Dobrý život musí byť zmysluplný život
V roku 1989 ľudia uverili, že prekročili rubikon. Železná opona padla a oni budú žiť tak ako na Západe. Teda veľmi dobre. Čo je to žiť dobre?
Nežili ľudia tejto spoločnosti dobre v zmysle zápasu o étos svojho života, ktorým odporovali ideológii totality, ktorá bola nanútená? Žili. Západný človek v blahobyte, neobhájil význam transcedencie. Žije preto zle. Transcedencia je vlastnosť ľudskej psychiky. Pomáha presahu k pravdivejšiemu rozpoznávaniu hodnôt. Tento proces je na Západe veľmi oslabený. Taký stav Západu pôsobí rozkladne aj na nás. Dobrý vývoj človeka a spoločnosti potrebuje presah k duchovným obsahom hodnôt, nie len tým úžitkovým. To neznamená odmietnuť to čo je úžitkové, ale mať k nemu správny postoj. Môžeme potom objavovať hlbší význam hodnôt.
Merať zmyslom života neznamená merať iba pohodlím. Transcedencia povzbudzuje zanechať čo už nemá význam. Zmysel života je presahom k pravde a dobru, ktorým prehlbuje doterajší význam konania. Svedomie obnovuje povedomie o duši. Transcedencia pomáha rozpoznať ako je človek konštituovaný naozaj a tým čo o ňom tvrdí svet. Odmietnutie toho ruší možnosť harmónie. Západ tým stratil povedomie o duši. Každý obrat k lepšiemu v dejinách je spojený s obnovou významu ľudskej duše. Aj na Západe. Dante Alighieri v poéme „Očistec“ píše: „O druhej ríši spev môj rozoznie sa, v nej ľudská duša ako v dákej vyhni zbaví sa vín, by vyšla na nebesá“.
Transcedencia je smerovanie k Transcedentnu. K osobnému, trojjedinému Bohu. On je Stvoriteľ. Nie neosobná príroda, ani ekonomické procesy stvorili človeka, ako tvrdil K. Marx. Ani sociálna štruktúra, ako tvrdil L. Strauss. Povýšil sociálnu štruktúru nad osobu. Podľa neho ona, tá sociálna štruktúra, transceduje, presahuje významom človeka. Máme s tým skúsenosti z totality, ale nevyužité. Pôvodcom zla sa hovorilo “staré štruktúry“. Bránili človeku byť osobou. Stvoriteľom je osobný Boh. Pri stvorení bolo prítomné absolútne dobro. Máme nesmrteľnú dušu. O tú sa zvádza zápas.
Poľský františkán, profesor psychológie A. J. Nowak, konštatuje: 19. storočie bolo vojnou s Bohom, 20 storočie bojovalo s obrazom Boha v človeku, teda s človekom. Totalita chcela zotrieť obraz Boha v človeku. Toto pokračuje aj v 21 storočí. Snahou zničiť obraz Boha v človeku geneticky. V 21. storočí sa umocňujú tie metódy. Nové konštituovanie Európy, normalizuje rozličnú patológiu a nestrpí, ako uvádza A,J. Nowak, Pravdu, to znamená osobu Ježiša Krista. Západný človek sa vzdal transcedencie. Zamenil ju za možnosť cestovania. Zmena miesta, novej destinácie ako presah k inej podobe tohto sveta, robí zdanie, že človek transceduje. Krajiny sú rozmanité. Odlišné zvyklosti. Vždy nejaká zdanlivo nová podoba sveta. To nie je o vývoji na základe porozumenia hodnotám. Ale o vývoji od jedného zážitku k druhému, ktoré sa často nemerajú hierarchiou hodnôt.
Západný človek pozná povinnosť, ale oddelil ju od hodnôt, ktoré sa dosahujú transcedenciou. Ostal iba vo vzťahu k úžitkovým hodnotám. Medzi dôsledky tohto javu patrí aj kríza inštitúcií. Každodenne je náš zmysel pre povinnosť meraný byrokraciou rozličných predpisov, neraz jeden ruší druhý. Rozličných vyhlášok. Pozitívne právo, jeho zákony, stratili vzťah k morálnemu zákonu a k prirodzenému zákonu. Ľudia toto pociťujú ako rušenie pokoja a harmónie v duši. R. De Mattei v knihe „Diktatúra relativizmu“ konštatuje, že také právo odmieta všetko čo je metafyzické. Uznáva iba normu pozitívnu, ktorá nemá žiadny vzťah k metafyzike a mravnosti. Človek sa stal nástrojom, ako sú iné nástroje.
To je iné ako žiť život.
Nová podoba totality , ako dôsledok popierania trascedentna
Západný človek stratil z horizontu svojho života personálne Transcedentno. Étosom človeka, ktorý čelil obmedzujúcim dôsledkom totality bolo, že trval na svojej transcedentnej skúsenosti, ako veriaci človek. Odlišný vývoj v západnej spoločnosti postihol E. Levinas v knihe „Totalita a nekonečno“. Totalita súvisí so stavom, kedy ľudia odmietajú transcedentno. E. Levinas analyzuje západnú spoločnosť v ktorej sa popiera transcedentno. Nie je to spoločnosť ktorá v kultúre rozpoznáva túto vlastnosť psychiky. Bez transcedencie vznikajú systémy, ktoré typizujú človeka, redukujú ho tak, že sa ľudia prestávajú navzájom rozpoznávať, konštatuje Levinas. Nedostatočná práca s hodnotami odkazuje ľudí iba na negáciu negatívneho. Vzniká „uniformita“, ktorá popiera osobné a osobu. Vzniká totalita. Táto nová totalita spôsobila aj krízu na Ukrajine. Umenšovaním človeka sa opäť poprie v ňom všetko čo je univerzálne platné. Tak ľudia drobia svoj životný čas na momenty príjemnosti, túžbou za nimi, bez ohľadu na zmysel toho. Smerujú ku konfrontácii zmyslu života v čase, kedy sa toto už nedá. Najmä v starobe. Preto na Západe taký trend k eutanázii. Je tam rozklad. Spoločnosť a jej autority si neujasnili, že to čo zlyhalo a to aj v ideológii komunizmu, ako aj relativizmu dnešnej doby Západu, malo metafyzickú povahu. Že to boli nesprávne odpovede na dve základné metafyzické otázky, ako ich sformuloval Archambault. Objavovanie rozličných rozmanitostí pri tom ako sa vyvíjame ako jednotlivci a spoločnosť, robí aktuálnou otázku, čo toto všetko spája. Integruje. Aké univerzum. Druhá otázka sa pýta, aké miesto v tom rozmanitom svete zaujíma človek?
Osoba verzus energie
Umenšenie človeka, ako to robí totalita o jeho duchovnosť a preferovanie jeho materiálno-biologických a sociálnych podmienok života prinieslo nebezpečný paradox. Nárok, aby sa človek podriadil materiálnemu na dvojaký spôsob. Prvý spôsob je maximalizovať toto materiálne, ako príjemnosť pre seba. Odstrániť napätie medzi tým čo je a čo by malo byť. Pozorujeme to u moderných rodičov: každé také napätie rozpúšťajú ako škodlivé. Neprirodzené. Mládež sa neučí rozumieť univerzálne platnému, to čo ostáva autoritou. Pomáha rozlišovať dobre od zlého. Chýba vôľa k dobru. Iba vôľu k pôžitku a k moci. Tak vyzerá aj svet dospelých.
Súčasné USA sa prejavujú vôľou k moci. Za poslušnosť sľubujú pôžitok. Druhý spôsob umenšovania je, maximalizovať energiu tohto materiálneho. Ten spôsob má dôsledok - nebyť, na viacero spôsobov. Vzdať sa bytia a umocňovať sa mocou hmotného. Zápasiť o hmotné pôžitky.
Žijeme zápas o metafyzické, či bude zjednocovať skúsenosť s duchovnom a potom potrebou trascedentálnych, univerzálnych hodnôt, alebo to bude zjednocovanie hmotou, uvoľňovanými energiami, maximalizovaním ich sily. Podriadiť im osobný svet ľudí. Tieto sily podriadia človeka sebe a svojmu zákonu, ktorý nepozná slobodu, dobro, zmysel, iba determináciu. Vyhráva najväčšia energia. Aj nukleárna vojna môže byť o tejto energii. Môže byť výsledok totality determináciou. Tento problém je v súčasnosti aktuálny vo vzťahu tlaku západu na Rusko, so snahou ho umenšiť. Ako aj tlaku na strednú Európu, umenšiť ju, aby sa stala iba strategickým bodom v hre týchto negatívnych energíí. Zatiaľ Rusko čelí aj tým, že trvá na univerze metafyzickej povahy. Ale aj vyvinutím energii, ktoré majú vzájomne odstrašovať od použitia násilia.
Tento tlak Západu na Rusko môže vzbudiť nie len to čo je heroické, ale aj to čo je démonické. Beda ak sa stretnú démoni Západu a Východu. Metafyzické dobro nakoniec zvíťazí, ale za akú cenu?
Európa má podpísať mierovú zmluvu sama so sebou. Netreba obranné zmluvy s USA. Netreba mariť kresťanstvo a kultúru. Aj na Slovensku liberálno pravicovými vládami. Stále platí, kto sa vie viacej „odosobniť“ ten je cennejší pre kapitalistický systém. Tak ako bol nesprávny názov socialistická spoločnosť, je nesprávny aj názov kapitalistická spoločnosť.
Ekonomický systém nie je základným znakom spoločnosti. Potrebné sú obraty, metanoia, od neosobného k hodnotne osobnému.
Dôležitosť univerzálnych hodnôt
Súčasťou zápasu o metafyziku je aj zápas o možnosť emancipovať sa od determinánt civilizačného systému k zmysluplnej existencii. Problematiku analyzoval I. Mucha v knihe „Symboly jednání“. Uvádza, že sa zamieňajú štandardy systémov za hodnoty. Zužuje sa repertoár človeka ako sa správať. Stráca sa zmysel pre symboly. Aj západné ľudstvo a jeho autority odignorovali túto skutočnosť. Dôsledky dnes žijeme.
Tie farebné revolúcie sú vlastne rezignáciou na metafyzické. Učia človeka vidieť sa iba z vonku. Univerzálne, ktoré môže zjednocovať rešpektom k vnútorným nárokom ľudskej osoby je odmietané.
Filozofia personalizmu toto postrehla ako polarizáciu medzi indivíduom a ľudskou osobou. Človek ostáva iba indivíduom. Nerozpoznáva sa ako osoba. Kritériom vývoja spoločnosti sa stávajú iba materiálne ukazovatele ako možnosť nových a nových zážitkov, pôžitkov bez ohľadu či sú aj hodnotami. Preto toľko okultizmu namiesto Trasdcedentna. Preto toľko filmov o rôznych tých imaginárnych silách. Na druhej strane úpadok mravného života má dôsledky aj v hospodárskych oblastiach. Straty spôsobené mravným zlyhaním sa chcú nahradiť neraz vojnou, alebo imperiálnym zmocnením sa zdrojov iných národov. Aj toto je súčasťou krízy USA -Rusko. Postaviť jeden národ proti druhému. Teda dobro jedného národa proti dobrám iného národa.
Marxova kritika kapitalizmu bola v mnohom pravdivá, iba metódy nápravy boli fatálne nesprávne. Toto volanie po zmene nemôže byť umenšením človeka filozofiou štrukturalizmu, ktorá ho chce nahradiť ako subjekt vývoja, sociálnou štruktúrou. Tá dáva človeku podľa tohto názoru identitu.
Tak vyzerá filozofia bez duše. Fašizmus a komunizmus už raz ukázali kam to vedie. Aj covidová štruktúra má dať identitu. Rozdeľuje na tých, ktorí sa dali zaočkovať a tých ktorí sa nedali. Transceduje štruktúra ponad človeka.
Kresťanské postoje by toto mali odmietnuť. Žiaľ servilnosť niektorých cirkevných autorít je veľká. Francúzky filozof Besancon v knihe „Sloboda a pravda“, píše, že úpadok francúzkej cirkvi, kresťanstva začal tam, kde biskupská konferencia prestala učiť ľudí rozlišovať čo je a čo nie je ako má byť. Napríklad, že kresťanský Boh je Otec. Moslimský nie je. Nemala odvahu na realitu. Každodenná skúsenosť ľudí išla jedným smerom a takéto správanie cirkevných autorít iným smerom.
Pripomína toto neraz Slovensko. Výsledky sčítania obyvateľstva sú vo vzťahu k tomu. Kresťanské povedomie politiky by malo vychádzať z filozofie personalizmu, sociálnych encyklík, ktoré sú kritické nie len ku komunizmu, ale aj kapitalizmu. Odvahou pomenovať realitu. Metódu v politike ponúka J. Mariatain, ktorý tvrdí, kresťanská politika by mala spolupracovať s každým s kým vie definovať ten, ktorý problém. Vstup do koalícii toto zmarí a pravicová politika to nenahradí.
Francúzky historik ídeí P. Monent, konštatuje v štúdii „Kríza liberalizmu“, že heslo o konkurencii vždy a všade, je lesť Západu. Používaná voči ostatnému svetu, ktorý tým dereguluje. P. Monent konštatuje, že Západ vyvážal svoje ídeje a predpokladal, že oni sú zákonom v prirodzenosti ľudí ostatného sveta. Dúfal, že tamojší ľudia, tieto ídeje rozpoznajú, nie len ako nariadenia, ale ako zákonitosti im vlastné. Západ, píše P. Monent, má nepríjemnú skúsenosť, že to tak nie je.
Človek nie je iba štruktúra, s ktorou možno pracovať ako s domino kockou.
Človek má povolanie byť osobou. Západ sa dostal na hranicu svojich možností. Aj súčasná kríza vzťahu Západu k Rusku má tieto črty. Pozorujeme dôsledky popierania významu ľudskej osoby, ako znak rozpadu ľudskej spoločnosti. Potom ak sloboda, tak iba k užívaniu vonkajšieho sveta, ak krása, tak iba materiálna, ak príjemné, tak iba sexuálne, ak zodpovednosť, tak iba k tomu, čo znamená slovo mať a nie byť. Ak vzdelanie, tak iba o poznatkoch umocnenia na ovládanie vonkajšieho sveta. Ak odvaha, tak iba ako trúfalosť na všetko, bez bázne k Bohu. Ak moc, tak iba na nadvládu nad inými, ich umenšovanie. Taký bola aj marxizmus. N. Berďajev v knihe Zmysel dejín píše, že K. Marx robotnícku triedu postavil do roly mesiáša, spasiteľa.
Toto sa zopakovalo po roku 1989 vo vzťahu ku kapitalizmu. Kapitalizmus bol vybavený gloriólou mesianizmu. Preto bez potrebnej kritiky.
Historik J. Rydlo konštatuje, že blížiaci sa pád komunistického režimu v euroatlantických štruktúrach vyvolával aj obavy, aby po páde komunizmu, vo vzniklom vákuu, sa neaktivizovalo kresťanstvo, aby sa v tých krajinách nezačať vytvárať kresťanský model usporiadania spoločnosti. Tak sa zrodili pokusy vysvetľovať katolícku sociálnu náuku tak, aby legitimizovala kapitalizmus. Hoci ona takto nikdy problém nepostavila. V tejto línii J. Rydlo pripomína aj Michaela Novaka a jeho knihu „Duch demokratického kapitalizmu“. Kniha smeruje k tomu, že eliminuje kritický pohľad sociálnej náuky cirkvi, ktorý bol nielen voči komunizmu, ale aj voči kapitalizmu. Ale kritické hlasy nechýbali ani v roku 1991. V Katolíckych novinách z roku 1991 boli uvedené myšlienky predsedu konferencie biskupov Slovenska, biskupa R. Baláža. Upozorňuje, že protikresťanské sily sa iba preskupujú. Pštrosia politika nič nerieši píše.
Je potrebné udržať význam trascedencie v spoločnosti, ako predpoklad rozvoja hodnôt v živote. K tomu je potrebná tak kultúra ako aj kresťanstvo. Nebuďme ľahostajní, alibistickí, pohodlní, pretože cena nápravy bude veľmi vysoká.
Stanislav Hvozdík
