Pravý čas
Religiozita a spiritualita sú opakovane nastoľované témy v psychológii. Už V. James konštatuje, že prírodné chápanie vedy predpokladá, že stav vedomia je determinovaný.Ale etika píše predpokladá slobodnú vôľu. Takže etika je dôležitou požiadavkou v myslení. Prehľad problému prináša Kugelman (2011). V psychológii sa preferoval psychologický vývin, spirituálny vývin, ktorý s ním súvisí bol mimo záujmu, píše Bennner ( 1988). Významným prínosom k zástoju spirituality v osobnosti prináša Logoterapia V.E. Frankla. Objektivizoval spiritualitu a religiozitu ako súčasť prirodzenosti človeka, štruktúry vzťahu vedomia a nevedomia. Aj ako súčasť regulačnej úlohy svedomia. Ľudská osoba sa mu javí kriteriálne dôležitá, keď píše, že len vtedy ak sa ľudské bytie sústreďuje okolo osoby , ako duchovno existencionálneho stredu, vtedy a len vtedy je integrované. Ako uvádza Kugelman (2011) , problematika súvisí aj s tým čo bude považované za vedu. Polemizuje s názorom, že ide iba o Poperovo chápanie vedy, že sa vzťahuje iba na empirický overiteľné javy. Veda je určená aj aktivitami interpretačno hermenutickými. Toto prináša aj uznanie fenomenologických metód. Čálek ( 2003) píše, že doterajšie všeobecno abstraktné poznatky stanovené matematicko štatistickými metódami, nie sú celkom dostačujúce pre porozumenie duševnému životu človeka a jeho chovania. Tischner ( 2006) fenomenologický skúma spirituálne javy ako nádej, vieru, dobro. Hoci vychádza z kresťanskej pozície svoje výsledky skúmania sa mu javia ako súčasť prirodzenosti človeka. Tak ako pre Frankla aj pre Tiechnera je významný Heideger, kriteriálnosť ľudskej osoby, zmysel života. Nazdávame sa že Preisnerove (1992) konštatovanie, že „ mocenský využiteľné úspechy gnozeologicko orientovaných prírodných vied postupne vytlačili ontologické vedné princípy, na ktorých bola vybudovaná kedysi kresťanská civilizácia“ (s.40) nie je minulosťou. Práve záujem o to čo je a čo má byť nie len na empirickej úrovni, ale aj na ontologickej úrovni , ako súčasť prirodzenej výbavy ľudskej bytosti, súvisí aj s obnovou psychológie a jej kompabilitu sexistencionálne a personalistický orientovanou filozofiou možno považovať za súčasť obnovy.
To je potom aj o tom čo sa považuje za skutočnosť. Ako na to upozorňuje Tracy, v editovenj knihe „Terein and maping psychology religion“, západná spoločnosť má ťažkosti pomenovať skutočnosť. Pre niektorých, píše, je to triumfujúci kapitalistický subjekt. Pre iných zase snaha vrátiť sa k tomu čo bolo, k niečomu pred akousi hranicou, k niečomu starému, čo sa v spomienkovom optimizme pamätá ako lepšie časy. Ako by sa dalo do tej istej rieky dvakrát vstúpiť. Tretí zase hlásajú smrť subjektu ako dôsledok cunami vlny potom čo sa prehlásilo, že Boh je mŕtvi. Východ Európy trpí nepresnosťami intuície. Iba jedna dimenzia tradície, definitívneho poznania ako pokroku, bez tej druhej dimenzie, toho čo ostáva ako otázka a pozná vieru v trojjediného Boha, vedie k materializmu. S dôsledkom oddelenia kultúry od kresťanstva. Ideálny človek sa modeluje iba podľa potreby technológii a civilizačných systémov. Súčasný zápas je o to aby sa vedel emancipovať od týchto systémov, technológii. Od iba fungovania k existencii. A to by mala byť aj syntéza východnej, európskej kontemplácie so západnou racionalitou. To by malo byť tiež predmetom európskej integrácie. Želaný stav je, aby kresťanstvo a kultúra boli v syntéze, aby sa nevylučovali, ani nenahrádzali. Myslím, že toto by pomohlo k sebapoznávaniu sa civilizácii . K opatrnejšiemu formovaniu toho čo sa považuje v civilizácii za absolútne.
Už v Biblia prináša obidve tieto dimenzie tradície. Európske vedomie bolo formované rozhovorom s človeka s Bohom. Pomáhajú diferencovať aj psychologické vedomie seba vo vzťahu k náboženskému vedomiu. Ľudia si uvedomujú kvality premýšľania, rozhodovania, vôle, hodnotenia, predvídania z ohľadom na mravné požiadavky. Učili sa klásť otázku čo od nás chce tá vyššia vôľa ? Zakladali tradíciu dobrých riešení a v dobrých biblických príbehoch a tiež si chceli pamätať to, čo ostalo nedoriešené. Otvorené pre slobodnú vôľu, alebo uvažovanie. Tradícia uchováva aj zlé riešenia, duchovné deficity a ich dôsledky. Napríklad potopa sveta, alebo aj Sodoma a Gomora sú zrejme príklady na to, ako sa to „nedokončené“ prestalo chápať ako morálne seba zlepšovanie a ostalo iba ako technický problém, prispievajúci ku komfortu, pohodliu, pôžitkom vtedajšieho ľudstva.
K. Horneyová, ktorá sa zaoberala psychologiou kultúry píše, že u orientálneho človeka tento dialóg s Bohom, ako ho zaznamenáva Biblia, nebolo. Píše už v tridsiatich rokoch XX. storočia, že orientálny človek v úžase pred božským sa zľakol, že tento vzťah poškvrní vo svojom vedomí a odmietol svoje vedomie. Nerozvíjal svoje vedomie ako európsky človek. Žil, môžeme povedať, iba meditatívne vo vzťahu k božstvu. Nerozvíjal svoj vedomý život a preto mal, či má sklon k iracionalite. Európsky človek, s dôrazom na vedomí život , pri zanedbaní viery, končil v panracionalizme. Európsky človek so stratou viery, postupne strácal kontakt s bohatosťami podvedomého života. Objavy mystikov si nevšímal.
Ale aj antické myslenie bolo jednak o univerzálnych javoch kozmu, harmónii, poriadku v ňom, ale aj o predpokladanej bytosti v kozme, ktorá je pôvodcom stvoreného a jej vôli v tom kozme. Človek sa chce tejto vyššej bytosti pripodobniť. Mnoho dialógov v zachovalých antických divadelných hrách to potvrdzuje. Téma časnosti a večnosti sa stáva súčasťou európskej mentality. Stáva sa záväzná vo verejnom priestore medziľudských zťahov. Ustaľuje vedomie, že je niečo stále, nemenné, oproti dynamike zmien. Toto je o vedomí trvalých právd. Tie súvisia s náboženským vedomým človeka. Principiálne nový obsah tomu dáva Nový zákon. Ľudia sa dozvedajú o zákonitostiach duchovného života. Kristus Pán nadväzuje na vnútornú reč človeka. Rozvíja ju poukazom na stav viery človeka. Potvrdzuje zásadný význam prepojenia viery a myslenia pre hierarchiu predmetov poznávania.
Stanislav Hvozdík
