Ak nie sme si vedomí toho, že sme maličkí a hriešni, začíname byť neuveriteľne hlúpi a smiešni.
Problém zla vo svete je obrovský, ľudskými silami neriešiteľný rébus.Napriek tomu nám Boh vo svojom Zjavení dáva možnosť sa chápaniu tohto základného fenoménu aspoň priblížiť.
Pojem „teodicea“ ktorý vlastne znamená ospravedlnenie Boha za zlo vo svete prostredníctvom ľudského intelektu, zaviedol geniálny mysliteľ Leibniz a hrozne svojimi teóriami naštval praotca moderných ateistov Voltaira. Leibniz totiž tvrdil, že tento svet je najlepší z možných a z pojmu Boha a stvorenia vyplýva, že hocijaký iný svet by bol horší. Voltaire ho nemilosrdne vysmial poukazom na obrovské zemetrasenie v Lisabone a množstvo nevinných obetí.
Celý môj život ma učí a tieto tušenia majú iste aj iní, že človek musí mať rád ľudí takých, akí sú a inštitúcie, ktoré tvoria, tiež aké sú, bez ohľadu na to, že vidí aj chápe ich nedostatky a rezervy. Ak nenávidíme, či už človeka, alebo organizovanú skupinu ľudí a schvaľujeme násilie, aby sme veci zlepšili, sme úplne a dokonale mimo.
Prebehla teraz tragikomická polemika okolo videa, ktoré tvrdí, že bez prvej Slovenskej republiky by nebolo Slovenského národného povstania. Samozrejme, že by nebolo, ako by mohlo bez národného štátu a národnej armády vzniknúť organizované národné povstanie? Rôzne národné agentúry proti extrémizmu sa môžu rozglejiť, aby popreli nos medzi očami…
Fungujú teda v histórii sveta tie záhadné a tajomné mystériá, „mysterium fidei“ a „mysterium iniquitatis“ teda tajomstvo viery a tajomstvo nepokoja a zla. Ide totiž o to, že ak bolesti, trápenia, ba aj hriechy, nemajú zmysel, nemá zmysel vôbec nič. Ak nedovolíme zlu a nedokonalosti do určitej, ťažko odhadnuteľnej miery existovať, ak násilím chceme všetko zlo odstraňovať, vytvoríme peklo na Zemi, horšie, ako bolo, je a bude to, ktoré chceme likvidovať a anihilovať.
Od počiatku ľudských dejín existujú inovátori a modernisti, čoraz kvalifikovanejší odstraňovači zla. Všeobecne platí, že prestávajú si ctiť Boha a začínajú uctievať svet a samých seba. To je asi hlavné posolstvo Fatimy a to je aj tá vzbura voči Bohu, ktorá pokračuje kontinuálne, od toho prvého symbolického vzbúrenca, ktorý však bol iste veľmi konkrétny, teda od Adama.
Ak chceme meniť svet a ľudí na svoj obraz, ak nemáme radi svet a ľudí takých, akí sú, ak nemáme úctu k stvorenstvu okolo seba, tak sme na ceste do pekla a prinášame druhým zbytočný nepokoj a nesmierne trápenie. V tomto povedomí musíme žiť, byť pokorní a klaňať sa pred tajomstvami, ktoré sa dejú a realizujú pred nami a v nás, rovnako v našich osobných a maličkých životoch, ako aj v tom celosvetovom a ohromujúcom meradle.
Všímajme si teda hlavne svoj život, či nepoužívame nesprávne a nenapraviteľné metódy pre dobro sveta a našich blízkych a zmilujme sa tým nielen nad svetom a našimi priateľmi, ale aj každý nad sebou samým. Lebo Boh skúma a vníma každého z nás a nikdy neprejavujeme dosť pokory a úcty zoči – voči tomuto nesmierne dobrému a povzbudzujúcemu tajomstvu.
V tom je aj sila modlitby a nezničiteľnej nádeje. Kristus hovorí, že on pracuje aj v sobotu, lebo aj jeho Otec pracuje neustále a neúnavne. Nezúfajme teda, ale milujme a dúfajme. Ako správny katolík zase končím latinským výrazom DUM SPIRO SPERO, teda KÝM DÝCHAM, DÚFAM.
Vlado Gregor
zdroj alianciazanedelu.sk
