Pripojenie Slovenska k československému štátu: Dobytie, anexia alebo civilizačná misia?

Na úvod krátka poznámka o názve tohto príspevku.[1] Autor je presvedčený, že obsahovo výstižnejšie by bolo hovoriť o pripojení Slovenska k „československému (českému)“ štátu, pretože táto formulácia lepšie vyjadruje reálnu povahu usporiadania česko-slovenských vzťahov v tomto ústavnom rámci.


Obsahovo, ale aj formálne presnejšou sa zdá byť formulácia „česko-slovenský (český štát)“, pretože vystihuje skutočnosť, že v zmluvách uzavretých počas mierovej konferencie v Paríži v roku 1919 medzi hlavnými spojeneckými a pridruženými mocnosťami a Nemeckom, Rakúskom, a Uhorskom, ako aj v zmluve o ochrane menšín s Česko-Slovenskom,[2] sú všetky varianty termínu „Česko-Slovensko“ uvedené výlučne so spojovníkom.[3] Tieto zmluvy nesú podpisy oprávnených zástupcov nie československého, ale česko-slovenského štátu. Autor sa však rozhodol v názve reflektovať rozhodnutie pražského Národného výboru, ktorý vyhlásil 28. októbra 1918 československý štát; rovnaký termín sa objavuje v dokumentoch revolučného dočasného parlamentu a iných inštitúcií konštituovaných o niečo neskôr.

Nič to však nemení na skutočnosti, že „československý“ štát bol českým štátom, ktorý predstavoval pre český národ konečné víťazstvo v úsilií o obnovenie svojej štátnosti a v ktorom si český element s výdatnou pomocou víťazných mocností zabezpečil na dlhý čas dominantné postavenie. Ak sa súčasný český štát hlási ku vzniku československého štátu ako k obnoveniu českej štátnosti, je to len pokračovanie v tradícii, ktorú českí nacionalisti založili v rokoch 1914-1918[4] a s ktorou dnešní Slováci majú málo spoločné.

Navonok sa síce v českej spoločnosti používal termín československý štát, ale každý vedel, čo sa pod tým rozumie. Z času na čas to niektorý z politikov povedal otvorene a verejne, ako to napríklad urobil v januári 1920 národný demokrat a minister financií Alois Rašín: „Ten stát, který jsme stvořili, je, bude, a musí být český, protože jinak by přestal být státem, ve kterém právo sebeurčení by bylo uskutečněno... My máme dle mírové zmlouvy právo zaříditi si věci tak, jakoby zde vůbec jiného národa nebylo. To je podstata našeho státu.“ V podobnom duchu sa malo postupovať pri tvorbe štátnych inštitúcií a ústavy, „abychom tím na trvalo zabezpečili český ráz našeho státu“. Pre Slovákov to nebola dobrá perspektíva, rozhodne nie z dlhodobého pohľadu: na jednej strane Rašín uznal, že každý Čech či Slovák má právo, „aby ve svém jazyku dosáhl plného vzdělání aniž by se musel učit jazyku jinému“, na strane druhej hneď dodal, že „[j]azyk český je zde jazykem státním, jazykem všech úřadů a úředníků, všech zákonů a nařízení.“[5] Je to len jedno z vyhlásení tohto druhu, ktorými českí predstavitelia prejavili pohŕdanie tak k záväzkom zakotvených v mierových zmluvách ako k právam nečeského obyvateľstva v novom štáte. 


*    *    *

Vznik česko-slovenského, pre stúpencov čechoslovakizmu a osoby nie celkom oboznámené s relevantnými dokumentami československého, štátu pokrýva rozsiahla historiografia. Málokedy sa však zaoberá spôsobom akým došlo k včleneniu Slovenska do tohto štátu. Je to téma, ktorej sa stručne venuje tento príspevok.

Zdá sa, že tak historici ako aj publicisti sa v tejto súvislosti vyhýbajú používaniu termínov „dobytie“ či „anexia“. Pravdepodobnou príčinou je úsilie vyhnúť sa všetkému, čo by mohlo hodiť tieň na idealizujúci a po desaťročia vylepšovaný naratív o bývalom Československu a zápase Čechov a Slovákov za spoločný štát. Ide pritom o legitímne termíny označujúce postupy, ktoré až do začiatku 20. storočia predstavovali dominantý spôsob nadobúdania nových území. Právo na dobytie znamenalo právo na získanie územia silou. Na jeho základe získal víťaz na bojovom poli titul k novému územiu. Dobytie bolo úzko spojené s okupáciou a následnou anexiou: k anexii došlo vtedy, keď anektujúci štát ovládol nové územie a previedol ho pod svoju suverenitu.[6]

Ešte pred vypuknutím svetovej vojny sa právo na dobytie a použitie násilia ako nástroja na legitimizovanie územných ziskov stávali terčom rastúcej kritiky najmä medzi odborníkmi na medzinárodné právo. Táto averzia zosilnela počas svetovej vojny. To však neznamená, že dobytie a anexia sa prestali používať. Potrebovalo to čas, angažovanie sa medzinárodnej komunity, či útrapy ďalšej svetovej vojny, než sa právo na dobytie v medzinárodnom práve podstatne obmedzilo a nakoniec vylúčilo. Na konci prvej svetovej vojny však víťazné veľmoci dali najavo, že nestratili chuť na cudzie územia; nakoniec vojna sa viedla pre územné zisky. Naopak, ukázali, že sa nemienia vzdať účinného nástroja, ktorý im umožňoval odmeňovať verných spojencov, trestať porazených a sledovať svoje partikulárne záujmy. Namiesto priameho uplatňovania práva na dobytie sa však mnohí záujemci o nové územia uchyľovali k rôznym technikám na zdôvodnenie svojich nárokov. Sharon Korman uvádza v tejto súvislosti niekoľko techník, medzi nimi odvolávanie sa na fiktívnu históriu, takže dobytie sa maskuje ako „znovu-dobytie“ alebo navrátenie strateného územia.[7] Túto zástupnú techniku uplatňovali českí politici a propagandisti pri odôvodňovaní nárokov na Slovensko. Kormanovej výpočet by sa mohol rozšíriť o argument, že obyvatelia vyhliadnutého územia sú etnicky tak blízki záujemcom o ich územie, že ich možno považovať za príslušníkov prakticky rovnakej národnosti. Aj túto techniku Česi systematicky používali, keď vydávali Slovákov za príslušníkov slovenskej vetvy jednotného československého národa.

Horeuvedené prostriedky, t. j. dobytie a anexia, ktoré sa mohli aplikovať na generovanie územných ziskov, boli prítomné aj v procese pripájania Slovenska k českým krajinám. Pripojenie zahrňovalo použitie sily, okupáciu, a anexiu, ako aj s ňou súvisiace opatrenia, ktorými český štát (Česko-Slovensko) nadobudol suverenitu nad Slovenskom.

V historickej literatúre možno nájsť viacero prípadov, ktoré ilustrujú používanie týchto metód. Jedným z nich je autoritatívna kniha o formovaní československého štátu americkej historičky českého pôvodu narodenej v Bratislave Dagmar Perman, ktorá obsahuje viacero zmienok o anexii Slovenska Čechami (Bohemiou). Napríklad hneď na začiatku Perman hodnotí Masarykov plán vytvoriť z českých krajín a Slovenska nezávislý český štát (Bohemiu) ako „novú syntézu českých národných ašpirácií“, pričom vecne konštatuje, že táto syntéza „kombinovala požiadavku na úplné územie týchto troch historických provincií s etnografickým nárokom na anexiu Slovenska“.[8] Na inom mieste zdôrazňuje, že významnou úlohou pre nový štát bolo „získať súhlas spojencov s navrhovanou anexiou Slovenska Čechami“.[9] Pri inej príležitosti, v súvislosti s nótou z 19. decembra 1918, v ktorej francúzska vláda uviedla popis demarkačnej línie medzi Slovenskom a Maďarskom s poznámkou, že maďarská vláda túto líniu prijala, Perman uzatvára: „Takto bola anexia Slovenska Čechami (Bohemiou) vyhlásená za hotovú vec“.[10] Ďalším príkladom je text českého historika Jana Měchýřa o slovensko-českých vzťahoch. V sekcii nazvanej „Dobytí Slovenska‘ Měchýř píše: „Dnes už málokto ví, že Slovensko se nevrhlo do náruče československého státu s jednomyslným odhodláním a nadšením. Slovensko bylo ,Československem’ anektováno. Bylo připojeno násilím, za použití vojenské síly, byť v čele se Slovákem Vavro Šrobárem a nikoli v boji se Slováky, nýbrž s Maďary.[11] Termín anexia sa v súvislosti s pripojením Slovenska používa aj v prácach ďalších autorov.[12]

Oveľa viac vyjadrení tohto druhu, zaradených do širšieho kontextu, sa nachádza v dobových svedectvách súvisiacich priamo s udalosťami na Slovensku. Ide najmä o vyjadrenia významných českých a pročesky orientovaných slovenských politikov.

Na ilustráciu aspoň niekoľko príkladov: Jedným z nich je uznanie, ktoré vyjadril českým politikom za ich politiku voči Slovensku podpredseda pražského Národného výboru a predstaviteľ českej sociálnej demokracie F. Soukup: „Jedním z nejskvělejších historických činu československé revoluce domácí, Národního výboru a revolučního Národního shromáždění československého, jest zabrání Slovenska. Čin tento neskonale předstihoval všechny problémy t. zv. sudetských Němců a jejich zábor pod suverenitu státu československého ... Je historickou zásluhou Národního výboru československého, že 28. října zahájil převrat nejenom v zemích českých, nýbrž ve skutečnosti již i na Slovensku, že se neoddal žádnému fatalismu, ale hned od samého počátku se rozhodl vyslati na Slovensko svou brannou moc, přejímati úřady, odstraňovat nepořádky a zmatky, chrániti slovenský lid před novými krvavými útoky maďarskými a nakonec suverenitu československého státu zde všude vítězně upevniti.[13]

Soukup tu hovorí o zabraní územia, vyslaní brannej moci, a víťaznom upevnení suverenity československého štátu, teda používa výrazy, ktoré korešpondujú s termínmi dobytie, okupácia, a anexia cudzieho územia. Zo Soukupovho textu tiež vyplýva, čo sa objavuje aj v iných dokumentoch, že z hľadiska českých záujmov bolo zabranie Slovenska vrcholným úspechom. V podobnom tóne sa nieslo vystúpenie premiéra K. Kramářa v parlamente v decembri 1918, ktoré Kramář zakončil prejavmi nadšenia nad tým, že Slovensko sa stalo súčasťou Československa na večné veky.[14]

Rozhodnutie „vojensky okupovat“ Slovensko urobil pražský Národný výbor 2. novembra 1918 na návrh V. Šrobára. O dva dni výbor vyslal na Slovensko V. Šrobára, P. Blahu, I. Dérera a A. Štefánka, aby tam v jeho mene odišli ako dočasná slovenská vláda a „zabezpečovali pořádek a prováděli obsazení země“.[15] Táto „vláda“ podporovaná policajnou silou v počte asi 160 mužov nebola úspešná a skončila svoju činnosť ustanovením prvej domácej československej vlády 14. novembra. Jej úlohou bolo postaviť mierovú konferenciu pred hotovú vec: „Jediným cieľom bude: obsadiť Slovensko českým vojskom, rychle a bez otálania, kým sa Maďari nezpamatujú z [vojnovej] porážky“, napísal Šrobár. „Tu nepomôže ani diplomatické ‘kľučkovanie’ ani politické chytráctvo: kto prvej položí ruku na Slovensko, ten ho získa trvale.[16]

Otázka okupácie slovenského územia českým vojskom sa pretraktuje aj v korešpondencii medzi predsedom československej vlády Karlom Kramářom a ministrom zahraničia E. Benešom. 15. novembra 1918 sa Kramář sťažuje, že situácia na Slovensku je „velmi zlá“ a žiada, aby tam boli čo najskôr odoslané „naše divise“, lebo „naši hoši by mohli nejlépe působiti na duše Slováků“.[17] 27. novembra Beneš informuje Kramářa, že problém belehradského prímeria vyriešil s Francúzmi a niet dôvodov na obavy, pretože „Slovensko nám náleží.“ Na druhý deň Kramářa žiada, aby dal Francúzmi vytýčené územie obsadiť „,via facti’ bez rámusu“, a na vysvetlenie dodáva: „Zde rozhoduje fait accompli provedený bez hluku, boje a ovládnutí situace. Právo nám nyní k tomu dali.[18]

O anexii slovenských území otvorene hovoril prezident Masaryk. Začiatkom januára 1919 povedal dopisovateľovi londýnskych Timesov: „O obsazení Prešpurku bylo rozhodnuto dohodou a na tomto rozhodnutí se setrvá z důvodů hospodářských... O obsazení Prešpurku a anexi Československem žádalo několik význačných delegací bratislavských dříve než k ní došlo.[19] Pokiaľ išlo o anexiu celého Slovenska, Masaryk sa k nej bez váhania prihlásil: „Myslím, že zabereme slovenské kraje Uherska, neboť Slováci jsou téže národnosti jako my....[20] Masarykovo „my“ zjavne znamenalo „my, Česi“.

Niekto by sa mohol opýtať, či stojí za to otvárať túto tému. Autor je presvedčený, že áno, pretože je to súčasť procesu, v ktorom sa tvorí historické poznanie, Zistenia a názory, ktoré tento príspevok predkladá, nemajú pritom žiaden dopad na súčasný právny stav. Vyplýva to zo skutočnosti, že reorganizácia Európy a nové územné usporiadanie po skončení prvej svetovej vojny sa uskutočnili na základe mierových, prípadne dvojstranných zmlúv, ktoré mali povahu zmlúv o odstúpení územia (treaties of cession). Podľa medzinárodného práva, ktoré platilo v tom čase, odstúpením územia na základe zmluvy o odstúpení získal nadobúdateľ právoplatný titul na takéto územie bez ohľadu na to, akými krokmi sa k územiu dostal. To znamená, že v prípade, ak okupácia, ktorá predchádzala zmluve o odstúpení, porušila medzinárodné právo, následná zmluva slúžila ako legalizácia okupácie.[21]

     Anexia Slovenska – historická nevyhnutnosť alebo zámer?

Napriek tomu, že aktivity účastníkov zápasu o vznik československého štátu nemajú pre dnešné Slovensko právne dôsledky, nemožno prehliadať dôsledky morálne a politické, ktoré vyplývajú z pripojenia Slovenska násilnou cestou. Dôležitý je v tejto súvislosti nielen samotný výsledok akým je podmanenie územia a anexia, ale aj proces, ktorý k podmaneniu a anexii viedol. Určite je rozdiel v tom, či išlo o zákonitý vývoj alebo o zámerné a vopred plánované konanie. Odpoveď na túto otázku treba hľadať v kľúčových úsekoch a udalostiach slovensko-českej histórie a slovensko-českých vzťahov.


     A. Slovensko – objekt českého záujmu

Myšlienka nezávislého českého štátu nefigurovala počas prvých troch rokoch vojny v programoch českých politických strán. Naopak, česká politika sa vyznačovala pasivitou a v štátoprávnej rovine ju charakterizovali prejavy lojality k habsburgskej monarchii a rakúsko-uhorskému impériu.[22] Ak politické a spoločenské kruhoch vôbec uvažovali o úprave ústavného postavenia českých krajín, tak úvahy tohto typu sa pohybovali na úrovni spolkového usporiadania prípadne federalizácie v rámci monarchie. Za pripojenie Slovenska k českým krajinám v rámci habsburgskej monarchie sa politické sily v Čechách postavili prvý raz až 30. mája 1917 vyhlásením českých poslancov v rakúskom parlamente.[23] Po radikalizácii českej politiky, ktorú naštartovali zásadné zmeny vo vojenskej a zahranično-politickej situácii v roku 1917 – osobitne ruská revolúcia a vstup Spojených štátov do vojny – sa pripojenie Slovenska stalo štandardnou požiadavkou českých politických síl.

O vytvorenie samostatného štátu zloženého z českých krajín a Slovenska sa usiloval bývalý poslanec Tomáš G. Masaryk v exile. Najprv sám, neskôr ako hlava vrcholnej exilovej organizácie pôsobiacej pod menom Národná rada českých krajín. V záverečnej fáze úsilia o českú samostatnosť sa táto organizácia stala známou pod menom Česko-Slovenská Národná rada (Czecho-Slovak National Council). Jej vedenie dopĺňal český docent filozofie Edvard Beneš, ktorý vytvoril a udržiaval spojenie s tajnou organizáciou v Čechách, t. zv. „Maffiou“, a slovenský vedec a letec vo francúzskych službách Milan R. Štefánik.

Masaryk oboznámil Foreign Office s hrubými obrysmi svojho plánu v októbri 1914 prostredníctvom britského novinára R. Setona-Watsona. V maximalistickej forme tento plán obnášal „obnoviť historické Čechy, Moravu a Sliezsko a k tomu pridať slovenské okresy Uhorska (Slovensko)“. Vznik a existencia nového štátu boli v Masarykových predstavách pevne zviazané s Ruskom: základom úspechu mala byť úspešná invázia Ruska do strednej Európy a spoločná hranica. Pokiaľ išlo o Slovákov, Masaryk zaradil do memoranda popis južnej hranice projektovaného štátu, ktorá sa mala držať „tak tesne ako je to možné etnografickej hranice medzi Slovákmi a Maďarmi a Slovákmi a Rusínmi“. Neponúkol však žiadne vysvetlenie, prečo tento projekt rátal s anexiou Slovenska.[24]

Tejto témy sa Masaryk dotkol v aktualizácii svojho plánu – v memorande nazvanom „Nezávislé Čechy“ (Independent Bohemia), ktoré pripravil pre Foreign Office v apríli 1915. Zrejme cítil, že treba k tomu niečo povedať. Jeho vyjadrenie však nemohlo byť strohejšie: „Slováci sú Česi, napriek tomu, že používajú svoje nárečie ako spisovný jazyk“. K tomu dodal: „Slováci sa tiež usilujú o samostatnosť a prijímajú program zjednotenia s Čechmi.[25]

Masaryk tu vyjadril medzi Čechmi rozšírený názor, ktorý tvoril základ českých nárokov na Slovensko. Aby pokryl všetky uhly, etnické právo na Slovákov Masaryk rozšíril o právo prirodzené a historické. Raz tvrdil, že český štát existoval už v 9. storočí, inokedy za český štát označoval ríšu kupca Sama zo 7. storočia. V každom prípade išlo o štát, ktorý údajne zahŕňal aj Slovákov, čo stačilo Čechom, aby si vyhradili právo si Slovákov nárokovať. Masarykove práce sú dobrým zdrojom podobných konštrukcií. Napríklad v knihe Nová Evropa, ktorú písal v Petrohrade v roku 1917, Masaryk tvrdí, že „Čechové mají historické právo na samostatnost českých zemí (Čech, Moravy a Slezska), mají právo na samostatnost státu jimi vytvořeného. Mimo to mají přirozené a historické právo na přičlenění Slovenska brutálně potlačeného Maďary. Slovensko, tvořící jádro velkomoravské říše, bylo Maďary odtrženo v X. století... Spojení Čechů a Slováků je tudíž požadavek legitimní.[26]

Masaryk a tí českí politici, ktorí postupne prijali jeho program, si uvedomovali, že vojna predstavuje výnimočnú príležitosť významne zlepšiť strategickú pozíciu českých krajín z troch strán zovretých nemeckým živlom. Pripojenie Slovenska by im otvorilo bránu na východ, k Rusku, a umožnilo vytvoriť väčší a silnejší štát. Práve tento rozmer – podstatné posilnenie Čiech z územného hľadiska ako aj z hľadiska ľudských a materiálnych zdrojov – mal mimoriadny význam, keďže Masarykovi umožnil požadovať pre nový štát české krajiny v ich historických hraniciach, čo znamenalo zachovať v novom štáte pohraničné územia obývané viac ako tromi miliónmi Nemcov. Bez slovenskej účasti by sa takýto projekt nedal uskutočniť. Len posilnení Slovenskom mohli Česi získať podporu spojencov pre samostatný štát, a presvedčiť ich, že budú dostatočne silní, aby mohli hrať vedúcu úlohu v protinemecky orientovanej sústave národných štátov, ktoré mali vyplniť geopolitické vákuum po likvidácii Rakúsko-Uhorska. Z tohto dôvodu bola podľa propagátora českej kauzy vo Francúzsku Ernesta Denisa slovenská otázka „otázkou európskeho významu a oslobodenie slovenských kmeňov jednou z podmienok svetovej slobody“.[27]

K tomu treba dodať, že pripojenie Slovenska bolo pre Čechov dôležité aj z hľadiska ich národných potrieb: bez neho by ťažko mohli dosiahnuť niečo viac, ako nejakú formu autonómie v rámci federalizovaného Rakúsko-Uhorska alebo iného vyššieho celku. Treba tiež zdôrazniť, že spojenie so Slovenskom umožňovalo Čechom nielen vyriešiť pálčivý menšinový problém, ale aj dosiahnuť dominantné postavenie v štáte. Masaryk to naznačil opatrne, ale zrozumiteľne: „Spojením vzroste slovanská majorita obyvatelstva všech zemí na téměř 9 milliónů a bude tudíž silnější vůči minoritám.[28]

Bolo to dobre premyslené: Slováci sa mali vzdať svojej identity, aby Česi mohli prekryť skutočnosť, že opakujú podobný stav aký platil v Rakúsko-Uhorsku pred vojnou, kde vládla nemecká a maďarská menšina nad slovanskou a románskou väčšinou. Rozdiel bol v tom, že v novom Československu mala nad nečeskou väčšinou vládnuť česká menšina. Česi sa pokúšali zužitkovať fikciu jednotného národa kde sa len dalo. Odvolali sa na ňu napríklad v roku 1921 v súvislosti so sťažnosťou, ktorú predstavitelia nemeckej menšiny predložili Lige národov. Nemci v nej namietali, že Česko-Slovensko sa vydáva za národný štát, ktorý upiera menšinám ich štátne práva, hoci v skutočnosti je štátom národností, v ktorom žiadna národnosť nemá dominantné postavenie. Česko-slovenská vláda na to reagovala tvrdením, že „[n]a rozdiel od Rakúska je Česko-Slovensko národným štátom, t. j. štátom, v ktorom jeden národ, konkrétne Čecho-Slováci početne tvoria prevážnu časť a veľkú väčšinu celej populácie.“[29]

Aby naplnili svoje nacionalistické ciele, Masaryk a jeho spolupracovníci od prvej chvíle presviedčali Spojencov, že nevyhnutnou podmienkou porážky Nemecka je zničenie Rakúsko-Uhorska a že jeho miesto úspešne nahradí pásmo národných štátov ako „nepreniknuteľná bariéra[30] proti budúcej nemeckej expanzii východným smerom. Očakávania, ktoré Masaryk a Česi všeobecne vkladali do Rusov, sa však nenaplnili; v roku 1916 ruské vojská prekročili hranice dnešného východného Slovenska, ale rakúsko-uhorské a nemecké armády ich odrazili a zatlačili ďaleko na východ. Masarykova skupina odkázaná na západné veľmoci v otázke podpory pre samostatnosť budúceho českého štátu aj naďalej s rovnakou vehemenciou ako predtým ponúkala svoje protislužby. Napríklad sľubovali ochranu Európy pred bolševizmom[31], politickú stabilitu v regióne, „obkľúčenie Nemecka“ a tiež ponúkali, že Čechy budú „jadrom protinemeckej bariéry“. V tejto súvislost však Beneš varoval, že „Čecho-Slováci nebudú schopní poskytnúť Spojencom z politického a hospodárskeho hľadiska žiadnu reálnu službu, pokiaľ nedostanú záruku absolútnej politickej nezávislosti“.[32]

Neskôr sa táto prekážka proti nemeckej expanzii rozrástla v Masarykovej predstavivosti na rozsiahlu „slovanskú a románsku bariéru“, ktorá sa mala rozprestierať „od Baltiku po Jadran a k Čiernemu moru a cez Taliansko ku Švajčiarsku [a] Francúzsku“.[33] I keď išlo o zjavnú fantasmagóriu, v tomto duchu česko-slovenskí delegáti vystupovali aj na Mierovej konferencii. Podľa E. Beneša Česi vždy boli „vysunutou strážou slovanského sveta na západe“ a aj teraz boli presvedčení, že sú „ochrancami demokracie pred germanizmom a že je ich povinnosťou stále bojovať proti Nemcom.[34] Ak toto mal byť zmysel existencie česko-slovenského štátu, nezdá sa, že takýto štát mohol dlho stáť na pevných nohách.

Masarykov argument „Slováci sú Česi“ bol jednoduchý a zrozumiteľný. Vyplývalo z neho, že v Čechách a hneď vedľa – na uhorskej zemi – žil jeden národ – Česi. Tento národ delila len umelá, politická hranica, ktorú vytvorili pred tisíc rokmi Maďari. Jej odstránenie, a napravenie dlhodobej neprávosti mohlo mnohým pripadať ako logické a spravodlivé riešenie. Masarykova konštrukcia však stála na predpoklade, že obe etniká boli prakticky identické tak po jazykovej ako aj po kultúrnej stránke. A to bola prezumpcia, ktorej neopodstatnenosť niektorí zahraniční pozorovatelia objavili hneď na začiatku; iní sa k tomuto poznaniu dopracovali postupom času. Predseda rakúskej sociálnej demokracie Otto Bauer bol jedným z politikov, ktorý verejne upozornil, že do nového štátu sú zaradení Slováci, ktorí „napriek svojej príbuznosti s českým národom majú vlastný jazyk, ktorí z historického pohľadu nemajú nič spoločné s Čechami a Moravou, ktorých sociálna štruktúra sa úplne líši od českej, a ktorí, z pohľadu ich civilizácie, majú úplne iné tradície, ako Česi“.[35] Na dôležité rozdiely upozornil aj americký diplomat A. W. DuBois, poverený po skončení vojny úlohou sledovať vývoj v strednej Európe, britský vyslanec v Prahe George Clerk[36] a mnohí iní.

Téze o takmer úplnej totožnosti oboch etník zrejme neveril ani sám Masaryk, ale opieral sa o ňu ako o politicky účelový nástroj.[37] (Nakoniec, keby aj keby bolo pravdou, že Česi a Slováci tvorili v hlbokej minulosti spoločný národ, predstava, že po tisíc ročnom oddelení predstavovali rovnaké etnické spoločenstvo, bola absurdná.) Za pozornosť tiež stojí reakcia česko-slovenskej vlády na kritiku, že „na registrovanie lístka“ (pravdepodobne išlo o registrovanie kandidáta vo voľbách) je na Slovensku treba tisíc podpisov a vo zvyšku krajiny len sto. Vláda odpovedala, že „čím je obyvateľstvo menej inteligentné, tým viac podpisov sa v takýchto prípadoch vyžaduje“.[38] Tým oficiálne konštatovala, že Česi sú desaťnásobne inteligentnejší ako Slováci.

Už z týchto poznatkov je zjavné, že pripojenie Slovenska malo od prvej chvíle slúžiť primárne českým potrebám. Iniciatíva vyšla z českej strany a projekt českého štátu neskôr nesúceho oficiálny názov Česko-Slovensko sa pripravoval a realizoval bez účasti predstaviteľov slovenských politických síl pôsobiacich na Slovensku. Tí boli postavení pred hotovú vec. Chýba čo i len malá dôveryhodná indikácia, že Česi zamýšľali zaobchádzať so Slovákmi ako so štátotvornými činiteľmi či partnermi a že mienili im v t. zv. česko-slovenskom štáte umožniť primerané postavenie.

     B. Čechoslovakizmus – nástroj na podmanenie Slovenska

Keď Masaryk začal v roku 1915 rozbiehať kampaň za vytvorenie československého štátu, zameral sa najmä na Veľkú Britániu. Podarilo sa mu získať podporu vplyvných politikov a novinárov, ktorí sa sústredili okolo týždenníka New Europe, a jeho prostredníctvom propagovali v britskej verejnosti a politických kruhoch kauzu utláčaných národov Rakúsko-Uhorska – Poliakov, Juhoslovanov (Srbov, Chorvátov a Slovincov) a najmä Čechov. New Europe sa v podstate stal Masarykovým tlačovým orgánom: založil ho britský novinár R. W. Seton-Watson, zatiaľ čo Masaryk bol jedným z jeho hlavných prispievateľov. Jeho stretnutia s politikmi, novinármi a diplomatmi, pozícia lektora na Londýnskej univerzite, ktorú mu zariadil Seton-Watson, prednášky a najmä články v New Europe a v iných periodikách, ako aj činnosť jeho britských priaznivcov, priniesli úspech: ku koncu vojny sa Česi, a osobne aj Masaryk, tešili v britskej verejnosti a u ďalších spojencov značnej popularite.

Koncom roka 1916 sa však Masarykovo hnutie dostalo do dosť komplikovanej situácie. Napriek intenzívnej aktivite jeho protagonistov, propagácia českej kauzy neprinášala očakávané výsledky. Predstaviteľov zahraničného hnutia znepokojovali rozpory medzi Čechmi a Slovákmi v Rusku, kde časť Slovákov odmietala spojenie s Čechmi v jednom štáte a dávala prednosť autonómii v rámci ruského impéria. Masarykova Česko-Slovenská národná rada v Paríži sa snažila neutralizovať túto orientáciu a získať všetky skupiny v Rusku na svoju stranu. V rámci propagačnej kampane, ktorá smerovala do slovenských i českých radov, Masaryk presviedčal Slovákov, že spojenie s Čechmi bude pre nich výhodné „hospodářsky a finančně“,[39] zatiaľ čo Beneš ich ubezpečoval, že medzi Čechmi a Slovákmi „mravně nemůže zde býti naprosto jiného vztahu než vzájemné úplné rovnosti a rovnocennosti“. Tiež ich vyzýval, aby „vzájemným taktním a uznalým jednáním a loyální spoluprací svazky naše co nejvíce upevnili“.[40] Zároveň sa v kampani objavilo aj jemné varovanie, že „ti, kteří... osvobození Slováku představují si neodvisle od osvobození Čechů, a kteří hlásají připojení k Rusku bez ohledu na to, co se stane se Zeměmi Českými, neslouží dobře zájmům Ruska a Slovanstva vůbec“.[41]

Starosti robili predstaviteľom Masarykovho výboru aj indície, že medzi Spojencami a Rakúskom-Uhorskom by mohlo dôjsť k rokovaniam o uzavretí separátneho mieru. Takýto krok by znamenal v princípe zachovanie Rakúsko-Uhorska a pravdepodobne koniec českých nádejí na samostatný štát. Dá sa predpokladať, že sám Masaryk si nebol istý, či sa mu za daných okolností podarí naplniť jeho ambiciózne politické predsavzatia.

Tieto ohľady Masaryk nepochybne bral do úvahy, keď vo februári 1917 vydal v časopise New Europe čerstvú aktualizáciu svojho programu na vytvorenie nezávislého českého štátu.[42] Tento článok možno považovať za jeden z najvýznamnejších Masarykových programových dokumentov, už len preto, lebo ponúka prepracovaný a komplexný pohľad na všetky základné aspekty projektovaného štátu. Jeho kľúčový prínos však spočíva v tom, že Masaryk v ňom prezentuje svoje dovtedy najpodrobnejšie predstavy o zaradení Slovenska do nového štátu a o potrebe zosúladiť ústavné usporiadanie česko-slovenského vzťahu s názvom štátu a jeho obyvateľov.

Je to práve táto posledne uvedená téma, ktorá v sebe nesie najsilnejší politický a historický náboj. Masaryk ju otvoril upozornením, že prvoradou úlohou bude vyriešiť otázku terminológie. V tejto súvislosti poukázal na situáciu, ktorá vznikla pri odpovedi Spojencov na výzvu amerického prezidenta Woodrowa Wilsona, aby vojnu-vedúce krajiny predložili svoje podmienky na dosiahnutie mieru. Masaryk uviedol, že v nóte Wilsonovi spojenci navrhli „oslobodenie „Čechov a Slovákov“ (des Tchèques et Slovaques), zatiaľ čo anglický preklad hovorí o „Čecho-Slovákoch““; (nótu zostavil a odoslal v mene Spojencov francúzsky ministerský predseda Aristide Briand).[43]

Masaryk zdôraznil, že tu ide o viac ako len o problém filológie, keďže za menom spočíva „istá právna a politická koncepcia...“ Ako ilustráciu ponúkol maďarsko-rakúsky príklad, keď sa Maďarom podarilo zmeniť označenie rakúsko-uhorskej armády z imperiálno-kráľovskej na imperiálnu a kráľovskú. Masaryk z toho vyvodil, že nahradenie spojovníka písmenom „a“ malo „dôležitý právny a politický význam.[44] (V tejto súvislosti možno spomenúť t. zv. česko-slovenskú pomlčkovú vojnu roku 1990, v ktorej išlo o určenie takého mena štátu, z ktorého by bolo zjavné, že štát sa skladá z dvoch rovnoprávnych národov.[45])

Masaryk ďalej vysvetlil, ako bude súvisieť nová terminológia s pomenovaním príslušníkov národa. Použitie termínov „Čecho-Slovák“ a „Čechoslovák“ sa podľa neho líšilo v tom, že druhý variant označoval tesnejší zväzok. „Politický vzťah medzi Čechami a Slovenskom možno vyznačiť slovom, ktoré sa zvolí za názov národa,“uviedol Masaryk a pokračoval: „Od tesnosti spojenia bude napríklad závisieť, či sa použije názov „Čechoslovák“, „Čecho-Slovák“, alebo „Čech a Slovák“... Zatiaľ politickí hovorcovia Čechov a Slovákov v európskych a amerických kolóniach (v Čechách a Slovensku ľudia nemôžu vyjadriť svoju mienku) sa dohodli si nárokovať spoločný, jednotný štát. Nemožno pochybovať, že spojenie medzi týmito dvomi vetvami bude rásť.[46]

Skôr než pôjdeme ďalej, musíme sa pristaviť pri ostatnej vete predošlého odstavca, pretože Masarykovo tvrdenie o údajnej dohode zahraničných Čechov a Slovákov o spoločnom, jednotnom štáte nebolo pravdivé. Od začiatku vojny do februára 1917 sa neobjavilo žiadne vyjadrenie tohto druhu ani od uznaného predstaviteľa nejakej slovenskej skupiny v Európe, ani od predstaviteľov Čechov a Slovákov v Spojených štátoch. Zásadné stanovisko amerických Čechov a Slovákov reflektovala v tom čase jedine Clevelandská dohoda. Tá však nemala nič spoločné s projektom jednotného štátu, ale stála na princípe zoskupenia dvoch štátov, českého a slovenského, t. j. voľnej federácie, alebo konfederácie.

Masarykova esej dokumentuje, že názov štátu a národa mal Čechom slúžiť ako politický nástroj. Masaryk v nej dal jasne najavo, že väčšiu alebo menšiu tesnosť či voľnosť medzi zložkami česko-slovenského „národného“ štátu vyjadrenú v ich názve nebude určovať prirodzený vývoj, napríklad zbližovanie alebo vzďaľovanie sa oboch národov, či národností, ale české záujmy, potreby, a možnosti. Jeho výrok, že tesnosť únie určí, ktorý z troch variantov sa použije na pomenovanie národa, by sa dal vyjadriť aj takto: názov národa bude závisieť od toho, aký priestor dajú veľmoci Čechom na ovládnutie Slovákov. Z tohto pohľadu možno považovať názov „Čechoslovák“ za symbol úsilia o podmanenie slovenského národa, procesu, ktorý bol zameraný na odstránenie slovenskej identity a individuality.

Masarykov dokument stavia na hlavu doterajšie teórie o vzniku a význame ideológie a politiky čechoslovakizmu. Vyvracia tvrdenia o historickej nevyhnutnosti čechoslovakizmu a zaraďuje názory, že takáto politika bola z taktických dôvodov nevyhnutná, dokonca užitočná, do kategórie bludov. V skutočnosti išlo o sústavu ideí a nástrojov na ovládanie menšieho národa; jej cieľom bolo vytvorenie materiálnych a psychologických podmienok, ktoré mali urýchliť vplynutie slovenského národa do národa českého.

     
     C. Tri kľúčové dohody a zmluvy

     1. Clevelandská dohoda

V počiatočných fázach prípravy a konštrukcie česko-slovenského štátu uzavreli predstavitelia českých a slovenských organizácii a zároveň zástupcovia českého a slovenského odboja v Spojených štátoch, Slovenská Liga a České národné združenie, dve dohody o zásadách pomeru medzi Slovákmi a Čechmi v budúcom štáte. Išlo o Clevelandskú dohodu z októbra 1915 a Pittsburgskú dohodu z mája 1918. V oboch prípadoch nešlo o nejakú nezáväznú iniciatívu ale o akcie organizácií, ktoré úzko spolupracovali s Masarykovým hnutím.

Tlačový orgán Masarykovho odboja v Paríži La Nation Tchèque zaraďoval už od svojho prvého čísla Slovenskú Ligu a České združenie medzi organizácie spojené a spolupracujúce s týmto hnutím.[47] Napríklad v júni 1915 ocenil ich prínos pre propagáciu českej kauzy v zahraničí a vyslovil nádej, že prispejú vo veľkej miere k akcii, ktorá sa rozbehla vo veľkých európskych centrách.[48]

V roku 1915 stál Masaryk pred ťažkou úlohou: potreboval sa dostať sa do pozície uznaného vodcu hnutia za samostatnosť českých krajín a Slovenska, a dokumentovať vládam Dohody, že jeho program má podporu tak Čechov ako aj Slovákov. Získať o tom dôkazy v domovských krajinách bolo takmer nemožné vzhľadom na vojnový režim a z neho vyplývajúcu pasivitu obyvateľstva. Masarykovi nezostávalo nič iného, len získať dôkazy o takejto podpore od Čechov a Slovákov v zahraničí, a preto by nemalo byť prekvapením, že uznával ich právo vystupovať v mene národa doma.[49]

Americkí Slováci samostatne hľadali cesty, ako zlepšiť postavenie slovenského národa v Uhorsku. V roku 1914 zostavili memorandum, v ktorom žiadali pre Slovákov autonómiu v rámci uhorského štátu. Po vypuknutí vojny memorandum upravili, aby vystihovalo novú situáciu. Obrátili sa v ňom na „smerodajných politických činiteľov Europy a celého civili[z]ovaného sveta... aby sa postarali o to, žeby pri ustáľovaní budúcich politických útvarov a rozhodovaní o osudoch národov, všetky krivdy páchané na slovenskom národe, boly odstránené a náš národ aby bol považovaný za rovnoprávneho a rovnocenného činiteľa medzi ostatnými národmi.“ Zároveň žiadali „pre slovenský národ úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčovania tak na politickom, ako aj na kultúrnom a hospodárskom poli“, hoci neuviedli, v akej forme a v akom štátnom útvare sa toto právo malo uplatniť. Memorandum vyvolalo negatívnu reakciu u amerických Čechov, ktorí dovtedy neprejavovali záujem o spoluprácu so Slovákmi. Teraz však zatlačili na Slovákov, aby sa memoranda zriekli a namiesto neho prijali ich dokument, ktorý zdôrazňoval etnickú príbuznosť Slovákov a Čechov. Podľa svedectva tajomníka Slovenskej Ligy Ivana Daxnera sa v českom dokumente nenachádzala žiadna zmienka o slovenskom národe alebo národných právach. Slováci si uvedomovali, že ich prvá voľba – samostatnosť Slovenska – sa asi nebude dať uskutočniť a boli ochotní prijať druhú najlepšiu voľbu – spoločný štát s Čechmi. Boli ochotní v tomto smere s nimi spolupracovať, ale na základe rovnoprávnosti a nie za podmienok, ktoré sa rovnali vzdaniu sa svojich národných práv.[50] Začiatkom roku 1915 väčšina členstva Slovenskej Ligy nebola naklonená myšlienke spoločného postupu s Čechmi a na svojom ôsmom kongrese vo februári 1915 ju formálne odmietla.[51]

Keď americkí Česi zistili, že neuspeli, zmenili taktiku. Ich vrcholná organizácia, České národné združenie, predložila Slovenskej Lige ponuku, ktorá sa nedala odmietnuť – návrh dohody medzi Čechmi a Slovákmi „s cieľom spoločnej akcie za samostatnosť Česka a Slovenska“. Jej základnými bodmi boli „1. Samostatnosť Zemí Českých a Slovenska“ a „2. Spojenie českého a slovenského národa vo federatívnom zväze štátov s úplnou národnou autonómiou pre Slovensko, s vlastným parlamentom, finančnou, verejnou, a štátnou správou, a s plnou kultúrnou slobodou s plným používaním slovenského jazyka ako štátneho jazyka.“ Zároveň sa obe zmluvné strany dohodli, že sa navzájom uznávajú ako jediní oprávnení zástupcovia Čechov a Slovákov v Spojených štátoch. Dohodli sa tiež, že vytvoria spoločný výkonný výbor.[52] Dohodu, ktorá zaručovala Slovákom slobodu „plnými hrsťami“, podpísali predstavitelia oboch organizácií 22. októbra v Clevelande. V jej zmysle mali podľa amerického vzoru vzniknúť Spojené Štáty Česko-Slovenské.[53]

Existujú isté indície, že veľkorysá ponuka z českej strany neprišla len tak, ale že za ňou bola iniciatíva britských spravodajských služieb. V tejto fáze vojny mali Briti záujem na tom, aby sa slovanské menšiny v Spojených štátoch politicky uvedomovali, organizovali a zjednocovali, a pomáhali im tam blokovať nemeckú propagandu a sabotáž, pôsobiť proti politike neutrality, a šíriť britskú propagandu. Vyvíjali preto rôzne iniciatívy, ktoré sledovali tento cieľ.[54] Obzvlášť zaujímavá je aj účasť na tejto akcii istého Emanuela Vosku, českého Američana, člena vedenia Českého združenia v USA, a Masarykovho dôverného spolupracovníka. Voska viedol Masarykovu vlastnú spravodajskú organizáciu, ktorá dodávala spojencom tajné informácie a dokumenty, a zároveň veľmi úzko spolupracoval s britskou a neskôr aj s americkou tajnou službou.[55] Bol to práve Voska, ktorý účastníkom clevelandského zhromaždenia odôvodnil český návrh dohody. Jeho účasť a podiel na tejto akcii potvrdzujú, že Masaryk o nej vedel a bol do nej aj zaangažovaný.

Clevelandská dohoda pripravila v Spojených štátoch pôdu pre propagáciu budúceho štátu Čechov a Slovákov. Pre Masaryka to bol dôležitý krok: vďaka nemu mohol dokumentovať podporu projektu z českej i slovenskej strany a postaviť sa do vedenia zahraničnej akcie. Už 14. novembra 1915 Masaryk vydal pod egidou dovtedy neznámeho a zrejme nejestvujúceho Českého zahraničného komitétu Manifest českého národa. Toto vyhlásenie požadovalo pre celý český národ úplnú nezávislosť, zjednotenie Čiech, Moravy a Slovenska pod jednou vládou, a vytvorenie úplne nezávislého „českoslovanského štátu“. Za komitét sa pod manifest podpísal aj český poslanec v rakúskom Reichsrate J. Durich a predstavitelia hlavných českých organizácií v zahraničí a Slovenskej Ligy. Medzi nimi boli aj zástupcovia zmluvných strán, ktoré uzavreli Clevelandskú dohodu.[56]

Podpísanie dohody medzi strešnými organizáciámi amerických Čechov a Slovákov bolo pre Masarykovo hnutie veľkým úspechom. Dalo by sa očakávať, že Masaryk a jeho spoločníci budú tento úspech intenzívne využívať v propagande, ale nestalo sa tak. Naopak, na českej strane sa všetko, čo bolo spojené s Clevelandskou dohodou, zatláčalo do úzadia. Český propagandistický orgán v Paríži La Nation Tchèque sa o nej nezmienil ani len vo svojej pravidelnej rubrike venovanej českým organizáciám v zahraničí. Neodvolávali sa na ňu ani Masaryk s Benešom vo svojich početných memorandách, ktorými upozorňovali spojencov na svoju kauzu, prípadne sa pokúšali im ju hlbšie vysvetliť. Problém bol zrejme v tom, čo táto dohoda predstavovala: uznanie Slovákov za národ, zavedenie princípu rovnosti do vzájomných vzťahov, a záruku autonómie. Tieto kvality mohli byť použiteľné ako taktické ústupky, ale v reálnej politike, kde v hre boli české záujmy, boli vyslovene nežiadúce. Masaryk dostal, čo potreboval, – dôkaz, že Česi a Slováci podporujú akýsi „spoločný“ štát. Princíp rovnosti, na ktorom dohoda stála, však zatajil, a samotnú dohodu pri prvej vhodnej príležitosti potichu odstránil.

      2. Pittsburgská dohoda

Česko-slovenským „vyrovnaním“, ktoré symbolizovala Clevelandská dohoda, sa americkým Čechom podarilo získať spoluprácu Slovákov na propagáciu česko-slovenskej myšlienky v americkom prostredí. Postupne sa však ukázalo, že mnohí z nich, vrátane ich čelných predstaviteľov, sa vrátili k starým zvykom, napríklad k označovaniu Slovákov za súčasť českého národa a slovenčiny za český dialekt. Časť Slovákov to vnímala to ako indikáciu, že česká ústretovosť bola zrejme účelová a že sa Česi v skutočnosti nevzdali plánov pohltiť Slovákov. Tieto české tendencie vyvolali u časti amerických Slovákov isté ochabnutie záujmu o česko-slovenské zjednotenie.

Napriek čiastkovým úspechom, ktoré Masarykovmu hnutiu priniesol rok 1917, nasledujúci rok sa nezačínal najlepšie. Vláda Spojených štátov odmietala politiku rozbitia Rakúsko-Uhorska. Prezident Woodrow Wilson to potvrdil začiatkom januára vo svojom mierovom programme 14-tich bodov, v ktorých sa vyslovil za rekonštrukciu Belgicka, vytvorenie nezávislého Poľska, ale pre národy Rakúsko-Uhorska bol schopný len ponúknuť nádej, že uplatnenie svojich ašpirácií nájdu v rámci jestvujúceho impéria. Pre Masarykovo hnutie to musela byť zlá správa, pretože program samostatého štátu so Slovenskom sa nedal uskutočniť, pokiaľ Spojené štáty zotrvávali na tomto stanovisku.

Masaryk, ktorý od mája 1917 organizoval v Rusku vojenské jednotky zložené z českých a slovenských vojnových zajatcov, odišiel začiatkom marca 1918 do Spojených štátov, aby dosiahol uznanie Česko-Slovenskej národnej rady a „utužil jednotu Čechů a Slováků“, inými slovami, aby posilnil slovenskú podporu pre projekt spoločného štátu. Masaryk prichádzal do Ameriky s „tromfami v rukách“ – mal armádu na Sibíri, ktorá preukázala vysokú bojovú hodnotu a vyvolala pozornosť v americkej verejnosti a politických kruhoch, a očakával rýchly úspech. Wilson sa však neponáhľal s jeho prijatím, a preto sa Masaryk rozhodol veci urýchliť. Koncom mája spustil intenzívnu kampaň so zámerom „získat americký lid“ a vyvolať tak tlak na americkú vládu.[57]

Zároveň sa Masaryk snažil ovplyvniť aj slovenskú verejnú mienku. Vznikla podobná situácia ako v roku 1915; aj tento raz boli Česi pripravení dočasne stlmiť svoje čechoslovakistické postoje, aby ich projekt nestratil podporu amerických Slovákov. Masaryk použil všetku svoju osobnú popularitu, dôveryhodnosť a šarm, aby ich ubezpečil, že sa nemusia obávať spojenia s Čechmi v jednom štáte. Na verejných zhromaždeniach a v rozhovoroch s predstaviteľmi českých a slovenských organizácií Masaryk vykresľoval počas svojho turné po amerických veľkomestách budúce postavenie Slovákov v ružových farbách. Napríklad na schôdzi v Chicagu „uisťoval Slovákov o tom, že ich práva v československom štáte budú úplné... nielen potvrdil Slovákov v ich nádejách, ale dal tam sľuby, ktoré takmer prevyšovaly všetky ich očakávania“.[58] Na veľkej verejnej manifestácii 29. mája 1918 v Pittsburghu prítomným Slovákom slávnostne sľúbil, že „bude slobodné Česko a bude slobodné Slovensko. Na Slovensku politické vedenie, školy, súdnictvo, a všetko iné bude slovenské, v Čechách bude české.... O českú majoritu netreba sa báť. Tá bude v Čechách a na Slovensku bude majorita slovenská. Každá vetev bude pánom vo svojom dome.[59]

V podobnom duchu sa niesla schôdza americkej pobočky Česko-Slovenskej národnej rady v Paríži zloženej z vrcholových českých a slovenských organizácií v Spojených štátoch 31. mája v Pittsburghu. Podľa jednej verzie opisu udalostí podnetom na vytvorenie záverečného dokumentu bola žiadosť niektorých slovenských účastníkov, aby Masaryk vyložil svoje predstavy o česko-slovenskom pomere v budúcom štáte. Masaryk odmietol text Clevelandskej dohody, pretože ho považoval za zastaralý[60] a vlastnoručne ceruzkou „napísal novú dohodu“.[61] Výsledný dokument nazvaný „Česko-Slovenská dohoda“ predstavoval „politický program usilujúci sa o spojenie Čechov a Slovákov v samostatnom štáte z Českých Zemí a Slovenska“. V porovnaní s Clevelandskou dohodou bola táto dohoda krokom späť: neobsahovala termín „slovenský národ“, nestála na princípe vzájomnej rovnosti, ani nehovorila explicitne o federácii. Na druhej strane obsahovala formuláciu že „Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy“, čo dávalo dohodnutému usporiadaniu federatívny charakter.

Pokiaľ išlo o odmietnutie Clevelandskej dohody, treba povedať, že sa javí ako neoprávnené rozhodnutie. Slovenská Liga túto dohodu považovala za platnú a nedostala od českej strany žiadnu inkdikáciu o opaku. Medzi oboma dohodami bola zjavná personálna a inštitucionálna kontinuita. Jediný rozdiel spočíval v tom, že v máji 1918 vedenie českého odboja cítilo, že americké uznanie je na dosah a s ním sa stáva reálnou možnosť pripútať si Slovensko v kvázi koloniálnom postavení. Preto bolo treba sa zbaviť predchádzajúcich záväzkov, alebo ich apoň nahradiť záväzkami nižšieho rádu. Slovenskí účastníci rokovania zjavne urobili chybu, že netrvali na dodržaní Clevelandskej dohody a ľahko sa nechali odbiť. Inak to však asi nešlo, pretože vtedy bola Slovenská Liga na prechodnú dobu v čechoslovakistických rukách.[62]

Pittsburgská dohoda umožnila Masarykovmu hnutiu odvolávať sa na slovenskú podporu a súhlas s jeho programom. Vznikla nová situácia, ktorú Masaryk s Benešom patrične využili.[63] S Pittsburgskou dohodou vo vrecku mohol Masaryk Wilsona ubezpečiť, že „Slováci stoja verne po boku Čechov v ich spoločnom úsilí o jednotný československý štát.“ Pokiaľ išlo o ich postavenie v takom štáte, Masaryk ho zredukoval len na jazykovú otázku. Tá však nemala robiť žiadne ťažkosti, pretože „slovenský jazyk je archaickým dialektom češtiny; každý Slovák rozumie po česky a každý Čech rozumie po slovensky. Slovenský dialekt sa podľa priania Slovákov bude používať v školách a verejných úradoch na Slovensku,“ uviedol.[64] O politických právach Slovenska v budúcom štáte sa Masaryk vôbec nezmienil. Záväzkami, ktoré nedávno dal Slovákom v Pittsburghu a iných amerických mestách verejne, osobne, i písomne, sa zrejme necítil byť viazaný.

V dôsledku rôznych okolností a faktorov dosiahol napokon Masaryk čiastočné uznanie svojho hnutia. 3. septembra vláda Spojených štátov uznala Česko-Slovenskú národnú radu ako de facto vládu Čecho-Slovákov.[65] Na druhý deň E. Beneš odkázal z Paríža domov, do Prahy: „politicky jsme vyhráli všecko, a zejména i Slováky“.[66]

Po americkom uznaní nasledovala séria ďalších krokov, ktoré v konečnom dôsledku viedli ku konštituovaniu česko-slovenského štátu. K tomuto výsledku prispela slovenská Amerika veľkou mierou. Na verejných zhromaždeniach i v tlači Slováci manifestačne prejavovali súhlas s utvorením budúceho štátu s Čechmi a účinne tým pôsobili na americkú verejnú mienku, ktorá zase vyvolávala tlak na politické kruhy. Dôležitú rolu pri mobilizácii Slovákov zohral Masaryk, ktorý robil všetky „správne“ veci, aby si získal ich dôveru. To sa mu aj podarilo: americkí Slováci uverili jeho sľubom.

O to väčšie bolo sklamanie amerických Slovákov, keď zistili, že vládna moc v novom štáte odmietla dohodu uznať a včleniť do ústavného usporiadania. Sám Masaryk neskôr napísal, že dohodu podpísal „k uspokojení malé slovenské frakce, která snívala o bůh ví jaké samostatnosti Slovenska“ a že to urobil „bez váhaní, protože byla lokální smlouvou amerických Čechů a Slováků mezi sebou“.[67] Masaryk sa pokúšal spochybniť legitimitu dohody pod rôznymi zámienkami: raz ju vyhlásil za falzifikát, inokedy tvrdil, že Slovenská Liga nebola legálne ustanovenou organizáciou. Jeho tvrdenia a postup dokazujú, že v čase, keď podpisoval túto dohodu, nemienil ju dodržať. Tak či onak, jej zmyslom nebolo stanoviť základný rámec budúceho štátoprávneho usporiadania medzi Slovákmi a Čechmi, ale na krátky, avšak kritický čas umlčať oponentov a pochybovačov. Masarykove argumenty však neobstoja: predstavitelia českého domáceho odboja odobrili v októbri 1918 v Ženeve všetky kroky, ktoré vedenie zahraničného odboja urobilo.[68] Z tohto rámca nemožno vylúčiť dohodu Masaryka s americkými Čechmi a Slovákmi.

Najnovší výskum vyvracia Masarykov hlavný argument – že signatármi dohody boli prevažne americkí občania, ktorí nemali čo hovoriť do problémov cudzej krajiny. V skutočnosti kľúčové organizácie, ktoré uzavreli Clevelandskú i Pittsburgskú dohodu, boli v Spojených štátoch oficiálnymi zástupcami Česko-Slovenskej národnej rady v Paríži. V memorande nazvanom „Československé hnutie v spojeneckých krajinách – jeho organizácia“ Beneš informoval v októbri 1917 britskú vládu, že „v Amerike sa celé naše hnutie sústreďuje v jednej časti v Českom národnom združení v Chicagu a v druhej časti v Slovenskej Lige v Pittsburghu. Tieto dve ústredia zahrnujú asi 1,500,000 našich krajanov. Z ich strany sú tieto dve ústredné organizácie podriadené ústrednému vedeniu hnutia, t. j. Národnej rade v Paríži... všetko je absolútne homogénne a zjednotené.[69] Inými slovami, touto cestou Česko-Slovenská národná rada v Paríži fakticky certifikovala České národné združenie a Slovenskú Ligu ako svoje pobočky v Spojených štátoch.

Okrem toho tieto dve organizácie rozšírené o Zväz českých katolíkov urobili ešte jeden krok: v marci 1918 vytvorili v Spojených štátoch oficiálnu pobočku Česko-Slovenskej národnej rady v Paríži. Rokovanie 31. mája na ktorom vznikla Pittsburgská dohoda sa uskutočnilo na pôde tejto pobočky v prítomnosti šéfa jej materskej organizácie v Paríži T. G. Masaryka, ktorý navrhol a podpísal záverečný dokument. Domáci odporcovia Pittsburgskej dohody sa však držali zavádzajúceho argumentu, že pittsburgská dohoda bola dohodou „spolkov amerických, nie tunajších.[70]

Pittsburgská dohoda poznačila slovensko-české vzťahy na dlhé roky. Pod jej menom šli autonomisti do boja proti českej dominancii a za uznanie rovnoprávnosti s Čechmi. Protesty voči českému postoju sa prenášali aj na parlamentnú pôdu. Napríklad F. Juriga, poslanec Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, volal na zodpovednosť v októbri 1924 „všetkých, ktorí považujú náš národ a našu slovenskú krajinu za válečnú korisť českého národa... a cynicky sa posmievajú svätosti daného slova a podpisu ešte i samého prezidenta Československej republiky“.[71] Jeho výzvy však neboli nič platné.

      3. St. Germainská zmluva

Do skupiny významných dohôd a zmlúv, ktoré dokumentujú českú politiku k Slovákom, patrí St. Germainská zmluva. Uzavreli ju Hlavné spojenecké a pridružené mocnosti (Spojené štáty, Britské impérium, Francúzsko, Taliansko, a Japonsko) a Česko-Slovensko v St. Germain-en-Laye 10. septembra 1919 počas Mierovej konferencie v Paríži. Neslobodno si ju mýliť s mierovou zmluvou medzi viťaznými mocnosťami a Rakúskom, podpísanou v ten istý deň na rovnakom mieste. Na rozdiel od dohôd uzvretých v Clevelande a Pittsburghu, ktoré zakotvujú pomer medzi Čechmi a Slovákmi priamo, St. Germainská zmluva česko-slovenský pomer len implikuje. Všetky tri zmluvy však majú jedno spoločné – dokumentujú vierolomnosť českej politiky voči Slovensku.

Zmluva zakotvuje záväzky Česko-Slovenskej republiky voči menšinám na jej území, a pripojenie rusínskeho územia „južne od Karpát“ ako autonómnej jednotky. Víťazné mocnosti na druhej strane potvrdili uznanie česko-slovenského štátu ako člena spoločenstva národov (TNA, FO 608/172, 19657).

Najvýznamnejšou časťou zmluvy zo slovenského pohľadu je nepochybne jej preambula. Je to jediné miesto zo všetkých oficiálnych dokumentov mierovej konferencie v Paríži, kde sa hovorí o Slovákoch. V preambule zmluvy stojí, že

národy Čiech, Moravy, a časti Sliezska sa spolu s národom Slovenska rozhodli z vlastnej slobodnej vôle spojiť a v skutočnosti sa spojili v trvalom zväzku za účelom vytvoriť jednotný, suverénny, nezávislý štát pod názvom Česko-Slovenská republika“.

Pre Slovákov tento text znamená niekoľko dôležitých vecí: zachytáva existenciu Slovákov v medzinárodnej zmluve ako súčasť jednej z dvoch zmluvných strán, implikuje ich partnerský status, a dokumentuje, že nový štát vznikol z rozhodnutia rovnocenných partnerov, teda zdola, a že jeho komponenty boli nositeľom pôvodnej suverenity.

Spôsobila to jedna malá čiarka v názve štátu. A to nebolo všetko: ako ukázali ďalšie udalosti, české politické vedenie považovalo tento stav za absolútne neprijateľný, a preto podniklo energické kroky na jeho nápravu.

Odstránenie spojovníka prebehlo v zhruba troch fázach:

Prvou bolo prijatie ústavy 29. februára 1920, ktorá neobsahovala spojovník v názve štátu: česko-slovenský sa zmenil na československý, z Čechov a Slovákov sa cez noc stali Čechoslováci. Druhú fázu predstavuje zápis medzinárodnej St. Germainskej zmluvy do československej zbierky zákonov v sfalšovanej forme, keď vo všetkých prípadoch, ktoré obsahovali spojovník, bol spojovník odstránený (č.508/1921 Sb.) Platilo to aj pre preambulu, kde názvom štátu viac nebola „Česko-Slovenská republika“ale „Československá republika“. Treťou fázou bolo odstránenie spojovníka z názvu Česko-Slovensko v medzinárodnom styku. Na základe rozhodnutia ministerstva zahraničia vydalo ministerstvo vnútra 10. júna 1922 obežník, ktorý určoval, ako sa majú v češtine, angličtine a francúzštine správne písať názvy republiky a území, z ktorých je zložená. Obežník zdôrazňoval, že „výraz Československo a všechna od toho odvozena slova ve všech jazycích jest jedno slovo a že jest proto naprosto nepřípustno vkládať mezi části tohto slova rozdělovací znaménko (Tchéco-slovaque)“[72]

Sfalšovanie oficiálnej medzinárodnej zmluvy zo St. Germain napadol v parlamente v roku 1923 poslanec Slovenskej ľudovej strany J. Buday. Začal s tým, že nebude pripomínať „všetky nedodržané dohody, ktoré pred prevratom boly uzavreté medzi českým a slovenským národom“. Rozhodol sa však upozorniť, že „i základy našej samostatnosti, totiž tie mierové smluvy hneď z počiatku boly zfalšované, a to zfalšované v podstatných veciach“. Poukázal potom na príslušné miesto v Zbierke zákonov a nariadení z roku 1921, kde sa nachádzala St. Germainská zmluva z 10. septembra a pokračoval: „Táto smluva vo francúzskom svojom pôvode konzekventne a všade uvádza Čechoslovákov rozdelene a veľkou písmenou písané ,Tcheco‘ a veľkou písmenou ,Slowaque. Toto zodpovie pravde a toto zodpovie aj vôli slovenského národa, ktorý ako naprosto rovnocenný sa pridružil k historickým zemiam. Ale i táto Sbierka zákonov v českom preklade už zasa konzekventne píše ,Československo jedným slovom, a to zase odpovie chúťkam a cieľom pomýleného smeru terajšieho režimu. A pánovia,“ dodal, „buďme pamätliví toho, že mierové smluvy sú označované vždy ako nedotknuteľné, každé ich porušovanie je označované ako republike škodlivé, štátu nebezpečné, a tu vidíme, že tie isté mierové smluvy terajší vládny režim sám ruší. [73]

Táto zmena mala pre Slovensko a Slovákov ďalekosiahle dôsledky: pôvodný názov štátu indikoval, že Česko-Slovensko bolo štátom zloženým z dvoch osobitných, štátotvorných činiteľov. Slovensko v ňom malo vlastný politický rozmer a identitu, ktoré Česi zmenou názvu na Československo zlikvidovali. Slovensko sa tak na dlhý čas stalo výlučne vnútornou záležitosťou českého štátu. Po popretí existencie jazyka, národa a identity, Slovensko čakala perspektíva absorbcie do českého štátu, ktorej organickou súčasťou bol program asimilácie po slovensky hovoriaceho obyvateľstva – čechizácia.     .

Tento jednostranný zásah do základného dokumentu česko-slovenského štátu možno pokladať za dôkaz, že primárnym cieľom českej politiky k Slovensku bola likvidácia slovenskej identity v politickom a etnickom zmysle. To je zrejme dôvod, prečo sa originálny text preambuly k tejto zmluve dodnes neobjavil v českej a slovenskej pročesky-orientovanej historickej literatúre.

     D. Dva dátumy v slovenskej histórii – 28. október a 30. október 1918.

     1.-28. október

V októbri sa pozícia Rakúsko-Uhorska progresívne zhoršovala. Vojenský a zahranično-politický vývoj nenaznačoval nič dobrého. Spojené štáty, ktoré počas vojny odmietali predstavu rozbiť rakúsko-uhorské impérium, zmenili názor. Už samotné uznanie Česko-Slovenskej národnej rady ako zástupcu česko-slovenského národa vládou Spojených štátov 3. septembra 1918 predznamenalo zánik Rakúsko-Uhorska. Zakrátko nasledovalo vytvorenie dočasnej vlády 26. septembra a vyhlásenie nezávislosti 18. októbra. O týždeň, 25. októbra odcestovali predstavitelia českých politických síl do Ženevy, aby prerokovali s ministrom zahraničia dočasnej vlády E. Benešom otázky spolupráce medzi domácim a zahraničným odbojom, program československého štátu ako aj rozdelenie funkcií v budúcej trvalej vláde.[74] Na tieto dôverné rokovania, ktoré sa nepochybne nevyhli slovenskej problematike, napríklad tesnosti pripojenia Slovenska k českým krajinám a jej dôsledkom, neboli pozvaní žiadni zástupcovia politických kruhov na Slovensku. Práve tak neboli pozvaní slovenskí zástupcovia na rokovania Národného výboru v Prahe, kde sa schyľovalo k revolúcii. V oboch prípadoch bolo na to dostatok možností, pretože niektorí členovia jednej i druhej skupiny sa stretli so slovenskými politikmi Ivanom Dérerom a Milanom Hodžom vo Viedni krátko pred odchodom delegácie do Ženevy.


Dvadsiateho ôsmeho októbra Národný výbor v Prahe prevzal moc a vydal zákon o zriadení samostatného československého štátu, v ktorom sa vyhlásil za orgán jednomyselnej vôle československého národa a za vykonávateľa štátnej zvrchovanosti. Tento zákon bol vydaný s vedomím, že „svrchovanost tohoto státu se vztahuje na celé nedílné území historických zemí českých stejně jako na celé území Slovenska v Uhrách“.[75]

Treba povedať, že vyhlásenie československej (českej) suverenity aj nad slovenským územím bolo jednostraným aktom českého výboru, bez slovenskej účasti a súhlasu. Je otázne, či bolo legitímne a platné.[76] V. Šrobár, ktorý prišiel do Prahy 28. októbra a bol kooptovaný do vedenia Národného výboru, nemal poverenie zastupovať a zaväzovať Slovensko na týchto rokovaniach. Československý štát mohol vzniknúť na území historických krajín, ale nie na území Slovenska, keďže slovenské územie formálne neanektoval, ani ho nijakým spôsobom, napríklad svojou vojenskou mocou, neovládal. Preto vyhlásenie československej suverenity nad Slovenskom možno považovať za vyhlásenie o zámere anektovať toto územie, čo je podmienkou, aby anexia bola platná, nemožno ho však považovať za dokonanú anexiu. K tomu došlo neskôr, po úplnom prevode Slovenska pod suverenitu československého štátu. Dovtedy sa však česká (československá) moc nemohla na Slovensko vzťahovať.

Aký význam má za týchto okolností slovenská deklarácia z 30. októbra? Má dokázať, že Slováci uvažovali o spojení s Čechmi v jednom štáte skôr než Česi vyhlásili československý štát, a že to z nich robí spolutvorcov československého štátu? Alebo to má znamenať, že bez dodatočného súhlasu Slovákov by sa zriadenie československého štátu pražským výborom považovalo za neplatné? To asi nie; 28. októbra bol vyhlásený československý štát, bol vyhlásený Čechmi, a bez slovenského súhlasu – na týchto skutočnostiach žiadna deklarácia nemôže dodatočne nič zmeniť. Možno bude ešte vhodné dodať, že pre Čechov martinská deklarácia nemala žiaden štátoprávny rozmer, no mala pre nich politickú hodnotu. Z ich pohľadu československý štát vznikol 28. októbra bez ohľadu na to, či sa na tomto kroku Slováci podieľali, alebo nie. Aj keby sa Slováci neboli prihlásili k 28. októbru, na ich postavení „pridruženého“ národa v novom štáte by to nič nezmenilo. V tejto súvislosti si pozornosť zaslúžia dve rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu z rokov 1919 a 1921:

V uznesení zo 14, apríla 1919 súd rozhodol: „1. Zákony Československej republiky platí v okupovaném území teprve od té doby, kdy okupace byla provedena“; a „2. Dobou provedení okupace je doba, kdy ústřední správa byla tam etablovaná, t. j. kdy župan byl jmenován a nastoupil svůj úřad.[77]

V náleze z 24. apríla 1921 súd konštatoval: „Utvoření státu československého bylo aktem jednotným a vznikla státní moc republiky Československé fakticky již státním převratem dne 28. října 1918... Jestliže tudíž národ československý mocí své svrchovanosti ujal se skutečného výkonu svých vrchnostenských práv ... na území obce Bratislavy jako součástky své právě tak, jako na ostatním svém území, nelze mluviti o nějakém pouze faktickém stavu, jemuž by bylo třeba ještě právní sankce smlovou mezinárodní nebo mírovou.[78]

Niekedy sa ťažko prijíma fakt, že Česi jednostranne vytvorili štát, v ktorom Slováci mali postavenie podmaneného národa. Nevedno, či to bol dôvod, ktorý viedol tvorcov autoritatívnej publikácie, aby zmenili pôvodný text zákona č. 11/Sb. vložením spojovníka do termínu československý štát.[79] Treba však zdôrazniť, že ak zásahom tohto typu mal vzniknúť dojem, že Čechmi vytvorený štát bol útvarom, v ktorom Česi a Slováci mali rovnocenné postavenie, tento zásah nevyšiel. Pozmeňovanie originálnych textov nie je výnimočným javom a treba povedať, že nemá miesto v historiografii a právnej vede. Výsledkom je potom dosť absurdný stav: Slováci vkladajú spojovník kam nepatrí a Česi ho vyškrtávajú odkiaľ má byť.

Pristavme sa ešte krátko pri téme uznania československého štátu, pretože je s tým spojený rad otázok a nejasností. Britský historik Temperley upozornil, že uznania, ktoré udelili Francúzi a Briti a Američania pred 28. októbrom sa vzťahovali na Masarykovu Česko-Slovenskú národnú radu prípadne na česko-slovenský národ, ale nevzťahovali sa na česko-slovenský štát.[80] V prípade uznania Spojenými štátmi sa veci skomplikovali, keď vláda vydala vyhlásenie, že uznanie vstúpilo do platnosti až 23. apríla 1919, v deň, keď bol menovaný vyslanec Spojených štátov v Česko-Slovensku. Česko-slovenská vláda žiadala Američanov, aby zmenili svoje rozhodnutie a vrátili sa k 3. septembru 1918. Uznanie 3. septembra údajne „implikovalo od chvíle uznania suverenitu nad definovaným územím“, ako aj všetky právne atribúty nezávislého štátu.[81] Štátny Department túto konštrukciu odmietol. Začal však spolu s svojím právnym oddelením podrobne skúmať túto otázku a zistil, že americká vláda poskytla budúcej česko-slovenskej vláde niekoľko pôžičiek pred 24. aprílom 1919, čo bolo v rozpore so zákonom. Padlo preto rozhodnutie, že dátum uznania sa musí posunúť späť: 3. september ale nepripadal do úvahy, a nebola ani chuť sa vrátiť k 28. októbru. Nakoniec po dlhých diskusiách právne oddelenie Štátneho Departmentu rozhodlo, že Spojené štáty uznali Československo nie neskôr ako 15. novembra 1918, v deň, keď dali prvú pôžičku pre Česko-Slovenskú národnú radu vo výške 5 miliónov dolárov.[82]

Temperley sa domnieval. že uznanie nemohlo byť úplne, pokiaľ nedošlo k oslobodeniu územia a obyvateľov česko-slovenského štátu. K takémuto oslobodeniu nemohlo dôjsť skôr ako 28. októbra, prípadne až 5. novembra, keď sa zo Ženevy vrátila do Prahy delegácia národného výboru. V každom prípade bol však česko-slovenský štát najneskôr uznaný 18. januára 1919, keď jeho reprezentanti zasadli v pléne Mierovej konferencie v Paríži.[83]

Každopádne je to zaujímavá ale komplikovaná téma, ktorá si vyžaduje, podobne ako iné témy, ktoré sme v tejto štúdii otvorili, odborné a nezaujaté preskúmanie.


     2.-30. október 1918

Okolnosti súvisiace s rokovaním zhromaždenia v Martine, z ktorého deklarácia vzišla, sú dobre známe a nie je potrebné sa s nimi bližšie zaoberať. Napriek tomu by nebolo na škodu poukázať na niektoré zásadné problémy spojené s týmto dokumentom.

O význame a zmysle martinskej deklarácie sa doteraz viedlo veľa diskusií. Vo väčšine z nich prevažuje názor, že deklarácia predstavuje základný štátoprávny akt, ktorým sa slovenský národ prihlásil k spoločnému štátu s národom českým. Pri všetkej úcte k slovenským štátoprávným snahám je otázne, či je takýto názor oprávnený. Na to, aby táto deklarácia mohla byť štátoprávným dokumentom, museli by sme mať istotu, že je autentická, čo sa, žiaľ, povedať nedá. Ale aj keby sme odložili otázku jej autenticity nabok, to, čo sa predkladá ako Deklarácia z 30. októbra 1918, je nepresné, obsahovo neurčité, a formálne chybné. Nachádzajú sa v nej nedomyslené a navzájom si odporujúce formulácie. Slovenská národná rada ako kolektívny autor striedavo vystupuje v mene slovenského národa a v mene česko-slovenského národa, čo môže viesť k otázkam a pochybnostiam o pravých zámeroch signatárov. Na druhej strane treba oceniť, že napriek týmto nezrovnalostiam si signatári dali záležať, aby termín česko-slovenský národ písali so spojovníkom (v deklarácii bol tento termín použitý štyri razy, temín slovenský národ tri razy, a termín československý raz – pravdepodobne nedopatrením). Je takmer isté, že signatári nepoznali Masarykovu stratégiu, podľa ktorej sa postavenie Slovenska malo premietnuť do názvu národa a štátu, no zrejme vycítili, že zložená forma so spojovníkom bude lepšie vyjadrovať ich identitu, ktorej sa navzdory túžbe vymaniť sa spod maďarskej dominancie takmer za každú cenu, nechceli vzdať. Každopádne však text deklarácie pôsobí zmätočným dojmom.

Hlavný význam deklarácie spočíva v tom, že prejavuje vôľu Slovákov zrušiť svoje doterajšie spojenie s Uhorskom. V deklarácii sa ale nenachádza nič, čo by sa dalo považovať za vyjadrenie súhlasu Slovákov s československým štátom, vyhláseným a zriadeným 28. októbra v Prahe. Príčina je zrejmá: účastníci zhromaždenia o jeho vyhlásení ešte nevedeli. A určite sa v deklarácii nenachádza nič, čo by z nej robilo právne záväzný dokument. Deklaráciu možno považovať len za jednostranné vyhlásenie záujmu o vytvorenie, prípadne za vyjadrenie súhlasu s myšlienkou na vytvorenie bližšie nešpecifikovaného budúceho štátu s Čechmi. Toto vyhlásenie nemohlo byť záväzné, pretože na to, aby vznikol zmluvný, záväzný vzťah, chýbala druhá strana. Bolo to len politické vyhlásenie, ktoré nebolo ani tak spracované, aby slúžilo ako podklad pre rokovanie s českou stranou o vzájomnom pomere v budúcom štáte.

Čoskoro sa ukázalo, že prijatie deklarácie v tejto forme, obzvlášť bez stanovenia základných podmienok pre postavenie Slovenska v budúcom štáte, bolo vážnou chybou. Pre českých politikov a ich čechofilných slovenských kolegov deklarácia predstavovala dôkaz, že Slováci potvrdili svoju príslušnosť k už založenému československému štátu. Či sa v názve „česko-slovenský“ vyskytoval spojovník alebo nie, na českej interpretácii to nič nemenilo. Česi a ich slovenskí spojenci spojovník ignorovali a keď to bolo treba, z textu ho jednoducho odstránili, prípadne interpretovali deklaráciu tak, aby im to vyhovovalo. Zanietený čechoslovakista Vavro Šrobár klamal v parlamente, keď vyhlásil, že „predstavitelia národa sa svorne prehlásili za naprostú jednotu československého národa“.[84] Ďalší čechoslovakista M. Ivanka tiež nehovoril pravdu, keď povedal, že deklarácia bola zmluvou. Slováci 30. októbra „slobodne, suverénne, nikým nenútení podpísali smluvu“, tvrdil Ivanka, „že s českým národom spolu chcú tvoriť jeden národ a jeden štát. Že nie sú českým mečom podmanení, ich územie nie je českým vojskom okupované, ale že sa toto zjednotenie stalo spontánne, dobrovoľne a neodvolateľne.[85] Posledná veta osvetľuje, prečo čechoslovakistické kruhy potrebovali martinskú deklaráciu.

Na českej strane sa zase objavovali tvrdenia typu – Slováci „se vyslovili pro úplnou jednotu s Čechy“ (Masaryk); alebo – slovenské politické strany sa prihlásili „k tomuto státu novému, k jednotnému a společnému státu československému“ (Soukup). Podobné dezinformácie šírila v zahraničí samotná Česko-Slovenská národná rada v Paríži a jej časopis La Nation Tchèque. Tento časopis reprodukoval v sekcii „Dokumenty“ martinskú deklaráciu vo francúzskom preklade. Z pojmu „česko-slovenský národ“ sa však vo všetkých prípadoch odstránil spojovník, čím sa zmenil zmysel celého vyhlásenia.[86] Takto upravená deklarácia mohla potom slúžiť ako dôkaz, že Slováci stoja pevne za českým programom československého štátu. Podobné zásahy do pôvodného textu deklarácie obsahoval aj článok Benešovho tajomníka, čechoslovakistu I. Markoviča o vzniku československého štátu.[87]

Na forme a obsahu deklarácie sa podpísalo niekoľko faktorov – vnútorný rozkol v slovenskej spoločnosti v otázke štátoprávneho usporiadania, izolovanosť od vonkajšieho sveta a nových ideových prúdov, a naivná dôvera k Čechom. Tento ostatný faktor je obzvlášť znepokojujúci. Povedané inými slovami, signatári vložili svoj osud do českých rúk a to bez akýchkoľvek záruk. Po trpkých skúsenostiach s maďarskou politikou mali byť Slováci obzvlášť opatrní. M. Hronský síce napísal, že „Slováci nevstupovali do spoločného štátu bez domácej zábezpeky, aj keď tá bola založená iba na dôvere a ústnych ubezpečeniach a prísľuboch z českej strany,[88] ale treba dúfať, že to myslel skôr ironicky ako vážne.

Nedobre dopadla aj Slovenská národná rada: prijatím deklarácie sa jej činnosť skončila, a tak viac-menej vyčkávala, čo ďalej.[89] SNR nemala žiadnu výkonnú právomoc; dokonca „dočasná vláda“ na Slovensku nebola vymenovaná ňou ale Národným výborom v Prahe. Podľa názoru F. Peroutku to nebola náhoda. Pražské centrum malo obavy, že maďarská vláda by mohla radu ovplyvňovať a preto rade nezverilo žiadne výkonné funkcie.[90] SNR nemala ani priamy styk s vládnymi úradmi v Prahe. Svoje záležitosti musela vybavovať cez tzv. Slovenský klub poslancov v dočasnom národnom zhromaždení. Zloženie klubu bolo z hľadiska reprezentatívnosti asi svetovým unikátom: zo 41 poslancov asi 75 % tvorili evanjelici, zatiaľ čo 85 % obyvateľov Slovenska boli katolíci. Klub slúžil ako prevodová páka českých záujmov na Slovensku. Väčšinu jeho členov tvorili stúpenci čechoslovakizmu, čomu sa nemožno diviť, keď si uvedomíme, že slovenskí poslanci boli menovaní za poslancov pražským Národným výborom zväčša na Šrobárov návrh.[91]

V polovici novembra 1918 došlo k zaujímavej situácii, keď Károlyiho vláda navrhla predstaviteľom SNR rokovanie o autonómii Slovenska. Výkonný výbor SNR sa obrátil na Slovenský klub a požiadal ho, aby vzhľadom na maďarský návrh dostal „čierne na bielom“ od klubu písomné ubezpečenie, že v československom štáte dostane Slovensko takú autonómiu, akú mu po prvých voľbách odsúhlasí parlamentná väčšina. Klub túto žiadosť odmietol, rovnako ako „už v zárodku umlčoval akékoľvek náznaky samosprávnych tendencií zo Slovenska“.[92] V decembri pražská vláda opäť obišla Slovenskú národnú radu a priamo vymenovala V. Šrobára za ministra s plnou mocou pre správu Slovenska. SNR za týchto okolností evidentne nemala žiaden dôvod na existenciu. Ranu z milosti jej zasadil 9. januára 1919 práve Šrobár, keď nariadil ju rozpustiť aj so všetkými pobočkami. Tým sa skončilo krátke pôsobenie vrcholovej politickej organizácie na Slovensku, organizácie, ktorá si pri svojom vzniku vyhradila právo výlučne rozhodovať za slovenský národ.

Za týchto okolností nedáva zmysel, aby jeden národ prahol po takomto dedičstve. Hlásiť sa k deklarácii znamená hlásiť sa k Československej republike, štátu, ktorý slúžil ako nástroj českej imperialistickej politiky k Slovákom, a ak môžeme parafrázovať anglického vyslanca v Prahe v tridsiatich rokoch J. Addisona, zrodil sa z podvodu a na podvodoch aj fungoval. Ak chce niekto dokumentovať, že Slováci boli ochotní vstúpiť s Čechmi do československého štátu, nepotrebuje na to Martinskú deklaráciu. Je na to množstvo iných dôkazov, napríklad kroky slovenských poslancov v dočasnom národnom zhromaždení 14. novembra 1918 – zloženie poslaneckého sľubu, prejavy lojálnosti v pléne, či účasť na voľbe vedenia parlamentu, prezidenta, a vlády republiky. Je skutočnosťou, že Slováci chceli byť súčasťou spoločného štátu s Čechmi, ktorý vnímali ho ako riešenie svojich problémov a do ktorého vstupovali s očakávaním a nádejou, čo však je menej známe, ale dôležitejšie, je skutočnosť, že boli trpko sklamaní.


     E. Vláda tvrdej ruky

Vyhlásenie Československej republiky 28. októbra 1918 sprevádzalo nadšenie nad nečakaným úspechom a pre mnohých ľudí naplneným snom. Celý národ „od Šumavy až po Tatry“ zachvátila bezhraničná radosť zo zriadenia československého štátu.[93] Ľudia jasali, že „lepá a krásná Slovač vrací se v náruč Čechů a splývá s ní v jeden velký národ a stát československý“.[94] Česi prijali Slovákov v republike s nadšením a Slováci to srdečne opätovali. Na prvej schôdzi dočasného národného zhromaždenia 14. novembra predseda parlamentu F. Tomášek vyjadril nekonečnú radosť, že mohol privítať „v našom strede a po našom boku pri spoločnej práci našich bratov Slovákov“, ktorí sa po dlhom utrpení „vrátili do lona národa, kam patria.... Sme svoji, patríme k sebe, a som presvedčený, že prílivom tej novej, zdravej krvi bude náš národ vo svojom celku vedený k novému, zdravému, veľkému rozvoju.“ Za slovenských poslancov vystúpil podpredseda parlamentu evanjelický farár z Ružomberka M. Bella, ktorý tlmočil lásku slovenského národa a vďaku za jeho oslobodenie „bratskému českému národu, lásku z čistého srdca, z tej duše po tisíc rokov jarmenej pochádzajúcu, lásku čistú, ktorá dosiahla najvyšší ideál svojho milovania v českom národe. Tú lásku vám prinášame, lásku úprimnú, srdečnú...[95]

Žiadne návaly eufórie však nemohli zastrieť ťažkostí, ktoré doliehali na Slovensko. Slovenské územie nebolo v slovenských rukách; do konečného rozhodnutia mierovej konferencie si naň robilo nárok nové Uhorsko. Bol tam neporiadok, miestami anarchia a rabovanie. Vláda poverila svojho člena Vavra Šrobára, aby sa s plnou mocou a v sprievode slovenských a českých poradcov odobral na Slovensko a pod egidou zákona o mimoriadnych opatreniach zaviedol tam poriadok. Vláda sa musela veľmi báť, ako Slováci prijmú jej rozhodnutia a budúce Šrobárove opatrenia, lebo zároveň vydala v slovenčine „Ohlas k občanom Československej republiky na Slovensku“, ktorý, ako povedal premiér Kramář, mal ubezpečiť Slovákov, že „my neneseme slovenskému lidu žádné utlačování jeho osobitosti, že my je máme rádi jak jsou, že nechceme, aby byli jiní, že naprosto chceme zachovávati a chrániti jejich svéráz, že nám jejich slovenština je zrovna tak drahá jako čeština, že jim naprosto neneseme žádného českého centralismu, nýbrž opravdovou českou demokratickú svobodu“.[96] V samotnej výzve vláda požiadala slovenský ľud, „aby dokázal, že je hodným toho veľkého vyznačenia a dôvery, ktorý Ententa v ňom skladá, keď riadenie osudu jeho vložila do vlastných jeho rúk.“ Zároveň ho vyzvala, aby všade zachovával „vzorný pokoj a poriadok... [a] hájil život, majetok, osobnú a jazykovú svobodu každého na Slovensku bývajúceho človeka bez ohľadu na náboženstvo, národnosť a politické presvedčenie“. Svoju výzvu zakončila slávnostným záväzkom voči Slovákom: „Vláda Československej republiky, vedená nekonečnou láskou k slovenskému ľudu a verná zásadám, ktoré vyslovil veľký osloboditeľ národov Wilson, zaručuje svobodný vývin slovenského ľudu v každom duševnom a hmotnom ohľade, svobodný vývin slovenskej reči a jej neohraničené užívanie vo všetkých štátnych, samosprávnych, kultúrnych a cirkevných ustanovizňach, svobodný vývin celej svojej ráznosti slovenskej. V tejto láske chceme byť jedným telom, jehož hlavou – dľa slov nášho veľkého muža, presidenta Československej republiky Massaryka – bude brat Čech a srdcom brat Slovák...[97]

Napriek týmto a podobným ubezpečovaniam a sľubom z českej strany sa čoskoro začali objavovať prvé známky nespokojnosti s českou politikou na Slovensku. Vyvolali ich najmä prejavy necitlivosti zo strany českých vojakov a úradníkov presunutých na Slovensko k náboženskému cíteniu slovenských veriacich. Dá sa to vybadať aj z vystúpení na parlamentnej pôde. Napríklad český poslanec Sonntag upozornil svojich kolegov, že Slovensko si vyžaduje osobitný prístup, pretože „slovenský lid má svou zvláštní duši, svou zvláštní psyché a tu dlužno všude respektovati“. Vyzval vládu, aby sa na Slovensko posielali len ľudia „křišťálových povah a charakterů“. V opačnom prípade by nám mohli „politicky i hospodářsky na dlouhá desítiletí zabiti celou naší akci na Slovensku“.[98] Ivan Markovič vystúpil v podobnom duchu, keď apeloval na Čechov, aby sa „snažili na Slovensko vysielať tých najlepších“, lebo „nikto nemôže viac škodiť československej myšlienke… ako český úradník, český pracovník“, zvlášť „ak sa nechová tak, ako by sme to od neho očakávali nielen my, ale menovite slovenský ľud, ktorému sú českí pracovníci stavaní za ideál…[99]

 *    *    *

Nemožno pochybovať o tom, že Slováci vstupovali do nového štátu s pozitívnym očakávaním. Čoskoro sa však ukázalo, že niečo nie je v poriadku. Nedá sa presne určiť, kedy došlo k obratu, ale už po niekoľkých mesiacoch od vyhlásenia československého štátu bolo očividné, že politika českých úradov voči Slovensku a Slovákom sa začala zásadne meniť: predchádzajúce prísľuby a záväzky o rešpektovaní slovenskej osobitnosti nahradzovala politika tvrdej ruky. Začal meniť aj postoj obyvateľov Slovenska k novému štátu. Eufória opadla a nastupovalo vytriezvenie a rozčarovanie. Neoceniteľné svedectvo o tomto procese podávajú správy diplomatických zástupcov Veľkej Británie a Spojených štátov v Česko-Slovensku, Rakúsku a Uhorsku. Na ilustráciu tu je niekoľko príkladov.[100]

Prvou lastovičkou je správa tajomníka amerického vyslanectva v Paríži Hugha Gibsona o situácii v strednej Európe z 1. februára 1919. Z rozhovorov s českými vodcami si odniesol niekoľko znepokojujúcich zistení.[101] Pokiaľ išlo o Slovensko, česko-slovenský minister verejných prác F. Stanek sa mu zdôveril, že situácia tam je „veľmi zlá... Česká okupácia odrezala Slovensko od bežných dodávok uhlia z Maďarska... Nahnevaní farmári a mlynári sa búrili a Slováci chodili za vládou a hovorili, podľa jeho slov, ,[t]o vám teda pekne ďakujeme! Hovoríte, že ste nás zachránili pred politickým útlakom Maďarov, ktorý bol naozaj zlý, ale teraz máme stanné právo, sme bez práce, máme málo jedla, trpíme zimou a naša budúcnosť je čierna. Teraz, čo sme skúsili oboje, vieme len to, že dáme prednosť zlu, ktoré sme znášali predtým, pred tým, čo máme teraz.’“[102]

Ďalšie správy zaoberajúce sa situáciou na Slovensku začínajú registrovať rastúcu nespokojnosť a nepokoj slovenského obyvateľstva približne od leta 1919. Ich autorom je prvý britský diplomat v Česko-Slovensku Cecil Gossling, ktorý pôsobil v Prahe ako dočasný chargé d’affaires od februára 1919 do marca 1920. Gosling si pozorne všímal problémy, ktorým nový štát musel čeliť a otvorene o nich hovoril s jeho najvyššími predstaviteľmi. Za najväčší problém a hrozbu pre štát považoval nevyriešené postavenie českých Nemcov a Slovenska. Na jar 1920 Goslinga nahradil vyslanec Sir George Clerk, ktorý cez vojnu zastával vysokú funkciu vo Foreign Office a mal blízko k skupine vplyvných novinárov a politikov, ktorá počas vojny propagovala kauzu porobených národov Rakúsko-Uhorska – a najmä kauzu českú. Svoje pročeské sympatie si zachoval aj počas pôsobenia na tomto vyslaneckom poste, ktoré trvalo do roku 1926. Na americkej strane zaujímavé zistenia a názory produkoval zvláštny agent Štátneho Departmentu A. W. DuBois, ktorý bol koncom leta 1919 pridelený k americkej misii vo Viedni s úlohou sledovať situáciu v strednej Európe.

Zo správ týchto a ďalších pozorovateľov vystupuje plastický obraz prehlbujúcej sa trhliny medzi Slovákmi a Čechmi. Útoky na náboženské cítenie a symboly, zaplavovanie Slovenska českými úradníkmi a vojakmi a ich povýšené správanie, a hospodárske zbedačovanie krajiny sa často uvádzajú ako príčiny silnejúceho odcudzenia. Po šiestich mesiacoch od svojho príchodu, teda v júni 1919, Gosling dospel k názoru, že Česi si znepriatelili Nemcov, Maďarov a Slovákov, že Slováci sú nespokojní s českou vládou na Slovensku a domáhajú sa autonómie, a že prejavy hrubosti českých vojakov a úradníkov voči náboženskému cíteniu obyvateľov Slovenska, ktoré nazval hanebnosťami, nie sú múdrou politikou.[103] V septembri dodal, že „česká vláda urobila na Slovensku mnoho chýb a jednou z príčin, ktorá prispela k súčasnému nepokoju na Slovensku, bola protináboženská propaganda zo strany českých dôstojníkov,... ktorá sa uplatňovala aj v školách...“ Zároveň Gosling konštatoval, že „nepriateľstvo medzi Čechmi a Slovákmi nepochybne rastie“.[104]

V októbri Gosling vypracoval správu, v ktorej takto zhrnul základné črty českej politiky k Slovákom: „Česká správa Slovenska sa vyznačovala a stále vyznačuje krutou a v niektorých prípadoch brutálnou dominanciou, s tým výsledkom, že politická situácia je neistá a že tam existuje dôležitá strana, ktorá podporuje úplnú autonómiu a vytvorenie slovenského parlamentu. Hlavné chyby českej administratívy sú tieto: 1. Nepriateľstvo k rímskokatolíckej cirkvi vyjadrené českými vojakmi a úradníkmi, ktoré zahŕňa znesväcovanie a poškodzovanie krucifixov a obrazov svätcov, prerušovanie manželských obradov a podobné prečiny proti kultúre a slušnosti. 2. Krajinu zaplavili českí úradníci a prepustení Slováci, alebo, ak [Slováci] sú zamestnaní, [títo] dostávajú o polovicu až dve tretiny nižší plat ako Česi. 3. Korupcia vo verejnej správe. 4. Pokusy nahradiť slovenský jazyk češtinou. [105]

Gosling oboznámil so svojimi zisteniami E. Beneša, ktorý priznal, že na Slovensku sa urobili „,šokujúce’chyby a omyly v úsudku, administrácii, takte a kultúre. Táto ničivá politika sa však skončila,“ povedal, „a vinníci budú potrestaní. Ešte nie je neskoro, aby sa nedalo Slovensko pre republiku zachrániť a pre tento cieľ sa urobí všetko“.[106] Beneš Goslingovi sľúbil, že sa urobia tieto kroky: 1. zastaví sa každá forma náboženského nepriateľstva a neznášanlivosti na Slovensku; 2. zastaví sa vysielanie nových českých úradníkov na Slovensko, a úradnícke platy pre Čechov alebo Slovákov budú na rovnakej báze; 3. dá sa definitívna záruka, že vláda nemá v úmysle vnútiť Slovákom „český jazyk namiesto starobylého slovenského jazyka“.[107] Do veci však zasiahol prezident Masaryk a Goslingovu kritiku odmietol ako neopodstatnenú. Masarykov pokus zľahčovať spáchané chyby tvrdením, že neboli systematické, Gosling komentoval slovami, že „nikdy nikto netvrdil, že akty nepriateľstva boli súčasťou definovanej vládnej politiky. Skôr išlo o spontánne akty nepriateľstva zo strany českých úradníkov a vojakov, ktorých všeobecná politika voči Slovákom je politikou dobyvateľa k podmanenému.[108]

Približne v rovnakom čase, keď C. Gosling viedol rokovania s Benešom a Masarykom o Slovensku, skupina českých poslancov predložila návrh na vytvorenie komisie, ktorá by tam vyšetrila politickú a hospodársku situáciu. Poslancov rozhorčila nevďačnosť Slovákov voči vláde, ktorá im priniesla obete „na penězích, na životech a krvi svých nejlepších synů“ pri oslobodzovaní ich krajiny, a potom im poslala na pomoc „úředníky a zřízence, soudce, učitele a profesory“. Konštatovali, že parlament „s pochopitelným úžasem sleduje, kterak osvobozené obyvatelstvo reaguje na tuto nezištnou pomoc bratrského národa... popíráním vší autority úřadů, projevy nepřátelství a nenávisti, odporem k nařízení úřadů a obviňování[m] z neúcty k jazykovým zvláštnostem obyvatelů, k náboženským zvyklostem země a z úmyslů nepřátelských, jež jsou daleky republikánské vlády vůbec a českého národa zvláště“. Predkladatelia žiadali, aby sa vec vyšetrila a prijali sa vhodné opatrenia.[109]  

Začiatkom roku 1920 Briti otvorili v Bratislave konzulát, ktorého úlohou bolo sledovať pomery na Slovensku.[110] Podnetom boli správy o hrozivo rastúcej nespokojnosti a o vzniku hnutia, ktoré sa údajne usilovalo odtrhnúť Slovensko od Čiech.[111] Foreign Office sa obával, že na Slovensku by mohlo dôjsť k vzbure, ktorá by ohrozila postavenie česko-slovenskej vlády v Prahe, a mohla by viesť k vypuknutiu boľševizmu v celej krajine.

Krátko po svojom príchode do Prahy vyjadril vyslanec Clerk spokojnosť s údajnou zmenou v českom zaobchádzaní so Slovákmi: „Nepochybne si československá vláda uvedomila, že musí urobiť všetko, čo sa dá, aby vytvorila spokojnosť na Slovensku, a napravila niekoľko viditeľnejších chýb, ktoré poznamenali začiatok ich správy tejto krajiny“, uviedol Clerk. „Každopádne Dr. Beneš a každý člen vlády, s ktorým som hovoril, vyhlásili, že sú rozhodnutí nedopustiť žiadne urážky alebo útlak na Slovensku.[112] Reálnu politiku tieto vyhlásenia zrejme vôbec neovplyvnili, pretože o pol roka Clerk musel konštatovať, že vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi sa „evidentne zhoršili, namiesto toho, aby sa zlepšili“. Odmietal však za tým vidieť nejaký zámer, ale pripisoval to administratívnej neschopnosti, v tomto prípade „pokračujúcej, dokonca zväčšujúcej sa neefektívnosti českej administratívy“. Pre Clerka bola dôležitou skutočnosť, že „napriek viditeľným prejavom nespokojnosti a odôvodneným sťažnostiam proti Čechom, Slováci si neželali oddeliť sa od Čechov alebo sa vrátiť do Uhorska“.[113] Podobné stanovisko zaujal Clerk v decembri 1920: uznal, že Slováci trpeli „od roku 1918, čiastočne v dôsledku okolností, čiastočne pre českú neskúsenosť, netaktnosť a predajnosť, a sú preto nespokojní. Ale slovenská ,inteligencia’ sa rozrastá a nezamýšľa sa vrátiť pod dominanciu Maďarov.“[114]

V správach zahraničných pozorovateľov sa nachádza množstvo nezvyčajne kritických poznámok týkajúcich sa profesionálnej a morálnej spôsobilosti niektorých českých pracovníkov vysielaných na Slovensko. DuBois napríklad poukázal na to, že Česi trpia nedostatkom vyškolených úradníkov a „musia sa spoliehať na starých úradníkov alebo na neskúsené a v mnohých prípadoch netaktné a nečestné osoby.[115] Clerk zase konštatoval, že „administratíva bola väčšinou v rukách nekompetentných, sebeckých a skorumpovaných úradnikov, ktorí prišli z Čiech, aby sa obohatili“.[116] Na inom mieste a v inom čase Clerk vytkol Čechom ich „hrubosť, arogantné úradníctvo, drobné podpichovanie a zámerné potláčanie slovenskej inteligencie“.[117] Pravda, problémom nebola ani tak kvalita českých pracovníkov, ako ich množstvo. Napriek tomu príliv českých zamestnancov neustával a „[n]ikto sa nepokúsil vyriešiť legitímne sťažnosti, že nižšie štátne pozície obsadzujú Česi, i keď Slováci sú k dispozícii.“[118]

Medzi faktormi, ktoré vyvolávali slovenskú nespokojnosť ako zdroj tlaku na zavedenie autonómie, možno tiež zaradiť hospodársku politiku, „správu krajiny českými úradníkmi, okupáciu Slovenska českými vojskami, rekvizície, upieranie práva na sebaurčenie [119], „represívne opatrenia, ktoré urobili Česi [120], a najmä sklamanie z nesplnených českých sľubov.[121] Zvlášť tento ostatný faktor významne povzbudzoval rast autonomistických nálad. Príčina bola prostá: „Slováci mali dosť času, aby sa rozhliadli okolo seba a posúdili výsledky všetkých sľubov, ktoré dostali, keď krajinu prevzali Česi, a opäť v čase vlaňajších volieb. Čo vidia je len oveľa viac policajtov a žandárov medzi sebou, rekvirovanie obilia, vyššie dane, podstatne vyššie životné náklady, a nový jazyk.[122]

Hospodárske problémy boli asi najväčším bremenom pre slovenskú populáciu. Podľa správy Federácie slovenského priemyslu bolo v roku 1924 každé odvetvie „v horšej pozícii než pred vojnou“ a niektoré vyzerali zrelé na likvidáciu. „Je vidieť“, písal britský konzul, „že hospodárske záujmy Čiech, Moravy a Sliezska na jednej strane a Slovenska a Rusínska na strane druhej nie sú totožné a že ostatné dve krajiny začlenenie do republiky poškodilo.“[123]

Ťažkým úderom pre chudobných sedliakov a nádeníkov bolo rozhodnutie zatvoriť hranice, ktoré zastavilo ich migráciu do Maďarska počast žatvy. Pre mnohých to bola otázka prežitia. Predpokladalo sa, že cieľom bolo získať lacnú pracovnú silu do Čiech a na Moravu, prípadne obmedziť styk Slovákov s Maďarmi.[124] Pravda, tento krok bol tak brutálny, že nemožno vylúčiť zámer oslabiť biologickú podstatu slovenského národa. Blokáda však pokračovala – v roku 1925 odrezala od práce v Maďarsku 100,000 sezónnych robotníkov.[125]

Nemožno sa čudovať, že všetky tieto skúsenosti, ktoré Slováci zažívali na vlastnej koži, vyvolávali v nich nepriateľské nálady voči tým, ktorých považovali za zodpovedných za svoje nešťastie. Tieto nálady boli dlhodobým a široko rozšíreným javom.

Tento stav reflektuje Clerk v júni 1922: „Slovenská mienka je teraz viac rozčúlená na Čechov, ako som ju doteraz poznal. Lenivosť a skorumpovanosť mnohých českých úradníkov... zrušenie niektorých nadbytočných katolíckych sviatkov, pričom výročie Jána Husa zostalo ako celoštátny sviatok, a jedovatá propaganda Hlinku a Jurigu vytvorili náladu, že Slováci vlastne nie sú za autonómiu alebo úniu s Maďarskom, ale za to, aby sa nejako zbavili nenávidených Čechov. [126]

Zdá sa, že horšie to už ani nemohlo byť, ale v marci 1924 Clerk skonštatoval, že sa objavuje „stále viac príznakov, že podráždenie a nespokojnosť s českou dominanciou a českými metódami vládnutia na Slovensku stále rastú“.[127]

Pre niektorých zahraničných odborníkov, ktorí sa zaoberali česko-slovenskou problematikou, zlé zaobchádzanie so Slovákmi a odmietanie slovenskej autonómie predstavovali ohrozenie súdržnosti, prípadne existencie Česko-Slovenska a mieru v strednej Európe. Výsledkom rozpadu Česko-Slovenska mohol vzniknúť „ďalší balkánsky problém. Rozpad by mal fatálne následky pre mier vo východnej Európe.[128]

Koncom roku 1919 sa v tomto smere objavilo niekoľko ďalších varovaní. Napríklad duBois v novembri 1919 odporučil, aby pražská vláda zmiernila svoju centralistickú politiku, nahradila Šrobára a jeho stúpencov menej centralisticky-orientovanými osobami, a zastavila čechizáciu. Ak Česi nezmenia svoj postoj k Slovákom, upozorňoval DuBois, Slovensko „skôr či neskôr určite stratia“.[129] Ďalšie upozornenie vyšlo od Goslinga v decembri 1919: „Je to nedostatok dobrej vôle, čo škodí celej strednej Európe a vedie k jej zničeniu. Slovenská otázka veľmi dôležitá pre súdržnosť republiky a mier v strednej Európe.[130] A napokon opäť DuBois vo februári 1920: britskí vojenskí experti priradení k britskému vyslanectvu v Prahe dospeli k názoru, že „situácia ohľadne Slovenska je extrémne vážna a že je len otázkou času, kedy ho Česi stratia.[131]

Tzv. české omyly neboli ani ojedinelým, ani krátkodobým javom, a nemožno ich pripísať na konto vypätého povojnového obdobia. Je zrejmé, že keby české vládne a politické kruhy chceli, mohli kedykoľvek zastaviť praktiky alebo politiky, ktoré stále viac antagonizovali Slovákov. Nikdy ich však nezastavili, naopak, pokračovali v nich aj vtedy, keď hospodárska situácia a zahranično-politické vzťahy Československa boli usporiadané. Z českej strany teda išlo o cieľavedomú a dlhodobú politiku.

Z postupov, ktoré Česi používali, možno dedukovať hlavné zámery, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou sledovali, t.j. ovládnuť Slovensko a jeho materiálne a ľudské zdroje, čo malo uľahčiť vplývanie slovenského národa do českého a tým pretvárať dočasný česko-slovenský národ na trvalú etnicko-politickú entitu ako protiváhu nemeckému elementu. Na dosiahnutie týchto cieľov slúžil celý štátny aparát a administratívny systém, zákonodarstvo (zákon na ochranu republiky), silové zložky – polícia, armáda („politická zbraň v rukách ústrednej vlády“), – pozemková reforma („najsilnejšia politická zbraň v rukách vlády rovnako použiteľná pre podplácanie a vydieranie“),[132] školstvo, cirkvi, volebný systém, obmedzovanie občianskych slobôd najmä slobody tlače, dokonca aj kolonizácia Slovenska spoľahlivým živlom – českými rodinami. Využívala sa tiež reputácia politických osobností, korupcia, a zahranično-politické postavenie štátu.[133]

     F. Malá kolónia v strede Európy

V hlbokej minulosti bola anexia cudzieho územia často spojená s kolonializmom, zvlášť keď išlo o anexiu neuerópskych území. Na prvý pohľad by sa tento koncept nemal vzťahovať na Slovensko, keďže išlo o územie v strede Európy, susediace s českými krajinami. Na druhej strane existuje výrok zachytený v Ottovom obchodnom slovníku, ktorý v tom nevidel prekážku: „S[lovensko] bude naší koloniální zemí; je mylným názorem jakoby snad koloniální země nesměla s mateřskou hraničit.“[134] Táto často citovaná pasáž sa používala a stále používa ako dôkaz koloniálneho postavenia Slovenska, alebo náchylnosti českej spoločnosti zaobchádzať so Slovenskom ako s kolóniou.

Bez ohľadu na vyššie citovaný názor sa Československo všeobecne nepovažuje za krajinu s koloniálnou minulosťou. Takýto pohľad však nevystihuje historickú realitu. Ak vychádzame zo skúseností Slovákov po vzniku štátu, zistíme, že systém správy ich krajiny, charakter ich inštitúcií, stupeň samosprávy, či etablovanie českého správneho aparátu na Slovensku prejavovali koloniálnu povahu česko-slovenského usporiadania.

Na ilustráciu je tu výňatok zo správy, ktorú britský konzul v Bratislave R. Smallbones poslal v októbri 1923 svojmu vyslancovi v Prahe:

„Slovensku a Rusínsku sa vládne z Prahy a vo všetkých podstatných veciach Čechmi. Praha nahradila Budapešť pred vojnou. Župani, administrátori siedmich žúp v Slovensku, sú naozaj Slováci, ale ich právomoci sú malé a ich vykonávanie sledujú Česi, ktorých za týmto účelom osobitne delegovali ústredné orgány. Českým personálom je podobne obklopený minister pre Slovensko a rôzne oddelenia na jeho ministerstve sú len výkonnými úradmi ministrov v Prahe. Do istej miery sa s touto krajinou zaobchádza ako s kolóniou, ktorej lojálnosť je pochybná.“[135] V marci 1928 britský vyslanec v Prahe povedal v podstate to isté, keď poľutoval ministerstvo pre Slovensko, že má „povahu... koloniálnej správy“.[136] Tendenciu zaobchádzať so Slovenskom ako s kolóniou spomenuli aj iní diplomati.[137] Uznanie za najlepší výrok na tému českých koloniálnych tendencií však patrí E. Benešovi, ktorý komusi nariadil, aby sa prestalo zaobchádzať s Rusínskom “ako s československým Kongom“.[138]

I keď predchádzajúce vyjadrenia sa týkali hlavne administrácie štátu, nemožno prehliadnuť, že takmer všetky aspekty česko-slovenského vzťahu prejavovali typické koloniálne črty – hospodárske vykorisťovanie, nerovnosť v politickom statuse a v príležitostiach na vzdelanie a zamestnanie. Z tohto kontextu nemožno vylúčiť ani oblasť medziľudských vzťahov – hrubosť a aroganciu, či prejavy vedomej nadradenosti, o ktorých sa často zmieňovali britskí diplomati, a ktoré slovenskí historici zjemňovali termínom český paternalismus.

Podľa typického vzoru vzťahov medzi kolonizujúcou krajinou a neeurópskym územím prevzatie Slovenska pod českú suverenitu sprevádzalo neuznanie právnej osobnosti Slovenska. Došlo pri tom k úplnému prevzatiu kontroly nad stykmi s inými územiami: kontakt s kolóniou mohla iná krajina mať len cez materskú krajinu. Tento stav trval takmer počas celej existencie československého štátu. Stačí sa vrátiť do obdobia zápasu o slovenskú suverenitu v rokoch 1990-1992 a pripomenúť si, aký poplach v českých kruhoch vyvolal zámer slovenskej republikovej vlády nadviazať priame obchodné a kultúrne kontakty s časťami iných federáci či spolkových krajín, napríklad s Bavorskom.

V minulosti sa vyzdvihoval civilizačný charakter kolonizácie ako „filantropická civilizačná misia“, hoci jeho podstatou bolo ekonomické plienenie.[139]

Pripojenie Slovenska sa predávalo verejnosti v podobnom štýle: Napríklad K. Kramář chcel, aby všetci vedeli, že „český národ nešel na Slovensko, aby tam něco neobyčejného získal, nýbrž, že český národ šel na Slovensko jenom proto, aby osvobodil větev svého národa, aby všechno obětoval, aby tato větev jeho národa sílila a mohutněla, abychom společně tvořili jeden silný, československý národ.[140]

Boli to pekné slová a istotne sa aj dobre počúvali. Žiaľ, skutočnosť bola iná.

Igor Uhrík



__________________________________


Text prednášky na konferencii Panslovanskej únie s názvom Prečo nemôže byť 28. október slovenským štátnym sviatkom, ktorá sa uskutočnila 13.10.2014 v Bratislave


Poznámky:

[1] Štúdia, ktorú dostáva čitateľ v tejto forme je „work in progress“, t. j. neuzavretá práca. Pri písaní názvu štátu a národa autor dodržiaval tieto pravidlá: 1) V oficiálnych názvoch a citátoch sa používa pôvodný tvar, 2) v texte sa používa spojovník, ak ide o obdobie do leta 1922, alebo ak text súvisí s dokumentom, v ktorom sa nachádza názov so spojovníkom, 3) ak text reflektuje názory exponentov ideológie jednotného československého národa,, spojovník sa nepoužíva.

[2] Mierová zmluva s Nemeckom, podpísaná 28. júna vo Versailles; mierová zmluva s Rakúskom, podpísaná 10. septembra v St. Germain-en-Laye; mierová zmluva s Uhorskom, podpísaná 4. júna 1920 v Trianone; zmluva s Česko-Slovenskom, podpísaná 10. septembra v St. Germain-en-Laye.

[3] Napríklad v anglickej verzii zmluvy s Nemeckom, v sekcii č. VII nazvanej Czecho-Slovak State, článkoch 81–86 sa výrazy “Czecho-Slovak”, “Czecho-Slovaks” a “Czecho-Slovakia” vyskytujú spolu osemnásť ráz.

[4] V britských dokumentoch sa táto tendencia sa objavila v memorande o rozhovore Masaryka s R.W. Setonom-Watsonom 24.-25. októbra 1914, a v Masarykovom memorande z apríla 1915. Masaryk v ňom predstavil program nezávislých Čiech (Bohemie) ako “plán rekonštruovaného nezávislého českého štátu v srdci Európy” (zdôraznené autorom). The National Archives, Public Record Office, Kew, United Kingdom (ďalej TNA), FO 371/1900/W3, 67456, a ibid., FO 371/2241/W3, 53927, príloha k listu Seton-Watson Clerkovi, 1.5.1915.

[5] Prednáška Dr. Rašína v Nymburku 5.1.1920, Národní listy, r. 60, č. 7, s. 1–2.

[6] Viac na túto tému v OPPENHEIM, L.: International Law. 1. vyd., London: Longmans, Green, 1905-6; PHILLIPSON, COLEMAN: Termination of War and Treaties of Peace. The Lawbook Exchange, Clark, NJ, 2008, originally published in New York, E.P. Dutton & Co., 1916; KORMAN, S.: The Right of Conquest: The Acquisition of Territory by Force in International Law and Practice. Oxford, New York 1996.

[7] KORMAN, S.: The Right, s. 305.

[8] PERMAN, D.: The Shaping of the Czechoslovak State: Diplomatic History of the Boundaries of Czechoslovakia, 1914-1920. Brill: Leiden, 1962, s. 15. Perman použila podobnú formuláciu na nasledujúcej strane: „Masaryk zdôraznil etnografické ohľady pri požadovaní anexie Slovenska.“ Ibid., s. 16.

[9] PERMAN, D.: The Shaping, s. 33.

[10] PERMAN, D.: The Shaping, s. 94. Perman sa zjavne odvoláva na list francúzskeho ministra zahraničia S. Pichona z 19. decembra 1918 adresovaný vláde nemeckého Rakúska prostredníctvom švajčiarskeho vyslanectva. Dokument bol publikovaný vo Foreign Relations of the United States (ďalej FRUS), 1918, vol. 3, s. 382–383, ako príloha k listu E. Beneša ministrovi zahraničia Spojených štátov z 20.12.1918. Beneš v ňom žiadal Spojené štáty, aby sa pripojili k francúzskemu stanovisku a dali „pražskej vláde“ súhlas na zavedenie poriadku na svojom území pokiaľ mierová konferencia neurobí definitívne rozhodnutie, a aby zároveň odobrili slovensko-maďarskú hranicu, ktorú podľa Benešovej predlohy vytýčila francúzska vláda. Ibid, s. 379–382.

[11] MĚCHÝŘ, J.: Slovensko v Československu: Slovensko-české vztahy 1918-1991. Práce, Praha 1991, s. 19–20.

[12] KALVODA, J.: Genesis of Czechoslovakia. East European Monographs, Boulder, 1986; MICHELA, M.: „Plans for Slovak autonomy in Hungarian politics 1918-1920“. Historický časopis, vol. 58 (2010), Supplement, s.  53–82.

[13] SOUKUP, F.: 28. řijen 1918: Předpoklady a vývoj našeho odboje domácího v československé revoluci za státní samostatnost národa. Diel II., Praha 1928, s. 1199.

[14] Národné zhromaždenie (ďalej NZ) 1918-1920, poslanecká snemovňa (PS) 9. schôdza, 12.12.1918.

https://www.psp.cz/eknih/1918ns/ps/stenprot/009schuz/s009006.htm

[15] SOUKUP, F.: 28. řijen, s. 1199.

[16] ŠROBÁR, V.: Osvobodené Slovensko: Pamäti z rokov 1918–1920. Praha 1928, s. 211.

[17] BENEŠ, E.: Světová válka a naše revoluce: Vzpomínky a úvahy z boju za svobodu národa. Dokumenty, III, diel, Praha 1931, 15./16.11.1918, s. 511–515.

[18] BENEŠ, E.: Světová válka, 27.11.1918, s. 526-531, a 28.11., s. 532–534.

[19] MASARYK, T. G.: Cesta demokracie, I. Praha 1933, s. 66. Rozhovor pre zvláštneho dopisovateľa deníka Times publikovaný 9.1.1919.

[20] MASARYK, T. G.: Cesta demokracie, I. Praha 1933, s. 85. Rozhovor s korešpondentom amsterdamského deníka Algemeen Handelsblad publikovaný 15.2.1919.

[21] KERSTEN, H.: General theory of law and state. Cambridge 1945, s. 215.

[22] O prejavoch lojality GALANDAUER, J.: Vznik Československé republiky 1918: Programy, projekty, předpoklady. Praha 1988.

[23] Tobolka, Z.: „Státoprávní prohlášení ze dne 30. května 1917.“ Naše revoluce, roč. II, sv. 2/4, s. 183. „Zástupcové českého národa“ vo svojom vyhlásení vyjadrili nevyhnutnosť pretvoriť monarchiu na „spolkový stát svobodných a rovnoprávních národních států“ a postavili sa za „spojení všech kmenů československého národa v demokratický český stát, při čemž nelze opomenouti onoho kmene československého, který žije v souvislém celku s historickou vlastí českou.“ Ibid.

[24] TNA, FO 371/1900, 67456, memorandum o rozhovore medzi profesorom Masarykom a Setonom-Watsonom v Rotterdame, 24.-25.11.1914. Pre rozbor Masarykovho návrhu pozri KALVODA: Genesis. Český preklad v BENEŠ: Světová válka, s. 221–237.

[25] TNA, FO 371/2241/W3, 53927, príloha k listu Seton-Watson Clerkovi, 1.5.1915. Český preklad v BENEŠ: Světová, s. 237–256. Masaryk v memorande rozviedol základné témy predošlého memoranda rozšírené najmä o geopolitické úvahy a otázky vzťahov s inými krajinami. Ruská podpora zostala základnou podmienkou budúceho českého štátu. Masaryk si dal záležať, aby ubezpečil Britov, že Česko vždy bude verným spojencom Dohody, ale dodal: „teraz si však Česi a Slováci želajú a dúfajú, že sa ich ruským bratom čoskoro podarí okupovať české a slovenské okresy”. Ibid.

Tvrdenie, že v tom čase Slováci podporovali český program nebolo pravdivé. Zo slovenskej strany nejestvoval žiaden prejav súhlasu reprezentatívnej povahy, na ktorý by sa dalo odvolať.

[26] MASARYK, T. G.: Nová Evropa. Stanovisko slovanské. Praha 1920, s. 163.

[27] DENIS, E: „Les Slovaques.“ La Nation Tchèque, č. 15, 1.12.1916, s. 237.

[28] MASARYK, T. G.: „Československá jednota.“ Československá samostatnost, roč. I1, č. 5, 10.12.1916, s. 3.

[29] National Archives and Records Administration, College Park, MD, U. S. A. [ďalej NACP], Records of the Department State, Record Group [RG] 59, 850F.01/110, 418, Crane ministrovi zahraničných vecí, 8.2.1921. Česko-slovenská vláda sa odvolala na ostatné sčítanie ľudu v roku 1910 uskutočnené rakúskymi a maďarskými úradmi. Podľa výsledkov tohto scítania Čecho-Slováci tvorili 61.68 % a menšiny 38.23 % obyvateľstva.  

[30] BENEŠ, E.: Bohemia’s case for independence. London: 1917, s. 110. Túto bariéru mali vytvoriť „[n]ezávislé Čechy, podporované na severe zjednoteným a autonómnym Poľskom a na juhu Juho-Slovanským impériom“. Česi sa pokúšali vytvoriť strategicky dôležité spojenie so Srbo-Chorvátmi a Slovincami, ktoré mal zabezpečiť niekoľko kilometrov široký a asi 200 km dlhý koridor pozdĺž hranice medzi Maďarskom a Rakúskom smerujúci na juh od Bratislavy. Toto pohraničné územie obývali prevažne Nemci a Chorváti, ale vyskytovali sa tam aj slovenské enklávy. Túto požiadavku zaradil Masaryk do memoranda „Independent Bohemia“. Česko-slovenská delegácia sa ju pokúšala presadiť na mierovej konferencii v Paríži, ale neuspela.

[31] NACP, RG 59, 860F.00/45, 28, DuBois, 8.11.1919. Ako hlavný rozdiel DuBois uviedol skutočnosť, že na rozdiel of Čechov sú Slováci silne veriaci a veľmi konzervatívni. „Protiklerikálna, socialistická politika Čechov je preto pre veľkú väčšinu Slovákov odporná.

[32] BENEŠ, E.: Bohemia’s case, s. 87–88, 110.

[33] TNA, FO 371/3136, 159999, tel. 4258, Barclay poslal Foreign Office, 20.9,1918.

[34] United States Department of State, Papers related to the foreign relations of the United States [PFRUS], 1919. The Paris Peace Conference 1919 [PPC], vol. III, (Washington: 1943), s. 883, schôdza Rady desiatich, 5. február 1919, URL:<http://digital.library.wisc.edu/1711.dl/FRUS.FRUS1919Parisv03>.

[35] GEORGE, D. Ll.: Memoires of the Peace Conference. Vol. II, New York 1972, s. 613.

[36] TNA, FO 369/1886 K4739, 126, Clerk, 7.4.1926. Clerk v tejto súvislosti napísal: „Slovensko je entitou politicky a národnostne odlišnou od Čiech, Moravy a Sliezska... konečné usporiadanie vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi zostáva jednou z najvážnejších vnútorných otázok republiky.

[37] Jeden z takýchto výrokov zachytil C. Pergler. Masaryk sa mal verejne vysloviť, že Slováci sú nevzdelaní sedliaci a nemali by dostať volebné právo. NACP: 860F.01/31, koncept telegramu, Pergler, 21.1.1920.

[38] NACP RG 59, 850F.01/110, 418, Crane ministrovi zahraničných vecí, 8.2.1921.

[39] MASARYK, T. G: „Československá jednota.“ Československá samostatnost, roč. II, č. 5, 10.12.1916, s. 3.

[40] BENEŠ, E.: „Slováci v našem boji za svobodu“. Československá samostatnost, roč. II, č. 5, 10.12.1916, s.3–4.

[41] S[YCHRAVA], L.: Slovensko v mezinárodní politice“. Československá samostatnost, roč. II, č. 5, 10.12.1916, s. 4.

[42] MASARYK, T. G.: „The Future Status of Bohemia.“ The New Europe, vol. II, no. 19, 22.2.1917, s. 161–174.

[43] Pôvodný francúzsky text nemal autor k dispozícii. Za pozornosť stojí, že časopis Československá samostatnost vydávaný vo Francúzsku, odtlačil v apríli 1917 prvú časť Masarykovej eseje, v ktorej sa Masaryk zmieňuje o nóte Spojencov Wilsonovi úplne inak ako uviedol vo svojom originálnom článku v New Europe. V tejto novšej verzii Masaryk napísal, že nóta „navrhuje osvobození „Čechoslováků“ („des Tchècoslovaques“), kdežto anglický překlad mluví o „Češích a Slovácích“. „The Future Status of Bohemia.“ Československá samostatnost, roč. II, č. 11, 10.3.1917, s. 2.

[44] MASARYK, T. G.: „The Future Status“, s. 162.

[45] Pozri JANÍK, P.: „Do Európy pod vlastným menom.“ Rozhovor s I. Uhríkom, Práca. 27.3.1990, s. 6. Autor v ňom navrhol použiť v názve štátu namiesto spojovníka spojku „a“.

[46] MASARYK, T. G.: „The Future Status“, s. 163 . V otázke názvu štátu, ktorý sa mal skladať z Čechov a Slovákov a neslovanských menšín, podľa Masaryka panovala zhoda, že najlepším názvom bude „Bohemia“. Tento názov mal byť „takmer určite“ prijatý pre medzinárodné použitie. Ibid., s. 164.

[47] Pravidelná rubrika „Les Organisations Tchèques à l’Étranger“, La Nation Tchèque, r. 1, č. 1, 1.5.1915, s. 16. V plošnom ozname boli uvedené tieto skupiny: Francúzsko: Comité de la Colonie et des Volontaires Tchèques, Paris; Conseil National des Colonies Tchèco-Slaves, Paris; Ligue Franco-Tchèque, Paris; Spojené štáty americké: Bohemian National Alliance, Chicago. IL.; Bohemian American Committee, New York, N.Y.; Slovak’s League, Pittsburgh, PA.; Rusko: Comité Tchèque de Moscou; Comiteé d’action Tchèque, Petrograd; Anglicko: London Bohemian Committee, London; Švajčiarsko: Union des Associations Tchèque de Suisse, Zurich. Toto zloženie prešlo malými zmenami, napríklad v treťom čísle (1.6.1915, s. 48) zo zoznamu vypadol Conseil National des Colonies Tchèco-Slaves, a pribudol spolok Societé Tchèque „Beseda“ pôsobiaci v Bukurešti; neskôr Comité d’action Tchèque nahradil Union des Associations Tchèco-Slovaque de Russie z Petrohradu (č. 7, 1.8.1915, s. 101), Bohemian National Alliance z Chicaga bol označený ako Central Committee, zatiaľ čo Bohemian National Committee zmenil meno na Bohemian National Alliance (New York Branch) (č. 8, 15.8.1915, s. 118.)

[48] „Les Colonies Tchèques“, La Nation Tchèque, r. 1, č. 4, 15.6.1915, s. 68–69. V článku sa oceňuje, že Česi a Slováci v USA „od prvých dní dali svoje veľké politické a sociálne organizácie ako aj svoju vplyvnú a rozsiahlu tlač do služieb českej propagandy v zahraničí“.

[49] MASARYK, T. G. : „The Future Status”, s. 164.

[50] DAXNER, I.: Ako sa vodí nášmu slovenskému národu, Slovenská Liga v Amerike [1924], s. 7-8. Daxner uvádza, že konečnú verziu Memoranda podpísali činitelia Slovenskej Ligy a Memorandového výboru, 23 slovenských časopisov a orgánov, 20 slovenských organizácií reprezentujúcich vyše 100 000 členov, 55 rímskokatolíckych a 41 protestantských kňazov.

Jedna časť amerických Slovákov sa obávala, že ak by Česi odmietli uznať osobitnú slovenskú identitu a poskytnúť Slovensku autonómiu, Slováci by sa v československom útvare mohli nájsť v rovnakej pozícii, akú zažili s Maďarmi. Okrem toho mnohí Slováci verili, že príbuzný český národ by ľahšie absorboval ich krajanov než Maďari. Preto skôr, než sa malo začať spolupracovať, americkí Slováci žiadali od českej strany záväzky, že Slováci budú uznaní za osobitný národ a že Slovensko dostane autonómiu. FERENCE: Sixteen weeks, s. 159.

[51] CUDE, M.: „The Imagined Exiles: Slovak-Americans and the Slovak Question during the First Czechoslovak Republic.“ Studia Historica Gedanensia, Tom V (2014), p. 291.

[52] FERENCE, G.: Sixteen months of indecision: Slovak American viewpoints toward compatriots and the homeland from 1914 to 1915 as viewed by the Slovak langueage press in Pennsylvania. Selingsgrove, Londýn 1995, appendix 4, s. 211– 212. Dohodu podpísali: za České národné združenie (ústredný výbor) Dr. Ludvík Fisher, prezident, Josef Tvrzický-Kramer, tajomník; za Slovenskú Ligu (ústredný výbor) Alb. Mamatey, prezident, Ivan Daxner, tajomník.

[53] GESSAY, I.: Rozpomienka na uzavretie Československej dohody. ([Bratislava: 1928]), s. 8.

[54] Pre informácie o britskom projekte na využitie slovanských menšín v Spojených štátoch pozri CALDER, K. J.: Britain and the origins of the New Europe 1914–1918. Cambridge, London 1976, s. 62–69.

[55] KALVODA, J.: Genesis.

[56] „Manifeste du Comité d’action tchèque à l’étranger.“ La Nation Tchèque, r. 1, č. 14, 15.11.1915, s. 215–218. Zdá sa, že komitét sa konštituoval vydaním manifestu. Za Komitét manifest údajne podpísali tieto osoby (účastníci clevelandských rokovaní sú označení hviezdičkou): T. G. Masaryk, český poslanec vo viedenskom parlamente; J. Durich, poslanec českej agrárnej strany vo viedenskom parlamente; Dr. L. Fisher*, prezident Českého národného združenia, Spojené štáty; Fr. Kupka, člen Českej akadémie vied, literatúry a umení, prezident Českej kolónie a českých dobrovoľníkov, Francúzsko; B. Čermák, prezident Zväzu československých spolkov, Rusko; Albert Mamatey*, prezident Slovenskej Ligy, Spojené štáty; J. Sýkora, prezident Českého výboru, Londýn; Bohdan Pavlů, riaditeľ Čechoslováka, Petrohrad; E. Voska*, člen Českého národného združenia, Spojené štáty (New York); Antoine Veselý, prezident českej socialistickej skupiny Egalité, Londýn; Ch. Pergler*, advokát, člen Českého národného združenia, Spojené štáty; François Daxner*, tajomník Slovenskej Ligy, Spojené štáty; François Kopecký, tajomník Českého národného združenia, Londýn.

Masarykov komitét sa na začiatku roku 1916 transformoval na Národnú radu českých krajín, neskôr známu pod názvom Česko-Slovenská národná rada.

[57] ČAPEK, K.: Rozhovory s T. G. Masarykem. Fr. Borový-Čin, Praha 1937, s. 83. “Co to bylo schůzek, porad, přednášek a více méně slavnostních mítingů a kongresů; ale nic naplat, muselo se zpracovávat veřejné mínění...,“ Masaryk spomínal neskôr.

[58] GESSAY, I.: Rozpomienka, s. 12.

[59] GETTING, M.: Americkí Slováci a vývin československej myšlienky v rokoch 1914-1918. (1933), s. 154, parafráza Masarykovho príhovoru.

[60] FERENCE, G., C.: Sixteen, s. 25.

[61] FERENCE, G., C.: Sixteen, s. 12-13.                                                                             

[62] GETTING, M.: Americkí Slováci, s. 146. Getting s uspokojením zaznamenal, že 10. marca 1918 bola založená odbočka Československej Národnej rady v Amerike po tom, čo sa „celá správa Slovenskej Ligy dostala konečne do rúk československy smýšlajúcich ľudí“.

[63] Česi obohatení o nové skúsenosti boli ochotní pomôcť Srbom a Juhoslovanom vyriešiť ich problémy a ukázať im pomocou akých rozhodnutí a prostriedkov sa dosiahla „absolútna jednota Čechov a Slovákov“. TNA, 371/3135 130680, memorandum, ktoré Beneš doručil Foreign Office 26.7.1918.

[64] TNA, FO 371/3136 161521, memorandum ”The recognition of the Czechoslovak National Council and of the Czechoslovak army”, Masaryk, 31.8.1918.

[65] NACP, RG 59, 763.72/11343c, Vyhlásenie ministra zahr. Lansinga, 3.9.1918, MF 367, roll 104.

[66] BENEŠ, E.: Světová válka, dok. 61, s. 186.

[67] MASARYK, T. G.: Světová revoluce. Za války a ve válce, 1914-1918. Praha, 1925, s. 246.

[68] NACP, RG 59, 860F.01, 5715, Sharp, 4.11.1918.

[69] TNA, FO 371/2864, 207243, Beneš Clerkovi, 26.10.1917. Memorandum je súčasťou zväzku označeného „Dossier sur la Question Tchecholovaque“. Ďalej sa v memorande uvádzajú ako obzvlášť aktívne osoby a zástupcovia hnutia v Amerike Louis Fisher*, prezident Českého národného združenia v Chicagu; Mamatey*, prezident Slovenskej Ligy v Pittsburghu; Charles Pergler*, viceprezident Českého národného združenia a riaditeľ Slovanskej tlačovej kancelárie v New Yorku; V. Voska, člen národného združenia v New Yorku; Vojta Benes*, tajomník národného združenia; Smetanka, redaktor Bohemian Review v Chicagu; Tvrzický, člen národného združenia v Chicagu. Takmer všetci sú účastníci rokovaní alebo signatári dohôd z Clevelandu alebo Pittsburghu. (Označení sú signatári Pittsbughskej dohody.)

[70] NZ 1918-1920, PS, 73. schôdza, 18.9.1919. Šrobárov prejav. <https://www.psp.cz/eknih/1918ns/ps/stenprot/073schuz/s073004.htm>

[71] NZ 1921-1925, PS, 295. schôdza, 30.10.1924. <www.psp.cz/eknih//1920ns/ps/stenprot/295schuz/s295001.htm>

[72] Věstník ministerstva vnitra Republiky československé. (Praha: Ministerstvo vnitra Republiky československé, 1922), roč. IV, s. 169, obežník č. 45.721-1, „Oficielní označování Československa“, 10. jún 1922. Obežník bol určený „všetkým oddeleniam ministerstva vnútra; zemskej správe politickej v Prahe, Brne, Opave; úradu ministra s plnou mocou pre správu Slovenska v Bratislave; civilnej správe Podkarpatskej Rusi v Užhorode“.

[73] NZ 1921-1924, PS, 230. schôdza, časť 1/11, 23.11.1923.

<http://www.psp.cz/eknih/1920ns/ps/stenprot/230schuz/s230001.htm>

[74] V delegácii boli za Národný výbor československý Karel Kramář, predseda, Václav Klofáč, podpredseda; za Český zväz František Staněk, predseda, Gustav Habrman, podpredseda, a Anonín Kalina. Ako odborní znalci tam boli Jaroslav Preis a Karel Svoboda. SOUKUP, F.: 28. říjen, s. 1088.

[75] SOUKUP, F.: 28. říjen, s. 1149.

[76] Sám Masaryk v svojich pamätiach v roku 1925 pripustil, že zostáva otázne, „zdali i na Slovensku svrchovanost Československého státu také platila 28. října hned pro území celé. Vím, že o to mezi jednotlivými ministerstvy posud jsou spory, do nichž zasahoval i nejvyšší správní soud“. MASARYK, T. G.: Světová revoluce, s. 447.

[77] Usnesení nejv. spr. s. z 14.4.1919 č. pres. 352; Bohusl. ad VI

[78] Nález nejv, spr. s. z 26.4.1921 č. 4372. Bohusl. adm. 823.

[79] CHOVANEC, J., ČÍČ, M.: Ústavný vývoj Česko-Slovenska do prijatia Ústavy Slovenskej republiky. S. 13. In: ČÍČ, M. a kolektív: Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Martin 1997.

[80] TEMPERLEY, H. W. V., ed.: A Hstory of the Peace Conference of Paris. Vol. V, London 1921, s. 159–160.

[81] NACP, RG 59, 860F.01/111, Štepánek ministrovi zahraničia, 26.2.1921.

[82] NACP, RG 59, 850F.01/149½, memorandum, právny zástupca Štátneho Departmentu, 26.7.1923.

[83] TEMPERLEY, H. W. V., ed.: A Hstory of the Peace Conference of Paris. Vol. V, London 1921, s. 160.

[84] NZ 1918-1920, PS, 73. schôdza, 19.11.1918. <https://www.psp.cz/eknih/1918ns/ps/stenprot/073schuz/s073004.htm>.

[85] SOUKUP, F.: 28. říjen, s. 1113.

[86] „Déclaration des Slovaques.“ La Nation Tchèque, IV/10-11, 15.11. – 1.12.1918, s. 472–473.

[87] MARKOVIČ, I.: „La République Tchècoslovaque est crée.” La Nation Tchèque, IV/10-11, 15.11. – 1.12.1918, s. 393–401. V článku sa píše, že „[m]artinská konferencia vyhlásila, že Slováci tvoria s Čechmi jednotný národ, národ československý, a že si rovnako prajú vytvoriť aj jednotný štát československý. Delegácia Slovenskej národnej rady odišla do Prahy, aby odovzdala túto deklaráciu pražskému Národnému výboru, ktorého suverenitu nad všetkými československými krajinami uznáva.“ Už z tohto krátkeho úryvku je zjavné, že táto správa je v rozpore s textom deklarácie a stanoviskom Slovenskej národnej rady.

[88] HRONSKÝ, M.: Vznik Česko-Sĺovenska. Vojenské obsadzovanie Slovenska a utváranie jeho hraníc (1918–1920), s. 116, in: PEKNÍK, M. et al: Pohľady na slovenskú politiku, Bratislava 2000.

[89] MEDVECKÝ, A.: Slovenský prevrat.

[90] PEROUTKA, F.: Budování státu, s. 138.

[91] HRONSKÝ, M.: Vznik a krátka činnosť druhej Slovenskej národnej rady (1918–1919). S. 362. In: PEKNÍK, M. et al: Pohľady na slovenskú politiku, Bratislava 2000.

[92] HRONSKÝ, M.: Čechoslovakizmus – za a proti (1914–1918). S. 560. In: PEKNÍK, M. et al: Pohľady na slovenskú politiku, Bratislava 2000.

[93] Národní listy, 29.10.1918, ranné vydanie.

[94] Národní politika, r. XXXVI, č. 250, 29.10.1918, s. 1.

[95] Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica [SDPK], Národné zhromaždenie [NZ] 1918 (1918-1928), poslanecká snemovňa [PS], 1. schôdza, 14.11.1918. Citát pôvodne v češtine. <http://www.nrsr.sk/dk/Download.aspx?MasterID=11308>

[96] NZ 1918-1920, PS, 8. schôdza, 10.12.1918. <http://www.psp.cz/eknih/1918ns/ps/stenprot/008schuz/s008006.htm>

[97] NZ 1918-1920, PS, 8. schôdza, 10.12.1918.

<http://www.psp.cz/eknih/1918ns/ps/stenprot/008schuz/s008006.htm>

[98] NZ 1918-1920, PS, 4. schôdza, 21.11.1918. <http://www.psp.cz/eknih/1918ns/ps/stenprot/004schuz/s004003.htm>

[99] SDPK, NZ 1919 (1918-1928), PS, 17. schôdza, 16. január 1919. <http://www.nrsr.sk/dk/Download.aspx?MasterID=11462>

[100] Pre podrobnejšie spracovanie tejto témy pozri UHRÍK, I.: Postavenie Slovákov v Česko-Slovensku očami britských diplomatov, 1919-1925. Panslovanská únia, Bratislava 2010 (rozšírená verzia); a Postavenie Slovákov v Česko-Slovensku očami britských diplomatov, 1926-1936. Panslovanská únia, Bratislava 2011.

[101] Gibson zistil, že Čechov „zasiahol atak imperializmu a túžba dominovať strednú Európu... Sú naplnení túžbou po odplate voči nemeckému Rakúsku, ale nezdá sa, že by si uvedomovali, že cisársky režim, ktorý nenávidia, viac tam nie je.“ Podotkol, že české úrady diskriminovali českých Nemcov pri distribúcii potravín do tej miery, že “úmrtia z podvýživy sú skutočne hrozné”. FRUS 1919, PPC, XII, s. (236), 228-239, memorandum, Gibson ministrovi zahraničia, 1.2.1919.

[102] FRUS 1919, PPC, XII, s. (238), 228-239.

[103] TNA, FO 371/3526, 95173, 86, Gosling, 23.6.1919.

[104] TNA, FO 371/3526, 32778, 134, Gosling, 15.9.1919.

[105] TNA, FO 371/3527, 151913, 157, Gosling, 6.11.1919.

[106] TNA, FO 371/3527 C150085, 155, Gosling, 24.10.1919.

[107] TNA, FO 371/3527, 151913, 157, Gosling, 6.11.1919.

[108] TNA, FO 371/3527, 168358, 183, Gosling Curzonovi, 29. december 1919. Podobne videla situáciu Slovenská liga v Amerike. Jej tajomník Ivan Daxner nazval „úradnícku záplavu formálnou ‘okupáciou‘ Slovenska ako nejakej podmanenej nepriateľskej zeme“. DAXNER, I..: Ako sa vodí.

[109] NZ 1918-1920, 90. schôdza, 18.11.1919, Tlač 1795. Návrh R. Laubeho, dr. Vrbenského, F. Zeminové, A. Tučného a ďalších. Návrh podpísalo spolu 24 poslancov – nár. socialistov a čs. sociálnych demokratov. O osude návrhu nie je nič známe; dá sa však predpokladať, že zostavenie takejto komisie nebolo žiadúce, keďže politika, na ktorú Slováci reagovali, pokračovala bez zmeny. <https://www.psp.cz/eknih/1918ns/ps/tisky/t1795_00.htm>

[110] Prvým, dočasným britským konzulom v Bratislave sa stal kapitán Cartwright, ktorý bol dovtedy členom britskej vojenskej misie v Prahe. V roku 1922 ho nahradil R. Smallbones. Pozri UHRÍK: Postavenie.

[111] TNA, FO 371/3527 C163360, tel. 485, britský vyslanec vo Vašave Rumbold, 15.12.1919.

[112] TNA, FO 371/3528 C178768, 16, Clerk, 10.2.1920.

[113] TNA, FO 371/4721 C5986, 225, Clerk, 1.7.1920.

[114] TNA, FO 371/4724 C13728, 329, Clerk, 10.12.1920.

[115] NACP, RG 59, 860F.00/113, 145, DuBois, 13.8.1920.

[116] TNA, FO 371/8584 C5951, 63, Clerk, 29.3.1923.

[117] TNA, FO 371/9675 C1552, 23, Clerk, 25.1.1924.

[118] TNA, FO 371/11226 C2285, 38, Clerk, 12.12.1925.

[119] NACP, RG 59, 860F.01/60, 77, Crane, 8.10.1919.

[120] NACP, RG 59, 860F.00/60, 50, DuBois, 26.12.1919.

[121] TNA, FO 371/5822 C17194, Cartwright, 16.7.1921.

[122] TNA, FO 371/5822 C17194, Cartwright, 16.7.1921.

[123] TNA, FO 371/9675 C6235, 12, Smallbones, 27.3.1924.

[124] TNA, FO 371/5822 C15123, 175, Clerk, 22.7.1921.

[125] TNA, FO 371/11226 C83, 428, Dodd, 30.12.1925.

[126] TNA, FO 371/7386 C8162, 135, Clerk, 2.6.1922.

[127] TNA, FO 371/9678, C4053, výročná správa 1923, 60, Clerk, 6. marec 1924.

[128] NACP, RG 59, 860F.00/57, U.S. vyslanec, Hague, 17.12.1919.

[129] NACP, RG 59, 860F.00/45, 28, DuBois, 8.11.1919. „Politikou pražskej vlády a jej emisárov na Slovensku je urobiť z Čechov a Slovákov jeden národ. Želaním Slovákov, podľa mojej mienky, je dosiahnuť, aby Slovensko tvorilo časť republiky Česko Slovensko a, ako to oni vyjadrujú, žiť s Čechmi ako bratia, ale mať právo si zachovať svoje osobitné charakteristiky, čo môžu urobiť, len keď dostanú určitú autonómiu. Rozdiel medzi Čechom a Slovákom, nie národnostne, ale v každom inom ohľade, je taký, že Česi nemôžu prerobiť Slovákov na Čechov za jeden deň. Ak takýto prerod je žiadúci, možno ho dosiahnuť len po rokoch trpezlivého nepriameho úsilia. Dnes nejestvuje žiadne zjavné nebezpečenstvo, že Slováci sa pokúsia odtrhnúť od súčasného štátu – nikto netúži po takom kroku – ale pocity voči Čechom sa denne zintenzívňujú a pokiaľ sa ich politika nezmení, takéto nebezpečenstvo sa stane reálnym.

[130] TNA, FO 371/3527 C170343, 184, Gosling, 31.12.1919.

[131] NACP, RG 59, 860F.00/71, 65, DuBois, 11.2.1920.

[132] Citáty v TNA, FO 371/8582, C19073, 19, Smallbones, 19. október 1923.

[133] Aktivity predstaviteľov t.zv. nekomunistického exilu zamerané na získanie zahraničnej podpory proti slovenským ašpiráciám v UHRÍK, I.: “Československý” politický exil v Spojených štátoch amerických a Spojenom kráľovstve na začiatku studenej vojny, 1948–1949. In: Politický exil z krajín strednej a východnej Európy: Motívy, stratégie, aktivity a perspektívy na Východe a Západe, 1945–1989. Ústav pamäti národa, Bratislava 2017, s. 335–424.

[134][134] PAZOUREK, J., red.: Ottův obchodní slovník, diel II, časť 2, s.d., s. 1217.

[135] TNA. FO 371/8582, C19073/2332/12, 19, Smallbones vyslancovi, 19.10.1923, príl. k 214, Peterson Curzonovi, 29.10.1923.

[136] TNA, FO 371/12867 C2380, 67, Maclay, 12.3.1928.

[137] Napríklad americký vyslanec L. Einstein, ktorý zároveň odsúdil české monopolizovanie vládnych pozícií ako aj „voľnomyšlienkárske tendencie“ ktoré „zbytočne antagonizovali populáciu“. NACP: RG 59, 860F.00/290, 1848, Einstein, 31 July 1929.

[138] NACP, RG 59, 860F.00/176, 1906, Einstein, 23.11.1929.

[139] AFAGLA, K.: “Shattering the civilizing claims of colonialism: George Lamming’s Native of my person.” Revue du Cames. No. 3, 1er Semestre 2015. URL> 706-1624-1-PB%20.pdf; accessed 5.8.2018.

[140] NZ 1925-1929, PS, 5. schôdza časť 2/12, 19.12.1925. Vystúpenie K. Kramářa. http://www.psp.cz/eknih/1925ns/ps/stenprot/005schuz/s005002.htm

chôdza časť 2/12, 19.12.1925. Vystúpenie K. Kramářa. http://www.psp.cz/eknih/1925ns/ps/stenprot/005schuz/s005002.htm







ukradnuté kosovo


európa na rázcestí ...

náhodný výber článkov

Lipa a slovo

Ak je lipa symbolom vzájomnosti Slovanov, ktorí sa okolo nej zhromažďovali, tak slovo je tým, čo túto vzájomnosť umožňovalo a naďalej umožňuje: natoľko, že mu Slovania  vďačia aj za svoje meno. Tvrdí to náš popredný jazykovedec a etymológ Š. Ondruš.

Začiatok nového veku na Kryme

 700 nákladných vozidiel prešlo cez krymský most bezprostredne po zrušení obmedzenia

Európska únia a jej vplyv na likvidáciu národných štátov

V súčasných podmienkach univerzalizujúceho a globalizujúceho sa sveta je ochrana národných hodnôt mimoriadne náročnou úlohou. Spojenie národnej identity a vlastenectva sa v súvislosti s ich podporou a rozvojom spomína vo viacerých slovenských nariadeniach, vyhláškach, normách, štátnych a strategických dokumentoch jednotlivých rezortov Slovenskej republiky.

Národná pieseň pod Devínskou kobylou

Pozrite si reportáž z 24. ročníka Festivalu slovenskej národnej piesne, ktorý zorganzoval miestní matičiari v spolupráci s devínskonovoveskou mestskou časťou a farnosťou.

captcha 

 
Odber noviniek na stránke