Prečo vlády nechcú ekonomickú vedu?
Ani jedna vláda po roku 1992 neuplatňovala dôsledne ekonomickú vedu, jej bohaté poznatky. A občania prehliadame zlyhania vlád. Český exminister L. Zaorálek na videu zhodnotil situáciu na Slovensku. Povedal, „že v dobe energetickej krízy, agresii na Ukrajine, v čase veľkej inflácie má na Slovensku premiér 80 percentnú nedôveru a nízku má aj vláda, ba vláda stratila dôstojnosť, premiér pokútne založil stranu, v ktorej je 7 bývalých ministrov a prezidentka nedokázala pomôcť.Teda ozaj ťažká situácia. Hegerova vláda mala byť nádejou zmeny fungovania ekonomiky a ukázala sa ako nekompetentná. Nedokázala získať verejnosť. Ba varoval, aby sa tá situácia nedostala do ČR“. Nie je to medzinárodná hanba? Inú nám urobil Klus v Bruseli, čo je európska hanba. Predstavitelia štátu musia byť vzdelaní. Veď riešia závažné otázky života ľudí a predovšetkým hospodársku politiku štátu.
Tak ako je v kríze politická situácia na Slovensku, tak je v kríze aj ekonomika. Poľnohospodárstvo trvale vykazuje deficit zahraničného obchodu a po roku 1992 bolo zničených viac ako 120 podnikov. Nehovoriac, že ekonomika je v područí nadnárodných korporácií ako Monsanto a iné. Nedokážeme vybudovať nemocnicu Rázsochy. Vláda nevedela konkrétne vyčísliť, čo sa stane ak vzrastú výdavky vlády (G), zvýšia sa investície (I), či zníži daňové zaťaženie (T), hoc ako uvidíme nižšie, veda má na to prostriedky, čo SR potrebuje. Totiž ani jedna vláda po roku 1992 nedokázala robiť hospodársku politiku na báze vedy.
Prečo? Aj preto, že viacerí súčasní politickí činitelia pokútne získali skúšky, či aj diplomové práce. Nemajú poznatky. Iba ekonomická veda (nie poslanci hlasovaním) môže odpovedať na otázku, čo môže ekonomická analýza povedať o dôsledkoch rôznych ekonomických opatrení (menovite aj fiskálnych) na hodnoty tých makroekonomických veličín, ktorých zmeny, pohyb berieme ako indikátor výkonu ekonomiky, napríklad príjem (HDP), output, zamestnanosť, rast, ceny či platobnú bilanciu.
Pre plné pochopenie hĺbky poznatkov nám poslúži iba makroekonomický model, ako uvidíme nižšie. Vlády lipli len na pojme HDP, zbožňovali ho. Nevideli do jeho útrob. Videli v ňom iba číslo, avšak HDP je množina relácií na množine premenných. HDP je súčet hodnôt premenných (v analýze budeme uvažovať HDP bez zahraničia), teda HDP = spotreba + investície + výdavky vlády, pričom spotreba, investície a výdavky vlády sú funkcie viacerých premenných, konkrétne
Z čoho plynie, že rovnovážna úroveň HDP, národného príjmu bude daná týmto vzťahom
HDP predstavuje zložité a komplexné vzťahy s celou množinou premenných. Dnes je ľahké preskúmať efekty, dôsledky zmeny napr. v hodnote investícií na rovnovážny úroveň príjmu (Y), či spotrebu C, pretože môžeme využiť derivácie. Alebo konkrétne, ekonomická analýza Y pomocou prvých derivácii podľa všetkých veličín za znamienkom rovná sa zjednoznační dôsledky, efekty rôznych v čitateli uvedených nástrojov, menovite aj fiskálnych na hodnoty tých makroekonomických premenných, ktorých zmeny opisujú výkon ekonomiky. Hlboký vhlad do ekonomiky vďaka ekonometrii! Tieto fakty potrebuje tvorca hospodárskej politiky. Každá konkrétna hodnota veličín po znamienku rovná sa inak ovplyvní výšku HDP plnej zamestnanosti, čo komplexne neriešila po roku 1992 žiadna vláda, hoc rast veličiny HDP bol jej prvoradým záujmom.
Verbálnou analýzou sa k záverom uvedených nižšie nedopracujeme. Vypočítať treba nielen Y, čiže HDP, ale všetky veličiny rovnice Y = C + I + G . Zo vzťahu vidíme, že vláda môže prostredníctvom výdavkov vlády (G) meniť hodnotu HDP. Ba daňami zmení HDP na disponibilný príjem, ktorý obsahuje transferové platby (penzie, prídavky na deti,…), premenná R. Všetky možné zásahy vidíme v zlomku za Y, ktoré možno derivovať podľa všetkých premenných a tak analyzovať ich efekty, dôsledky na ekonomiku. Zlomok, ako vidí čitateľ, je citlivý na menovateľ, v ktorom je uvedená daňová sadzba (ty) a veličina b z funkcie spotreby. Ďalej investície (I) závisia od úrokovej miery (i), čo indikuje vzťah k množstvu peňazí. Teda vplyvov je veľa a vláda ich nemôže ignorovať, naopak poznať a využiť ich. Vážne obohatenie modelu by malo zavedenie exportu (X) a importu (M), teda modelu Y = C + I + G + X – M, pričom každá veličina, ako sme videli, je funkciou nejakej premennej. Tak by model obohatil možnú analýzu efektov.
Čiže vďaka ekonomickej analýze by rokovania v parlamente a vo vláde mali byť odbornou diskusiou a nie „rozprávkami“, či zvadou. Exminister Zaorálek by ČR neodhováral od našej cesty, naopak požadoval by ju; vláda by sa takou politikou ukázala ako kompetentná, bola by excelentná, elitná. Aj vedci ekonómovia. Nežili by sme v neustálom strese a v obavách.
Záver
Čitateľ musí vedieť, že články a knihy z hospodárskej politiky a menovite aj fiskálnej politiky vyšli už v roku 1950, teda uplynul čas, keď by už aj členovia nášho parlamentu mali mať hlboké poznatky vedy a ich aplikovať, zvlášť zato, že schvaľujú významnú časť fiskálnej politiky a to štátny rozpočet. Uviedol som iba časť makroekonomických poznatkov, ktoré musia byť základom pre tvorcov hospodárskej politiky. Čitateľ zistil vyššie nevyhnutnosť ekonometrie pre tvorbu hospodárskej politiky, ako bázy pre stabilizačnú politiku v ekonomike, jej udržania v rovnováhe a vplývania na dynamiku chodu ekonomiky, či optimalizácie vzťahu zamestnanosť – inflácia, čo je dôležité pre otvorenú ekonomiku akou je aj naša.
Dnes veda ponúka oveľa sofistikovanejšie modely ako ten vyššie, čo umožňuje mimoriadne hlbokú ekonomickú analýzu fungovania ekonomiky. Tá poskytuje významné zlepšenie tvorby hospodárskej politiky. Politici však musia rozumieť modelovaniu. Je to dôležité lebo je to každodenná potreba; inak môžeme zažívať iba zlyhania hospodárskej politiky, čo je žiaľ naša každodenná realita. Totiž, práve ekonomickou analýzou Y pomocou prvých derivácii podľa všetkých veličín za znamienkom rovná sa, sa zjednoznačnia dôsledky, efekty rôznych v čitateli vzťahu uvedených nástrojov, menovite aj fiskálnych, na hodnoty tých makroekonomických premenných, ktorých zmeny opisujú výkon ekonomiky. Slovensko by nebolo ohovárané.
Občania si zaslúžia kompetentné vlády.
Otázkou zostáva, kedy prelomíme kolobeh nevedeckej tvorby hospodárskej politiky, či prečo vlády nechcú ekonomickú vedu?
J. Husár
12/4/2023
