Dane nám neustále robia problém
Denník N dnes (13/5) napísal: „Aj v prípade, že to Matovič skúsi silou a pretlačí svoje návrhy napriek jeho nesúhlasu o zvyšovaní daní, nikam neodíde. Nemôže aj keby veľmi chcel, o tom, či by vôbec chcel, sa dá tiež pochybovať (myslel na p. ministra Sulíka).
Toto ma podnietilo k zverejneniu môjho vnímania riadenia ekonomiky, ktoré som poslal ešte v roku 2020 p. ministrovi Sulíkovi. Uvedomil som si 2 veci – list, ktorý uvádzam nižšie a zároveň nutnosť ekonometrického riešenia druhov daní, sústavy daní.
Vážený pánRichard Sulík
podpredseda vlády pre ekonomiku
Bratislava
Vážený pán podpredseda vlády pre ekonomiku,
významný nemecký ekonóm G. Felbermayr, prezident hlavného výskumného centra Nemecka Kiel Institute of World Economy napísal (HN,6/6/2020), že „Nemožno dosiahnuť dva také dôležité politické ciele použitím jedného nástroja. Nedosiahnete optimálne výsledky ani pri jednom“.
Z makroekonómie vďaka nositeľovi Nobelovej ceny J. Tinbergenovi (môjmu učiteľovi) a jeho dielu Economic Policy: Principles and Design vieme, že prvým princípom ekonomickej politiky je, že treba použiť aspoň toľko nástrojov ekonomickej politiky, koľko je cieľov. Tento princíp Tinbergen odvodil zo sústavy rovníc: ak máme dve cieľové premenné, a to úroveň národného príjmu (Y) a úroveň cien (p), potom dva príslušné ekonomické vzťahy môžeme matematicky takto vyjadriť:
Y = a1G + b1M a
p = a2G + b2M
kde G sú výdavky vlády, M je masa peňazí a koeficient a1 predstavuje zmenu príjmu, ktorá, (iné fakty sú konštantné), vyplynie zo zmeny (zvýšenia) G o 1 euro, čiže reálny príjmový multiplikátor vládnych nákupov. Podobne ostatné koeficienty. Tvorca politiky totiž rieši problém, že ak Y = Y* (napr., že HDP je 82 mld. euro) a p = p* a ak chce získať tie ich určité cieľové hodnoty, potom veličiny G a M musia mať(ideálne) takéto hodnoty:Teda nie vymyslené, odsúhlasené parlamentom. Naša vláda už nemôže reálne pôsobiť na M, teda čiastočne NBS; existuje ECB. Môže tak jednoznačne rozhodovať iba o G. Zo vzťahov vyššie jasne vyplýva aké budú ich zmeny pri rôznych koeficientoch ai a bi, budú vždy iné. Možné variantné riešenia, a výber jednej, by mali byť predmetom rokovania vlády (aj NRSR) pri tvorbe jej ekonomickej politiky. Druhým princípom je princíp regulácie, o ktorom sa v jeho diele môžete dozvedieť všetko, čo tvorca politiky potrebuje.
Ekonomická veda nám dala do rúk oveľa komplexnejšie nástroje rozhodovania a to medziodvetvový model Leontieva, pre formuláciu ktorého konštruuje Eurostat I/O tabuľku a príslušné matematické riešenie má tvar X = (I – A)-1Y, kde Y je vektor možného dopytu a X vektor ideálnej ponuky produkcie ekonomiky.
Vážený pán podpredseda, nemôžem sa nevyjadriť aj k problému skráteného pracovného času, slovenčine nepríslušný kurzarbeit. Opäť sa oprime o tóriu. W. Baumol v diele Economics, Principles and Policy, s. 138 píše: Value added by a firm is its revenue from selling a product minus the amount it pays for goods and services purchased from other firms. Konkrétne: value added = wages + interest + rents + profits. Toto sa odrazilo aj v našom účtovníctve a to konkrétne na účte ziskov a strát. Jeho agregovaná a prehľadná podoba je takáto:
Všetky položky na ľavej strane sú jednoznačné a súladia s uvedenou definíciou. Teraz sa ukázalo, že naše podniky si nevytvárali ani nerozdelený zisk, teda 37 jednotiek. A tak sa obracali na štát. Prečo? Náklady na skrátený pracovný čas si má podnik tiež vopred vytvárať. Z hľadiska účtovníctva ide o náklady budúcich období. A to konkrétne po položke odpisy treba otvoriť riadok náklady na skrátený pracovný čas; ide o náhodný jav, napr. korona, požiar, ale aj iné. Náklady znáša vlastník! Tak ako dokážeme mať vzorce na výpočet odpisov, tak môžeme mať vzorce na výpočet nákladov na skrátený pracovný čas. Nech sú 10 jednotiek. Potom nerozdelený zisk bude 27 jednotiek a súčet pravej a ľavej strany zostane neporušený. Náklady na skrátený pracovný čas sa budú odkladať, a teda akumulovať na účte v banke a môžu sa aj úročiť a ten fond bude ešte väčší. Pracujúcich netreba okrádať! Oni majú získať svojich 800 jednotiek eur.
Naši ekonómovia vždy boli významnou súčasťou vzdelaného ekonomického sveta – R. Briška, I. Karvaš, či V. Pavlenda. Boli to ľudia, ktorí sa nebáli svietiť.
Zasaďte sa o vedecké ekonomické rozhodovanie na Slovensku, aj v EÚ.
Na vedomie: Igor Matovič, predseda vlády SR
S pozdravom a očakávam odpoveď
prof. Ing. Mgr. J. Husár, CSc.
Cádrova 5, 831 01 Bratislava
Bratislava 11/6/2020
Uvedený citát z dnešného Denníka N musím hlbšie objasniť. Aby som čitateľa uviedol inak do problémov daňového systému, keďže nám robí problémy, z pohľadu ekonometrie, nadviažem na dva vyššie uvedené ekonometrické, matematické formulácie bázických ekonomických vzťahov, aby hlbšie prenikol do tvorby hospodárskej politiky, ktorú má robiť vláda a tak vnímal uvedený citát z Denníka N.
Totiž zvyšovanie počtu cieľov bez zvýšenia počtu nástrojov nám síce dáva dodatočnú rovnicu avšak bez zvýšenia počtu premenných na pravej strane, čo spôsobuje problém.
Ak chceme dosiahnuť cieľ a to určitú úroveň spotreby obyvateľstva bez nového nástroja, tak naša sústava ekonometrických vzťahov bude takáto:
Y* = a1G + b1M
P* = a2G + b2M
C* = a3G + b3M.
Ako vieme z poznatkov algebry, každá dvojica z troch rovníc má riešenie, ktoré uspokojuje dva ciele simultánne. Avšak, také riešenie bude mať za následok, že tretí cieľ nebude splnený (C*), čo politici nevedia, lebo nemajú príslušné ekonomické poznatky. Z tohto tvrdenia vyplýva, že potrebujeme tretí nástroj, napr. dane. A tak úplná sústava nových vzťahov bude:
Y* = a1G + b1M + a3T
P* = a2G + b2M + b3T (1)
C* = a3G + b3M.+ c3T.
Riešením tejto sústavy, ako čitateľ iste vie, získame hodnoty G, M a T, ktoré budú spĺňať uvedenú sústavu vzťahov simultánne. Veľkosť T závisí od koeficientov a1, a3 a3 , b1 , b2, b3, c1, c2, c3 a to v konkrétnej podobe. To musí vedieť tvorca politiky, aj naši ministri.
Model (1) pre reálne riadenie ekonomiky by mal mať aspoň 1000 rovníc a 1000 premenných, teda až milión koeficientov a jeho maticové vyjadrenie je X = AY. Iba jeho riešením by sme získali hodnoty všetkých druhov daní, teda nie z hlavy.
Čiže 2x2 = 4 a nie 5, hoc politici by si to priali. Sme v 21. storočí a preto tento nástroj tvorby HP by mal byť samozrejmosťou a nie zvady a hádky politikov.
Článok nemôžem nekončiť, opierajúc sa o diskusiu Sulík, Matovič, otázkou, kde sú naše kognitívne funkcie - myslenie, pamäť, úsudok, schopnosť riešiť problémy, porozumenie veciam, plánovanie ekonomického rozvoja, či organizovanie? Inak sa nedejú veci tak, ako hovoria ekonomické vedy, ale dejú sa podľa nálady politikov, čo nie je optimálne.
Záver
Výber prostriedkov a cieľov je základom tvorby hospodárskej politiky (viď 1). To žiada teóriu hospodárskej politiky a znalosti jej základných princípov.
Tvorba politiky je vedecké narábanie s jej nástrojmi a cieľmi. Avšak bázickou požiadavkou je simultánne získanie hodnôt skĺbených hodnôt cieľov a konzistentným súborom nástrojov.
Konečným cieľom hospodárskej politiky je uspokojenie potrieb ľudí, nie chudoba, s ktorou sa u nás stretá 664 tisíc ľudí.
Za tým účelom musia byť optimálne využité zdroje ekonomiky.
Naši tvorcovia politiky si mýlia ciele a nástroje. Náročnosť a potrebná hĺbka poznatkov ekonomických vied, odrádza politikov od ich pochopenia a veria iba svojim výmyslom.
Dane nám od vzniku ekonometrie nemôžu robiť výpočtový problém.
Prof. J. Husár
Bratislava 14/5/2022
