Diktatúra relativizmu a metódy degradácie statusu človeka.
Označenie diktatúra relativizmu použil Benedikt XVI., aby vyjadril novú totalitu, ktorá je nepriateľská kresťanom, najmä katolíkom .
Podstatou diktatúry je ísť proti desatoru Božích prikázaní. Ukázať, že žiť podľa nich sa nedá. Že to čo sa prezentuje ako život podľa nich je iba maska. Pretvárka. A že je treba mať odvahu túto masku zhodiť. Inými slovami stačí iba zreflektovať túto skutočnosť. No a vidíme, že vo verejnom priestore, napríklad rozličných médii, môžeme pozorovať ako sa legalizujú vulgarizmy. Takzvaná „ moderná“ literatúra oplýva scénami kde obscénnosť, vulgarizmy si nárokuje legitimitu pre vyjadrenie ľudskej „prirodzenosti“. Ba dokonca sa napadá aj osoba samotného Krista Pána v divadelnej hre, kde sa mu pripisovali tiež deviácie. Knihu pod názvom Diktatúra relativizmu napísal R. De Matteia. Škoda, že nebola preložená do Slovenčiny. Môže to byť dôsledkom toho, že mnohé inštitúcie katolíkov fungujú iba nevýrazne. Napríklad chýba hlas, už nebohého banskobystrického biskupa R. Baláža. Ale nemusí ísť o konfrontácie až na takejto úrovni. Chýbajú katolícke média. Napríklad jeden časopis pre kresťanskú kultúru vychádza „až“ dvakrát do roka a odoberá ho 120 ľudí. Treba len dúfať, že sa podarí zmena. Treba vytvoriť priestor aj pre zodpovedných, aby takú dôležitú prácu nerobili iba úchytkom popri iných povinnostiach. Aj Katolícke noviny majú tu nejaké podĺžnosti, minimálne v porovnaní s českým Katolíckym týdenníkom. Ale bez laikov, iba s kňazmi v redakčných radách to nepôjde. V publikácii Diktatúra relativizmu sa uvádzajú tri etapy tohto pochodu nového totalitarizmu.
Prvá etapa je negácia objektívnej pravdy. Dôsledkom toho je potom zrovnocenenie dobra a zla. V ktoromsi internetovom portály sa objavila správa, že slovenským rodičom v Nórsku bolo odňaté dieťa, pretože nemali dosť dobrý očný kontakt s dieťaťom. Fragment nejakého vedeckého poznatku sa absolutizuje a absolútne nenahraditeľný rodičovský vzťah sa relativizuje. Pravda bude vždy transcedovať nad konaním človeka. Bude ho presahovať a vyzývať, aby ju o to viacej nasledoval. Teda nie aby na ňu rezignoval a nahrádzal fragmentami poznatkov, ktoré poškodzujú celistvý pohľad na človeka. Obracať sa na vedu, s motiváciou, aby nahradila pravdu iba faktom nejakého poznatku, naviac mimo kontext, je zneužívaním aj psychologickej vedy. V druhej etape sa inštitucionalizujú morálne deviácie, premenia sa na verejné cnosti. Ako som už spomínal, vo verejnom priestore pribúda ostentatívne používanie vulgarizmov , napríklad v zábavných programoch. Ako prejav „vyspelosti“ . Ba priam ako cnosť . Akoby slušnosť bola iba pretvárkou, maskou a tú je treba zhodiť a odvážne prejaviť svoju „ pravosť“. Pribúda nízkej zábavy, literatúry, praktik osobného života. Odňať dieťa rodičom z dôvodu nedostatočného očného kontaktu je prejavom deviácie. Na Slovensku sa zatiaľ pracuje v takom prípade s poradenstvom. Treťou etapou je zastrašovanie a trestanie prejavov dobra. Cirkev koná dobro. A tak sa dá čakať trestanie. Útok na vladyku M. Chautura je novou etapou toho. Útok na morálnu autoritu. Doteraz to bola bežná populácia kresťanov, katolíkov, ktorá bola diskriminovaná, ironizovaná v drobných skutočnostiach ich života. Vystavená spochybňovaniu. Postihovalo toto najmä mládež, tú ktorá dospieva a začína mať presvedčenie, že ako kresťania nemôžu dosiahnuť životných úspechov. Metóda ktorou sa na biskupa zaútočilo pripomína metódu Degradácie statusu. Je tu viacero metód, ako degradovať status niekoho. Jednu metódu, ceremónie degradácie statusu, popísal Garfinkl. V mnohom útok na biskupa M. Chautara túto metódu pripomína. Uvidíme čo bude ďalej.
Môžeme pozorovať, že tento útok mal zbaviť biskupa jeho doterajšej totožnosti. Ktorú mu môžu dosvedčiť aj masy veriacich. Napriek tomu je tu trúfalosť dať mu celkom inú a to zásadne horšiu totožnosť. Zmena totožnosti má mať charakter totálny . Obvinenie musí byť totálne protichodné doterajšej histórii životnej cesty človeka. Počíta sa s ohromením, akoby ustrnutím u obete. Druhým krokom je previazať konkrétne pripisované „ zle“ správanie so širším povahovým a motivačným zázemím osoby napadnutého. Dá sa očakávať, že sa budú „vylamovať“ nejaké drobnosti z povahy a typizovať ako masívne charakteristiky. Toto „zle“ správanie sa má konštruovať a ukázať ako súčasť horších zmien charakteru. V treťom kroku sa už má dosiahnuť presvedčenie že dotyčný je „ typom“ človeka, ktorý sa môže ľahko dopustiť inkriminovaného činu. Typizovať zlý čin na takto vykonštruovaný proces. Pripomína mi to vykonštruované politické procesy za minulej totality v päťdesiatich rokoch. Ale zmena je v tom, že z občianskej roviny degradovania statusu sa prechádza do psychologickej roviny, intímneho života človeka. Sám som prežil pokusy degradovať aj môj status. Poslucháčka prišla za mnou a sondovala môj svetonázor. Potom prišla na prednášku s veľmi hlbokým výstrihom a sadla si do prvej lavice pred katedru. Medzi iným som povedal, že ženské prsia patria deťom a že mladým, slobodným ženám prajem čo najkrajšie a zodpovedné stretnutie. Povedal som tiež čosi o psychológii rodiny. Všeobecne, ale rád poviem, že študenti boli nad takou provokáciou.
Metóda degradácie statusu má osem podrobnejšie popísaných krokov. 1. Napadnutý musí byť vyňatý z „ normálneho obrazu človeka“. A to čo sa mu chce pripísať ako „ jeho zlé správanie“ má byť prezentované ako niečo nezvyklé. Nie každodenné. 2. Napadnutý má byť predstavený postupne ako ten, kto také správanie preferuje. Svedkovia majú ukázať, že oni sú na opačnej strane. 3. Ten kto obviňuje sa musí prezentovať nie ako osoba súkromná, ale ako ten kto reprezentuje verejný záujem. 4. Ten kto napadá má ukázať, že nejedná „ osobne“, ale v mene hodnôt verejnosťou uznávaných. 5. Ten kto obviňuje má preukázať svoje právo, oprávnenie vystupovať v mene tých verejnosťou uznávaných pravidiel. Že mu nejde o osobný prospech. 6.Prostredie má byť o tom presvedčené 7. Ten kto obviňuje musí ukázať dištanc od obviňovanej osoby a tak dať príklad aj prostrediu, že má urobiť to isté. 8. Obvinený musí byť nejakým rituálom „ odseparovaný“ od doterajšej životnej pozície. Že je v nej „cudzím“ elementom.
Každý konflikt má nejakú skrytú agendu. Degradovať status človeka znamená zbaviť ho jeho pravej osobnosti a prisúdiť mu iba zlé sociálne správanie. Akoby nemal žiadne dobré vlastnosti. Ako to bolo v gulagoch. Pôjde iba o právnu vinu, zo zákona. Možno na obraz rodovej ideológie. Nejde o morálku. V totalite päťdesiatich rokoch minulého storočia, boli obete nútené učiť sa nepravdivý, vykonštruovaný, obraz o sebe v občianskom slova zmysle, naspamäť. Boli tak týrané, že mnohí z nich rezignovali a priznali sa k tomu čo neurobili. Myslím, že skrytou agendou tohto konfliktu, je zbavenie človeka jeho osobnosti, personálnosti. Aby celý svoj predchádzajúci život, snahy o svoj osobný charakter, prehlási za masku, ktorej sa vzdáva. To myslím, že je skrytá agenda tohto konfliktu. Taký vypreparovaný obraz človeka vyhlásiť za jediný prirodzený stav, ktorý nepotrebuje kresťanstvo, jeho vykúpenia , stačí iba povedať, že všetko úsilie o dobro bola len maska. Rezignujeme, na to? Budeme iba taktizovať? Alebo budeme formulovať svoje názory, čo si myslím, že je naša povinnosť.
Stanislav Hvozdík
