Historik F. Vnuk- Arcibiskup mal pravdu

Ako sa hospodárilo na Slovensku v rokoch 1939-1945?

Osemdesiate výročie vyhlásenia štátnej samostatnosti bolo nielen príležitosťou dôstojnej, i keď len skromnej, spomienky na túto historickú udalosť, ale aj vítanou chvíľou pre kritikov, nežičlivcov a protivníkov prejaviť svoje výhrady a vyliať svoje – väčšinou neznalosťou a občas slepou nenávisťou motivované – city, aby znesvätili, čo je ich rodákom sväté. Pre nich je Slovenská republika rokov 1939-1945 absolútnym zlom a priznať jej niečo dobrého a pekného, je priam hriešne. Nevedia nájsť na nej ani jednu ľudskú črtu a voči tým, čo ten štát v ťažkých vojnových rokoch spravovali, nemajú ani len jedno uznanlivé slovo pre ich náročnú prácu. Aj v takých prípadoch, kde ide o zjavne pozitívne stránky problému, sa usilujú znehodnotiť podstatu veci, pripísať výsledky mimoriadnym okolnostiam, alebo “politicky korektným” osobám. Komukoľvek, len nie tomu a tým, komu tá zásluha patrí.

Príkladom takého neprofesionálneho a nesprávneho prístupu je aj hospodárenie na Slovensku v rokoch trvania prvej Slovenskej republiky. Opäť čítame – a to nielen v predsudkami zaťažených denníkoch ako SME, Pravda, Denník N – ale aj tam, kde by to človek nečakal, výklady a poučenia, že čo bolo, nebolo, alebo vlastne bolo celkom inak. Tak, napríklad na portáli POSTOJ varuje Lukáš Krivošík:

„Spomienkový optimizmus o životnej úrovni v období slovenského štátu treba korigovať.“ Podľa neho predovšetkým treba korigovať mienku arcibiskupa Sokola, ktorý “sa v roku 2006 podelil s verejnosťou so svojimi spomienkami na detstvo za slovenského štátu a vyvolali jeho slová búrlivú mediálnu odozvu. „Nič nám nechýbalo, pritom bola ale vojna,“ povedal vtedy pre televíziu TA3.” Vraj to nemal povedať, lebo to nie je pravda.

List Mons. V. Trstenského Slovenskej televízii: I sám prezident republiky Dr. G. Husák tvrdí vo svojom diele o povstaní, že Slovensko bolo i počas krutej druhej svetovej vojny prosperujúcou krajinou

Autor Krivošík vysvetľuje, že tu išlo iba o “relatívne zvýšenie životnej úrovne počas vojnovej konjunktúry za slovenského štátu.” Vraj: “životná úroveň za slovenského štátu, ktorou toľko operujú aj jeho dnešní zástancovia, bola čiastočne dielom politiky jednotlivcov, stojacich v skrytej opozícii voči HSĽS a usilujúcich sa obnoviť Československo.” A prezrádza aj mená týchto “špičkových odborníkov z radov regionalistov:” Imrich Karvaš a Peter Zaťko.

Slovenské hospodárstvo bolo údajne úplne podriadené potrebám nemeckej vojnovej ekonomiky, lebo vraj, “keď podnikatelia na Slovensku chceli z vlastnej iniciatívy rozbiehať napríklad výrobu klavírov, hračiek, kočíkov, žehličiek či dokonca šnúrok do topánok, z Berlína dostali stopku.“

Inde s odvolaním sa na také ekonomické autority ako Ivan Kamenec a Katarína Hradská, tvrdí, že “robotnícke mzdy v rokoch 1938 až 1944 stúpli asi o 80 percent. Na druhej strane, inflácia bola ešte rýchlejšia. Životné náklady sa zvýšili o 118 percent.”

Slovenský rímsko-katolícki biskupi na obranu Dr. Jozefa Tisu. Čo nevedel prekaziť vo väčšom a nezávislejšom Maďarsku ríšsky správca- to nebol v stave prekaziť ani Dr. Jozef Tiso

Na inom mieste nás informuje: “Rozvoj slovenskej ekonomiky brzdili nielen Nemci, ale aj nedostatok surovín a časom tiež pracovných síl. V zásobovaní dochádzalo k výpadkom a popri čoraz zošnurovanejšej oficiálnej ekonomike vznikol čierny trh s nedostatkovým tovarom.”

Podobne skreslený a zľahčujúci pohľad na hospodársku situáciu podáva aj pracovník Ústavu pamäti národa Tomáš Klubert, ktorý v relácii „Na rovinu“ v rozhovore s Marekom Vagovičom tiež „nesúhlasí s názormi, že tu bol blahobyt, ako tvrdil napríklad bývalý trnavský arcibiskup Ján Sokol“.

Hospodársku situáciu Slovenska v rokoch 1939-1945 treba hodnotiť v rámci vtedajších okolností a v porovnaní so situáciou, aká bola okolo nás. V tomto smere je dôležité zdôrazniť, že po osamostatnení Slovenska naše hospodárstvo nielen že neskrachovalo, ako to predpovedali a škodoradostne očakávali naši susedia, ale zaznamenalo pozoruhodný vzrast a zabezpečilo ľuďom takú mieru blahobytu, aká nebola v nijakom stredoeurópskom štáte. Tento nepopierateľný úspech nemožno vysvetľovať „vojnovou konjunktúrou“, Tí, čo toto tvrdia, dlhujú nám vysvetlenie, prečo „vojnová konjunktúra“ nepovzniesla podobne aj hospodárstvo v Protektoráte, Maďarsku, Rakúsku, Rumunsku, Poľsku? Prečo práve na Slovensku, na ktoré po 14. marci 1939 české krajiny prestali doplácať, ktorému v novembri 1938 Maďari odobrali, najúrodnejšie oblasti a ktoré podľa Ľ. Liptáka (na ktorého sa L. Krivošík tak autoritatívne odvoláva) Nemci vykorisťovali a drancovali? Ak slovenská ekonomika prosperovala ozaj len zásluhou špičkových odborníkov ako Karvaš a Zaťko, prečo nenapredovala rovnakým tempom po vojne, keď Karvaš a Zaťko už nemuseli pracovať v „skrytej opozícii“ ale v obnovenom Česko-Slovensku, na obnovu ktorého takým podstatným podielom prispeli?

List Msgr. Viktora Trstenského Dr. Šujanovi : Kňazi Hlinka, Vojtaššák, Dr. Jozef Tiso a mnohí iní, ktorí v časoch všeobecného zmätku i násilia sa postavili za práva slovenského národa a chránili jeho záujmy, sú teraz prezývaní klérofašistami

Príkladom a dôkazom podriadenosti Slovenska potrebám nemeckej vojnovej ekonomiky, má byť zákaz „výroby klavírov, hračiek, kočíkov, žehličiek či dokonca šnúrok do topánok“. Nuž pokiaľ ide o tie hračky, tie sa na Slovensku vyrábali aj počas vojny. Na vlastné oči som videl na výročných jarmokoch v našom okresnom meste šiatre s hračkami domácej výroby. A čo sa týka tých klavírov, je pravda, že sa nevyrábali u nás v rokoch vojny, ale nevyrábali sa ani po vojne a pokiaľ viem, nevyrábajú sa ani dnes. Toto je ozaj taká primitívna námietka, ktorú by prevýšila iba výčitka, že sa na Slovensku v rokoch vojny nevyrábali televízory a počítače.

Svedectvo biskupa Michala Buzalku-Pred súdom národa (boľševikmi zinscenovaný). Proces s Dr. J. Tisom, Dr. F. Ďurčanským, A. Machom

Úplne falošné a zavádzajúce je tvrdenie, že “robotnícke mzdy v rokoch 1938 až 1944 stúpli asi o 80 percent. Na druhej strane, inflácia bola ešte rýchlejšia. Životné náklady sa zvýšili o 118 percent.” Toto bol veľmi obľúbený argument marxistických historikov. Spomínaný Ľ. Lipták v diele Slovensko v 20. storočí dokonca píše, že došlo k „stláčaniu miezd, ktoré tvorili svojou nízkou úrovňou jeden z hlavných konkurenčných triumfov slovenského priemyslu.“ Skutočnosť je však úplne iná. Gejza Medrický, ktorý bol v rokoch 1939-1944 ministrom hospodárstva a istotne pozná situáciu hlbšie a dokonalejšie než naši kritici, v svojich Rozpomienkach píše: „Za roky 1939-1943 sa zvýšili malo-obchodné ceny potravín o 94 %, ceny priemyslových výrobkov o 98 %. Avšak mzdy za to isté obdobie sa zvýšili o 130 %, k čomu treba prirátať ešte aj prídavky na deti. Prirátať treba aj vianočné, ktoré sa každoročne poskytovalo robotníctvu.“

Skutočné vysvetlenie úspechu je celkom jednoduché a prozaické: v rokoch 1939-1945 bola slovenská ekonomika v slovenských rukách. Usmerňovali a viedli ju ľudia, ktorým dobro ľudu a slovenské záujmy boli vecou srdca. A výsledok ich úsilia bol vzrast slovenského priemyselnej výroby, poľnohospodárstva a životnej úrovne, ktorý dodnes vyvoláva obdiv u každého nezaujatého pozorovateľa a bádateľa. O tomto hospodárskom napredovaní jestvujú mnohé spoľahlivé záznamy, takže sa nemusíme spoliehať na informácie socialistických historikov ako je Ľ. Lipták, ani post-socialistických ako je I. Kamenec a K. Hradská. Stačí siahnuť na také štandardné a spoľahlivé pramene ako je Štatistická príručka Slovenska (z roku 1947!), Výročné správy Združenia slovenského priemyslu z obdobia vojny, Hospodárske správy odboru pre výskum konjunktúry (ktorých jedným z troch redaktorom bol Imrich Karvaš). Tam je dôkladne zachytený hospodársky život na Slovensku v rokoch vojny.

Nie je mojím úmyslom citátmi z tejto literatúry poukazovať, ako vzrastali jednotlivé odvetia priemyslu, ani citovať rozličné indexy a parametre. Uvediem iba jednu nepopierateľnú skutočnosť. Podľa výpočtov ekonóma M. Stádnika v roku 1938 národný dôchodok Slovenska tvoril 15 % celoštátneho dôchodku, ale v roku 1946, podľa výpočtov Slovenského plánovaciaho úradu už činil 20,3 %. Ekonomickí odborníci Džuban, Kočtúch a Pračko v štúdii uverejnenej v Ekonomickom časopise, uvádzajú, že v roku 1962 podiel Slovenska na celoštátnom národnom dôchodku činil 22,5 %. Inými slovami: za šesť rokov slovenskej samostatnosti sa Slovensko vyrovnalo s českými krajinami asi o 5 percent, ale za 17 rokov ľudovo-demokratickej a socialistickej Česko-Slovenskej republiky sa v tomto smere pokročilo len o 2,3 %; čiže v čase, keď Slovensko bolo „ovládané nemeckým kapitálom“ tempo vyrovnávania s českými krajinami bolo sedem a pol krát vyššie, než v období, keď sme boli zahrnutí bratskou pomocou z Prahy a Moskvy!

Aj pre pochybovačov a nevercov hospodársky úspech Slovenskej republiky by mal byť ďalším dôkazom, že národ si vie spravovať svoje veci sám a vie to robiť lepšie, ako keď to robia zaňho druhí. Je priam paradoxné, že v tomto duchu vyznieva aj svedectvo slovenských komunistických predákov, ktorí v rokoch vojny na Slovensku žili a viacerí z nich mali aktívny podiel na budovaní slovenskej ekonomiky.

V správe 5. ilegálneho výboru KSS, ktorý v auguste 1944 odniesol Karol Šmidke do Moskvy, sa o hospodárskom živote Slovenskej republiky vykresľuje takýto obraz:

„Hospodárske otázky sa podarili celkom dobre zvládnuť a to i na prekvapenie ľudí (československému) režimu svojho času naklonených. Dnes je na Slovensku pomerne dosť tovaru, zásobovanie vcelku dobre funguje, oproti okolitým územiam (Čechy, Nemecko, Maďarsko, Poľsko) je na Slovensku najlepšie a to jak čo do výšky reálnych miezd tak i čo do možnosti zakúpenia tovarov. Platy zamestnancov a robotníkov boli niekoľkokrát zvyšované, závody majú rôzne zásobovacie výhody, o nedostatku základných tovarov pre konzum nemôže byť ani reči. Slovenská koruna je v strednej Európe najlepšou menou, doma má predbežne plnú dôveru, ľudia ukladajú ešte peniaze, nie je tu útek k naturálnym obchodom aký pozorovať v okolí, nábehy k inflácii vyvolávané sú skôr nemeckým nátlakom v hospodárstve, než domácimi pomerami, ceny spotrebných tovarov na čiernom trhu sú 1- až 5-násobok úradnej ceny, často sa držia i pri cene úradnej, kým napríklad v Čechách dosahujú 100- až 200-násobok…

Slovenský priemysel sa behom určitej konjunktúry, ktorú mal za tejto vojny, veľmi zmodernizoval, do zariadení bolo investované asi 2 miliardy korún (behom dvoch rokov), čo je na Slovensku veľká suma. Pomer slovenskej koruny k českej je úradne 1:1,65 v prospech českej, v skutočnosti (na čiernom trhu, burze a pod.) reálna sila je 1:7 až 1:10 v prospech koruny slovenskej. Mena českej koruny je úplne zruinovaná, mena slovenskej koruny sa pomerne slušne drží… Vcelku možno povedať, podľa šesťročných skúseností, že Slovensko je schopné hospodársky a finančne samostatne existovať, samo sa vie vydržiavať a má dnes aj potrebné sily (aj technické) i výrobné predpoklady ku konkurencii medzinárodnej.“

Toto je naozaj pozoruhodné svedectvo od ideologických nepriateľov režimu Slovenskej republiky. A zároveň je ono aj potvrdením výroku arcibiskupa Sokola, ktorý vyvolal taký veľký rozruch a pohoršenie.

Pri tom arcibiskup Sokol nebol prvý ani jediný hodnostár, ktorý videl život pospolitých ľudí v takom priaznivom svetle. Dávno pred ním sa podobne vyjadril evanjelický biskup Fedor Ruppeldt, ktorý dňa 18. júna 1947 povedal britskému generálnemu konzulovi v Bratislave J. A. Grantovi: “Until the Rising, Slovakia, puppet state or not, was indeed an oasis of rest and plenty in a troubled Europe… It was mainly to Tiso that Slovakia owes her present prosperity.” (“Až do vypuknutia povstania, Slovensko – či ho už nazvať bábkovým štátom, alebo nie – bolo skutočne oázou pokoja a hojnosti uprostred vojnou zmietanej Európy… Aj súčasný relatívny blahobyt Slovensko je v prvom rade zásluha Jozefa Tisu.”) Hodnoverný svedok, biskup Fedor Ruppeldt, tu nepripisuje slovenský ekonomický úspech rokov 1939-1945 vojnovej konjunktúre, ani Karvašovi a Zaťkovi, ale predovšetkým Tisovi („mainly to Tiso“).

Tým, ktorý to nevedia, chcem pripomenúť, že Ruppeldt nikdy nebol ani ľudák, ani nacionalista. Bol nebojácnym a prísnym kritikom vtedajšieho režimu; natoľko že v roku 1942 bol dokonca politickým väzňom a strávil nejaký čas v Ilave. Bol však čestným človekom, ktorý sa nenechal zaslepiť nenávisťou, ani zlákať menlivou módou politického oportunizmu. A nadovšetko bol milovníkom pravdy a klasickej zásady spravodlivosti „uni cuique suum“, ktorá prikazuje priznať spravodlivo každému, čo mu patrí.

V tomto ohľade je biskup Ruppeldt nasledovania hodným vzorom. Keby naši mladí kritici vedeli nájsť dosť odvahy nasledovať ho, išli by sa ospravedlniť arcibiskupovi Sokolovi.

Ach, zlé sú časy! Na všetky strany

svet žertvuje bohom zlatým. –

Ale nechaj mi národ bez hany;

národ patrí k veciam svätým!

(A. Sládkovič: Nehaňte ľud môj!)



František Vnuk
(17. marca 2019)

zdroj: http://alianciazanedelu.sk/archiv/3350





ukradnuté kosovo


európa na rázcestí ...

náhodný výber článkov

Slováci rozdelením ČSFR získali sebavedomie i vieru vo vlastné sily

Bratské národy Čechov a Slovákov sa nerozdelili preto, že by jeden na druhého ekonomicky doplácali. Na rozdelení ČSFR sa podľa Ľuboša Juríka nepodpísala ani silná centralizácia z Prahy. “Kľúčovým motívom bolo pre Slovákov zavŕšenie emancipačného vývoja, túžba mať vlastný štát a ukázať sa ako národ, ktorý dokáže spracovať svoje veci,” povedal pre TASR

J. Ch. Korec: Obranou Cirkvi v dejinách Slovenska som vedome bránil Slovensko samotné…

Možno očakávať, že bojový ateizmus bude znevažovať všetko kresťanské i slovenské u nás až do znetvorenia.

KOMENTÁR Jozefa Banáša

Namiesto „Domu detí“ postavíme „Kidhouse“, prvá slovenská krčma v Bratislave sa volá „First Slovak Pub“,

Obchodníci znížia ceny vybraných potravín o niekoľko percent

Zväz obchodu a cestovného ruchu (ZOCR) SR víta rozhodnutie vlády týkajúce sa pripravovaného zníženia dane z pridanej hodnoty (DPH) na vybrané druhy potravín.

captcha 

 
Odber noviniek na stránke