval jeho odchod do večnosti pekným nekrologom, kde sa hovorí: “…

Vzdal sa predsedníctva vlády v noci 20/21. septembra 1938… Potom sa utiahol na Rivieru a odtiaľ prišiel do Londýna. Tu sa stal podpredsedom Československej štátnej rady. Ale jeho nedorozumenie s Dr. Benešom ohľadne zahraničnej s domácej politiky sa v exile ešte viac prehĺbilo a vytvorilo politickú priepasť, a preto radšej odišiel do Spojených štátov. Ale ani tam neunikol zlomyseľnej a nespravodlivej kritike, ktorú rozvírili proti nemu jeho odporcovia. V roku 1942 vyšla v Londýne jeho kniha o budúcnosti strednej Európy, ktorá je výsledkom prenikavého, kultivovaného a bystrého myslenia, i keď jej štýl je pre britského čitateľa dosť ťažkopádny.”

Záverom sa žiada povedať, že nevraživosť Hodžových protivníkov siahala až za hrob. Hodžova rodina chcela, aby bol pochovaný na českom národnom cintoríne v Chicagu. Trvalo však dlhú dobu, kým sa podarilo prekonať odpor niektorých chicagských “čechoslovákov”, ktorí sa veľmi rozhodne stavali proti tomu, aby tento oponent Dr. Beneša bol pochovaný medzi “českými vlastencami”. Súhlasili až potom, keď ich pani Irena Hodžová uistila, že to bude iba dočasne, pretože po vojne chce preniesť telesné pozostatky svojho manžela do rodinnej hrobky v Sučanoch. Ale povojnová pražská vláda, aj keď v nej sedeli niekoľkí Hodžoví politickí dedičia, nedala k prevezeniu súhlas. A tak jeho telo mohlo spočinúť v rodnej zemi až po páde komunistickej totality a slovensko-českého spolužitia v jednom štáte. Stalo sa tak 27. júna 2002, na 58. výročie jeho smrti, keď jeho telesné pozostatky boli uložené k večnému odpočinku na Národnom cintoríne v Martine.


František Vnuk

zdroj: http://alianciazanedelu.sk/archiv/1060





Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo


náhodný výber článkov

Kam kráča ich civilizácia?

Rozhodol som sa napísať túto úvahu, pretože som sa zoznámil s formulárom – žiadosťou o vízum do Juhoafrickej Republiky. Prekvapilo ma niekoľko vecí. Predovšetkým to bol jeho rozsah. Mal 12 strán.

Čo by na to F. A. Hayek?

On je totiž obľúbencom našich liberálov, hoci pochybujem, že poznajú jeho dielo.

Obrana štátu - 1 časť - Malá vojna

14. marca 1939 vznikla prvá Slovenská republika. Aj keď ju Maďarsko uznalo ako prvé už v ten večer, nemalo priateľské úmysly.

 
Odber noviniek na stránke