Nikdy nedodržali žiadnu dohodu

Pacta sunt servanda. Toto staré rímske pravidlo v civilizovanej spoločnosti platí a slušný človek záväznosť dohôd nespochybňuje a najmä ich neuzatvára s úmyslom nedodržať ich. Zdá sa však, že vo vzťahoch, medzi Čechmi a Slovákmi, v minulom storočí, platilo skôr, že silnejší partner si mohol platné česko-slovenské dohody jednostranne vykladať po svojom a nakladať s nimi ako chcel.

Zástupcovia českej politickej scény uzavreli s predstaviteľmi slovenskej strany päť dohôd zásadného významu, formálne vyjadrených v rôznych dokumentoch. Sú to: Clevelandská dohoda, ďalej Pittsburská dohoda, Košický vládny program, ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o československej federácii a ústavný zákon č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Všetky tieto dokumenty (tak, či onak) deklarovali rovnosť českého a slovenského národa a obsahovali rôznym spôsobom formulované záväzky relevantných zástupcov oboch národov – preto možno všetky tieto dokumenty považovať za česko-slovenské dohody. Je prirodzené, že vierolomnosť väčšiny českých politikov nemožno prisúdiť celému českému národu, preto ak v tomto článku použijem výraz „Česi“ mám na mysli českých predstaviteľov, teda českých politikov a nie celý český národ.

Clevelandská dohoda bola prvým dokumentom o spoločnom postupe Čechov a Slovákov v boji za národné oslobodenie. Bola podpísaná v októbri roku 1915 a jej základnou obsahovou zložkou bolo spojenie českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov s úplnou národnou autonómiou Slovenska, s vlastným snemom, s vlastnou štátnou správou (teda aj vlastnou vládou), úplnou kultúrnou slobodou, teda i s úplným používaním slovenského jazyka, vlastnou finančnou a politickou správou a so štátnym jazykom slovenským. Clevelandskú zmluvu však Česi použili len ako návnadu pre slovenských zástupcov, no nedodržali ju a zredukovali Pittsburskou dohodou. Možno namietnuť, že predsa Slováci Pittsburskú dohodu nemuseli podpísať. Vtedajšia politická situácia im však veľa možností na výber nedala a treba povedať, že naši zástupcovia ešte veľa skúseností s vierolomnosťou českých politikov nemali. A tak teda podľahli pekným rečiam a sľubom.

Pittsburská dohoda z 31. mája 1918 (formulovaná aj T. G. Masarykom) zmenila obsah Clevelandskej zmluvy tak, že Slovensko síce malo mať (aspoň formálne) vlastnú administratívu a snem, avšak budúci česko-slovenský štát už nemal mať federatívne usporiadanie. Pittsburská dohoda sa po roku 1919 stala predmetom vnútropolitického zápasu o autonómiu Slovenska. Niektorí českí politici ju spochybňovali, napríklad samotný T. G. Masaryk spochybňoval jej platnosť´ a tvrdil, že nie je právne záväzná, lebo to bola len „lokálna dohoda amerických Čechov a Slovákov“. Podľa historičky Margaret MacMillan českí politici, predovšetkým T. G. Masaryk, odmietali splniť dohodu o autonómii Slovákov (snem, administrácia, súdy). Česi, ktorí dominovali domácej politike, odmietali dať Slovensku autonómiu s odôvodnením, že Slováci ešte nie sú dostatočne zrelí, aby si mohli vládnuť sami. Pittsburská dohoda napokon skončila ako „zdrap papiera“. T. G. Masaryk pokojne vyhlásil: „Než hlavní věcí je, že dokument té úmluvy je podvržený, je falsum; nejen proto, že se naň podpisovali lidé dodatečné, nýbrž hlavně proto, že v době, kdy američtí Slováci si té úmluvy přáli, (slovenská) Liga legálně neexistovala, byla státem uznána teprve 1919. Proto politik vážný, státnik s takovým papírem nemůže a nesmí operovat. Falsifikát se nemůže štát státním aktem.“. To je jeden z dlho utajovaných faktov, ktorý veľmi jasne odráža psychický, etický a morálny, ale aj odborný a intelektuálny profil T. G. Masaryka. Kým potreboval Slovákov a ich doláre neváhal podpísať aj ich požiadavky. Ale keď sa stal hlavou (aj s ich pomocou založeného) štátu, tak pokojne vyhlásil v Pittsburghu s nimi uzavretú dohodu za „falzifikát.“ (Ak vrcholný predstaviteľ jedného z účastníkov dohody, ktorý je zároveň aj autorom textu dohody, spochybní jej právnu relevantnosť, je namieste položiť si otázku, či tento účastník dohody konal, pri jej uzatváraní, s dobrým úmyslom.). Na takéto nečestné, a najmä hlavy štátu nedôstojné, vyhlásenie nemohli nereagovať nielen americkí Slováci, ale aj niektorí českí signatári Pittsburskej dohody. Jeden z popredných českých podpisovateľov Pittsburskej dohody, vtedy tajomník Českého národního sdružení v USA, potom tajomník odbočky Česko-Slovenskej národnej rady v Amerike a neskôr, po roku 1918 vyslanec Česko-Slovenskej republiky vo Washingtone, D. C., a následne v Tokiu - americký právnik Karel Pergler - ktorý sa stal aj poslancom Národného zhromaždenia v Prahe, vo svojom prejave na jeho zasadaní 22. februára 1930 vyhlásil: „Pittsburská dohoda nie je falzum. Rozširovať správy o Pittsburskej dohode, že ona je falzum, je nevecné. Nie je to správne a nezodpovedá to historickej pravde. Tieto veci je treba povedať otvorene. Pittsburská dohoda bola podpísaná za mojej prítomnosti. Prinesený text bol koncept, pán prof. T. G. Masaryk ho vzal v Elk Hal, urobil v ňom niektoré zmeny a potom ho podpísal. Nikto nech netvrdí, že ten text je falošný. Ten text je správny. Kým bol podpísaný? Nami všetkými. Ale konštatujem výslovne znovu, že som vtedy mal určité námietky aj proti Washingtonskej deklarácii. Videl som v tom zasahovanie do práv národa. My za hranicami sme si však predstavovali štát ako istý druh federatívneho útvaru a námietok proti tomu nebolo. Mne bolo to čiastočne juristickým stanoviskom, že nemáme právo za hranicami tieto veci robiť. Ale keď to bolo podpisované, podpísali sme. Ostatne, celý text je autentický. (...)“. Na situáciu reagovala aj Slovenská Liga v Amerike, ktorá vo svojom Memorande z roku 1922 vyhlásila, že: „… tento dokument bol znova potvrdený dňa 14. novembra 1918. (...) Pittsburská dohoda nie je falzum ani preto, lebo vraj niektorí sa na ňu dodatočne podpísali. Tí ľudia mali na to právo. Keď podpíšem dodatočne zmenku, preberám celý záväzok a nestáva sa zo zmenky falzum.“. Podľa posudku advokátskej kancelárie Alter, Wright & Barron z Pittsburghu z 23. apríla 1930 bola Pittsburská zmluva v poriadku a je právne relevantným dokumentom pretože nešlo dokument súkromného (obchodného) práva a USA nie sú policajným štátom a nepoznajú vôbec pojem schvaľovania stanov. T. G. Masaryk však tieto vyjadrenia o platnosti Pittsburskej dohody ignoroval, a to aj napriek tomu (alebo možno že práve preto), že nepochybne dokazovali, že jeho tvrdenia o neplatnosti tohto dokumentu boli lživé a falošné. V anglosaskom práve existuje pojem bad faith (lat. mala fides). Znamená to opak dobrej viery, čo všeobecne vyjadruje snahu niekoho podviesť, prípadne (už od začiatku rokovania o dohode) po uzavretí dohody odmietnuť plniť záväzok vyplývajúci z dohody, nie však v dôsledku chyby, alebo omylu, ale zámerne, so zlým úmyslom. Ajhľa aký to férový právnik-filozof a „tatíček“ bol ten pán profesor T. G. Masaryk. Na Slovensku žije istá predstava, že pokiaľ E. Beneš bol vierolomný slovákožrút, tak T. G. Masaryk bol prezident filozof, prezident zakladateľ a prezident osloboditeľ, teda slušný človek. Zdá sa však, že Beneš bol vedľa T. G. Masaryka len slabý amatér – bude vecou najmä našich, slovenských historikov celú pravdu o T. G. M a o 1. Československej (sic) republike vyniesť na svetlo božie a ukázať ju najmä Slovákom. Pittsburskú dohodu pochovali čechoslovakisti pod vedením T. G. Masaryka a Eduarda Beneša schválením Ústavnej listiny Československej republiky č. 121/1920 Zb. z. a n. z 29. februára 1920 (ústava 1. ČSR). Tento ústavný dokument zmenil Česko-Slovensko na čechoslovácke Československo a v ústavno-právnej rovine zrušil slovenský národ uzákonením „jednotného národa československého“.

Ďalšou nedodržanou česko-slovenskou dohodou je Košický vládny program, ktorý bol programovým dokumentom schváleným československou (sic) vládou a Slovenskou národnou radou 5. apríla 1945 na zasadaní v Košiciach. Dokument určoval zásady budúcej politiky a bol označovaný za program národnej a demokratickej revolúcie. Tento dokument opätovne uznal svojbytnosť slovenského národa, s tým, že vzájomný pomer medzi Čechmi a Slovákmi mal byť budovaný na princípe rovného s rovným a Slovenská národná rada bola uznaná za reprezentanta slovenského národa. Čechoslovakisti však po skončení vojny presadili postupnú revíziu tohto dokumentu. Nastolili asymetrické usporiadanie štátu a spoločný štát sa opäť a jednoznačne stal čechoslováckym Československom. Slovenské národné orgány nemali žiadne skutočné kompetencie a z nich vyplývajúce právomoci a stali sa len potemkinovskými dedinami, ktoré mali zakryť českú dominanciu nad Slovenskom nielen pred zahraničím, ale aj pred samotnými Slovákmi. Teda ani Košický vládny program Česi nedodržali.

Ústavný zákon o československej federácii (č. 143/1968 Zb. z 27. októbra 1968), ktorý nadobudol účinnosť 1. januárom 1969, po 53. rokoch konečne v štátoprávnej rovine zakotvil federálny princíp spoločného česko-slovenského štátu dohodnutý v Clevelandskej dohode z roku 1915. Ale už od počiatku však bolo v tomto dokumente zabudované čertovo kopyto. Latinské úslovie nomen omen je totiž často pravdivejšie, než je nám to milé. Už samotný názov tohto ústavného zákona jednoznačne naznačil, že federácia je opäť len čechoslováckou mimikri a skôr, či neskôr bude tento dokument revidovaný tak, aby česká dominancia nad Slovenskom zostala zachovaná. Spoločný štát bol predsa založený ako Česko-Slovensko a nie ako Československo a to malo mať svoj odraz aj v názve – mal to teda byť ústavný zákon o česko-slovenskej federácii a budúci názov štátu mal znieť „Česko-Slovenská socialistická republika“. Nič na tom nezmenili ani ďalšie potemkinovské dediny zakotvené v tomto dokumente (deklarácia o odvekých priateľských zväzkoch a o rovnosti českého a slovenského národa a tiež deklarácia o uznaní neodňateľnosti práva na sebaurčenie až do oddelenia a rešpektovaní suverenity každého národa a jeho práva utvárať si slobodne spôsob a formu svojho národného a štátneho života). Boli to prázdne reči. Ukázalo sa, že právo v tomto prípade jednoznačne poslúžilo politike. Následný skutočný vývoj totiž systematicky smeroval k okliešťovaniu pôsobností národných republík a ich orgánov a k súčasnému posilňovaniu kompetencií pražského centra, čo sa realizovalo novelami tohto ústavného zákona. Pražské centrum vždy, ako predstaviteľov Slovenska, uprednostňovalo (z hľadiska morálneho založenia a intelektu) osoby druhotriednej kvality, ktoré boli ochotné „za úrad“, prípadne za iný bonus robiť to, čo sa Prahe páčilo. Títo ľudia boli očarení nielen krásou pražských katedrál, ale najmä výškou platov a ďalších bonusov, ktoré im poskytli ich pražskí chlebodarcovia. Takže nebol problém, aby federálne zhromaždenie (aj s prispením slovenských poslancov) prijalo také novely Ústavného zákona o československej federácii, ktoré zabezpečili nastolenie „funkčnej federácie“, ako takúto unitárnu federáciu neskôr pomenovali pražskí politici. Ani Ústavný zákon o československej federácii z českej strany teda nebol dodržaný. V československej (sic) federácii boli národné republiky, napriek deklarácii o ich zvrchovanosti, v skutočnosti len administratívnymi jednotkami, akýmisi guberniami, de facto unitárneho štátu. Táto čechoslovácka konštrukcia sa po novembri 1989, napriek počiatočnému tuhému odporu Prahy a jej slovenských lokajov, začala rúcať a na naše šťastie sa celkom zrútila – čechoslovácke Československo skončilo.

Poslednou česko-slovenskou dohodou, ktorú Česi nedodržali, bol ústavný zákon č. 542/1992 Zb. z 25. novembra 1992 o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý nadobudol platnosť o polnoci z 31. decembra 1992. Podľa čl. 3 ods. 2 tohto ústavného zákona: „Česká republika a Slovenská republika nesmú po zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky používať štátne symboly Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.“. Česko-slovenská vlajka (v podobe v akej existovala v čase rozpadu Česko-Slovenska) bola prijatá 30. marca 1920. Podpredseda vtedajšieho ústavného výboru F. Hnídek vo svojom referáte v parlamente pred hlasovaním o štátnych symboloch uviedol, že modrá farba vlajky reprezentuje Slovensko. Trojuholníkový klin podľa neho vyjadroval tri vrchy na slovenskom znaku. Napriek dohode zakotvenej v ústavnom zákone, si Česi (eufemisticky povedané) prisvojili česko-slovenskú vlajku a modrú farbu na nej interpretujú ako symbol Moravy (hoci Morava nikdy modrú farbu ako symbol nepoužívala). Takže ani poslednú dohodu so Slovákmi Česi (možno povedať, že až ostentatívne) nedodržali.

Napriek uvedenému sa na Slovensku stále nájde dosť naivných, či nadmieru dôverčivých ľudí, ktorí si vyššie uvedené skutočnosti buďto neuvedomujú, alebo ich zverejňovanie považujú za protičeskú kampaň slovenských nacionalistov. Čechoslovakisti a tiež čechoslovácki pionieri (z ktorých mnohí sú presvedčení, že sú slovenskými vlastencami) tvrdia, že Česi sú naši jediní skutoční priatelia a spojenci, že máme s nimi udržiavať nadštandardné vzťahy a nevyťahovať na svetlo božie argumenty, ktoré by naše priateľstvo a spojenectvo mohli naštrbiť.

Česi sú naši slovanskí bratia a spája nás podobnosť našich jazykov. Prežili sme spolu, v jednom štáte, väčšinu 20. storočia a zažili sme spolu aj ťažké i pekné chvíle – to je pravda. Ale pravdou je tiež to, že ani bratia nemajú vždy rovnaké záujmy. Pravdou je tiež, že skutočný priateľ a brat nikdy svojho partnera neponižuje, nerabuje jeho ekonomický potenciál a nesnaží sa o jeho jazykovú a kultúrnu anihiláciu. Lopta je teraz na českej strane ihriska. Sú to Česi, kto by mal uznať svoje chyby a kto by sa mal Slovákom ospravedlniť a nahradiť skutočné majetkové, či nemajetkové, najmä morálne škody spôsobené napríklad vyrabovaním vyše 600 priemyselných podnikov za 1. ČSR, ďalej konverziou slovenského zbrojárstva, podvodmi pri delení federálneho majetku, či ujmy spôsobené Slovensku cieľavedomým odnárodňovaním slovenského národa a vykrádaním mozgov. Bolo by prejavom štandardnej slušnosti, ak by prestali používať ukradnutú česko-slovenskú vlajku. Potom by som im uveril.

Slovensko by malo mať dobré a priateľské vzťahy so všetkými svojimi susedmi, bez výnimky. To je (alebo mal by byť) európsky štandard. Nepotrebujeme však nedôveryhodne odôvodňovaný nadštandard, ktorý v budúcnosti opäť môže vyústiť do cudzej dominancie nad našou vlasťou.

JUDr, Milan Janičina

Bratislava, 5. decembra 2012

Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo

náhodný výber článkov

Očakávania sa stali ilúziou

Iste sa mnohí pamätajú na Havlovo tvrdenie Pravda zvťazí nad lžou a nenávisťou. Dnes už vieme, že to bola ilúzia, čo mnohí v roku 1989 netušili.

Nikdy nedodržali žiadnu dohodu

Pacta sunt servanda. Toto staré rímske pravidlo v civilizovanej spoločnosti platí a slušný človek záväznosť dohôd nespochybňuje a najmä ich neuzatvára s úmyslom nedodržať ich. Zdá sa však, že vo vzťahoch, medzi Čechmi a Slovákmi, v minulom storočí, platilo skôr, že silnejší partner si mohol platné česko-slovenské dohody jednostranne vykladať po svojom a nakladať s nimi ako chcel.

Z osudov slovenských geografických názvov (15)

Pestoval sa v stredoveku kávovník pri Komárne?

 
Odber noviniek na stránke