Nie sú mlyny ako mlyny
Vodné mlyny sa stavali pri potokoch a riekach. Boli to mlyny, kde sa mlelo obilie na múku. Ale už od dávna je známa metafora, o tom, že niekoho niečo „zomlelo“. Taký mlyn, ktorý je nebezpečný pre ľudský osud, nie je vodný mlyn. Nepoháňa ho vodný zdroj, ale ľudský hnev. Takým mlynom na ľudské osudy je aj vojna.
V čase vojny v Iraku sa potrebný hnev ľudí mal vzbudiť tvrdením, že v Iraku sú chemické zbrane ohrozujúce ľudstvo. To znamená, že konflikt má aj skrytú agendu, podobne ako kríza má skrytú agendu. Politická vyspelosť znamená porozumieť týmto skrytým agendám . Napríklad ľudia ktorí sa správajú devijovane, porušujú zákony, normy, hodnoty , aby sa ospravedlnili sami pred sebou, provokujú ľudí, ktorí nemajú problémy so zákonom, aby vyvolali u nich odvetnú reakciu hnevu. Potom povedia, pozriete sa ako nás nemajú radi. To je technika ako vyrobiť obraz nepriateľa. Môže toto byť skrytou agendou tých, ktorí provokujú k vojne. A keď vojnu vyprovokujú, povedia pozrite ako nás nemajú radi. Nechať sa vyprovokovať k vojne je rovnako neželaný jav.
Zlá politika môže vyvolať núdzu, tá vyvolá hnev a ten sa potom vedie účelovým žľabom na nejaký mlyn, ktorý má kohosi zomlieť. Povedzme aj nedostatok takej suroviny ako je zemný plyn, vyvolá núdzu. Koho má zomlieť taký politický mlyn? Aj vojna na Ukrajine má črty takéhoto mlynu. Kto sú tí, ktorí majú byť „zomletí“? Ako neraz ťažko človek objavuje v samom sebe ten civilizačný kód, ktorým sa cez svedomie rozlišuje dobro a zlo, pozorujeme aj v literatúre, v opisovaných príbehoch.
Synonymom takého zápasu je Raskoľnikov v diele F. Dostojeského „Zločin a trest“.
Významným prameňom sú aj osobné spomienky ľudí na udalostí, ktoré v nejakom zovšeobecnení zachováva história. Osobitnú hodnotu má to čo sa pamätá ako „ústne“ zachovaná história priamych účastníkov udalosti. Takou udalosťou bola aj „Biela légia“. Zachoval sa mi magnetofónový záznam spomienok s dvomi účastníkmi drámy z obdobia „Bielej légie“ . Obidvaja boli v politických procesoch odsúdení na mnohoročné väzenie za účasť v Bielej légii. G. N. bol odsúdený na desať rokov a J. I. bol odsúdený na jedenásť rokov, ktoré si aj odsedeli.
Spomienky sa zrodili pri pešej púti z Košíc do Levoče. Neskôr som ich požiadal, aby ich voľne vyrozprávali do magnetofónového záznamu. Aj keď čas nahrávky sa podpísal pod jej zrozumiteľnosť, dá sa z neho dosť vyčítať. Obidvaja boli odsúdení, všeobecne za protikomunistický postoj a konkrétne napríklad za šírenie samizdatových textov, plagátov proti komunistickému režimu. Boli odsúdení za účasť v bielej légii. Nesúhlasili s totalitou a boli za samostatné Slovensko. Obnovu Československa vnímali ako nastolenie politického prostredia, ktoré ustupovalo komunistickým požiadavkám.
Z rozprávania vyplýva, že sami, v aktuálnom čase, vedeli o Bielej légii málo. Boli gymnazisti, maturanti, keď boli získaní pre Bielu légiu. Boli členmi jednej skupiny Bielej légie z okolia Trebišova. Mali jasno vo svojom kresťanskom svetonázore. Hlásili sa ku kresťanskej kultúre. Mali získavať nových členov. G. N. uviedol, že získa dvoch. Z odstupom času hovorí, že Biela légia bola čosi diletantské. Ľudia čosi chceli, ale ani nevedeli dosť dobre čo chcú. Štátna bezpečnosť oproti tomu pracovala vysoko profesionálne. G. N. po rokoch bol toho názoru, že Biela légia bola neskôr už riadená štátnou bezpečnosťou. Bola to už komunistami nastražená pasca aby sa vyjavili režimu nepriateľský založení ľudia. Aby boli mnohí odsúdení.
Aby sa vyvolal strach a rešpekt k moci jednej politickej strany. Spresnil to v rozhovore tým, že sa do organizácie dostali členovia ŠTB . Z jeho rozprávania vyplýva, že mal s Bielou légiou aj vnútorný konflikt vo vzťahu k takým ponukám, ktoré súviseli s ozbrojeným odporom.
Uvádza, že Biela légia nevylučovala ozbrojený odpor voči totalite. V najvšeobecnejšom slova zmysle. Čakalo sa, že režim, bude kolabovať. Napríklad dostal náboje do automatu, bez automatu. V takej živelnej, či živenej réžii dostal granát a úlohu hodiť ho večer do okna predsedu MNV. Večer Išiel okolo na bicykli, ale cítil k tomuto činu odpor. Bol toho názoru, že je to nemravné. Odmietol toto urobiť. S odstupom času povedal, že mohol byť aj politický provokovaný. J. I. spomína epizódu zo svojho vyšetrovania. Viezli ho cez Dargov na vyšetrenie do Košíc. Na Dargove policajt zastavil auto, že si musí kdesi odskočiť. Z kapsy mu vypadla pištoľ a ostala na sedadle. Podľa J. I. išlo o provokáciu. Mal pokušenie, ale nakoniec to vnútorne odmietol. Ak by ju bol vzal a utekal, boli by ho zastrelili na úteku. Dalo sa to potom mediálne využiť.
Píšem o tom preto, že súčasná politika prenikla aj do histórie a deformuje históriu. História nemá stratiť zo zreteľa čas v ktorom udalosti prebiehali. Nemá stratiť zo zreteľa osobu človeka v histórii. Jeho duševné stavy. A to sa stalo vo vzťahu k Tesárovi, Tunegovi a Púčikovi. Totalitný režim Bielu légiu využil v politických procesoch ako udalosť, ktorá mala vyvolať u občanov strach, núdzu pocitu bezpečia.. Bol to mlyn, ktorí mal mnohých zomlieť. Z rozprávanie Jozefa I. a Gabriela N. vyplýva, že ich horizont toho čo vedeli bol určený nesúhlasom s komunistickou totalitou s nástupom ktorej spájali Gotwaldove československom. Dnes sa toto berie tak, akoby oni nechceli ani pražskú jar 1968.
Jadro skrytej agendy konfliktu okolo štátneho ocenenia troch popravených mladých ľudí totalitnou mocou je snaha o občiansku jednotu bez vzťahu ku kresťanstvu. A snaha o čierno biele videnie slovenských dejín. Také mechanické videnie. Tvrdeniami, že sa jednalo o kolaborantov s fašizmov. To je už symptóm, že sa má vyvolať hnev verejnosti a je to symptóm, že niekde už stroji opäť politický mlyn, ktorý má zomlieť , či druhy krát popraviť tentoraz pamiatku troch mladých ľudí. Píšem to preto, že na Slovensku je epidémia stavania takých politických mlynov, ktoré majú zomlieť kohosi, alebo čosi.
Treba sa s tým vyrovnať pretože to končí tak ako to poznáme zo slovenského porekadla: „kto druhému jamu kope sám do nej spadne“. Stavanie takýchto politických mlynov má podobu revanšu za iný politický mlyn, ktorý mal zomlieť kohosi z opozície či koalície, alebo naopak. Aj R. Fico bol vystavený riziku, že bude takto zomletý a predsa nešetril pamiatku popravených. Pravdu povediac nečakal som to. Mal aj také vystúpenia, ktoré boli hodnotovo formačné pre spoločenské vedomie. Napríklad kladný postoj k cyrilometodejskej tradícii, alebo v ústave zakotvené ustanovenie, že manželstvo je zväzok muža a ženy a ďalšie. Aj prezidentka, ktorá udelila toto vyznamenania in memoriam trom mladým ľuďom popravených šibenicou v nespravodlivom politickom procese zdalo by sa, že začína počúvať v občianskom širšom spektre ako je to jej vlastné politické. Čo by mohol byť kladný jav. Ale fakt, že ustúpila zo svojho rozhodnutia hovorí o tom, že nie je prezidentkou celého občianského spektra.
Bola konfrontovaná realitou politických mlynov. Dôležité je rozlišovať čas v ktorom udalosti nastali a čas, ktorý súčasne žijeme. A tento rozdiel padá za obeť politickým mlynom a mlynárom, ktorí vyvolávajú duchov hnevu, aby zomleli určité skutočnosti tak zo súčasnosti ako aj minulosti. Takto sa „melie“ potrebný konsenzus a jednota v slovenskej spoločnosti. Na adresu jednoty vyslovil názor Ján Kvačala, s ktorým môžeme súhlasiť.(Cirkevné listy 1-2/2022). Uvádza, že jednota Slovákov nemôže byť iba katolícka, alebo iba evanjelická. Ale tak evanjelická ako aj katolícka, bez toho aby sa vzájomne chceli nahradiť.
Môžeme to parafrázovať, že jednota na Slovensku nemôže byť iba ľavicová, alebo iba pravicová, konzervatívna, alebo iba liberálna.
Ale bez toho aby sa zrušili rozdiely, je tu spoločný seba uvedomovací základ, ktorým je poznanie, že bez čestných úmyslov a obety za niečo dobre, niet vývoja k dobrému a že je treba si vážiť obety každého človeka. A to sa týka aj ocenenia in memoriám trom popraveným v politickom procese v roku 1951.
Som toho názoru, že im ocenenie Rádom Ľudovíta Štúra , prvej triedy patrí.
Stanislav Hvozdík
