Nádeje a riziká
Milujem svoj malý národ, o tom nech nikto nepochybuje. Milovať vie iba ten, kto sa narodil milujúcej matke.
Láska nepotrebuje slová, aby existovala, ale keď vás naplní až tak, že preteká cez okraj srdca, začne spievať. Z takýchto príčin som v útlom detstve začal písať básne, hoci škola robila všetko pre to, aby som poéziu nemal v obľube. Sedával som však v knižnici všetok voľný čas a objavil, že poézia nie je tá ideológia, ktorou nás kŕmi škola, ale to citové a intelektuálne hľadanie zmyslu, ktoré rozochvievalo moje vnútro. Takto som cez lásku, cez lásku k prírode, cez lásku k vlasti, cez lásku ako takú, ktorá ma napĺňala údivom, prišiel k pochopeniu, že tou láskou je Boh. Jeho prítomnosť sa mi vyjavila vo všetkom. Ako láska prejavujúca sa zákonom gravitácie, bez ktorej by neexistoval nielen vesmír okolo nás, ale ani my sami ako makrovesmír. Gravitácia existuje aj v kultúrnom či etnickom zmysle. Tak vznikajú ľudské spoločenstvá, rodové, etnické, kultúrne, civilizačné. Násilím sa nič nedá udržať dlhodobo. Zjednotiť sa dá iba okolo záujmu, ktorý je však viac či menej krátkodobý, alebo okolo idey. Idea si nachádza tvár v znaku, v symbole ako v pečati, ale aj v metafore ako znaku rozmenenom na drobné.
Niet divu, že postmoderná doba až fyzicky nenávidí historické znaky. Pod rozličnými zámienkami sa ich usiluje nahrádzať tak, aby už neboli nositeľmi historického príbehu. Potrebuje pretrhnúť citovú väzbu opretú o obetu prinesenú v mene kolektívnej identity ako tmeliva duchovno-kultúrneho spoločenstva. Postmoderna nie je výsledok nijakého spontánneho civilizačného vývinu, ale úmyselný proces sociálneho inžinierstva, útoku na všetko, čo tvorí historické spoločenstvá.
Keď sme v uliciach v novembri 1989 vyprevádzali vládu jednej strany na smetisko dejín, ani vo sne by mi nenapadlo, že sa otvárame práve novej postmodernej podobe sociálneho inžinierstva, ktorého súčasťou je aj postupné nahrádzanie kultúrnych obsahov čisto geografickými. Keď sa štát, ktorý si vytvoril slovenský národ na báze prirodzeného práva na sebaurčenie premení neurčitú geografickú jednotku. Historický názov Slovenská národná rada odrazu začal prekážať a musel sa transformovať na Národnú radu Slovenskekj republiky. Nijako nejde o hru na slovíčka. Lebo keby šlo iba o slovíčka, nebolo by treba historickým názvom vôbec hýbať. Už vtedy nás začali priúčať, že slovenský národ je iba podnájomník geografickej jednotky, ktorá nesie názov Slovensko, Slovenská republika.
Ruka v ruke s týmto procesom išlo o postupné kvalifikovanie prirodzených, tradičných hodnôt, ako ich vnímal každý skutočný Slovák, za ex-trémizmus. V súčasnosti vidíme podstatu tohto procesu na konfrontácii dvoch politických subjektov, ktoré sa hlásia k národným obsahom slovenskej politiky - SNS a ĽSNS. Chápal by som konfrontáciu, ak by šlo iba o konkurenčný zápas dvoch politických strán. Lenže tento spor, ktorý rozohráva najmä SNS, má omnoho hlbšiu podstatu. Vyjavuje to sám myšlienkový pochod predsedu SNS, ale najmä jeho aktivity, teda ak ukláňanie sa na všetky strany sveta vôbec možno nazvať politikou, tobôž národnou.
Vo svete si nik dobrovoľných ukláňačov úprimne neváži. Možno takého politika potľapkajú po pleci a obdaria formálnych potleskom, ale v skutočnosti ho neuznajú za partnera. Naši vrcholoví politici sú presný opak tých, ktorí sa vyšvihli do čela štátov okolo nás. Akoby ani neboli výrazom národa, ktorého hlasy získali nie pre mandát poklonkovať cudzím záujmom, ale aby urobili všetko pre blaho Slovenska. Namiesto spolupráce v stredoeurópskom priestore pokúšajú sa získavať body jej narúšaním.
To, že máme svoj štát, je metafyzický zázrak. Slovenského národa už dávno nemalo byť. Žijeme uprostred národov, z ktorých každý si nárokuje na zvrchovanosť nad nami. Naši južní susedia stále zotrvávajú na šovinistickom ťažení košútovskej revolúcie, keď sa Uhorsko premenilo z monarchie zjednotenej kresťanstvom na štát Maďarov, ktorí tvorili sotva 37% obyvateľovstva monarchie. Maďarský národ tak použili na rozbitie nielen Uhorska, ale i celého cisárstva. Pokračovanie v tejto nerozumnej politike sľubuje trieštivosť a konfrontáciu aj do budúcna.
Rovnako Česká republika nezabúda oživovať mýty o ma-sarykovsko-benešovskej, údajne demokratickej, ČSR a pomocou piatej kolóny živí tento blud aj u nás. V nedávnej debate s Poliakmi som sa ubezpečil, že nebezpečné mýty vonkoncom neobchádzajú ani nášho severného suseda, ktorý pociťuje územné nároky voči nám. Veľkou neznámou je aj rusínske obyvateľstvo, ktoré sa hegemóni skôr či neskôr pokúsia použiť v zápase o správu stredoeurópskeho priestoru, najmä s ohľadom na maďarské záujmy, ktoré sa oživujú aj v dôsledku ukrajinsko-ruského napätia.
Skrátka, budúcnosť nás nezbaví potreby obhajovať právo na svoju existenciu stále znova a znova. Kto však bude zápasiť? Mládež zahľadená do mobilov? Alebo mládež jednoduchých hesiel?
Mali sme dve-tri generácie, ktoré pre nás vybojovali či skôr vytrpeli všetko, čo dnes môžeme považovať za našu hrdosť a z čoho sa nové pokolenie márnotratne vyzlieka ako z tesnej hadej kože. Do tohto procesu rastúcej ľahostajnosti ku kontinuite vtrhávajú trieštivé ideológie pod vplyvom rozličných propagánd, rovnako západnej ako východnej.
Svet sa v globálnom zmysle prudko mení a zmení. Tieto premeny neobídu ani Strednú Európu, a už vonkoncom nie náš malý národ. Existuje primnoho záujemcov o geografickú jednotku s názvom Slovensko. Opakujem, o geografickú jednotku, nie o slovenský národ. Nie je nijaký problém vytvoriť podmienky na nútené vysťahovalectvo alebo zmenu etnických pomerov.
Teodor Križka
zdroj: KULTÚRA 17/2018
