Vývoj slovensko-českých vzťahov od dualizmu do Prevratu.

V súvislosti so storočnicou Česko-Slovenska je verejnosti jednostranne vnucovaný pocit vďačnosti novému štátnemu zväzku a českému národu vôbec ...


... za tzv. národné oslobodenie, kultúrne a hospodárske pozdvihnutie, čo je do istej miery aj pravda. Ale každá minca má aj druhú stranu, máme nárok na vďaku aj z českej strany. Nepochybne a nielen bratia Česi, ale i bratia Maďari by nám mali byť na veky vďační za to, že sme v podstatnej miere prispeli k ich demografickému vzostupu a hospodárskemu rozvoju.


Prospešnosť Slovákov pre českú stranu nedlho po Prevrate uznal literárny historik Albert Pražák v príspevku Slovenská svojskost. Priznal, že český národ pre naplnenie svojich ambícií a perspektív potreboval a potrebuje Slovákov snáď ešte viac ako tomu bolo opačne:

Slováci jsou a budou Čechům velice prospěšni... Již Thun Pulszkemu r. 1842 dopsal jak je potřebujeme pro jich čerstvou životní sílu a pro obranu sv osobité povahy.... Samo Chalupka i Daniel Sloboda postřehli, jak nás Němci ovinují jakoby pavučinou, jará a mladá slovenská síla by tu mohla pomoci. Cizinci- Denis, Scotus Viator i Ritter – spatřovali na Slovensku pramen české obrody a svěžesti. Češi sami dnes cítí, že Slovenskem se rozevřela okna do jich dusného příbytku.... Slováci mohou mnoho vykonati pro osvěžení a spestření české kultury jako přirozená spojka se slovanskými sousedy. Nepochybuji, že ze Slovenska navalí se do Čech mnoho nové obrodné síly, příboj nových myšlenek.....[1]

V polovici 19. storočia aj publicista a buditeľ Karel Havlíček Borovský vnímal Slovákov ako veľmi perspektívnych pre Čechov najmä v tom prípade, keď sa podarí k slovenskému národu prinavrátiť zmaďarizované zemianstvo. V takom prípade Slovákom predpovedal vedúcu úlohu v rámci západného Slovanstva:

Hlavní faktor, který by dle našeho mínění Slovensku brzy získati musel přednost před ostatními kmeny českoslovanskými a učiniti Slovensko brzy vůdcem celého národu českoslovanského v politických literárních i vůbec veřejných záležitostech jest jeden zvláštní živel, který nám v Čechách a na Mora0ěe schází –jest to nižší šlechta slovenská, čili zemanstvo. Tento stav není ještě od své původní a vlastní národnosti tak odcizený, aby se k ní zpět vrátiti nemohl, neboť pomaďarčení netrvá ještě tak dlouho, aby se již bylo usadilo pevně a vyhubilo všechny zárodky slovanské. [2]

Návrat zemianstva k slovenským koreňom sa v dôsledku štáto-právnych a spoločenských pomerov neuskutočnil a Havlíčkova vízia sa nenaplnila. Po Rakúsko-uhorskom vyrovnaní roku 1867 sa roztočilo ďalšie kolo maďarizácie. Navyše v dôsledku hospodárskej stagnácie rástol prúd slovenských migrantov, opúšťajúcich svoje domovy jednotlivo i v menších skupinách, hľadajúcich lepšiu možnosť obživy na Dolnej zemi a v rýchlo rastúcej Budapešti. Na sklonku 19. storočia bolo Maďarov už štvornásobne viac, kým storočie skôr sa Slováci počtom takmer mohli vyrovnať Maďarom. [3] Za Uhorska sa hovorilo, že keď si v hociktorom maďarskom meste sadnú k stolu traja muži, jeden má iste priezvisko slovenského pôvodu. Nad vyľudňovaním Slovenska si povzdychol aj Andrej Sládkovič:

Hej, unáša Váh Hron, unáša sypkú zem hornú na tie pusty Dolnej zeme...

Tajde zem i ľud, hej biedna ty Slovač, tamhor vyhynieš a dole sa stratíš...

Podobne by Sládkovič zaplakal nad odchodom desaťtisícov do Zámoria od roku 1880 a iste by nezostal nemým, keby sa dožil vytrvalého slovenského prúdu, ktorý smeroval do Čiech, v dobách existencie Česko-Slovenska, najmä do vyprázdnených Sudet po 2 svetovej vojne, aj do českých miest i mestečiek. Slovenský genofond vystužil dnešné Maďarsko, Česko aj Spojené štáty......

Slováci a Česi, dva jazykovo i mentálne blízke národy žijúce od nástupu Jagelovcov na uhorský trón pod spoločnou dynastickou strechou udržiavali intenzívne hospodárske politické a kultúrne styky. Český jazyk udomácnený v literárnej spisbe na Slovensku už od 15, storočia zveľaďovali predovšetkým reprezentanti slovenskej evanjelickej inteligencie. Vavrinec Benedikty z Nedožier, Matej Bel, Pavel Doležal, Bohuslav Tablic svojimi dielami ovplyvnili vývoj českého jazyka, slovenské školy i trnavská univerzita vychovali nie zanedbateľný počet príslušníkov českej aj moravskej inteligencie. Na Slovensku vyrástli alebo sa národne uvedomili poprední dejatelia českého národného obrodenia: František Palacký, Ján Kollár, Pavel Jozef Šafárik. Gemerský rodák Šafárik si v českom prostredí musel pridať háčik nad r a to už naznačovalo, že budúcnosť česko-slovenských vzťahov nebude vždy harmonická.

Slovenský a zároveň i český národný buditeľ Ján Kollár si uvedomoval nebezpečenstvo germanizácie v Čechách a maďarizácie na Slovensku a pokúšal sa argumentačne podložiť zjednotenie Slovákov, Čechov a Moravanov aspoň v otázke literárneho jazyka:

„Ze Slowákůw nic nebude z Čechů a Morawanů též nic. Zůstanaulť co mrtwí a osamotněli, spojí li se ale sworně w jedno tělo, budau li spolu držeti, spolu působiti (w literatuře), směle odolají wssem pohromám a autokům na jejich řeč a národnost se walícím“...[4]

Kollár bol zástancom jednotného československého kmeňa. Jeho cieľom bolo aj zjednotenie slovenských evanjelikov a katolíkov do spoločného československého kmeňa: „onú skrze Bernoláka odčesnutú ratolesť zase do společného česko­slovenského pne vštěpiti". V praxi Kollár poslovenčoval češtinu a od českých spisovateľov žiadal, aby prijímali slovenské výrazy. V Čechách narazil na nepochopenie až napokon Čechov obvinil že od Slovákov požadujú „aby seba vyhubili a bezpodmienečne sa počeštili". Kollárove pokusy odsúdil jedna z vedúcich osobností českého národného hnutia Josef Jungmann.

Prijatie štúrovskej slovenčiny a postupná akceptácia Hatalom opravenej slovenčiny všetkými vrstvami Slovákov malo dlhodobú nepriaznivú rezonanciu v českom prostredí.

Česi so Slovákmi zdanlivo skoncovali. Zať Františka Palackého a predstaviteľ Staročeskej strany František Ladislav Rieger niekoľkokrát zdôraznil, že slovenská otázka je pre Čechov vybavenou záležitosťou. Dokonca pri jednej príležitosti Samuelovi Štefanovičovi nešetrne vmietol do očí: „Vy jste všeho tohto zlého na vině, proč jste se odtrhli od nás a přijali vaši kočištinu za řeč spisovnou“ ? [5] Kollárova koncepcia jednotného československého kmeňa bola zdanlivo mŕtva, no na konci 19. storočia sa niektorí reprezentanti hlasistov pokúšali o jej vzkriesenie. Aktuálnou sa opäť stala po Prevrate a mala veľkú podporu v štátnej ideológii aj v českom prostredí. O jej oživenie sa pokúšali aj niekoľkí vplyvní Slováci tej doby. Bratislavský župan, evanjelický biskup a tvorca Deklarácie slovenského národa Samuel Zoch začal verejne hlásať, že „ doposiaľ mal pravdu Štúr, ale dnes má pravdu Kollár“. Jeho výzva vyvolala pobúrenie v slovenskom katolíckom tábore, v podstate znamenala, že dnes, teda po Prevrate majú Slováci miesto slovenskej reči prijať reč českú.[6]

Vráťme sa však do poslednej tretiny 19. storočia. Hospodársky vzostup Čiech, Moravy aj Sliezska a posilnenie českého živlu v mestách a predovšetkým v rýchlo rastúcej Prahe, značný stupeň samosprávy krajín českej koruny, postupné uvoľňovanie volebného cenzu, české stredné školstvo i rozdelenie Karlovej univerzity na nemeckú a českú časť, to všetko spôsobilo, že Česi poslednej tretine 19. storočia získali pri napĺňaní atribútov moderného národa náskok pred Slovákmi. Nepriaznivé hospodárske a politické pomery v Uhorsku náš národný rozvoj hatili po všetkých stránkach. Zosilnenie maďarizačného tlaku po roku 1867, ale aj stroskotanie českých ambícií odmietnutím fundamentálnych požiadaviek a rakúsko-českého vyrovnania cisárom v roku 1871 donútili českých a slovenských politických reprezentantov k užšej spolupráci.

Na oslavách storočnice Josefa Jungmana v roku 1873 slovenskí a českí činitelia vyhlásili koniec vzájomnej nedôvery. Po nástupe Kolomana Tisu na čelo tzv. liberálnej vlády v roku 1875 v Uhorsku ešte viac vzrástol tlak na nemaďarské národy. Chorváti boli chránení samosprávou, Rumuni i Srbi mali cirkevnú autonómiu a navyše národné štáty v tesnom susedstve, uhorskí Nemci sa mohli spoľahnúť na podporu spoza rieky Litavy i z Berlína, Rusíni mali bratov v Haliči a Bukovine, kde sa predsa len voľnejšie dýchalo. V najťažšom položení sa ocitol náš slovenský národ. Slovenskí predstavitelia a začali intenzívnejšie uchádzať o pomoc a podporu na Morave a v Čechách. Krátko po zatvorení gymnázií a Matice, v dobe všeobecnej depresie a obáv z ďalšieho vývoja vyšla zbierka českého básnika Adolfa Heyduka Cymbál a husle. Na Slovensku, kde panovala skľúčená nálada, vyvolali Heydukove verše pocit nádeje. Autor ospieval slovenský jazyk a ľudovú pieseň takým spôsobom akým to pred ním, ba ani potom neurobil žiadny český básnik.

V dobe otepľovania česko-slovenských vzťahov vychádzali zo slovenskej strany signály na jazykové zjednotenie až do času, kým pre Slovákov nenastanú priaznivejšie časy. V rokoch 1876 a 1877 vydal Jozef Miloslav Hurban almanach Nitra. v českom jazyku. Hurbanov článok “Není slovenského národu”, bol reakciou na výrok ministerského predsedu Tisu, ktorý odznel v poslaneckej snemovni pri odpovedi na interpeláciu Svetozára Miletiča ohľadne majetku zrušenej Matice slovenskej. Tisa totiž povedal, že podľa matičných stanov patrí jej majetok slovenskému národu a taký v Uhorsku, nenašiel, hoci ho hľadal. Hurban hovorí o sedemmiliónovom národe československom, o siedmich miliónoch krkonošských a tatranských Slovenoch, o národe ktorý jednou rečou spieva, hovorí a vzrastá na mohutného činiteľa. Zároveň vysvetlil aj okolnosti prijatia štúrovskej slovenčiny roku 1843 a zdôraznil, že v súčasných pomeroch má československý jazyk väčšiu perspektívu. Na slovenčinu úplne nerezignoval, keď uviedol: “Dokonalost řečovau ponechávame sobě až na doby pokoje a bezpečnosti bytu našeho společného.”[7] Hurbanov pokus s návratom k češtine nenašiel veľa pochopenia ani doma, ba ani v Čechách, kde nestratil povesť jazykového rozkolníka.

Nezávisle od Hurbanových pokusov sa v krajinách českej koruny postupne hlásilo k životu slovakofilské hnutie. Mimoriadne intenzívne bolo predovšetkým na Morave, kde žil značný počet príslušníkov slovenského kmeňa. Podľa štatistických prameňov z roku 1840 Moravu obývalo asi 200 tisíc Slovákov. Hoci predstavovali desatinu z celkového počtu obyvateľstva, ktorý vtedy dosahoval 2 milióny, moravskí Slováci značne posilňovali jej slovanský charakter, keďže krajinu obývalo viac ako pol milióna Nemcov. Štatistika však uvádza, že moravských Čechov je v skutočnosti tiež len niečo viac ako pol milióna, zvyšný milión Slovanov tvorili Slezania, Valasi, Hanáci, Podlužania a Slováci. Všetci, vrátane moravských Slovákov sa v nasledujúcich desaťročiach pod náporom bohemizácie jazykovo počeštili.[8] Hrozil snáď podobný osud aj Slovákom na Slovensku?

Bolo prirodzené, že Moravania sa so Slovákmi viac zbližovali ako s Čechmi. Moravskí kultúrni a národní pracovníci mali nielen geograficky, ale i konfesionálne a kultúrne k Slovákom bližšie a navyše aj Moravania pociťovali silný germanizačný tlak. Moravsko-slovenskej spolupráci napomáhali živé veľkomoravské tradície, spoločné hranice a slovenský živel na južnej Morave. Moravský podporný spolok Radhošť (1869) a Moravská beseda (1873) rozvíjali kultúrne styky a finančne podporovali študentov zo zatvorených gymnázií, alebo vyhodených zo škôl pre tzv. panslavistickú a nevlasteneckú činnosť. V Čechách dlho panoval istý stupeň nedôvery voči Moravanom , najmä v súvislosti so snahou moravských intelektuálov o vyhranenie sa voči Čechom. Tzv. moravský separatizmus Česi pociťovali ako hrádzu, ktorá ich oddeľuje od Slovákov.[9] Slovensko-české styky sa spočiatku obmedzovali predovšetkým na literárne a kultúrne pole. Viaceré veľké spoločné projekty sa nedotiahli do konca. No medzi oboma národmi nechýbali spontánne gestá solidarity a slovanského bratstva. Keď roku 1881 vyhorel Martin, Česi vyzbierali množstvo peňazí na jeho obnovu. Po požiari českého národného divadla Slováci boli medzi prvými, ktorí sa zúčastnili peňažnej zbierky. Roku 1884 práve Česi usporiadali veľké oslavy pri príležitosti 50. výročia vzniku piesne „Hej Slované“. Jej autora evanjelického kňaza Samuela Tomášika pozvali do Prahy. Tomášikova triumfálna cesta cez Moravu a Čechy, kde ho na staniciach vítali a pozdravovali nadšené davy, bola demonštráciou vzájomnosti.

Budovania slovensko-českých vzťahov na novej úrovni sa ujala mladšia generácia českých a moravských slovakofilov na čele s publicistom Josefom Holečkom, Karlom Kálalom, Rudolfom Pokorným a ďalšími. Holečkova brožúra „Podejme ruku Slovákům“ vyzýva na spoluprácu s utláčaným bratským národom slovenským. Kálal každoročne navštevoval Slovensko a nadväzoval osobné kontakty so slovenskými národovcami. K prehĺbeniu vzájomnosti prispel aj vznik slovenského študentského spolku Detvan v Prahe roku 1882. Osemdesiate roky 19. storočia boli v znamení výmeny politickej garnitúry v Čechách. Mladočesi na rozdiel od Staročechov sa začali intenzívnejšie zaujímať o osudy jazykovo a kultúrne blízkeho národa. Slovákov považovali za najzachovalejší a negatívnymi civilizačnými javmi iba nepatrne dotknutý slovanský kmeň a územie Slovenska za kolísku Slovanov. Zároveň si uvedomovali, že cesta z nemeckého obkľúčenia k ostatným Slovanom vedie cez Slovensko a zachovanie vitálnych síl českého národa aj v budúcnosti závisí od pevného spojenia so Slovákmi. Český záujem o Slovensko teda nevyvieral len z romantických slovakofilských a filantropických pohnútok, ale motivovali ho obavy o vlastnú budúcnosť a v neposlednom rade aj hospodárske záujmy. Kálal v časopise Obzor národohospodářský upozorňuje, že budúcnosť českého národa je na Slovensku a na záver svojho komentára pripája: „Pochopí čeští vůdcové, kde je jejich pravá zaslíbená země“? [10] Spolu so zvýšeným záujmom o Slovensko sa v priebehu deväťdesiatych rokov 19. storočia čoraz častejšie pripomína, že Slováci sú vetvou českého kmeňa. Veľa článkov s takýmto obsahom publikovali najmä mladočeské Národní listy. Mnohé z nich však svojou povrchnosťou vzbudili trápny dojem. Podľa slov Jozefa Škultétyho, ich pisatelia o Slovensku nič nevedia, ani to kde Slováci žijú, no svoj príspevok vždy začínajú a končia otázkou jazyka a odtrhnutia. [11] Chabé znalosti slovenských problémov neboli prekážkou pre nadradený až paternalistický postoj väčšiny českých publicistov. „Keby len vážnejší, rozhľadenejší a taktickejší Česi sa miešali do slovenskej otázky“, povzdychol si v jednom príspevku v Pohľadoch Jozef Škultéty, „veď my už sa bojíme otvoriť české noviny a časopisy, také veci sa v nich píšu o nás“. [12]

Od konca osemdesiatych rokov 19. storočia v slovensko-českých vzťahoch stále významnejšiu a v druhej dekáde storočia nasledujúceho rozhodujúcu úlohu hral Tomáš Masaryk. Bol rodákom z moravského Slovenska, po nevlastnom otcovi sa vydával za Slováka a o slovenské problémy prejavoval veľký záujem. Pôvodne sa mal stať umeleckým kováčom, ale vďaka priaznivým vonkajším vplyvom napokon zmaturoval až ako 22 ročný s trocha slabším prospechom Zapísal sa na Filozofickú fakultu Viedenskej univerzity a v roku 1875 skončil štúdium a po obhájení dizertačnej práce získal o rok doktorát z filozofie. Počas pobytu v Nemecku, kde si dopĺňal vzdelanie, sa zoznámil s dcérou nemeckého emigranta v USA, len o pol roka mladšou Charlottou Garrigueovou. Neprešiel ani rok a v marci 1877 sa s ňou v New Yorku oženil. Mladomanželia sa usadili vo Viedni a tu sa im narodili prvé dve deti- dcéra Alica a syn Herbert. Ďalšie dve deti, Jan a Olga, sa im narodili po presťahovaní do Prahy.[13] Tomáš Masaryk začal užívať priezvisko svojej manželky- Garrigue- , čo tým sledoval, nevedno. Vstupom do dobre zabezpečenej rodiny si Masaryk nielen zaistil solídne finančné zázemie, ale vošiel aj do priameho kontaktu so slobodomurárstvom. [14] Asi pod vplyvom manželky v roku 1880 opustil katolícku cirkev a vstúpil do evanjelického reformovaného zboru, potom prešiel k evanjelikom, neskôr ku kalvínom a nakoniec k českobratskej cirkvi. V roku 1882 sa presťahoval do Prahy a pôsobil ako mimoriadny profesor na univerzite. Po udomácnení sa začal politicky a verejne angažovať a zároveň aj zaujímať o Slovensko. Snažil sa kontaktovať slovenských národných vodcov. Osvojil si názor Karla Havlíčka Borovského, že budúcnosť Čiech je na Slovensku, kde je vraj najrýdzejšia časť národa...., V Čechách je viac hlava na Slovensku je srdce československého národa. Havlíčkovu myšlienku viackrát opakoval aj ako prezident. Neskôr sa šírili dnes už ťažko overiteľné názory, že Masaryk bol preložený do Prahy z rozhodnutia vyšších miest, aby rozbil jednotu českého a zároveň i slovenského národného hnutia. [15] Navyše medzi Slovákmi a Čechmi bol rozšírený rusizmus, čo viedenskej i peštianskej vláde robilo vrásky na čele. Je omylom domnievať sa, že hlavným nositeľom rusofilstva na Slovensku bol Štúr a jeho škola a v Štúrových stopách kráčajúci Vajanský.
Rusofilstvo bolo medzi všetkými slovenskými vrstvami živé a jeho korene siahali do dávnych časov. Upevnilo sa aj zásahom ruskej armády roku 1849. V súvislosti s krízou na Apeninskom polostrove v máji 1859 vedúci bratislavského oddelenia Miestodržiteľstva gróf Henrich Attems informoval grófa Františka Hallera, pôsobiaceho v peštianskom ústredí Miestodržiteľstva o náladách obyvateľstva v severných stoliciach vtedajšieho Bratislavského dištriktu a skonštatoval, že Rusko má sympatie medzi slovenským obyvateľstvom, u časti katolíckych duchovných a dokonca aj u vyššej šľachty. Vďaka drotárom a obchodníkom majú severné stolice aj istý styk s Ruskom..... Medzi ľudom sa šíria zvesti, že veľkoknieža Konštantín sa má stať uhorským kráľom a potom sa znížia dane, s tabakom sa bude voľne obchodovať a nebudú žiadne poplatky z pálenia. Attems tieto „velezradné“ názory Slovákov pripisoval ruským agentom, no ako v liste zdôraznil, nemal o nich žiadne konkrétne poznatky.....[16]
Nemožno celkom vylúčiť, že okrem úlohy zasiať rozkol, Masaryk mal pôsobiť na otupenie zakoreneného rusofilstva medzi Slovákmi aj Čechmi. Zatiaľ však ešte hľadal bližšie styky so slovenskými predstaviteľmi. 12. februára 1886 sa písomne skontaktoval s Vajanským a pozýval ho spolupracovať na encyklopedickom diele Ottův slovník náučný. Vajanský pozvanie prijal. V marci 1887 sa s Masarykom aj osobne stretol v ríšskom parlamente vo Viedni. V tom istom roku Masaryka pozvali do Turčianskeho Sv. Martina na národopisnú výstavu Živeny, kam aj skutočne v lete zavítal.[17] Od roku 1888 takmer každý rok aj s rodinou trávil letné prázdniny v obci Bystrička, hneď v susedstve Martina. Letovať sem prichádzal aj potom, čo sa s Vajanským rozišiel. Sám neskôr zdôrazňoval, že na Slovensko chodil preto, aby pracoval pre československé zblíženie a zjednotenie (!) Svoj konflikt s ideovým vodcom Slovákov na prelome 19. a 20. storočia odôvodňoval jeho strachom z kriticizmu. Kým však trvalo priateľstvo Masaryka s Vajanským, zblížili sa aj ich rodiny. Ambiciózny vysokoškolský pedagóg sa v tomto období snažil podporiť snahu Slovákov o zabezpečenie prostriedkov na dostavbu Národného domu v Martine. V januári 1889 prišiel Vajanský za svojim priateľom do Prahy, aby z darov českých národovcov niečo získal pre národnú stavbu. Masaryk ho poslal do Viedne a s ním putoval aj list Karlovi Kramářovi, s ktorým sa tiež neskôr rozišiel: „Posílám Vám, pane doktore, slováckeho básnika pana Svetozára Hurbana Vajanského, se svými soudruhy tu vejšlapoval peníze na národní dům (v Sv. Martine), účastina po 50 zl. Podívejte se na pány a poznáte kus Slovenska, pro naše plány se to snad hodí. Nyní ovšem by bylo vhodné kdyby jste i sami s pomocí jiných pánu sehnali nějaký ten groš v kruhu našem vídeňském“...[18] Nie je celkom zrejmé o aké plány šlo, ale zdá sa, že organizovanie finančnej podpory nebolo celkom nezištné. Ani česká finančná pomoc pre stavbu Národného domu nemohla uspokojiť. Po všetkých tých prosbách a osobných cestách si Česi a Moravania zakúpili sotva 38 akcií po 50 zlatých z celkového počtu 1200, teda sotva 3%.

Masaryk ako dobrý taktik na rozdiel od viacerých českých predstaviteľov neotváral jazykovú otázku, nikdy sa nevyslovil kriticky o slovenčine. Podobne ako maďarský buditeľ Štefan Séčeni (Szécheny) v prvej polovici 19. storočia uprednostňoval prirodzenú asimiláciu Slovákov. Sám sa neskôr nenápadne vyslovil, že slovenčina nemá veľkú budúcnosť, veď nielen Kollár, ale aj Vajanský, pravda len istý čas, boli za splynutie slovenčiny s češtinou. Vajanský sa sotva niekedy mohol tak vysloviť, bola to obvyklá Masarykova metóda nenápadne vložiť niečo do textu, čo pravdou nie je: „Kládol som veľkú váhu na to, aby sa otázka jazyková nepozdvihovala, nech si Slováci píšu, ako chcú. Hlavná vec je v tom, že v skutočnosti sme jedno, 1ebo Slovák rozumie Čechovi a Čech Slovákovi.......Akonáhle tento jazyk bol raz prijatý za literárny nech zostane ním, pokiaľ to uznajú (Slováci) za potrebné. Vieme, že Kollár a Šafárik boli proti odštiepeniu, veď istý čas aj Hurban Vajanský (?) bol za spojenie...... Jazykový vývoj nechajme budúcim generáciám.....Slovenčina jestvuje, a preto nám nemusí a nesmie prekážať...“[19]

Priateľský vzťah s Vajanským narušil Masaryk, ktorý vo svojom časopise „Čas“ v roku 1891 tvrdo odsúdil cárske Rusko pre jeho vzťah k Poliakom a vyhlásil, že „máme k Němcům blíže než k Rusům a že pro Poláky utlačované Ruskem musíme mít porozumění a sympathie.“ Takáto veta musela slovenským kultúrnym predstaviteľom znieť priamo hereticky, keďže slovenské nádeje sa sústreďovali práve na Rusko. Vajanský odsúdil Masarykove názory ako „nesvedomitú triviálnosť“. Keď Masaryk v „Čase“ pokračoval vo svojej kritike Ruska, Vajanský sa od neho úplne odvrátil a nešetril kritikou „pražského humanizmu, realizmu a internacionalizmu“, Masaryka a jeho stúpencov neváhal biľagovať prívlastkami a „lump, vagabund, poltron, šašo, oplan“ a pod. [20] 

Konflikt sa prehlboval, no Masaryk aj naďalej prázdniny ostentatívne trávil v Bystričke, na dohľad od Martina, kam mal dvere zatvorené. Cieľavedome zapojil slovenskú otázku do svojho politického programu a vytvoril tak otázku česko-slovenskú. Slováci predstavovali pre Masaryka uhorskú vetvu českého národa a sám demonštroval túto umelú syntézu, keď na Slovensku vystupoval ako Slovák. Nebol ani skutočným Čechom, lebo mal nemeckú výchovu, americkú manželku a začínal ako pedagóg na univerzite vo Viedni. Do českého tábora sa priradil až v zrelom veku a spočiatku mal problémy s českým jazykom v hovorenej i písomnej podobe. Masaryk si uvedomoval význam Slovenska, ktoré pokladal aj za perspektívny hospodársky priestor. Z jeho podnetu sa koncom 19. storočia vykonal systematickejší ekonomický prieskum Slovenska a jeho výsledky boli uverejnené v časopise Naše doba. Slovensko bolo charakterizované ako kraj výhodný pre hospodárske podnikanie, s množstvom vodnej energie, bohatstvom lesov a nerastov a lacnou pracovnou silou. Do tohto priestoru mal preniknúť český priemyselný aj bankový kapitál a to nielen s cieľom zisku, ale aby sa zastavila maďarizácia.[21] Investovanie ale narážalo na prekážky zo strany uhorských úradov, lebo Maďari ho považovali nielen za neželanú konkurenciu a možnú hrozbu maďarizačnej politiky. Na druhej strane aktivity českých podnikateľov boli nedostatočné. Registrovala ich aj česká publicistika, najmä v súvislosti so zvýšeným prílivom nemeckého kapitálu do Uhorska. [22]

Masaryk po roztržke s Vajanským sa pružne preorientoval na mladú generáciou najmä slovenských študentov pražských vysokých škôl združených v spolku Detvan. Spolok zhodou okolností vznikol práve v tom istom roku ako Masaryk zakotvil v Prahe. Masaryk ich podnietil , aby začali vydávať opozičný časopis proti Martinu a zaobstaral aj potrebné financie. Šrobárovi potajme odporúčal popularizovať idey Kollára a Šafárika, namiesto myšlienok Štúra. [23] V júli 1898 v Skalici vyšlo prvé číslo Hlasu. Predstavil sa ako mesačník pre literatúru, politiku a sociálne otázky. Okolo neho sa zoskupila mladšia generácia Slovákov, nespokojných s pomermi v slovenskej politike a s pasivitou Martina. Veľa kritiky sa z jeho stránok valilo na Vajanského. Znehodnocovali jeho literárne dielo a vôbec všetko, čoho sa chytil. V tej dobe maďarský slavista Oszkár Asbóth po návšteve Martina vyslovil počudovanie, že ako môže v tej turčianskej kotline žiť človek takého intelektuálneho formátu, ako je Vajanský.[24] Neskôr, až v roku 1929 na rozdiel od tendenčných kritikov napísal F.X. Šalda: Měli jsme v Čechách v románě společenském tehdy něco lepšího? Václav Vlček, tehdy tak vysoko ceněný jako romanopisec, byl vedle Vajanského vymočená juchta.... [25] Nik z masarykovskej kohorty na Slovensku by nič podobné nevyslovil. Šrobárov a Blahov Hlas spôsobil v slovenskej spoločnosti značný rozruch. Veľmi zdôrazňoval potrebu čo najužšej spolupráce s Čechmi. Niektorí Hlasisti sa stali hlásateľmi československej národnej a aj jazykovej jednoty, Slovákov vydávali za vetvu českého národa a ešte nevedomky kládli základy budúceho čechoslovakizmu. Čechofilské tendencie ich slovenskí oponenti nazývali čechizmus a tento sa šíril a silnel najmä v radoch mladšej slovenskej generácie.

V súvislosti so vzrastom národného sebavedomia Čechov nastal v názoroch českej politickej elity významný posun. Československá národná jednota sa stala pre jej príslušníkov samozrejmosťou, Slováci boli vnímaní ako uhorská vetva českého národa, či dokonca ako Česi žijúci v Uhorsku. Slovensko sa stalo nielen priestorom perspektívnej hospodárskej expanzie, ale aj ideologickej a politickej. Od začiatku 20. storočia silnel v slovenskom prostredí vplyv českých socialistov, ktorí boli zároveň priekopníkmi už nie československej ale veľkočeskej jednoty. Na 1. zjazde slovenských sociálnych demokratov v roku 1905 český delegát František Němec celkom otvorene vyhlásil: My českí sociálni demokrati budeme vás chrániť a brániť pretože patríte k nám i ako Slovania i ako Česi.[26] Masarykove „pokrokové“ myšlienky, akási zmes materializmu, realizmu, socializmu, antiklerikalizmu, ateizmu a husitstva sa tiež exportovali na Slovensko a mali tu svojich prívržencov ale i odporcov. „Dr. Masaryk je duševným otraviteľom mnohých mladých u nás. Ako odpadlík, odroň od katolíckeho náboženstva pekelnou nenávisťou srší oproti matičke katolíckej, ktorá ho vyplekala, písali Slovenské ľudové noviny.[27] Andrej Hlinka po ostrých sporoch, ktoré otriasali slovenskou spoločnosťou v roku 1911, nad mladými slovenskými intelektuálmi z tábora tzv. pokrokárov, ktorí podľahli masarykizmu, symbolicky zlomil palicu, ale zároveň sa hotovil ochrániť vrstvy slovenského ľudom: „Tedy si len iďte po započatej ceste, ale názory Masarykove do slovenského národa nevpašujete. Tým budem s celou silou a pružnosťou vzdorovať, čo i sama pokrokárska čeliadka sa na mňa vyrúti a verejne ma pranierovať bude“. [28]

Od začiatku 20. storočia stránky Hlasu čoraz viac zapĺňali články inšpirované českým prostredím propagujúce materializmus, voľnomyšlienkárstvo a ateizmus, odvrátili sa od neho mladší katolícki kňazi, spočiatku sympatizujúci s jeho kritickým obsahom, počet predplatiteľov klesol o dve tretiny a Hlas napokon zanikol. V Martine dobre vedeli, kto stojí za Hlasom, to sa nedalo utajiť. Vajanský vo svojom poslednom veľkom románe Kotlín (1901), ktorý začal písať v banskobystrickej väznici, vykreslil Masaryka v osobe profesora Babingtona–Papáčka ako nemorálneho a rafinovaného zvodcu mládeže. Na Kotlín prudko reagoval Hlas viacerými negatívnymi recenziami. Masaryk v Našej dobe dokonca napísal: „Pan Hurban – a to je nejsmutnejší – žije na Slovensku, ale Slovensko nezná, nepozoruje ho, nestuduje, nýbrž sfantazíroval si Slovensko docela imaginární“.[29] Jozef Škultéty sa ujal obrany svojho druha a poukázal na to, že Masaryk pri polemike používa nepravdu i lož, z ktorej sa jeho stúpenci pevne držia a jeho protivníci len ťažko očistia. Často nepozná ani mieru, zdôrazňuje Škultéty, keď starostovi Prahy dr. Podlipnému len na ôsmich či desiatich riadkoch v Našej dobe odpovedal s takou zlosťou tak nemilosrdne, že sa sám až zhrozil, aký je to zlý človek. Len zničiť, zabiť! Pri obrane Kotlína a jeho autora dokázal, že nie Vajanský, ale Masaryk nepozná Slovensko, keď mestečko Kotlín stotožnil s Turčianskym sv. Martinom, pričom podľa jazyka obyvateľstva, geografie okolia, kultúry a zvykov ležalo na západnom Slovensku, v oblasti nitrianskeho Záhoria (pravdepodobne to bola Senica). „Tento Masaryk sa dotkol Slovenska, slovenských ľudí a slovenských vecí vo svojom Havlíčkovi tak povrchne, plytko a ignorantsky, že to až uráža. (Štúra píše dôsledne Šťur)“. [30] Polemiky okolo Kotlína potom plnili stránky slovenských i českých periodík tej doby ešte istý čas, až napokon vyšumeli. Vajanský však nezabudol na útoky a poníženia, ktoré mu pripravili Hlasisti. Keď vo februári 1906 cestoval do Viedne k lekárovi, vo vlaku narazil na jedného z príslušníkov mladej čechistickej generácie s vynadal mu do lumpov: „Ani sa neobrátil — ja tobôž. Máme to pekné ovocie od Rípu.[31]

V šľapajach Hlasu kráčali Prúdy, revue mladého Slovenska, vychádzajúce v Pešti od roku 1909. V mnohých článkoch sú nekriticky vyzdvihovaní buditelia československej orientácie a rafinovane spochybňovaní tí, čo stáli na slovenských pozíciách. V článku „Pokrokovosť a konzervativizmus na Slovensku“ jeho autor s pseudonymom Paľov (Bohdan Pavlu) v rozpore so skutočnosťou tvrdí, že literárna činnosť Jána Hollého prešla bez ozveny, kohože vraj mal oduševniť jeho útek do minulosti! Štúrovu školu charakterizoval ako prejav rozpoltenosti, kolísavosti medzi fantastickou utópiou a nihilistickou beznádejou. [32] Aj preto pre Vajanského boli Prúdisti len „ epigóni na duchovnú lues scepenelého Hlasu, mládež, ktorá sa dáva zneužívať hodne starým a zatvrdnutým hriešnikom (Masarykom)“. Jeho kritika nebola osamotená. Za importovaný zo susedstva, krikľavý, plytký, údajne pokrokový duševný prúd označil smerovanie prúdistov aj Ján Kvačala. Pre rozhľadeného profesora pôsobiaceho na univerzite v ruskom Jurijeve to bolo ďalšie z mnohých nešťastí, ktoré postihli Slovensko. V kruhu Prúdistov podobne ako predtým aj u hlasistov panovali však veľké rozdiely v otázke svetonázorovej aj československej. Medzi prispievateľmi a v redakčnom výbore pôsobili budúci exponenti čechoslovakizmu akým bol Vavro Šrobár, Július Markovič, Anton Štefánek, či František Votruba, ale aj zástanca slovenskej autonómie Martin Rázus.

Vajanský častoval Masaryka epitetami „ničiteľ, przniteľ, hanobiteľ.“ V zobraných spisoch, ktoré vyšli roku 1912, zanechal ostrú charakteristiku neskoršieho prezidenta „osloboditeľa“: „Zvláštnym a smutným javom na západe je duchovne suchý Tomáš Garrigue Masaryk . Nie je ťažké rozoznať túto polokomickú polotragickú figúru mierneho radikála nečeského Čecha bez ř, socialistu s hofrathskými alúdiami, profesora, ktorý bumluje poza katedru celý rok, filozofa dôkladne prepadnutého, rusistu s polonizmom, panslavistu bez tieňa syntézy, humanistu s neľudskou dravosťou a pomstivosťou, človeka bez minulosti a prítomnosti, neseného prúdom, ktorý chce všetko zničiť, vlastne opľuvať, spisovateľa bez štýlu a daru. Ale keďže nepriateľské sily sú veľké, keďže hádžu štedro peniaze, taká smutná figúra s drzým čelom a istou urputnosťou obdarená narobí nám veľa zmätkov, ba i biedy.“ V ďalšom vydaní Vajanského diela z roku 1932 už meno Masaryka vypadlo.

Aj mnohí Česi sa o TGM vyjadrili záporne, i keď nie tak ostro. Veľký český historik Josef Pekař ho považoval skôr za žurnalistu, demagóga a moralistu ako za filozofa. Profesor Albín Bráf o Masarykovi povedal: Priniesol mnoho nových podnetov, ale sotva kto za celé storočie dopustil sa toľkých krívd voči iným.... plietol sa do všetkých disciplín, hoci v nich nemal jasného pojmu[33].

Ešte v deväťdesiatych rokoch 19. storočia v súvislosti s jazykovým zápasom v Čechách silnel nemecký šovinizmus. V Uhorsku sa v roku 1895 stal ministerským predsedom Dezider Bánfi, ktorý otvorene o sebe hlásal, že je šovinista. To boli hlavné impulzy pre založenie Česko-slovanskej jednoty v roku 1896. Ako hlavnú úlohu si spočiatku vytýčila podporovať Slovanov v Čechách na Morave, v Sliezsku, Dolnom Rakúsku a na Slovensku, teda všade tam, kde boli ohrození. Za predsedu bol zvolený profesor filológie na pražskej univerzite František Pastrnek, dôverníkmi pre Slovensko sa stali Ján Smetanay a Karol Salva, ktorý sa v prvom období v prospech Jednoty najviac angažoval. V roku 1897 začal vydávať týždenník Slovenské listy, kde propagoval československú národnú jednotu a češtinu ako najvhodnejší literárny jazyk pre Slovákov. Jeho smer sa stretol s nevôľou v Martine. Po zákroku vplyvných martinských Slovákov mikulášski fabrikanti stiahli kauciu a Slovenské listy zanikli. Inzercia niektorých českých a moravských podnikateľov nemohla noviny udržať, od Jednoty väčšiu finančnú podporu Salva nedostal. Od začiatku 20. storočia Českoslovanská jednota zamerala svoju činnosť predovšetkým na Slovensko. Ale tu nemala potrebné zázemie, keďže v konzervatívnych a aj katolíckych kruhoch vzrastala voči nej nedôvera. Z 3470 členov Jednoty k roku 1914 bolo 150 Slovákov. Najmä v Martine sa jej činnosť stretla s veľkou kritikou. Vedúce osobnosti Jednoty Pastrnek, Herben i Masaryk boli obvinení, že škodia česko - slovenskej vzájomnosti. Pastrnek v zborníku Slovensko vydanom roku 1901 napísal, že samostatná slovenská spisba nesplnila nádeje a Slováci si sotva budú môcť dovoliť utvoriť samostatnú literatúru. Budúcnosť Slovákov videl v kultúrnej a jazykovej jednote s českým národom. Viacerí slovenskí činitelia odmietli Pastrnkove vízie. Ostro reagoval najmä Jozef Škultéty, ktorý si posťažoval aj na obyčajné vypočítavé kramárstvo niektorých Čechov, pod kepienkom vzájomnosti. Aj za najchatrnejšiu vec vykonanú v prospech Slovákov požadujú kompenzáciu.[34]

Význam Českoslovanskej jednoty sa po vzniku ČSR neúmerne preceňoval, no zostáva neodškriepiteľným faktom, že jej činnosť bola v ťažkej dobe na začiatku 20. storočia predsa len Slovákom trocha prospešná. Udeľovala slovenským študentom štipendiá na českých školách, organizovala pobyty slovenských učňov a tovarišov u českých majstrov. Niektoré slovenské časopisy znášajúce perzekúcie, pokuty a súdy dostávali od Českoslovanskej jednoty finančnú výpomoc. Ale jej objem bol len zlomkom toho, čo v rámci pomoci „bratom pod Tatrami“ posielali americkí Slováci. Udalosti v Černovej v októbri 1907 začali novú etapu vo vzájomných vzťahoch. V súvislosti s černovským masakrom českí poslanci interpelovali na ríšskom sneme. Vlna masových zhromaždení s prejavmi solidarity s utláčanými Slovákmi na jar roku 1908 nezostala bez odozvy. Pod záštitou Českoslovanskej jednoty sa uskutočnila prvá porada v Luhačoviciach. Až do vypuknutia vojny sa porady každoročne organizovali a postupne rástol aj počet účastníkov. Kým v roku 1908 bolo v Luhačoviciach prítomných len 26 osôb, roku 1913 sa tu zišlo už 300 Slovákov a Čechov. Súčasťou novej etapy slovensko-českej spolupráce mal byť národohospodársky výbor Českoslovanskej jednoty. Vytýčil si úlohu prehlbovať spoluprácu v peňažníctve, poľnohospodárstve a v priemysle, aby český kapitál pomáhal rozvoju národného hnutia. Tento dôležitý krok v hospodárskej oblasti prišiel neskoro a jeho vznik súvisí s bolestnou kritikou Júliusa Markoviča na luhačovických poradách v roku 1911, keď vyslovil obavu, že pobočky českých bánk a český kapitál v Uhorsku pracuje proti slovenským záujmom. Markovičov názor nebol ojedinelý a zdieľalo ho viacero prítomných.[35] Veľa sa však nezmenilo, o čom svedčí aj smutné konštatovanie Národného hlásnika uverejnené na jeseň v roku 1913: „ Českí peňažnící podľa hesla - nedělejte politiku, dělejte obchody - robia maďarónsku politiku“.[36]

Politická a ekonomická nerovnosť medzi Uhorskom a rakúskymi krajinami spôsobovali značné rozdiely medzi Slovákmi a Čechmi. To v spojení s povrchnými znalosťami skutočných slovenských pomerov prevládajúcimi v Čechách zviedli českú spoločnosť k pocitom nadradenosti a až k pohŕdaniu Slovákmi. Tieto tendencie sa aj s pribúdajúcimi rokmi neustále prehlbovali. V roku 1911 český publicista Stanislav Klíma konštatoval: „Slováci se špatně representují u nás a my u nich. Jedinými zástupci Slováku u nás jsou chudí dráteníci kteří ovšem vynikají svoji poctivostí, přece však nám vnucují představu, že Slováci jsou národ chudý, kterému stačí, když dáme almužnu. Slováci nejsou tak chudí, ačkoliv ovšem jsou chudší nežli jejich nepřátelé Maďaři, zemani a Židé na Slovensku.“ [37] Autor zároveň priznal, že aj Česi sa reprezentujú veľmi zle, českí úradníci a zamestnanci pôsobiaci na Slovensku sú zúrivými maďarizátormi a uviedol aj niekoľko konkrétnych príkladov. Podceňovanie Slovákov z českej strany nezmizlo po vzniku spoločného štátu, českí intelektuáli aj prostredníctvom účelových lží sa snažili predstaviť Slovákov ako syntézou viacerých slovanských národov vzniknuté etnické spoločenstvo bez vlastného pomenovania a hlbších historických koreňov.[38]

Napriek paternalistickému prístupu k Slovákom a ich prehliadaniu zo strany väčšiny Čechov slovenská otázka sa stala dôležitým predmetom politiky. Pri poslaneckých voľbách v Čechách roku 1907, ktoré sa konali už na základe všeobecného volebného práva, Česká strana sociálno-demokratická a aj niektoré ďalšie prijali do svojho programu osobitný bod ohľadom Slovákov. Českí poslanci v ríšskom parlamente počas debát o rakúsko-uhorskom hospodárskom vy­rovnaní nešetrili kritikou národnostných pomerov v Uhorsku a pripomínali utláčanie Slovákov. Českí členovia rakúskej parlamentnej delegácie vyslanej na rokovania do Budapešti ostentatívne navštevovali slovenské spolky v uhorskej metropole a redakcie slovenských novín, aby demonštrovali svoju podporu Slovákom. Pod tlakom týchto udalostí strašiak panslavizmu, taký mocný v predošlom storočí, pomaly bledol. Maďari čoraz častejšie vyslovovali obavy z Čechov. V snemovej debate o národnostnej otázke v apríli 1911 poslanec za varínsky volebný okres a príkladný slovenský maďarón Imro Hajdin upozorňoval, že „najväčším nebezpečenstvom pre uhorskú vlasť je českoslovanská jednota, šíri sa úžasne, rozširuje knihy a časopisy, vychováva si inteligentných prívržencov“. [39]

V roku 1902 vydal Samo Cambel brožúru Minulosť prítomnosť a budúcnosť česko-slovenskej národnej jednoty. Vyšla v Martine po maďarsky a spôsobila veľký rozruch. Autor bol uznávaným filológom, patril medzi horlivých zástancov samobytnosti slovenského národa a dokazoval, že slovenská ľudová reč je ešte vzdialenejšia od češtiny ako spisovný jazyk. Ale Cambelova brožúra bola určená predovšetkým Maďarom. Upozornil ich, aby nekládli prekážky slovenčine, lebo počeštenie Slovákov bude pre uhorský štát oveľa nebezpečnejšie: „Ak by niekto z hľadiska politického videl zlo v napomáhaní jazyka bezradného ľudu slovenského, nech nezabudne toto zlo porovnať so zlom, ktoré môže vzísť z toho ak sa Slováci počeštia.... a ocitnú sa tak v rozpore s duchovným svetom maďarského vlastenectva“. Cambelovu brožúrku preložil do češtiny študent medicíny a člen Detvana Eduard Guller. S finančnou podporou Českoslovanskej jednoty a predsedu Českej akadémie vied ju vydali aj s množstvom negatívnych posudkov a recenzií.[40] Na Cambela sa najmä z Čiech vzniesla vlna kritiky, bol označený za separatistu a dokonca samotný autor prekladu v úvode českého vydania uviedol, že propaguje veľkomaďarskú štátnu ideu, nie však násilne a priamo, ale dômyselnejšou a rafinovanejšou pseudovedeckou argumentáciou a pod zámienkou filologického skúmania chce roztrhať odveké (!) národné zväzky. V Martine sa Cambela zastali a videli v ňom tajného bojovníka za najvyššie duševné statky slovenského národa“ . [41] Keďže Cambel bol tzv. vlastenecký Slovák a vysoký úradník ministerstva vnútra, jeho vystúpenie proti českému vplyvu a šíreniu českého jazyka v záujme slovenčiny a Uhorska sa zneužívalo. Čechom a čechoslovákom neskôr slúžilo ako argument. Každý, kto sa staval proti československej národnej jednote bol obvinený z maďarónstva. Výnimku mali len osobnosti ako Hlinka, či Juriga, čo za slovenské presvedčenie okúsili maďarský žalár. Československú ideológiu aj kapitál bolo na Slovensko bolo z Čiech a Moravy možné vyvážať, politická expanzia bola za daných okolností nemysliteľná. Dala by sa uskutočniť len v prípade, že Slovensko sa vyčlení z Uhorska a spojí sa s českými krajinami. Od začiatku 20. storočia sa táto utopická myšlienka stáva predmetom úvah a naberá konkrétne podoby. Slovensko je zatiaľ len v náznakoch vnímané ako priestor, kde sa v budúcnosti môže umiestniť prebytok českej inteligencie.

V októbri 1907 vyšlo prvé číslo mesačníka Naše Slovensko. V podnadpise sa uvádza, že je „časopis hájíci zájmy uherských Slováků“. Už v úvodnom článku „ Podporovaní Slováků a český národ“, sa hovorí, že v posledných rokoch česká inteligencia početne tak vzrástla a malý český priestor jej už nemôže stačiť. Preto mnohí sú nútení hľadať si obživu v iných provinciách Rakúska a u armády, kde sa postupne odnárodnia a pre národ sú stratení. Ak sa však podarí Slovensko zachrániť od pomaďarčenia, naskytne sa tu Čechom široké pole pôsobnosti a tí, pre ktorých nebude doma miesta, prídu na Slovensko a nájdu tu iste bohatý prameň výživy. A ten, kto príde medzi Slovákov, bude viac pôsobiť pre svoj národ ako ten, čo je odkázaný žiť medzi Nemcami.[42] S podobnými úvahami sa stretávame čoraz častejšie, ale ich praktické uskutočnenie bolo ešte vzdialenou chimérou.

Väčšina Čechov o spojení českých krajín a Slovenska neuvažovala, aj prevažná časť politických činiteľov stála na pozíciách českého štátoprávneho programu. Keď sa však nad Európou po balkánskych vojnách začali sťahovať mračná veľkého konfliktu, s touto možnosťou sa začalo počítať. V septembri 1913 český národohospodár Rudolf Pilát dôverne oznámil americkému Slovákovi Milanovi Gettingovi, že vojna monarchie s Ruskom a balkánskymi štátmi je predo dvermi, vypukne najneskôr do piatich rokov. Na českej strane sa už robia prípravy, aby po prípadnej porážke Rakúsko-Uhorska boli Čechy, Morava, Sliezsko a Slovensko spojené do jedného štátu. [43] Vojna prišla skôr ako sa domnieval Pilát a vyvíjala sa inak ako plánovali politici a generalita. Od začiatku roku 1915 sa Masaryk angažoval v zahraničnom odboji a v máji britskému ministrovi zahraničia Edwardovi Greyovi predložil memorandum, ktoré potvrdzuje, že budúce Česko-Slovensko bolo plánované ako český štát, no zároveň dokazuje Masarykove schopnosti bez škrupúľ použiť lož ak sa hodí na dosiahnutie cieľa. Independent Bohemia (Nezávislé Čechy) bol politicky naivný dokument obsahujúci mnohé nepresné a vyslovene lživé tvrdenia. Masaryk konštatoval, že Rakúsko je akési katolícke Turecko a ako degenerovaný a umelý štát stratilo svoje opodstatnenie. Nezávislý český štát mal byť konštitučnou monarchiou s 12 miliónmi obyvateľov, pričom počítal s pripojením Slovenska. Jeho budúcu úlohu videl v zabránení nemeckej expanzii na východ. O Slovákoch tvrdil, že sú to vlastne Česi i keď používajú svoje nárečie ako spisovný jazyk. Rovnako sa vraj usilujú o samostatnosť a prijímajú program zjednotenia s Čechmi. [44] Napriek vysloveným klamstvám a našlo by sa ich oveľa viac sa Masaryk nerozpakoval tvrdiť: „Celou tu dobu sme neužili ani jediné nepravdy proti našim nepřátelum , ani jediné těch takzvaných diplomatických chytrostí“.[45]

Vznik Českej resp. Česko-Slovenskej národnej rady v Paríži niekedy vo februári 1916 si vynútil isté taktické korekcie Masarykovej politickej línie. Dokladom je Pittsburská dohoda koncipovaná a podpísaná Masarykom, druhýkrát dokonca už ako prezidenta nového štátu.

Sám neskôr o okolnostiach svojho podpisu uviedol: Dne 30 června [46] podepsal jsem dohodu (Československá dohoda- ne smlouva!) učiněná mezi Slováky a Čechy americkými. Tato dohoda se stala k uspokojení malé (!) slovenské frakce, která snila o bůhví jaké samostatnosti Slovenska, idee některých ruských slavjanofilu a pak Štúra a Vajanského, ujaly se také mezi Slováky v Americe.... O niekoľko strán ďalej vo svojom poslednom väčšom diele Světová válka a naše revoluce Masaryk tvrdí, že aj Vajanský spolu so svojim otcom a Kollárom a inými patril k zástancom československej jazykovej i národnej jednoty: Znám Slovensko a lidi na Slovensku dost dobře.... pracoval jsem k obrození Slovenska. Vím dobře jak i rusofil Vajanský, když se jednalo doopravdy, byl pro jednotu (československú), nejinak jak jeho otec, předtím i Kollár a jiní.[47] Tu nemožno nič iné, len súhlasiť s názorom vysloveným Karolom Kautským, ktorý študoval v archíve prvého prezidenta Č-SR a na základe svojich poznatkov uviedol, že Masaryk bol veľmi starostlivý pri vytváraní „dokumentov“ pre históriu. [48]

Pittsburská dohoda bola v rozpore s koncepciou obnovenia českej samostatnosti aj s pripojením Slovenska a preto dve desaťročia zostala nenaplnená. O to viac sa do popredia stavala Mikulášska rezolúcia, právne nezáväzné vyhlásenie Vavra Šrobára na socialistickom prvomájovom zhromaždení, blúzniace o československom národe. V podobnom duchu sa niesla aj Deklarácia slovenského národa, Slovákov vydávajúca za vetvu československého národa, koncipovaná Samuelom Zochom a dnes už vieme aký mal otec biskup pružný postoj v slovenskej otázke. Slovenský národ bolo treba vygumovať a tak sa Deklarácia začala nazývať martinská ako keby to bola mestská, či regionálna záležitosť. [49] Navyše dodatočnou úpravou pôvodného textu Deklarácia stratila platnosť. Zápisnica SNR z 31. októbra 1918 obmedzujúca trvanie spoločného centralizovaného štátu na dobu nanajvýš desiatich rokov a do uplynutia tejto lehoty sa podmienky spolužitia Slovákov a Čechov nanovo určia, táto zápisnica doručená do Prahy sa záhadne stratila. [50]

Oporou zo strany štátu mohutne podporovanej čechoslováckej, či skôr českej ideológie sa stali upravené dokumenty, nezáväzné vyhlásenia a predovšetkým niekdajší hlasisti, prúdisti a prívrženci čechizácie Slovenska, zakrátko za svoje postoje bohato odmenení materiálnymi statkami. Jeden z účastníkov martinských porád v tej dobe ešte chudobný ružomberský evanjelický kňaz Metod Bella sa mal takto vysloviť: Keby ma i s chlpmi počeštili, bolo by mi to milšie ako ostať v toto stave .... (teda v zhungarizovanom Uhorsku). Takéto postoje Praha vedela ochotne odmeniť. Zakrátko Metod Bella disponoval veľkostatkom v hodnote troch miliónov korún. [51]

Nový štát vo vnútornej politike voči Slovákom sledoval jeden cieľ - oslabiť vedomie národnej svojbytnosti slovenského národa tak, aby došlo k jeho postupnej čechizácii. Kultúrno - jazykový čechoslovakizmus bol úzko zviazaný s hospodárskym znevýhodňovaním, ktoré spolu s bezohľadným presadzovaním českých záujmov na Slovensku, posilňovali centralizmus a spôsobovali sociálny úpadok Slovákov. Bol prejavom malého českého imperializmu a kolonializmu. Ottův slovník obchodní to jasne konštatuje: „Slovensko bude naší koloniálni země“.[52] Istá časť českej spoločnosti mala po skončení 1. svetovej vojny ambície víťaznej mocnosti a snívala o podelení nemeckých kolónií a osmanských blízkovýchodných území tak, aby sa z nich niečo ušlo aj novému štátu v strednej Európe. Triezvejšie uvažujúci intelektuáli však upozorňovali, že Francúzsko a Británia preukázali už toľko sebeckosti, že v žiadnom prípade nebudú ochotní deliť sa s korisťou. [53]

Čechoslovakizmus bol výhodný pre Čechov, na slovenskej strane len pre hŕstku jednotlivcov. Medzi jeho hlásateľmi a praktickými uskutočňovateľmi sa nachádzalo pomerne široké spektrum politických konjunkturalistov od ľavičiarov sociálno- demokratického razenia po pravicovo orientovaných agrárnikov. Postupom času sa vyvíjal a nadobúdal miernejšie formy aj pod tlakom stále silnejšej slovenskej rezistencie. Je však nepopierateľné, že okrem hospodárskej stagnácie a sociálneho úpadku Slovenska vrchovatou mierou prispel k zhoršeniu vzťahov medzi Slovákmi a Čechmi. Jasne to vyplýva z preambuly ústavného zákona číslo 299/1938 o autonómii Slovenskej krajiny, kde sa konštatovalo, že jeho prijatie je vedené snahou uzmierenia českého a slovenského národa. Šesťročná existencia Slovenskej republiky zasadila čechoslovakizmu citeľnú ranu. V zmenených povojnových pomeroch sa opäť pozviechal k životu, i keď sa formálne odbúrala fikcia jednotného československého národa, ale v ústavnoprávnych súvislostiach sa užíval pojem československý ľud. V šľapajach svojich pražských centralistických predchodcov kráčali českí komunisti a v procese so slovenskými buržoáznymi nacionalistami tvrdo zúčtovali so slovenskými súdruhmi. Ešte aj dnes sme svedkami pozostatkov čechoslovakizmu v dôsledku nostalgie niektorých skupín za niekdajším Československom, zaužívaných stereotypov časti intelektuálnej elity a neobjektívne médiá , z ktorých mnohé svojim duchom pripomínajú Grűnwaldovu Svornosť, peštianske Slovenské noviny, čí jeden z hlavných tlačových orgánov čechoslovakizmu Slovenský denník. Žiaľ, hmatateľne sa prejavuje zahmlievaním slovenskej štátnosti a nekritickým pátosom v súvislosti so vznikom Česko-Slovenska. V hlavnom meste Slovenska sa demonštratívne umiestnila Masarykova socha pred Slovenské národné múzeum, zrovna na Vajanského nábrežie. Český lev tróni na vysokom pilieri nad sochou generála Štefánika a zároveň tento symbol cudzieho štátu dominuje pred vchodom do Slovenského národného divadla. Kult štátu, ktorý sklamal a oklamal väčšinu svojich obyvateľov, ktorý v priebehu svojej nedlhej existencie dvakrát zanikol a kult jeho prvého prezidenta sa má zavŕšiť zavedením 28. októbra ako štátneho sviatku aj na Slovensku. Dúfajme, že sa tak nestane.

Ivan Mrva


_________________________________

Text prednášky na konferencii Panslovanskej únie s názvom Prečo nemôže byť 28. október slovenským štátnym sviatkom, ktorá sa uskutočnila 13.10.2014 v Bratislave

Poznámky:

[1] Škultéty Jozef: Veľká mýlka, Slovenské pohľady 1923, s. 58

[2] Havlíček Karel: Spisovní jazyk na Slovensku. Slovan , roč 1850 č. 9 (22.9.)

[3] V tejto súvislosti treba pripomenúť dnes už zabudnuté srbské príslovie o Slovákoch a aj o Maďaroch: „Nebi bili Toti, nebi bili Madžari“ ak by nebolo Slovákov, neboli by ani Maďari. Srbi, ktorí obývali južné území Uhorska pozorovali ako sa zo Slovákov stávajú Maďari.

[4] Rozmlauwáni Čecha a Slowáka o společné literatuře Slowenské. Tatranka, spis pokračujíci rozličného obsahu. 1845, zväzok 3. s. 55

[5] ĎURICA, Milan: Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti dvoch tisícročí. Bratislava 2003, s. 235

[6] Bratom v Amerike a tu. Slovák 1923, č 1 (jan. 3)

[7] Nitra , 1876 (IV. ročník) , s. 374 -377

[8] Nekolik Statystyckých srownánj Arcywýwodstj Rakauského s Markkrabstwjm Morawským a kraguw Moravských wespolek. Od Prof. Izmaile Srezněwského. Tatranka 1842, s 29-33. Ten istý autor udáva ďalšiu zabudnutú skutočnosť, totiž že v arcivojvodstve Rakúskom, t. j. dnešnom Hornom a Dolnom Rakúsku žije 1 900 000 Nemcov a 185 tisíc Slovákov.

[9] VYSKOČIL Quido Maria: Povalme hráze. Naše Slovensko 1909/1909 s. 254- 256

[10] TKADLEĆKOVÁ, Jarmila: Slovakofilské hnutie v českých krajinách koncom 19. storočia. Historický časopis 1956, ročník IV. číslo 4. s. 479

[11] Slovenské pohľady, 1896 ( ročník XVI. ), s. 252

[12] Slovenské pohľady, 1903 (ročník XXIII.), s. 184

[13] Krstné mená prvých dvoch detí (Hebert a Alice) zodpovedajú viedensko-nemeckému prostrediu (Jan a Olga) už pražskému česko-slovanskému.

[14] ĎURICA, Milan: Tomáš G. Masaryk a jeho vzťah k Slovákom (www. prop.sk) V katolíckych konzervatívynch novinách „ Čech“ v článku „Rakousko od zednářu podryté!“ jeho autor tvrdí: Vynikajícim zednářskym mistrem je profesor Masaryk, jenž sice v Čase své zednářske členství popřel, jejž však nicméně za člena zednářske lože považujeme: Kdo práci zednářskou koná, nemuže přece daleko od nich býti....Čech 1906, marec 21

[15] Masarykova činnost, jež směřovala k rozvrácení národní pospolitosti a podlamování národních sil, vzbudila veliké rozhořčení v české veřejnosti, jež se projevilo i v tisku. Je to ťažko overiteľné tvrdenie i keď nie celkom ojedinelé autora Jana Rysa v dnes prudko kritizovanom diele Hilsneriáda a TGM. Praha 1939, s. 255

[16] SASHEGYI, Oszkár: Munkások és parasztok mozgalmai Magyarországon 1849-1867, Budapest 1959, s. 234. Vyhútaní ruskí agenti nám podľa väčšiny médií šarapatia aj dnes už nielen na Slovensku, ale i po celom svete.

[17] ĎURICA, Milan: Tomáš G. Masaryk a jeho vzťah..... c.d.

[18] Korespodence TGM. Korespodence T.G. Masaryk-Karel Kramář. (Eds: Jan Bílek, Helena Kokešová, Vlasta Quagliatová, Lucie Swierczeková). Praha, Masarykuv ústav AV ČR, 2005, s. 53

[19] MASARYK T.G.: Světová revoluce. Za války a ve válce. Praha 1925, s. 262 a 264

[20] ĎURICA, Milan: Tomáš G. Masaryk a jeho vzťah..... c.d.

[21]Slovenské pohľady, 1903 (ročník XXIII.), 476 a 477

[22] HARNA, Josef: Úvahy nad charakterem a smyslem českého slovakofilství z přelomu 19. a 20. století. Slovensko na začiatku 20. storočia. Zborník štúdií. (Eds. Milan Podrimavský, Dušan Kováč). Bratislava 1999, s. 155

[23] PEKNÍK, Miroslav: K profilu slovensko-českých vzťahov pred 1. svetovou vojnou. Slovensko na začiatku 20. storočia, tamže, s. 89

[24] Nedopečené jablko. Slovenský hlas 1938, marec 23, s. 9

[25] F.F.X. Šalda o spisovnej Slovenčine. Slovenský denník 1929 jún 26.

[26] JABLONICKÝ, Jozef, c.d. s. 36

[27] Tamže, s. 23-4 a 32

[28] SIDOR, Karol, c.d., s. 270

[29] HARNA, Josef, c.d. s. 163

[30] Plody pravdy národnej. Výber z článkov I. ŠKULTÉTY, Jozef. (Eds. Mikuláš Gašparík, Jozef Gazdík). Bratislava 1972 s. 71-74

[31] MRÁZ, Andrej: Svetozár Hurban Vajanský na prechádzkach k martinskému medokýšu Slovenský hlas 1938, máj 1.

[32] Prúdy, 1910 (ročník 2.), číslo 2, s. 51 – 52

[33] KAUTSKÝ, Karol: Kauza Štefánik, Matica slovenská 2004, s. 127

[34] ŠKULTÉTY, Jozef: Literatúra a umenie. Slovenské pohľady, 1901 (roč. XXI.), s. 163 -4

[35] Tamže, s. 51

[36] SIDOR, Karol: Andrej Hlinka. Bratislava 1934, s. 291

[37] KLÍMA, Stanislav: Rok slovenského probuzení a utrpení. Naše Slovensko I. 1907/1908, s. 18

[38] Známy český literárny historik Albert Pražák, pôsobiaci v medzivojnovom období na univerzite v Bratislave, vyrukoval s tvrdením, že názov a pojem Slovensko do konca 18. storočia vôbec neexistoval až okolo 1790 ho vytvoril Josef Dobrovský. .....jemu (Dobrovskému) prvnímu nesporne patří zásluha, že dnešní slovenskou zemi pojmenoval Slovenskem a že ji pokud možno i ohraničil, že pojmu dnešního Slovenska vdechl teritoriální a národní smysl.“ PRAŽÁK, Albert: K stykum Dobrovského se Slovenskem. Bratislava 1929 (ročník III.) s. 680. Ten istý bol autorom aj ďalšej účelovej lži: „Pojem Slovák v dnešním slova smyslu, tvořil se až za Bernoláka, jenž potřeboval uherské Slovany od českých, moravských slezských Slovanu odlišiti, užil tedy k označení formy Slovák.....PRAŽÁK, Albert: Češi a Slováci. Praha 1929, s. 9

[39] ROTNÁGL, Josef: Česi a Slováci. Vzpomínky a úvahy nad dopisy a zápisky z let 1907 – 1918. Praha 1945, s. 71

[40] JABLONICKÝ, Jozef: Príspevok k česko-slovenským vzťahom od konca 19. storočia do roku 1914. Historické štúdie 1958 (ročník IV.), s. 14 – 15

[41] ZELENKOVÁ, Anna: K recepcii Czamblovho diela Minulost, přítomnost a budoucnost česko-slovenské národní jednoty v českom prostredí na začiatku 20. storočia. https://digilib.phil.muni.cz/.../BrnenskeTextykSlovakistice_013-2010-1_11.pdf?

[42] Naše Slovensko, 1907 (ročník I.), číslo 1., s. 3-4

[43] Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I. (Ed. Pekník Miroslav) Bratislava 1998, s. 398 – 399

[44] Celý dokument uvádza Edvard Beneš: Světová válka a naše revoluce, diel III. Praha 1935, s. 237-256

[45] WERSTADT, Jaroslav: Odkazy dějin a dejepiscu. Praha 1948, s. 54

[46] Pitsburská dohoda bola podpísaná 31. mája 1918. Ide snáď o tlačovú chybu.

[47] Světová válka a naše revoluce, c.d. s. 262 a 264

[48] KAUTSkÝ, Karol: c.d. s. 93

[49] Aj Žiadosti slovenského národ z roku 1848 sa začali vydávať za mikulášske žiadosti a Katedra prešpurská slovenská ako ju nazval Palkovič a iní, či oficiálny názov Cathedra Slavica sa v 20. Storočí inovovAL NA Katedru československej reči a literatúry.

[50] Jej text publikoval denník Slovák 21.augusta 1929

[51] Slovák, 1926, apríl 9. Článok „Spor o náš Prevrat“.

[52] Ottův slovník obchodní, Praha 1926, úvod

[53] ŠUSTA, Josef: Máme se domáhat kolónií? ŠUSTA, Josef: Z dob dávných a blízkých. Zbírka rozprav a úvah. Praha 1924, s. 144-148

 

ukradnuté kosovo


európa na rázcestí ...

náhodný výber článkov

Pochopme zmysel zmien!

Začnem jednoducho, nadpismi zo SME zo 4/2/2020,teda pár nadpismi:“ A kde je špina? Mafiám stále chutia eurofondy. Gréci chcú postaviť námornú bariéru“. Kde sme sa to dostali? Toto je hospodársky ideál, ktorý definoval prof. K. Engliš, a ktorý prebrali a hlboko analyzovali naši velikáni prof. R. Briška a prof. I. Karvaš? Ekonomické programy strán ho ani nenaznačujú, nie to ešte aby definovali hospodársky ideál pre dnešnú dobu.

Pietne stretnutia pri príležitosti 98. výročia smrti gen. Dr. M. R. Štefánika

Pripomínam, že na spomienku v Ivanke pri Dunaji je zabezpečený autobus MO SR, ktorý bude pristavený 4.5.2017 o 9:00 hod. pri Istropolise pred predajňou ADLO.

Slovanstvo a svet budúcnosti

Úvod

Veru na čase je, bratia, aby sme sa porozumeli!

captcha 

 
Odber noviniek na stránke