Prichádzajú sľuby
Čitateľ sa už mohol zoznámiť s prioritami politických strán, s ktorými idú do volieb. Prezrel som si ich aj ja. A budem veľmi otvorený a nemôžem nenapísať, že väčší galimatiáš som nečítal.
Dokladujú to, že autori nevidia do problémov. Všetky sú plné neodborných pohľadov a postojov. Sokrates pred 2400 rokmi sa spýtal Hippokratesa, že prečo sa matematici vedia vždy dohodnúť medzi sebou o tom, čo je pravdivé, kým vo veciach, ktoré sa týkajú riadenia štátu alebo najlepšieho štátneho zriadenia , rozmýšľajú inak Peržania a inak Sparťania. Hippokrates mu povedal, že keď je reč o riadení štátu, ľudí vedie nielen hľadanie pravdy, ale ich ovplyvňujú osobné záujmy; a teda tieto sú príčinou, že stoja proti sebe. To sa v matematike nemôže stať, lebo matematika vedie len túžba poznať čistú pravdu. Tu by som mohol úvahu zakončiť. V duchu nadpisu musím povedať, napísať viac.
Programy strán riešia otázky, ktoré sú vedeckým poľom makroekonómie. Avšak programy nie sú tak rigorózne, aby odpovedali na náročné ekonomicky otázky ako na ne odpovedá ekonomická veda. Programy nedokážu ani len indikovať a občanom povedať dôsledok rôznych ideí, tvrdení strán v ich programoch, hoc sa týkajú života každého občana. Pojmy „ekonómov strán“ sú zmätkom. A ten začal dávno, po roku 1989. Iste si čitateľ pamätá pojem rovná daň z „dielne“ Mikloša a Sulíka. Čo sa zaviedlo bola rovnaká daňová sadzba, odborne prvá derivácia funkcie spotreby C = a + bY a tou sadzbou je koeficient b, čiže konštanta. Mikloš prišiel aj s priam objavným pojmom default.
Pozrel som si priority strán, ekonomické priority. To je ukážka toho, ako insitný ekonómovia strán, členovia týchto strán, vôbec nevedia ako funguje ekonomický systém. Spomeniem iba problém zdaňovania dôchodkov strany PS. Ak si čitateľ otvorí učebnicu makroekonómie zistí, že kniha venuje daňovému systému 30 a viac strán. To, čo je v prioritách strán, teda aj spomínané zdaňovanie, to je jasnou ukážkou elefantázie, elefantizmu, chorobnému, nadmernému zväčšeniu daktorej časti tela, dlane, s čím som sa stretol v Etiópii. Takýto chorobný stav vyvoláva zasahovanie iba do jedného nástroja (pojmu) ekonomiky. Na Slovensku máme 10 daňových zákonov a jeden o správe daní. Návrh daňovej reformy bol založený na princípe spravodlivosti a proporcionality. Rovnaké objekty dane sú zdaňované rovnako (horizontálna spravodlivosť) a čím je predmet dane vyšší, tým daňovník zaplatí väčšiu daň (vertikálna spravodlivosť), pričom je zachovaná zásada proporcionality. A tu sú prapríčiny včera skončeného štrajku autodopravárov, či štrajku v Paríži. Strany sa nezaujímajú o princípy fungovania ekonomiky, nerozumejú mu. Ak zasiahnem do dane z vína, ako to ovplyvní daň z príjmu fyzických osôb? Ak zasiahnem do dane z príjmu právnických osôb ako to ovplyvní daň z majetku? Čo ak zasiahnem do DPH? Atď., atď. Tých väzieb je veľa a to sa nedá vyriešiť bez sústavy rovníc. Dá, ale to robia strany a tak naša ekonomika ide ako voz zo 4 kolesami, ktoré majú rôzny priemer. Taký sa nedá ani potlačiť. Optimalizácia daňového systému, o čom strany nepíšu, potrebuje matematický model aspoň o 50 neznámych. Človek v hlave nevyrieši ani dve rovnice o 2 neznámych. A práve tú optimalizáciu nám nevedia ponúknuť „ekonómovia politických strán“ na Slovensku. Aby čitateľ lepšie videl do problému, teda do toho, čo som hľadal v prioritách strán, musím jednoznačnejšie ukázať bázické, iba bázické problémy každej ekonomiky. O nich hovorí ekonomická veda. Nebudem hovoriť o jej nutných potrebných nepopierateľných poznatkoch a riešeniach, ktoré dávajú odpovede.
Ekonomicky odborný pohľad na fungovanie ekonomiky nám jednoznačne hovorí, že nestačí optimalizovať daňový systém, lebo by to bola opäť elefantázia. Každý ekonomický systém krajiny predovšetkým vyžaduje optimalizáciu produkčných možností a produkčnej efektívnosti (sú to automobily?; či sme optimalizovali výrobné možnosti niekoho iného?), optimalizovať využitie zdrojov ekonomiky (pôdu, prácu, kapitál), riešiť preferencie a marginálne benefity, hľadať ekonomický rast krajiny, náklady ekonomického rastu a aj vyriešiť komparatívne výhody zahraničného obchodu. Už z tohto vyplynula, dovolím si povedať, potreba bezpodmienečnej ekonomickej koordinácie medzi podnikmi, trhmi, peniazmi a vlastníckymi pomermi. Treba vyriešiť aj problém fungovania trhov a cien, teda otázku dopytu a ponuky v najširšom slova zmysle a to tak, aby vznikla na trhoch rovnováha (nielen rast). Veľký význam v našej ekonomike a aj v EÚ má problém nezamestnanosti a jej zosúladenie s rastom a fluktuáciami (až krízami). Ako vidíme v posledných 5 rokoch je to aj problém inflácie, pretože ECB začala tlačiť do ekonomiky EÚ papierové peniaze mesačne v objeme nášho ročného HDP. To všetko vplýva na mzdy a zamestnanosť a koniec koncov na rast populácie, ktorá by mala zabezpečiť potrebnú pracovnú silu (koľko ľudí u nás pracuje z Balkánu a koľko v celej EÚ aj z Afriky, či iných krajín). Ani jedna strana v ekonomických programoch neponúka riešenie najťažšej ekonomickej otázky a to problému kolobehu peňazí. Sú dnes peniaze mierou hodnoty? Pozrime si iba bitcoin, čo je vraj nezávislá internetová open-source kryptomena, ktorou sa dá platiť prostredníctvom úplne decentralizovanej P2P siete.
V čom je jedinečnosť bitcoinu je jeho úplná decentralizácia!(?) Aké problémy spôsobí, vyvolá? Pozrime si ešte, ktoré ekonomické problémy čakajú Slovensko a aj EÚ. Totiž to plynie z finančných nástrojov, bitcoin, swapy, či futures. Všetky, aby ste rozumeli, hovoria o výmennom procese, jeho plynulej realizácii. Bežný občan im ani nerozumie. Aký bude nový vzťah peňazí k obehu tovarov? Aká bude nezhoda medzi veľkosťou hodnoty a ceny? Aký je dnešný zákon kvantitatívnej teórie peňazí? A čo meny a výmenné kurzy na Slovensku a v EÚ? Ba aj problémy financovania medzinárodného obchodu? Účty platobnej bilancie, účty obchodnej bilancie? Dlhy na medzinárodných finančných trhoch? Má Slovensko a EÚ politiku výmenných kurzov? Ako chce ekonomická politika strán vplývať na agregovanú ponuku a na agregovaný dopyt a makroekonomickú rovnováhu? Vedia vôbec čo je to? Multiplikátory a úroveň cien je ďalší ekonomický problém. To je u nás v poriadku? Aká bude v najbližšom období monetárna (nie menová, čo je nesprávny u nás akceptovaný pojem vďaka kontaminovaným ekonómom, sulíkovština) politika. Má EÚ alternatívne stratégie monetárnej politiky, keďže ju robí ECB a aj Čína aj USA sa ukazujú nevyspytateľné? A čo protekcionizmus? Veď o ňom hovoria makroekonómie už aspoň 50 rokov. A preto máme Kočnera, či Trnku, že ho stále ekonómovia akceptujú. Riešia „ekonómovia strán“ problém dumpingu?
Verím, že čitateľ zistil veľké klbko vedecky náročných problémov. Musíme ho rozpliesť. Pritom som nespomenul náročné matematické vzťahy, náročné rovnice, ktoré pomáhajú spoznať ako funguje ekonomický systém. Iba input/output tabuľka za SR podľa metodiky Eurostatu obsahuje 72 rovníc. Čitateľ im nemusí rozumieť, ale minister financií a guvernér NBS áno. Inak tápe.
Veľmi vážny problém v našej ekonomike je fungovanie niekoľkých orgánov a organizácií. Čo robia mimovládky? Ak sú mimovládky tak je to, podľa mňa, zlý signál. Na čo nám je ústava a jej Tretia hlava (hospodárstvo SR)? Nič nehovorí o mimovládkach. A na čo máme Radu pre rozpočtovú zodpovednosť. Veď chcú nahradiť ministra financií a guvernéra NBS. A pritom majú ešte aj poradcov. Nie je to záťaž pre rozpočet? Ktorý guvernér má také dielo ako mal prvý guvernér Slovenskej národnej banky prof. Karvaš. Jeho dielo Základy hospodárskej vedy má spolu viac ako 800 strán. Guvernér Čs. národnej banky a dvakrát minister financií Československa prof. K. Engliš mal viac ako 900 stranové dielo Soustava národního hospodářství s podnadpisom Věda o pořádku, v kterém jednotlivci a národové pečují o udržení a zlepšení života. Bol to on, kto držal ekonomické opraty a on povedal, čo je hospodársky ideál. Jemu nemuseli radiť; nepotreboval RRZ. Každý náš minister financií, ba aj guvernér mal poradcu zo zahraničia a kolobeh peňazí neustrážili, prekvapil ich Kočner. Ako sa mohli dostať také milióny eur mimo kolobehu financií v SR? Nepoznajú systém národného účtovníctva, ktoré EÚ predpisuje? Nemôžem nespomenúť aj prof. Pavlendu a jeho 400 stranové dielo z roku 1968, v ktorom rieši v časti V. Model riadenia československého národného hospodárstva a oblastné riadiace orgány. V bode 3 hovorí o plnšom uplatnení slovenských národných orgánov. Nič podobné nám neponúkla EÚ, keď nás prijala za člena. Teraz zisťuje, že treba zmeniť systém riadenia EÚ. Nie je to neskoro?
Ak žiadame od občana, aby mal vodičský preukaz, ak chce riadiť auto, žiadajme na Slovensku od ministra financií a guvernéra NBS, aby mal PhD. z financií či makroekonómie, ak chce riadiť štát. Ale to platí aj na poslancov europarlamentu a vrcholových predstaviteľov Európskej Únie. Hoc máme paragraf 40 v ústave o bezplatnom zdravotníctve, nik ho nedodržuje! Prichádzajú nové sľuby? Pochybujem, že ich dodržia.
Prof. Jaroslav Husár
