Zvážte podporu nášho snaženia pri budovaní tejto stránky.

Slovenský dvojitý kríž - symbol víťazstva a vzkriesenia

K ikonografii štátneho znaku Slovenskej republiky 

Znak kríža je rozšírený všade kde žijú kresťania a známy na celom svete. Pôvodne ako symbol utrpenia, ale aj spásy a vykúpenia človečenstva potupnou smrťou Ježiša Krista. Svojou formou a obsahom reprezentuje jedinečný komunikatívny semiotický znak.

Žiadne iné náboženstvo, ale ani politické systémy nepriniesli rovnako trvalý a reprezentatívny znak aký predstavuje kresťanský kríž. V doterajšej histórii také široké použitie a tak významnú sémantickú náplň ako znak kríža nenadobudli ani islamský polmesiac, ani židovský svietnik či Dávidova hviezda alebo rímska orlica, ale ani rôzne symboly polyteistických náboženstiev a politických zoskupení.

Uvedené konštatovanie prirodzene neznamená, že kríž bol a je v celej svojej histórii konštantným znakom, s nemennou formou a významom. V priebehu stáročí podliehal rôznym formálnym a obsahovým výkyvom, vnútorným i vonkajším premenám. Ako dekoratívny prvok alebo aj magický symbol sa vyskytol už v predkresťanskej dobe.

Pravdepodobne nie každému je známe, že symbol kríža sa objavuje u kresťanov až od 4. storočia, od doby vlády rímskeho cisára Konštantína I. Veľkého (306-337). Najprv a najčastejšie sa vyskytuje ako christogram na minciach, ktoré boli oddávna aj nástrojom štátnej propagandy. Rovnako sa objavuje aj na iných predmetoch a spája sa s víziou cisára Konštantína I. pred bitkou pri Mulvijskom moste (28. október 312). Podľa legendy zaznamenanej Lactantiom uvidel vtedy cisár vo sne nebeský znak Krista (monogram X (chí) a P (ró) a dal ho pred bitkou s uzurpátorom Maxentiom vyobraziť na štíty svojich vojakov a v tomto znamení aj zvíťazil.

Znak kríža v súčasnej podobe sa objavil ešte neskôr. Najprv bol totiž nutný určitý významový posun aj v myslení kresťanov. Najskôr bolo potrebné prekonať vnímanie ukrižovania ako potupnej smrti. K tejto zmene vo vnímaní znaku kríža dochádzalo len pozvoľne. Stalo sa tak až ku koncu vlády Konštantína I. Veľkého, po objavení tzv. pravého kríža cisárovou matkou Helenou. Latinský kríž chápaný ako mučenícke signum kresťanov sa po prvý raz objavilo až v neskorých 30-tych rokoch 4. stor.

Slovenského čitateľa pochopiteľne prednostne zaujmú korene, ikonografia a interpretácia dvojitého kríža v kontexte štátneho znaku Slovenskej republiky. V nedávnej dobe i výskyt tohto znaku na kontroverznom štíte sochy kráľa Svätopluka na Bratislavskom hrade. Vzhľadom na okolnosť, že problému ikonografie a symboliky štátneho znaku Slovenskej republiky som sa podrobne venoval v samostatnej štúdii, na tomto mieste pripomeniem z nej najmä pasáže týkajúce sa problému vzniku, symboliky a metamorfóz dvojitého kríža.

Dvojitý byzantský kríž víťazstva a Vzkriesenia

Špecialistom na ikonografiu je jasné, že dvojitý kríž nie je len akýmsi východným byzantským variantom jednoduchého kríža, základného znaku kresťanstva, ale že od prvopočiatku výskytu má jeho forma aj konkrétny, špecifický a nezameniteľný obsah. Všeobecne platný je názor, že od počiatku existuje medzi jednoduchým a dvojitým krížom základný semiotický, teda významový rozdiel.

Znak kríža v byzantskej ikonografii bol na počiatku jeho zobrazovania symbolom víťazstva. Najprv vojenského i mocenského víťazstva cisára a potom aj víťazstva kresťanstva nad pohanskými náboženstvami, neskôr najmä nad islamom. Ešte v 5. storočí ho na minciach najčastejšie vidíme v rukách Viktórie, resp. na anjela zmenenej, pôvodne antickej bohyne Víťazstva alebo len v sprievode nápisu VICTORIA.

Počiatky výskytu dvojitého kríža sa viažu k jedinému centru – k Byzantsku, preto nemôže byť pochýb, že genéza a pôvodná symbolika tohto znaku závisela od rovnakých semiotických predstáv a identického významového modelu. Pri hľadaní odpovede na kardinálnu otázku, kedy a prečo došlo v symbolike znakovej reči kríža a jeho insigniálnej formy k diferenciácii, treba sa zamerať na konkrétne príčiny v dobe, v ktorej došlo k primárnemu rozrôzneniu jeho oboch podôb.

Pri sledovaní uvedeného problému sú najdôležitejším prameňom vyobrazenia na byzantských minciach zo 6.-9. stor. Na nich totiž možno sledovať prvý výskyt nového typu kríža, vždy paralelne s krížom jednoduchým. V jednoznačne vykryštalizovanej podobe sa objavil po prvý raz až na solidoch cisára Justiniána II. Rhitnometosa, v období jeho druhého panovania (705-711) v r. 706, teda potom, čo bol tento cisár po prvom úseku vlády (685-695) vo vyhnanstve v Chersone na Kryme a keď sa až po desiatich rokoch, vyplnených vnútornými rozbrojmi a vládou vojakov, ako víťaz znova vrátil na byzantský trón. Vtedy vznikla potreba odlíšenia základného symbolu kresťanskej viery – jednoduchého kríža od všeobecného symbolu víťazstva a symbolu kresťanstva víťaziaceho v zápase s islamom. Zakrátko na to sa dvojitý kríž objavil aj na minciach Theodosia III. (715-717). V oboch prípadoch boli dvojité kríže umiestnené na glóbe, podobne ako na averze solidu Lea VI. (886-912).

Znakové spojenie kríža a glóbu, vtedy zrejme symbolu víťazného postupu kresťanstva, sa vyskytlo už predtým, ale kríž na ňom bol vždy iba jednoduchý. Ikonografická alternácia tohto symbolu, teda náhrada jednoduchého kríža jeho dvojitým variantom – symbolom víťazstva, však vtedy ešte nenadobudla všeobecnú platnosť. Bolo to totiž v období nepokojov v Byzantskej ríši, známom pod menom ikonoklastická – obrazoborecká kríza, ktorá trvala vyše sto rokov a vypĺňala takmer celé 8. a začiatok 9. stor.

Ikonoklazmus (obrazoborectvo) spôsobil, že z tohto obdobia sa zachoval iba minimálny počet dokladov ikonografického umenia. A tak pre riešenie mnohých otázok ako takmer jediný prameň poznania zostávajú vyobrazenia na minciach. Výnimočnú hodnotu z hľadiska interpretácie symboliky dvojitého kríža má aj vyobrazenie tohto znaku na solidoch uzurpátora Artabasdesa (742-743/4). Tu však dvojramenný kríž nie je na glóbe, ale ako samostatný atribút ho cisár (či vlastne vzdorocisár) drží pred sebou na hrudi. Nie je tu všeobecným symbolom kresťanstva víťaziaceho nad islamom, ale symbolom nádeje na osobné víťazstvo. Nádeje uzurpátora sa však nenaplnili, lebo Artabasdesa r. 743/4 premohol Konštantín V. a kruto potrestal oslepením. Motív dvojitého kríža sa však nestratil s jeho nositeľom a propagátorom. Jeho opätovné zobrazenie na byzantských minciach sa objavilo takmer až o sto rokov neskôr za cisára Theofila (829-842).

V dobe odstraňovania obrazov svätých, ba i pokusov o likvidáciu zobrazovania Krista, došlo iste k dočasnému k ústupu diferencovaného zobrazovania a ponímania symbolu jednoduchého a dvojitého kríža. V období ikonoklazmu bol dvojitý kríž už ako symbol víťazstva síce známym, ale v podstate nežiadúcim ikonografickým znakom. Právom sa možno domnievať, že to boli práve odporcovia ikonoklazmu, ktorí udržali a rozvinuli výtvarný názor pôvodnej symboliky dvojitého kríža. Podporu tejto domnienky možno vidieť hlavne v tom, že k renesancii symbolu dvojitého kríža došlo evidentne až po zrušení ikonoklazmu. Dobre to dokladajú vyobrazenia na solidoch Michala III. (842-867), razených na samom počiatku jeho vlády, kedy za nedospelého cisára regentstvo v jeho mene vykonávala matka Theodora. Bola to práve ona, ktorá r. 843 zrušila obrazoborectvo. Na averze mincí z tohto obdobia, zobrazujúcich celú cisársku rodinu, mladučký cisár Michal III. drží glóbus s jednoduchým krížom a jeho staršia sestra Tekla má v ruke berlu v tvare dvojitého kríža. Avšak pravidelný výskyt dvojitého kríža na byzantských minciach možno zaznamenať až za tzv. macedónskej dynastie, a síce od doby Leva VI. (886-912). Podľa mincovej ikonografie možno konštatovať, že ku všeobecnému rozšíreniu dvojkríža došlo až koncom 10. a v 11. stor. Pravdepodobne až vtedy sa dvojitý kríž postupne stáva nielen znakom víťazstva (pôvodne vojenského a mocenského), ale aj symbolom víťazstva nad utrpením a smrťou, teda i symbolom vzkriesenia.

V 11. a v 1. pol. 12. stor. sa na freskách a mozaikách početných byzantských chrámov a kláštorov (napr. Hosios Lukas, Dafni, Nea Moni) zrazu objavuje motív vzkriesenia človečenstva v deň Posledného súdu (Ján, hlava 5, 28-29; 6, 39-40; Ján, Zjavenie, hlava 20, 4-6). V biblickej scéne je zobrazený Kristus zostupujúci do predpeklia, v pravici drží dvojitý kríž a ľavú ruku podáva vzkriesenému, z hrobu vychádzajúcemu Adamovi. Aby nemohlo dôjsť k nejakému inému výkladu, túto scénu vždy označuje a vysvetľuje aj grécky nápis HANACTACIC, Vzkriesenie. Adam bol totiž podľa legendy pochovaný na mieste, kde neskôr Kristus svojou smrťou na kríži vykúpil ľudstvo, teda na Golgote. Pravdepodobne najstaršie zobrazenie tejto kánonickej scény je na mozaike z 1. tretiny 11. stor. v kláštore Hosios Lukas vo Phokis, v Grécku.

Motív Vzkriesenia zvýraznený aj symbolom dvojitého kríža je v byzantskom umení od 11. stor. mnohonásobne doložený nielen v nástenných maľbách a mozaikách, ale i v kovotepeckých zlatníckych dielach. Uveďme aspoň najslávnejšie z nich: ozdobný kryt oltára Pala d’oro v chráme San Marco v Benátkach, alebo predná pozlátená doska evanjeliára z Benátok z 13. stor. Vyskytuje sa aj na byzantskej medaile z 12. stor.                         Ako jednoznačný symbol Vzkriesenia dvojitý kríž pretrváva aj neskôr napr. na nástenných maľbách svetoznámych ortodoxných kláštorov v rumunskom Moldavsku. Nachádzame ho napr. na západnej fasáde kláštorného kostola Voroneţ z r. 1550. Vôbec neprekvapuje, že tento motív s dvojitým krížom i nápisom HANACTACIC – Vzkriesenie v byzantskom štýle použili Dimitrij Leusis a Dušan Kandričák aj pri výzdobe ikonostasu v pravoslávnom chráme pamätníka Sv. Ducha v Medzilaborciach koncom 20. storočia.

Dvojitý kríž ako symbol víťazstva nad smrťou a nádeje na vzkriesenie k večnému životu býva aj súčasťou byzantských stauroték – honosných relikviárov. Významná byzantská staurotéka z 11. stor. s byzantským dvojitým krížom je uložená v chrámovom poklade v Ostrihome. Byzantské relikviáre s dvojitým krížom, v ktorom boli uložené zvyšky dreva tzv. pravého kríža, vplývali na vznik podobných stauroték na západe a našli reflexiu najmä v ortodoxnom pravoslávnom umení v Rusku.

Od 11. stor. sa dvojitý kríž objavuje ako jednoznačný symbol víťazstva aj na thorakione – ceremoniálnom štíte na ornáte byzantských cisárovien. Na zlatých platničkách tzv. Monomachovej koruny z Ivanky pri Nitre, datovanej do stredu 11. stor., má takýto thorakion cisárovna Zoe i jej sestra a spoluvládkyňa Theodora. Rovnaký štít s dvojitým krížom drží v rukách aj Eiréne – Irena (1081-1118), manželka Joannessa II. Komnenosa, stvárnená na slávnej Pala d’oro v Benátkach. Podobný thorakion s dvojitým krížom zdobí aj rúcho sv. Heleny na byzantskej staurotéke z 11. stor. v Ostrihome a na knižnej maľbe z 2. pol. 11. stor. v Parme (Biblioteca Pallatina). Tu sv. Helena drží aj dvojitý kríž.

Dvojitý, tzv. lotrinský kríž (s rovnako dlhými spodnými i hornými ramenami) v kruhu používal v 15. stor. aj René z Anjou (1409-1480), lotrinský vojvoda. Popredný historik stredoveku M. Kučera vyslovil predpoklad na základe zápisov benediktinského opáta a kronikára Regina, že lotrinský dvojkríž má pôvod ešte v dobe, keď sa Svätopluk I. stal niekedy v rokoch 871-872 kmotrom východofranského panovníka Arnulfa a krstným otcom jeho ľavobočka, ktorý tiež dostal meno Svätopluk. Dvojkríž má zobrazený na svojej minci na sklonku stredoveku aj provensálske knieža Karol III. (1480-1482). Pozoruhodné je, že tu bol použitý jednoznačný nápis – a síce oná známa formulka IN HOC SIGNO VINCES – “V tomto znamení zvíťazíš!”, ktorú spolu s krížom údajne uvidel na oblohe cisár Konštantín Veľký r. 312 pred osudovou a víťaznou bitkou pri Mulvijskom moste.

Dvojkríž sa viacnásobne vyskytuje aj na ilumináciach Viedenskej obrázkovej kroniky (Chronikon Pictum Vindobonense) zo 14. stor. Je tu zobrazený nielen na štíte a na brnení bojovníkov, ale aj na bojovej štandarde. Neznámy ilustrátor tejto kroniky štít a štandardu so znakom dvojkríža na trojvrší vložil aj do rúk Štefana I. (997-1038), zakladateľa uhorského štátu. Tomuto totiž slovenské veľmožské rody Huntovcov a Poznanovcov výdatne pomohli v boji o trón v konflikte s údelným kniežaťom Koppáňom.

Ako symbol víťazstva je dvojitý tzv. Jagelovský kríž aj na štíte jazdca v litovskom znaku. Vidíme ho aj v erbe mesta Vilnius. Iste nie je náhodné, že sa dvojitý kríž vyskytuje aj v niektorých erboch starých slovenských miest (napr. Nitra, Skalica, Šurany, Topoľčany, Zvolen, Žilina) a mocných šľachtických rodov. Ako atribút víťazstva ho na erboch držia najsilnejšie zvieratá na zemi a vo vzduchu, lev (napr. erb Levoče) a orol. Všeobecne je známy fakt, že počas 2. svetovej vojny Angličania za prejav viery vo víťazstvo považovali znak V – Viktoria. Menej je známe, že v rovnakom období vo Francúzsku si príslušníci hnutia Résistence de Gaullovho protifašistického odboja zvolili ako kryptogram nádeje vo víťazstvo dvojitý kríž. Napriek tomu, že mnohé symboly v priebehu stáročí boli hodnotami značne premenlivými, dvojitý kríž ako symbol víťazstva patrí nesporne k najkonštantnejším znakom.

Počiatky výskytu dvojitého kríža v Uhorsku

Nesporným a z hľadiska našej témy rozhodujúcim faktom však zostáva zistenie, že vplyv z Byzantskej ríše vyžaroval rôznymi smermi. Do Uhorska sa však dostal evidentne neskôr ako do iných oblastí až v období najintenzívnejších kontaktov medzi uhorským kráľovským a konštantinopolským cisárskym dvorom za Bela III. Možno zodpovedne dedukovať, že počiatočný výskyt byzantského dvojkríža na trojvrší v Uhorsku bol nielen v priamej závislosti od intenzity personálnych a iste aj cirkevných stykov uhorského a byzantského dvora, ale úzko súvisel aj s tými oblasťami mnohonárodného Uhorska, v ktorých hlavnú zložku obyvateľstva tvorili Slovania. Oprávnene možno predpokladať, že pri prenikaní a rozšírení symbolu dvojkríža na stupňovitom trojvrší pripadla významná, ak nie rozhodujúca úloha južným Slovanom. Napokon nemožno ani zabúdať, že dvojitý – patriarchálny kríž sa stal oficiálnym ideogramom ortodoxnej cirkvi a tým aj uprednostňovaným kresťanským symbolom východných slovanských národov.

Dvojitý kríž na zaoblenom trojvrší sa od 14. stor. stal v uhorskom štátnom znaku postupne symbolom Horného Uhorska, ale to je už iná kapitola trojvršia s byzantským dvojkrížom. Na tomto mieste pripomeňme aspoň, že trojvršie s dvojramenným krížom sa na uhorských minciach a v erboch šľachtických rodov dostávalo do popredia vždy vtedy, keď sa na tróne alebo na politickej scéne Uhorska výrazne uplatňovali rody, ktoré boli účinkovaním a majetkami úzko späté s jeho hornatými oblasťami, predovšetkým s územím dnešného Slovenska.

Bolo to napr. za Huňadyovcov: Jána (1446-1453) a najmä Mateja Korvína (1458-1490), jedného z mála uhorských panovníkov, ktorý sa aj v pamäti slovenského ľudu, v povestiach, zachoval ako spravodlivý kráľ a znalec slovenského jazyka. Nepochybne už vtedy začínalo byť trojvršie (pôvodne ako symbol Golgoty ) s dvojitým krížom vnímané ako všeobecný symbol hornatých území Uhorska. V rovnakom kontexte sa tento znak uplatňuje aj v erbe rodu Zápoľských, ktorý mal síce pôvod v Chorvátsku, vlastnil však majetky v celom Uhorsku, ale najmä na Slovensku. Ján Zápoľský (1487-1540) má v erbe zdvojené zastúpenie dvojitého kríža na trojvrší. Tento znak dominuje vo výraznej podobe aj na minciach a v erboch významných sedmohradských kniežat, ktorých protihabsburské stavovské povstania v 17. stor. sa odohrávali predovšetkým na území dnešného Slovenska. V rýdzej podobe je zastúpený v erbe Gabriela Bethlena (1580-1629, uhorský kráľ v r. 1619-1621), ale dôsledne sa presadzuje i na minciach Františka II. Rákóciho (1703-1711). Prirodzene nemôže chýbať ani na razbách Habsburgovcov, ibaže na nich nemá rovnako pregnantnú podobu. O stotožnení znaku dvojitého kríža na trojvrší predovšetkým s Horným Uhorskom, teda s dnešným Slovenskom, maďarská historiografia nikdy nepochybovala.

Cyrilometodský dvojkríž – mýtus alebo realita?

V našom národe je takmer axiomaticky zakódovaná predstava, podľa ktorej dvojitý kríž do stredoeurópskeho prostredia priniesla byzantská misia sv. Cyrila – Konštantína a sv. Metoda. Bohužiaľ, dosiaľ sa k tejto téze nenašiel žiadny archeologický artefakt. Táto, dnes všeobecne vžitá a uznávaná legenda vznikla až v období romantizmu, sprevádzajúceho národnouvedomovací proces Slovákov v polovici minulého storočia, najmä v období prípravy miléniových osláv príchodu slovanských vierozvestov na Veľkú Moravu. Pozoruhodnú a v danej dobe prijateľnú historickú argumentáciu vtedy z podnetu Š. Moyszesa priniesli P. Z. (Kellner) Hostinský (1864) a F. V. Sasinek (1867) a “dvojistý” kríž označili – vtedy v podstate vierohodne – ako kríž cyrilometodský. Národné spoločenstvo Slovákov si túto identifikáciu dvojitého kríža osvojilo do tej miery, že dnes platí ako axióma.

Niet pochýb, že Konštantín a Metod už poznali podobu a symboliku dvojitého kríža, i keď v období ich odchodu na Veľkú Moravu používanie tohto symbolu nenadobudlo ešte všeobecný ráz. Avšak práve vtedajšia jednoznačnosť symboliky dvojitého kríža, vtedy ešte hlavne znaku víťazstva, bola podľa môjho názoru prekážkou toho, aby tento slávnostný, skôr exkluzívny ako bežný symbol mohol dominovať u týchto pokorných apoštolov kresťanstva nad prostým krížom spásy a vykúpenia človeka. Napokon nemožno nebrať do úvahy seriózny argument V. Chaloupeckého, ktorý dôvodí, že ak by sv. Cyril a sv. Metod boli používali na západe neobvyklý dvojitý kríž, bola by táto skutočnosť určite našla ohlas aj v polemikách a invektívach pasovských a soľnohradských biskupov. Žiadnu indíciu tohto druhu však nemáme doloženú.

Zatiaľ sa síce nenašiel ani jediný archeologický nález, ktorý by v strednej Európe potvrdzoval prítomnosť dvojitého kríža vo veľkomoravskom alebo aj v priamo následnom poveľkomoravskom období, ale vieme, že historické závery na základe archeologických nálezov sú vždy diskutabilnou generalizáciou. Najstarší dvojitý kríž na Slovensku poznáme až z 11. stor. Ide o tzv. relikviárny dvojitý kríž, sekundárne aplikovaný na známom Nitrianskom kódexe. Podarilo sa ho identifikovať len nedávno. Prekvapenia nie sú v archeológii nikdy vylúčené.

Možno tu plne súhlasiť s výrokom známeho amerického prozaika Roberta Fulghuma, “že mýty majú väčšiu moc ako história”, a takto vnímať aj axiomatickú hypotézu, či fikciu, o cyrilometodskom byzantskom dvojitom kríži.

V súvislosti s nedávnou kontroverznou diskusiou o soche kráľa Svätopluka a najmä zobrazením dvojkríža na jeho štíte sa vynorila aj otázka či použitie predmetného symbolu je anachronizmom alebo či ide o umelcovu prípustnú licenciu. Popredný slovenský heraldik L. Vrteľ v „Správe komisie na posúdenie pomníka Svätopluka pre vtedajšieho predsedu Národnej rady SR“ uviedol: „Dobové vyobrazenie Svätopluka nie je známe, známa je iba pečať jeho krstného syna Svätopluka Lotrinského. Ide však o portrétnu pečať, na ktorej je zobrazený s nápadne dlhými vlasmi, no bez akýchkoľvek sprievodných atribútov či insignií. V 9. stor. nejestvovali štátne symboly, existovali však určité symboly panovníckej moci, medzi ktorými dominovala symbolika orla (od Karola Veľkého to bol dominantný symbol Franskej ríše) a symbolika dvojitého kríža (od 4. stor. jeden zo symbolov Byzantskej ríše). Nemožno vylúčiť, ba je to pravdepodobné, že Svätopluk niektorý z nich, alebo azda aj obidva tieto symboly, ako symboly panovníckej moci používal. Podobne možno predpokladať, že používal aj ostatné vtedy obvyklé symboly moci, a to bez ohľadu aký bol jeho oficiálny, cirkvou a európskymi panovníkmi rešpektovaný titul.“ a ďalej: … „pri soche Svätopluka možno akceptovať symbol dvojitého kríža, nie však kríža, ktorý vyvoláva neželateľné asiociácie so symbolikou určitého politického hnutia.“

V slovenskom štátnom znaku je doložené rovnaké semiotické spojenie symbolu dvojitého kríža Vzkriesenia a Víťazstva, trojvŕšia Golgoty ako v Byzantsku v 8.-12. stor. Štúrovci a zakladatelia Matice slovenskej nevybrali z uhorského címeru “uherský kříž”, ako to ironicky v prvej štúdii o slovenskom štátnom znaku podsúval Slovákom V. Chaloupecký, ale znak a kríž byzantský. Vyňali z neho iba to, s čím sa Slováci po stáročia v Uhorsku a tiež jeho štátnom znaku identifikovali: teda dvojitý (“dvojistý”) kríž na trojvrší. Kráľovskej uhorskej korunky pod krížom sa vzdali a zelené kopce Tatry, Fatry a Matry na znaku Matice slovenskej už vymenili za blankytné tatranské štíty. V mojej interpretácii sa dvojitý kríž na trojvrší vracia k prapôvodnej, stáročiami takmer do zabudnutia zatlačenej symbolike: na Golgote stojaceho kríža Vzkriesenia a Víťazstva.

Titus Kolník

Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo

náhodný výber článkov

Spolužitie Slovákov s Maďarmi v Uhorsku a počiatky maďarizácie

Spolužitie Slovákov a Maďarov v strednodunajskom priestore má už viac ako tisícstoročnú históriu.

Z osudov slovenských geografických názvov (14)

Sú politické tlaky na zmeny geografických názvov obmedzené iba na strednú Európu?

Don`t cry for me Europe

Brexit. Slovo, ktoré sa v súčasnosti, ale aj v blízkej budúcnosti omieľa a bude omieľať až do omrzenia. Je to pre Európu, a osobitne pre Slovensko, dobrá a či zlá správa? Dovolím si tvrdiť, že aj dobrá aj zlá.