Panslavizmus a naša krajina
Hurtom pretiahol Európu krik o panslavizme; ohlasovalo a so strachom menovalo sa toto slovo u všetkých skoro európskych národov, hovorili o ňom stá a stá časopisov, plno ho bolo v rozprávkach spoločenských, ba i v nejedných snemovniach ohnivé reči sa na panslavizmus sypali.
Nám tiež, kde sme sa len pohli, všade panslavizmom plné uši nakričali, kde sme len koľvek s dakým národným podujatím vystupovali, všade do panslavistov nadali a pod týmto heslom všetky tieto podujatia, ako len mohli, hamovali a navnivoč uvádzali. Čože to za zázračné slovo, slovo "panslavizmus"? Čo za zázračnú moc to v sebe malo, že už na počutie tohoto slova hrôza mnohých pochytovala a hnevom i zlosťou proti všetkému slovanskému naplňovala?
Myslel by si človek, že vari pod heslom a zásterou panslavizmu dáke križiacke ťaženie na všetky európske národy sa vyrútiť má; a vskutku, čo aj nie takúto výpravu, ale v inom spôsobe hroznejšiu ešte od všetkých tých ťažení si pod panslavizmom predstavovali, nič menšieho pod ním nemysliac, ako že národy slovanské (Slávi), a to všetky (pan), pod náčelníctvom ruským na Európu sa vyvalia a na spôsob Atilov a druhých takýchto hrozných vojníkov Európu pustošiť a národy európske do rabstva zajímať budú. V panslavizme teda, ako hovoríme, Atila so svojimi korisťo-bažnými kŕdľami sa znovu zrodiť, Európe novým bičom božím zaplieskať mal. Toto, hľa, bolo predstavenie o panslavizme, na ktoré ešte i dnes ľudia tu i tu veria, najviac ale už len takí, čo za obecnými panujúcimi myšlienkami hodne pozďaleka pozostávali.
Bez vetra ale byľka sa nehne, hovorí slovenské porekadlo, a tak i tu len muselo byť dačo, čo tohoto strašného obra splodilo a už národy po celej Európe šliapať videlo. A keď tak hrozného obra obrazotvornosť mnohých utvoriť vedela, musela už len byť vraj aj hodná príčina, ktorá k takému napätiu obrazotvornosti u národov európskych príležitosť zavdala. Netajíme, že by nebola skutočne takáto príčina bývala, ale aj to zaraz istíme, že tu v obrazotvornosti európskych národov tichý šum vetríka hučal ako ozorné z diel strieľanie a že tichý žiaľ národa hlboko padlého zazvučal v ušiach národov ako rukot dákeho velikána. Ideme o tom prehovoriť.
Ak ktorý národ v rozvíjaní ľudskom bol nazad ostal, to bol a je dozaista národ slovanský. Nie je tomu na vine dobrá vôľa alebo neschopnosť tohoto národa k ľudskému rozvitku, bo on hoc ako v úpadku, krásne svedectvá i o svojej dobrej vôli i o svojich schopnostiach i o svojej mravnej a duchovnej sile vydal, ale bolo tomu príčina zemepisné položenie a s týmto položením spojené dejiny národa slovanského. Dobre je Nemcom, Francúzom a iným západným národom hovoriť o svojej vzdelanosti a pýšiť sa na ňu, keby ale toto zemepisné položenie boli Slovania mali, keď nie viac, iste by boli toľko, ako Nemci, Francúzi atď. dosiaľ dokázali. Nemci, Francúzi a druhé ich susedné národy otočili starodávne kolísky a bývaliská osvety a vzdelanosti ľudskej, oni zaujali miesta k nim najbližšie, otočili oni po dlhom sem-tam vlnení Itáliu, zaujali miesta neďaleko od klasickej zeme helénskej, k nim teda prosto a bezprostredne všetko, čo len koľvek bolo vzdelanosti a osvety v gréckom a rímskom svete, sa vylialo, oni to v blízkom susedstve zaraz z prvej ruky poprijímali a svojho ducha znamenitým týmto starého sveta plodom zúrodnili. - Inakší bol osud národa slovanského. Na východe a na severe - polnoci - Európy rozložení ďaleko od starodávnych klasických sedalísk osvety, gréckej a rímskej, položení medzi Áziou a Európou a tak vystavení všetkým útokom a nábehom surových aziatských národov, na Európu ustavične sa valiacich, neboli v stave a vonkoncom nemohli Slovania osvetou starosvetskou k vyššiemu ľudskému životu privedení byť, nemohli ju zažiť. Z tohoto ohľadu boli tedy Slovania od Nemcov, Francúzov a druhých západných európskych národov omnoho nešťastnejší, ktorí nielenže sa prišli napiť ku samým žriedlam osvety starosvetskej, ale vstúpili do bezprostredného obcovania so vzdelaným starým svetom, čo že nekonečne na nich účinkovalo, kto by zapierať smel? Obcovanie človeka surovšieho s človekom vzdelanejším je pre tamtoho opravdivá škola a takouto školou pre západné národy európske boli Rimania i Gréci; kde naproti tomu Slovania vo svojom susedstve medzi surovými ešte Germánmi z jednej a divými národmi ázijskými z druhej strany žiadnu veru príležitosť nemali priučiť sa niečomu ľudskému. Miesto toho oni ustavične biť a prať sa museli s divými, na Európu sa hrnúcimi národmi, ktoré od štvrtého stoletia po Kristu počnúc až do samého pätnásteho stoletia svoje pustošenie a nápady na Európu obnovovali. V týchto bojoch skoro všetky slovanské kmene účasť mali, tak dobre Rusi ako Poliaci, Česi, Slováci, Chorváti, Srbi a Bulhari; ťať museli Slovania Hunov, Kozárov, Avarov, Pečenehov, Kumánov, Mongolov, Tatárov a Turkov. Úlohu svoju Slovania v týchto bojoch slávne a víťazne vykonali, bo divú moc týchto národov zlomili a prítulok starosvetskej osvety od hroziaceho jej nebezpečenstva ochránili, že ale tým samým vzdelanosť ich náramne sa obneskorila a na samé kmene slovanské zo surovosti aziatskej, s ktorou do činenia mali, mnoho sa nalepilo, to každý vidí a uzná. V Rusku napríklad nikdy by tak tuhé rabstvo nebolo povstalo, nikdy by sa tak človek tam surovými telesnými pokutami nebol zohavoval, keby na toto neboli privykli Rusi pod ťažkým jarmom mongolským; bo surovosť táto a rabstvo napospol vonkoncom neleží v otvorenom a vo svojom jadre ľudskom duchu slovanskom. Na jednej strane teda divokosť aziatská napadala a v rozvíjaní zatrimovala kmene slovanské; na druhej boli Slovania veľkým pásmom národov od klasických krajov osvety starosvetskej oddelení a z toho už každý ľahko pozná, že veru v nepohodlnom položení nachádzali sa z ohľadu osvety a vzdelanosti. I samé Božie slovo, učenie kresťanské, omnoho neskôr ku Slovanom ako k druhým západným národom európskym cestu si prerazilo a preraziť mohlo; Germáni a Frankovia poprijímali slovo Božie už v treťom, štvrtom, piatom, šiestom a siedmom století po Kristu; kde naproti tomu u Slovanov napospol len v deviatom a desiatom století sväté toto učenie sa rozšírilo. A vec tá išla celkom prirodzeným svojím behom. Z Itálie a menovite z Ríma kresťanské učenie nemohlo sa prv dostať ku Slovanom ako ku Germánom alebo Frankom, Itáliu svojimi sedaliskami otáčajúcim; ale muselo prísť najprv cez bližšie národy k Itálii, aby aj zeme slovanské zaujať a ľudstvo ich ku vznešenejšiemu životu zapáliť mohlo. I obce sa u Slovanov omnoho neskoršie zakladali, ako u národov germánskych alebo Frankov, a len vtedy, keď národ skutočnú obec založí, začína sa uňho život mocnejší, poriadnejší, právnejší a menovite počiatok pospolitého života u národa je založenie obce. Týmto ale počiatkom pospolitého života, alebo inými slovami, životom usadlejším, právnejším, a bezpečnejším predstihli národy germánske a Frankovia Slovanov o viac století; bo o viac století od Slovanov skôr pozakladali oni svoje obce, ktorí len v deviatom a desiatom století schopili sa k mocnejšiemu životu verejnému, ako to Veľká Morava, Česko, Poľsko, Rusko a iné slovanské obce dosvedčujú. Podľa všetkého tohoto každý uznať musí, že Slovania za Nemcami a Francúzmi vo vzdelanosti hodne nazad ostať museli, čomu, ako sme videli, na vine bolo ich položenie a s týmto položením spojené dejiny. Smeje sa síce úškľaba a vyhadzuje na oči Slovanom ich nazad zaostatie; ale úškľabníctvo toto je bez všetkého zdravého rozumu a pováženia, je celkovité neznanie a nespytovanie dejín, je ľahkovážny súd historický. Keby boli Slovania v tých zemiach a krajinách sa osadili, v ktorých sa osadili Nemci, Frankovia a druhé západné európske národy, opakujeme, keď nie viac, iste toľko by boli vykonali, koľko vykonali spomenuté národy. Ale i takto je to dobre a ešte lepšie, bo tým väčšia je ich budúcnosť.
Predsa ale i v tomto oddialení, v tomto na minulé časy nepohodlnom položení Slovanov z ohľadu osvety starosvetskej preukázali sa Slovania krásnou usilovnosťou náukovou, preukázali sa peknými plodmi svojho bohato obdareného ducha a vystúpili s utešenými nálezmi v svete duchovom, t. j. v okrese náuk a vied, epochu robiacimi. Česi v štrnástom a pätnástom století vyšvihli sa z ohľadu náuk vysoko a zdalo sa, ako by si boli zaumienili v ten čas prvenstvo v tomto ohľade medzi všetkými európskymi národmi si vydobudnúť; Poliaci pod Žigmundami, v zlatom veku literatúry poľskej, na to samé vznešené miesto medzi národmi vedeli sa dobíjať. A komuže patrí sláva vynájdenia večnej svetovej harmónie, tejto naozaj slovanskej myšlienky, keď nie Koperníkovi a s ním Slovanom? - Komuže patrí vynájdenie večnej nepremennej zákonitosti v prírode, keď nie Zalužanskému a s ním jeho národu? Mlčíme o ostatných, dosť majúc teraz na spomenutí týchto dvoch ligotných hviezd slovanských. Lež všetko toto bolo len kúskovité, dohrnuli sa na Slovanov zase nové búrky a tie víchricami a hradom zrazili tieto prvé puky a kvety slovanské; zamračilo sa zase nad nimi a duch ich v žiali utiahol sa z divadla sveta.
V takomto stave dlhé časy pretrvali národy slovanské, kým veľké zmeny na západnom svete nepovstali a nový obrat ľudským dejinám nedali. Osveta starosvetská, predtým len v Grécku a v Itálii bývajúca, sa pomaly aj k národu franckému a nemeckému pretiahla a medzi nimi sa ubytovala. Keď sa ale raz už tu nachodila, prišla do blízkeho k Slovanom susedstva a stadiaľto sa pomaly aj ku Slovanom preťahovať a prenášať počala. Obcovanie Slovanov s Francúzmi a Nemcami stávalo sa vždy častejšie a hustejšie, pozornosť Slovanov na život západný európsky, na politický, náboženský, náukový, vždy viac a viac sa obracala, čo, rozumie sa, bez veľkých následkov na kmene slovanské zostať nemohlo. Stálo by za prácu vyšľakovať všetky tie prechody osvety západnoeurópskej k Slovanom a ich účinky medzi nimi, medzitým to do okresu tohoto článku nepatrí. Naraz ale prihrmel francúzsky prevrat a ten ako celú Európu, tak i skoro všetky kmene slovanské najmocnejšie zatriasol. Do rozličných táborov rozišli sa synovia slovanskí, jedni postaviac sa do tábora francúzskeho, druhí do tábora proti nemu, a takto bojovali Slovania proti svetu a proti sebe, ale akýkoľvek bol výpadok tých hrozných vojen, účinok týchto dejov bol i na Slovanov ohromný. V bojoch týchto poznali Slovania rozvitejší i dokonalejší život západno-európsky v každom ohľade, s tým ale zaraz poznali aj tú hlbinu a nížinu, v ktorej sa oni proti druhým národom európskym nachodia, v bojoch týchto oboznámili sa ďalej s ideami, ktoré francúzsky prevrat porodil, vychoval a ktorým naposledy muž velikán, Napoleon, za náčelníka stanúc, cestu im do sveta mohutným svojím mečom prerazil a po svete ich rozšíril. Ideami týmito, ktoré sa i ku Slovanom dostali, tým rezkejšie sa napäl a upozornil ich duch. Navidomoči poznali teda Slovania, že sú nízko, že ležia hlboko a že s inými národmi európskymi do rovne sa nijak postaviť nemôžu. Medzitým ale po vojnách francúzskych život západných národov európskych, menovite Francúzska a Nemcov, susedov slovanských, vždy ďalej sa rozvíjal, popravy a postupy vždy prudšie a čerstvejšie jedno za druhým nasledovali: život verejný týchto národov, pod ochranou v novo povstávajúcich ústav, vždy väčšiu slobodu si nadobúdal, život spoločenský povoľným vyrovnávaním bývalých rozdielov medzi rozličnými stavmi vždy milším, znosnejším a ľudskejším sa stával; náuky a vedy z predošlej svojej výšky pomaly vždy viac a viac do života sa drali, nízky obyčajný život k sebe povyšujúc a k vyhľadávaniu lepšieho života i na týchto nížinách zemských mocne ponúkajúc, čo všetko na doterajšiu zaťatosť, stojatosť a skamenelosť kmeňov slovanských mocne pôsobilo a kmene slovanské do zákruty života západno-európskeho vždy mocnejšie potrhovalo. Ak kmene slovanské dosiaľ hliveli a spali, od týchto čias nemohli viac; bo raz sa stalo prebudenie a teraz už nastúpilo hýbanie a strasenie sa u všetkých, pár rokov skôr u jedných, pár rokov neskôr u druhých, ale u všetkých kmeňov slovanských. Toto strhnutie sa odrazu národa, dosiaľ hlivejúceho, ospalého, v Európe najrozložitejšieho, ale v nej dosiaľ takrečeno neživého, nezbadaného, muselo, pravda, na národy európske čarovne pôsobiť, bolo to, ako keby sa bol naraz dáky zázračný úkaz v Európe zjavil a svet poplašil. Skutočne, práve to tak bolo, ako s dákym zázračným, dosiaľ nevídaným úkazom; ako na tento úkaz ľudia híkajú, duria sa ho a plašia, tak i na tento, dosiaľ nevídaný úkaz, t. j. hýbanie sa kmeňov slovanských, odrazu národy európske zhíkli a náramne si pred ním strachu nahnali. Keď ale prirodzený úkaz ľudia poznajú, prestane im byť zázračným a prestanú sa ho plašiť; tak skutočne i tento úkaz odrazného sa pohnutia kmeňov slovanských, keď ho len európske národy poznajú, prestane im byť čudným a nebudú sa ho viac báť, ale radšej, ak aj iným dobre prajú, budú sa z neho tešiť, že toľko ľudstva k lepšiemu a slobodnejšiemu životu sa domáha. Toto odrazu pohnutie sa národa slovanského, dosiaľ v Európe za nič považovaného, lebo duchovne spiaceho, zavdalo prvú a pravdivú príčinu hrozným chýrom o takrečenom panslavizme a nasledovne k nenávistným ohovárkam, potváraniam a k prenasledovaniu všetkého toho, o čom sa myslelo, že je to znak a hýbanie panslavizmu. Rozumný a nepredpojatý pozorovateľ ale povstatia a rozvíjania sa tohoto úkazu celkom inakšie o ňom súdiť bude. To, čo odrazu povstalo v živote kmeňov slovanských, vzali národy európske tak, ako by sa boli Slovania schválne na tom dohovorili a odrazu to chceli, to, čo bol potrebný a nevyhnutný následok príbehov a dejín európskych, vzali národy európske za nebezpečné sa vyhrážanie Slovanov všetkým iným národom, to, čo bolo pohnutím a znakom k lepšiemu, ku slobodnejšiemu životu z doterajšieho nízkeho živorenia, vzali národy európske za odhodenie sa Slovanov a podvrženie sa moci, ktorá by ich z doterajšieho stavu vytrhla a ku značnejšiemu staniu medzi európskymi národmi, berúc ohľad na moc, priviesť mohla. Zo všetkého ale tohoto vidno, že toto boli pochopy a mienky o Slovanoch celkom krivé a bludné.
Skutočne, pravda je, že Slovania odrazu povstali a hýbať sa začali, nie ale zato, že by sa boli k tomu zhovorili, ale zato, že spolu hliveli, spolu v živote nevoľnom drepeneli a že odrazu na nich od národov európskych sa pôsobilo; skutočne, pravda je, že kmene slovanské všetky vôľu k popraveniu a k zlepšeniu raz i svojho života osvedčili, nie ale zato, že by sa tým boli dakomu vyhrážať chceli, ale zato, že všetky za druhými národmi európskymi ďaleko boli zaostali a naraz lepšie poznali a rozkvit, slobodnejší život u druhých spozorovali; skutočne, pravda je, že všetci Slovania na národnosť svoju sa odvolávať začali, nie ale zato, že by sa dakomu za nástroj tejto národnosti dali, ale zato, že každý národ, keď ďalej chce prísť, s týmto počínať, t. j., že si to, na čom jeho život leží, osvedomiť musí, a to je jeho národnosť.
Predsa ale i v tomto oddialení, v tomto na minulé časy nepohodlnom položení Slovanov z ohľadu osvety starosvetskej preukázali sa Slovania krásnou usilovnosťou náukovou, preukázali sa peknými plodmi svojho bohato obdareného ducha a vystúpili s utešenými nálezmi v svete duchovom, t. j. v okrese náuk a vied, epochu robiacimi. Česi v štrnástom a pätnástom století vyšvihli sa z ohľadu náuk vysoko a zdalo sa, ako by si boli zaumienili v ten čas prvenstvo v tomto ohľade medzi všetkými európskymi národmi si vydobudnúť; Poliaci pod Žigmundami, v zlatom veku literatúry poľskej, na to samé vznešené miesto medzi národmi vedeli sa dobíjať. A komuže patrí sláva vynájdenia večnej svetovej harmónie, tejto naozaj slovanskej myšlienky, keď nie Koperníkovi a s ním Slovanom? - Komuže patrí vynájdenie večnej nepremennej zákonitosti v prírode, keď nie Zalužanskému a s ním jeho národu? Mlčíme o ostatných, dosť majúc teraz na spomenutí týchto dvoch ligotných hviezd slovanských. Lež všetko toto bolo len kúskovité, dohrnuli sa na Slovanov zase nové búrky a tie víchricami a hradom zrazili tieto prvé puky a kvety slovanské; zamračilo sa zase nad nimi a duch ich v žiali utiahol sa z divadla sveta.
Ľudovít Štúr
