Vo svete uznávaný, doma zatracovaný

Milan S. Ďurica: Kresťanstvo nemusí vôbec prežiť v takej podobe, v akej ho dnes poznáme tu v Európe

Milan S. ĎuricaNarodil sa 13. augusta 1925 v Krivanoch pri Sabinove. Keď mal osemnásť rokov, vstúpil (1943) do rehole Saleziánov Don Bosca. Po maturite ho jeho predstavení poslali na štúdiá do svetového strediska saleziánskej rehole do talianskeho Turína. Na známom saleziánskom učilišti Pontificio Ateneo Salesiano dosiahol licenciát z filozofie. Vo filozofických štúdiách pokračoval ďalej a roku 1952 bol promovaný na doktora filozofie. V roku 1951 ho vedenie Turínskej saleziánskej akadémie poverilo vyučovaním filozofie mladých slovenských saleziánov. Popri pedagogických povinnostiach študoval teológiu. Štúdium úspešne zakončil roku 1956 a v júli toho istého roku bol vysvätený za kňaza. Okrem Turína študoval na európskych univerzitách v Padove, Ženeve, Bonne, Leuvene, v Kolíne i Viedni. Po skončení štúdií pôsobil ako profesor teológie na Saleziánskej vysokej škole teologickej v Abano Terme neďaleko Padovy. V roku 1957 začal študovať históriu a politické vedy na univerzite v Padove. Sústredil sa predovšetkým na pohnuté udalosti rokov 1938 – 1939 a na ich odraz v slovenskom politickom vývoji, ktorý kulminoval vo vyhlásení slovenskej autonómie a vzniku Slovenskej republiky. Výsledkom jeho výskumu bola doktorská téza Slovensko a jeho vzťahy s treťou ríšou. Od Mníchovskej dohody do vypuknutia 2. svetovej vojny (podľa uverejnených i nepublikovaných nemeckých diplomatických dokumentov), ktorou sa v roku 1961 habilitoval za doktora politických vied na Padovskej univerzite. Práca neskôr vyšla aj knižne a stretla sa s priaznivým ohlasom v obci historikov strednej Európy. V roku 1963 ho vymenovali za profesora politických a ústavných dejín východnej Európy na Padovskej univerzite, kde pôsobil až do svojho odchodu na odpočinok v roku 1997. V súvislosti s prípravami a priebehom II. vatikánskeho koncilu bol odborným poradcom Pápežskej komisie pre disciplínu kléru a laikov. Od roku 1993 pôsobil ako profesor Cirkevných dejín na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave. Na Slovensku sa pričinil o založenie Slovenského historického ústavu v Ríme a Ústavu dejín kresťanstva (1996). Napriek svojmu hendikepu (na Vianoce v roku 1972 ho postihla absolútna strata sluchu) sa nenechal zlomiť a naďalej pokračoval v pracovnom tempe. Bibliografia jeho prác predstavuje 1 700 publikácií v ôsmich jazykoch. Prezident Talianska ho za jeho vedeckú a kultúrnu činnosť ocenil vyznamenaním Veľkého dôstojníka Radu za zásluhy Talianskej republiky. Profesor Milan Stanislav Ďurica.

V zahraničí ste sa svojou vedeckou činnosťou stali uznávaným historikom, ale v rodnom štáte po vydaní knihy Dejiny Slovenska a Slovákov z vás médiá vyrobili „personu non grata“. Ako si s odstupom času spomínate na toto obdobie?

Nečudoval som sa tomu. Veď som dlhé roky pozorne sledoval aj vývoj situácie na Slovensku pod boľševickým režimom a vedel som dobre, že aj po určitých zmenách všade v bývalých komunistických štátoch ostávali vo svojich funkciách mnohí vedeckí a takmer všetci pedagogickí pracovníci. Chápal som, že zmena režimu nemôže hneď zmeniť mentalitu tých pracovníkov. Prakticky všetci ostávali na svojich miestach, takže prispôsobiť sa novej situácii potrebovalo aj svoj čas.

Vašu publikáciu vtedajšia vláda Vladimíra Mečiara odporučila používať ako učebnicu. Po tom, čo „slovenské“ médiá spustili hystériu, ju bola nútená 1. júla 1997 zakázať. Máte tušenie, aká sila stála v pozadí?

Kto pozná, či už z historických faktov alebo z vlastnej skúsenosti metódy komunistických režimov, nemohol sa tomu čudovať. Tam – ako všetko iné – sa smelo publikovať iba to, čo prešlo kontrolou boľševickým systémom. Keď sa tento systém začal postupne meniť, najväčšia časť ním nasadených funkcionárov – všade, ale najmä v školskom systéme – zostala sedieť na svojich miestach.

Čím ste tak podráždili „slovenské“ médiá a iných kolegov – historikov?

Všetci vo svete sme vedeli, ako boľševický systém všade, kde sa dostal k moci, podporoval iba „vedu“, ktorá zodpovedala jeho zásadným pohľadom na svet. Ináč to nemohlo byť ani na Slovensku. Ja som sa ako historik formoval v slobodných štátoch, kde sa aj historické vedy rozvíjajú v úplnej slobode. Moje slobodné náhľady na mnohé veci nemohli preto nedráždiť historikov, ktorí sa formovali v rámci boľševickej ideológie.

V záujme každého národa i predstaviteľov štátu by malo byť objektívne zhodnotenie histórie. Prečo na Slovensku nechcú historici prijať aj iné vedecké skúmanie?

To je komplikovaný problém. Slovenskí historici bez výnimky boli formovaní školskými aj vedeckými aparátmi boľševického režimu. Najmä vo vyššom veku je veľmi ťažko, aj po zmene politickej situácie, oslobodiť sa od nánosov „presvedčení“, ktoré si človek musel prisvojiť, ak sa chcel stať odborníkom v historickej vede.

V čase, keď zakázali vašu publikáciu, vás označili za falšovateľa vatikánskych dokumentov len preto, aby ste bránili Jozefa Tisa... Na základe akých dôkazov?

Ten výraz „falšovateľ vatikánskych dokumentov“ svedčí iba o celkom prízemnej vedeckej formácii jeho autorov. Bolo by hlúpe zaoberať sa odpoveďou na takú hlúpu mienku.

Médiá publikovali informácie, že najväčším kritikom slovenského štátu bol práve Vatikán. Je to pravda?

Je to iba jedna z najväčších hlúposti, aké možno čítať v určitých slovenských médiách.

Keď vznikla prvá Slovenská republika v roku 1939, mali ste takmer štrnásť rokov. Pamätáte si toto obdobie? Ako žili bežní ľudia?

Vtedy som bol študentom gymnázia a pre nás chlapcov bola to ohromná radosť, že sme získali svoj slovenský štát a tým sa postavili ako normálny partner medzi ostatné európske národy. Vítali sme to s nadšením. Na gymnáziu sme boli chlapci zo všetkých okolitých obcí, v drvivej väčšine z bežných rodín, ktoré si mohli dovoliť financovať štúdium syna alebo dcéry. Priemerná rodina si to mohla dovoliť, aj keď pre ekonomicky slabšie rodiny to znamenalo aj určitú záťaž. Ale čo neurobia rodičia pre dobro svojich detí?

Jozef Tiso údajne vnútorne bojoval v súvislosti so Židovským kódexom a chcel sa vzdať funkcie, nakoniec ostal. Prečo? Súviselo to s možným nástupom Vojtecha Tuku na jeho miesto, keďže ten by vyhovel každej požiadavke nacistického Nemecka?

Áno, aj to mohla byť jedna z príčin, prečo Tiso zotrvával vo svojom úrade.

Kde možno nájsť záznamy o udelených výnimkách židovskému obyvateľstvu, ktorých bolo údajne 35-tisíc?

Ak to boľševici nezničili, malo by to byť zachované v archíve prezidenta republiky 1939 – 1945.

Historik Ivan Kamenec vo svojich publikáciách odhaduje, že „od októbra 1941 do augusta 1944 vydala kancelária prezidenta asi tisíc výnimiek, vzťahujúcich sa zhruba na päťtisíc osôb. Kde je teda pravda? Prečo počet udelených výnimiek historici a médiá spochybňujú?

Pretože Ivan Kamenec je opravdivý historik a tí, čo dokázanú historickú pravdu neuznávajú alebo zamlčujú, nie sú opravdiví historici.

Nebohý a médiami uznávaný vtedajší predseda Konferencie biskupov Slovenska biskup Rudolf Baláž 13. októbra 1996 vyhlásil, že Jozef Tiso bol výnimočná a vynikajúca osobnosť. Dnes tá istá KBS nevie zaujať jednoznačné stanovisko v tejto otázke. Čo im v tom bráni?

Strach.

Strach z čoho?

Strach z odsúdenia slovenskej verejnosti, ktorá sa ešte celkom neoslobodila od oficiálnych náhľadov boľševického obdobia.

Aký je váš vzťah k židovskej komunite, komunikovali ste so Židovskou náboženskou obcou?

Nemám a nemal som ani v minulosti žiadne vzťahy ani komunikácie so žiadnymi inými náboženstvami okrem Katolíckej cirkvi.

Nikdy sa vás Židovská náboženská obec nepokúsila skontaktovať, aby ste mohli diskutovať v súvislosti s tragédiou židovského národa?

Nie. V našej dedine žila iba jedna židovská rodina, ktorá v samom centre vlastnila obchod a krčmu. S ich deťmi sme sa kamarátili. Ich dcéra – Biňa – bola najstaršia v našej skupine, tak ona komandovala.

Slovenská republika patrí medzi krajiny, ktoré majú v prepočte na počet obyvateľov krajiny najviac ocenených titulom Spravodlivý medzi národmi. Napriek tomu mnohí historici nazývajú Slovákov extrémistickým národom. Prečo?

Je to iba preto, že mnohí z týchto „historikov“ nie sú slobodnými historikmi, ale pre kariéru pod boľševickým systémom písali tak, aby boli systému prijateľní. A teraz pre nich nie je ľahko písať tak, ako to historická veda vyžaduje.

Viete si predstaviť širokú diskusiu s objektívnym záverom v súvislosti so slovenským štátom a pohľadom na vtedajšieho prezidenta Jozefa Tisa, aby konečne prestala byť slovenská verejnosť traumatizovaná?

Takú diskusiu si viem predstaviť, ale nemyslím, že v súčasnej slovenskej spoločnosti by už boli potrebné predpoklady. Aj na to musí dozrieť čas.

Slováci bojovali o zvrchovaný štát dlhé roky a na ceste do cieľa zažívali mnohé historické míľniky, ktoré nemožno vymazať z pamäti národa, no niekto sa nám snaží podsúvať vlastnú ideológiu a vygumovať vedomie. Prečo?

To je iba celkom normálny spoločenský zjav. Ak sa väčšina slovenských občanov dopracovala k národnému povedomiu, tak dokáže účinne odporovať takýmto cudzím tlakom.

V čom tkvejú príčiny laxného prístupu slovenského národa k vlastnej identite, histórii a vlastenectvu?

Je to len následok faktu, že Slováci v dávnejších časoch nemali svoj vlastný slovenský štát. Iba vlastná štátnosť, ktorá dáva národu povedomie vlastnej dôležitosti, upevňuje v národe vedomie vlastnej identity a lásku k nej.

Myslíte si, že ľudia majú strach aj vzhľadom na to, že ak používate zdravý sedliacky rozum a cítite sa byť Slovákom, označia vás za extrémistu?

Nemyslím si, že by takýto strach mohol národne uvedomených občanov privádzať do strachu. Báť sa môžu iba tí, ktorým chýba základné národné povedomie.

NR SR na návrh ministerky spravodlivosti Lucie Žitňanskej 25. októbra 2016 schválila zákon na boj proti extrémizmu. Na čo a komu má tento zákon slúžiť?

Neviem, na čo narážate. Ja som ten zákon nečítal, takže ani presne neviem, o čo ide. Z európskej skúsenosti však viem, že sa tam vydávajú ako zákony neraz veľmi pochybné "normy".

Peter Weisenbacher z Inštitútu ľudských práv vyhlásil, že katolícka cirkev sa nechce vzdať vojnového zločinca Tisa len preto, že bol kňazom, čo je v rozpore tak so zdravým rozumom, ako aj s morálkou. Pred pár dňami Michal Havran označil Tisa za vraha malých detí a podľa neho príslušníkov slovenskej židovskej menšiny slovenskí katolíci aj evanjelici deportovali do koncentračných táborov... Prečo sa KBS nebráni proti týmto vyhláseniam?

Túto otázku by ste mali predložiť KBS, s ktorou ja osobne pri mojej prekročenej deväťdesiatke nemám nijaké kontakty.

Celé roky idete za svojím cieľom, František Vnuk vás označil za muža s nezlomnou vôľou. Neľutujete, že ste sa pustili do historického skúmania prvej Slovenskej republiky?

Nemám čo ľutovať. Ako historik cítim nielen právo, ale aj povinnosť poznávať čo najhlbšie aj dejiny svojho národa.

Slovenské národné povedomie je v ostatných rokoch veľmi nízke a suverenita je mimoriadne krehká. Dnes je úplne iná situácia, ako bola v roku 1993, keď vznikla Slovenská republika. Ako vidíte ďalšie osudy Slovákov a Slovenska?

Ako historik sa musím venovať tomu, čo už tu bolo. Predvídať budúcnosť nie je úlohou historika. Mojím želaním je iba, aby si čo najväčšia časť slovenského národa plne uvedomila svoju identitu, dostávala sa k poznaniu svojich dejín a spolupracovala na povznesení kultúrnej aj ekonomickej situácie nášho národa a jeho štátu.

V januári tohto roka sme oslávili 25. výročie vzniku SR. Ako vnímate jej štátotvorný príbeh?

Každý politicky uvedomený národ prirodzene túži po tom, aby bol pánom vo svojom národne orientovanom štátnom zriadení. Štátotvorné príbehy sú v rozličných prípadoch odlišné. Podstata je v tom, že určitý národ dosiahne svoju vlastnú suverenitu.

Európa je dnes v pohybe, menia sa geopolitické podmienky a starý kontinent sa začína meniť. Kam smeruje kresťanská Európa a prežije kresťanstvo v takej podobe, ako ho poznáme dnes?

Kresťanstvo nemusí vôbec prežiť v takej podobe, v akej ho dnes poznáme tu v Európe. Ak sa pozrieme do dejín Európy, ľahko zistíme, že v priebehu dvoch tisícročí aj v Európe kresťanstvo prekonalo rozličné zmeny, ktoré historický vývoj od neho vyžadoval. Národy a iné väčšie zoskupenia ľudí majú svoj vlastný historický vývoj a kresťanstvo sa tomu vždy dokázalo prispôsobiť.


Text Lenka Mayerová
Foto LADISLAV LESAY


zdroj: http://www.extraplus.sk/clanok/vo-svete-uznavany-doma-zatracovany





Ukradnuté kosovo


Európa na rázcestí ...

náhodný výber článkov

Mižák o diele “Slovanstvo a svet súčasnosti

Dielo Ľudovíta Štúra “Slovanstvo a svet budúcnosti” niektorí ešte aj dnes považujú za kontroverzné a tvrdia, že nikdy nebude prijaté vo svojej myšlienkovej celistvosti celou slovenskou spoločnosťou.

Z osudov slovenských geografických názvov (1)

Ako sa dostali Česká dolina a Český štít do slovenských Tatier alebo Ťažká dolina a Ťažký štít

Ján Čarnogurský: „Spojme sa s Ruskom!“

Sankcie, konflikty, politické hádky, vojny. Európa sa akoby stratila v čudnom lese a stále nemôže objaviť cestičku, ktorá ju vedie domov.

Rádio Naše Slovensko

 
Odber noviniek na stránke

captcha