Uplynulo už vyše dvadsať rokov od úmrtia majstra Viktora Kubala

Majster Viktor Kubal sa narodil 20. marca 1923 v Jure pri Bratislave. V roku 1943 ukončil Vyššiu školu staviteľskú, potom študoval na Škole umeleckých remesiel v Bratislave.

Venoval sa najmä karikatúrnej tvorbe a animovanému filmu. Zomrel 24. apríla 1997 vo veku 74 rokov.


Viktor Kubal bol velikánom slovenského humoru a satiry a tiež priekopníkom slovenského animovaného filmu. Patril medzi pravidelných autorov bývalého satiricko-humoristického časopisu Roháč a dlhé roky bol jedným z najaktívnejších a najznámejších umelcov, žiarivou autorskou hviezdou slovenskej satiry a humoru.

Zostala po ňom hlboká stopa, stopa tvorcu – satirika, karikaturistu, ale i človeka, ktorého navyše zdobili morálne atribúty.

Jeho prínos je prinajmenšom hodný zápisu do knihy rekordov. Veď v časopise jeho doby, v známom Roháči, bežal nepretržite týždeň čo týždeň – 36 rokov! – pamätníkom ešte aj dnes dobre známy, stále rezonujúci kreslený seriál Vaša Dita. Nehovoriac o nespočetnom množstve ďalších humorných i satirických obrázkov, ale i textov, ktoré vytvoril.

Viktor Kubal bol skutočnou osobnosťou, hoci sa vďaka svojej vrodenej skromnosti za ňu nikdy nepokladal, bol človekom s národným a vlasteneckým cítením. Napokon, tak sa aj na sklonku svojej neutíchajúcej tvorby a života  autorsky i osobne prejavoval. Po tomto velikánovi zostalo prázdno, ktoré stále v satiricko-umeleckom prejave a tvorbe na Slovensku výrazne cítiť.

Kreslený humor a satiru na Slovensku po roku 1945 je možné si iba veľmi ťažko predstaviť bez karikaturistu Viktora Kubala. Už v 50. rokoch sa jeho výtvarný prejav vyhranil do pôsobivej výtvarnej skratky, ktorá mu bola prostriedkom realizácie vtipného nápadu. Pre Viktora Kubala bolo typické, že už v prvej predstave nachádzal obrazné riešenia v ľahkej kresbe ceruzkou. Definitívnu podobu dostávala karikatúra prekreslená perom alebo tušom. Pravdaže za predpokladu, že obrazné riešenie autora uspokojilo.

Kubalova zámerne neštylizovaná kresba priamo ozrejmovala satirickú myšlienku, niekedy vyjadrenú aj sprievodným textom, a svojou skratkovitosťou a zrozumiteľnosťou vytvárala podmienky na nadviazanie okamžitého kontaktu medzi dielom a vnímateľom. Viktorovi Kubalovi išlo vždy o obsah, o myšlienku. Za formovou jednoduchosťou a kompozičnou prehľadnosťou sa skrývalo hlboké pochopenie motívov a ich interpretácia cez humorné obrazové nápady, smerujúce často ku kriticko-satirickému obsahu. Jeho humorné figúrky a výjavy svojsky zľudšťovali zlo, hlúposť a spoločenské nešváry.

Sám Viktor Kubal svoje práce pokladal za publicistické, novinárske – a tak ich aj robil. Vždy nakreslil aktuálny obrázok, ako novinár napíše článok a zanesie či odošle ho do redakcie. To platilo za totality a malo by platiť aj dnes. Majster Kubal svojou každodennou tvorbou vyše štyri desaťročia dokazoval, že humor a satira sú prepotrebné veci. Podobne ako chlieb i smiech boli podľa neho najkratšou vzdialenosťou medzi ľuďmi.

Viktor Kubal svoje prvé pokusy kreslil tušom na filmový pás už ako dvanásťročný. Neskôr navštevoval celoročný denný kurz pre kinetickú fotografiu a kinematografiu v Škole umeleckých remesiel v Bratislave. Svoje prvé animované filmy, ako Studňa lásky, Únos, Tajomný dedo, nakrútil vo vtedajšej spoločnosti Školfilm, predtým ako začal pracovať v bratislavskom štúdiu animovaného filmu. Tu vyrobil niekoľko zaujímavých seriálov, napríklad O Jankovi Hraškovi.

Treba tiež spomenúť cyklus rozprávkových večerníčkov, ako Panák z križovatky alebo Puf a Muf, a samozrejme celovečerné animované filmy Zbojník Jurko a Krvavá pani. Ako režisér a animátor vytvoril bezmála štyristo krátkometrážnych animovaných filmov, z ktorých mnohé získali významné domáce i zahraničné ocenenia.


 V„roháčovskom“ archíve sme našli jeden z posledných autentických rozhovorov s ním, ktorý prinášame...Čím vlastne kreslíte, majster Kubal?

– Hocičím. Perom, ceruzkou, čo príde. Raz sa ma deti opýtali, ako to vlastne kreslím. A prečo akurát takú figúrku. Tak som im dal návod a podľa neho môže kresliť každý. Predstavte si biely papier, zatvorte oči, predstavte si tam to, čo chcete nakresliť. A kým to máte ešte v pamäti, rýchlo to obtiahnite. A je to!

Prečo ste v Roháči vo vašej pravidelnej rubrike dali meno svojej postavičke práve Dita?

– Viete, kedysi dávno som čítal román Veselá pieseň o Bernadete, o francúzskom dieťati. Vtedy sa nám práve v rodine narodila dcérka a chceli sme jej dať meno Bernadeta. Ale prišiel na návštevu švagor a ten chcel Ditu.

Ako sa vám žije v týchto ťažkých časoch?

– Ťažké časy boli vždy. Nikdy nebol život ľahký. Tak to človek tragicky a pesimisticky nesmie brať. Kto si ako povie, tak sa vlastne má, podľa príslovia: „Kto sa pochváli, má pochválené, kto pohaní, má pohanené“. Pritom nechcem nič zľahčovať. Skúste sa vždy na život pozerať z tej príjemnejšej stránky. Napríklad, ako som rád, že nemám auto, pretože tým mám menej starostí i zodpovednosti. A tak je to aj s ostatnými materiálnymi statkami. Skúste všade, kam prídete, rozosievať optimizmus a dobrú náladu. Uvidíte, že sa to vyplatí. Viem, vždy to nejde, no treba sa vždy aspoň pokúsiť naladiť pozitívne.

Viete po kom ste zdedili talent?

– Ja mám všetky tetky z otcovej strany maliarky. Boli učiteľkami a v tom čase učiteľ musel vedieť takmer všetko. Aj z mamičkinej strany, ktorá sa narodila v Budapešti, jej bratia boli výtvarníci, aranžéri všetkých obchodov. Otcova mama bola sestrou Hansa Faladu, známeho spisovateľa. Tieto gény, ktoré som zdedil, mi akosi zostali. No a čo sa týka humoru, mal som napríklad brata advokáta, ktorý tiež  bral život s humorom. Rozviedol s nadhľadom každého, kto si o to požiadal. Bral to svojím spôsobom zábavne, hoci je to vážna vec. Záleží na tom, z ktorej strany, z akého uhľa pohľadu na to hľadíte.

A čo pribúdajúce násilie, sebeckosť, brutalita... Ako to vnímate?

- Aj to záleží od pohľadu na vec. Ja som prežil vojnu a nevedeli sme, čo a ako bude. Vždy som sa však snažil veci brať tak, ako idú. Zdražel chlieb, maslo, nuž zdraželo, nejako to prežijeme. Viete, keď človek prejde o kúsok cesty ďalej, napríklad od miesta, kde sú problémy, už sa mu veci zdajú inakšie, ľahšie, jednoduchšie – a možno je už aj po probléme. Prípadne, časom sa zdajú až malicherné a človek sa nad nimi neraz povznesie, ba i pousmeje. Čas je najlepší lekár. Nad ničím sa netrápim, najmä nad tým nie, čo neviem ovplyvniť. A ako sa hovorí, ak nejde o život, nejde vlastne o nič.

Vraví sa, že doma nie je nikto prorokom. To je príčina, prečo tak málo informácií sa v médiách píše o takýchto osobnostiach. Napríklad prečo Francúzi, a nie Slováci premietali i premietajú v kinách slávnu Krvavú paniu? Premietaním legendárneho celovečerného filmu Krvavá pani (La Dame sanglante) z roku 1980 v kine Lumière Fourmi a o pár dní neskôr v kine Pathé Bellecour si francúzski organizátori počas festivalu Lumière a Lyon pripomenuli brilantného kresliara a satirika Viktora KUBALA (1923 – 1997), od smrti ktorého uplynulo dvadsať rokov. A čo slovenská kinematografia?

Brilantný kresliar Viktor Kubal už ako jedenásťročný našiel kdesi osem metrov prázdneho filmového pásu. Tušom naň nakreslil prechod tanku cez prekážku a štart lietadla...a vytvoril prvý slovenský animovaný film. Tento fragment doteraz archivuje Slovenský filmový ústav. Nie preto, že by bol námetovým alebo realizačným skvostom – veď neprevyšuje skúsenosť detského veku – ale je medzníkom, keď budúci zakladateľ a zrejme i ťažko prekonateľný tvorca slovenského animovaného filmu, karikaturista i režisér Viktor Kubal prvýkrát vyslovil aj uskutočnil túžbu, pri ktorej zotrval celý život.

Jeho životný film, ako sme už uviedli, sa začal odvíjať 20. marca 1923 vo Svätom Jure. Odmalička rád kreslil, čo bola ak nie jediná, tak určite dominantná záľuba, ku ktorej sa veľmi skoro pridružil aj film. Už ako štvorročný pritláčal oko k štrbine drevenej steny na ktorejsi stodole, kde premietač krútil kľukou prístroja a premietal kúsky filmov. Boli rôzne tónované – doružova, domodra, dohneda – a chlapča na ne hľadelo s úžasom.

V jeho vnímavej dušičke klíčilo odhodlanie raz tiež nakrúcať filmy. „Ako desaťročný som už bol skúsený filmový divák. Nadchýnali ho najmä grotesky. Doma mu inak nevraveli, iba kinár,“ spomínal neskôr.

Je zaujímavé, že v etude s tankom a lietadlom intuitívne uplatnil techniku, s ktorou sa preslávil kanadský filmový experimentátor Norman McLaren. Takmer zarovno s Kubalom – v roku 1932, ako devätnásťročný na vysokej škole umeleckej v Glasgowe zmyl emulziu s tridsaťpäťmilimetrového filmového pásu a tušom naň urobil abstraktné kresby. To nikto pred týmito mladíkmi – starším a oveľa mladším – neskúsil a neurobil, lebo neverili, že na filme to môže zostať a pretrvať. Pretrvalo...

„Viem, že tieto filmy nás prežijú a prinesú šťastie a radosť deťom našich detí,“ povedal o McLarenovi filmový kritik Pete Seeger. Tie isté slová možno použiť aj na podstatnú časť diela Viktora Kubala. Rozhodnutie stať sa filmárom dozrievalo u neho v čase, keď zo zámoria až k nám doliehal obrovský komerčný úspech Walta Disneyho a bratov Fleisherovcov. Hoci sa mu v pamäti ako prvý zahniezdil kocúr Felix, jeho obdiv nepatril disneyovskej produkčnej továrni, ale Fleisherovcom, ktorí nepersonifikovali zvieratá, ale ako prví začali kresliť ľudské figúry. Vzorom sa mu stal Pepek námorník so svojím špenátom...

Ešte prv ako mu pod nosom začali pučať fúziky, získal skúsenosti vo filmovej škole Karola Plicku. Osvojil si profesiu trikára a ako štrnásťročný už mal vlastnú tridsaťpäťmilimetrovú kameru i trikový stôl. Potom šiel študovať na strednú stavebnú školu, lebo iba tam sa v tom čase vyučovalo kreslenie. A tým bol doslova posadnutý. V kreslení sa neskôr rok zdokonaľoval i na Slovenskej vysokej škole technickej. Na svojom prvom pôsobisku v Ústave pre školský a osvetový film v roku 1942 nakrúcal čiernobielu snímku Únos, kde je inšpirácia americkou školou očividná na kresbe postáv i v komponovaní gagov. Film však nedokončil. Ale už o rok otvoril srdcia divákov Studňou lásky – prvým slovenským animovaným filmom na motívy povesti z Trenčianskeho hradu, ktorú spopularizoval najmä spisovateľ Jožo Nižnánsky.

Románom o Alžbete Bátoriovej inšpiroval aj druhý Kubalov celovečerný animovaný film Krvavá pani z roku 1980. Tým prvým bol Zbojník Jurko, ktorý vznikol o štyri roky skôr.

Ako chlapec často čítal Nižnanského, ktorého historické príbehy sa mu tak zapáčili, že začal snívať o ich stvárnení. Studňa lásky je míľnik a skutočný začiatok dejín slovenského animovaného filmu. Má ešte mnohé detské choroby. Začínajúci animátor ho kuriózne nakreslil na celofán, ktorý získal v obchode na autosúčiastky, kde sa používal na okná kabrioletov. Vznikal spontánne, bez scenára, ale už je v ňom zrejmý autorský prístup, ktorý autor vtedy vyjadril takto: - Neusilujem sa o zvýraznenie výtvarnej zložky, ale o dobrý príbeh. S prácou som spokojný až vtedy, keď vymyslím dobrú pointu.

Do konca štyridsiatych rokov nakrútil Viktor Kubal ešte tri krátkometrážne dielka a potom akoby uťal. Film pre neho prestal nadlho existovať. Celú tvorivú energiu sústredil na časopiseckú kresbu a karikatúru. Najmä pri rozbehu Roháča bol v mnohých smeroch priekopníkom a často sám suploval úzke autorské zázemie.

V roku 1965 sa predsa len zreálnili podmienky na tvorbu animovaných filmov. Vo filmových ateliéroch na Kolibe vzniklo oddelenie na tvorbu trikov k hraným filmom a sformovala sa aj skupina kresleného filmu pri Štúdiu krátkych filmov Bratislava na čele s majstrom Viktorom Kubalom. Remeselnú prípravu budúcich tvorcov animovaných filmov neskôr prevzala aj Vysoká škola múzických umení, kde istý čas vyučoval kresbu. Od konca šesťdesiatych rokov už nebol osamelým bežcom. Pridali sa k nemu bratia Popovičovci, neskôr Jaroslava Havettová, Monika Trajterová a ďalší.

Málokto vie, že Cvik bola jeho školská prezývka. Tak mu vraveli rovesníci v Trnave, kde prežil podstatnú časť detstva, ale aj spolužiaci v Terchovej, kde tiež vychodil niekoľko tried. U tetky tu pravidelne trávieval prázdniny a jeho návštevy v kraji pod Rozsutcom boli časté aj vtedy, keď pracoval na filme Zbojník Jurko. „Po Jánošíkovi som odjakživa túžil. V detstve  sa naňho hrávali a táto legenda v ňom ostala... Každý týždeň cestoval do Terchovej, kde si naskicoval potôčik, inokedy strom či skalu.

Dramaturg Rudolf Urc: - V tomto filme sa sústredilo všetko, čo tento zakladajúci tvorca kreslených filmov na Slovensku vstrebal – tu sa naplno rozvinuli všetky znaky jeho talentu, skúsenosť kresliča karikaturistu i širší register gagový, veľkolepá animátorská hra. Národný, ľudový naturel, jeho skúsenosť, múdrosť a vtipnosť mu boli vždy blízke a sympatické. Dejiny jeho národa boli v ňom. Vyrastal s nimi a podvedome sa v ňom usalašili. Rovnako podvedome po nich pri tvorbe každého filmu siahol, aby ich stvárnil.

Potvrdil to aj Krvavou paňou (1980). Tento animovaný film vyvolal polemiku podobnú tej, ktorá sprevádzala Jakubiskov veľkofilm Bathory. Z antihrdinky urobil ženu so zlomeným srdcom. Melodrámu povýšil na rozjímanie o jednom charaktere, lacný efekt nahradil úvahou o veľkej láske a jej tragických dimenziách. Tridsať rokov pred Jakubiskom, veľký, svetovo uznávaný „kinár“ Viktor Kubal zomrel. Bolo by chybou, aby sme na takúto slovenskú osobnosť, ktorá nás preslávila i v zahraničí,  zabúdali.


Moja spomienka na majstra Viktora Kubala

Bol som obdivovateľom obrázkov a vôbec tvorby pána Viktora Kubala, ktorého si stále veľmi vážim, a osobné spomienky na neho mi zostanú v pamäti do konca života. Teraz si ho pripomínam o to viac, že na Slovensku sa tento žáner, teda humor a najmä satira, akoby vytratil z nášho každodenného života.

Som rád, že patrím medzi tých šťastlivcov, ktorí mali možnosť aspoň občas sa stretnúť s majstrom Kubalom, týmto veľkým, myšlienkovo a intelektuálne bohatým, hlboko veriacom človekom. Stretnutia s ním boli obohatením i nevšedným zážitkom. Najmä v Novom Roháči, kde som bol zamestnaný a kde v tom čase Viktor Kubal pravidelne nosil do redakcie svoje obrázky – karikatúry, ako malé umelecké dielka.

V pamäti mi utkvelo, ako sa často, s typickým úsmevom na perách, už pri vstupe redakcie spýtal: „Ešte vychádzame?“ Aj on, podobne ako my v redakcii, intenzívne prežíval problémy, ktoré vydávanie tohto periodika až do jeho definitívneho zániku sprevádzali.

Majster Kubal, ako sa to napokon zračí z jeho obrázkov, mal takmer vždy dobrú náladu. Doteraz mám pred očami jeho šibalský úsmev. Bol tiež dobrým rozprávačom. Zaujímavé boli viaceré jeho osobné zážitky.

Pamätám si na jednu z jeho príhod, ktorú mi (okrem iných, v rámci priateľských rozhovorov) povedal. Vraj, keď raz išiel po ulici, zrazu zazrel v sklenom výklade predajne zrkadliť sa človeka, ktorý mu bol veľmi nesympatický. No keď sa lepšie prizrel, zistil, že je to vlastne on sám... Nasledoval srdečný smiech. Aj taký bol majster Viktor Kubal. I táto príhoda svedčí o jeho schopnosti sebairónie, o nadhľade a duchaplnosti.

Inokedy ma veľmi potešil poznámkou na moju adresu – a teraz si trochu polichotím – keď mi povedal, že vidieť, že som redaktor. Stalo sa to vtedy, keď ma uvidel robiť si poznámky na kúsok (zdrap) papiera, keď som si zaznamenával myšlienky, nápady. Zdôveril sa mi, že aj on to robí, dokonca niekedy aj počas jazdy električkou, aby myšlienku nezabudol, aby sa mu jednoducho „nevyparila“ z hlavy. Aj pri debate na spomínanú tému robenia si poznámok nezaprel v sebe človeka s veľkým zmyslom pre humor, keď povedal, že ho počas zápiskov niektorí spolucestujúci nenápadne pozorovali a možno pokladali za revízora, prípadne člena  ŠtB. Debaty sa občas obrátili aj na politiku, ekonomiku, život okolo nás. Nečudo, veď každý publicista, humoristu nevynímajúc, ak chce byť úspešným, musí sa o tieto veci nielen občiansky, ale i profesne zaujímať.

Uviedol som iba zopár spomienkových poznámok zo stretnutí s už nežijúcim majstrom Viktorom Kubalom. Človekom, ktorý bol skutočnou osobnosťou (dnes celebritou), hoci sa vďaka svojej vrodenej skromnosti za ňu nikdy nepokladal.

Pripravil: Milan Kupecký

 



ukradnuté kosovo


európa na rázcestí ...

náhodný výber článkov

Kto je konšpirátor?

Médiá hlavného prúdu typu SME, Denník N, Markíza a iné označujú alternatívne médiá typu Hlavné správy, Slobodný vysielač, Zem a vek a iné, ich čitateľov a publicistov za rozširovateľov konšpiračných teórií.

Vývoj alokácie zdrojov EÚ a ich využívanie v Slovenskej republike

Rozšírenie Európskej únie (EÚ) k 1.5. 2004, členom ktorej sa stala aj Slovenská republika, zväčšilo regionálne disparity medzi jednotlivými regiónmi členských štátov. V porovnaní EÚ-15 a EÚ-27 sa rozdiely v Európe zvýšili na dvojnásobok. Na vyrovnávanie týchto rozdielov investuje Európska únia značné prostriedky.

Katalánsko a samostatnosť ... aktualizácia - 10.10.2017 - očakáva sa tlačová konferencia ...

Sledujte naživo večer pred zasadnutím katalánskeho parlamentu a zajtrajší deň, ktorý bude pre Kataláncov pravdepodobne prelomový.

LIBERÁLNY TERORIZMUS

Pri fixácii na militantný islamizmus v našom euroamerickom kultúrnom okruhu často zabúdame, že hrozba terorizmu nemusí nevyhnutne prichádzať z vonkajšieho prostredia.

 
Odber noviniek na stránke

captcha