Niektoré súvislosti krízy v spoločnosti, ako krízy mentálneho a morálneho vývoja
Ľudia sú schopní dobra, ale aj náchylní na zlyhanie. Jedno a druhé sa v ľudskom živote vyskytuje. Čo preváži? Sv. Augustín rozlišuje Boží štát, civitas Dei a pozemský štát civitas Terrena. Pripomína Ábela a Kaina ako predstaviteľov obidvoch možnosti.
Pozemský štát chce iba vládnuť, núti ľudí slúžiť nepravým božstvám. Nepozná lásku. Iba kalkul. Boží štát sa riadi Božími zákonmi. Môžeme povedať, že nepochybuje , že človeka možno vychovávať, vzdelávať, iba ak sú prítomné etické rámce a láska. Vychovávať k dobru a poslednému cieľu, ktorým je Boh. Napriek zlyhaniam. Augustín píše, že Boží štát sa už nachádza na zemi v tomto plynutí času a medzi bezbožníkmi sa živý z viery, alebo sídli v onej večnej stálosti(kým sa spravodlivosť ne premení v súd), trpezlivo ho očakávame, uzatvára, že Boží štát sa takto nakoniec dosiahne.
V súčasných časoch, kritický moment nastáva vtedy keď presvedčenie o tom, že človek je náchylný na zlyhanie, je tak silné, že preváži nihilistický prístup. Toto presvedčenie sa presadí v niektorej politickej reprezentácii, alebo v nejakom centre moci. Pojem „hĺbkový štát“ môže vyjadrovať túto nihilistickú rezignáciu na formovateľnosť človeka k dobru a v mene tejto rezignácie si nárokuje uplatňovať scientistický prístup. Človek je pretlmočený do reči nejakej teórie, v súčasnosti sociálneho konštrukcionizmu. Je redukovaný na túto teóriu a tá chce žiť v ňom a miesto neho.
Nazdávam sa, že toto môže byť podoba súčasného štátu „civitas terrena“.
Sprievodným znakom toho, že nejaké centrum moci zaujalo nihilistický názor na človeka sú tieto znaky: Napadá sa idea, že človek je stvorený na obraz Boží. Vedomie nesmrteľnej duše, povedomie, že psychika sa vytvára vo vzťahu tela a duše už nechráni pred ultimatívnosťou smrti. Smrť sa tabuizuje. Následne človek trpí ilúziou neohraničenosti a sebestačnosti. Moment pohodlia a príjemnosti je cieľom. Spája sa dravosťou „uži dňa“. Pôžitok má nahradiť pocit bez zmyselnosti. Pozorujeme nezáujem o rodinu, nárast byrokracie v školstve, vzdelávanie stráca etické rámce, v pracovných procesoch sa etické rámce neberú v úvahu, zákonodarstvo stráca vzťah k morálnemu a prirodzenému zákonu. Vláda ktorá je zvolená, nie je po voľbách už zastupiteľská, nezastupuje občanov. Zastupuje cudziu moc. Obnovuje sa cenzúra. Ľuďom sa nanucuje ideológia, ktorá chce dominovať a normalizovať niečo čo ľudia považujú za neprirodzené. Pri tom vo volebnom programe to daná politická reprezentácia skrýva. Uplatňujú sa metódy „cieľ svätí prostriedok“.
Nepozorujeme čosi z toto na Slovensku? V Západnej Európe?
Nihilistická moc má na programe zmocniť sa vedomia a svedomia ľudí vytvorením „obrazu nepriateľa“. Kto neuznáva LGBTI agendu, rodovú rovnosť je nepriateľ. Obraz nepriateľa, je sprievodným znakom toho, že vlády prestávajú byť zastupiteľské a nezastupujú občanov. Má dôležitú funkciu ventilovať všetky negatívne dôsledky rodiacej sa totality. Problémy sa neriešia. Občan je povzbudzovaný aby frustrácie z toho prenášal na obraz nepriateľa. Začínajú politické procesy s nepohodlnými. Najmä mladšie generácie tomu môžu podľahnúť. Všetko záporné čo im nezastupiteľská vláda spôsobila prenášajú na obraz nepriateľa. Skutočná príčina, ktorou je zlá vláda, ktorá prestala občana zastupovať, sa skryje za túto fasádu.
Takto môžu oklamaní ľudia neúmyselne uľahčovať rozdelenie aj v Európe, ale aj na Slovensku a skôr či neskôr sa sami stať živým materiálom nejakého konfliktu. Metódou zla je vojna. Podobne provokovanie k vojne je metódou zla. Pokrytecký provokujúci verí, že ostane mimo nešťastie vojny. Že ona padne na iných. Volá to po Božej spravodlivosti. A predsa prosíme o Božie milosrdenstvo. Veď kto obstojí?
Súčasťou toho procesu je potláčanie kresťanstva. Hriech sa považuje za historický prekonaný termín. Svedomie sa nahrádza dôverou v nejakú vybratú vedeckú teóriu. Človek je povzbudzovaný aby sa vybratej teórii zveril, aby ona žila za neho, ale bez neho. Zjednocuje už nie moralita, ale „vedecké“ poznanie. To sa prezentuje ako morálne neutrálne. Dobrá výchova sa spája s tým, že poznatky sa stávajú osobne významné v hierarchii hodnôt. Ľudia ak sa odovzdajú nejakej teórii, aby žila za nich a bez nich, sú nakoniec sklamaný z toho, že nie sú videný ako osoby, ale ako veci. Utrpenia pribúda. Tak to bolo s komunizmom a v súčasnosti toto hrozí ak sa presadí ako jedine platná, štátna teória o človeku, štrukturalizmus.
V časopise Slovenské pohľady (apríl 2022)je úvodník S. Moyšovej. Píše, že vo Veľkej Británii sú marené možnosti verejne pôsobiť ak sa nesúhlasí s rodovou ideológiou.
Takto bola zákazom verejnej činnosti potrestaná autorka Harryho Pottera , J. V. Rowlingová. Známy kanadský psychológ J. Petterson, bol rovnako vylúčený s možnosti verejného pôsobenia, pretože mal kritický názor na rodovú ideológiu. Tá patrí k teórii sociálneho konštrukcionizmu. Filozofie štrukturalizmu.
Na Slovensku vyšla jeho kniha „Dvanásť pravidiel pre život“. Medzi iným píše, že štrukturalizmus, sociálny konštruktivizmus, túži po rovnocennosti všetkých výsledkov, ale neverí v spravodlivosť uvádzaných riešení.
Nie je možné, aby všetky výsledky boli rovnocenné. Z toho vyplýva, že dobro nemožno zameniť za zlo a zlo za dobro. Nijaký človek nie je zameniteľný za iného. Ak by bol, nikto by nemal hodnotu.
Každý človek je jedinečný. Jedinečný vo vzťahu k Bohu a nemôže byť iný ani vo vzťahu človek - človek.
Človek je totalitou vedený k tomu aby mal bázeň pred niečím čo nie je hodne bázne. Sv. Tomáš Aquinský píše, že hriech je z bázne ktorá neprávom pokoruje a z lásky ktorá nepravom roznecuje. Z minulosti, tí starší v Košiciach si pamätajú sochu Lenina v nadživotnej veľkosti, pred Krajským výborom strany (dnešný magistrát v Košiciach). Celé toto monštrum malo vzbudiť „bázeň“, strach a podnietiť „lásku“ ku komunistickej strane, výmenou za pocit bezpečia pred jej zlou mocou. Súčasťou toho bolo popieranie večnosti.
Západoeurópsky filozof E. Lévinas v knihe „Totalita a nekonečno“ píše, že každá totalita popiera nekonečno. Problém totality pretrváva. Salezián psychológ prof. A. Hlinka v knihe „Každý sa môže zmeniť“ píše, že sme vystavený tlaku euroatlantického nihilizmu. Spomenutá kniha A. Hlinku je o možnosti, ktorá je dostupná každému. Vyvíjať sa výchovou k cnostiam. Aquinský v knihe „Suma teologická“ píše, že cnosti božské, známe ako je viera nádej a láska zariaďujú človek k Bohu a kardinálne cnosti ako prezieravosť, statočnosť, miernosť a spravodlivosť riadia človeka k iným ľuďom.
Totalita nepozná ani miernosť, ani prezieravosť, nie je spravodlivá, nie je statočná. A taký je aj človek na jej obraz. Na Západe sa už buduje nové monštrum „ rodovej ideológie“ , ktoré má vzbudiť bázeň, ktorá neprávom chce pokoriť a lásku, ktorá má neprávom roznecovať k pochybným objektom.
Príčiny tohto stavu
Za príčinu možno považovať skutočnosť, že technologický vyspelá západná civilizácia, duševne väzí v devätnástom storočí. Tento stav modernej spoločnosti je zahmlený technologickým pokrokom, ktorý ďaleko prekonal devätnáste storočie. Vhľady technologické nie sú náhľadmi duchovnými.
Súhlasím s názorom slovenského filozofa Svätozára Štúra, že devätnáste storočie bolo víťazstvom empírie nad myšlienkou. Pozorujeme aj v súčasnosti nadvládu empírie, prakticizmu, utilitarizmu, ktorý nepozná svoje miesto v duchovnej štruktúre, ale naopak prispôsobuje si túto duchovnú štruktúru, zmocňuje sa jej pre svoje účely. Deformuje takto noetické hľadiská a hodnotenia. Vylučuje transcendentálne hodnoty, ktoré sú nemenné. Obsahovo presahujú ľudské konanie a tak ho vyzývajú k zdokonaľovaniu sa.
Seba ohromujúcejšie technické javy nedokážu byť tým referenčným bodom zmysluplného zjednocovania ani na Slovensku, ani v Európe. V devätnástom storočí, uvádza S. Štúr, biológia svojimi poznatkami prispela k tomu, že najvyššou hodnotou sa stal pojem života. Ale nie života duchovne naplneného, ale vitálneho, biologického. Toto pokračuje aj v súčasnosti. V tejto súvislosti Sv. Štúr pripomína F. Nitzscheho a jeho výrok, že ak sa preukáže, že morálne pôsobí proti vitalite, bude proti morálnemu. Ak sa preukáže, že pudy, napríklad tvrdosť, krutosť, lesť, opovážlivosť, bojovnosť môžu rozmnožiť vitalitu človeka, pritakám ku zlu a hriechu, uvádza F. Nitzsche.
Tento postoj aj v súčasnosti je vlastný improvizácii, ktorá sa stáva dominantným spôsobom života. Je aj osnovou života mnohých politikov. Preto prekvapujú neraz cynické prehlásenia politikov. Improvizácia vyčerpáva človeka a preto ten potrebuje neustále nabudzovanie biologické a vitálne. To je aj príčinou kritického napätia medzi tým, ako improvizácia formuje paradigmy o človeku a tým, ako je v skutočnosti človek konštituovaný. Preto je so súčasným obsahom improvizácie silne spojený hodnotový relativizmus a pansexualizmus. A to je príčina, prečo aj euroatlantická spoločnosť nevie vytvoriť centrum, ktoré by zjednocovalo národy.
Kritériom vývoja spoločnosti je ľudská osoba s jej nárokmi. Očakával by som, ž to budú Katolícke univerzity, ktoré budú argumentačne čerpať z filozofie personalizmu a vyvažovať tak jednostrannosti redukovaných obrazov o človeku, kedy sa popiera, že je osobou. Na tejto požiadavke by mali nástojiť biskupské konferencie. Problém sa má dostať opäť na vedeckú úroveň z predčasnej politickej aplikácie extrémnych záverov o človeku do životnej praxe.
Bolo by chybou ak by súčasný stav EU preferoval ako metódu zjednocovania iba obraz nepriateľa. Teda aj pravdepodobnosti vojny. Potom ide len o to, udržať tie vojny mimo jadrovej vojny.
Improvizácia ako škodlivý spôsob života
K tomuto stavu prispieva spôsob života ľudí, v ktorom sa presadila improvizácia. Má svoj pôvod v liberálnom chápaní kapitalizmu. Súčasný liberalizmus, v napojení na filozofiu štrukturalizmu L. Straussa vytvára napätie predstavami, že skutočným subjektom vývoja spoločnosti nie je ľudská osoba, ale sociálna štruktúra. Pomenovať skutočnosť sa dá iba dekonštrukciou. Tá nachádza iba nové štruktúry. Nádejou je nejaká mutácia štruktúr. Chápanie vývoja je neosobné a to môže byť aj o zlom osude ľudského subjektu.
Mierou vývoja spoločnosti by mala ostať ľudská osoba. S jej nárokmi aj na osobnú zmysluplnosť. Bez tohto kritéria sa presadí iba spôsob života improvizácie. Nič nemôže byť stále, trvácne, všetko musí byť v pohybe. Čo platilo včera, je iné dnes. Improvizácia neumožňuje ustáliť kultúru v osobnom živote a v živote spoločnosti. Improvizácia nedovoľuje predvídať. Ľudia sa musia udržiavať tak povediac v „prchavom“ stave, aby boli schopní sa preskupiť podľa toho, čo prinesie náhoda.
V dôsledku improvizácie sa nedá nájsť stabilizujúci zmysel života. Improvizácia predpisuje „zmysel života“ módnymi výstrelkami, ktoré nakoniec nechajú človeka nepripraveného odpovedať na otázky života. Významný psychoterapeut V. E. Frankl odmietol improvizáciu, ako človeka poškodzujúci spôsob života. Tento stav veci má dopad v osobnom živote ale aj v procesoch spoločnosti.
Obsahy sebauvedomovania spojené s témami ako národné, rodina, kapitál, podnikanie a iné, sa pre improvizáciu veľmi ťažko dostávajú do úrovne mravnej. Spôsobujú, že ekonomický kapitál exploatuje prírodný kapitál a poškodzuje hodnotu človeka v ľudskom kapitále. Môže byť skrytou agendou konfliktov. Kedy môže ísť o skrytú snahu zmocniť sa prírodného kapitálu nejakého národa. Také vojny boli a sú.
Na Slovensku sú napríklad významné zdroje vody. Vytvára sa obraz nepriateľa, ktorý má zjednotiť ako náhrada za skutočné mentálne morálne centrum v národnej, ako aj nadnárodnej spoločnosti. Moderný človek spája predstavu o sebe s rozumom, myslením a pokrokom. Klasik personalistickej filozofie sv. Tomáš Aquinský rozlišuje bádavý rozum a činorodý rozum. Bádavý rozum spája s absolútne platným a činorodý rozum s relatívne platným. Je to aktuálny problém vzťahu univerzálneho a parciálneho. Bez harmonizácie univerzálneho a parciálneho, iba parciálne platné končí v improvizácii.
Dezintegrovaná osobnosť je osobnosť, ktorá stratila kontakt s bádavým rozumom. Preferuje iba to parciálne. Bádavý rozum je aj vo vzťahu poznávania a kresťanskej viery.
Integrovaná osobnosť harmonizuje parciálne platné s univerzálne platným. Napätie medzi tým čo je a čo by malo považuje za potrebné. Zakladá tým kultúru. Dopady improvizácie v osobnom živote spôsobujú depresiu. Z depresivity sa ľudia pokúšajú dostať vyhľadávaním adrenalinových situácií. Tisícimi rozptýleniami. Majú ťažkosti tvoriť potrebné väzby na domov. K tomu sa druží biologizácia života človeka s ktorou ide pud sebazáchovy a nie rozvoj.
Boj s negatívnymi spoločenskými javmi potom je často bojom s tým pudom sebazáchovy, ako s vedomím, že sa porušujú mravné princípy.
Improvizácia nedovoľuje, aby sa vývoj spoločnosti vyjadril kladnými propozíciami. Tie budú iba vtedy, ak sa podarí vytvoriť mentálne a morálne centrum, ktoré nahradí zjednocovania cez obraz nepriateľa rozličnými scenármi, ktorých autorom je dezintegrovaná osobnosť.
Dezintegrovaný človek nedokáže inhibovať u seba záporné pohnútky. Chce ich legitimizovať. V literatúre, umení, hudbe sú tieto procesy zachytené. Kultúra je o tom, že zmysel života človeka má vzťah k pravde, ktorá pomáha vymaniť sa z náhodilostí.
Improvizácia normu vidí vo veciach. Kultúra normu v pravdivosti. Pôsobí na jej vtelenie do každodenného života. Preto je životne dôležité aby sa kultúra v spoločnosti podporovala. V opačnom prípade sa vážne poškodzujú možnosti vývinu a rozvoja človeka a spoločnosti.
Stanislav Hvozdík
