Chceli sme slobodu drancovania?
Ekonómia hovorí o slobode prinajmenej 250 rokov, hlavne ak myslíme na slobodu obchodovania, ktorú vedecky zdôvodnili A. Smith a D. Ricardo.
Ale pre ekonómov je veľmi dôležité aj slobodné podnikanie. A práve v tej spojitosti ma napadlo, čo sa stalo s Lodenicami Komárno. Pred dvomi dňami o nich bola reportáž na TA3. Spustošený areál.
Nadpis dnešnej úvahy som si požičal zo SME, kde ho použil M. Huba. Prapríčinu drancovania treba hľadať v roku 1989. Muži roku 1989 (bol ním aj M. Huba) nemali ekonomické znalosti a tak sa vrhli na akýsi jeden druh slobody, ktorý dali do hesla máme holé ruky. Zabudli na francúzsku revolúciu z roku 1789 a na jej heslá. Po našej revolúcii však sloboda, povedal by som, zdegenerovala, mala len jednu podobu. To, že sloboda bola základom pre vznik ekonomiky kapitalizmu, nevedeli. Predtým bol totiž feudalizmus a feudál povedal, že čo sa bude vyrábať, a že každý desiaty kríž pšenice je poddaného. Spomenutí muži z 1989 možno dokonca mysleli iba na slobodu pre seba a tak nevedeli dať smer spoločnosti. Neboli Hurbanom, či Štúrom. Revolucionári však mali aj celkom iné profesie ako spomenutí velikáni.
Skrachované Lodenice Komárno boli našim jedným z najväčších exportérov. Aj v zahraničnom obchode ide v jadre predovšetkým o rovnovážnu cenu, ktorá musí byť na takej úrovni, pri ktorej množstvo, ktoré krajina vyváža (chce vyviesť) sa má presne rovnať množstvu, ktoré krajina chce doviesť. A tak Lodenice vlastne prispeli do deficitu obchodnej bilancie, keď sme si ich zrušili. I napriek vzájomným výhodám zo zahraničného obchodu, krajiny sveta často intervenujú, zasahujú do slobodných medzinárodných trhov. Až do spomenutého času Smitha sa pokladalo za samozrejmé, že hlavnou úlohou vlády bolo brániť zahraničnému obchodu. Bola to veľká záhada, ktorú vyriešil až D. Ricardo a v parlamente ho vypískali. Podľa neho vláda má podporovať export a „preosievať“ import, lebo export je faktor, ktorému krajina vďačí za bohatstvo. Doktrína D. Ricarda žiadala, aby krajiny „hrali“ férovo a dodržovali pravidlá. Žiaľ, dnes vidíme veľa neférovej súťaže, ba až švindľov v zahraničnom obchode. Dokazujú to prípady s mnohými poľnohospodárskymi produktami, napr.s mliekom či maslom. A nám sa prihodilo, že v súčasnosti máme zdevastované areály bývalých JRD (viď moja rodná obec) a na kvalitnej poľnohospodárskej pôde sú lacné lepenkové krabice obchodných centier, automobiliek a iných „montážnych závodov“. Stáda hospodárskych zvierat sme vypredali alebo vybili, mnohé scelené polia zarástli burinou a potravinová nesebestačnosť (pozri Lídl, Kaufland,....) nás v možných neistých časoch (viď nelegálni migranti) možno doženie až k hladomoru (ľudí už vyzvali, aby si robili zásoby). Stabilita hospodárskeho ideálu v poľnohospodárstve nie je cieľom súčasnej politiky, lebo tá sa nedá robiť bez vedy, ktorá dáva jedinečné zobrazenie efektívneho využitia zdrojov poľnohospodárskej produkcie – pôdy, ľudí, kapitálu (poľnohospodárskej techniky, závlahových zariadení a i.), vody a iných faktorov vplývajúcich na výsledky sektoru. Protagonisti z r. 1989 takúto „spravodlivosť“ asi chceli, lebo čo nemáme to dovezieme, ako nás presviedčali.
Sloboda sa dostala aj do ekonómie, do vedy, ktorá hľadá odpovede ná závažné hospodárske otázky. Liberálni ekonómovia akosi pozabudli, že významné ekonomické myšlienky, poučky, si treba pamätať, a tak robiť aj po zložení skúšky. Každá ekonomika, ako to dobre vidíme dnes, musí riešiť napr. problém na pochopenie náročného a hlbokého vzťahu medzi infláciou a nezamestnanosťou. Práve pre jeho nepochopenie má veľa krajín vysokú infláciu a vysokú nezamestnanosť (Čile). A boj s infláciou je drahý, liberáli na to nepamätali (či nevedeli?). Alebo im bolo ťažké pochopiť teóriu indiferencie medzi infláciou a nezamestnanosťou. Aj USA aj EÚ žijú v ilúziií nízkych úrokových mier, ktoré presadzoval A. Greenspan až to malo za následok veľkú hypotekárnu krízu v USA a státisíce ľudí stratili byty či domy.
Nemôžem nespomenúť ilúziu liberalistov o hospodárení štátu a teda o deficite štátneho rozpočtu. Zápasíme s ním už 20 rokov. Poslanci iba rozprávajú ako ho treba znižovať a vláde sa to nedarí. Nielen u nás, aj v celej EÚ iba sa vymýšľajú kritériá, ktoré tomu nemôžu zabrániť, pretože treba pochopiť ako funguje ekonomický systém, v ňom objaviť chybu a urobiť nápravu. Odkiaľ berie vláda peniaze a chodí po Slovensku a rozdáva milióny? Prečo nerobí optimálne rozdelenie národného príjmu, teda HDP, samotný ekonomický systém, ale úradník na ministerstve financií? Úradník to iste nevie, jeho zásahy netriafajú cieľ. Hoc máme aj Radu pre rozpočtovú zodpovednosť. Aj preto vo všetkých ekonomikách sveta vlády robia pokusy (usilujú sa) zrušiť zákon dopytu a ponuky. Robia to však predovšetkým monopoly. Presvedčila nás o tom tohoročná úroda pšenice a tak čakáme pokles ceny v celej EÚ. Ministerka hovorí, že si to mali zazmluvniť. To je riešenie, že sa dá strop na cenu? Čo stojí za poklesom ceny pšenice, ktorá len za posledné 3 dni stratila zo svojej ceny viac ako 9 €/t ? S akými problémami sa musí vysporiadať najväčší svetový importér pšenice na svete, Egypt ? Liberáli žiadajú (sloboda?), aby vláda určila cenové dno. To je všetko iba drancovanie podmienok pre seba nie pre efektívne fungovanie krajiny, jej ekonomiky. Nie je to druhou stranou, obrátenou strnou mince zvanej sloboda? A tak prišla sloboda kradnutia a anarchia v ekonomických zákonoch. Nik však nie je potrestaný. Zásady inštitucionálnej ekonómie sú v kúte, mlčia, sú zatvorené. Pri oslave SNP mal v Kališti p. premiér Fico prejav, ktorý si zaslúži obdiv. Iba realita ide povedľa tejto cesty. Prečo? Prišla deformácia právd, ktoré hlása ekonómia, či aj filozofia, a to v nepredstaviteľných podobách. Protagonisti roku 1989 boli idealisti, nevedeli kde je politický sever, ako sa hovorí ľudovo. A tak sa stalo, že aj v hospodárstve sa usadila sloboda drancovania. Máme úplnú slobodu. Môžeme spáchať akýkoľvek zločin.
Prof. Jaroslav Husár
25/8/2016.
