Oblečme si dresy
Slovo je hlavný nástroj dorozumenia. Dokáže vyjadrovať porozumenie, lásku, priateľstvo a sympatie. Môže však vyjadrovať aj opovrhnutie a nenávisť a môže byť aj zbraňou.
Vie ubližovať, zraňovať a ničiť. Preto by sme so slovom mali narábať opatrne a s plným vedomím jeho sily a jeho účinkov. Ako bývalý legislatívec a praktický právnik s dlhoročnou praxou pri tvorbe ale aj pri interpretácii a realizácii práva viem o čom hovorím. Ľudská reč, nech už je konkrétny spisovný jazyk akokoľvek dokonalý, nie je úplne dokonalým nástrojom na vyjadrenie ľudských myšlienok. To vedia aj tí najlepší majstri pera. Preto si musíme dávať pozor pri používaní neostrých, viacznačných výrazov a nepoužívať výrazy vágne.
Pojem panslavizmus sa v súčasnosti takmer dostal na index – do zoznamu nevhodných a zakázaných pojmov. Ak sa niekto v súčasnosti nazve panslávom tak v lepšom prípade ho mnohí označia na romantika (či novoromantika) a v horšom prípade za extrémistu a za nebezpečného človeka, ktorému je lepšie sa vyhnúť. Samozrejme, že mu ešte prišijú úmysel nadbiehať Rusku, či v horšom prípade ho rovno označia za ruského agenta.
Počul (a čítal) som názor, že problém vraj treba postaviť modernejšie s ohľadom na perspektívy 21. storočia a namiesto pojmu panslavizmus radšej používať pojem panslovanstvo, čo vraj prinesie viacero predností. Údajne tým získame možnosť uvažovať o Slovanoch a Slovanstve bez predpojatostí, slobodne a nanajvýš demokraticky. Nik nás potom vraj nebude obviňovať, ako to vyargumentovane urobil česky esejista Václav Černý v nedokončenej eseji Vývoj a zločiny panslavizmu, ktorá vyšla v časopise Stredná Európa roku 1993, z novoromantizmu ani z prízemných zámerov, predovšetkým z nadbiehania Rusku. K tomuto (aj keď nepochybne dobre mienenému) názoru si dovolím vysloviť niekoľko poznámok:
1. Obsah pojmu panslovanstvo možno preložiť ako svetové slovanstvo, panslavizmus je však (politická) idea - v žiadnom prípade nejde o vyjadrenie tohto istého obsahu rôznymi slovami. Panslovanstvo a panslavizmus spolu súvisia asi tak, ako spolu súvisia hmota a energia. Ak existuje hmota, existuje aj energia a teda, ak existuje panslovanstvo, existuje aj panslavizmus. Jedno je prejavom druhého, ale nemožno ich zamieňať. Hmotu nemožno merať jednotkami na meranie energie a naopak. Ak toto nerešpektujeme spôsobujeme mätenie pojmov, čo má za následok nedorozumenie, čo v lepšom prípade pôsobí smiešne, ale často má aj tragické následky. Pamätám sa ako v roku 1968 po uliciach slovenských miest dubasili sovietske tanky, avšak médiá to nesmeli nazvať takto, museli hovoriť o obrnenej technike – toto bolo v skutku tragikomické.
2. Keď je niečo moderné tak to má zodpovedať súčasným požiadavkám, má byť primerané dnešku, a má to byť súčasné. Čo je teda moderné? Čo zodpovedá súčasným požiadavkám, je primerané dnešku, a je to súčasné? Najsilnejším, dlhodobo pôsobiacim fenoménom dneška je globalizácia. Je teda moderné to čo vyhovuje globalizačným tendenciám? Ak je to vskutku tak, potom si kladiem otázku kto a čo je iniciátorom a motorom globalizácie, teda procesu zjednocovania krajín, kultúr, ekonomík, peňažných jednotiek a podobne - teda vytvárania väčších celkov. Áno viem, už som to počul nespočetne krát. Sú to skúsenosti ľudstva z dvoch svetových vojen, je to snaha o celosvetovú hospodársku prosperitu, o slobodu pohybu, o porozumenie medzi ľuďmi atď. atď.. A je iniciátorom a motorom globalizácie akási nehmotná duchovná bytosť, ktorá sa tu vznáša nad vodami ľudskej nedokonalosti? Ak áno, tak Boh to určite nebude, pretože ten by nekládol dôraz na hmotnú stránku, alebo ak chcete na spotrebu. Ja sa domnievam, že tu vôbec netreba hľadať vysvetlenie vo sfére nadprirodzeného. Je tu celkom pragmatické, jednoduché a zrozumiteľné vysvetlenie. Kšeft, je kšeft a čím je väčší celok, tým väčší je kšeft. Finančný kapitál sa v dobe internetu pohybuje rýchlosťou svetla a rozhoduje takmer o všetkom, vrátene procesu globalizácie – tu hľadajme vysvetlenie. Podľa mňa, ak budeme namiesto pojmu panslavizmus používať slovo panslovanstvo len preto aby sme sa zapáčili (komu vlastne ?), tak nebudeme moderní ale staneme sa neprincipiálnymi konformistami – tak to ja radšej zostanem nemoderným konzervatívcom.
3. Čítal som onú nedokončenú esej Václava Černého. Musím konštatovať, že autor sa tu dopustil kapitálnej chyby, ignoroval totiž jeden zo základných princípov elementárnej logiky, podľa ktorého ak si zvolíme nesprávnu premisu, tak dostaneme nesprávny výsledok. Pán Černý vychádzal z tohto, že panslavizmus, je: „…idea spojení všech Slovanů pod vládou ruského cara.“ (pozri Politologický slovník, Praha 2001). Takto a len takto chápe pán Černý panslavizmus – ako keby nikdy neexistovali a ani nikdy už nemohli existovať aj iné myšlienkové prúdy panslavizmu. Ak aj hovorí o Kollárovi (Kollář), či Šafárikovi (Šafařík), tak používa označenie ako blúznivý mýtoman, či romantik. Pán Černý sa vôbec nezaoberal príčinami vzniku panslavizmu na Slovensku (Slovensko zrejme aj pre neho nebolo vôbec zaujímavé – hic sunt leones). Vôbec ho nezaujímal osvietený slovenský advokát Ján Herkeľ, či génius vtedajšej slovenskej politiky Ľudovít Štúr a panslavizmus videl len z jedného zjednodušeného pohľadu. K „vyargumentovanosti“ predmetnej eseje si dovolím poznamenať, že rovnako „vyargumentovane“ zdôvodňoval neexistenciu slovenského národa (zhodou okolností ?) ďalší český autor prof. Albert Pražák v knihe „Češi a Slováci“ (Bratislava 1929), kde tvrdí, že Slovan a Slovák „jedno jest“ a preto aj Česi sú Slováci, a tiež Rusi sú Slováci, aj Poliaci Srbi a vôbec všetci Slovania sú Slováci a preto v Česko-Slovensku, ako národ, neexistujú žiadni Slováci ale len Čechoslováci. Aj toto je (žiaľ veľmi častý a veľmi typický) český pohľad na slovanskú problematiku. Takže akú hodnotu má „vyargumentovaná“ esej pána Černého?
4. Dovolím si tvrdiť, že neexistuje myšlienka, či myšlienkový, alebo politický smer, ktorý by nebolo možné využiť, či zneužiť na vlastné ciele. Povedané na rovinu, každý „izmus“ možno spochybniť. Pozrime sa napríklad na katolicizmus, či humanizmus. V mene katolicizmu horeli hranice autodafé a v mene humanizmu (v podaní francúzskej revolúcie), pod heslom „bratstvo, rovnosť, sloboda“ padali pod gilotínami hlavy a tiekli potoky krvi a vyvražďované boli celé oblasti len preto, že sa ich obyvatelia hlásili k royalistom (z tohto sa Francúzsko nespamätalo dodnes). Odmietame preto katolicizmus, či humanizmus? Nie, rozhodne nie. A prečo teda máme zavrhnúť panslavizmus? To v prípade katolicizmu, či humanizmu vývoj existuje a v prípade panslavizmu nie? Prečo sa vlastne máme vzdať pojmu panslavizmus – komu tým máme vyhovieť – kto je tým neomylným a kompetentným arbitrom?
5. Pápež Ján Pavol II. sa vyslovil, že v 21. storočí Slovensko má v Európe veľkú úlohu. Slováci, ako malý národ, nikdy nemali imperiálne ambície. Slovensko je kolískou slovanskej kultúry a myšlienka slovanskej vzájomnosti bola na Slovensku vždy prítomná a živá. Nie sú teda práve Slováci povolaní k tomu, aby pozvali svojich slovanských bratov zasadnúť za jeden rokovací stôl a hovoriť s nimi o vzájomnom zmierení a odpustení a o hľadaní spôsobu, ako dosiahnuť pre Slovanov zodpovedajúce postavenie v Európe? Toto je romantizmus, či novoromantizmus? Práve naopak, ja si dovolím tvrdiť, že tieto ciele sú celkom pragmatické. Panslovanskej únii v žiadnom prípade nejde o romantizovaný návrat k staroslovanským zvykom, či vytváranie akéhosi všeslovanského národa, a nemáme ani iné romantické predstavy. Ide nám vyslovene o pragmatické ciele. A že to bude beh na dlhú trať – tohto sme si vedomí. Mám ale v živej pamäti, ako sa mi posmievali v čase, keď som písal návrh slovenskej ústavy – v Prahe sa na mňa ako na exemplár živého slovenského separatistu chodili pozerať takmer procesie českých posmievačikov – a dnes je slovenská samostatnosť realitou. Dovolím si poukázať na zmierenie Francúzov s Nemcami. Títo odvekí rivali viedli medzi sebou niekoľko zničujúcich vojen a z duše sa navzájom nenávideli. Došli však poznaniu, že by pre obidva národy bolo užitočnejšie, ak by sa zmierili a vzájomne si odpustili. Koniec-koncov, veď sú to dedičia Franskej ríše a dnes majú peknú šancu pokračovať v politike „Drang nacht osten“ v mierových podmienkach.
V mene Panslovanskej únie vyhlasujem, že nám nejde o panslavizmus v interpretácii agresora ale o Kollárovsko-Štúrovský panslavizmus očistený od romantických nánosov a predstáv a prispôsobený realite 21. storočia. Základné postuláty tohto panslavizmu tvoria: všeslovanská vzájomnosť, zmierenie a vzájomné odpustenie medzi slovanskými národmi a miesto v spoločnom európskom dome pre všetky slovanské národy. Cieľom je vyrovnanie slovanskej zložky Európy s anglosaskou, románskou, germánskou, či frankofónnou zložkou a získanie takého postavenia Slovanov v Európe, ktoré im náleží.
Tempus fugit, pantha rhei a všetko sa vyvíja. Vyvíja sa aj panslavizmus a jeho obsah. Chráňme svoje (teda aj slovanské) záujmy, nebuďme naivní a nedomnievajme sa že takzvané staré štáty Európskej únie prijali Slovanov a ich štáty ako rovnocenných partnerov. Dovolím si citát: „Vylučovanie Ruska z integračných a globalizačných procesov nie je nič iné, ako vylučovanie nás ako Slovanov s dominujúcou duchovnou identitou, z rodiny rovnoprávnych národov, z rozhodovania o osudoch Európy. V globalizačnom procese súčasnej európskej integrácie sme ako Slovania Európanmi druhej kategórie, hoci tvoríme väčšinu. A čo je alarmujúce, prostriedkom tejto geopolitickej sterilizácie Slovanov v Európe je likvidácia kultúrnej identity slovanských národov, rozvrat kresťanského substrátu ich duchovnej existencie a duchovnej morálnej sily.“ (Doc. PhDr. Jozef Darmo, PhD. „Slováci a Slovania v geopolitických súradniciach Európy“, konferencia Panslavizmus, tradície a perspektívy, Bratislava 6.6.2009). Panslovanská únia nie je spolkom zadubených demagógov a je ochotná diskutovať o každom probléme, teda aj o používaní pojmu panslavizmus. Na to, aby sme panslavizmus zavrhli však potrebujeme skutočné a presvedčivé argumenty. My budeme vždy nazývať veci pravými menami a budeme sa strániť neprincipiálneho konformizmu. Za súčasného stavu poznania, je panslovanstvo pre nás panslovanstvom a panslavizmus panslavizmom.
Teda na záver. Dovolím použiť verš z jednej piesne skupiny Elán: „Oblečme si dresy, keď sme takto v kope, nech je nám vždy jasné, kto za koho kope.“.
JUDr. Milan Janičina
