Pôvod a pravlasť Slovanov
Slovanmi označujeme obyvateľstvo hovoriace slovanskými jazykmi, ktoré tvorí od ranného stredoveku až dodnes jednu z najpočetnejších etnických a jazykových skupín v Európe (približne 1/3 obyvateľov Európy, asi 280 miliónov obyvateľov). Slovania predstavujú jazykovo najmladšiu indoeurópsku vetvu. V súčasnosti k nim zaradzujeme Rusov, Ukrajincov, Bielorusov, Rusínov, Poliakov, Kašubov, Čechov, Slovákov, Lužických Srbov, Chorvátov, Srbov, Slovincov, Macedóncov, Čiernohorcov, Bosniakov a Bulharov.
Jazykový materiál je pre dejiny praslovanských kmeňov dosť chudobný, no napriek tomu z rozboru používaných slov možno konštatovať, že Slovania pred svojim rozsídlením sa po Európe obývali zalesnené územia s miernym podnebím, kde sa nachádzali rieky, jazerá a močiare. Bolo to územie, ktoré ležalo bokom od morí, stepí a hôr.
Pri pokusoch o presnejšie určenie miesta, kde sa praslovanský jazyk formoval, sa jazykovedci opierajú o porovnania podobnosti medzi slovnou zásobou a gramatikou praslovančiny s ostatnými jazykmi. Tým, že systém každého jazyka sa mení pod vplyvom inojazyčného okolia, môžeme v praslovančine zistiť množstvo tzv. jazykových výpožičiek z iných jazykov. Aj to nám napomáha aspoň približne určiť polohu praslovanského územia. Na základe rozboru slovnej zásoby sa zistilo, že Slovania sa stýkali a vyvíjali v blízkosti Baltov, Germánov, Iráncov. Poukazuje sa najmä na úzky súvis slovanských jazykov s baltskými (Litovci, Lotyši, vymretí Prusi), uvažuje sa preto o pôvodnej baltsko-slovanskej jazykovej jednote. Približne 300 slov je veľmi podobných, resp. skoro spoločných pre baltské a slovanské jazyky. Proces oddelenia Slovanov od Baltov a jeho datovanie je stále predmetom vedeckých diskusií.
Autochtónna teória o pravlasti Slovanov
Vymedzenie pravlasti Slovanov, tj. územia, kde došlo ku etnogenéze Slovanov, sa stalo predmetom vedeckých sporov hlavne v posledných dvoch storočiach. Postupne vznikli dve hlavné teórie o slovanskej pravlasti: autochtónna a migračná.
V 19. storočí sa objavili teórie o pôvode Slovanov v Panónii a na strednom Podunajsku, spomínalo sa aj územie dolného Podunajska. Na tamto území mali Slovania pôvodne vzniknúť ako etnikum (statické ponímanie pravlasti Slovanov, autochtónna teória). Podobným spôsobom uvažoval pred necelými 20 rokmi aj ruský lingvista O. N. Trubačov, ktorý na základe jazykovedných prameňov dokazuje, že Slovania ako osobitná etnická a jazyková skupina existovali už v 3. tisícročí pred Kristom niekde v priestore medzi Dunajom a Tatrami. Pripojil sa tak k nepočetnej skupine bádateľov, ktorí sa ešte v 40. rokoch 20. storočia prikláňali k teórii o autochtónnosti Slovanov v strednej Európe. Naposledy na túto teóriu upozornili slovenskí archeológovia P. Mačala a B. Chropovský.
P. Mačala je veľmi skeptický k teoretickým a metodologickým východiskám slovanskej archeológie pri skúmaní etnogenézy Slovanov. Zároveň sa domnieva, že pri tomto výskume je preceňovaná vypovedacia schopnosť archeologického materiálu a chýba teoretický model etnosociálnych procesov, ktorý súvisí s etnickou identifikáciou archeologického materiálu. Zároveň si myslí, že ranoslovanská materiálna kultúra (ako ju chápu zástancovia migračnej teórie pôvodu Slovanov) nie je ich etnickým prejavom, ale „nesie znaky európskeho civilizačného úpadku v závere doby rímskej a v období sťahovania národov“. Podľa Máčalu sú pravdivé tvrdenia všetkých troch jazykovedných škôl o pravlasti Slovanov, tj. že Slovania sa vyvíjali nielen na územiach na západ od stredného Dnepra, prípadne v priestoroch medzi Odrou a Vislou (čo by približne zodpovedalo jadrovému územiu z migračnej teórie), ale taktiež aj na juh od Karpát, v povodí Dunaja, tj. aj na území dnešného Slovenska. Na týchto územiach ich môžeme považovať za pôvodné, domáce obyvateľstvo, ktorému sa však vytvorili podmienky na zavŕšenie etnogenetického procesu až po páde Rímskej ríše. Máčala sa snaží dokázať, že Slovanov možno v tejto časti stredovýchodnej Európy doložiť už po roku 1000 pred Kristom. Autochtónna teória v jeho podaní je založená na viacerých predpokladoch, ktoré nie je jednoduché v krátkosti vysvetliť (napr. že chýbajú presvedčivé argumenty, ktoré by zdôvodnili nutnosť príchodu Slovanov na naše územie zo zakarpatskej oblasti s čím súvisí výhrada, že je „vylúčené, aby v 1. tisícročí, v dobe existencie triednych štátov, existovalo akési územie nikoho“, ktoré by mohli zaujať prevažne roľnícky orientované slovanské kmene).
Aj B. Chropovský hľadal a našiel Slovanov v podtatranskej oblasti a na strednom Dunaji už oveľa skôr, v neskorej dobe kamennej. Slovanského pôvodu boli vraj už nositelia bádenskej kultúry a jej bolerázskeho typu. Touto svojou teóriou tak vytvoril pendant nemeckej teórii o pôvode Germánov v tiež eneolitickej kultúre šnúrovej. Táto teória sa však, podľa väčšiny slovenských archeológov, vôbec nedá doložiť, naopak, možno ju vyvrátiť migráciami ďalších početných kultúr na území Slovenska, v ktorých podiel bádenskej kultúry nie je možné jednoznačne rozpoznať.
Migračná teória
V druhej polovici 20. storočia prevládol medzi bádateľmi zaoberajúcimi sa problematikou etnogenézy Slovanov názor o východnom pôvode Slovanov. Aj dnes sa väčšina bádateľov, archeológov a historikov, prikláňa k teórii, že Slovania vznikli na relatívne malom území a odtiaľ sa migráciou postupne rozšírili. Autorom migračnej teórie je český slavista a etnograf L. Niederle. Podľa novších archeologických výskumov sa javí, že pravlasťou Slovanov je najpravdepodobnejšie územie severne od Karpát, medzi Odrou, Vislou a stredným Dneprom. Podporuje to čiastočne aj jazykovedný výskum, podľa ktorého najstaršie slovanské názvy riek sú známe severne od Karpát, v južnom Poľsku a na západnej Ukrajine. A čisto slovanské názvy riek sú známe hlavne v povodí Odry a Visly. Zdôvodnením tejto teórie sa podrobnejšie zaoberáme v nasledujúcej kapitole.
Autor: Mgr. Rastislav Lukáč:
Zdroj: www.slavica.sk
