Profesor Rudolf Briška
V diele z mojej univerzity Spomienky a príbehy z dejín Ekonomickej univerzity som o profesorovi Briškovi napísal dlhšiu spomienku z hľadiska jeho zanechaného vedeckého diela. V tejto úvahe si všimnem jeho život a žiaľ, aj životné peripetie.Čiastočne som o nich vedel, lebo môj vedúci katedry ho zamestnal ako externého spolupracovníka katedry. Po 20 rokoch som sa som sa s ním stretal na Ústave ekonomiky a organizácie stavebníctva, kde som používal ich počítač. Preto si dovolím napísať akosi srdečnejšie o tomto pre mňa veľkom človekovi.
R. Briška pochádzal z dedinky Otrhánky, kde sa narodil 18. apríla 1908. Obec sa nachádzala v okrese Bánovce nad Bebravou. Rodičia boli roľníci, možno aj zato sme si boli blízky, často ma chytil za plecia a oslovil Jaroslav. V rokoch 1914-1919 navštevoval ľudovú školu v rodnej dedine, potom v rokoch 1920-1925 navštevoval gymnázium v Nitre, na ktorú sme spolu spomínali, lebo som do školy v Nitre chodil aj ja. Obdivoval som ako si spomínal na profesorov a to aj ich mená. Nevedel sa ich vynachváliť.
V rokoch 1925-1928 chodil do gymnázia v Prievidzi, kde v roku 1928 zmaturoval. Po maturite študoval na právnickej fakulte Univerzity Komenského kde v roku 1932 promoval za doktora práv. Hovorieval mi, že už počas štúdia ho zaujala ekonómia. Bolo to vraj aj vplyvom celosvetovej hospodárskej krízy, ktorá zasiahla aj jeho príbuzných.
V roku 1931 napísal svoju prvú ekonomickú prácu s názvom Slovenské vysťahovalectvo. Tú v roku 1932 vydal časopis Hospodárske rozhľady. Išlo o analýzu príčin a možností riešenia emigrácie Slovákov, ktorá. žiaľ je aj dnes, v 21. storočí.
V rokoch 1933 až 1935 bol Rudolf Briška auskultantom (obdoba justičného čakateľa) na krajskom súde v Bratislave. Získal aj štipendium Rašínovho fondu vďaka čomu strávil 6 mesiacov na študijnom pobyte vo Veľkej Británii. Tam sa venoval najmä štúdiu účinnej politiky proti nezamestnanosti - najmä politík reagrarizácie a reindustrializácie. Nuž a dnes nevieme naformulovať účinnú politiku proti nezamestnanosti.
V roku 1935 prijal ponuku stať sa tajomníkom Zväzu slovenských bánk. Na báze svojich bohatých skúseností v roku 1938 vydal dielo Peňažné aktuality ,v ktorom agitoval za reorganizáciu slovenských bánk a zníženie počtu obchodných bánk a ich filiálok. Neskôr odmietal okamžité zriadenie samostatného emisného ústavu. V roku 1936 dokončil svoju knihu s názvom Problém reagrarizácie. Reagrarizáciou myslel zabezpečovanie poľnohospodárskych usadlostí pre nezamestnaných. V roku 1937 získal druhú cenu na súťaži o Cenu slovenského priemyslu, ktorej sa zúčastnil prácou Plánovité hospodárstvo.
Po roku 1989 sa slovo plánovanie dostalo mimo ekonomickej vedy.
V rovnakom roku napísal aj článok na tému skrátenia pracovného času pre časopis Hospodárstvo a právo, ba vo svojom veľkom diele uvádza aj vyhlášku, ako sa bude pomáhať ľuďom počas skráteného pracovného času spôsobené krízou ekonomiky.
Dnes sme sa uchýlili k hroznému slovu kurzarbeit.
Nemôžem, nespomenúť, že v roku 1938 uverejnil prácu Populačné optimum, ktorá sa zaoberala demografiou. Dnes nás veľmi trápi. O jeho pracovitosti hovorí, že už v roku 1939 vydal ďalšiu knihu - Remeslo a veľkovýroba (ako pomôcť remeslu). V nej vyjadril názor že remeslo nikdy nevyhynie, za jeho najväčšiu výhodu považoval jeho decentralizačné možnosti, vďaka ktorým môže pružnejšie než veľké firmy reagovať na individuálny dopyt. Rudolf Briška bol aj vysokoškolským pedagógom. Pôsobil na Slovenskej vysokej škole technickej a Vysokej škole obchodnej.
Ako 31 ročný sa stal mimoriadnym profesorom na Slovenskej vysokej škole technickej, kde prednášal verejné právo, národné hospodárstvo a ochranu robotníctva. Viedol Ústav národného hospodárstva. Za riadneho profesora bol vymenovaný v roku 1944.
Od roku 1940 prednášal aj na Vysokej škole obchodnej. Prednášal predmety Národohospodárska teória, Vojnová ekonomika, Národohospodárska politika, Dejiny náuk národohospodárskych, Matematickú štatistiku a Seminár národohospodársky. Jeho prednášky sa tešili veľkej obľube, často sa počas nich obracal na študentov a nepoužíval pri nich zvyčajne písomné podklady.
Popri pedagogickej činnosti a práci pre zväz slovenských bánk vydal množstvo článkov pre širokú verejnosť. Napísal sám či s inými autormi aj niekoľko učebníc. V roku 1943, za Slovenského štátu, vyšli dve jeho mimoriadne významne diela, učebnice: 670 stranové Národné hospodárstvo (Teória a politika), kniha II, Národohospodárska politika a 390 stranové dielo Národné hospodárstvo (Teória a politika), kniha I Národohospodárska teória. V kapitole Úverová (a kapitálová) politika na s. 244 je jeho veľké vedecké, poznanie, tvrdenie: „Úver je prevod kapitálu do cudzej hospodárskej dispozície s nárokom na spätné splatenie. Je to zmena prítomnej veci za vec budúcu. Je tu časový rozdiel, diferencia, medzi plnením a protiplnením. Plnenie a protiplnenie sa časove nekryje. Niekedy sa úver definuje aj ako úplatný prevod kúpnej sily na dlžníka s tým, že dlžník splatí požičanú kúpnu silu“. Takýchto jedinečných poznatkov Briška zanechal veľa. Dnes o ňom ani nevieme, pozabudli sme na neho. O rok neskôr vyšla učebnica pre stredné školy s rovnakým názvom. Veľkú pozornosť venoval aj vojnovému hospodárstvu. Definoval ho a hovorí o ňom na ss. 587 – 598, teda ozaj veľa. V prvej časti nazvanej Vojnové hospodárstvo rozoberá príslušné pojmy, význam hospodárstva pre vedenie vojny a príčiny vojny. Mohol o tom písať, lebo práve prebiehala druhá svetová vojna.
Po 2. svetovej vojne Rudolf Briška naďalej pôsobil ako pedagóg. Pokračoval v písaní článkov na rôzne témy, na tému plánovanej ekonomiky napísal článok Plánovanie a sloboda a v článku Na čom závisí výška mzdy zas analyzoval sedemnásť faktorov ovplyvňujúcich výšku mzdy. Oba články si aj dnes zasluhujú pozornosť ako ekonómov tak aj politikov.
Ministerstvo práce hovorí o problémoch ozaj povrchne, bez Briškových znalostí.
V roku 1947 obdržal štipendium Rockefellerovej nadácie na ročný pobyt v USA. Počas pobytu v USA sa zoznámil s najnovšími poznatkami na obrovskom a podnetnom poli ekonómie a navštívil aj komplex atómového výskumu Los Alamos. Dostal ponuku stať sa profesorom na Columbijskej univerzite, tú však odmietol a vrátil do Československa.
Po návrate napísal svoje nové poznatky zo študijnej cesty a publikoval ich.
Prišla však pre neho aj ťažká doba. Sám mi povedal, že ľudská závisť má limitu nekonečno. Najprv bol zbavený profesúry, v roku 1950 dostal uvoľňovací dekrét. Do rok 1952 pracoval ako plánovač v Kovoslužbe, tým sa však prenasledovanie neskončilo. V roku 1952 bol v rámci akcie B vysídlený aj s manželkou do dediny Nižná Šebestová kúsok od Prešova.
Od roku 1953 do roku 1958 pracoval v Stavoprojekte na základe záruky riaditeľa, že nič nevykoná, po prekádrovaní musel zo Stavoprojektu odísť. Po osobnom zákroku Vasiľa Biľaka ho prijali do prešovských pozemných stavieb ako technického úradníka. Počas núteného pobytu v Nižnej Šebestovej vyštudoval deskriptívnu geometriu a matematiku na Univerzite Komenského (diaľkovo) a na Vyššej priemyselnej škole stavebnej v Prešove. Pozbieral v sebe obdivuhodnú odvahu a v roku 1962 napísal Vasiľovi Biľakovi, povereníkovi školstva list, v ktorom ho požiadal o lepšiu možnosť využitia odbornej kvalifikácie. Vedúci odboru vysokých škôl ho v roku 1962 navštívil.
V roku 1964 bol prijatý do Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva. Tam pôsobil ako samostatný vedecký pracovník. Venoval sa problematike matematických metód a automatizácii . To bola ďalšia báza, ktorá nás zblížila. Chcel vedieť podstatu mojich modelov optimalizácie rastlinnej, živočíšnej výroby a optimálneho využitia závlahových systémov. Nemal však taký pracovný stôl, aby som rozprestrel maticu modelu, robili sme to po častiach.
Napísal niekoľko príspevkov pre časopis Ekonomika stavebníctva.
V roku 1965 sa zúčastnil kongresu TISM vo Varšave. Pokračoval v publikovaní článkov a až do svojej smrti ostal na Ústave ekonomiky a organizácie stavebníctva. Pri jednom rozhovore som mu spomenul, že mám prácu z metódy RAS. Zaujalo ho to a poprosil ma o požičanie práce. Priniesol som mu je. No už sa mi nevrátila. Bol hluchý a tak ho pri prechode električkových koľajníc zrazilo.
Po cca 3 týždňoch od jeho smrti som sa zastavil v kancelárii, kde pracoval a poprosil, aby mi skúsili pohľadať spomenutú prácu. Dozvedel som sa smutnú správu:
My sme všetky jeho písomné veci zbalili do vreca a poslali do odpadu.
Takýto ľudia zušľachťujú krajinu.
Nuž história sa opakuje. V roku 1617 sa náš Jesenius stal rektorom Univerzity Karlovej. V novom postavení sa zapája do protihabsburského povstania českých stavov, ktoré vrcholí defenestráciou miestodržiteľov z Pražského hradu v máji 1618 a ktoré spustí po celej Európe lavínu vojnových konfliktov – tridsaťročnú vojnu. Povstanie končí v bitke na Bielej hore, kde armáda nového cisára Ferdinanda II. poráža spojené vojská českých stavov. Popredných účastníkov protihabsburského odboja zatknú a v júni roku 1621 na Staromestskom námestí popravia. Medzi nimi aj rektora UK doktora Jesenia.
Jeseniove knihy dajú spáliť. Podivná história.
Prof. Jaroslav Husár
22/10/2022
zdroj: https://reminiscencie-sucasnost.site/profesor-rudolf-briska/
