Európska únia potrebuje Chartu práv národov
Európska únia potrebuje Chartu práv národov. Inštitúcie EU stále častejšie prekračujú svoje kompetencie, voči členským štátom, národom v EU.
Posledným príkladom je Istambulský dohovor. Európsky parlament prekračuje svoje právomoci odporučením, aby Istambulský dohovor prijali všetky členské štáty. Je to zásah do vnútorných záležitosti suverénnych európskych štátov. Najmä štáty strednej Európy, ale aj východnej Európy, uznávajú kresťanské tradície, spojené s ich národnou históriou. Kultúrna forma , ktorou je národ, v takejto tradícii, je staršieho dáta, ako národ redefinuje revolúcia koncom 18 storočia vo Francúzku. Koncepcia národa siaha až do biblických čias. Človek je sociálna, spoločenská bytosť a má potreby, ktoré sa dajú uspokojiť iba vo vzťahu s inými ľuďmi. Tieto svoje potreby uskutočňuje aj takou kultúrnou formou akou je národ. Rodina zohráva v národe nenahraditeľnú úlohu už od pradávna. Najmä vo vzťahu k zakladaniu mravného vedomia. To na jednej strane znamená, že určite táto kultúrna forma , ktorou je národ, nezanikne, hoci môže svoje obsahy , či spôsoby prejavu národnej identity meniť s ohľadom na vývoj a tiež mravné vedomie . Toto je najmä u národov strednej Európy spojené s takým chápaním kultúry, ktorá nechce nahradiť kresťanské náboženstvo, ale ani sama nie je takýmto náboženstvom nahrádzaná. Môže byť medzi nimi dosiahnutý funkčný vzťah. Národy strednej a východnej Európy majú zlé skúsenosti s takým chápaním kultúry , ktorá vylučovala kresťanstvo. Poznali ju ako totalitu. Aj v súčasnosti Západ, ktorý nechce poznať svoje kresťanské korene, snaží sa o kultúru bez kresťanstva. Toto znova produkuje tlaky, ktoré pripomínajú národom strednej Európy totalitu. Totalita komunizmu si nárokovala najintímnejší nárok ľudskej osoby, ktorým je svedomie. Svedomie bolo vždy v ohrození ak sa jedno dobro postavilo proti inému dobru, čo pozorujeme v Istambulskom dohovore. V Istambulskom dohovore dobro ochraňujúce ženy, je postavené proti dobrám tradičnej v kresťanskej tradícii chápanej rodiny. Pomedzi takto postavené dobra ide zlo, ktorá ich ničí . Zlo sa vždy pokúša dostať do verejného priestoru ako „ logika situácie“. Je to dráma. Odborne sa týmto problémom zaoberal poľský filozof Tichner v knihe Filozofia drámy. Myšlienka Charty práv národov nie je celkom nová. V roku 1995 pápež Ján Pavol II. na plenárnom zhromaždení členských štátov OSN prišiel s návrhom, aby popri Všeobecnej deklarácii práv človeka, ktorá bola prijatá v roku 1948 a reagovala na vojnové skutočnosti, kedy boli ľudia často zbavený svojich práv, navrhoval Chartu práv národov. Aby v nej boli rovnako kodifikované práva národov. Poukázal na to, že to boli celé národy, ktoré vo vojne boli odsúdené k zániku. Možno povedať, že aj v súčasnosti sa objavuje taký typ vojen v ktorom majú byť niektoré národy zničené, alebo decimované tak aby nemohli žiť plnohodnotne.
Preto Charta práv národov je opätovne aktuálna. Čo by mala takáto charta práv národov obsahovať by malo byť diskutované? Mala by minimálne obsahovať právo národa na jeho existenciu, na svoje územie, jazyk, kultúru, hodnotový svet, spôsob života, ktorým sú hodnoty žité. Možno tu pripomenúť nanucovanie multikulturalizmu. Právo aby politické sféry rešpektovali pred politické sféry, ktorými národ žije. Ako náboženstvo, rodina, práca, vzdelávanie, kultúra, podnikanie a iné. Pri vytváraní nad národných spolkov, právo národov na subsidiaritu. Právo na všetko to čo si štát , jeho národ vie zabezpečiť vo svojich možnostiach. Práva národov pápež Ján Pavol II. odvodzoval od práv ľudskej osoby. Rozvojom svojej osobnosti človek túto osobu v sebe, danú ako disponabilitu, rozvíja. Národ potom má svoje biologické zázemie, psychologické charakteristiky, sociálne podmienky a svoju duchovnosť. Národ by nemal ísť pod horizont Boha, ako uvádza sv. Ján Pavol II., pretože sa môže stať potom antinárodom. Táto téma nazdávame sa, je v súčasnosti veľmi aktuálna. Ľudí znepokojuje opakovane sa vyskytujúca „logika situácii“, cez ktoré sa v minulosti presadilo zlo vojny. Z histórie napríklad: napadnutie Poľska nacistickým Nemeckom, na začiatku II. svetovej vojny. Vojna začala falošným incidentom v ktorom preoblečený nemecký vojaci v poľských uniformách „ napadli“ hranicu s Nemeckom. Znova sa vytvorila „logika situácie“ cez ktorú prišlo zlo vojny. Podozrenia sa nedovolilo vyšetriť . Mníchovská zrada bola tak isto takou „logikou situácie“ ktorá napomohla zlu vojny. Podozrenia sa vždy nedovolili vyšetriť. Podozrenie ešte nie je dôkaz. Znepokojujúco na ľudí pôsobí nátlak Británie na to aby národy ukázali hnev voči Rusku za podozrenie na otrávenie dvojitého agenta. Podozrenie nestačí na takéto odsúdenie. Obžalovaný, Rusko, sa domáha účasti na tomto procese, ale zatiaľ márne. Z takýchto „logických situácii“ sa vykľuli zlé následky.
Charta práv národov by mala obsahovať aj kontrolu tohto mechanizmu, kedy sa z navodenej „logiky situácie“, môže vyvinúť veľké zlo. Charta práv národov by mala rozlíšiť národ aj od jeho vlády. Platí toto aj pre národy západnej Európy. Média deformujú obraz reality ak prehliadajú nespokojnosť občanov západných krajín v názore na národ a suverénny štát. Francúzky historik ídeí Besancon toto potvrdzuje , keď píše, že suverénny štát a zastupiteľská vláda sú dva veľké vynálezy, ktoré umožnili usadiť sa v civilizácii a slobode veľkým masám ľudí. Suverénny štát nie je reliktom minulosti uzatvára. Takáto charta by mala obsahovať právo národov prevenciu proti vývozu komponentov, ktorými sa tvoria rozličné „ farebné“ revolúcie. Mala by obsahovať právo na to aby kritériom rozvoja spoločnosti bola ľudská osoba a jej nároky.
Charta práv národov je príležitosť kodifikovať práva národov ako súčasť mobilizácie rozvoja ich duševných zdrojov potrebných pre rozvoj ich existencie v spolupráci s inými národmi. Pretože v podmienkach, kedy sa mobilita, prekračovanie hraníc a zmena stáva súčasťou ľudskej skúsenosti, pretrváva potreba zachovať si svoju totožnosť, identitu . Chartu práv národov by mohli skúsiť diskutovať štáty vyšehradskej štvorky. Zvlášť preto, že malé národy strednej Európy sú pravidelne prehliadané veľmocami a často obetované „ vyšším „ záujmom. Majú v pamäti svoje národné katastrofy, ktoré boli dôsledkom toho.
Veľmoci vždy sklamali malé národy.
Stanislav Hvozdík
