Hospodárske postavenie Slovenska v Česko-Slovensku

View Comments

Poznámka na úvod

V celom texte používame pre pomenovanie spoločného štátu Slovákov a Čechov pomlčku (spojovník): Česko-Slovensko, Česko-Slovenská republika,


a to preto, že:

  1. takýto spôsob písania sa nachádza na Clevelandskej i Pittsburskej dohode, takto sa nový štát menuje v trianonských dokumentoch, v takom tvare je uvedený aj na prvých poštových známkach (ešte dodajme, že účastník trianonských rozhovorov, matičiar Jozef Škultéty tvrdil, že tam, v Trianone, o nijakom jednom, teda nepomlčkovom „československom národe“ reč nebola);
  2. takýto spôsob písania názvu štátu sa oficiálne používal v troch obdobiach: neoficiálne do prijatia ústavy 29. februára 1920, oficiálne po prijatí zákona o autonómii Slovenska (22. novembra 1938 – 15. marca 1939, teda 103 dní) a napokon – ale len na Slovensku - po zmene názvu spoločného štátu od 23. apríla 1990 na „Česká a Slovenská Federatívna Republika“, teda vždy vtedy, keď postavenie Slovenska v spoločnom štáte sa „optimalizovalo“ a blížilo sa k tomu, o čo sa Slováci usilovali už od svojho prvého politického programu, od Žiadosti, resp. Memoranda slovenského národa;
  3. pomlčka či spojovník je symbolom rovnoprávnosti dvoch štátotvorných národov.

Vo všetkých troch prípadoch bola pomlčka (spojovník) v názve len prechodným riešením. Dosvedčuje to, že česká politická reprezentácia jednak nerešpektovala medzinárodné akty (Trianon) a ani Slovákov, ako rovnoprávny národ; robila len to, čo uznala pre samu seba za vhodné.

V prvom prípade hneď po Hlinkovom návrate z Paríža, kde sa neúspešne pokúšal včleniť do trianonských dokumentov Pittsburskú dohodu, ho 9. októbra 1919 zatkli a väznili v Mírove až do 28. apríla 1920;[1] a medzitým, 29. februára 1920, prijal „revolučný“ parlament v Prahe ústavu nového štátu, v ktorej sa ani raz nevyskytuje slovo Slovák, Slovensko, slovenský; názov Česko-Slovensko (s „pomlčkou“, ktorá sa údajne prieči českej gramatike) ostal mimo ústavy; Slovensko bolo prehlasované, v 265-člennom Dočasnom národnom zhromaždení, ktoré menovala vláda, slovenských poslancov bolo len 45, pričom Slovensko zastupovali aj Česi, paradoxne aj taký Edvard Beneš či Alice Masaryková; „Keď som išiel do väzenia,“ zaspomínal si Andrej Hlinka, „štát sa volal Česko-Slovensko, z väzenia ma pustili do Československa“.

V druhom prípade (1938 – 1939) sa objavila pomlčka v názve spoločného štátu až po jeho oslabení vplyvom nepriaznivých medzinárodných okolností a zlyhania vtedajšieho prezidenta Česko-Slovenska Edvarda Beneša (ním vypracovaná ponuka „mníchovskej zrady“, následná rezignácia a útek ku „zradcom“).

V treťom prípade (1990 – 1992) „dovolila“ česká strana používanie pomlčky v slovenskej časti štátu (nie však už v Česku s výhovorkou, že „česká gramatika to neumožňuje“), až pod hrozbou zániku spoločného štátu, pričom práve „pomlčková vojna“ bola štartom k jeho rozdeleniu.

Touto poznámkou chceme zasadiť pojednanie o hospodárskom postavení Slovenska v Česko-Slovensku do reality, ktorou bolo po celých 68 rokov spolužitia (1918 – 1939 a 1945 – 1992) prehliadanie slovenských záujmov. Česi chápali „Československo“ ako český štát, a teda Slovensko bolo „české“: „Československo“ ako „Českobudějovicko“. Svedčí o tom aj následná (po 1. januári 1993) neochota používať pre svoj český štát jednoslovný názov Česko. Je to svedectvom bezradnosti „osamotených Čechov“ či dokonca neschopnosti pomenovať svoju vlastnú podstatu a byť len „prídavným menom“ („České Budějovice“ ako „České Slovensko“)? Alebo je to len ozvena najslávnejších českých dejín, keď Česi žili v „Českom kráľovstve“ a nie v „Česku“?

***

Slovensko-české spolužitie možno rozdeliť do niekoľkých etáp:

Medzitým, v rokoch 1939 – 1945 bolo Slovensko samostatným štátom, od 14. marca do 21. júla 1939 s názvom Slovenský štát, po prijatí ústavy 21. júla 1939 s názvom Slovenská republika.

V súlade so zadaním sa v tomto texte nevenujeme hospodáreniu Slovenska v rokoch 1939 – 1945, uvádzame však niekoľko hodnotiacich stanovísk k hospodáreniu v tomto období, ktoré potvrdzujú úspešnosť samostatného hospodárenia (čo sa napokon potvrdzuje aj po roku 1939, keď súčasná Slovenská republika už takmer dosiahla hodnotové ukazovatele na úrovni Česka a predbehla vo viacerých ukazovateľoch susedné Maďarsko i Poľsko).

Gustáv Husák a Ladislav Novomeský pre potreby Moskvy v júli 1944 napísali: „Hospodárske otázky sa podarilo celkom dobre zvládnuť ... Dnes je na Slovensku pomerne dosť tovaru, zásobovanie funguje vcelku dobre. V porovnaní s okolitými krajinami (Čechy, Maďarsko, Nemecko, Poľsko) je na Slovensku najlepšie, a to tak čo do výšky reálnych miezd, ako aj do možnosti zakúpenia tovarov. Platy zamestnancov a robotníkov sa mnohokrát zvyšovali, závody majú rôzne zásobovacie výhody, o nedostatku základných tovarov pre konzum nemôže byť ani reči. Slovenská koruna v strednej Európe je najlepšou menou, doma má predbežne plnú dôveru, ľudia ukladajú ešte peniaze, nie je tu útek k naturálnym obchodom, aký pozorovať v okolí, nábehy k inflácii sú vyvolávané skôr nemeckým nátlakom v hospodárstve než domácimi pomermi, ceny spotrebných tovarov na čiernom trhu sú 1- až 5-násobok úradnej ceny, často sa držia i pri cene úradnej, kým napr. v Čechách dosahujú až 100- až 200-násobnú... Zo Slovenska sa pašujú a súkromne vyvážajú potraviny, cigarety, liehoviny, textílie a pod. do Čiech, Nemecka a inde ... Pomer slovenskej koruny k českej je úradne 1 : 1,65 v prospech českej, v skutočnosti (na čiernom trhu, burze a pod.) reálna sila je asi 1 : 7 až 1 : 10 v prospech koruny slovenskej. Mena českej koruny je úplne zruinovaná, mena slovenskej koruny sa pomerne slušne drží. Nemecká marka je bezcenný papier, hoci jej kurz je 11,6 Ks, kupuje sa načierno po 1 – 2 Ks. Pengő po okupácii Maďarska neobyčajne klesol ... Vcelku možno povedať podľa šesťročných skúseností, že Slovensko je schopné hospodársky a finančne samostatne existovať, samo sa vie vydržať a má dnes aj potrebné sily (aj technické) i výrobné predpoklady k medzinárodnej konkurencii ... Ak nenastanú zvláštne poruchy neskoršie, menovite, ak bude slovenské hospodárstvo hneď po ukončení vojny plne pracovať na mierovú výrobu, t. j. niet tu špeciálnych vojenských závodov“.[2]

Vyjadrenie Eugena Löbla v kanadskej emigrácii v r. 1980: „Fakt, že na čele Slovenského štátu stal kňaz, treba vidieť ako kontinuitu slovenských dejín; ako snahu zabrániť, aby nacistické pohanstvo uchvátilo slovenský národ; a v danej politickej konfigurácii aj ako snahu zabrániť národnej genocíde.“ „Z hlbokého historického odstupu hlásime sa k ideálom, ktoré stáli pri kolíske Slovenského štátu, a to jediného štátu v tomto dejinnom období, ktorý spájal svoju štátnosť s ideálmi kresťanstva.“ „Musíme otvorene povedať, že Slovenský štát zachránil slovenský národ pred rozdelením a pred maďarskou okupáciou. Slovenský národ a jeho zodpovední politici priviedli Slovenský štát k obdivuhodným úspechom. Bol to šikovný spôsob, ako vedeli využiť situáciu pre seba. Bolo malým zázrakom, čo vedeli Slováci v tomto mocenskom Hitlerovom ohrození vyťažiť pre seba. Dokázali tým svoju vyspelosť. To treba uznať a nemožno paušálne zatracovať všetko, čo sa za vojny v Slovenskej republike robilo. Bolo by to preberanie komunistických a čechoslováckych kritérií a popieranie objektívneho zhodnotenia doby“.[3]

Hans Keller, v tých časoch švajčiarsky vyslanec v Bratislave, hovoril o „slovenskom rohu hojnosti“[4] „Všetkého bolo nadostač, od dopravných strážnikov s bielymi rukavicami až po ulice plné mladých mužov a po plné ovocné trhy“. Keller ďalej tvrdí, že „Bratislavu, Pressburg, volali vtedy vo Viedni Fressburg (teda miesto, kde sa dá do sýtosti najesť)“.

Samostatné hospodárenie Slovenska vo vojnových rokoch viacerí nazývajú „hospodárskym zázrakom“. „Po rozpade ČSR v marci 1939 málokto veril v pozitívny vývoj slovenskej ekonomiky. Pohľady zahraničných pozorovateľov boli skeptické, ba dokonca hovorili o ,neživotaschopnosti´ Slovenska. Prax však ukázala, že Slovenská republika dokázala realizovať pomerne úspešnú hospodársku politiku, uviedol Peter Mičko.[5] Počet priemyselne činných osôb sa zvýšil od konca roku 1937 do júna 1944 na celom Slovensku, vrátane odtrhnutého južného pohraničia, zo 105- na 174-tisíc, teda o dve tretiny, z toho v kovopriemysle na dvojnásobok. Do roku 1944 sa postavilo viac ako 200 závodov, postavilo sa 95 km nových železníc, 287 dopravných komunikácií, začala sa stavať Oravská priehrada a elektrárne na Váhu, elektrifikovalo sa okolo 800 obcí, o 11 300 km sa rozšírila telegrafná a telefónna sieť. V Bratislave sa postavil zimný štadión, založila sa Vysoká škola obchodná, vznikla Slovenská akadémia vied a umení atď.

Hospodárske čísla – priemerný ročný rast priemyselnej výroby do roku 1944 okolo 13% – by nasvedčovali „hospodárskemu zázraku“, rovnako ako údaje o dynamickom rozvoji jednotlivých priemyselných odvetví. Určitý zázračný nádych malo odstránenie nezamestnanosti. Za roky 1939 – 1943 sa zvýšili maloobchodné ceny o deväťdesiattri percent, pričom mzdy a platy za toto obdobie vzrástli o stotridsať percent vďaka ich valorizácii. K tomu treba prirátať prídavky na deti a tzv. vianočné, ktoré sa pravidelne každoročne poskytovalo robotníkom. Slovenský priemysel sa značne zmodernizoval, iba do zariadení sa počas dvoch rokov investovali dve miliardy korún, čo bola na tie časy obrovská suma.

Na vojnové pomery bola na Slovensku výnimočne dobrá situácia v zásobovaní obyvateľstva bez prídelového lístkového systému, slovenská mena bola stabilná, bežní občania na rozdiel od väčšiny Európy nepociťovali ani prílišný nedostatok potravín.

Po skončení vojny sa ukázalo, že sa na základe výsledkov šiestich rokov samostatného hospodárenia zvýšil podiel Slovenska na národnom dôchodku Česko-Slovenska z 15% (údaj za rok 1937) na 19,2% (údaj za rok 1948) – pozri prílohu č. 1.

Veta z úvodu publikácie Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť, (2015): „Šesťročná existencia prvej Slovenskej republiky rozhodne patrí medzi najvýznamnejšie etapy slovenskej minulosti už aj z toho dôvodu, že sme si prvýkrát spravovali svoje veci sami,“ nepotrebuje komentár.


     1. Hospodárske postavenie Slovenska v prvej a druhej Česko-Slovenskej republike (1918 – 1939)

      1.1 Politické pomery

Po prvej svetovej vojne, keď sa skončila historicky odskúšaná a vlastne len maďarským nacionalizmom narúšaná stredoeurópska monarchia, hľadali maďarskí politici všetky spôsoby, ako prekaziť zánik Uhorska, v ich terminológii Veľkého Maďarska. Slováci sa ocitli na križovatke: ako ďalej? Neodvážili sa pomyslieť na samostatnosť bez partnera – s kým teda ďalej?

Mali vôbec brať vážne krok Károlyiho vlády, ktorá sa obrátila na Slovenskú národnú radu (SNR) s ponukou autonómie, a to napriek tomu, že maďarské vojsko predtým, v polovici novembra 1918, obsadilo Turčiansky Sv. Martin a internovalo aj predsedu SNR Matúša Dulu? Maďarská vláda sa po úvodnom šoku z Martinskej deklarácie a výbuchu nespokojnosti maďarských „vlastencov“ na mnohých miestach Slovenska veľmi rýchlo spamätala a účtovala s nespokojencami; tak tesne po vojne bolo zastrelených či obesených viacero národne uvedomelých Slovákov.

Slováci teda poslúchli Andreja Hlinku; „rozviedli“ sa s južnými susedmi a „zosobášili sa“ s Čechmi. A práve Hlinka už čoskoro ako prvý spoznal, že je to ako z dažďa pod odkvap; svedčí o tom jeho ilegálna cesta do Paríža.

(Všetci) naši susedia zvyknú hrať falošnými kartami; 21. marca 1919 vznikla Maďarská republika rád, po tom, čo z väzenia vypustili Bélu Kuna (Kohna), aby zorganizoval Červenú armádu. No nešlo ani tak o boľševizmus, ako o posledný pokus o záchranu Veľkého Maďarska; napokon červení maďarskí vojaci vyhlasovali: „My sme v prvom rade Maďari a až potom komunisti!“. Po potlačení maďarskej Červenej armády, ktorá v lete 1919 v márnom úsilí obrátiť kormidlo dejín, obsadila aj tretinu Slovenska a vyhlásila Slovenskú republiku rád (od 18. júna do 5. júla 1919), sa mohol česko-slovenský štát konečne skonsolidovať. Slováci však už vtedy nemali svoj vlastný orgán – Slovenskú národnú radu zrušil pročeský diktátor Vavro Šrobár už po necelých troch mesiacoch - 23. januára 1919. Časopis Sociálny demokrat na margo zrušenia SNR 28. februára 1919 napísal: „Namiesto členov národných rád sedia v správnych orgánoch bývalí úradníci – slúžni, notári, richtári, kým slovenské národné orgány sú zrušené“. Šrobár takúto inštitúciu nepotreboval, on podliehal priamo Prahe, sídlu česko-slovenskej vlády i parlamentu, Revolučnému národnému zhromaždeniu, do ktorého menoval – on osobne – za Slovensko spočiatku 41 členov (z toho bolo šesť etnických Čechov, „znalcov“ slovenskej problematiky, vrátane Edvarda Beneša!) a jedenásteho marca 1919 ho rozšíril o štrnásť ďalších Slovákov, a to veľmi necitlivo. Údajne toto napísal Ferdinand Peroutka: „Niekoľko evanjelických rodín obsadilo svojím príbuzenstvom väčšinu vplyvných miest.“[6]

A Slováci už od 4. mája 1920 nemali už ani Milana Rastislava Štefánika, ktorý sa zrejme chcel ujať vedenia Slovenska, lietadlom, ktoré nedoletelo, letel do Bratislavy a nie Prahy. Ktovie, čo by to znamenalo pre dejiny Slovenska, ale aj Európy?

Onedlho sa ukázalo, že to boli vážne hendikepy, ktoré negatívne poznačili celých dvadsať rokov prvej ČSR.

     1.2 Stav slovenského hospodárstva

V prvých rokoch 20. storočia bola ekonomická štruktúra Slovenska objektívne charakteristická pre ekonomicky menej vyspelé krajiny: vysoký podiel málo efektívnej prvovýroby pri nedostatočne rozvinutom priemysle a službách. V roku 1921 bol percentuálny pomer medzi priemyselným a poľnohospodárskym obyvateľstvom v Česku 40 : 32, na Slovensku 17 : 61.

Ak však pred prvou svetovou vojnou (v uhorských časoch) zaznamenával slovenský priemysel v európskom meradle vysoké prírastky a bol na najlepšej ceste odstrániť, resp. aspoň zmierniť zaostávanie za vyspelejšími krajinami, v česko-slovenských časoch sa tento vývoj obrátil. Ale isteže, napriek tomu, že „Slovensko bolo po Budapešti a jej bezprostrednom okolí priemyselne najrozvinutejšou oblasťou v Uhorsku,“[7] jeho ďalší ekonomický rozvoj v rámci Uhorska bol nemysliteľný. Zrejme nielen Andrej Hlinka očakával, že v spoločnom štáte s Čechmi to bude po všetkých stránkach lepšie.

Česko-Slovenská republika, ku vzniku ktorej nie nevýznamne prispeli aj (americkí) Slováci,[8] v súlade s prvým česko-slovenským zákonom, prijatým 28. októbra 1918 Národným výborom v Prahe,[9] prebrala celý rakúsko-uhorský štátny aparát a právny poriadok i dovtedajšiu sústavu finančných a daňových predpisov. Slovensko vstúpilo do nového štátu bez akýchkoľvek inštitúcií, nemalo vlastný snem, vlastné zákony; vo svojom ekonomickom vývoji bolo umelo zabrzdené a zaostalé; podľa odhadov dosahovalo toto zaostávanie za najvyspelejšou Európou až 70 rokov, ale paradoxne v priebehu nasledujúcich dvadsiatich rokov sa podľa Ľubomíra Liptáka „jeho zaostávanie za priemyselnými krajinami západu zväčšilo“[10]. Slováci sa zachránili pred pomaďarčením, ale v hospodárskej sfére si nepolepšili. Skôr naopak.

Výkonná moc ostala v rukách rakúskej, teda českej byrokracie, ktorá zaplavila hneď v prvých mesiacoch Slovensko, a spolu s ňou učitelia, školníci, vrátnici, četníci a tak ďalej. Českí úradníci, učitelia a vojaci mali neobyčajne dôležitú úlohu pri budovaní slovenských inštitúcií, slovenskej administratívy, ktorú zaručovala Pittsburská dohoda (tá, ktorú jej signatár Tomáš G. Masaryk v liste Andrejovi Hlinkovi z 10. októbra 1921 nazval falzifikátom[11]). Áno, bez pomoci Čechov by sa nerozbehol na Slovensku nový život. No s nesporne pozitívnym javom, českou pomocou, je spojený aj iný jav: čechizácia Slovenska. Česi svoju dejinnú rolu na Slovensku väčšinou nepochopili, prichádzali na Slovensko ako do nekultúrnej krajiny, medzi zaostalý ľud, nevedeli a nechceli sa prispôsobiť slovenskému prostrediu, nechápali slovenskú dušu, a preto až na výnimky si počínali tak, že vzbudzovali nedôveru, ktorá sa postupne menila na nenávisť. A teda, ak na jednej strane „sobáš“ s jedným z najschopnejších európskych národov pomohol Slovákom k uchráneniu národnej identity, na druhej strane práve nerovnosť, osobitne ekonomická, ktorá sa ešte prehlbovala, viedla v ďalších rokoch k vnútorným napätiam.

Český politik Petr Pithart charakterizoval s odstupom rokov čechoslovakizmus tak, že bol „síce vcelku pochopiteľným, ale málo premysleným a povrchne, lajdácky uskutočneným pokusom kvantitatívne zväčšiť v novom štáte váhu Čechov voči Nemcom“.[12]

Svoju moc v novom štáte využili Česi v hospodárstve formou nostrifikácií (povinné prenesenie centrál a sídla firiem na územie nového štátu) aj na získanie rozhodujúcich pozícií na Slovensku. Aj etnicky slovenskí podnikatelia posilnili svoje pozície, ale na ovládnutie veľkých závodov nemali dosť prostriedkov, takže pôvodnú hegemóniu rakúskych a maďarských bánk nahradila hegemónia českého finančného kapitálu, osobitne Živnostenskej banky. Podobnú funkciu ako nostrifikácia plnila v poľnohospodárstve pozemková reforma, pri ktorej mala rozhodujúci vplyv agrárna strana (jej hlavným slovenským predstaviteľom bol Milan Hodža), a dokázala ju využiť na posilnenie svojich pozícií.

Významné je, že v rámci pozemkovej reformy prebehla kolonizačná akcia na južnom Slovensku: zakladali sa tu nové osady a obce a Slovákom a Čechom sa prideľovali úplne nové usadlosti v priemere s 12 hektármi pôdy. Spolu išlo o takmer 800 000 hektárov pôdy. Takmer 400 000 roľníkov získalo v priemere poldruha hektára zeme.

Napriek výrazne lepším kultúrnym a spoločenským podmienkam Slovákov v Česko-Slovensku oproti Uhorsku, časť slovenskej reprezentácie žiadala od centrálnej vlády autonómiu na základe Pittsburskej dohody. Autonomistické snahy Praha odmietala a až do oslabenia Česko-Slovenska po Mníchove napriek dohodám a prísľubom žiadnu autonómiu nedopustila. Išlo o akúsi „veľkočeskú koncepciu“ podľa slov Václava Chaloupeckého: „Slováci sami nikdy nestačí na to, aby byli kulturním národem“. Alebo išlo o skutočne „vedecké“ presvedčenie nielen Benešovo, že „Slováci samostatným národem nejsou, poněvadž nemají žádný ze základních znaků národa“ a že „slovenského státu proto nikdy nebylo a nikdy nebude.“[13]

Výsledky prvých 20 rokov „spoločného manželstva Čechov a Slovákov“ vyzerali takto[14]:

Priemerná denná mzda robotníkov v Česku bola v rokoch 1925 - 1929 27,92 korún, na Slovensku 24,49 korún, to znamená nižšia o 12,29%, no neskôr, v rokoch 1934 - 1936 bol tento rozdiel až 16,86% (Česko 26,69, Slovensko 22,19 korún).

Podiel úsporných vkladov medzi Českom a Slovenskom sa zmenil v prospech Česka z 88,8 : 11,2 v roku 1919 na 93,3 : 6,7 v roku 1924.

Na druhej strane podiel Slovenska na celoštátnom výnose priamych daní a dane z obratu sa zvýšil z 8,9% v priemere rokov 1921 - 1925 na 11,5% v priemere rokov 1931 - 1937.

Uvedieme údaje charakterizujúce úroveň starostlivosti o vzdelanie: Negramotnosť dosahovala v roku 1930 u obyvateľov starších ako desať rokov 8,2% na Slovensku a 1,3% v Česku. Oproti roku 1921 sa pritom v Česku znížila o viac ako polovicu, o 51,29%, zatiaľ čo na Slovensku len o 45,71%. V roku 1936 bolo na Slovensku len 8,3% celoštátneho počtu poslucháčov vysokých škôl pri podiele obyvateľstva 23,8%.[15]

Aj českí autori uznávajú, že „ekonomické postavenie Slovenska v medzivojnovom Česko-Slovensku dobré nebolo a vyžadovalo pomoc. Tá neprichádzala, naopak, v rokoch po vzniku spoločného štátu s českými krajinami sa dokonca priemyselná pozícia Slovenska oslabila a to preto, že v systéme voľnej súťaže a v podmienkach trhovej ekonomiky nebol jeho priemysel schopný konkurencie s technicky vyspelejšími podnikmi v českých krajinách. A tak namiesto toho, aby v samostatnom štáte sa priemysel posilňoval, čo si slovenský ľud sľuboval, boli dokonca niektoré podniky likvidované.“[16]

Rozdiely v živote Čechov a Slovákov (lepšie povedané v Česku a na Slovensku) boli teda väčšie na sklonku prvého spoločného štátu Slovákov a Čechov, ako po jeho vzniku.

     1.3 Príčiny hospodárskych nerovností a ich neprekonávania

Z nerovností je napokon najhoršia nerovnosť ekonomická. A tá sa za 20 rokov trvania prvej Česko-Slovenskej republiky nielen nezmenšila, ale naopak, ešte zväčšila. Aj ako-tak efektívny priemysel na Slovensku v rámci Uhorska nevládal konkurovať českému priemyslu, po roku 1918 výdatne podporovanému pražskou administratívou. V tejto administratíve pracovalo celkove 10 824 zamestnancov, z toho bolo Slovákov len 123, teda 1,13%.[17] Bolo to ešte menej, ako v časoch tuhej maďarizácie, keď v štátnych úradoch pracovalo dve a pol percenta Slovákov! Pritom išlo o orgány spoločného štátu.

Výpočet základných príčin pretrvávania (či dokonca prehlbovania) ekonomických nerovností medzi Slovenskom a Českom v rokoch 1918-1938 možno zhrnúť takto:

  1. na Slovensko smerovalo menej rozpočtových zdrojov, ako by prináležalo podľa podielu obyvateľstva;
  2. nižšie tarify na štátnych ako súkromných železniciach spôsobovali na Slovensku vyššie dopravné náklady, keďže tu bol výraznejšie vyšší podiel súkromných železníc ako v Česku;
  1. deflačná menová politika (kurz česko-slovenskej koruny k švajčiarskemu franku sa vyvíjal takto: začiatkom r.1922 7,25 CHF za 100 CSK, koncom januára 1922 10,00, v auguste 1922 19,30, po auguste 1922 16,40)[18] výraznejšie postihovala slovenské hospodárstvo orientované na export;
  2. štátne objednávky sa prednostnejšie umiestňovali v českých na úkor slovenských podnikov;
  3. odbúravanie priemyslu na Slovensku.

K bodu I.: Po celý čas existencie prvej ČSR boli články územnej samosprávy vo finančnej tiesni. V rozpočtovom hospodárení sa navyše prejavovala charakteristická črta: podpora českých krajín na úkor Slovenska a Podkarpatskej Rusi, tak to konštatoval aj dokument Federálneho ministerstva financií Vývoj hospodaření zvazků územní samosprávy č. XIV/3-5923 z roku 1986, vypracovaný skupinou odborníkov pod vedením Ivana Kočárníka. V roku 1934 pri podiele Slovenska na celoštátnom počte obyvateľov okolo 23% a pri podiele na výnose priamych daní a dane obratovej 11,4% bol podiel Slovenskej krajiny na rozpočtových výdavkoch iba 8,8%. Tento podiel neprevýšil v rokoch 1929 - 1938 8,9%. Slovenský vplyv na rozpočtovú politiku bol minimálny. Ako to zverejnil denník Slovák 9. augusta 1936, zo 630 pracovníkov pražského ministerstva financií boli iba ôsmi Slováci.

K bodu II.: V časoch Uhorska bola vzdialenosť surovinových zdrojov od sídla továrne zohľadnená v tarifných zľavách, ktorými uhorský štát obhajoval domáci (vrátane slovenského v územnom zmysle) priemysel pred konkurenciou. Po roku 1918 sa situácia zmenila, zľavy odpadli. Do 1. septembra 1921 platili pritom v celej republike staré tarify, v českých krajinách 30%, na Slovensku 35%. To znamenalo, že príjmy štátnych železníc boli na Slovensku vyššie ako v Čechách a na Morave, a teda o to vyššie boli náklady slovenských podnikov na dopravu. Od toho času došlo síce k vyrovnaniu taríf na štátnych železniciach, ale na súkromných ostali tarify vyššie. Navonok bolo všetko v poriadku, lenže: na Slovensku bolo z 3826 km železníc až 48,6% v súkromnej prevádzke, kým v Čechách len 4,3%. To znamenalo, že oproti roku 1918 sa dopravné náklady na fakturovanej hodnote tovaru zvýšili na Slovensku zo 6% na 24%, kým v Čechách ani pri najnepriaznivejšie položených závodoch nedosiahol tento podiel viac ako 16-17%.

K bodu III.: Pražské orgány sa nijako neponáhľali prekonať pre Slovensko nepriaznivé rozdiely v zdaňovaní podľa rakúskych a uhorských zákonov. A tak kapitálová a rentová daň bola na Slovensku 10% a v Čechách 6%, zárobková daň podnikov verejne účtujúcich 12, resp. 10-percentné, dávky z tanečných zábav boli na Slovensku 50% vstupného, v Čechách, na Morave a v Sliezsku 40%, poplatky z dedičstva sa pohybovali na Slovensku od 2,5 do 26%, v českých krajinách od 1,25 do 20%. Obchodná komora v Banskej Bystrici v roku 1921 konštatovala: „Vysoké výrobné náklady sú zapríčinené úžasnými dopravnými a daňovými ťarchami.“[19]

Rozdielna bola aj forma vyberania daní. Ministerstvo financií výnosom z 23. mája 1921 - berúc do úvahy značnú hospodársku krízu - povolilo bezúročný odklad platenia daní, mesačné splátky a nariadilo urýchlené vybavovanie sťažností proti vysokému predpisu daní. Tento výnos však na Slovensku neplatil, a to napriek tomu, že referent ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska F. Čapek oznámil, že tieto postupy budú „individuálne posúdené a zavedené“. Pražské ministerstvo financií nepovoľovalo priemyselným podnikom zo Slovenska ani zníženie, ani odklad splátky daní. Napríklad Mautnerove textilné závody v Ružomberku žiadali odklad platenia daní vyrúbených za rok 1920 v sume 216 000 korún a za rok 1921 v sume 333 000 korún. Ministerstvo financií žiadosť zamietlo. Nezaplatenie dane malo za následok exekúciu. Zástupcovi drevárskej firmy Ehrenberg v Humennom zakázalo pražské ministerstvo pre daňové nedoplatky vydať pas na obchodné rokovania v Maďarsku, aj keď sa za firmu zaručila banka. Železnične tarify viedli ku konkurenčnej neschopnosti slovenského priemyslu.

K bodu IV.: Do roku 1918 pracoval slovenský priemysel prevažne pre vnútorný trh monarchie, export za jej hranice bol malý. Pádom monarchie sa odbytiská zmenili na zahraničné trhy a vývoz priemyselných výrobkov sa stal jedným z kľúčových hospodárskych problémov Slovenska v podmienkach deflačnej menovej politiky pražského centra. Slovenské výrobky sa po zavedení koruny česko-slovenskej stali ťažko predajné a nebolo inštitúcie, ktorá by sa tým zaoberala. V Bratislave vtedy nesídlila nijaká vláda. Deflačná menová politika osobitne postihla kapitálovo slabé podniky. Zdraženie koruny pri súčasnej inflácii v susedných štátoch, ktoré boli hlavnými odberateľmi česko-slovenských podnikov, zapríčinilo zdraženie tovaru a nemožnosť jeho vývozu. Dotklo sa to hlavne Slovenska, ktoré bolo priam životne závislé od vývozu do Maďarska. Ak napríklad v roku 1921 sa zo Slovenska do Maďarska a Rakúska vyviezlo 632 000 ton uhlia, v roku 1923 to bolo už len 388 000 ton a v ďalších rokoch sa dokonca naopak, začína dovážať uhlie z Maďarska. Odberom uhlia z Maďarska prinieslo Slovensko obeť celoštátnym záujmom, lebo Ostravsko takto mohlo do Maďarska dodávať koks.

K bodu V.: Vážnym problémom slovenského priemyslu bola aj otázka štátnych objednávok. Do roku 1918 boli železiarske, textilné, papierenské a iné priemyselné odvetvia na Slovensku priamo závislé od štátnych objednávok. Tým väčšiu váhu mala otázka štátnych objednávok pre podniky na Slovensku v novej republike pri zmenšenom trhu a nemožnosti vývozu do zahraničia. Na Slovensko nesmerovalo ani toľko objednávok a ani sa doň neinvestovalo toľko, koľko by bolo malo pripadnúť podľa podielu obyvateľstva. Slovensko bolo poškodzované už pri vypisovaní objednávok. Vyhlášky uverejňovali ústredné orgány v Prahe a na Slovensko sa dostali po termíne, alebo tesne pred ním.[20]

K bodu VI.: Podľa oficiálnych údajov zaniklo na Slovensku v rokoch prvej republiky 660 - 685 priemyselných závodov, pričom odbúravanie bolo najintenzívnejšie hneď po vzniku ČSR, a to najmä na strednom a východnom Slovensku. Zanikli železiarne v Krompachoch, na Pohroní, vo Zvolene, v Hnúšti-Likieri, hámre v Medzeve, zlievarne v Košických Hámroch, emailová továreň v Lučenci a Bratislave, textilky v Čadci, Haliči a Bratislave, továreň na nábytok v Novom Meste nad Váhom, niektoré kožiarske podniky v Liptovskom Mikuláši a mnoho iných.[21] Tento jav, ktorému súčasníci dali názov „odbúravanie priemyslu“ (niektorí autori ho dnes celkom komediálne premenúvajú na „reštrukturalizáciu“), bol dôsledkom uplatňovaného liberálneho systému voľnej súťaže. Ako-tak efektívny priemysel na Slovensku v rámci Uhorska nebol konkurencieschopný s technicky vyspelejšími podnikmi v Česku.

„Zdá sa samozrejmou vecou, že hospodársky individualizmus a liberálna demokracia musia viesť k zosilneniu hospodárskej nerovnosti so všetkými sociálnymi a politickými dôsledkami. Na jednej strane do života uvedené rovnosť a sloboda v oblasti politických práv a na druhej strane politicky chránená a utvrdzovaná hospodárska nerovnosť museli viesť ku konfliktom,“ uviedol Imrich Karvaš.[22]

Likvidácia podnikov pokračovala aj počas veľkej krízy v rokoch 1929 – 1934. Určitým zvratom bola až zbrojárska konjunktúra po nástupe Adolfa Hitlera k moci v Nemecku. Český kapitál využíval lacnú pracovnú silu a strategickú polohu Slovenska a vybudoval zbrojársky závod v Dubnici (1937), rafinériu v Dubovej a niekoľko ďalších podnikov. Predovšetkým vojenská výstavba oživila stavebníctvo, výrobu cementu a stavebných hmôt. Podľa Ľubomíra Liptáka však zbrojná konjunktúra nezmenila a ani nemohla podstatnejšie ovplyvniť slovenské hospodárstvo.

Treba však povedať, že pre ekonomiku znamenal „energický nástup zamoravského kapitálu“ i „pre celé odvetvie slovenskej maloburžoázie katastrofu. Remeselnej výrobe (na Slovensku) konkurujú továrne Baťa, Rolný, Nehera, Thonet-Mundus a ďalšie firmy."[23] Pravdou zostáva, že úbytok priemyselných kapacít bol vyšší ako prírastok. Snahou českého kapitálu bolo odstrániť konkurenciu.

Toto všetko spôsobovalo, že hospodárska kríza 1921 - 1923 sa na Slovensku prejavila výraznejšie ako v Česku - priemyselná výroba poklesla o 30%, kým za celú republiku len o štvrtinu. V roku 1926 poklesla zamestnanosť v priemysle Slovenska na 63% úrovne z roku 1914. Je zaujímavé, že v Maďarsku, ktoré Slovensko „opustilo“, sa približne za rovnaký čas, naopak, zamestnanosť zvýšila o 29,3%.[24]

Slovenská priemyselná výroba až v roku 1937 prekročila úroveň z roku 1913, pričom v slovenskom priemysle pracovalo viac ako 100 000 robotníkov, čo bolo o 15% viac ako v poslednom roku pred prvou svetovou vojnou, zatiaľ čo napríklad v Maďarsku vzrástla priemyselná zamestnanosť oproti roku 1913 o takmer 30%, teda dvojnásobne viac.

Ako sme už uviedli, za 20 rokov sa hospodárska nerovnosť medzi Českom a Slovenskom nezmenila, skôr sa zhoršila. Postavenie Slovenska keď už nebolo celkom koloniálne, tak minimálne bolo polokoloniálne. Podľa Ottovho slovníka „je nesporné, že slovenská inteligence dnes nestačí na veliké úkoly, zde musí vypomoci slovenská inteligence z Ameriky a inteligence naše. Slovensko bude naší koloniální zemí. Je mylným názorem, jakoby snad koloniální země nesměla s mateřskou hraničit. Příkladem je Rusko se Sibiří.“[25]

     1.4 Sociálne problémy a ich (ne)riešenie

Nezamestnanosť dosahovala veľké čísla, v polovici roku 1922 bolo na Slovensku 80 000 nezamestnaných, v zime 1932 – 1933 vyše 300 000 (pričom podpora v nezamestnanosti bola osem až desať korún denne, to znamená okolo štvrtiny priemernej mzdy). V rokoch 1933 – 1935 bolo v priemere bez zamestnania asi 30% robotníkov a mnoho ďalších robotníkov pracovalo na skrátený pracovný čas. Koncom februára 1936 bolo v ČSR takmer 900 000 ľudí bez práce, z toho na Slovensku 140 000. Kým v celoštátnom meradle od roku 1933 nezamestnanosť poklesla o 6% na Slovensku vzrástla o 28%.[26] V úradných záznamoch z tých čias možno čítať, že štátna podpora v nezamestnanosti nedokáže robotníkov ochrániť pred biedou.

Pre Slovákov neboli doma pracovné príležitosti, žiadosti o pracovné miesta sa vracali so zlopovestným „nelze vyhověti“, a pritom miesta na Slovensku boli obsadené českými polokvalifikovanými úradníkmi. Sám predseda česko-slovenskej vlády (od roku 1935) Milan Hodža o tom napísal: „Pri reštrikcii zamestnancov na Slovensku sa stalo, že z istého úradu bolo prepustených 30 domácich ľudí. Prišli sa sťažovať a vyhlásili, že by nič nenamietali proti svojmu prepusteniu, keby nebolo hneď vzápätí prišlo na ich miesto 30 ľudí z Prahy. A takýchto prípadov sa stali stovky.“[27]

Riešením na Slovensku bolo vysťahovalectvo, v Česku nevídané, ktoré postihlo predovšetkým regióny severného a východného Slovenska. V rokoch 1920 - 1924 sa ročne vysťahovalo v priemere 18 000 obyvateľov, v rokoch 1925 - 1929 ročne 10 000, celkove v rokoch prvej republiky sa zo Slovenska do zahraničia vysťahovalo takmer štvrť milióna Slovákov (do severnej a južnej Ameriky, Francúzska, Belgicka, Austrálie, Nového Zélandu),[28] v r. 1924 dosiahli Slováci primát vo vysťahovalectve medzi európskymi národmi: na 100 000 obyvateľov Slovenska pripadlo 1174 vysťahovalcov.

Hľadali sa riešenia. Národohospodársky ústav Slovenska a Podkarpatskej Rusi, ktorý ovládali „regionalisti“ na čele s Imrichom Karvašom (po 14. marci 1939 guvernér Slovenskej národnej banky), predložil v apríli 1937 zoznam požiadaviek, ktorého hlavným bodom bola výzva „podporovať industrializáciu Slovenska“. V roku 1935 predniesol Karvaš v Prahe prednášku „Česko-slovenský pomer z hospodárskeho hľadiska“, v ktorej okrem iného zdôraznil: „Industrializačný vývoj na Slovensku, ktorý sa začal v osemdesiatych rokoch minulého storočia maďarskou priemyselnou politikou, ktorá ohromnými výhodami začala podporovať zakladanie a rozširovanie nových podnikov, nebol roku 1918 ešte ukončený. Nastalo obdobie, v ktorom kapitálovo silne vyvinutý exportný priemysel krajín zamoravských, vybudovaný za Rakúska nezávisle od Uhorska čisto poľnohospodárskeho, mohol voľne konkurovať so slabým priemyslom slovenským. Štát česko-slovenský nebol po stránke hospodárskej pripravovaný ako celok a dôsledky toho sa museli dostaviť. Nie je možné prevádzať splynutie dvoch území na princípe voľnej súťaže. To je možné len usmernenou politikou“.[29]

Andrej Hlinka, ktorý stál na čele autonomistov, videl v hospodárskych pomeroch jednu z veľkých neprávostí, páchaných na slovenskom národe: „Bieda je veľká, ľud nemá chlieb, robotník prácu, slovenskí inteligenti sú vyhodení z úradov na smetisko...“ V septembri 1936 zjazd Hlinkovej slovenskej ľudovej strany nastolil konkrétne požiadavky, ako odstrániť krivdy na slovenskom hospodárstve, žiadal „investovať všetok zo Slovenska pochádzajúci súkromný kapitál len na Slovensku“ a ďalej chcel, „aby na odškodnenie doterajších krívd, páchaných na slabšom Slovensku, bol utvorený reparačný fond zo spoločenských štátnych prostriedkov, aby sa čím skôr vyrovnali náležitosti Slovenska s krajinami zamoravskými“.[30]

Hlinkom vedená HSĽS trikrát predložila do pražského parlamentu návrhy na vyhlásenie autonómie, no bezúspešne. Českí partneri nedokázali chápať, že za 20 rokov slovenský národ dozrel – aj vďaka ich pomoci – natoľko, že plášť utkaný centralistickou politikou Prahy už mu bol primalý.

Aj komunisti v máji 1937 prijali plán industrializácie Slovenska, v ktorom sa uvádza: „Na tom, že je stále ešte priepastný rozdiel medzi hospodárskou, sociálnou a kultúrnou úrovňou Slovenska a českých krajín, nesie vinu bezohľadný postup českého finančného kapitálu a hospodárska politika doterajších vlád. Aká to bola politika? Jej hlavnou zásadou bolo: české krajiny nech užívajú výsady priemyselných krajín a Slovensko nech je krajinou prevažne poľnohospodárskou. Táto nešťastná hospodárska politika sa na Slovensku hneď od začiatku prejavovala v odbúravaní priemyslu, čím podťala aj jeho prirodzený rast. V tejto politike (...) nemožno ďalej pokračovať, ak Slovensko nemá ostať večnou popoluškou republiky.“[31]

Tento neblahý stav nebránil českým politikom hovoriť o doplácaní zo strany Česka na Slovensko! Bolo to prinajmenšom priodvážne a svedčilo o politickej slepote jeho autorov. Doplácanie - teda presun finančných prostriedkov z jednej časti štátu (Česka) v prospech druhej časti (Slovenska) - mohol byť len výsledkom „usmerňovanej politiky“, určite nie voľnej súťaže, ktorá - ako to vidieť aj zo slov I. Karvaša - bola charakteristická pre medzivojnovú ČSR. Predseda vtedajšej česko-slovenskej vlády Malypetr vyhlásil, že Čechy na Slovensko doplácajú sumou 3 miliardy korún, poslancovi Remešovi vyšla suma na celých 30 miliárd a ministrovi zahraničných vecí a neskoršie prezidentovi Benešovi sa to „vyšplhalo“ až na celých 40 miliárd.[32]

Tieto tvrdenia – ktoré sa opakovali aj v 90. rokoch 20. storočia - nemali oporu v konkrétnych rozpočtových údajoch. Veď sami českí autori priznávajú, že „rozpočty štátu za ,prvej republiky´ do roku 1938 nedelili finančné prostriedky pre Čechy a Slovensko osobitne. (...) Zvýhodňovanie Slovenska je badateľné už od roku 1946. V roku 1947 boli určené investičné výdavky v Čechách na 4,5 miliardy a pre Slovensko na 3,7 miliardy Kčs.“[33]

***

Sociálna a hospodárska, svojím spôsobom zväčšujúca sa nerovnosť, a napokon neustále upodozrievanie z doplácania na Slovensko boli hlavné príčiny, ktoré viedli k prvému rozpadu Česko-slovenskej republiky v roku 1939.

Prvá Česko-slovenská republika spela k rozpadu, pretože Slováci naozaj neboli ani ústavne, a ani fakticky rovnocenným partnerom druhému (a či prvému) z dvoch štátotvorných národov. Okrem nízkeho počtu Slovákov v štátnej správe (bolo ich ešte menej, ako v časoch tuhej maďarizácie) navyše boli Slováci rozčesnutí. Je to napokon jedna z našich horších vlastností, siahajúcich tisíce rokov dozadu. V tých časoch boli Slováci rozdelení na autonomistov (hlinkovci a Martinom Rázusom vedená SNS) a tých ostatných, kde patrili agrárnici na čele s Milanom Hodžom, sociálni demokrati, komunisti a iní. Slovenské rozčesnutie bolo (a žiaľ dosiaľ je) hlboké, a má až fatálne dôsledky na hľadanie, nachádzanie a presadzovanie skutočných slovenských záujmov v hospodárstve i v politike.

Pre medzivojnové Česko-Slovensko bolo príznačné, že o riešení slovenskej otázky sa vo vláde po prvý raz rokovalo až v septembri 1938, keď už bolo neskoro. Návrh ústavného zákona o autonómii č. 299, ktorý na pôde pražského parlamentu uviedol poslanec Martin Sokol, schválil pražský parlament 22. novembra 1938 144 hlasmi (proti autonómii hlasovalo len 25 komunistov).

Hneď na to prišlo Slovensko o úrodné južné územia,[34] ale na niekoľko mesiacov sa Česko-Slovenská republika fakticky sfederalizovala, čo sa prejavilo aj pri zostavovaní štátneho rozpočtu na rok 1939. Po prvý raz v dejinách sa vypracoval osobitný rozpočet pre Slovensko: príjmy 1,860 miliárd korún, výdavky 2,371 miliárd korún.[35] Tým Slovensko dosiahlo prvý raz v dejinách svoju hospodársku identitu. A v nasledujúcich šiestich rokoch – napríklad podľa už citovaných slov Eugena Löbla „bolo malým zázrakom, čo vedeli Slováci v tomto mocenskom Hitlerovom ohrození vyťažiť pre seba.

Dokázali tým svoju vyspelosť.“


     2. Hospodárske postavenie Slovenska v Česko-Slovensku v rokoch 1945 – 1992


     2.1 Politické pomery

Vojna priniesla so sebou veľké utrpenie a veľké hmotné a ľudské škody. Na celom Slovensku ostalo iba 22 pojazdných rušňov. Škody spôsobené bojmi boli vyčíslené minimálne na 63,5 miliardy korún.[36] V archívnych dokumentoch sa zachovala suma vojnových škôd spôsobených Slovensku vo výške 114,461 miliárd korún.[37]

Vládny program, dohodnutý na rokovaniach medzi Benešom a komunistami v Moskve, podľa miesta svojho zverejnenia nazývaný ako Košický vládny program, určoval zásady budúcej politiky a bol označovaný za „program národnej a demokratickej revolúcie“, v skutočnosti však zaviedol česko-slovenskú spoločnosť na cestu k socializmu. Česi v ňom formálne uznali Slovákov za samostatný národ a slovensko-český vzťah bol označený ako „rovný s rovným“. Pravda, tento princíp opustili českí politici skôr, ako sa stihol ujať v praxi, v podstate už v máji 1945. Keď 26. mája predložila SNR posledný návrh na vytvorenie česko-slovenskej federácie, pražská vláda sa ním odmietla čo i len zaoberať, a to napriek tomu, že počas SNP si Slováci zničili vlastný štát v prospech rovnoprávneho spoločného štátu s Čechmi. SNP nesplnilo očakávania jeho autorov možno preto, že nezvíťazilo (Nemci ho porazili). Slováci sa evidentne nepoučili a na svoju dôverčivosť zase raz doplatili. Netrvali na osobitnom, ústavne záväznom postavení v obnovenom spoločnom štáte s Čechmi. Potom už „pole“ ovládli českí komunisti, ale aj slovenskí členovia komunistickej strany, ktorí „v situácii, ktorá vznikla, dali prednosť obrane vymožeností národnej a demokratickej revolúcie a perspektíve jej prerastania do socialistickej revolúcie pred definitívnym riešením národnostnej otázky“.[38]

A bieda spoločného štátu sa nanovo ukázala už čoskoro. Slovákom nepomohol ani pozoruhodný fakt, že v posledných slobodných voľbách v máji 1946 dosiahla výrazné víťazstvo Demokratická strana, keď získala 999 622 hlasov, čo predstavovalo 62% (KSS dostala 489 596 hlasov, teda 30%. V Česku zvíťazili komunisti so ziskom až 40% hlasov. O štyri dni po voľbách na zasadaní komunistov v Prahe prišli na to, ako „izolovať Demokratickú stranu“, slovami Klementa Gottwalda: „Aj keby malo ísť o to, že porušíme formálne nacionálne práva alebo nejaké sľuby alebo záruky“. Koncom júna 1946 prijali Tretiu pražskú dohodu, ktorá podriadila slovenské orgány pražskej vláde, čím predstavovala návrat k predvojnovým pomerom. No sprevádzala ju slovná kamufláž: „Bola to nevyhnutná daň národnodemokratickej revolúcii, prerastajúcej v revolúciu socialistickú“.

Slovensko-českému pomeru nepomohlo ani Memorandum o Slovensku, ktoré 7. júla 1946 vydala vtedy vládna Česko-slovenská národnosocialistická strana. Jednou z jeho téz bolo robiť takú hospodársku politiku, aby Slovensko bolo štrukturálne stále závislejšie od českých krajín, aby netvorilo samostatný hospodársky celok. „Národohospodárska výstavba Slovenska nech sa uskutočňuje nanajvýš všetkými zo Slovenska plynúcimi prostriedkami“.[39]

Po februárových udalostiach 1948 dospelo Česko-Slovensko k diktatúre proletariátu, k politickým procesom a k tvrdej centralizácii. Celoštátna konferencia KSČ v polovici roka 1960 deklarovala „víťazstvo socializmu“, na základe čoho bola prijatá nová ústava, zmenil sa názov štátu na „Československá socialistická republika“ (ČSSR) a zo štátnych symbolov odstránili slovenský dvojkríž (nahradila ho „živánska pod Kriváňom“). Víťazstvo socializmu v ČSSR znamenalo legislatívno-právne popretie práv slovenského národa. Noviny s veľkou pompou priniesli správu „o posilnení právomocí slovenských národných orgánov“, bol to typicky haux: v skutočnosti tieto orgány takmer prestali existovať, konkrétne bol zrušený Zbor povereníkov a právomoci SNR ostali len symbolické - nešlo ani len o slovenskú kultúrnu autonómiu.

Centralizačné snahy Prahy vyvrcholili a v konečnom dôsledku primäli Slovákov ku kritike režimu, čo vyústilo v roku 1968 do procesov zapísaných do dejín ako „Pražská jar“, aj keď sa začali na Slovensku na jeseň 1967.[40]

V priebehu roka 1968 pracovala celoštátna komisia na čele s Gustávom Husákom, ktorá pripravila návrh zákona o federácii s veľkorysým „zákazom majorizácie“, ktorý pomohol na konci r. 1992 k pokojnému rozdeleniu štátu. V prítomnosti okupačných vojsk, na 50. výročie vzniku republiky bol prijatý ústavný zákon o federácii s platnosťou od začiatku roka 1969. Nové ústredné orgány Českej socialistickej republiky a Slovenskej socialistickej republiky prevzali zodpovednosť za tie úseky, ktoré neboli zverené federácii. Do kompetencie federálnych orgánov patrili otázky celoštátneho významu v oblasti plánovania, vonkajších hospodárskych vzťahov, vedecko-technického rozvoja, investičnej, poľnohospodárskej, menovej, finančnej, cenovej a sociálnej politiky a z odvetvového hľadiska riadenie palivovo-energetického a metalurgicko-strojárskeho komplexu, zahraničného obchodu, spojov a väčšiny dopravných odvetví. Už čoskoro, v r. 1970 sa kompetencie federálnych orgánov výrazne posilnili.

Federalizácia ČSSR – oneskorená a opäť nedôsledné naplnenie princípu „rovný s rovným“ (napríklad federácia sa neprejavila v zmene názvu štátu, ani v jeho symboloch) – mohlo poskytnúť šancu na dlhodobé pokojné spolunažívanie Slovákov a Čechov. Predpokladom takéhoto spolunažívania mohlo byť aj spriehľadnenie vzájomných hospodárskych a finančných vzťahov medzi Slovenskom a Českom podľa princípu „clara pacta, boni amici“, ale táto možnosť sa napokon rozplynula. Dôvody boli systémové: deformácia hodnotových ukazovateľov v podmienkach socialistického plánovania, najmä centrálnym určovaním veľkoobchodných cien a sadzieb dane z obratu z Prahy. Pritom „daň z obratu“, ktorá bola vlastne cenotvornou prirážkou, a rozhodujúcim príjmom štátneho rozpočtu, plnila funkciu hlavného nástroja deformácie ekonomických vzťahov medzi Slovenskom a Českom.

Ale dôvodom bol aj akýsi neuveriteľný strach z decentralizácie. Podľa českého politika Petra Pitharta „vôľu po akomkoľvek inom než unitárnom usporiadaní majú Česi, predovšetkým potom Pražania, sklon chápať iba ako dôsledok osobných ambícií lokálnych politikov alebo ako výron čírej iracionality“.

Uvoľnenie v roku 1989, príchod „slobody a demokracie“ nemohol mať napokon iný dôsledok ako mal, Česko-Slovensko sa druhý raz a definitívne(?) rozpadlo.

     2.2 Stav a vývoj slovenského hospodárstva

Hospodársky život Slovenska, ktoré stratilo samostatnosť, poznačili viaceré kauzy po skončení vojny. Išlo o:

  1. zjednotenie slovenskej koruny (Ks) s protektorátnu (K) v novembri 1945 v pomere nevýhodnom pre Slovensko;
  2. industrializáciu Slovenska, ako prísľub pri menovej reforme;
  1. neustále deformovanie hodnotových ukazovateľov v rámci prestavieb veľkoobchodných cien a hľadanie krokov na českej strane ako „obmedziť prerozdeľovacie procesy“ v rámci štátu;
  2. už tradičné tvrdenia o doplácaní na Slovensko.

 K bodu I.: Na jeseň 1945 bola zrušená SNB a stala sa ako Oblastný ústav pre Slovensko súčasťou Národnej banky česko-slovenskej (NBČS).[41] Slovenská mena zanikla 1. novembra 1945 na základe prezidentského dekrétu z 19. októbra 1945. Jej splynutie s protektorátnou korunou v novú korunu česko-slovenskú (v skratke Kčs) bolo vážnou a citlivou úlohou.

Počas moskovských rokovaní v marci 1945 a ešte aj počas košického obdobia vlády sa tak v politických, ako aj v odborných kruhoch všeobecne uznávala vyššia vnútorná hodnota slovenskej koruny v porovnaní s protektorátnou. Potom sa preniesla diskusia do Prahy. Vzhľadom na to, že chýbali kompletné a porovnateľné štatistické údaje za obe, nanovo spojené časti štátu, vcelku sa v príslušných komisiách uznával taký postup, pri ktorom by sa pri určovaní kurzu bral do úvahy počet obyvateľstva (tu bol podiel Slovenska 28,6%) a stav obeživa. Skupina slovenských ekonómov požadovala vyčleniť pre Slovensko minimálne 20-percentný „volumen“ na celkovom množstve novej meny, iná skupina uprednostňovala iný kurz slovenskej a protektorátnej koruny ako 1 : 1 (odborníci zo SNB navrhovali 1 : 3,33). Napokon na základe Benešovho dekrétu použil sa kurz 1 : 1 a podiel Slovenska na novej mene nedosiahol ani len úroveň v starých platidlách (14,73%), nieto už slovenskými expertmi požadovaných dvadsať percent! Dosiahnutý podiel 12,78% z 15. novembra 1945 bol takmer zhodný s podielom Slovenska na obežive ČSR pätnásteho marca 1939: 12,43%. Ako keby výsledky šesťročného pomerne úspešného samostatného hospodárenia Slovenska boli „ocenené“ len hodnotou 0,35 percenta. Prijalo sa riešenie na pokyn vládnych činiteľov (konkrétne na zákrok Viliama Širokého, ktorý tlmočil predsedovi komisie hrozbu, že dá zavrieť členov komisie, ktorí sa stavajú proti tomuto výmennému kurzu)[42] teda riešenie politicky z českej strany najschodnejšie. Najmä keď pred menovou reformou rozpútala česká tlač účelovú kampaň o „doplácaní na Slovensko“.

Celkove sa v dňoch výmeny dostalo do obehu namiesto 111,225 mld. Kčs obeživa v starých platidlách 30,068 mld. Kčs nových platidiel. Podiel Slovenska dosiahol 3,844 mld. Ak by sa pri menovej reforme roku 1945 prijal napríklad kurz 1 : 3 (ktorý by znamenal zámenu jednej slovenskej koruny za tri nové koruny česko-slovenské), bolo by v tom prípade Slovensko pri výmene získalo vo forme peňazí v podstate trojnásobne viac zdrojov na svoj ekonomický rozvoj. Aj odborné texty z časov Česko-Slovenska pripúšťajú, že odsúhlasenie výmenného pomeru 1 : 1 v meno vej reforme roku 1945 „znamenalo určité znevýhodnenie Slovenska“.[43]

Pri uplatnení výmenného pomeru 1 : 1 si aj pražské vládne orgány boli vedomé poškodenia Slovenska, a preto sa uzniesli zvýhodniť ho pri náhrade vojnových škôd, pri uvoľňovaní viazaných vkladov najmä na sociálne účely (ktoré sa skončilo pri peňažnej reforme na jar 1953) a pri industrializácii.

A až v rámci menovej reformy bol v novembri 1945 zavedený lístkový prídelový systém aj na Slovensku, zatiaľ čo v Česku platil od 15. marca 1939. (Zrušili ho pri peňažnej reforme v máji 1953.)

K bodu II.: Zatiaľ čo po menovej reforme sa uvedené prvé dva prísľuby nesplnili, proces industrializácie – aj keď s problémami – bol súčasťou investovania do slovenského hospodárstva v povojnových rokoch. Nebol to ľahký proces, pretože investovanie na Slovensku v časoch Česko-Slovenska takmer vždy bolo sprevádzané problémami. Faktom je, že za 21 rokov (1948 - 1968) bol podiel Slovenska na celoštátnych investíciách v 19 prípadoch (rokoch) vyšší a dva razy (roky) nižší, ako podiel obyvateľstva Slovenska na celoštátnych číslach. Súčet vyšších investícií na Slovensku v oných rokoch je 10,1 mld. Kčs.[44] Toto je suma industrializácie (suma vyšších investícií na Slovensko, ako by vyplývali z podielu obyvateľov Slovenska na česko-slovenskom počte). Odhliadnuc od časového a inflačného momentu - hodnota koruny bola iná roku 1948 ako roku 1968 - a od toho, že v rámci industrializácie prišlo i k presunu už používaných a opotrebovaných strojov a zariadení z Česka na Slovensko (čo do počtu pracovných miest však išlo len o čiastočné vrátenie kapacít odsťahovaných zo Slovenska v medzivojnovom období), suma výdavkov na industrializáciu v prospech Slovenska za 21 rokov je neprimerane nižšia, ako negatívne dôsledky menovej reformy k 1. novembru 1945 v neprospech Slovenska.

Reálna industrializácia Slovenska sa uskutočňovala najmä výstavbou nových budov a priestorov, menej už obstarávaním moderných strojov a zariadení a navyše pri rešpektovaní blízkosti ZSSR, ako najdôležitejšieho hospodárskeho partnera Česko-Slovenska (z čoho napríklad vyplynula výstavba širokorozchodnej trate). Investovanie bolo extenzívne vzhľadom na dostatok voľných pracovných síl, ako aj relatívny dostatok surovín na Slovensku. Zakladala sa nie celkom vhodná štruktúra slovenského priemyslu, ktorý mal plniť iba funkciu subdodávateľa hospodárstva jednotného Česko-Slovenska, s ťažiskom finalizácie v Čechách. Nehľadelo sa na efektívnosť, ziskovosť a rentabilitu nových prevádzok a závodov. Rovnako sa vôbec neprihliadalo na ekológiu a vplyvy industrializácie na životné prostredie. Industrializácia poskytla ťažkú prácu slovenským rukám za cenu, že sa zašpinili panenské slovenské údolia chémiou a hutami.

A napokon reálna industrializácia sa stretávala s veľkými prekážkami zo strany pražského „plánovacieho centra“ i komunistických predstaviteľov Slovenska.[45]

Industrializácia mala ešte jeden podtón: do hláv občanov, ale aj českých (a možno i niektorých slovenských) politikov a časom aj „odborníkov“ vniesla „rukolapný dôkaz“ o presune zdrojov na Slovensko, čiže o „doplácaní“. Dôsledne sa zamlčiavalo, že industrializácia mala byť vlastne len akousi kompenzáciou za nepriaznivé dôsledky menovej reformy pre Slovensko. Po vymyslených obvineniach komunistických predstaviteľov Slovenska z buržoázneho nacionalizmu na jar 1950 (Gustáv Husák, Ladislav Novomeský, Vladimír Clementis) zavládlo ovzdušie, ktoré znemožňovalo akékoľvek diskusie o takýchto otázkach, ako ani o budúcnosti Slovenska.

K bodu III.: Neustále centralizačné tlaky sa výrazne prejavili v rozpočtovom hospodárení. Len šesť rokov po vojne, v rokoch 1945 - 1951 sa zostavovala slovenská časť štátneho rozpočtu, ktorá zahrnovala celé hospodárstvo Slovenska. Počas týchto šiestich rokov bolo rozpočtové hospodárenie Česko-Slovenska vskutku „autonómne“, akoby pokračovala predvojnová autonómia a vojnová samostatnosť v oblasti hospodárstva.

Aj v rokoch 1952 - 1956 sa zostavovala „slovenská časť štátneho rozpočtu“ a v rokoch 1957 až 1960 „rozpočet Slovenska“; tieto rozpočty už však neboli kompletné, postupne zahrnovali stále menej odvetví, vlastne len tie, ktoré zostali v pôsobnosti Zboru povereníkov (neboli to už významné strojárske a chemické podniky, bane, huty). Tým reálny podiel Slovenska na tvorbe a použití rozpočtových zdrojov prestal byť evidovateľný. Podiel takéhoto „rozpočtu Slovenska“ na celoštátnych rozpočtových číslach nepresiahol v rokoch 1957 - 1960 18,5%. V r. 1957 dosiahli slovenské príjmy a výdavky 14,7, resp. 16,8 mld. Kčs, v r. 1960 to bolo 15,5, resp. 19,1 mld. Kčs.[46]

V rokoch 1961 - 1968 sa zostavoval iba „rozpočet Slovenskej národnej rady“, ako jedna z kapitol štátneho rozpočtu „Československej socialistickej republiky“, z ktorého tvoril len asi 0,5%. Tento rozpočet zahŕňal iba finančné vzťahy súvisiace s minimálnou pôsobnosťou komisií slovenského „parlamentu“ v oblasti riadenia kultúrnych, osvetových, zdravotníckych organizácií, Tatranského národného parku a aparátu národnej rady. Po roku 1960 riadila Slovenská národná rada priamo len 53 organizácií. Príjmy jej rozpočtu na rok 1961 tvorili 8,3 mil. Kčs a výdavky 220,2 mil. Kčs.

Vyčíslenie tvorby a použitia zdrojov na Slovensku a v Česku sa postupne stávalo nemožným. Okrem takto konštruovaného „slovenského“ rozpočtu bola na príčine aj stále väčšia deformácia hodnotových vzťahov, predovšetkým cien.

K bodu IV.: Problémom bolo neustále deformovanie hodnotových ukazovateľov v rámci pravidelných komplexných prestavieb veľkoobchodných cien, ktoré zakaždým viedli k znižovaniu tvorby zisku, resp. k stratovosti u prvovýrobcov (zväčša slovenské podniky)[47] a k rastu ziskovosti finálnych výrobcov, ktorými boli predovšetkým české podniky.

Súčasťou „zahmlievania“ ukazovateľov bolo aj hľadanie krokov na „obmedzenie prerozdeľovacích procesov“. Na českej strane sa začali prijímať opatrenia, ktoré zasahovali do celoštátnej tvorby, bilancovania a rozdeľovania finančných zdrojov. Použili ich skôr, ako by sa dostali na celoštátne bilancovanie. Českému priemyslu výrazne znižovali úlohy plánu v tvorbe zisku (ktorý bol inak zákonom) a metodickou úpravou účtovníctva sa umožnilo modernizovať a rekonštruovať základné prostriedky (čo objektívne malo charakter investícií) bez ohľadu na ich obstarávaciu hodnotu z prevádzkových zdrojov (teda z nákladov na úkor zisku pred jeho zdanením, a tým na úkor príjmov štátneho rozpočtu Česka, ktoré ich potom nemuselo „ponúkať“ do celoštátneho bilancovania), a to až do výšky 10 mil. Kčs v jednotlivom prípade. Takýmto spôsobom, prekročiac i túto hranicu (výnimky poskytovalo české ministerstvo financií) sa napríklad z nákladov vítkovickej hutníckej fabriky vybudoval športový palác v Ostrave za viac ako 400 mil. Kčs.

Takýto spôsob financovania investícií prinášal podnikom v súlade s účtovnou metodikou aj ďalšie výhody.[48] Za päť rokov (1985 – 1989) sa v Česku takto použilo okolo 14-15 mld. korún, Slovensko sa „spamätalo“ neskôr a navyše nemalo „medzeru“ v pláne znižovania nákladov, takže tu išlo len o 1,0 až 1,5 mld. Kčs.

Posledným „klincom do rakvy“ bol akcia nazvaná „analýza stavu a efektívnosti výrobnej základne a rozdeľovania zdrojov“. Česká strana sa začala dožadovať vyvodenia dôsledkov zo záverov XVI. zjazdu komunistickej strany z apríla 1981, v ktorých sa konštatovalo: „Môžeme s oprávnenou hrdosťou povedať, že bola v podstate splnená úloha prekonať historicky existujúce rozdiely v podmienkach hospodárskeho, politického a kultúrneho života našich národov“. Svojím spôsobom sa spustila lavína, začalo sa fakticky spochybňovať ďalšie opodstatnenie česko-slovenského štátu, ktorým podľa ústavného zákona č. 143 z roku 1968 bolo „vyrovnávanie spoločenskej a ekonomickej úrovne Českej a Slovenskej republiky“. Zavinili to vlastne slovenskí komunisti, ktorí sa chceli pochváliť, že „už to zvládli“.[49] No a na tom základe sa potom najvyššie pražské orgány na jar 1988 rozhodli konať. Využili na to prerokúvanie štátneho záverečného účtu federácie a Českej socialistickej republiky za rok 1987 a prišli s myšlienkou vyrovnať východiskovú základňu podnikov a nadväzne i republík presunom odpisov. Viedlo to na začiatku r. 1989 k viacerým rokovaniam českých a federálnych expertov na jednej strane a slovenských na strane druhej[50]. Ich závery boli dvojaké: Česi a zástupcovia federálnych orgánov tvrdili, že na Slovensku sa dostatočne nevyužíva výrobný potenciál, že napriek tomu, že sa tu tvorí menej národného dôchodku, používa sa ho viac, o čom mala svedčiť účtovne vykazovaná suma relatívne vyšších dotácií z federácie v prospech Slovenska, a to okolo 12 – 13 mld. korún ročne. Slovenskí experti tvrdili, že priemerná vybavenosť jedného pracoviska strojmi je na Slovensku nižšia ako celoštátna, že na Slovensku sú mladšie len stavebné základné prostriedky, ale nie stroje a zariadenia, a že úroveň, najmä školstva a zdravotníctva, meraná českým podielom vybavenia na jedného obyvateľa, je nižšia a na jej vyrovnanie by bolo treba investovať až 11 mld. korún. (Akosi sa pritom zabudlo, že novšie najmä stavebné investície „dostalo“ Slovensko v rámci industrializácie ako kompenzácia za dôsledky menovej reformy rokoch 1945 – 1953.)

Vtedajšie slovenské komunistické vedenie nevedelo presadiť závery slovenských odborníkov a oficiálnymi závermi analýzy sa stali závery federálno-české, ktoré mali napokon viesť k podpore ekonomického rozvoja Českej republiky cez vyšší podiel na celoštátnych investíciách, posilnenie stavebných kapacít v Českej republike, tzv. objektivizáciu východiskovej základne, ktorou sa zakladal presun asi 14 miliárd korún odpisov zo slovenských podnikov do podnikov českých v rokoch 1991 – 1995. Prišiel však november 1989 a celý tento obludný projekt zamrzol.

K bodu V.: Ako sme už uviedli, podozrievanie z „doplácania na Slovensko“ bolo také staré ako Česko-Slovenská republika. Kauza „doplácanie“ poznamenala už roky medzivojnovej ČSR, neskôr potom komunistický vodca a prezident štátu Antonín Novotný v podobných vyhláseniach pokračoval aj v 60. a 70. rokoch, vyrovnal sa mu aj ďalší komunisticko-štátny predstaviteľ z Česka, Ladislav Adamec, v 80. rokoch 20. storočia. Po novembri 1989 sa tieto tvrdenia ešte zintenzívnili.[51] Zdá sa, že pocity o doplácaní boli v českom prostredí zakotvené veľmi hlboko, a to bez ohľadu na to, ako boli zdokumentované a preukázané. Aj keď holá logika hovorí to, čo nahlas vyriekol poslanec Anton Hrnko: „Dejiny nepoznajú taký národ, ktorý by sa silou-mocou držal druhého národa len preto, aby mohol naň doplácať.“

Deformované ceny, organizačné štruktúry a rozpočtové hospodárenie však znamenalo, že účtovne to skutočne vychádzalo tak, že sa na Slovensko presúvalo z federálnych zdrojov relatívne viac ako v prospech Českej republiky, a tá suma, vo vzťahu k podielu obyvateľstva, sa dala vyčísliť ročne na 8 – 13 mld. Kčs (denne teda 22 – 30 mil. Kčs). Treba uviesť, že pri bilancovaní sa finančne a rozpočtovo vlastne len „pokrývali“ vecné úlohy štátneho plánu rozvoja národného hospodárstva.

Bol to dôsledok cenových (asi 6,3 mld. Kčs) a rozpočtových (asi 11,6 mld. korún) deformácií.[52]

Definitívnu odpoveď na „doplácanie“ Česka na Slovensko dal systém klíringového zúčtovania medzi Slovenskom a Českom od 1. januára 1993 do 1. októbra 1995 (na základe pre ňu nepriaznivého vývoja navrhla česká strana k 30. septembru 1995 ukončiť klíringové zúčtovanie a nahradiť ho bežným, medzištátnym). Platby za služby a tovary prebiehali z jednej strany na druhú prepočtom cez zúčtovateľné ECU. Slovensko a Česko si navzájom poskytovali úver až do výšky 130 mil. ECU a mesačne si uhrádzali sumy, ktoré túto hranicu prekročili vo voľne zameniteľnej mene. Výsledky tohto platobného styku počas celého trvania klíringového zúčtovania boli takéto: klíringová špička 1,116 mld. ECU za roky 1993 – 1995 v prospech Slovenska pri priemernom kurze ECU okolo 40,00 Sk znamená, že česká strana v prospech Slovenska zaplatila za tri roky 44,6 mld. Sk vo voľne vymeniteľných menách, pričom Slovensko zaplatilo Česku v rovnakom čase 3,4 mld. Sk. Rozdiel – 41,2 mld. Sk v prospech Slovenska – znamená, že priemerné ročné saldo klíringového zúčtovania bolo 13,7 miliardy korún presunu zdrojov z Česka na Slovensko. Je pozoruhodné, že ročná vyčísľovaná suma presunu zdrojov z Česka na Slovensko v časoch federácie je veľmi podobná (8 – 13 mld. Kčs). Zrejme toľko peňazí z krajov zamoravských skutočne každoročne prichádzalo na Slovensko. Len predtým, v časoch federácie, sa tomuto presunu, bez akéhokoľvek pokusu o objektívne posúdenie súvislostí, hovorilo „doplácanie“.[53]

     Záver: Prečo zaniklo Česko-Slovensko?

Pri zániku Česko-Slovenska samozrejme hrali svoju rolu aj peniaze, v širšom zmysle ekonomika. Na otázku, či teda „zavinili“ rozdelenie Česko-Slovenska aj peniaze, možno odpovedať áno, aj.

Veď veľké očakávania Slovákov od Česko-Slovenska sa v rokoch 1918 – 1938 nenaplnili práve v ekonomike. Namiesto očakávaného rovnoprávneho súžitia a spolupráce dvoch národov začal vládnuť „čechoslovakizmus“. Ak teda na jednej strane Slovákom „sobáš“ s jedným z najschopnejších európskych národov pomohol k uchráneniu národnej identity, na druhej strane práve hospodárska nerovnosť, ktorá sa nijako neriešila, v niektorých oblastiach sa naopak ešte prehlbovala, viedla v ďalších rokoch k vnútorným napätiam. Úbytok priemyselných kapacít na Slovensku bol vyšší ako prírastok, čo malo svoje negatívne dôsledky v počte nezamestnaných a následne vo vysťahovalectve.

Keď sa prvého januára 1991 sa začala radikálna ekonomická reforma podľa scenára schváleného federálnym zhromaždením, nepredvídane vzrástla nezamestnanosť na Slovensku: na konci r. 1991 dosiahla 11,8%, zatiaľ čo v Česku len 4,1%. Bol to aj dôsledok rozhodnutia federálnej vlády (známe ako „Havlovo rozhodnutie“) z r. 1994 o urýchlenej konverzii zbrojárskych podnikov, dotýkajúcej sa z 80% – 90% slovenských fabrík na výrobu tankov a iných zbraní, čím zaniklo okolo 70 000 pracovných miest na Slovensku. V tejto súvislosti sa žiada dodať, že tie isté tanky začali v r. 1993 vyrábať v Česku a v máji 1994 prišiel ich do Prahy kupovať čílsky generál Pinochet.

Pokiaľ ide o delenie majetku česko-slovenskej federácie na základe ústavného zákona č. 541 / 1992 Zb., treba konštatovať, že sa rozdelil tak, ako sa rozdelil. Pri delení sa uplatnili dva princípy: pomer 2 : 1, približne zodpovedajúci podielu počtu obyvateľov, a územný princíp, podľa ktorého pripadol hnuteľný a nehnuteľný majetok tej nástupníckej republike, na ktorej území sa nachádzal 31. decembra 1992. Pre nesúhlas českej strany sa nepodarilo presadiť historický princíp, ktorý by umožnil posudzovať niektoré majetkové otázky vrátane niektorých aktív a pasív z bilancie ŠBČS (napríklad zlata z obdobia slovenského štátu 1939 – 1945, ale aj vnútrobankových či medzibankových operácií súvisiacich s umiestňovaním úverových, prípadne devízových zdrojov) z hľadiska ich vývoja.

Roman Kaliský tvrdohlavo a obdivuhodne presadil do vyhlásenia Kongresu slovenskej inteligencie na Donovaloch týždeň pred voľbami v r. 1992 slová o Čechoch, ako o „vierolomnom partnerovi“. Mal pravdu. Ešte aj posledný spoločne dohodnutý federálny zákon o rozdelení majetku federácie porušili. Protizákonne si privlastnili a používajú vlajku bývalého spoločného štátu.

Ale rozdelenie Česko-Slovenska „nezavinili“ len peniaze. Za necelých sedem desaťročí existencie spoločného štátu Praha nedokázala rešpektovať princíp rovného s rovným, charakterizovaný onou „pomlčkou“ v názve štátu. S výnimkou 100-denného obdobia od novembra 1938 po marec 1939, keď aj Česi používali tvar „Česko-Slovensko“. Po roku 1990 už takú ochotu neprejavili. Dá sa teda ešte aj inak odpovedať na otázku, prečo sa rozpadlo Česko-Slovensko, resp. Československo. Odpoveď je už v samotnej otázke: v dvojakom pomenovaní štátu.

Praha sa s nikým nemienila deliť o moc, niektorí jej predstavitelia navyše Slovákov strašili. Václav Havel 25. októbra 1990 aj takto: „Kdyby se Československo rozpadlo ... ocitli by jsme se v pozici největšího komplikátora nového evropského uspořádání“.

Ale ono sa našťastie „rozpadlo“, aj keď jeden zo zástancov slovenskej samostatnosti, exprezident Michal Kováč sa vyjadril v SME 29. decembra 2007 tak, že „boli sme presvedčení, že ešte na to nie sme dostatočne pripravení. Požiadavku konfederácie sme si však dali do volebného programu v roku 1992 s vedomím, že to bude len na štyri roky“.

Sila a súdržnosť akéhokoľvek štátu je taká, aké sú základy, na ktorých sa štát budoval. Tie sa v prípade Česko-Slovenska (pre Slovákov), resp. Československa (pre Čechov) kládli ešte pred vznikom štátu a v čase jeho vzniku. A treba povedať, že predstavy neboli identické. Tam treba hľadať príčiny rozpadu štátu v roku 1939 a aj v roku 1992. Štát sa vnútorne rozložil, pretože Slováci sa nestali jeho rovnoprávnou súčasťou fakticky od prijatia ústavy 29. februára 1920 až do prijatia ústavného zákona o jeho zániku 25. novembra 1992.

 

Príloha č. 1

 

Národný dôchodok Slovenska v Česko-Slovensku (bežné ceny v mld.)

 

Rok                 Hodnota slov. % podiel          % podiel

                       ND                                                     obyvateľstva

1929                10                               15                                24

1934                7                                13,2

1936                8                                15,2

1937                9                                15

1948 11,3        19,2                            27,9

ročný priem. prírastok 1937 – 1948  bol 0,38

 

1950 17                                  19,9

1953                25,2                            19,6

1956                28,2                            21,2

1960                38,2                            23,5                             29,3

1965                41,6                            24

1968                67,0                            26

1970 80,6                               26,7                             31,6

1975                111,2               27,1

1980                136,2               29,1                             32,6

1983                141,4               27,9

1989                                                   31,0                             33,7

ročný priem. prírastok 1948 – 1989  bol 0,29

 

Prameň: podľa Historickej štatistickej ročenky, Praha 1985.

 

Marián Tkáč



__________________________________

Text prednášky na konferencii Panslovanskej únie s názvom Prečo nemôže byť 28. október slovenským štátnym sviatkom, ktorá sa uskutočnila 13.10.2014 v Bratislave

 

 

Použitá literatúra

BOKES, F.: Dejiny Slovákov a Slovenska od najstarších čias až po súčasnosť. SAVU Bratislava 1946

DĚJINY Československa v dátech. Praha 1964

DEJINY SLOVENSKA / dátumy, udalosti, osobnosti. Vydavateľstvo Slovart 2007

DEJINY SLOVENSKA IV / od konca 19. storočia do roku 1918. Veda. Bratislava, 1986

DOKUMENTY SLOVENSKEJ IDENTITY A ŠTÁTNOSTI I., II. Národné literárne centrum 1998

Ďurica, Milan S.: Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí. Lúč. Bratislava 2003

Historická statistická ročenka. SNTL/ALFA Praha 1985

HODŽA M.: Články, reči, štúdie. Bratislava 1934

HORVÁTH, Š. – VALACH, J.: Peňažníctvo na Slovensku do roku 1918. Alfa Bratislava 1975

HORVÁTH, Š. – VALACH, J.: Peňažníctvo na Slovensku 1918 – 1945. Alfa Bratislava 1978

HRONSKÝ, M.: Boj o Slovensko a Trianon. Bratislava 1998

HRONSKÝ, M.: Slovensko pri zrode Československa. Pravda Bratislava 1987

KARVAŠ I.: Moje pamäti - v pazúroch gestapa. NVK Interational Bratislava 1994

KARVAŠ, I.: Česko-slovenský pomer z hospodárskeho hľadiska. Praha 1935

LIPTÁK, Ľ.: Slovensko v 20. storočí. Bratislava 1999

MATHÉ, S.: Prečo sa rozpadlo Československo? In: Literárny týždenník 1. januára 1998

MRVA, I.: Slovenské dejiny pre každého. Perfekt 2016

PITHART, P.: Před a za zrcadlem. In: OS, apríl 1997

RYCHLÍK, J.: Rozpad Československa. Academic Electronic Press. Bratislava 2002

SIDOR, K.: Tak vznikol Slovenský štát. Odkaz / Ozveny. Bratislava 1991

SLOVENSKO / DEJINY. Obzor Bratislava 1971

STRHAN, M.: Odbúravanie banského a železiarskeho priemyslu na Slovensku v rokoch 1921-1923. In: Historický časopis 3/1954

TKÁČ, M.: Dôsledky reforiem – menovej a peňažnej po druhej svetovej vojne. In: Ekonomické rozhľady 3 / 2007

TKÁČ, M.: Hospodárske súvislosti slovenskej štátnosti. Print-Servis. Bratislava 1997

TKÁČ, M.: Národ bez peňazí. Bradlo Bratislava 1992

TKÁČ, M.: Neznámy slovenský príbeh. Matica slovenská 2018

TKÁČ, M. – KRÁLIK, Š.: Poznatky z vývoja rozpočtového hospodárenia na Slovensku. In: Ekonomický časopis 1988, č.12

 

[1]             Nový štát väznil muža, ktorý mu kliesnil cestu. Keď na sklonku monarchie slovenskí politici vajatali, čo ďalej, práve Hlinka neváhal. 24. júna 1918 na porade predstaviteľov Slovenskej národnej strany vyhlásil: „Okolkovaním nedopracovali by sme sa nikdy k vytúženému cieľu. Tu je doba činov. Nutno nám určite vysloviť, či pôjdeme naďalej s Maďarmi, alebo s Čechmi. Neobchádzajme otázku, povedzme otvorene, že sme za orientáciu česko-slovenskú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“ Bol to ten Andrej Hlinka, o ktorom vládne maďarské noviny v roku 1907 napísali: „Hlinku by mali zaživa z kože zodrieť a potom to jeho už odrané mäso vrelým olejom obariť“.

[2]             Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti II. Bratislava. Národné literárne centrum, 1998, s. 332

[3]             Löbl, Eugen: Otázky slovenskej štátnosti. In: Horizont, 1980, č. 3

[4]             V zahraničnej službe v Bratislave. In: Kultúra 15. mája 2002

[5]             Hospodárske noviny, 16. – 18. marca 2007

[6]             MATHÉ, S.: Prečo sa rozpadlo Československo. In: Literárny týždenník 1. januára 1998

[7]             Dejiny Slovenska IV, s. 44

[8]             Slováci v Amerike od roku 1919 do roku 1922 zozbierali medzi sebou a poslali Česko-Slovenskej republike viac ako milión dolárov, pričom už od roku 1914 do roku 1919 zozbierali a „obrátili na propagandu“ viac ako štvrť milióna dolárov. Jedným z organizátorov pomoci bol Michal Bosák, bankár, národovec a mecenáš. Slováci darovali 200 000 dolárov Tomášovi G. Masarykovi (on sám sa o tom zmienil v knihe Světová revoluce). 120 000 dolárov vyplatili predsedníctvu Česko-Slovenskej národnej rady v Paríži v rokoch 1918-1919 a ďalších 49 500 dolárov do mája 1922, 4000 dolárov poslali na výstavbu gymnázia v Báčskom Petrovci, 1031 dolárov na Slovenskú tlačovú kanceláriu. Okrem toho sa Slováci v USA zbierali i na zlatý poklad Republiky Česko-Slovenskej. Dávali zlato a striebro (čo všetko „pošlo do Prahy“). Minimálna hodnota všetkých zlatých a strieborných predmetov, ktoré americkí Slováci poslali do Prahy v zapečatenom kufri 2. júna 1921, bola 1 015 000 dolárov. O ich ďalšom osude sa nič nevie

[9]             „Všetky doterajšie krajinské a ríšske zákony zostávajú zatiaľ v platnosti, všetky úrady samosprávne, štátne a župné, ústavy štátne, krajinské, okresné, župné a obecné sú podriadené Národnému výboru a dočasne úradujú a konajú podľa dosiaľ platných zákonov a nariadení.“

[10]           LIPTÁK, Ľubomír: Slovensko v 20. storočí. Bratislava, 1998, s. 116 – 117

[11]           SIDOR, K.: cit. dielo, s. 27

[12]           PITHART, P.: Před a za zrcadlem. In: OS, apríl 1997

[13]           NEJEDLÝ, Z.: Sebeurčení národů. 1924

[14]           Pozri TKÁČ, M.: Hospodárske súvislosti slovenskej štátnosti. Bratislava 1997

[15]           Historická statistická ročenka. SNTL/ALFA Praha 1985; HORVÁTH, Š. – VALACH, J.: Peňažníctvo na Slovensku 1918-1945. Alfa Bratislava 1978, s. 15

[16]           VACHEL, J.: Hospodářske noviny č. 80/1991

[17]           Slovák, 9. augusta 1936

[18]           HORVÁTH, Š. – VALACH, J.: cit. dielo s. 29

[19]           TKÁČ, M. – KRÁLIK, Š.: Poznatky z vývoja rozpočtového hospodárenia na Slovensku. In: Ekonomický časopis 1988, č. 12, s. 1101-1113.

[20]           Bližšie pozri TKÁČ, M.: Národ bez peňazí. Bradlo Bratislava 1992, s. 49 a nasl.

[21]           Počet 660 udáva publikácia Československá socialistická republika. Obzor Bratislava, 1978, počet 685 HORVÁTH, Š. – VALACH, J: Peňažníctvo na Slovensku 1918-1945. s. 15.

[22]           KARVAŠ, I.: Moje pamäti – v pazúroch gestapa. International 1994

[23]           LIPTÁK, Ľ.: Slovensko v 20. storočí. Bratislava 1999

[24]           STRHAN, M.: Odbúravanie banského a železiarskeho priemyslu na Slovensku v rokoch 1921-1923. In: Historický časopis 3/1954

[25]           Ottův slovník obchodní. Praha 1925, s. 1217

[26]           Lexikón slovenských dejín s. 139

[27]           HODŽA, M.: Články, reči, štúdie. Bratislava 1934, s. 153

[28]           VACHEL, J. v Hospodářskych novinách č. 80 / 1991 uviedol, že v rokoch 1920-1938 sa zo Slovenska vysťahovalo okolo 220-tisíc obyvateľov. Pozri Národná obroda 26. apríla 1991

[29]           KARVAŠ, I.: Moje pamäti - v pazúroch gestapa. Interational Bratislava 1994.

[30]           Slovenský denník, 24. marca 1935

[31]           JAURA, Z.: Hospodárske noviny č. 20 / 1987

[32]           Slovenský účet svetu. Edícia A, Bratislava 1990, s. 30

[33]           VYSKČIL, P.: Zamyšlení nad rozpočty. In: Svobodné slovo, júl 1990

 

[34]           Druhého novembra 1938 vo Viedni na tzv. arbitráži Nemci s Talianmi rozhodli o maďarskej okupácii Senca, Galanty, Nových Zámkov, Levíc, Komárna, Lučenca, Rimavskej Soboty, Košíc, Užhorodu a Mukačeva.

[35]           Rozpočet pre české krajiny: príjmy 4,6 miliárd korún, výdavky 5,9 miliárd korún. Pozri: SIDOR, K.: Takto vznikol slovenský štát. Odkaz Bratislava 1991, s. 56.

 

[36]           LIPTÁK, Ľ.: Slovensko v 20. storočí. s. 260

[37]           Zpráva o vojnových škodách pre Ministerstvo vnútra, list Povereníctva fiancií z 24. januára 1946, Slovenský národných archív, Fond Povereníctvo financií

[38]           RÁKOŠ, E. - RUDOHORSKÝ, Š.: Slovenské národné orgány 1943-1968. Slovenská archívna správa Bratislava 1973, s. 142

[39]           Pravda, 23. marca 1968

[40]           Alexander Dubček z pozície lídra slovenských komunistov v októbri 1967 otvorene a aj odvážne kritizoval politiku pražského centra, ktoré zamýšľalo v najbližších dvadsiatich rokoch vytvoriť asi 900 000 pracovných príležitostí v Česku a len asi 100 000 na Slovensku, pričom demografi počítali pri stagnácii prírastku obyvateľstva v Česku s prírastkom Slovákov v počte asi jeden milión. To by bolo znamenalo húfne sťahovanie sa Slovákov za prácou do Česka, ktoré napokon už prebiehalo a jeho výsledkom je najpočetnejšia národnostná menšina v Česku (podľa sčítania ľudu z roku 2001 išlo asi o 380 000 Slovákov, pri sčítaní ľudu o desať rokov sa ich počet znížil na 147 000; dôsledok asimilácie). Požiadavky národnej emancipácie mali v tomto období teda svoju ekonomickú „opodstatnenosť“. Argumentovali ňou Viktor Pavlenda, Hvezdoň Kočtúch, či Štefan Šebesta. Ostrá kritika Novotného – ale možno aj moskovské vzdelanie a zázemie – vyniesli Dubčekovi stoličku najvyššieho komunistického predstaviteľa v Prahe i preto, že v Česku chýbal výraznejší kritik dovtedajšieho vodcu Novotného. Slováci sa nadchli ľudsky zmýšľajúcim Dubčekom aj preto, že „na druhej strane“ bol práve Antonín Novotný, ktorý svojou aroganciou urazil Slovákov v lete 1967: neprijal dary Matice slovenskej počas oficiálnej návštevy Martina. Bola z toho veľká aféra, možno dokonca povedať, že výrazný podnet na riešenie postavenia Slovákov, keď úctyhodnej a tradičnej národnej ustanovizni Slovákov vrátili následne z Pražského hradu obálku s matičnými darmi s poznámkou „Adřesát nepřijíma!“ Matica slovenská zvykne veru „otvárať témy“.

[41]           Formálno-právne sa tak stalo na základe zákona č. 38 z 11. marca 1948, ktorým bola obnovená NBČS

[42]           Ako Česi „doplácali“ na Slovensko, rozhovor s J. Valachom. Zmena č.44/1996

[43]           Slovenský povereník financií Tomáš Tvarožek, ktorý mal na splynutie slovenskej a protektorátnej koruny iný ako pražsko-komunistický názor (problém, pravda, je dosť komplikovaný... práve vzhľadom na rozličné pomery v oboch častiach republiky. Ako ilustráciu uvádzam, že vajíčko, ktoré stojí v podjavorinskom kraji Ks 3,50, kupujú záujemci z Moravy po 20-25 K, zápalky v Čechách dostať za 0,60 K, na Žitnom ostrove platia i 5 Ks. (...) Jedným z najdôležitejších momentov, ktoré treba ďalej vziať do úvahy je skutočnosť, že v českých krajinách úradné ceny a mzdy sú nižšie ako na Slovensku, kým tzv. čierne ceny zase v Čechách oveľa vyššie, na Slovensku nižšie“ – citované podľa knihy Š. Horvátha, J. Valacha, s. 72) sa menovej reformy nedožil; dosť záhadne zomrel v kresle v pracovni júli 1945.

[44]           Vypočítané podľa Historickej statistickej ročenky. SNTL/ALFA Praha 1985

[45]           Na svoju angažovanosť osobne doplatil Pavol Majling, v tých časoch predseda Slovenskej plánovacej komisie. Vyčítali mu presadzovanie slovenských záujmov, vybudovanie VSŽ Košice, chemických závodov po celom Slovensku, ako aj rekonštrukciu Bratislavského hradu, pričom najvážnejší dosah na P. Majlinga mali námietky proti vybudovaniu Medzinárodného výpočtového strediska OSN v Bratislave. Okrem jeho biľagovania z buržoázno-nacionalistického pohľadu na otázky ekonomického rozvoja Slovenska, v tomto prípade argumentovali v Prahe aj tým, že výpočtové stredisko OSN by bolo ideálnym miestom pre organizovanie špionáže proti ČSSR. V nadväznosti na tieto námietky podpísal Antonín Novotný dekrét o odvolaní Pavla Majlinga z funkcie.“ Bližšie: TKÁČ, M. – NÁVRAT, R. – VALACH, J.: Mali sme bankárov? Prúdy Bratislava 1996

[46]           TKÁČ, M. – KRÁLIK, Š.: Dvadsať rokov štátneho rozpočtu SSR. In: Finance a úvěr, Čtvrtletní příloha č. 4 / 1988

[47]           Viac ako 50 – 60 slovenských priemyselných podnikov bolo v polovici 80. rokov 20. storočia stratových, a to okrem štátnych majetkov v poľnohospodárstve, a ich strata dosahovala okolo 2 mld. korún ročne. Len postavené a v tom čase nevyužívané Bratislavské automobilové závody (neskôr predané Volkswagenu) vykazovali ročne stratu 200 – 300 mil. Kčs

[48]           Obchádzali sa inak prísne bilancované investičné limity (čím sa, pravda, na druhej strane narúšala bilancia stavbárskych, ale i technologických dodávok a prispievala k predlžovaniu lehôt investičnej výstavby); keďže takto financované rekonštrukcie a modernizácie účtovne nezvyšovali hodnotu základných prostriedkov, nezvyšoval tento spôsob financovania investícií základ na tvorbu odpisov a aj samotné odpisy (a tak menej zaťažoval náklady podnikov); v čase, keď sa bilancovalo aj použitie odpisov, na federálne bilancovanie sa ich dostalo menej; viedol k falošnému zdaniu, že opotrebovanie strojov a zariadení, ale aj budov je vyššie ako v skutočnosti (suma rekonštrukcie a modernizácie financovanej z nákladov nezvyšovala účtovnú hodnotu základných prostriedkov); práve tento efekt sa mal „využiť“ pri presadzovanom zámere „vyrovnať východiskovú základňu“ podnikov povinným presunom odpisov z menej „opotrebovaných“ podnikov v prospech účtovne viac „opotrebovaných“

[49]           Začiatkom 80. rokov sa zmiernili rozdiely medzi Slovenskom a Českom. Od druhej polovice 60. rokov vyrábal slovenský priemysel viac výrobkov, ako v r. 1937 celá ČSR. V r. 1985 žila na Slovensku 1/3 obyvateľstva ČSSR a jeho podiel na celoštátnych ukazovateľoch dosahoval väčšinou 29 % – 32 %. V prepočte na jedného obyvateľa to bolo 85 % – 98 % úrovne Česka. Hoci to ešte nebola rovnaká úroveň, komunistické vedenie vyhlásilo proces hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho vyrovnávania Slovenska na českú úroveň za zavŕšený

[50]           Karel Špaček, Milan Jurčeka, Ivo Kočárnik, Stanislav Šourek na českej strane, na slovenskej Juraj Peréni, Stanislav Bahurinský, Marián Tkáč a ďalší

[51]           21. marca 1990 v Lidových novinách R. Zukal napísal, že v rokoch 1972 – 1989 bolo na Slovensko presunutých 150 miliárd korún; v tých istých novinách o niekoľko týždňov neskôr, 31. októbra 1990, K. Kříž v článku Řekněme to nahlas napísal: „Každú hodinu, dňom i nocou, prúdi z Čiech a Moravy na Slovensko temer milión korún, denne 20 miliónov“ a ďalej: „Dotácie, ktoré prúdili a prúdia na Slovensko (...) čoskoro skončia. Pravdepodobne sa ukáže, že si Slovensko žilo nad pomery.“

[52]           Bližšie TKÁČ, M.: Hospodárske dejiny, stručný prehľad. Ekonóm Bratislava 2005, s. 224

[53]           Pozri Výročná správa NBS za rok 1995