Európska únia má rešpektovať právo na otázky
Európska únia porušuje princíp subsidiarity. Berie členským štátom právo riadiť si všetko to na čo majú kompetencie a právo. Centralizuje sa.
Osobitne si nárokuje právo občanov jednotlivých štátov, spytovať si svoje svedomie, podľa kresťanských hodnôt. Nanucuje rodovú ideológiu, ako jediný vysvetľujúci princíp pre človeka. LGBT agendu, ako najvyššiu hodnotu. Je hotová spytovať nám svedomie podľa týchto mier. Spytovanie svedomia predpokladá kladenie si otázok. O tom sa už otázky pomaly nesmú klásť. Otázky kladie iba Brusel. V stále viacerých a viacerých zásadne dôležitých oblastiach ľudského života. Aj o tom aký národ chcete byť. Národy sa majú rozpadnúť, rozplynúť v multikuturalizme cestou organizovanej imigrácie. Otázky sa zase nesmú klásť. Potom ani iný názor už nesmie byť. Začína to byť ako vo feudalizme. Vo feudalizme nižšie postavený nemohol klásť otázky vyššie postavenému. Slušné bolo, byť iba poslušný. Vyššie postavený mal výsadu spytovať svedomie nižšie postavenému, ale nie opačne. Uvedené skutočnosti , štátom a národom strednej Európy, nepríjemne pripomínajú totalitu jednej strany. Mladí na uliciach si toto už nepamätajú. A mali by toto vedieť. Ináč sú zneužiteľní. Môžu si píliť konár pod sebou. Aj vtedy, keď chceli komunizmus, nám hovorili, že máme privilégium byť pri vzniku nového človeka a nového sveta. Aj keď národy strednej Európy, časom, obrúsili, svojim vedomým si ešte kresťanských hodnôt, ostré hrany komunistickej ideológie a tak sa mohol objaviť socializmus s ľudskou tvárou. Tento pokus o oslobodenie z vlastných zdrojov ľudskosti trval krátko . Ale bol to pokus o oslobodenie z vnútra, ktorý sa stal súčasťou národnej pamäti. Bola to skúsenosť s niečím ako obnova života. Ale potom prišla normalizácia. Dvojaký život. Znamenalo to pre nás, že spytovanie si svedomia podľa Božích prikázaní bolo možné iba v utajení. Zároveň každý bol vystavený verejnému spytovaniu jeho svedomia komunistickou ideológiu. V tom to zmysle, sa nám Západu, nepodarilo vysvetliť čo to bola totalita . Preto je tu nanovo povinnosť štátov strednej aj východnej Európy, sprostredkovať túto nepríjemnú skúsenosť Západu. Ako sa toto podarí, od toho závisí akú Európu budeme žiť. Tu nepomôžu politici s taktikou, politika ako maska smerom k Bruselu a tvár ako pravda smerom domov. Takouto sociotechnikou sa domov bude stále viacej a viacej scvrkávať, až ho nebude. Zlo získava priestor. V čase totality národy strednej Európy zápasili o zachovanie si svedomia, ktoré bolo odvodené od vedomia, že človek je stvorením Božím a celok života je chápaný aj vo vzťahu k večnosti a k večnému životu. Západ a jeho národy rozpúšťali toto svedomie v bezstarostnom živote. V užívaní civilizačných dobier bez toho aby si skúmali s akými úmyslami tieto dobra užívajú. Z týchto úmyslov sa západnému človeku vytratil Boh, hodnoty ako manželstvo, rodina, výchova k náboženskému životu, vzťah kultúry a kresťanstva a ďalšie. Stratila sa hodnota jednotlivých generácii. Vekového rozvrstvenia obyvateľstva, medzi generačný zmier. Objavil sa démon večnej mladosti. Plno stárnucích mládežníkov. Tabuizuje sa konečnosť života a propaguje sa eutanázia. Uži dňa a nestaraj sa o iné.
V roku 1989 na jar prišla sviečková manifestácia. To bolo hnutie za právo na kresťanský svetonázor a spytovanie si svedomia v jeho duchu. O niekoľko mesiacov pozdejšie prišla nežná revolúcia, v jej logike sa ukázalo, že ide o výmenu socialistického ekonomického systému za kapitalistický. Ale takáto výmena nestačí pre založenie obnovy spoločnosti. Naopak ako bude vyzerať kapitalizmu bude závisieť od obnovy človeka . Aj od slobody pre obnovu ľudí v kresťanskom duchu. Len taká obnova prináša otázky o úmysloch s ktorými človek vnútorne pracuje. Len tak možno objaviť zmysel života. To predpokladá v spoločnosti prosociálnosť, spoluprácu , nie konkurenciu, ako jediný dôvod k osobnému výkonu. Musí prestať platiť heslo, nezávisí na procesoch, iba na výkonoch. Opačne musí platiť, závisí aj na procesoch ktorými sa výkony dosahujú. Len tak bude priestor na skúmanie svojich úmyslov . A keďže to tak nie je, podľa toho vyzerá aj naša spoločnosť. Niet v nej priestoru pre seba účinnosť, to znamená ovplyvniť svoj život vlastnou iniciatívou. Táto súvisí aj zo skúmania úmyslov. To znamená vedomie, že môžem svojou príčinlivosťou ovplyvniť svoj život v dobrom smere. Dôležité je, aby ciele, ktoré spoločnosť vytyčuje, boli spojené s dostupnosťou prostriedkov na ich dosiahnutie. Chýbajú prostriedky, ktorými by sa ciele dali dosiahnúť. Prostriedky, ktoré rešpektujú hodnoty. Cieľ nesvätí prostriedok. To chce človeka hospodára, ktorý hospodári nie len s materiálnymi hodnotami, ale aj s duševnými hodnotami. Takto je možné spojiť prácu, tvorivosť a kapitál. Nestačí človek ekonóm. Hospodár vníma javy komplexne. Kultúra spoločnosti musí dávať vnútorný priestor pre skúmanie si úmyslov u ľudí. Toto predpokladá kladenie si otázok. Ak sa toto nerobí, je ľahko sociotechnikami vyvolať pocit viny a prilepiť ho svojvoľne na kohokoľvek. Takto zničiť kohokoľvek. Zničiť akúkoľvek inštitúciu.
Pri dráme vraždy dvoch mladých ľudí , bolo málo priestoru na kladenie otázok ako toto so všetkým súvisí. Iný príklad je Britská premiérka. Príde do EU, ktorú Británia opúšťa, zase otázka prečo? Nárokuje si aby všetci v EU, pripísali vinu Rusku, za pokus o vraždu bývalého agenta. To znamená ruskému národu, jeho vláde a osobitne prezidentovi. Zase otázka, aké sú dôkazy? Prečo nesúhlasia aby aj obvinení Rusi mali možnosť zúčastniť sa na vyšetrovaní? Veď aj na súde je obvinený účastný vyšetrovania. Nie div, že si môžu potom ľudia klásť otázky. Nenavlieka nás tu niekto do uniforiem nenávisti? Čo ak niekto plánuje vojnu? Dúfajme, že nie. My chceme mier. Nedivme sa tým otázkam. Alebo prečo máme sami seba zredukovať iba na závery rodovej ideológie? Poprieť svoje náboženské skúsenosti?
Vyplývajú z toho dva závery. Prvý, že zlo sa vždy chce dostať do verejného priestoru ako logický dôsledok niečoho významného. Z histórie napríklad, zabitie arcivojvodu Ferdinanda, pred prvou svetovou vojnou. Ferdinand chcel federáciu na Dunaji. Zlo vojny prišlo ako logický dôsledok tejto vraždy. Pýtajme sa sami seba, pýtajme sa, skúmajme úmysly svoje, ale aj iných. Sviečková manifestácia bola aj o tom, aby sme sa obnovili v tejto spôsobilosti, ktorá vyplýva z tradície kresťanského svetonázoru a práva na tento svetonázor. A druhý záver vyplýva z našich dejín. Je to starobylá udalosť. Historický preukázaná. Kráľ Svätopluk rozhodol rozsúdiť spory medzi žiakmi sv. Metóda, po jeho smrti, a biskupom Vichingom , ktorý obhajoval záujmy Západu vo Svätoplukovom kráľovstve. Svätopluk povedal, ten kto skôr odprisahá tomu dám za pravdu. No a tí, ktorí si začali spytovať svedomie či môžu na toto prisahať, trochu zaváhali a vichingovci, ktorí si nespytovali svedomie rýchle odprisahali. Získali prevahu a začal zánik Veľkej Moravy . Pretože ako sa ukázalo Viching škodil. Neskôr , až sa na to prišlo a vyhnali Vichinga, bolo už neskoro. Spoločnosť bola zásadne rozdelená. Chýbali žiaci sv. Metóda, ktorých nerozumne vyhnali. Aj s protestami na uliciach to môže niekedy byť tak, že nejaká moc povie, kto skôr vybehne na ulicu tomu prisúdim pravdu. Lenže o pravde Tolstoj povedal, že pravda bola pekná nádoba, ktorá spadla a rozbila sa. Namáhavo zbierame jej črepiny a chceme tú rozbitá nádobu pravdy poskladať. Lenže ona sa nedá poskladať podľa hocijakého svetonázoru.
Preto je dôležité skúmať svoje úmysly a s nimi aj svedomie. Zvlášť dnes, kedy prebieha ostrý zápas o toto svedomie ľudí. Aby nás nerozdelili a nezanikli sme.
Stanislav Hvozdík
